Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 267/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika

v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti SLOV-ENERGIA CONSULTING s. r. o.,

Mlynské nivy 43, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou PATENT IURIST s. r. o.,

Dostojevského rad 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Ing. Vladimír Neuschl, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa uznesením Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 20. júla 2016, takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti SLOV-ENERGIA CONSULTING s. r. o., ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 20. júla 2016, n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. novembra 2016 doručená sťažnosť spoločnosti SLOV-ENERGIA CONSULTING s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 20. júla 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalovanou v spore

o určenie pravosti popretej pohľadávky vedenom na Okresnom súde Trenčín (ďalej

len „okresný súd“). Okresný súd uznesením sp. zn. z 26. októbra 2015

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) pripustil zmenu účastníkov na strane žalobcu

na základe a v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“ alebo „stará procesná úprava“).

Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa sťažovateľka v zákonnej lehote odvolala.

Po podaní odvolania, ale zároveň ešte pred rozhodnutím krajského súdu o podanom

odvolaní, nadobudol účinnosť (ďalej

aj „CSP“ alebo „nová procesná úprava“). O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd

napadnutým rozhodnutím tak, že podané odvolanie odmietol.

Odmietnutie odvolania bolo založené na ustanoveniach a

, z ktorých podľa názoru krajského súdu nepochybne vyplýva, že podanie odvolania

proti uzneseniu okresného súdu nie je podľa novej procesnej úpravy prípustné.

Sťažovateľka podanou sťažnosťou namieta, že v zmysle starej procesnej úpravy

podanie odvolania proti uzneseniu okresného súdu prípustné bolo, čo aj využila a odvolanie

ešte v čase platnosti a účinnosti podala.

Sťažovateľka je toho názoru, že jej proti uzneseniu

okresného súdu garantoval právo na podanie odvolania. Napriek tomu jej krajský súd mal

napadnutým rozhodnutím toto právo odňať z dôvodu, že podané odvolanie posúdil

podľa . Krajský súd mal v napadnutom rozhodnutí de facto

skonštatovať, že právo na podanie odvolania z titulu zmeny právnej úpravy sťažovateľka

využiť nemôže. Inak povedané, sťažovateľka sa nestotožňuje s tým, že o včas podanom

a prípustnom odvolaní podľa starej procesnej úpravy bolo nakoniec rozhodnuté tak, že jeho

prejednanie je podľa novej procesnej úpravy neprípustné. Vo veci sa domáha posúdenia

prípustnosti odvolania podľa a a tvrdí, že o prípustnosti odvolania

bola predsa v uznesení okresného súdu aj poučená.

Sťažovateľka tvrdí, že si je vedomá, že prechodom zo starej procesnej úpravy

na novú s účinnosťou k 1. júlu 2016 sa reštriktívne zmenila koncepcia prípustnosti

odvolania proti uzneseniam súdu prvej inštancie. Domáha sa však vecného rozhodnutia

o riadne podanom odvolaní podľa .

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka je presvedčená, že za účinnosti starej procesnej

úpravy nadobudla právo na podanie odvolania, ktoré jej bolo aplikáciou novej procesnej

úpravy odňaté, a domáha sa ochrany nadobudnutého práva v zmysle teórie iura qaestita

(teória nadobudnutých práv). V inom postupe vidí retroaktivitu, čo podkladá rôznymi

rozhodnutiami ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“).

V závere sťažnosti sťažovateľka zdôrazňuje, že účinky podaného odvolania neboli

posúdené podľa procesnej úpravy, za ktorej bolo odvolanie podané (Občiansky súdny

poriadok), ale boli posúdené spätne podľa novej procesnej úpravy (Civilný sporový

poriadok), a je toho názoru, že prípustnosť podania odvolania bolo treba skúmať ku dňu

podania odvolania a posudzovať ho tiež podľa právnej úpravy platnej a účinnej ku dňu jeho

podania (). Tvrdí, že právo na podanie odvolania je treba vnímať

ako právo na to, aby po podaní odvolania nastal vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

účinok suspenzívny a devolutívny, ale tiež aby odvolanie bolo vecne preskúmané.

