Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 236/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricovej

a Ľubomíra Dobríka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o.,

Čergovská 539, Raslavice, zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,

Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na rovnosť v konaní pred

súdom podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. apríla 2014

a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o. na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. apríla 2014

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti KOVO

spol. s r. o. trovy konania v sume 518,76 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesť

centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Eleny Ľalíkovej, Podbrezovská 34, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o.

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) predbežne prerokoval

sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) a uznesením č.

k. 10 z 2. júna 2015 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie pre namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

práva na rovnosť v konaní pred súdom podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola odporkyňou v konaní

vedenom Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“), v ktorom sa žalobkyňa,

spoločnosť , voči nej domáhala zaplatenia sumy 551,43 €

s príslušenstvom za ňou prevzatý, ale nezaplatený tovar. Okresný súd svojím rozsudkom

č. k. zo 6. júna 2013 žalobe vyhovel. Okresný súd dospel k záveru,

že žalobca relevantným spôsobom preukázal dodanie objednaného tovaru sťažovateľke.

K tomuto záveru okresný súd dospel aj napriek neexistencii podpísaného doručovacieho

hárku preukazujúceho doručenie tovaru sťažovateľke. Podľa sťažovateľky okresný súd pri

svojom rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že žalobca vedie konanie na Okresnom súde

Bratislava II pod sp. zn. aj proti dopravcovi o náhradu škody za nedodaný

tovar sťažovateľke, ako aj skutočnosť, že v čase doručovania tovaru bola u sťažovateľky

celozávodná dovolenka, takže tovar ani fyzicky nemal kto prevziať. Proti rozsudku

okresného súdu sťažovateľka rovnako namietala, že neuviedol právnu kvalifikáciu zisteného

skutkového stavu. Z týchto dôvodov proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka

odvolanie.

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2014 rozsudok

okresného súdu vo veci samej potvrdil. Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľky

podľa zásad uvedených v , a (ďalej aj

„OSP“) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Podľa krajského súdu

okresný súd správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Krajský súd

v súvislosti s priznanou istinou plne odkazuje na zdôvodnenie okresného súdu (§ 219 ods. 2

). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu a k odvolacím

dôvodom sťažovateľky krajský súd doplnil, že podľa § 412 ods. 1 prvej vety Obchodného

zákonníka ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodať tovar v určitom mieste,

uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu

pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza: „Predmetom konania je

nárok žalobcu na zaplatenie sumy 551,43 eur (16,612,50 Sk) z titulu neuhradenia faktúry

č. 5060486, splatnej 10.8.2006, ktorou žalobca žalovanému vyúčtoval kúpnu cenu

za dodaný tovar. Obrana žalovaného počas celého konania spočívala iba v tom, že tovar

fakturovaný touto faktúrou mu nikdy doručený nebol, čo tvrdil aj jeho zamestnanec

. Naopak, zamestnanec prepravnej spoločnosti tvrdil,

že tovar od žalobcu prevzal dňa 27.7.2006, ktorého súčasťou bola aj predmetná faktúra.

Na odvolacom pojednávaní dňa 18.3.2014 zástupcovia účastníkov zhodne potvrdili, že tak

ako v minulosti, tak aj v prípade predmetnej dodávky bol dohodnutý spôsob dodania tovaru

odoslaním cestou prepravnej spoločností . Sporné je však to, že žalobca nemôže

predložiť dôkaz o tom, že táto prepravná spoločnosť v skutočnosti tovar žalovanému

odovzdala.

Podľa § 412 ods. 1, veta prvá, Obch. zákonníka, ak predávajúci nie je povinný podľa

zmluvy dodať tovar v určitom mieste, uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním

prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru

predávajúcim.

