Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 886/2016
PDF · 182.27 KB
No categories available
III. ÚS 886/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného
, v mene ktorej koná konateľ a advokát
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného
práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Tp 3/2016 a jeho uznesením z 31. augusta 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 35/2016 a jeho uznesením z 22. septembra
2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra
2016 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3
ústavy postupom Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica (ďalej len
„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tp 3/2016 a jeho uznesením
z 31. augusta 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 35/2016 a jeho uznesením z 22. septembra 2016.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne stíhaný
pre pokračovací zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, 2 písm. c) a ods. 3 písm. a)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“) s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona.
3. Žiadosťou podanou 8. augusta 2016 Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) sa sťažovateľ domáhal
svojho prepustenia z väzby na slobodu, ktorej špeciálna prokuratúra nevyhovela, preto ju
predložila na rozhodnutie špecializovanému súdu.
4. Sudca špecializovaného súdu pre prípravné konanie napadnutým uznesením sp. zn.
2 Tp 3/2016 z 31. augusta 2016 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
zamietol. Písomný sľub sťažovateľa ako náhradu väzby neprijal. Rovnako neprijal ponuku
peňažnej záruky jeho matky a napokon nenahradil väzbu sťažovateľa ani dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
5. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej najvyšší súd
uznesením sp. zn. 5 Tost 35/2016 z 22. septembra 2016 rozhodol tak, že ju zamietol.
6. Sťažovateľ je presvedčený, že postupom špecializovaného súdu a najvyššieho
súdu, ako aj ich rozhodnutiami došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj k porušeniu jeho práv zaručených v čl. 6 ods. 1
a ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“).
7. Uvádza, že „Najpodstatnejšie porušenie základných práv a slobôd sťažovateľ
vzhliada v konaní porušovateľa v 2. rade [t. j. špecializovaný súd, pozn.], kedy sudca pre
prípravné konanie postupoval v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho procesu, čo je
2
deklarované tým, že pred rozhodnutím ako aj samotným výsluchom sťažovateľa k žiadosti
o prepustenie z väzby zo dňa 08. 08. 2016 nedoručil zamietavé stanovisko prokurátora
k predmetnej žiadosti o prepustenie z väzby, ani s jeho obsahom neoboznámil sťažovateľa
ako obvineného, rovnako ani jeho obhajcu.“.
8. Podľa názoru sťažovateľa „Týmto postupom sudca pre prípravné konanie
neumožnil sťažovateľovi, ani jeho obhajcovi uviesť konkrétne argumenty voči predmetnému
vyjadreniu k podanej žiadosti o prepustenie z väzby a voči konkrétnym skutočnostiam,
ktorými prokuratúra dôvodila nevyhnutnosť pretrvávania väzobného stíhania, nakoľko ani
jeden z nich nemal vedomosť o obsahu vyjadrenia prokuratúry...
Sťažovateľ v neposlednom rade uvádza, že uvedené okrem iného narušilo aj zásadu
rovností zbraní, ktorá je nepochybne jedným zo základných pilierov trestného konania.“.
9. Sťažovateľ pokračuje, že «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako sťažnostný súd,
ktorý sa snažil uvedené „konvalidovať“ tým, že pred samotným prejednaním sťažnosti
doručil obhajcovi sťažovateľa zamietavé stanovisko prokuratúry k predmetnej žiadosti
o prepustenie. Už týmto momentom mal sťažovateľ za preukázané, že pochybenie, ku
ktorému došlo zo strany prvostupňového súdu,... je absolútne zrejmé a nesporné. Ak by
Najvyšší súd Slovenskej republiky nevzhliadol procesne vadný postup prvostupňového súdu,
potom by sám, navonok javiac sa z vlastnej iniciatívy nedoručoval urýchleným spôsobom
vyjadrenie prokurátora k predmetnej žiadosti, nakoľko takýto úkon by predsa nebol
potrebný.». Avšak na „pochybenie sudcu pre prípravné konanie, napadnuté písomnou
sťažnosťou sťažovateľa prostredníctvom obhajcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky...
nevzhliadol“.