Tieto účinky podľa názoru sťažovateľky nastávajú okamihom podania odvolania.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol,

že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bol porušený a základné

právo podľa , aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 19. apríla 2017 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie v časti namietajúcej zásah do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril krajský súd podaním sp. zn.

Spr 112/17 zo 16. mája 2017. Vecne poukázal na to, že ustanovenie nevyžadovalo

súhlas žalovaného (sťažovateľky) k zmene v osobe žalobcu a na tomto tvrdení založil

tvrdenie o podaní odvolania sťažovateľkou ako neoprávnenou osobou. Poukázal

na smerodajnú judikatúru najvyššieho súdu (sp. zn. z 22. decembra 2009),

podľa ktorej sťažovateľka nemala byť považovaná za osobu oprávnenú na podanie

odvolania. Ďalej poukázal na to, že 10. mája 2017 vydal k napadnutému rozhodnutiu

opravné uznesenie sp. zn. (ďalej len „opravné uznesenie“). V zmysle

ustanovenia súhlasil s upustením od ústneho

pojednávania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k vyššie uvedenému stanovisku krajského súdu

vyjadrila sťažovateľka v podaní z 5. júna 2017. Zotrvala na argumentácii uvedenej

v sťažnosti a na dokreslenie situácie poukázala na to, že odvolanie bolo podané z dôvodu

zabránenia vstupu do konania špekulatívnemu veriteľovi, čo môže zhoršiť jej postavenie

v inom konkurznom konaní (sťažovateľka v podanom odvolaní namietala, že jej nebol

doručený návrh na zmenu účastníkov konania ani právny titul postúpenia pohľadávky,

na základe čoho sa nemohla proti zmene účastníkov konania účinne brániť, pozn. ústavného

súdu). V zmysle súhlasila s upustením od ústneho

pojednávania.

Ústavný súd podľa upustil v danej veci

od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od tohto pojednávania nebolo možné

očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia práv.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstatou základného práva zaručeného je podľa ústavného súdu

() poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania

().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, ústavný súd nie je ďalšou inštanciou

v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124

) pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou

minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých

sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. , ). Ústavný súd

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.

Predmetom sťažnosti je požiadavka vecného prieskumu napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľka krajskému súdu vytýka nesprávne posúdenie prípustnosti odvolania proti

uzneseniu, ktorým bola pripustená zmena v osobe žalobcu.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí odôvodnil výrokovú časť rozhodnutia takto:

„Z dikcie ustanovenia v nadväznosti na ustanovenie

nepochybne vyplýva, že zákonodarca taxatívne vymenúva okruh uznesení súdu prvej

inštancie, proti ktorým je odvolanie prípustné, t. j. proti uzneseniu, ktoré nie je uvedené

v komentovanom ustanovení, odvolanie prípustné nie je. Ide o zmenu oproti doterajšej

právnej úprave, ktorá taxatívne vypočítavala uznesenia, voči ktorým odvolanie prípustné

nebolo.“

Sťažovateľka tvrdí, že týmto výkladom jej bolo odňaté právo na podanie odvolania

a následne na vecný prieskum podaného odvolania, pretože také práva jej za účinnosti starej

procesnej úpravy () patrili.

Jej uvedené tvrdenie si nemožno celkom osvojiť bez výhrad, pretože k vecnému

prieskumu podaného odvolania mohol krajský súd pristúpiť až po preskúmaní podmienok

prípustnosti podaného odvolania. Problematickým teda nebol samotný vecný prieskum

podaného odvolania, ku ktorému vlastne ani nedošlo (odvolanie bolo procesne odmietnuté),

ale posúdenie podmienok prípustnosti odvolania.

Krajský súd vo veci teda poukazuje na okamžitú aplikabilitu novej procesnej úpravy

() na konanie ( ). Ňou obhajuje svoj postup.