Ako už bolo vyššie uvedené, v prípade konkrétnej dodávky tovaru žalobcom

žalovanému na základe označenej faktúry bol spôsob dodania tovaru dohodnutý

odovzdaním prepravnej spoločnosti . Pritom bolo preukázané a zároveň je nesporné,

že prepravná spoločnosť od žalobcu prevzala tovar dňa 27.7.2006, čo vyplýva z dokladu

tejto spoločnosti zo dňa 27.7.2006 (č. l. 43) ako aj z čestného prehlásenia zamestnanca

žalobcu zo dňa 19.2.2008 (č. l. 41). Menovaný prehlásil, že dňa

27.7.2006 osobne odovzdal zásielku č. 703 030 61042230, určenú pre spoločnosť

žalovaného, kuriérovi spoločnosti , ktorý doklad o prevzatí tovaru vlastnoručne

podpísal. Teda týmto okamihom došlo zo strany žalobcu k dodaniu tovaru žalovanému, aj

keď len jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho (žalovaného),

pričom tento spôsob dodania tovaru bol dohodnutý nie len v tomto konkrétnom prípade, ale

i v minulosti. Na dodaní tovaru týmto spôsobom žalovanému nič nemení ani tvrdenie

prepravnej spoločnosti , že z interných dokladov nemôže zistiť okamih odovzdania

tovaru zamestnancom prepravnej spoločnosti zamestnancovi

žalovaného . Z tohto dôvodu v ničom nepochybil súd prvého stupňa, ak

nároku žalobcu čo do istiny fakturovanej faktúrou č. 5060486 vyhovel.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku

o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 551,43 eur ako vecne správny

( )...“

Podľa sťažovateľky si okresný súd a následne krajský súd nesplnili povinnosť riadne

odôvodniť svoje rozhodnutia, a to tým, že sa náležite nevysporiadali so všetkými

relevantnými námietkami uplatnenými sťažovateľkou. Okresný súd a krajský súd sa podľa

sťažovateľky ňou tvrdenými námietkami vôbec nezaoberali, v dôsledku čoho sú ich

rozhodnutia nepreskúmateľné, čím malo dôjsť k zásahu do sťažovateľkou označených

základných práv.

Podľa sťažovateľky sa mal krajský súd svojím postupom a rozhodnutím dopustiť

nesprávnej aplikácie právnej normy, keď právnu normu aplikoval zjavne svojvoľne,

argumentačne vybudovanú, bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia,

pretože:

«a) krajský súd na jednej strane sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym

posúdením veci okresným súdom, ktorý však žalobe vyhovel s odôvodnením, že:

/i/ režim dodania tovaru prostredníctvom dopravcu považoval za perfektný iba vtedy,

ak príjemca tovaru potvrdí svojim podpisom na doručovací hárok dopravcu prevzatie

zásielky (tovaru), potom mu túto zásielku odovzdá a následne tento hárok s oskenovanými

údajmi z balíka zašle do centrály v Bratislave, kde iný pracovník na základe doručovacieho

hárku vpíše údaje o doručení zásielky a osobe, ktorá zásielku prevzala,

ktorý záver pri nespornosti neexistencie podpísaného hárku o prevzatí zásielky

zamestnancom sťažovateľa výsluchom potvrdil, že žiadnu zásielku

28.7.2006 od dopravcu ani nemohol prevziať, lebo v rámci celozávodnej dovolenky bol tiež

na dovolenke, o čom sme predložili jeho dovolenkový lístok je skutočne svojvoľný;

/ii/ neuhradenie ceny dodaného tovaru sťažovateľom a nevrátenie tovaru dopravcom,

viedlo žalobcu o začatie konania o náhradu škody voči nemu na 0S Bratislava 2 v konaní

pod sp. zn. , ktoré bolo prerušené do skončenia predmetného konania,

čo logicky evokuje záver, že žalobca sám predpokladal neúspech v tomto konaní

a po jeho skončení by pokračoval v konaní o náhradu škody za nedodaný tovar, a nie opak

a na záver

/iii/ okresný súd uzavrel, že žalobca si splnil povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú,

keď relevantným spôsobom preukázal dodanie objednaného tovaru na základe ústne

uzatvorenej kúpnej zmluvy sťažovateľovi, ktorý tento záver nevyvrátil ani neexistenciou

predloženia doručovacieho hárku na preukázanie doručenia tovaru,

ktorý záver je diametrálne odlišný od záveru pod bodom /i/, ale to už krajskému súdu

