Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 328/2015
PDF · 475.12 KB
No categories available
III. ÚS 328/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 31/2013 a jeho uznesením z 25. februára 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 264/2014 a jeho uznesením z 30. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 31/2013 a jeho uznesením
z 25. februára 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Co 264/2013, a to konkrétne vo výrokoch napadnutých uznesení,
ktorými bolo rozhodnuté o trovách konania.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 31/2013 na strane žalovaného, v ktorom sa
žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k v žalobe konkretizovaným
nehnuteľnostiam a ktoré bolo vzhľadom na späťvzatie žaloby žalobcami prvým výrokom
napadnutého uznesenia prvostupňového súdu z 25. februára 2014 zastavené.
Druhým výrokom označeného rozhodnutia okresný súd uložil žalobcom povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným, t. j. aj sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v sume 249,90 € na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Gabriely Kľačanovej.
Tretí a štvrtý výrok uznesenia súdu prvého stupňa č. k. 10 C 31/2013 209
z 25. februára 2014 sa týkal vrátenia zaplateného súdneho poplatku žalobcom.
Proti druhému výroku o uložení povinnosti žalobcom uhradiť trovy právneho
zastúpenia žalovaným podali žalovaní (teda aj sťažovateľ) odvolanie, o ktorom krajský súd
napadnutým uznesením č. k. 8 Co 264/2014 235 z 30. mája 2014 rozhodol tak, že prvým
2
výrokom uznesenie okresného súdu z 25. februára 2014 vo výroku II potvrdil, v druhom
výroku účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a tretím výrokom rozhodol,
že ostatných výrokov uznesenia okresného súdu sa krajský súd nedotkol.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „potvrdil uznesenie prvostupňového súdu čo
do výroku o trovách konania, pričom však svoje potvrdzujúce rozhodnutie riadne
neodôvodnil. Uviedol len, že sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi, ktoré uviedol
okresný súd... a odkázal na tieto dôvody. V odôvodnení ešte uviedol, že pojednávanie dňa
18. 09. 2013 na Okresnom súde Martin nebolo pojednávaním, na ktorom sa vec
prejednala.“. Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd „Týmto svojím postojom...
pokračoval v konaní prvostupňového súdu, ktoré znevýhodňovalo odporcu v rade 2/ pred
navrhovateľmi, aj keď mal možnosť porušenie princípu rovnosti účastníkom konania
odstrániť... Citované odôvodnenie Krajského súdu v Žiline nemá kvalitu na naplnenie
sťažovateľovho práva na súdnu ochranu... a ani práva na spravodlivý proces... Sťažovateľ
bol pre nesprávny právny názor odvolacieho súdu, týkajúci sa skutočnosti dôležitej
pre posúdenie veci, ako odporca v rade 2/, vylúčený z realizácie svojich procesných práv.“.
Ako sťažovateľ ďalej uvádza „Podľa Zápisnice o pojednávaní Okresného súdu
Martin zo dňa 18. 09. 2013... sa pojednávať začalo o 12.15 hod. Samosudkyňa na začiatku
pojednávania zistila prítomnosť predvolaných osôb. Podstatnou okolnosťou je to, že
na pojednávaní boli prítomné jednak právne zástupkyne tak navrhovateľov, ako aj odporcov
a zároveň všetci účastníci konania osobne. Následne samosudkyňa podala správu
o doterajšom priebehu konania, ďalej doručila žalovaným zmenu žalobného návrhu došlú...
12. 08. 2013 a podanie nazvané ako oprava petitu zo dňa 16. 09. 2013...“.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa sťažovateľ domnieva, že „18. 09. 2013 sa
pojednávanie začalo osobitným formálnym úkonom samosudkyne, ktorým dala osobám
prítomným na pojednávaní najavo, že proces prípravy pojednávania bol zavŕšený,
predpoklady na uskutočnenie pojednávania boli zistené a občianske súdne konanie
pokročilo tak, že súd začína pojednávanie s cieľom prejednať vec v jej merite...
... samosudkyňa upozornila žalujúcu stranu, že... mali by účastníci zvážiť vzhľadom
na skutočnosť, že žalobcovia žiadajú určiť spoluvlastníctvo každý v jednej tretine k dvom
pozemkom... okruh účastníkov konania a pokiaľ ide o navrhovanú zmenu žaloby, pri zrušení
podielového spoluvlastníctva je nutné rovnako zvážiť okruh účastníkov konania. Výsledkom
upozornenia samosudkyne bolo, že navrhovatelia si premyslia, vzhľadom na upozornenie
súdu, čo, ako a proti akému okruhu účastníkov budú žalovať. Následne pojednávanie bolo
odročené na žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľov na neurčito a bolo skončené
o 13.15 hod.“.
