Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 328/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. februára 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. februára 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , a to konkrétne vo výrokoch napadnutých uznesení,

ktorými bolo rozhodnuté o trovách konania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. na strane žalovaného, v ktorom sa

žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k v žalobe konkretizovaným

nehnuteľnostiam a ktoré bolo vzhľadom na späťvzatie žaloby žalobcami prvým výrokom

napadnutého uznesenia prvostupňového súdu z 25. februára 2014 zastavené.

Druhým výrokom označeného rozhodnutia okresný súd uložil žalobcom povinnosť

spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným, t. j. aj sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v sume 249,90 € na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Gabriely Kľačanovej.

Tretí a štvrtý výrok uznesenia súdu prvého stupňa č. k. 209

z 25. februára 2014 sa týkal vrátenia zaplateného súdneho poplatku žalobcom.

Proti druhému výroku o uložení povinnosti žalobcom uhradiť trovy právneho

zastúpenia žalovaným podali žalovaní (teda aj sťažovateľ) odvolanie, o ktorom krajský súd

napadnutým uznesením č. k. z 30. mája 2014 rozhodol tak, že prvým

2

výrokom uznesenie okresného súdu z 25. februára 2014 vo výroku II potvrdil, v druhom

výroku účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a tretím výrokom rozhodol,

že ostatných výrokov uznesenia okresného súdu sa krajský súd nedotkol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „potvrdil uznesenie prvostupňového súdu čo

do výroku o trovách konania, pričom však svoje potvrdzujúce rozhodnutie riadne

neodôvodnil. Uviedol len, že sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi, ktoré uviedol

okresný súd... a odkázal na tieto dôvody. V odôvodnení ešte uviedol, že pojednávanie dňa

18. 09. 2013 na Okresnom súde Martin nebolo pojednávaním, na ktorom sa vec

prejednala.“. Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd „Týmto svojím postojom...

pokračoval v konaní prvostupňového súdu, ktoré znevýhodňovalo odporcu v rade 2/ pred

navrhovateľmi, aj keď mal možnosť porušenie princípu rovnosti účastníkom konania

odstrániť... Citované odôvodnenie Krajského súdu v Žiline nemá kvalitu na naplnenie

sťažovateľovho práva na súdnu ochranu... a ani práva na spravodlivý proces... Sťažovateľ

bol pre nesprávny právny názor odvolacieho súdu, týkajúci sa skutočnosti dôležitej

pre posúdenie veci, ako odporca v rade 2/, vylúčený z realizácie svojich procesných práv.“.

Ako sťažovateľ ďalej uvádza „Podľa Zápisnice o pojednávaní Okresného súdu

Martin zo dňa 18. 09. 2013... sa pojednávať začalo o 12.15 hod. Samosudkyňa na začiatku

pojednávania zistila prítomnosť predvolaných osôb. Podstatnou okolnosťou je to, že

na pojednávaní boli prítomné jednak právne zástupkyne tak navrhovateľov, ako aj odporcov

a zároveň všetci účastníci konania osobne. Následne samosudkyňa podala správu

o doterajšom priebehu konania, ďalej doručila žalovaným zmenu žalobného návrhu došlú...

12. 08. 2013 a podanie nazvané ako oprava petitu zo dňa 16. 09. 2013...“.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa sťažovateľ domnieva, že „18. 09. 2013 sa

pojednávanie začalo osobitným formálnym úkonom samosudkyne, ktorým dala osobám

prítomným na pojednávaní najavo, že proces prípravy pojednávania bol zavŕšený,

predpoklady na uskutočnenie pojednávania boli zistené a občianske súdne konanie

pokročilo tak, že súd začína pojednávanie s cieľom prejednať vec v jej merite...

... samosudkyňa upozornila žalujúcu stranu, že... mali by účastníci zvážiť vzhľadom

na skutočnosť, že žalobcovia žiadajú určiť spoluvlastníctvo každý v jednej tretine k dvom

pozemkom... okruh účastníkov konania a pokiaľ ide o navrhovanú zmenu žaloby, pri zrušení

podielového spoluvlastníctva je nutné rovnako zvážiť okruh účastníkov konania. Výsledkom

upozornenia samosudkyne bolo, že navrhovatelia si premyslia, vzhľadom na upozornenie

súdu, čo, ako a proti akému okruhu účastníkov budú žalovať. Následne pojednávanie bolo

odročené na žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľov na neurčito a bolo skončené

o 13.15 hod.“.