vôbec nevadilo a

b/ označené rozporuplné dôvody okresného súdu doplnil o „novo“ zistené

skutočnosti, podľa ktorých

/i/ mal byť dohodnutý spôsob dodania tovaru cestou prepravnej spoločnosti , čo

je záver svojvoľný, lebo žiadna dohoda v tomto smere neexistovala, žalovaný sťažovateľ len

akceptoval dodanie tovaru týmto spôsobom za podmienky, že mu tovar bol skutočne dodaný

a nakoniec spôsob dodania tovaru pri ústnej kúpnej zmluve bol pre sťažovateľa

bezpredmetný a išiel iba na ťarchu žalobcu, ktorý

/ii/ po neuhradení kúpnej ceny od sťažovateľa a nevrátení predmetu dodania od

dopravcu, zahájil voči nemu súdne konanie o zaplatenie rovnakej samy 551,43 EUR titulom

náhrady škody, hoci

/iii/ pri existencii prepravnej zmluvy súdy túto skutočnosť absolútne neskúmali či

pri dohodnutom spôsobe dodania tovaru cestou dopravcu, by v zmysle ust. § 412 ods. 1

toto právo prislúchalo sťažovateľovi a nie predávajúcemu žalobcovi, ktorý si ho aj

reálne uplatnil pred OS BA 2,

čiže ide o svojvoľnú aplikáciu tohto zákonného ustanovenia, ktoré neposúdil

komplexne, ale izolovane iba vetu prvú, ktorá mu vyhovovala pre arbitrárny výklad,

namiesto aplikácie ust. a nasl. , na základe ktorého miestom dodania tovaru bolo

výlučne miesto sídla a prevádzky sťažovateľa, t. j. KOVO Raslavice, takže úmyselne

prehliadol širšie súvislosti vzniku a existencie obchodnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi

konania, z ktorých vyplynulo aj spontánne konanie kupujúceho sťažovateľa nezaplatiť za

nedodaný tovar a predávajúceho žalobcu zažalovať dopravcu za nedodaný tovar, čo krajský

súd ex catedra obrátil naruby.

c/ Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sa javí aj porušenie princípu rovnosti

účastníkov, lebo tvrdenie jednej strany je do nich nekriticky prevzaté, zatiaľ čo relevantný

protiargument nebol vôbec reflektovaný, v dôsledku čoho ide o rozhodnutie

nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku aj v rozpore s ,

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

d/ Interpretácia a aplikácia práva krajským súdom teda predstavuje taký výklad

relevantných zákonných ustanovení, ktorými boli popreté princípy elementárnej

spravodlivosti, ako imanentnej zložky právneho štátu. Z obsahu rozhodnutí sa totiž podáva,

že sťažovateľ aj napriek nespornej skutočnosti, že tovar neprevzal, musí zaň zaplatiť

predávajúcemu, ktorý si však túto nespornú situáciu vyriešil podaním žaloby voči

dopravcovi, ktorej by bolo vyhovené, ak v tomto konaní bude žaloba voči sťažovateľovi

zamietnutá. Pre druhý krok sťažovateľ nemá nárok pre neexistenciu poverenia na uplatnenie

nároku za nedodaný tovar dopravcom voči tomuto subjektu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd

nálezom rozhodol tak, že:

„1. Základné právo KOVO, spol. s r. o. Raslavice na súdnu ochranu, spravodlivé

konanie a rovnosť v konaní podľa , a Dohovoru,

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 30.4.2014, sp. zn. ,

porušené boli.

2. Rozsudok krajského súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. KOVO spol. s r. o. Raslavice priznáva náhradu trov konania v sume 340,88 EUR

odmena za dva úkony právnej pomoci po 134 EUR + 2 x 8,04 EUR = 284,08 EUR + 20 %

DPH, t. j. 56,80 EUR ktorú sumu zaplatí Krajský súd v Prešove do 2 mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

II.

Po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ústavný súd podľa § 29 ods. 3

vyzval účastníkov konania, aby sa k veci vyjadrili, a zároveň ich

podľa vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením

od ústneho pojednávania.

Ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa k sťažnosti vyjadril svojou výzvou

zo 16. júna 2015. Predsedníčka krajského súdu v prípise sp. zn. z 3. júla

2015 doručenom ústavnému súdu 9. júla 2015 okrem iného uviedla:

„Vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. podľa nás

odvolací súd konal v medziach svojej právomoci. Jeho úvahy napísané v dôvodoch

rozhodnutia z 30.4.2014 vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, majúce oporu

v obsahu spisového materiálu. V dôvodoch rozhodnutia sú obsiahnuté také skutočnosti

skutkového i právneho posúdenia veci, aké sú žiadané aplikáciou ust.

Opätovne sa žiada poukázať na obsah rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 30.4.2014 i písomné vyjadrenie predsedu senátu.

Sťažovateľkin prejav nespokojnosti s napadnutým rozsudkom je potrebné hodnotiť aj

tak, že obsahom základného práva na súdu a inú právnu ochranu podľa

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Potrebou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne.

Podľa nášho názoru v predmetnej veci postup odvolacieho súdu i obsah jeho

rozhodnutia je zákonný, preskúmateľný a nearbitrárny. Niet preto dôvodu na vyslovenie

porušenia základných práv upravených v , .

Navrhujeme preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú zamietnuť.

Súhlasíme s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil podľa § 30 ods. 2

v znení neskorších predpisov od ústneho verejného pojednávania.“

Predsedníčka krajského súdu vo svojom prípise sp. zn. z 3. júla

2015 odkazuje na písomné vyjadrenie predsedu senátu 5 Cob, ktoré pripojila v prílohe

a na jeho obsah odkázala. Predseda senátu krajského súdu 5 Cob podal na základe výzvy

ústavného súdu vyjadrenie z 2. júla 2015, v ktorom okrem iného uvádza:

„Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 30.4.2014 (č. 1. 288)

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi

istinu 551,43 eur. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o úroku z omeškania tak,

že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 14 % úrok z omeškania ročne z priznanej istiny

od 27.8.2006 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že v prevyšujúcej

časti návrh žalobcu na úrok z omeškania zamieta. Zároveň potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa vo výroku o trovách konania. Na skutkovom zistení odvolacím súdom, ako aj

na výroku odvolacieho súdu, odvolací súd v plnom rozsahu trvá. Uvedený spis sp. zn.

sa v súčasnej dobe nachádza na Okresnom súde Prešov ako na súde prvého

stupňa.

Keďže súd prvého stupňa v uvedenej právnej veci nerozhodol o trovách konania,

rozhodol o nich uznesením zo dňa 11.8.2014 pod č. k. . Proti tomuto

uzneseniu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd Krajský súd

v Prešove dňa 30.4.2015 pod č. k. 313. Aj na dôvodoch tohto rozhodnutia

odvolací súd trvá i naďalej.

Pre upresnenie veci odvolací súd Krajský súd v Prešove uvádza, že vec pôvodne

napadla na Okresnom súde Bardejov dňa 10.7.2008, pričom bola vedená pod sp. zn.

. Vo veci samej Okresný súd Bardejov ako súd prvého stupňa rozhodol

rozsudkom zo dňa 6.6.2013 pod č. k. 206 . Na odvolanie žalovaného Krajský

súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 30.4.2014 pod č. k.

288 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti

žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 551,43 eur. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo

výroku o úroku z omeškania tak, že žalovaný je povinný ho zaplatiť žalobcovi vo výške 14 %

z priznanej istiny od 27.8.2006 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým,

že v prevyšujúcej časti návrh žalobcu na úrok z omeškania zamietol. Zároveň potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania.

Okresný súd Bardejov uznesením zo dňa 11.8.2014 pod č. k.

rozhodol o trovách konania tak, že žalovaného zaviazal ich nahradiť žalobcovi vo výške

3.641,08 eur, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške 3.574,69 eur

a iných trov konania vo výške 66,39 eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný, o ktorom rozhodol odvolací súd

Krajský súd v Prešove 30.4.2015 pod č. k. tak, že potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa, s tým, že úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Na záveroch tohto uznesenia odvolací súd trvá.

Ďalej na objasnenie Krajský súd v Prešove dopĺňa, že vec na krajský súd napadla

pod sp. zn. , o ktorej odvolací súd rozhodol rozsudkom zo dňa 30.4.2014 pod

č. k. 288.

