Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 503/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa

Tkáčika v konaní o sťažnosti , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Kmecom, M. R. Štefánika 2465, Vranov nad

Topľou, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. januára 2017 takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. januára

2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. januára 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur

a osemdesiatjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Dušana Kmeca,

M. R. Štefánika 2465, Vranov nad Topľou, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 1. augusta 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. januára 2017

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako profesionálny vojak spolu

s jeho kolegom kpt. Ing. B. B. uzavreli so zamestnávateľom dohodu o spoločnej hmotnej

zodpovednosti [č. 22.mpr-7/18-30/3-PP z 22. novembra 2011; (ďalej len „dohoda

o spoločnej hmotnej zodpovednosti“)] za „Materiál uložený na budove UB - 300, v sklade

výkonného poddôstojníka a v sklade zbraní 3. mr, alebo iné hodnoty podľa preberacej

inventarizačnej zápisnice a inventarizačných súpisov, ako aj za hodnoty, ktoré počas

výkonu funkcie kedykoľvek neskoršie prevezmú.“.

Počas kontroly nočných pozorovacích prístrojov GN XD-4 SIMRAD (ďalej len

„nočné pozorovacie prístroje“) vykonanej 27. decembra 2011 bolo zistené, že chýbajú

3 kusy uvedených prístrojov, čím došlo ku škode na materiáli ZT-II v celkovej výške

37 812,01 €.

Poverený príslušník vojenskej polície prerušil trestné stíhanie toho času vedené iba

vo veci, keďže sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti

určitej osobe.

Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že v presne nezistenom čase od 16. decembra 2011

do 27. decembra 2011 došlo k odcudzeniu 3 kusov nočných pozorovacích prístrojov tým

spôsobom, že do zbrojného skladu lafetových zbraní v budove B 30 vstúpila nezistená

osoba, ktorá narušila a vymenila visiaci zámok na debni č. 12 a tieto prístroje odcudzila.

Sťažovateľ od 17. decembra 2011 čerpal dovolenku.

Rozhodnutím veliteľa 22. mpr (mechanizovaného práporu)

č. EKŠ: 17/2011-2 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bol sťažovateľ na základe

dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti uznaný zodpovedným za vznik škody

na materiáli ZT-II v celkovej výške 37 812,01 €. Zároveň bol zaviazaný na náhradu škody.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. Veliteľ 2. mechanizovanej

brigády so sídlom v prvostupňové rozhodnutie rozhodnutím č. 2.mb-132-2/2014-PP

z 12. mája 2014 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) potvrdil.

Sťažovateľ sa následne domáhal v zmysle a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) preskúmania

zákonnosti druhostupňového rozhodnutia. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 20. mája 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

druhostupňové rozhodnutie (v prospech sťažovateľa) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Na odvolanie žalovaného však o veci rozhodoval ešte najvyšší súd a ten napadnutým

rozhodnutím rozsudok krajského súdu (v neprospech sťažovateľa) zmenil tak, že správnu

žalobu zamietol.

Do odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ prekopíroval odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia. V stručnosti možno zhrnúť, že najvyšší súd založil napadnuté rozhodnutie

na tom, že považoval dohodu o spoločnej hmotnej zodpovednosti podľa § 182 a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník

práce“) za platne uzavretú, že nočné pozorovacie prístroje boli sťažovateľovi riadne zverené

a riadne ním prevzaté (o čom svedčí inventarizačná zápisnica) a že z dohody o spoločnej

hmotnej zodpovednosti mu vyplýva povinnosť nahradiť schodok na zverených hodnotách

v plnej výške. Podľa názoru najvyššieho súdu, keďže v prejednávanej veci nešlo

o všeobecnú zodpovednosť za škodu, ale o zodpovednosť za schodok na zverených

hodnotách, ak sa sťažovateľ chcel tejto zodpovednosti zbaviť, musel preukázať, že schodok

nezavinil, pričom zamestnávateľ mu existenciu zavinenia preukazovať nemusel. Pretože sa

nepodarilo vo veci zistiť páchateľa trestného činu krádeže, resp. preukázanie iných

objektívnych okolností (zbavujúcich zodpovednosti), z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa

zodpovednosti za schodok nezbavil. Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu vyplýva, že vo veci nebol preukázaný ani iný dôvod vyvinenia sa

(upozornením zamestnávateľa na nevhodné podmienky na hospodárenie so zverenými

hodnotami). Najvyšší súd teda uzavrel, že sťažovateľ v konaní jednoznačne nepreukázal, že

by si riadne plnil svoje povinnosti, a z prezumovanej zodpovednosti za vzniknutú škodu

podľa dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti sa nevyvinil.

