Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 236/2015
PDF · 594.41 KB
No categories available
III. ÚS 236/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricovej
a Ľubomíra Dobríka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o.,
Čergovská 539, Raslavice, zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,
Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rovnosť v konaní pred
súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014
a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o. na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti KOVO
spol. s r. o. trovy konania v sume 518,76 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesť
centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Eleny Ľalíkovej, Podbrezovská 34, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o.
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) predbežne prerokoval
sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) a uznesením č.
k. III. ÚS 236/2015 10 z 2. júna 2015 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie pre namietané porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola odporkyňou v konaní
vedenom Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“), v ktorom sa žalobkyňa,
spoločnosť , voči nej domáhala zaplatenia sumy 551,43 €
s príslušenstvom za ňou prevzatý, ale nezaplatený tovar. Okresný súd svojím rozsudkom
č. k. 1 Cb/228/2008 206 zo 6. júna 2013 žalobe vyhovel. Okresný súd dospel k záveru,
že žalobca relevantným spôsobom preukázal dodanie objednaného tovaru sťažovateľke.
K tomuto záveru okresný súd dospel aj napriek neexistencii podpísaného doručovacieho
hárku preukazujúceho doručenie tovaru sťažovateľke. Podľa sťažovateľky okresný súd pri
svojom rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že žalobca vedie konanie na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 24 Cb/189/2009 aj proti dopravcovi o náhradu škody za nedodaný
tovar sťažovateľke, ako aj skutočnosť, že v čase doručovania tovaru bola u sťažovateľky
celozávodná dovolenka, takže tovar ani fyzicky nemal kto prevziať. Proti rozsudku
okresného súdu sťažovateľka rovnako namietala, že neuviedol právnu kvalifikáciu zisteného
skutkového stavu. Z týchto dôvodov proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka
odvolanie.
Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014 rozsudok
okresného súdu vo veci samej potvrdil. Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľky
podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Podľa krajského súdu
okresný súd správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Krajský súd
v súvislosti s priznanou istinou plne odkazuje na zdôvodnenie okresného súdu (§ 219 ods. 2
OSP). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu a k odvolacím
dôvodom sťažovateľky krajský súd doplnil, že podľa § 412 ods. 1 prvej vety Obchodného
zákonníka ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodať tovar v určitom mieste,
uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu
pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza: „Predmetom konania je
nárok žalobcu na zaplatenie sumy 551,43 eur (16,612,50 Sk) z titulu neuhradenia faktúry
č. 5060486, splatnej 10.8.2006, ktorou žalobca žalovanému vyúčtoval kúpnu cenu
za dodaný tovar. Obrana žalovaného počas celého konania spočívala iba v tom, že tovar
fakturovaný touto faktúrou mu nikdy doručený nebol, čo tvrdil aj jeho zamestnanec
. Naopak, zamestnanec prepravnej spoločnosti tvrdil,
že tovar od žalobcu prevzal dňa 27.7.2006, ktorého súčasťou bola aj predmetná faktúra.
Na odvolacom pojednávaní dňa 18.3.2014 zástupcovia účastníkov zhodne potvrdili, že tak
ako v minulosti, tak aj v prípade predmetnej dodávky bol dohodnutý spôsob dodania tovaru
odoslaním cestou prepravnej spoločností . Sporné je však to, že žalobca nemôže
predložiť dôkaz o tom, že táto prepravná spoločnosť v skutočnosti tovar žalovanému
odovzdala.
Podľa § 412 ods. 1, veta prvá, Obch. zákonníka, ak predávajúci nie je povinný podľa
zmluvy dodať tovar v určitom mieste, uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním
prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru
predávajúcim.