Okresný súd Bardejov o trovách konania rozhodol rozsudkom zo dňa 11.8.2014 pod

č. k. , proti ktorému žalovaný podal odvolanie. O odvolaní rozhodol

odvolací súd uznesením zo dňa 30.4.2015 pod č. k. 313.

V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 2.6.2015 pripájam k vyjadreniu

predsedu senátu zberný spis sp. zn. , ako aj spis sp. zn. .

Zároveň súhlasím, aby podľa § 30 ods. 2 zákona Ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania veci.“

Vo svojom vyjadrení z 3. augusta 2015 k výzve ústavného súdu z 13. júla 2015

sťažovateľka uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci a navrhuje

ústavnej sťažnosti vyhovieť z týchto dôvodov:

„1. Ústavný súd dlhodobo judikuje, že jedným z princípov predstavujúcich

neopomenuteľnú súčasť práva na spravodlivý proces, je aj povinnosť všeobecných súdov

svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, v ktorom sa musia vysporiadať so všetkými

relevantnými námietkami uplatnenými účastníkom konania sťažovateľom, a to spôsobom

zodpovedajúcim miere ich vážnosti. Pokiaľ si túto zákonnú povinnosť /§ 1, § 117 ods. 1

, č1. 46 ods. 1 a dohovoru/ nesplnia, založia tým nepreskúmateľnosť

nimi vydaného rozhodnutia a taký postup nesmie akceptovať ani ÚS SR.

Krajský súd v napadnutom rozsudku vôbec nepremietol nespornú skutočnosť, že

dopravca tovaru nemohol sťažovateľovi dodať tovar, za ktorý musel zaplatiť, lebo v čase

jeho doručovania bola u neho celozávodná dovolenka, a že rovnakú sumu žalobca žiadal v

súdnom konaní nielen od sťažovateľa, ale aj od dopravcu, čím sám potvrdil, že ako

predávajúci neumožnil sťažovateľovi uplatniť práva za nedodaný tovar voči dopravcovi;

tieto práva nemal sťažovateľ ako kupujúci ani na základe prepravnej zmluvy, ktorá bola

zrejme uzavretá iba medzi žalobcom a prepravcom a nie aj sťažovateľom.

2. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj rovnosť účastníkov

konania / /, ktorej cieľom je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi

stranami sporu.

Aj napriek skutočnostiam uvedeným pod bodom 1/, krajský súd po preukázaní, že ani

prepravca nevedel potvrdiť, či a kedy odovzdal tovar kupujúcemu sťažovateľovi /viď str. 4,

prvý odsek rozsudku krajského súdu/, nebránilo to tomuto súdu, aby potvrdil rozsudok

okresného súdu o zaviazaní sťažovateľa uhradiť predávajúcemu žalobcovi cenu nedodaného

tovaru.

Preto sa domnievame, že pokiaľ by ústavný súd akceptoval tento výklad krajského

súdu, rezignoval by na prieskum ústavnosti rozhodnutí všeobecného súdu podľa čl. 124

a nasl. a aj jeho rozhodnutie by vykazovalo známky extrémnej nespravodlivosti voči

sťažovateľovi.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti

vyhovel a priznal jej úhradu trov konania pred ústavným súdom spočívajúcich v trovách

právneho zastúpenia v celkovej sume 518,76 €, ktoré vyčíslila takto: „... odmena za 3 úkony

právnej pomoci /prevzatie veci, napísanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku krajského

súdu/ plus režijný paušál – 134 + 8,04 + 134 + 8,04 a plus 139,83 + 8,39 = 432,30 EUR +

20% DPH, t. j. 86,76 EUR.“

Keďže sťažovateľka aj predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámili,

že súhlasia v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2

v danej veci od jeho konania upustil, pretože dospel k názoru,

že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 [v konaní

pred súdom] rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok

6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie pred

súdom).

1. K namietanému porušeniu a dohovoru

Článok 46 ods. 1 zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Účelom

je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu

právnej ochrany. Právo na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý,

koho právo je ohrozené, dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu

na nestranný a nezávislý súd. Uplatnenie toho práva je podmienené splnením príslušných

zákonných podmienok v zmysle a . V sa

expressis verbis zakotvuje právo na súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti

o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti

o súdnej ochrane sú jednak o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a jednak

procesné predpisy, ako napr. (). Právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených

zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom,

súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými

procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú

().

