Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 886/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného

, v mene ktorej koná konateľ a advokát

, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu zaručeného v a základného

práva na obhajobu zaručeného v postupom

Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. augusta 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. septembra

2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra

2016 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3

postupom Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica (ďalej len

„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. augusta 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. septembra 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne stíhaný

pre pokračovací zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, 2 písm. c) a ods. 3 písm. a)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) s poukazom na a .

3. Žiadosťou podanou 8. augusta 2016 Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) sa sťažovateľ domáhal

svojho prepustenia z väzby na slobodu, ktorej špeciálna prokuratúra nevyhovela, preto ju

predložila na rozhodnutie špecializovanému súdu.

4. Sudca špecializovaného súdu pre prípravné konanie napadnutým uznesením sp. zn.

z 31. augusta 2016 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

zamietol. Písomný sľub sťažovateľa ako náhradu väzby neprijal. Rovnako neprijal ponuku

peňažnej záruky jeho matky a napokon nenahradil väzbu sťažovateľa ani dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

5. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 22. septembra 2016 rozhodol tak, že ju zamietol.

6. Sťažovateľ je presvedčený, že postupom špecializovaného súdu a najvyššieho

súdu, ako aj ich rozhodnutiami došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1 a , ako aj k porušeniu jeho práv zaručených v

a ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“).

7. Uvádza, že „Najpodstatnejšie porušenie základných práv a slobôd sťažovateľ

vzhliada v konaní porušovateľa v 2. rade [t. j. špecializovaný súd, pozn.], kedy sudca pre

prípravné konanie postupoval v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho procesu, čo je

2

deklarované tým, že pred rozhodnutím ako aj samotným výsluchom sťažovateľa k žiadosti

o prepustenie z väzby zo dňa 08. 08. 2016 nedoručil zamietavé stanovisko prokurátora

k predmetnej žiadosti o prepustenie z väzby, ani s jeho obsahom neoboznámil sťažovateľa

ako obvineného, rovnako ani jeho obhajcu.“.

8. Podľa názoru sťažovateľa „Týmto postupom sudca pre prípravné konanie

neumožnil sťažovateľovi, ani jeho obhajcovi uviesť konkrétne argumenty voči predmetnému

vyjadreniu k podanej žiadosti o prepustenie z väzby a voči konkrétnym skutočnostiam,

ktorými prokuratúra dôvodila nevyhnutnosť pretrvávania väzobného stíhania, nakoľko ani

jeden z nich nemal vedomosť o obsahu vyjadrenia prokuratúry...

Sťažovateľ v neposlednom rade uvádza, že uvedené okrem iného narušilo aj zásadu

rovností zbraní, ktorá je nepochybne jedným zo základných pilierov trestného konania.“.

9. Sťažovateľ pokračuje, že «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako sťažnostný súd,

ktorý sa snažil uvedené „konvalidovať“ tým, že pred samotným prejednaním sťažnosti

doručil obhajcovi sťažovateľa zamietavé stanovisko prokuratúry k predmetnej žiadosti

o prepustenie. Už týmto momentom mal sťažovateľ za preukázané, že pochybenie, ku

ktorému došlo zo strany prvostupňového súdu,... je absolútne zrejmé a nesporné. Ak by

Najvyšší súd Slovenskej republiky nevzhliadol procesne vadný postup prvostupňového súdu,

potom by sám, navonok javiac sa z vlastnej iniciatívy nedoručoval urýchleným spôsobom

vyjadrenie prokurátora k predmetnej žiadosti, nakoľko takýto úkon by predsa nebol

potrebný.». Avšak na „pochybenie sudcu pre prípravné konanie, napadnuté písomnou

sťažnosťou sťažovateľa prostredníctvom obhajcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky...

nevzhliadol“.