Ako už bolo vyššie uvedené, v prípade konkrétnej dodávky tovaru žalobcom
žalovanému na základe označenej faktúry bol spôsob dodania tovaru dohodnutý
odovzdaním prepravnej spoločnosti . Pritom bolo preukázané a zároveň je nesporné,
že prepravná spoločnosť od žalobcu prevzala tovar dňa 27.7.2006, čo vyplýva z dokladu
tejto spoločnosti zo dňa 27.7.2006 (č. l. 43) ako aj z čestného prehlásenia zamestnanca
žalobcu zo dňa 19.2.2008 (č. l. 41). Menovaný prehlásil, že dňa
27.7.2006 osobne odovzdal zásielku č. 703 030 61042230, určenú pre spoločnosť
žalovaného, kuriérovi spoločnosti , ktorý doklad o prevzatí tovaru vlastnoručne
podpísal. Teda týmto okamihom došlo zo strany žalobcu k dodaniu tovaru žalovanému, aj
keď len jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho (žalovaného),
pričom tento spôsob dodania tovaru bol dohodnutý nie len v tomto konkrétnom prípade, ale
i v minulosti. Na dodaní tovaru týmto spôsobom žalovanému nič nemení ani tvrdenie
prepravnej spoločnosti , že z interných dokladov nemôže zistiť okamih odovzdania
tovaru zamestnancom prepravnej spoločnosti zamestnancovi
žalovaného . Z tohto dôvodu v ničom nepochybil súd prvého stupňa, ak
nároku žalobcu čo do istiny fakturovanej faktúrou č. 5060486 vyhovel.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 551,43 eur ako vecne správny
(§ 219 ods. 1 O. s. p.)...“
Podľa sťažovateľky si okresný súd a následne krajský súd nesplnili povinnosť riadne
odôvodniť svoje rozhodnutia, a to tým, že sa náležite nevysporiadali so všetkými
relevantnými námietkami uplatnenými sťažovateľkou. Okresný súd a krajský súd sa podľa
sťažovateľky ňou tvrdenými námietkami vôbec nezaoberali, v dôsledku čoho sú ich
rozhodnutia nepreskúmateľné, čím malo dôjsť k zásahu do sťažovateľkou označených
základných práv.
Podľa sťažovateľky sa mal krajský súd svojím postupom a rozhodnutím dopustiť
nesprávnej aplikácie právnej normy, keď právnu normu aplikoval zjavne svojvoľne,
argumentačne vybudovanú, bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia,
pretože:
«a) krajský súd na jednej strane sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym
posúdením veci okresným súdom, ktorý však žalobe vyhovel s odôvodnením, že:
/i/ režim dodania tovaru prostredníctvom dopravcu považoval za perfektný iba vtedy,
ak príjemca tovaru potvrdí svojim podpisom na doručovací hárok dopravcu prevzatie
zásielky (tovaru), potom mu túto zásielku odovzdá a následne tento hárok s oskenovanými
údajmi z balíka zašle do centrály v Bratislave, kde iný pracovník na základe doručovacieho
hárku vpíše údaje o doručení zásielky a osobe, ktorá zásielku prevzala,
ktorý záver pri nespornosti neexistencie podpísaného hárku o prevzatí zásielky
zamestnancom sťažovateľa výsluchom potvrdil, že žiadnu zásielku
28.7.2006 od dopravcu ani nemohol prevziať, lebo v rámci celozávodnej dovolenky bol tiež
na dovolenke, o čom sme predložili jeho dovolenkový lístok je skutočne svojvoľný;
/ii/ neuhradenie ceny dodaného tovaru sťažovateľom a nevrátenie tovaru dopravcom,
viedlo žalobcu o začatie konania o náhradu škody voči nemu na 0S Bratislava 2 v konaní
pod sp. zn. 24Cb/89/2009, ktoré bolo prerušené do skončenia predmetného konania,
čo logicky evokuje záver, že žalobca sám predpokladal neúspech v tomto konaní
a po jeho skončení by pokračoval v konaní o náhradu škody za nedodaný tovar, a nie opak
a na záver
/iii/ okresný súd uzavrel, že žalobca si splnil povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú,
keď relevantným spôsobom preukázal dodanie objednaného tovaru na základe ústne
uzatvorenej kúpnej zmluvy sťažovateľovi, ktorý tento záver nevyvrátil ani neexistenciou
predloženia doručovacieho hárku na preukázanie doručenia tovaru,
ktorý záver je diametrálne odlišný od záveru pod bodom /i/, ale to už krajskému súdu
vôbec nevadilo a
b/ označené rozporuplné dôvody okresného súdu doplnil o „novo“ zistené
skutočnosti, podľa ktorých
/i/ mal byť dohodnutý spôsob dodania tovaru cestou prepravnej spoločnosti , čo
je záver svojvoľný, lebo žiadna dohoda v tomto smere neexistovala, žalovaný sťažovateľ len