Podstatou základného práva zaručeného je podľa ústavného súdu

() poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania.

Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny

zákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivosti

v podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má

svoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť

„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväzný

názor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdneho

rozhodnutia ako individuálneho právneho aktu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Článok 6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie

pred súdom).

Ústavný súd už konštatoval, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je

implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy , a to v

(, ). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom

základného práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nie je

zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto ich porušenie skúma spoločne. Z tohto

vyplýva, že uvádzané právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva, ktorých

porušenie sťažovateľka okrem iného svojou sťažnosťou namieta.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. , ,

). Účelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť

každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a

rozhodnúť (). Právo na súdnu ochranu v zmysle dohovoru a judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladané

od prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z 21. 2. 1975) ako právo na prístup

k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti a právo

na spravodlivé súdne konanie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, ústavný súd nie je ďalšou inštanciou

v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124

) pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou

minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých

sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. , ). Ústavný súd

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ).

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd teda nie je oprávnený preskúmavať

skutkové zistenia všeobecných súdov a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich

z nimi vykonaných dôkazov, a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických

pochybení v procese vykonávania a posudzovania dôkazov, pokiaľ tieto výsledky

hodnotenia dôkazov a posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú

pravidlám právnej a formálnej logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý

rámec ako podklad na rozhodnutie (m. m. ). Ústavný súd v tejto súvislosti

tiež pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať

ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia

zákonov (v danom prípade ) patrí do právomoci všeobecných súdov,

a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu

do neho zasahovať. Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie

právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych

požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a

z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. IV.

ÚS 325/08, ).

Podľa judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné (m. m. ).

Jedným z princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

, dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu

svoje rozsudky odôvodniť ( ), a to spôsobom zakotveným v ustanovení

. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak

sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo

z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba

takéto rozhodnutie považovať za rozporné s , resp. dohovoru.

Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality

a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu

„hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu, ako správne

zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takým hodnotením ústavný súd

celkom nestotožnil (m. m. ).

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď, ale povinnosť súdu vysporiadať sa dostatočne s právne

a skutkovo relevantnými otázkami. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je

preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko

z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303 B, Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303

B, § 27 a § 28.).; Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko).

Ústavný súd už viackrát judikoval, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa a dohovoru je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. ). Do obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a dohovoru nepatrí právo účastníka

dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (napr. m. m.

), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (napr. ,

či ). Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postup

a rozhodnutia všeobecných súdov boli preskúmateľné, aby ich rozhodnutia obsahovali

dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výroky, a súčasne aby také rozhodnutia

neboli arbitrárne.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho nenáležitého odôvodnenia spočívajúceho

v nesprávnom vyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu a nesprávnej

interpretácii a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Ťažiskovým argumentom, na ktorom je založené sťažovateľkou namietané porušenie

v sťažnosti označených práv, je skutočnosť, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí

nevysporiadal náležite so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sťažovateľkou,

a tým založil jeho nepreskúmateľnosť, keď v napadnutom rozsudku nepremietol nespornú

skutočnosť, že dopravca tovaru nemohol sťažovateľovi dodať tovar, za ktorý mu mal zaplatiť,

lebo v čase jeho doručovania bola u neho celozávodná dovolenka.

Krajský súd na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku

prvostupňového súdu, čo sa týka priznanej istiny a odvolacích dôvodov sťažovateľky,

vo svojom rozsudku uviedol, že „... obrana žalovaného počas celého konania spočívala iba

v tom, že tovar fakturovaný touto faktúrou mu nikdy doručený nebol, čo tvrdil aj jeho

zamestnanec . Naopak, zamestnanec prepravnej spoločnosti

tvrdil, že tovar od žalobcu prevzal dňa 27.7.2006, ktorého súčasťou bola aj

predmetná faktúra. Na odvolacom pojednávaní dňa 18.3.2014 zástupcovia účastníkov

zhodne potvrdili, že tak ako v minulosti, tak aj v prípade predmetnej dodávky bol dohodnutý

spôsob dodania tovaru odoslaním cestou prepravnej spoločností . Sporné je však to,

že žalobca nemôže predložiť dôkaz o tom, že táto prepravná spoločnosť v skutočnosti tovar

žalovanému odovzdala.“.