Sťažovateľ zastáva právny názor, že „konanie, ktoré iniciovali navrhovatelia, je
konaním sporovým a má protichodne definované strany procesu. Prvostupňový súd nemal
povinnosť poučovať navrhovateľov, ktorí sú právne zastúpení advokátom. V prejednávanej
veci však okresný súd poskytol navrhovateľom poučenie o hmotnom práve, nakoľko pojem
vecnej legitimácie v súdnom konaní je primárne otázkou hmotného práva a ako inštitút
vyplýva z hmotného práva. Podľa právneho názoru sťažovateľa je poučenie súdu o vecnej
legitimácii účastníka neprípustné a je porušením ústavnoprávneho princípu práva
na spravodlivý proces so zreteľom na rovnosť zbraní judikovanú štrasburskými orgánmi
ochrany práva. Uvedené rovnako platí i pre otázky žalobného petitu. Ak bolo podanie
navrhovateľov zo dňa 03. 09. 2012 nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné, okresný súd
mal vyzvať navrhovateľov na odstránenie vád podania podľa ust. § 43 ods. (1) O. s. p.
pod hrozbou odmietnutia podania, resp. pokiaľ podanie podľa svojho obsahu nemalo
náležitosti návrhu, nemal naň okresný súd vôbec prihliadať.“.
Podľa mienky sťažovateľa „nie je možné vykonané pojednávanie v prejednávanej
veci v rozsahu jednej hodiny považovať za vykonané bez prejednania veci. Je to v rozpore
i s princípmi logiky. Po vykonanom pojednávaní navrhovatelia vzali svoj návrh v celom
rozsahu späť písomným podaním zo dňa 22. 12. 2013, pričom okresný súd odporcov
požiadal o vydanie súhlasu so späťvzatím návrhu na začatie konania. Pokiaľ by však
nebol býval okresný súd vo veci vykonal pojednávanie dňa 18. 09. 2013, v zmysle ust. § 96
ods. (3) O. s. p. by súhlas, resp. nesúhlas odporcov so spätvzatím návrhu nebol účinný.
4
Okresný súd týmto svojím písomným podaním dotazom na odporcov v rade 1/ a 2/ zo dňa
21. 01. 2014 preukázal, že vo veci dňa 18. 09. 2013 riadne vykonal pojednávanie...
...je neprípustné, aby úspešný účastník súdneho konania nemal právo na náhradu
trov konania od účastníka neúspešného, aj s prihliadnutím na charakter a povahu sporu.“.
Sťažovateľ si „myslí, že svojím Uznesením Okresný súd Martin zo dňa 25. 02. 2014,
sp. zn.: 10 C/31/2013 209 a Krajský súd v Žiline Uznesením zo dňa 30. 05. 2014, sp. zn.:
8 Co/264/2014 235 vo výroku o trovách konania porušili základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu..., ľudské právo na spravodlivý proces.., základné právo na rovnosť
účastníkov konania... a základné právo vlastniť majetok...“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 Co/264/2014 a Okresný súd
Martin v konaní vedenom pod sp, zn.: 10 C 31/2013 porušili základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, Článku 36 ods. (1)
Listiny základných práv a slobôd, ľudské právo na spravodlivý proces podľa Článku 6
ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo
na rovnosť účastníkov konania podľa Článku 47 ods. (3) Ústavy Slovenskej republiky
a základné právo vlastniť majetok podľa Článku 20 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa
30. 05. 2014, sp. zn.: 8 Co/264/2014 235 a Uznesenie Okresného súdu Martin zo dňa
25. 02. 2014, sp. zn.: 10 C 31/2013 209 vo výroku o trovách konania, zrušuje a vec vracia
Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.
3. P. ... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
2.000,00 EUR..., ktoré sú Okresný súd Martin a Krajský súd v Žiline spoločne a nerozdielne
povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
4. P. ... priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 284,08 EUR... za dva úkony právnej služby..., ktorú sú Okresný súd Martin
a Krajský súd v Žiline povinní uhradiť spoločne a nerozdielne na účet JUDr. Gabriely
Kľačanovej, advokátky so sídlom Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin... do dvoch mesiacov
odo dňa právoplatnosti tohoto, nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
6
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému postupu a uzneseniu okresného
súdu, ako aj proti napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu v častiach týkajúcich sa
rozhodnutia o trovách konania.
II.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 31/2013 a jeho uznesením
z 25. februára 2014
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127
ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne
preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho základných práv napadnutým postupom a uznesením okresného súdu.
Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti
tomuto uzneseniu.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 31/2013 a jeho
uzneseniu z 25. februára 2014, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25
ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 264/2014 a jeho uznesením
z 30. mája 2014
Ako už bolo uvedené, sťažovateľ sa sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy domáha vyslovenia porušenia ním označených základných práv
zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom aj postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 264/2014 a jeho uznesením z 30. mája 2014,
ku ktorému malo dôjsť konečným rozhodnutím o trovách konania, ktoré sťažovateľ považuje
za nedostatočne odôvodnené a ako také, ktoré „nemá kvalitu na naplnenie“ jeho „práva na
súdnu ochranu“.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania
vo veci konajúce všeobecné súdy pojednávanie vykonané 18. septembra 2013 okresným
8
súdom považovali v rozpore s názorom sťažovateľa za pojednávanie, ktoré bolo odročené
bez prerokovania veci, a súčasne na tomto pojednávaní samosudkyňa okresného súdu podľa
presvedčenia sťažovateľa neprípustne nad rámec povinností poskytla „poučenie“ právne
zastúpeným účastníkom konania – žalobcom, „o hmotnom práve“, t. j. „vecnej legitimácii
účastníka“. Tieto skutočnosti mali mať dopad na rozhodnutie o trovách právneho zastúpenia
sťažovateľa, ktoré mu boli vzhľadom na uvedené okolnosti priznané v nesprávnej (nižšej)
sume.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podobne aj čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010), ale je oprávnený
posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych
princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd
sťažovateľov.
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej
účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
10
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.
problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú
povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného výroku o
trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) zvlášť
extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj
k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv (m. m. II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
V nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry ústavný súd
konštatuje, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, resp.
ich výške, čo však z hľadiska kritérií spravodlivého súdneho konania podľa názoru
ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú ústavnú relevanciu
ako v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému postupu krajského súdu vedúcemu
k rozhodnutiu vo veci samej.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia č. k.
8 Co 264/2014 235 z 30. mája 2014 uviedol:
„Pokiaľ okresný súd nepriznal žalovaným ako účelne vynaložené trovy odmenu
za nahliadnutie do spisu, ktoré ich advokátka vykonala dňa 01. 02. 2013 a tiež dňa
15. 10. 2013, okresný súd správne hodnotil tieto úkony z hľadiska, či boli v prejednávanej
veci vykonané účelne. V tomto smere správne v odôvodnení uznesenia uviedol, že advokátka
žalovaných po nahliadnutí do spisu nepodala žiadne relevantné podanie vzťahujúce sa
na prejednávanú vec a už len z tohto dôvodu nemožno úkony nahliadnutia do spisu hodnotiť
ako účelné z hľadiska priznania náhrady za ich vykonanie. Odvolací súd námietky
žalovaných vyhodnotil ako nedôvodné, keď závery prvostupňového súdu o hodnotení
účelnosti úkonov právnej služby – nahliadnutie do spisu, považuje za dostatočné, ktoré
odvolací súd už nepovažuje ďalej rozvádzať a bližšie vysvetľovať. Odvolací súd sa
nestotožnil ani s námietkou žalovaných, že na pojednávaní konanom dňa 18. 09. 2013 sa
vec prejednala. Preskúmaním zápisnice o pojednávaní zo dňa 18. 09. 2013 zistil, že
konajúca sudkyňa po podaní správy o doterajšom priebehu konania doručila právnemu
zástupcovi žalovaných zmenu žaloby, ale zároveň pred meritórnym prejednaním veci
upozornila stranu žalobcov, aby vzhľadom na navrhovanú zmenu žaloby zvážili problém
účastníctva v prejednávanej veci. Následne sa vec meritórne neprejednala, nakoľko právny
zástupca žalobcov požiadal o odročenie pojednávania. Z uvedeného možno bez dôvodných
pochybností i podľa odvolacieho súdu vyvodiť záver, že pojednávanie dňa 18. 09. 2013 bolo
odročené bez prejednania veci. Pokiaľ sa advokátka žalovaných na tomto pojednávaní
zúčastnila, okresný súd jej za účasť správne priznal odmenu v súlade s ust. § 13a ods. 4
Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. v znení platnom v čase vykonania
úkonu označenej právnej služby.“
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že
jeho závery treba považovať za dostatočne odôvodnené, a to vzhľadom na uvedenie
rozhodujúcich skutkových zistení a ich riadne subsumovanie pod príslušné konkrétne
ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov. Ústavný súd preto hodnotí toto rozhodnutie ako ústavne konformné, bez znakov
arbitrárnosti alebo vnútornej rozpornosti, prípadne svojvoľnosti.
V podstatnej časti zápisnice o pojednávaní z 18. septembra 2013 okresný súd
uviedol:
„Samosudkyňa podala správu o doterajšom priebehu konania. Konštatuje, že
krátkou cestou pred pojednávaním doručila právnej zástupkyni žalovaných zmenu žaloby
došlú na súd 12. 8. 2013 a podanie nazvané ako oprava petitu, došlo na súd 16. 9. 2013.