Sťažovateľ považuje názor najvyššieho súdu za arbitrárny v zmysle nedostatku

racionálnych dôvodov na vyvodenie jeho zodpovednosti za škodu. Tvrdí, že najvyšší súd sa

nevysporiadal so skutočnosťou, či nočné pozorovacie prístroje je možné považovať

za spôsobilé byť predmetom dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti, keďže nie sú

hodnotami určenými na obeh alebo obrat. Napadnutému rozhodnutiu tiež vytýka, že

najvyšší súd sa nezaoberal skutočnosťou, že nočné pozorovacie prístroje boli odcudzené,

a bez odôvodnenia zaujal názor, že túto skutočnosť treba pričítať na ťarchu sťažovateľa.

Napokon napadnutému rozhodnutiu vytýka, že najvyšší súd sa nezaoberal ani skutočnosťou,

že zamestnávateľ sťažovateľa určil interným pokynom spôsob uskladnenia nočných

pozorovacích prístrojov tak, že nemohli byť vo výlučnej dispozícii sťažovateľa s nimi

(rozumej bez prístupu iných osôb k nim).

Sťažovateľ tiež namieta, že toho istého dňa, ako vydal jeden senát najvyššieho súdu

napadnuté rozhodnutie, vydal iný senát najvyššieho súdu rozsudok sp. zn.

z 25. januára 2017 (ďalej len „odlišné rozhodnutie“), ktorým bola skutkovo aj právne

totožná vec jeho kolegu (s ktorým uzavreli dohodu o spoločnej hmotnej zodpovednosti)

posúdená diametrálne odlišne.

Veci sťažovateľa a jeho kolegu boli všeobecnými súdmi posudzované paralelne

v dvoch konaniach. Kým sťažovateľova vec mala taký priebeh, že po správnom konaní

(v ktorom boli obaja kolegovia uznaní zodpovednými za škodu podľa dohody

o spoločnej hmotnej zodpovednosti) vec preskúmal krajský súd, rozhodol v prospech

sťažovateľa a následne do veci zasiahol najvyšší súd a rozhodol v jeho neprospech, vec

sťažovateľovho kolegu sa vyvíjala tak, že krajský súd rozhodol v jeho neprospech a najvyšší

súd v jeho prospech.

Odlišné rozhodnutie najvyššieho súdu je založené na názore, že v posudzovanom

prípade bolo v prvom rade potrebné skúmať povahu nočných pozorovacích prístrojov,

pokiaľ ide o ich spôsobilosť byť predmetom dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti.

Od výsledku tohto posúdenia sa mal odvíjať záver o povahe a miere vyvodenej

zodpovednosti za chýbajúce kusy nočných pozorovacích prístrojov. Podľa názoru

najvyššieho súdu vyjadreného v odlišnom rozhodnutí bolo v posudzovanom prípade

potrebné rozlišovať medzi všeobecnou zodpovednosťou za škodu, zodpovednosťou za stratu

zverených hodnôt, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, a zodpovednosťou za stratu

zverených predmetov. Z administratívneho spisu vyplývalo odvodzovanie zodpovednosti

za škodu od dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti. Z príslušných ustanovení

() podľa názoru najvyššieho súdu vyplýva, že za predmet dohody

o spoločnej hmotnej zodpovednosti nie je možné považovať zverenie vecí, ktoré nie sú

určené na obeh alebo obrat (t. j. nejde o hodnoty obehového charakteru, ktoré je

zamestnanec povinný vyúčtovať; podrobne pozri odlišné rozhodnutie). Ak je predmetom

dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti zverenie takejto nespôsobilej veci, je nutné

dohodu o spoločnej hmotnej zodpovednosti považovať v príslušnej časti za neplatnú.

Vo veci sa podľa názoru najvyššieho súdu bolo tiež nutné zaoberať posúdením, či nejde

o stratu zverených predmetov (individuálne špecifikované predmety určené na vlastné

upotrebenie zamestnanca pri pracovnom výkone, prevzaté na základe preberacieho

protokolu alebo iného tlačiva a vo výlučnej dispozícii zamestnanca; podrobne pozri odlišné

rozhodnutie). Podľa názoru najvyššieho súdu vykonaným šetrením (a ani policajným

vyšetrovaním) nebolo kolegovi sťažovateľa dostatočne preukázané zavinenie pri vzniku

škody (bližšie tiež v odôvodnení odlišného rozhodnutia). Z uvedeného teda najvyšší súd

uzavrel, že v ďalšom konaní je na zamestnávateľovi, aby preukázal charakter stratených

prístrojov, čo je rozhodujúcim predpokladom pre správnosť aplikácie príslušných

ustanovení na prerokovávaný prípad (resp. pre správne posúdenie

zodpovednosti za posudzované konanie, pozn.).