Podľa krajského súdu v prípade konkrétnej dodávky tovaru žalobcom žalovanému

na základe označenej faktúry bol spôsob dodania tovaru dohodnutý odovzdaním prepravnej

spoločnosti . Za preukázané a nesporné krajský súd pritom považoval, že prepravná

spoločnosť od žalobcu tovar prevzala 27. júla 2006. Vychádzajúc z § 412 ods. 1

, podľa ktorého ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodať

tovar v určitom mieste, uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému dopravcovi

na prepravu pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim, krajský súd

dospel k záveru, že okamihom odovzdania tovaru zo strany žalobcu na prepravu prepravnej

spoločnosti došlo zo strany žalobcu k dodaniu tovaru žalovanému, aj keď len jeho

odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho (žalovaného). Podľa krajského

súdu preto prvostupňový súd nepochybil, ak nároku žalobcu, pokiaľ ide o istinu, vyhovel.

Podľa ak predávajúci podľa zmluvy nie je

povinný dodať tovar v určitom mieste, dodanie tovaru sa uskutočňuje jeho odovzdaním

prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru

predávajúcim. Podľa druhej vety predávajúci umožní

kupujúcemu uplatniť práva z prepravnej zmluvy voči dopravcovi, pokiaľ tieto práva nemá

kupujúci na základe prepravnej zmluvy. Ide o prípad tzv. dištančnej dodávky ̶kúpy, ktorá

sa v praxi vyskytuje najčastejšie. Odovzdanie tovaru sa realizuje medzi neprítomnými

účastníkmi kúpnej zmluvy (inter absentes) prostredníctvom tretej osoby ̶dopravcu. Pri

dištančnej kúpe odovzdanie (traditio) spočíva v odoslaní tovaru – v odovzdaní tovaru

dopravcovi na prepravu. Povinnosťou predávajúceho v súvislosti s odovzdaním tovaru je

teda zaslať tovar kupujúcemu – odovzdať ho prvému dopravcovi na prepravu. Pri tomto

spôsobe dodania tovaru musia byť v zmysle a

splnené tieto predpoklady: a) predávajúci podľa zmluvy nie je povinný dodať tovar

v určitom mieste, b) zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim, c) tovar odovzdávaný

dopravcovi musí byť dostatočne zreteľne označený ako zásielka pre kupujúceho; ak by to

tak nebolo, predávajúci musí bez zbytočného odkladu oznámiť kupujúcemu odoslanie

tovaru a odoslaný tovar v oznámení bližšie špecifikovať, d) predávajúci musí umožniť

kupujúcemu uplatniť práva z prepravnej zmluvy voči dopravcovi. Ak predávajúci nesplní

podmienku uvedenú v písmene c), dodanie tovaru sa uskutoční až odovzdaním tovaru

dopravcom kupujúcemu.

Krajský súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že dodanie tovaru

žalobcu žalovanému (sťažovateľke) sa malo spravovať podľa § 412 ods. 1 Obchodného

zákonníka bez toho, aby konkretizoval splnenie predpokladov pre dištančnú dodávku –

kúpu. Naopak, zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj z predloženého spisového materiálu

a vyjadrenia sťažovateľky z 3. augusta 2015 vyplýva, že žalobca začal v danej veci aj

konanie o náhradu škody proti dopravcovi na Okresnom súde Bratislava II, čím ako

predávajúci neumožnil kupujúcemu (sťažovateľke) uplatniť práva z prepravnej zmluvy voči

dopravcovi za nedodaný tovar, pričom podľa tvrdenia sťažovateľky tieto práva sťažovateľka

ako kupujúca nemala ani na základe prepravnej zmluvy, ktorá bola zrejme uzavretá iba

medzi žalobcom a prepravcom, a nie aj sťažovateľkou. Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj

z predloženého spisového materiálu ďalej vyplýva, že nemožno považovať za preukázané,