12
Samosudkyňa predtým, ako pristúpila k meritórnemu prejednaniu veci upozornila
stranu žalujúcu, že pokiaľ ide o pôvodnú žalobu mali by účastníci zvážiť vzhľadom
na skutočnosť, že žalobcovia žiadajú určiť spoluvlastníctvo každý v jednej tretine k dvom
pozemkom... okruh účastníkov konania a pokiaľ ide o navrhovanú zmenu žaloby, súd
poukazuje na skutočnosť, že pri ich zrušení podielového spoluvlastníctva jej nutné rovnako
zvážiť okruh účastníkov konania.
Právna zástupkyňa žalobcov žiada o odročenie pojednávania s tým, že žalujúca
strana premyslí vzhľadom na upozornenie súdu, čo, ako a proti akému okruhu účastníkov
bude žalovať.
Samosudkyňa ukladá právnej zástupkyni žalobcov, aby... prípadnú zmenu žaloby
súdu doručila do 7 dní od dnešného pojednávania.
Bolo vyhlásené uznesenie:
Pojednávanie sa odročuje na neurčito s tým, že súd vyčká na úkony žalujúcej
strany...“
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom zápisnice o dotknutom pojednávaní
konštatuje, že záver všeobecných súdov o jeho odročení bez prerokovania veci rozhodne
nemožno považovať za taký, ktorý by neprípustným spôsobom zasiahol do základných práv
sťažovateľa, a už vôbec nie za taký extrémny zásah do týchto práv, ako to za daných
okolnosti (keďže predmetom sťažnosti je namietané rozhodnutie o trovách konania)
vyžaduje prípadná ústavnoprávna ochrana zo strany ústavného súdu.
Nad rámec je potrebné uviesť, že žalobcom (v rámci toho aj sťažovateľovi) bola
priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v sume 249,90 € namiesto požadovanej sumy
446,19 € (ktorá vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu),
o predstavuje rozdiel 196,29 €. Navyše, keďže sťažovateľ v sťažnosti podanej
ústavnému súdu neoponuje verdiktu všeobecných súdov o nepriznaní trov za dva úkony
nahliadnutia do spisu (argumentácia v tomto zmysle absolútne absentuje), tak za skutočný
rozdiel, o ktorý podľa sťažovateľa bola žalovaným priznaná nižšia náhrada trov právneho
zastúpenia, treba považovať sumu 45,05 €. V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil právny
názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u vecí nižšej významnosti
(tzv. bagateľných vecí) prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi (§ 238
ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol
automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (obdobne IV. ÚS 358/08,
IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 72/2013). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď
sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú
sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných
prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd
v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011,
IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného
súdu zjavne nejde.
Rovnako námietky sťažovateľa neodôvodňovali ani záver, že by napadnutým
uznesením krajského súdu z 30. mája 2014 bola porušená zásada rovnosti účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže rozhodnutím o uložení náhrady trov konania
jednému z účastníkov bez ďalšieho nedochádza k porušeniu základného práva na rovnosť
v konaní. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47
ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom
konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá
veta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také
procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu
obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať
svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane
(IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).
Upozornenie žalobcov samosudkyňou okresného súdu na zváženie okruhu
účastníkov konania, proti ktorým bude žaloba smerovať, rozhodne nemožno považovať
14
za znevýhodnenie sťažovateľa ako žalovaného v zmysle ústavnoprávneho chápania rovnosti
účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a už vôbec nie v súvislosti s namietaným nesprávnym
rozhodnutím o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia. V tejto súvislosti, keďže sťažnosť
smeruje výslovne proti výrokom všeobecných súdov o náhrade trov konania, absentuje
akákoľvek príčinná súvislosť medzi namietanou okolnosťou a označeným základným
právom na rovnosť účastníkov v konaní.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, ústavný súd
uvádza, že ak nekonštatoval v tejto veci porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie základného
práva vlastniť majetok, zásah do ktorého je v konkrétnostiach danej veci bez akýchkoľvek
pochybností podmienený zásahom do základného práva na súdnu ochranu, príp. do práva
na spravodlivé súdne konanie.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť
medzi napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 264/2014 235 z 30. mája 2014
a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by signalizovala, že
napadnutým uznesením krajského súdu by mohlo dôjsť k porušeniu označených práv
sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde v časti smerujúcej proti napadnutému postupu a uzneseniu
krajského súdu 30. mája 2014 ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol
v celom rozsahu, bolo už bez právneho významu zaoberať ďalšími návrhmi v nej
obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015
16