akceptoval dodanie tovaru týmto spôsobom za podmienky, že mu tovar bol skutočne dodaný
a nakoniec spôsob dodania tovaru pri ústnej kúpnej zmluve bol pre sťažovateľa
bezpredmetný a išiel iba na ťarchu žalobcu, ktorý
/ii/ po neuhradení kúpnej ceny od sťažovateľa a nevrátení predmetu dodania od
dopravcu, zahájil voči nemu súdne konanie o zaplatenie rovnakej samy 551,43 EUR titulom
náhrady škody, hoci
/iii/ pri existencii prepravnej zmluvy súdy túto skutočnosť absolútne neskúmali či
pri dohodnutom spôsobe dodania tovaru cestou dopravcu, by v zmysle ust. § 412 ods. 1
OBZ toto právo prislúchalo sťažovateľovi a nie predávajúcemu žalobcovi, ktorý si ho aj
reálne uplatnil pred OS BA 2,
čiže ide o svojvoľnú aplikáciu tohto zákonného ustanovenia, ktoré neposúdil
komplexne, ale izolovane iba vetu prvú, ktorá mu vyhovovala pre arbitrárny výklad,
namiesto aplikácie ust. § 335 a nasl. OBZ, na základe ktorého miestom dodania tovaru bolo
výlučne miesto sídla a prevádzky sťažovateľa, t. j. KOVO Raslavice, takže úmyselne
prehliadol širšie súvislosti vzniku a existencie obchodnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi
konania, z ktorých vyplynulo aj spontánne konanie kupujúceho sťažovateľa nezaplatiť za
nedodaný tovar a predávajúceho žalobcu zažalovať dopravcu za nedodaný tovar, čo krajský
súd ex catedra obrátil naruby.
c/ Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sa javí aj porušenie princípu rovnosti
účastníkov, lebo tvrdenie jednej strany je do nich nekriticky prevzaté, zatiaľ čo relevantný
protiargument nebol vôbec reflektovaný, v dôsledku čoho ide o rozhodnutie
nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku aj v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
d/ Interpretácia a aplikácia práva krajským súdom teda predstavuje taký výklad
relevantných zákonných ustanovení, ktorými boli popreté princípy elementárnej
spravodlivosti, ako imanentnej zložky právneho štátu. Z obsahu rozhodnutí sa totiž podáva,
že sťažovateľ aj napriek nespornej skutočnosti, že tovar neprevzal, musí zaň zaplatiť
predávajúcemu, ktorý si však túto nespornú situáciu vyriešil podaním žaloby voči
dopravcovi, ktorej by bolo vyhovené, ak v tomto konaní bude žaloba voči sťažovateľovi
zamietnutá. Pre druhý krok sťažovateľ nemá nárok pre neexistenciu poverenia na uplatnenie
nároku za nedodaný tovar dopravcom voči tomuto subjektu.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd
nálezom rozhodol tak, že:
„1. Základné právo KOVO, spol. s r. o. Raslavice na súdnu ochranu, spravodlivé
konanie a rovnosť v konaní podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 30.4.2014, sp. zn. 5 Cob/ 74/2013,
porušené boli.
2. Rozsudok krajského súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. KOVO spol. s r. o. Raslavice priznáva náhradu trov konania v sume 340,88 EUR
odmena za dva úkony právnej pomoci po 134 EUR + 2 x 8,04 EUR = 284,08 EUR + 20 %
DPH, t. j. 56,80 EUR ktorú sumu zaplatí Krajský súd v Prešove do 2 mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“
II.
Po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ústavný súd podľa § 29 ods. 3
zákona o ústavnom súde vyzval účastníkov konania, aby sa k veci vyjadrili, a zároveň ich
podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením
od ústneho pojednávania.
Ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa k sťažnosti vyjadril svojou výzvou
zo 16. júna 2015. Predsedníčka krajského súdu v prípise sp. zn. 1 SprO/1059/2015 z 3. júla
2015 doručenom ústavnému súdu 9. júla 2015 okrem iného uviedla:
„Vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 5Cob/74/2013 podľa nás
odvolací súd konal v medziach svojej právomoci. Jeho úvahy napísané v dôvodoch
rozhodnutia z 30.4.2014 vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, majúce oporu
v obsahu spisového materiálu. V dôvodoch rozhodnutia sú obsiahnuté také skutočnosti
skutkového i právneho posúdenia veci, aké sú žiadané aplikáciou ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
Opätovne sa žiada poukázať na obsah rozsudku Krajského súdu v Prešove 5 Cob/74/2013
z 30.4.2014 i písomné vyjadrenie predsedu senátu.