Sťažovateľ zastáva právny názor, že „konanie, ktoré iniciovali navrhovatelia, je

konaním sporovým a má protichodne definované strany procesu. Prvostupňový súd nemal

povinnosť poučovať navrhovateľov, ktorí sú právne zastúpení advokátom. V prejednávanej

veci však okresný súd poskytol navrhovateľom poučenie o hmotnom práve, nakoľko pojem

vecnej legitimácie v súdnom konaní je primárne otázkou hmotného práva a ako inštitút

vyplýva z hmotného práva. Podľa právneho názoru sťažovateľa je poučenie súdu o vecnej

legitimácii účastníka neprípustné a je porušením ústavnoprávneho princípu práva

na spravodlivý proces so zreteľom na rovnosť zbraní judikovanú štrasburskými orgánmi

ochrany práva. Uvedené rovnako platí i pre otázky žalobného petitu. Ak bolo podanie

navrhovateľov zo dňa 03. 09. 2012 nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné, okresný súd

mal vyzvať navrhovateľov na odstránenie vád podania podľa ust. ods. (1)

pod hrozbou odmietnutia podania, resp. pokiaľ podanie podľa svojho obsahu nemalo

náležitosti návrhu, nemal naň okresný súd vôbec prihliadať.“.

Podľa mienky sťažovateľa „nie je možné vykonané pojednávanie v prejednávanej

veci v rozsahu jednej hodiny považovať za vykonané bez prejednania veci. Je to v rozpore

i s princípmi logiky. Po vykonanom pojednávaní navrhovatelia vzali svoj návrh v celom

rozsahu späť písomným podaním zo dňa 22. 12. 2013, pričom okresný súd odporcov

požiadal o vydanie súhlasu so späťvzatím návrhu na začatie konania. Pokiaľ by však

nebol býval okresný súd vo veci vykonal pojednávanie dňa 18. 09. 2013, v zmysle ust. § 96

ods. (3) by súhlas, resp. nesúhlas odporcov so spätvzatím návrhu nebol účinný.

4

Okresný súd týmto svojím písomným podaním dotazom na odporcov v rade 1/ a 2/ zo dňa

21. 01. 2014 preukázal, že vo veci dňa 18. 09. 2013 riadne vykonal pojednávanie...

...je neprípustné, aby úspešný účastník súdneho konania nemal právo na náhradu

trov konania od účastníka neúspešného, aj s prihliadnutím na charakter a povahu sporu.“.

Sťažovateľ si „myslí, že svojím Uznesením Okresný súd Martin zo dňa 25. 02. 2014,

sp. zn.: a Krajský súd v Žiline Uznesením zo dňa 30. 05. 2014, sp. zn.:

235 vo výroku o trovách konania porušili základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu..., ľudské právo na spravodlivý proces.., základné právo na rovnosť

účastníkov konania... a základné právo vlastniť majetok...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: a Okresný súd

Martin v konaní vedenom pod sp, zn.: porušili základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) , Článku 36 ods. (1)

Listiny základných práv a slobôd, ľudské právo na spravodlivý proces podľa Článku 6

ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo

na rovnosť účastníkov konania podľa Článku 47 ods. (3)

a základné právo vlastniť majetok podľa Článku 20 .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa

30. 05. 2014, sp. zn.: 235 a Uznesenie Okresného súdu Martin zo dňa

25. 02. 2014, sp. zn.: vo výroku o trovách konania, zrušuje a vec vracia

Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.

3. P. ... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

2.000,00 EUR..., ktoré sú Okresný súd Martin a Krajský súd v Žiline spoločne a nerozdielne

povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. P. ... priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 284,08 EUR... za dva úkony právnej služby..., ktorú sú Okresný súd Martin

a Krajský súd v Žiline povinní uhradiť spoločne a nerozdielne na účet JUDr. Gabriely

Kľačanovej, advokátky so sídlom Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin... do dvoch mesiacov

odo dňa právoplatnosti tohoto, nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

6

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému postupu a uzneseniu okresného

súdu, ako aj proti napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu v častiach týkajúcich sa

rozhodnutia o trovách konania.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. februára 2014

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127

ods. 1 rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základných práv napadnutým postupom a uznesením okresného súdu.

Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti

tomuto uzneseniu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniu z 25. februára 2014, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25

ods. 2 prvej vety (obdobne napr. , ,

, ).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. mája 2014

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ sa sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa

domáha vyslovenia porušenia ním označených základných práv

zaručených a listinou a práva zaručeného dohovorom aj postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. mája 2014,

ku ktorému malo dôjsť konečným rozhodnutím o trovách konania, ktoré sťažovateľ považuje

za nedostatočne odôvodnené a ako také, ktoré „nemá kvalitu na naplnenie“ jeho „práva na

súdnu ochranu“.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania

vo veci konajúce všeobecné súdy pojednávanie vykonané 18. septembra 2013 okresným

8

súdom považovali v rozpore s názorom sťažovateľa za pojednávanie, ktoré bolo odročené

bez prerokovania veci, a súčasne na tomto pojednávaní samosudkyňa okresného súdu podľa

presvedčenia sťažovateľa neprípustne nad rámec povinností poskytla „poučenie“ právne

zastúpeným účastníkom konania – žalobcom, „o hmotnom práve“, t. j. „vecnej legitimácii

účastníka“. Tieto skutočnosti mali mať dopad na rozhodnutie o trovách právneho zastúpenia

sťažovateľa, ktoré mu boli vzhľadom na uvedené okolnosti priznané v nesprávnej (nižšej)

sume.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa a podobne aj listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(m. m. , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (obdobne napr. , ), ale je oprávnený

posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych

princípov konania ( až ), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd

sťažovateľov.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej

účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

10

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.

problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú

povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného výroku o

trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) zvlášť

extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj

k neprípustnému zásahu do iných garantovaných práv (m. m. ,

, , , ).

V nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry ústavný súd

konštatuje, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, resp.

ich výške, čo však z hľadiska kritérií spravodlivého súdneho konania podľa názoru

ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú ústavnú relevanciu

ako v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému postupu krajského súdu vedúcemu

k rozhodnutiu vo veci samej.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia č. k.

235 z 30. mája 2014 uviedol:

„Pokiaľ okresný súd nepriznal žalovaným ako účelne vynaložené trovy odmenu

za nahliadnutie do spisu, ktoré ich advokátka vykonala dňa 01. 02. 2013 a tiež dňa

15. 10. 2013, okresný súd správne hodnotil tieto úkony z hľadiska, či boli v prejednávanej

veci vykonané účelne. V tomto smere správne v odôvodnení uznesenia uviedol, že advokátka

žalovaných po nahliadnutí do spisu nepodala žiadne relevantné podanie vzťahujúce sa

na prejednávanú vec a už len z tohto dôvodu nemožno úkony nahliadnutia do spisu hodnotiť

ako účelné z hľadiska priznania náhrady za ich vykonanie. Odvolací súd námietky

žalovaných vyhodnotil ako nedôvodné, keď závery prvostupňového súdu o hodnotení

účelnosti úkonov právnej služby – nahliadnutie do spisu, považuje za dostatočné, ktoré

odvolací súd už nepovažuje ďalej rozvádzať a bližšie vysvetľovať. Odvolací súd sa

nestotožnil ani s námietkou žalovaných, že na pojednávaní konanom dňa 18. 09. 2013 sa

vec prejednala. Preskúmaním zápisnice o pojednávaní zo dňa 18. 09. 2013 zistil, že

konajúca sudkyňa po podaní správy o doterajšom priebehu konania doručila právnemu

zástupcovi žalovaných zmenu žaloby, ale zároveň pred meritórnym prejednaním veci

upozornila stranu žalobcov, aby vzhľadom na navrhovanú zmenu žaloby zvážili problém

účastníctva v prejednávanej veci. Následne sa vec meritórne neprejednala, nakoľko právny

zástupca žalobcov požiadal o odročenie pojednávania. Z uvedeného možno bez dôvodných

pochybností i podľa odvolacieho súdu vyvodiť záver, že pojednávanie dňa 18. 09. 2013 bolo

odročené bez prejednania veci. Pokiaľ sa advokátka žalovaných na tomto pojednávaní

zúčastnila, okresný súd jej za účasť správne priznal odmenu v súlade s ust. § 13a ods. 4

Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. v znení platnom v čase vykonania

úkonu označenej právnej služby.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že

jeho závery treba považovať za dostatočne odôvodnené, a to vzhľadom na uvedenie

rozhodujúcich skutkových zistení a ich riadne subsumovanie pod príslušné konkrétne

ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov. Ústavný súd preto hodnotí toto rozhodnutie ako ústavne konformné, bez znakov

arbitrárnosti alebo vnútornej rozpornosti, prípadne svojvoľnosti.

V podstatnej časti zápisnice o pojednávaní z 18. septembra 2013 okresný súd

uviedol:

„Samosudkyňa podala správu o doterajšom priebehu konania. Konštatuje, že

krátkou cestou pred pojednávaním doručila právnej zástupkyni žalovaných zmenu žaloby

došlú na súd 12. 8. 2013 a podanie nazvané ako oprava petitu, došlo na súd 16. 9. 2013.