Z uvedených dôvodov sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva

podľa a a právo podľa dohovoru, aby napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby

sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa predložil prijatú sťažnosť

účastníkom konania na vyjadrenie a podľa účastníkov

konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania.

Najvyšší súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie č. k. -60

z 21. septembra 2017, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Vo vzťahu k jej meritu poukázal na to, že názory prezentované v napadnutom rozhodnutí sú

podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnené. K vydaniu odlišného rozhodnutia

uviedol, že keďže bolo vyhlásené v rovnaký deň ako napadnuté rozhodnutie, nejde o právny

názor vyslovený skorším rozhodnutím ani o ustálenú rozhodovaciu prax. Podanú sťažnosť

považoval za neopodstatnenú.

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu vyjadrenie zo 17. októbra 2017, v ktorom

súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k meritu veci zotrval

na tvrdeniach, že najvyšší súd presvedčivo, resp. vôbec nezdôvodnil napadnuté rozhodnutie.

K vydaniu odlišného rozhodnutia uviedol, že samo osebe predstavuje porušenie princípu

právnej istoty. V závere si uplatnil navýšenie náhrady trov konania za napísanie

predmetného vyjadrenia.

Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd

nezistiac možnosť ďalšieho objasnenia stavu veci od jeho nariadenia upustil (§ 30 ods. 2

).

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Sťažovateľ v sťažnosti namieta:

- „odlišnosť“ právnych názorov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutom

rozhodnutí a odlišnom rozhodnutí, ktoré sa týkajú vyvodenia zodpovednosti kolegov

za škodu na základe dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti,

- nesprávne, resp. svojvoľné vyvodenie záverov z preukázaného skutkového stavu

a nesprávnu interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej úpravy.

Podľa v znení

neskorších predpisov odvolacie konania podľa piatej časti

začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších

predpisov.

Podľa 246c pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa

použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov.

Ústavný súd považuje za nosný problém súdenej veci to, že v ten istý deň boli

najvyšším súdom o skutkovo a právne totožnej veci kolegov (týkajúcej sa vyvodenia

zodpovednosti za škodu na základe dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti) vyhlásené

dve protichodné rozhodnutia. Inak povedané, na totožnom skutkovom základe

a za podmienky, že vo veci bola interpretovaná a aplikovaná totožná právna úprava, boli

vyhlásené dva súdy (dve rozhodnutia) dostávajúce účastníkov rôznych konaní vedených

najvyšším súdom súbežne do protichodnej hmotnoprávnej pozície. Sťažovateľ na základe

napadnutého rozhodnutia spor s konečnou platnosťou stratil (prehral) a jeho kolegovi bola

na základe odlišného rozhodnutia poskytnutá možnosť spor ďalej viesť (procesne sa brániť).

Uvedené rozhodnutia sa navzájom odlišujú názorom na výklad relevantnej právnej úpravy.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

správnych orgánov ( a nasl. ), t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho

opravného prostriedku (odvolania) domáha ochrany svojich práv pred príslušným súdom

s plnou jurisdikciou z dôvodov, uplatnenie ktorých umožňuje procesné právo. Ak účastník

konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v konaní podľa

III. hlavy V. časti , všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene nemožno

považovať za právo na úspech v predmetnom konaní (mutatis mutandis ), ak

každé rozhodnutie všeobecného odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne

konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

Podstatou základného práva zaručeného je podľa ústavného súdu

() poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania.

Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny

zákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivosti

v podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má

svoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť

„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväzný

názor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdneho

rozhodnutia ako individuálneho právneho aktu ().

Účelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému

prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť

(). Právo na súdnu ochranu v zmysle dohovoru a judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladané

od prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z 21. 2. 1975) ako právo na prístup

k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti a právo

na spravodlivé súdne konanie ().

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným

znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ),

ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku

pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

, ).

Rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom

systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou

pôsobnosťou. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky

(Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká komora, sťažnosti

č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore

s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden

zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ

rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií

(m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho

súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru

verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).