Sťažovateľkin prejav nespokojnosti s napadnutým rozsudkom je potrebné hodnotiť aj
tak, že obsahom základného práva na súdu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Potrebou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné
a nearbitrárne.
Podľa nášho názoru v predmetnej veci postup odvolacieho súdu i obsah jeho
rozhodnutia je zákonný, preskúmateľný a nearbitrárny. Niet preto dôvodu na vyslovenie
porušenia základných práv upravených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy.
Navrhujeme preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú zamietnuť.
Súhlasíme s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil podľa § 30 ods. 2
zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov od ústneho verejného pojednávania.“
Predsedníčka krajského súdu vo svojom prípise sp. zn. 1 SprO/1059/2015 z 3. júla
2015 odkazuje na písomné vyjadrenie predsedu senátu 5 Cob, ktoré pripojila v prílohe
a na jeho obsah odkázala. Predseda senátu krajského súdu 5 Cob podal na základe výzvy
ústavného súdu vyjadrenie z 2. júla 2015, v ktorom okrem iného uvádza:
„Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 30.4.2014 (č. 1. 288)
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
istinu 551,43 eur. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o úroku z omeškania tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 14 % úrok z omeškania ročne z priznanej istiny
od 27.8.2006 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že v prevyšujúcej
časti návrh žalobcu na úrok z omeškania zamieta. Zároveň potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku o trovách konania. Na skutkovom zistení odvolacím súdom, ako aj
na výroku odvolacieho súdu, odvolací súd v plnom rozsahu trvá. Uvedený spis sp. zn.
5 Cob/74/2013 sa v súčasnej dobe nachádza na Okresnom súde Prešov ako na súde prvého
stupňa.
Keďže súd prvého stupňa v uvedenej právnej veci nerozhodol o trovách konania,
rozhodol o nich uznesením zo dňa 11.8.2014 pod č. k. 1 Cb/228/2008 299. Proti tomuto
uzneseniu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd Krajský súd
v Prešove dňa 30.4.2015 pod č. k. 5 Cob/96/2014 313. Aj na dôvodoch tohto rozhodnutia
odvolací súd trvá i naďalej.
Pre upresnenie veci odvolací súd Krajský súd v Prešove uvádza, že vec pôvodne
napadla na Okresnom súde Bardejov dňa 10.7.2008, pričom bola vedená pod sp. zn.
1 Cob/228/2008. Vo veci samej Okresný súd Bardejov ako súd prvého stupňa rozhodol
rozsudkom zo dňa 6.6.2013 pod č. k. 1 Cb/228/2008 206 . Na odvolanie žalovaného Krajský
súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 30.4.2014 pod č. k.
5 Cob/74/2013 288 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 551,43 eur. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo
výroku o úroku z omeškania tak, že žalovaný je povinný ho zaplatiť žalobcovi vo výške 14 %
z priznanej istiny od 27.8.2006 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým,
že v prevyšujúcej časti návrh žalobcu na úrok z omeškania zamietol. Zároveň potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania.
Okresný súd Bardejov uznesením zo dňa 11.8.2014 pod č. k. 1 Cb/228/2008 299
rozhodol o trovách konania tak, že žalovaného zaviazal ich nahradiť žalobcovi vo výške
3.641,08 eur, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške 3.574,69 eur
a iných trov konania vo výške 66,39 eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný, o ktorom rozhodol odvolací súd
Krajský súd v Prešove 30.4.2015 pod č. k. 5Cob/96/2014 313 tak, že potvrdil uznesenie
súdu prvého stupňa, s tým, že úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Na záveroch tohto uznesenia odvolací súd trvá.
Ďalej na objasnenie Krajský súd v Prešove dopĺňa, že vec na krajský súd napadla
pod sp. zn. 5 Cob/74/2013, o ktorej odvolací súd rozhodol rozsudkom zo dňa 30.4.2014 pod
č. k. 5 Cob/74/2013 288.