12

Samosudkyňa predtým, ako pristúpila k meritórnemu prejednaniu veci upozornila

stranu žalujúcu, že pokiaľ ide o pôvodnú žalobu mali by účastníci zvážiť vzhľadom

na skutočnosť, že žalobcovia žiadajú určiť spoluvlastníctvo každý v jednej tretine k dvom

pozemkom... okruh účastníkov konania a pokiaľ ide o navrhovanú zmenu žaloby, súd

poukazuje na skutočnosť, že pri ich zrušení podielového spoluvlastníctva jej nutné rovnako

zvážiť okruh účastníkov konania.

Právna zástupkyňa žalobcov žiada o odročenie pojednávania s tým, že žalujúca

strana premyslí vzhľadom na upozornenie súdu, čo, ako a proti akému okruhu účastníkov

bude žalovať.

Samosudkyňa ukladá právnej zástupkyni žalobcov, aby... prípadnú zmenu žaloby

súdu doručila do 7 dní od dnešného pojednávania.

Bolo vyhlásené uznesenie:

Pojednávanie sa odročuje na neurčito s tým, že súd vyčká na úkony žalujúcej

strany...“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom zápisnice o dotknutom pojednávaní

konštatuje, že záver všeobecných súdov o jeho odročení bez prerokovania veci rozhodne

nemožno považovať za taký, ktorý by neprípustným spôsobom zasiahol do základných práv

sťažovateľa, a už vôbec nie za taký extrémny zásah do týchto práv, ako to za daných

okolnosti (keďže predmetom sťažnosti je namietané rozhodnutie o trovách konania)

vyžaduje prípadná ústavnoprávna ochrana zo strany ústavného súdu.

Nad rámec je potrebné uviesť, že žalobcom (v rámci toho aj sťažovateľovi) bola

priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v sume 249,90 € namiesto požadovanej sumy

446,19 € (ktorá vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu),

o predstavuje rozdiel 196,29 €. Navyše, keďže sťažovateľ v sťažnosti podanej

ústavnému súdu neoponuje verdiktu všeobecných súdov o nepriznaní trov za dva úkony

nahliadnutia do spisu (argumentácia v tomto zmysle absolútne absentuje), tak za skutočný

rozdiel, o ktorý podľa sťažovateľa bola žalovaným priznaná nižšia náhrada trov právneho

zastúpenia, treba považovať sumu 45,05 €. V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil právny

názor, podľa ktorého ak vylučuje u vecí nižšej významnosti

(tzv. bagateľných vecí) prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi (§ 238

ods. 5 ), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol

automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (obdobne ,

, , ). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď

sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú

sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných

prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd

v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (, ,

)]. Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného

súdu zjavne nejde.

Rovnako námietky sťažovateľa neodôvodňovali ani záver, že by napadnutým

uznesením krajského súdu z 30. mája 2014 bola porušená zásada rovnosti účastníkov

konania podľa , keďže rozhodnutím o uložení náhrady trov konania

jednému z účastníkov bez ďalšieho nedochádza k porušeniu základného práva na rovnosť

v konaní. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (). v citovanom

ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom

konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá

veta , podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také

procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu

obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať

svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane

(, ).

Upozornenie žalobcov samosudkyňou okresného súdu na zváženie okruhu

účastníkov konania, proti ktorým bude žaloba smerovať, rozhodne nemožno považovať

14

za znevýhodnenie sťažovateľa ako žalovaného v zmysle ústavnoprávneho chápania rovnosti

účastníkov podľa a už vôbec nie v súvislosti s namietaným nesprávnym

rozhodnutím o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia. V tejto súvislosti, keďže sťažnosť

smeruje výslovne proti výrokom všeobecných súdov o náhrade trov konania, absentuje

akákoľvek príčinná súvislosť medzi namietanou okolnosťou a označeným základným

právom na rovnosť účastníkov v konaní.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného

v napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, ústavný súd

uvádza, že ak nekonštatoval v tejto veci porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie základného

práva vlastniť majetok, zásah do ktorého je v konkrétnostiach danej veci bez akýchkoľvek

pochybností podmienený zásahom do základného práva na súdnu ochranu, príp. do práva

na spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť

medzi napadnutým uznesením krajského súdu č. k. z 30. mája 2014

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, základného práva na rovnosť v konaní podľa

ods. 3 a základného práva vlastniť majetok podľa , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by signalizovala, že

napadnutým uznesením krajského súdu by mohlo dôjsť k porušeniu označených práv

sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

v časti smerujúcej proti napadnutému postupu a uzneseniu

krajského súdu 30. mája 2014 ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol

v celom rozsahu, bolo už bez právneho významu zaoberať ďalšími návrhmi v nej

obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015

16