Ústavný súd už taktiež judikoval, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie

právnych a faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných

práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu

základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky

takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však

nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť

týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom

vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd

v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (, , , ).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v súdenej veci sťažovateľa nevyužil

všetky zákonom vytvorené prostriedky na dosiahnutie efektívneho procesného postupu, čo

následne vytvorilo predpoklad pre vyhlásenie protichodných rozhodnutí o totožnom

predmete sporu v jeden a ten istý deň. Nehospodárnosť konania, teda nespojenie veci

sťažovateľa s vecou jeho kolegu na spoločné konanie, potom ukrátila sťažovateľa

o možnosť procesnej obrany v ďalšom konaní. Inak povedané, ak by najvyšší súd konal

o veci sťažovateľa a jeho kolegu spoločne, k situácii, na ktorú sťažovateľ poukazuje, by

nemohlo dôjsť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v skutkovo aj

právne totožných veciach v kontexte posudzovaného prípadu uplatnil v jeden a ten istý deň

rozdielny výklad relevantnej právnej úpravy, čím bez náležitého odôvodnenia svojho

postupu konal nehospodárne a v konečnom dôsledku z procesného uhla pohľadu spochybnil

princíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho štátu, ktorý sú pri svojej rozhodovacej

činnosti povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci a ktorý je vždy implicitnou

súčasťou rozhodovania ústavného súdu o porušovaní základných práv alebo slobôd

garantovaných (m. m. ). Táto skutočnosť sama osebe v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ako aj relevantnou judikatúrou ESĽP zakladá

v posudzovanom prípade dôvod na vyslovenie porušenia garantovaných práv

sťažovateľa (m. m. ).

Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k názoru o porušení základného práva

sťažovateľa podľa , ako aj práva podľa dohovoru, čo

v bode 1 výroku tohto nálezu aj skonštatoval.

Ústavný súd v posudzovanej veci rešpektuje svoj právny názor vyjadrený v doterajšej

judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu

z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a všeobecne záväzných

právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (m. m. ), ale

posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti (m. m. ).

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie

je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,

ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť

konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu, aby

prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo alebo sloboda

účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. , , ,

).

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu neprislúcha

hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,

pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.

Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo

vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje

ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo

svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, ).

Keďže je spor sťažovateľovho kolegu pokračujúci na základe odlišného rozhodnutia

najvyššieho súdu sporom stále živým a ústavný súd týmto nálezom konštatuje porušenie

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru

z dôvodu neefektívnosti procesnej ekonómie najvyššieho súdu a interpretácia a aplikácia

jednoduchého práva je v prvom rade vecou všeobecných súdov, nemá ústavný súd vo veci

dôvod čo i len nepriamo prejudikovať hmotnoprávne rozsúdenie sporu, a teda nemá dôvod

prikloniť sa k jednej z predostretých interpretačných alternatív.

Ústavný súd považoval v nadväznosti na práve uvedené za potrebné poznamenať, že

mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1

písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem

iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (, ).

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd námietke svojvoľného hodnotenia skutkového

stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci bližšie nevenoval.

Čo sa týka namietaného porušenia , v zmysle už uvedenej úvahy

sa ústavný súd priklonil k názoru, že námietky sťažovateľa sú opodstatnené vo vzťahu

k pochybeniu najvyššieho súdu spočívajúcemu v nedostatočnej efektívnosti procesného

postupu. Obsahovo však nezakladajú, lepšie povedané, vôbec sa nevenujú odôvodneniu

tvrdenia o nerovnom postavení sťažovateľa vo vzťahu k ostatným účastníkom konania.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd návrhu vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

IV.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to

pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V danom prípade bolo na ochranu základného práva sťažovateľa potrebné napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto

nálezu). V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania na sumu 562,21 €.

Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) priznal sťažovateľovi náhradu trov konania z dôvodu trov právneho zastúpenia

v celkovej sume 374,81 €, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastupovania a písomné podanie sťažnosti vykonané v roku 2017) v sume 2 x po 147,33 €

a dva režijné paušály v sume po 8,84 € a na ich úhradu zaviazal najvyšší súd (bod 3 výroku

tohto nálezu).

Vyjadrenie zo 17. mája 2017 vykonané v roku 2017 obsahovalo iba námietky

rekapitulujúce obsah sťažnosti a z toho dôvodu ústavný súd sťažovateľovi náhradu trov

konania za tento úkon právnej služby nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. novembra 2017