Okresný súd Bardejov o trovách konania rozhodol rozsudkom zo dňa 11.8.2014 pod
č. k. 1 Cb/228/2008 299, proti ktorému žalovaný podal odvolanie. O odvolaní rozhodol
odvolací súd uznesením zo dňa 30.4.2015 pod č. k. 5 Cob/96/2014 313.
V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 2.6.2015 pripájam k vyjadreniu
predsedu senátu zberný spis sp. zn. 5 Cob/74/2013, ako aj spis sp. zn. 5 Cob/96/2014.
Zároveň súhlasím, aby podľa § 30 ods. 2 zákona Ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania veci.“
Vo svojom vyjadrení z 3. augusta 2015 k výzve ústavného súdu z 13. júla 2015
sťažovateľka uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci a navrhuje
ústavnej sťažnosti vyhovieť z týchto dôvodov:
„1. Ústavný súd dlhodobo judikuje, že jedným z princípov predstavujúcich
neopomenuteľnú súčasť práva na spravodlivý proces, je aj povinnosť všeobecných súdov
svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, v ktorom sa musia vysporiadať so všetkými
relevantnými námietkami uplatnenými účastníkom konania sťažovateľom, a to spôsobom
zodpovedajúcim miere ich vážnosti. Pokiaľ si túto zákonnú povinnosť /§ 1, § 117 ods. 1
OSP, č1. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru/ nesplnia, založia tým nepreskúmateľnosť
nimi vydaného rozhodnutia a taký postup nesmie akceptovať ani ÚS SR.
Krajský súd v napadnutom rozsudku vôbec nepremietol nespornú skutočnosť, že
dopravca tovaru nemohol sťažovateľovi dodať tovar, za ktorý musel zaplatiť, lebo v čase
jeho doručovania bola u neho celozávodná dovolenka, a že rovnakú sumu žalobca žiadal v
súdnom konaní nielen od sťažovateľa, ale aj od dopravcu, čím sám potvrdil, že ako
predávajúci neumožnil sťažovateľovi uplatniť práva za nedodaný tovar voči dopravcovi;
tieto práva nemal sťažovateľ ako kupujúci ani na základe prepravnej zmluvy, ktorá bola
zrejme uzavretá iba medzi žalobcom a prepravcom a nie aj sťažovateľom.
2. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj rovnosť účastníkov
konania /čl. 47 ods. 3 ústavy/, ktorej cieľom je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi
stranami sporu.
Aj napriek skutočnostiam uvedeným pod bodom 1/, krajský súd po preukázaní, že ani
prepravca nevedel potvrdiť, či a kedy odovzdal tovar kupujúcemu sťažovateľovi /viď str. 4,
prvý odsek rozsudku krajského súdu/, nebránilo to tomuto súdu, aby potvrdil rozsudok
okresného súdu o zaviazaní sťažovateľa uhradiť predávajúcemu žalobcovi cenu nedodaného
tovaru.
Preto sa domnievame, že pokiaľ by ústavný súd akceptoval tento výklad krajského
súdu, rezignoval by na prieskum ústavnosti rozhodnutí všeobecného súdu podľa čl. 124
a nasl. ústavy a aj jeho rozhodnutie by vykazovalo známky extrémnej nespravodlivosti voči
sťažovateľovi.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti
vyhovel a priznal jej úhradu trov konania pred ústavným súdom spočívajúcich v trovách
právneho zastúpenia v celkovej sume 518,76 €, ktoré vyčíslila takto: „... odmena za 3 úkony
právnej pomoci /prevzatie veci, napísanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku krajského
súdu/ plus režijný paušál – 134 + 8,04 + 134 + 8,04 a plus 139,83 + 8,39 = 432,30 EUR +
20% DPH, t. j. 86,76 EUR.“
Keďže sťažovateľka aj predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámili,
že súhlasia v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde v danej veci od jeho konania upustil, pretože dospel k názoru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 [v konaní
pred súdom] rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok
6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie pred
súdom).