10. Sťažovateľ je presvedčený, že «Argumentácia Najvyššieho súdu... ako aj postup

navodzujúci dojem o tzv. konvalidácii je právne neudržateľná a predovšetkým ústavne

neakceptovateľná. Samotné „informovanie“ o obsahu zamietavého stanoviska prokuratúry

prednesom končeného návrhu zastupujúcim prokurátorom na výsluchu obvineného, nemôže

byť v žiadnom smere považovaná za „suplovanie“ povinnosti sudcu pre prípravné konanie

doručiť návrh na vzatie do väzby obvinenému ako aj jeho obhajcovi s cieľom oboznámenia

o dôvodoch nutnosti pokračovania väzby podľa vnímania prokurátora a už vôbec túto

nemožno považovať za konvalidáciu daného protizákonného stavu. Navyše je potrebné

konštatovať, že predmetná argumentácia Najvyššieho súdu... nemá oporu v zákonnej

úprave.».

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa , ods. ods. 3

Slovenskej republiky postupom ako aj Uznesením sudcu pre prípravné konanie

Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica zo dňa 31. 08. 2016, sp. zn.

ako porušovateľa v II. rade a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 22. 09. 2016, sp. zn. ako porušovateľa v I. rade porušené

boli.

2. Uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu

pracovisko Banská Bystrica zo dňa 31. 08. 2016, sp. zn. ako porušovateľa

v II. rade a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 09. 2016, sp. zn.

ako porušovateľa v I. rade sa zrušujú.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia o výške 303,16 €, ktoré je povinný porušovateľ v I. rade (Najvyšší súd Slovenskej

republiky) zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet

právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

4

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

14. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

15. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

17. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti jeho petitom, teda tou

časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ (v tomto prípade

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje, akého rozhodnutia sa

od ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , , ,

). Tvrdenie o porušení iných práv uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit

návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

18. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd považuje za predmet sťažnosti namietané

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a základného práva na obhajobu zaručeného v postupom

špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. augusta 2016 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. septembra 2016, ku ktorému malo dôjsť tým,

že sťažovateľovi v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na

slobodu všeobecnými súdmi nebol v relevantnom čase predložený prípis špeciálnej

prokuratúry, ktorým nevyhovela tejto jeho žiadosti a predložila ju na rozhodnutie

špecializovanému súdu.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

K namietanému porušeniu základných práv špecializovaným súdom

6

21. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

22. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (pozri. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(, ).

23. Napadnutým je uznesenie špecializovaného súdu sp. zn.

z 31. augusta 2016, ako aj postup tohto súdu predchádzajúci jeho vydaniu. Zo sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti tomuto rozhodnutiu opravný

prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd, ktorý v prípade

zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa (či už

svojím rozhodnutím alebo postupom) bol zároveň povinný týmto právam alebo slobodám

poskytnúť ochranu.

24. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv najvyšším súdom

25. Sťažovateľ namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. septembra 2016 a postupom tohto súdu v konaní, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,

bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v , ako aj

jeho právo na obhajobu zaručené v .

26. Ústavný súd v tejto súvislosti zvlášť zdôrazňuje, že napadnuté konanie a v ňom

vydané rozhodnutie bolo konaním a rozhodnutím o osobnej slobode – o väzbe sťažovateľa

(o jej ďalšom trvaní).

27. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, , , , )

vyplýva, že pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť

práva na osobnú slobodu podľa a v prípade zistenia porušenia práva vo vzťahu

k rozhodovaniu o väzbe pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom ,

nie prostredníctvom sťažovateľom (zastúpeným advokátom) označeného čl. 50 ods. 3

.

28. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa , aj

v tomto smere ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. ,

, , , , ,

), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu

ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej (v trestných veciach je to rozhodovanie

o vine a treste), a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľný čl. 17 ods. 2

a 5 , ktorý je vo vzťahu k v pomere špeciality, a sú v ňom

implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu

vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto

súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania

s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie

súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej

slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

29. Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde), v tomto prípade konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným

8

právnym zástupcom, namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v súvislostiach rozhodovania o väzbe,

na ktoré sa ním označené články a dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže neexistuje

žiadna vecná súvislosť medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným

porušením označených článkov , sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne

neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu odmietol už na predbežnom

prerokovaní podľa .

30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2016