že došlo k uzavretiu dohody medzi žalobcom a žalovanou (sťažovateľkou) o spôsobe

dodania tovaru odoslaním cestou prepravnej spoločnosti alebo že by podľa zmluvy

predávajúci nebol povinný dodať tovar v určitom mieste. Napokon, zo sťažnosti a z jej

príloh, ako aj z predloženého spisového materiálu vyplýva, že žalobca nevedel doručenie

tovaru sťažovateľke preukázať písomným potvrdením o doručení tovaru podpísaným

sťažovateľkou (podpísaným doručovacím hárkom preukazujúcim doručenie tovaru

sťažovateľke) a že v čase údajného dodania tovaru spoločnosťou mali zamestnanci

sťažovateľky vrátane zamestnanca, ktorý mal uvedený tovar prevziať, celopodnikovú

dovolenku.

Vzhľadom na uvedené podľa ústavného súdu sa krajský súd nevysporiadal jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkými skutkovými a právnymi

skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.

Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu je podľa zistení ústavného súdu arbitrárne

a nepreskúmateľné z dôvodu jeho nenáležitého odôvodnenia spočívajúceho v nesprávnom

vyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu a nesprávnej interpretácii a aplikácii

relevantnej právnej úpravy.

Ústavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu

zistil, že krajský súd nedal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní

nastolila. Krajský súd ponechal bez povšimnutia argumenty sťažovateľky, ktoré majú pre

vec podstatný význam, a napadnuté rozhodnutie krajského súdu preto nespĺňa požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho

rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. Právne posúdenie

sťažovateľkinej veci zo strany krajského súdu je preto ústavne neakceptovateľné a má znaky

svojvôle a arbitrárnosti.

2. K namietanému porušeniu

K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd s poukazom na svoju

ustálenú judikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

zahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana

v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať

podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Delcourt proti Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku

z 27. 10. 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho

konania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený

v a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa (, ).

Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (). v citovanom

ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom

konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá

veta , podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také

procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu

obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať

svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS

211/07, ). Článok 47 ods. 3 upravuje rovnosť účastníkov v súdnom

konaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných práv. Zabezpečuje rovnosť

účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v

prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore s

ustanoveniami zvýhodní svojím postupom predchádzajúcim

vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného účastníka konania.

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3

, avšak v sťažnosti neuviedla žiadne osobitné dôvody alebo okolnosti, ktorými by

namietané porušenie tohto základného práva doložila, iba poukázala na to, že „...

z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sa javí aj porušenie princípu rovnosti účastníkov,

lebo tvrdenie jednej strany je do nich nekriticky prevzaté, zatiaľ čo relevantný

protiargument nebol vôbec reflektovaný, v dôsledku čoho ide o rozhodnutie

nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku aj v rozpore s ,

a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47

ods. 3 , sťažovateľka jeho porušenie vnímala ako sekundárny dôsledok porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3

sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného

postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd

(, , ). To znamená, že všetci účastníci súdneho

konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých

podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán

(). Sťažovateľka však okrem všeobecného tvrdenia o porušení princípu

rovnosti zbraní neuviedla žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia tohto

základného práva. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie

jej základného práva podľa nevyhovel.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozhodnutím krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru. Ústavný súd preto napadnuté rozhodnutie

krajského súdu zrušil podľa v spojení s zákona o ústavnom

súde a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie podľa v spojení

s . V ďalšom konaní je podľa

krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými v tomto náleze.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ

nepožadoval, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie, a preto o tomto nároku

nerozhodoval.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvom a druhom

úkone právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, a pri treťom úkone právnej služby

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2014, ktorá bola 839 €.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov sťažovateľky, ktoré jej vznikli

v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom, v ktorom bola

úspešná a bola zastúpená advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania

uznesením uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi

konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu jej trov konania za tri úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu krajského

súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (2 x 134 €) a za jeden úkon

právnej služby vykonaný v roku 2015 (1 x 139,83 €) predstavuje spolu s režijným paušálom

(2 x 8,4 € a 1 x 8,39 €) sumu 432,30 €, spolu s 20% DPH, t. j. 86,46 €, sumu 518,76 €.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015