1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
Článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Účelom
čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu
právnej ochrany. Právo na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý,
koho právo je ohrozené, dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu
na nestranný a nezávislý súd. Uplatnenie toho práva je podmienené splnením príslušných
zákonných podmienok v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ústavy. V čl. 46 ods. 4 ústavy sa
expressis verbis zakotvuje právo na súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti
o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti
o súdnej ochrane sú jednak zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a jednak
procesné predpisy, ako napr. Občiansky súdny poriadok (PL. ÚS 38/99). Právo zaručené
čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených
zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom,
súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými
procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú
(PL. ÚS 21/00).
Podstatou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu
(PL. ÚS 22/06) poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania.
Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny
zákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivosti
v podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má
svoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť
„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväzný
názor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdneho
rozhodnutia ako individuálneho právneho aktu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Článok 6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie
pred súdom).
Ústavný súd už konštatoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je
implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09 36). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 dohovoru nie je
zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne. Z tohto
vyplýva, že uvádzané právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva, ktorých
porušenie sťažovateľka okrem iného svojou sťažnosťou namieta.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01,
III. ÚS 53/09 36). Účelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť
každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a
rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu v zmysle dohovoru a judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladané
od prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z 21. 2. 1975) ako právo na prístup
k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti a právo
na spravodlivé súdne konanie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, ústavný súd nie je ďalšou inštanciou
v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou
minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých
sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Ústavný súd
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98,
Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd teda nie je oprávnený preskúmavať
skutkové zistenia všeobecných súdov a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich
z nimi vykonaných dôkazov, a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických
pochybení v procese vykonávania a posudzovania dôkazov, pokiaľ tieto výsledky
hodnotenia dôkazov a posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú
pravidlám právnej a formálnej logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý
rámec ako podklad na rozhodnutie (m. m. I. ÚS 230/2013). Ústavný súd v tejto súvislosti
tiež pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať
ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia
zákonov (v danom prípade Obchodného zákonníka) patrí do právomoci všeobecných súdov,
a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu
do neho zasahovať. Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie
právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych
požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a
z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. IV.
ÚS 325/08, III. ÚS 462/2012).
Podľa judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné (m. m. I. ÚS 236/06).
Jedným z princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v ustanovení
§ 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak
sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo
z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba
takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality
a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu
„hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu, ako správne
zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takým hodnotením ústavný súd
celkom nestotožnil (m. m. I. ÚS 242/07).
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď, ale povinnosť súdu vysporiadať sa dostatočne s právne
a skutkovo relevantnými otázkami. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je
preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko
z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303 B, Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303
B, § 27 a § 28.).; Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko).
Ústavný súd už viackrát judikoval, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka
dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (napr. m. m.
I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (napr. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03
či IV. ÚS 340/04). Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postup
a rozhodnutia všeobecných súdov boli preskúmateľné, aby ich rozhodnutia obsahovali
dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výroky, a súčasne aby také rozhodnutia
neboli arbitrárne.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho nenáležitého odôvodnenia spočívajúceho
v nesprávnom vyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu a nesprávnej
interpretácii a aplikácii relevantnej právnej úpravy.
Ťažiskovým argumentom, na ktorom je založené sťažovateľkou namietané porušenie
v sťažnosti označených práv, je skutočnosť, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí
nevysporiadal náležite so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sťažovateľkou,
a tým založil jeho nepreskúmateľnosť, keď v napadnutom rozsudku nepremietol nespornú
skutočnosť, že dopravca tovaru nemohol sťažovateľovi dodať tovar, za ktorý mu mal zaplatiť,
lebo v čase jeho doručovania bola u neho celozávodná dovolenka.
Krajský súd na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku
prvostupňového súdu, čo sa týka priznanej istiny a odvolacích dôvodov sťažovateľky,
vo svojom rozsudku uviedol, že „... obrana žalovaného počas celého konania spočívala iba
v tom, že tovar fakturovaný touto faktúrou mu nikdy doručený nebol, čo tvrdil aj jeho
zamestnanec . Naopak, zamestnanec prepravnej spoločnosti
tvrdil, že tovar od žalobcu prevzal dňa 27.7.2006, ktorého súčasťou bola aj
predmetná faktúra. Na odvolacom pojednávaní dňa 18.3.2014 zástupcovia účastníkov
zhodne potvrdili, že tak ako v minulosti, tak aj v prípade predmetnej dodávky bol dohodnutý
spôsob dodania tovaru odoslaním cestou prepravnej spoločností . Sporné je však to,
že žalobca nemôže predložiť dôkaz o tom, že táto prepravná spoločnosť v skutočnosti tovar
žalovanému odovzdala.“.