10. Sťažovateľ je presvedčený, že «Argumentácia Najvyššieho súdu... ako aj postup
navodzujúci dojem o tzv. konvalidácii je právne neudržateľná a predovšetkým ústavne
neakceptovateľná. Samotné „informovanie“ o obsahu zamietavého stanoviska prokuratúry
prednesom končeného návrhu zastupujúcim prokurátorom na výsluchu obvineného, nemôže
byť v žiadnom smere považovaná za „suplovanie“ povinnosti sudcu pre prípravné konanie
doručiť návrh na vzatie do väzby obvinenému ako aj jeho obhajcovi s cieľom oboznámenia
o dôvodoch nutnosti pokračovania väzby podľa vnímania prokurátora a už vôbec túto
nemožno považovať za konvalidáciu daného protizákonného stavu. Navyše je potrebné
konštatovať, že predmetná argumentácia Najvyššieho súdu... nemá oporu v zákonnej
úprave.».
11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:
„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky postupom ako aj Uznesením sudcu pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica zo dňa 31. 08. 2016, sp. zn.
2 Tp 3/2016 ako porušovateľa v II. rade a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 22. 09. 2016, sp. zn. 5 Tost 35/2016 ako porušovateľa v I. rade porušené
boli.
2. Uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu
pracovisko Banská Bystrica zo dňa 31. 08. 2016, sp. zn. 2 Tp 3/2016 ako porušovateľa
v II. rade a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 09. 2016, sp. zn.
5 Tost 35/2016 ako porušovateľa v I. rade sa zrušujú.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia o výške 303,16 €, ktoré je povinný porušovateľ v I. rade (Najvyšší súd Slovenskej
republiky) zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet
právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
4
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
14. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
15. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
17. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti jeho petitom, teda tou
časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ (v tomto prípade
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje, akého rozhodnutia sa
od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit
návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.
18. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd považuje za predmet sťažnosti namietané
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy postupom
špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tp 3/2016 a jeho uznesením
z 31. augusta 2016 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tost 35/2016 a jeho uznesením z 22. septembra 2016, ku ktorému malo dôjsť tým,
že sťažovateľovi v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na
slobodu všeobecnými súdmi nebol v relevantnom čase predložený prípis špeciálnej
prokuratúry, ktorým nevyhovela tejto jeho žiadosti a predložila ju na rozhodnutie
špecializovanému súdu.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
K namietanému porušeniu základných práv špecializovaným súdom
6
21. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
22. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (pozri. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
23. Napadnutým je uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. 2 Tp 3/2016
z 31. augusta 2016, ako aj postup tohto súdu predchádzajúci jeho vydaniu. Zo sťažnosti
vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti tomuto rozhodnutiu opravný
prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd, ktorý v prípade
zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa (či už
svojím rozhodnutím alebo postupom) bol zároveň povinný týmto právam alebo slobodám
poskytnúť ochranu.
24. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv najvyšším súdom
25. Sťažovateľ namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 35/2016
z 22. septembra 2016 a postupom tohto súdu v konaní, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,
bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
jeho právo na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 ústavy.
26. Ústavný súd v tejto súvislosti zvlášť zdôrazňuje, že napadnuté konanie a v ňom
vydané rozhodnutie bolo konaním a rozhodnutím o osobnej slobode – o väzbe sťažovateľa
(o jej ďalšom trvaní).
27. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 422/2016,
II. ÚS 795/2016, I. ÚS 125/2015, I. ÚS 113/05, II. ÚS 661/2015, III. ÚS 416/2015)
vyplýva, že pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a v prípade zistenia porušenia práva vo vzťahu
k rozhodovaniu o väzbe pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom čl. 17 ústavy,
nie prostredníctvom sťažovateľom (zastúpeným advokátom) označeného čl. 50 ods. 3
28. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aj
v tomto smere ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04,
III. ÚS 135/04, I. ÚS 113/05, II. ÚS 151/09, II. ÚS 311/2013, IV. ÚS 444/2013,
IV. ÚS 444/2013), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu
ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej (v trestných veciach je to rozhodovanie
o vine a treste), a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľný čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy, ktorý je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality, a sú v ňom
implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu
vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto
súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania
s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie
súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej
slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
29. Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde), v tomto prípade konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným
8
právnym zástupcom, namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
ústavy postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v súvislostiach rozhodovania o väzbe,
na ktoré sa ním označené články ústavy a dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže neexistuje
žiadna vecná súvislosť medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným
porušením označených článkov ústavy, sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne
neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu odmietol už na predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2016