Podľa krajského súdu v prípade konkrétnej dodávky tovaru žalobcom žalovanému
na základe označenej faktúry bol spôsob dodania tovaru dohodnutý odovzdaním prepravnej
spoločnosti . Za preukázané a nesporné krajský súd pritom považoval, že prepravná
spoločnosť od žalobcu tovar prevzala 27. júla 2006. Vychádzajúc z § 412 ods. 1
Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodať
tovar v určitom mieste, uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému dopravcovi
na prepravu pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim, krajský súd
dospel k záveru, že okamihom odovzdania tovaru zo strany žalobcu na prepravu prepravnej
spoločnosti došlo zo strany žalobcu k dodaniu tovaru žalovanému, aj keď len jeho
odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho (žalovaného). Podľa krajského
súdu preto prvostupňový súd nepochybil, ak nároku žalobcu, pokiaľ ide o istinu, vyhovel.
Podľa § 412 ods. 1 Obchodného zákonníka ak predávajúci podľa zmluvy nie je
povinný dodať tovar v určitom mieste, dodanie tovaru sa uskutočňuje jeho odovzdaním
prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru
predávajúcim. Podľa § 412 ods. 1 druhej vety Obchodného zákonníka predávajúci umožní
kupujúcemu uplatniť práva z prepravnej zmluvy voči dopravcovi, pokiaľ tieto práva nemá
kupujúci na základe prepravnej zmluvy. Ide o prípad tzv. dištančnej dodávky ̶kúpy, ktorá
sa v praxi vyskytuje najčastejšie. Odovzdanie tovaru sa realizuje medzi neprítomnými
účastníkmi kúpnej zmluvy (inter absentes) prostredníctvom tretej osoby ̶dopravcu. Pri
dištančnej kúpe odovzdanie (traditio) spočíva v odoslaní tovaru – v odovzdaní tovaru
dopravcovi na prepravu. Povinnosťou predávajúceho v súvislosti s odovzdaním tovaru je
teda zaslať tovar kupujúcemu – odovzdať ho prvému dopravcovi na prepravu. Pri tomto
spôsobe dodania tovaru musia byť v zmysle § 412 ods. 1 a § 413 Obchodného zákonníka
splnené tieto predpoklady: a) predávajúci podľa zmluvy nie je povinný dodať tovar
v určitom mieste, b) zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim, c) tovar odovzdávaný
dopravcovi musí byť dostatočne zreteľne označený ako zásielka pre kupujúceho; ak by to
tak nebolo, predávajúci musí bez zbytočného odkladu oznámiť kupujúcemu odoslanie
tovaru a odoslaný tovar v oznámení bližšie špecifikovať, d) predávajúci musí umožniť
kupujúcemu uplatniť práva z prepravnej zmluvy voči dopravcovi. Ak predávajúci nesplní
podmienku uvedenú v písmene c), dodanie tovaru sa uskutoční až odovzdaním tovaru
dopravcom kupujúcemu.
Krajský súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že dodanie tovaru
žalobcu žalovanému (sťažovateľke) sa malo spravovať podľa § 412 ods. 1 Obchodného
zákonníka bez toho, aby konkretizoval splnenie predpokladov pre dištančnú dodávku –
kúpu. Naopak, zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj z predloženého spisového materiálu
a vyjadrenia sťažovateľky z 3. augusta 2015 vyplýva, že žalobca začal v danej veci aj
konanie o náhradu škody proti dopravcovi na Okresnom súde Bratislava II, čím ako
predávajúci neumožnil kupujúcemu (sťažovateľke) uplatniť práva z prepravnej zmluvy voči
dopravcovi za nedodaný tovar, pričom podľa tvrdenia sťažovateľky tieto práva sťažovateľka
ako kupujúca nemala ani na základe prepravnej zmluvy, ktorá bola zrejme uzavretá iba
medzi žalobcom a prepravcom, a nie aj sťažovateľkou. Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj
z predloženého spisového materiálu ďalej vyplýva, že nemožno považovať za preukázané,
že došlo k uzavretiu dohody medzi žalobcom a žalovanou (sťažovateľkou) o spôsobe
dodania tovaru odoslaním cestou prepravnej spoločnosti alebo že by podľa zmluvy
predávajúci nebol povinný dodať tovar v určitom mieste. Napokon, zo sťažnosti a z jej
príloh, ako aj z predloženého spisového materiálu vyplýva, že žalobca nevedel doručenie
tovaru sťažovateľke preukázať písomným potvrdením o doručení tovaru podpísaným
sťažovateľkou (podpísaným doručovacím hárkom preukazujúcim doručenie tovaru
sťažovateľke) a že v čase údajného dodania tovaru spoločnosťou mali zamestnanci
sťažovateľky vrátane zamestnanca, ktorý mal uvedený tovar prevziať, celopodnikovú
dovolenku.
Vzhľadom na uvedené podľa ústavného súdu sa krajský súd nevysporiadal jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.
Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu je podľa zistení ústavného súdu arbitrárne
a nepreskúmateľné z dôvodu jeho nenáležitého odôvodnenia spočívajúceho v nesprávnom
vyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu a nesprávnej interpretácii a aplikácii
relevantnej právnej úpravy.
Ústavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu
zistil, že krajský súd nedal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní
nastolila. Krajský súd ponechal bez povšimnutia argumenty sťažovateľky, ktoré majú pre
vec podstatný význam, a napadnuté rozhodnutie krajského súdu preto nespĺňa požiadavky
vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho
rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. Právne posúdenie
sťažovateľkinej veci zo strany krajského súdu je preto ústavne neakceptovateľné a má znaky
svojvôle a arbitrárnosti.
2. K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy
K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd s poukazom na svoju
ustálenú judikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
zahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana
v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať
podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Delcourt proti Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku
z 27. 10. 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho
konania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený
v čl. 47 ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 157/2011, IV. ÚS 608/2013).
Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47
ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom
konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá
veta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také
procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu
obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať
svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS
211/07, III. ÚS 139/08). Článok 47 ods. 3 ústavy upravuje rovnosť účastníkov v súdnom
konaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných práv. Zabezpečuje rovnosť
účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v
prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore s
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku zvýhodní svojím postupom predchádzajúcim
vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného účastníka konania.
Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3
ústavy, avšak v sťažnosti neuviedla žiadne osobitné dôvody alebo okolnosti, ktorými by
namietané porušenie tohto základného práva doložila, iba poukázala na to, že „...
z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sa javí aj porušenie princípu rovnosti účastníkov,
lebo tvrdenie jednej strany je do nich nekriticky prevzaté, zatiaľ čo relevantný
protiargument nebol vôbec reflektovaný, v dôsledku čoho ide o rozhodnutie
nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku aj v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy, sťažovateľka jeho porušenie vnímala ako sekundárny dôsledok porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného
postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd
(PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci súdneho
konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých
podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán
(III. ÚS 108/2013). Sťažovateľka však okrem všeobecného tvrdenia o porušení princípu
rovnosti zbraní neuviedla žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia tohto
základného práva. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie
jej základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy nevyhovel.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
rozhodnutím krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto napadnuté rozhodnutie
krajského súdu zrušil podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom
súde a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení
s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde. V ďalšom konaní je podľa § 56 ods. 6
zákona o ústavnom súde krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu
vyslovenými v tomto náleze.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ
nepožadoval, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie, a preto o tomto nároku
nerozhodoval.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvom a druhom
úkone právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, a pri treťom úkone právnej služby
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2014, ktorá bola 839 €.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov sťažovateľky, ktoré jej vznikli
v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom, v ktorom bola
úspešná a bola zastúpená advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania
uznesením uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi
konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu jej trov konania za tri úkony právnej služby
(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu krajského
súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (2 x 134 €) a za jeden úkon
právnej služby vykonaný v roku 2015 (1 x 139,83 €) predstavuje spolu s režijným paušálom
(2 x 8,4 € a 1 x 8,39 €) sumu 432,30 €, spolu s 20% DPH, t. j. 86,46 €, sumu 518,76 €.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015