Sťažovateľka však tvrdí, že stará procesná úprava (),

čo do predmetu, pripúšťala podať odvolanie proti ktorémukoľvek uzneseniu (ak to zákon

nevylučoval, pričom v jej prípade to nevylučoval; a dôvodí tak z a ).

Z uvedeného dôvodu je podľa jej názoru postup krajského súdu podľa

a (založený na odmietnutí odvolania z dôvodu neprípustného predmetu

odvolania) neprijateľný.

Krajský súd v zásade súhlasí s tvrdením sťažovateľky o tom, že odvolanie bolo

podľa a čo do jeho predmetu prípustné. Tvrdí však, že

podľa tomu tak nebolo a že vo veci existoval aj iný dôvod

na odmietnutie odvolania.

Ako vyplýva z vyjadrení krajského súdu a repliky sťažovateľky, krajský súd

po skončení konania pristúpil k nezvyčajnému kroku. K napadnutému rozhodnutiu vydal

opravné uznesenie (v ktorom sa tváril, že napráva zrejmú pisársku, resp. obdobnú

nesprávnosť), pričom do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vecne doplnil nový dôvod

rozhodnutia – odmietnutie odvolania z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou osobou

[ ]. Podľa názoru krajského súdu pripustenie zmeny v osobe

žalobcu nemalo žiadny (negatívny) dopad na postavenie sťažovateľky v konaní, a preto

jej odvolanie bolo možné odmietnuť aj z uvedeného dôvodu a tento dôvod sa už prelína

s dôvodom odmietnutia odvolania podľa . Svoj názor podložil

rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. .

S tvrdením o možnosti odmietnuť podané odvolanie z dôvodu jeho podania

neoprávnenou osobou podľa starej (), ako aj podľa novej (Civilný

sporový poriadok) procesnej úpravy zas v zásade súhlasí sťažovateľka. Tá ale tvrdí,

že názor krajského súdu je v jej prípade značne zjednodušený a dôvody zakladajúce

odmietnutie odvolania ako podaného neoprávnenou osobou nie sú vecne naplnené. Tvrdí,

že taký postup krajského súdu môže vytvoriť žalobcovi priestor pre zneužitie práva v inom

konaní. Z toho dôvodu aj odvolanie podala.

Ústavný súd neprehliada taktický zámer sťažovateľky blokovať podaním odvolania

zneužitie práva v inom konaní, avšak na tomto mieste musí konštatovať, že tvrdenie

sťažovateľky je zatiaľ v abstraktnej rovine a že všeobecné súdy sú povolané chrániť ju

pred zneužitím práva tiež v konaní, v ktorom sa údajné zneužitie práva prejaví. Dodáva,

že podstatou konania, v ktorom sa odvolala proti pripusteniu zmeny v osobe žalobcu,

je určenie popretej pohľadávky. Podstatou konania teda nie je to, kto je veriteľom,

ale zjednodušene povedané, otázka existencie pohľadávky. Preto je pre všetkých účastníkov

tohto konania dôležité spravodlivé rozhodnutie o existencii pohľadávky a v tomto konaní

nie je vhodné vytvárať priestor pre taktizovanie ohľadom iného konania (prostredníctvom

podávania pre podstatu sporu málo významných odvolaní, resp. formálneho uplatnenia

práva v duchu „odvolania sa pre odvolanie sa“). Obdobnou logikou sa riadil aj zákonodarca

pri zmenách v koncepcii prípustnosti odvolania. Jeho zámerom bolo vytvoriť také

procesnoprávne inštitúty, ktoré umožnia čo najviac sa priblížiť k ideálu rýchlej

a spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov procesných strán za

predpokladu zodpovedného prístupu subjektov civilného procesu k súdnemu konaniu.

Ústavný súd tiež neprehliada skutočnosť, že sťažovateľka v podanom odvolaní

namietala, že jej nebol doručený právny titul zmeny v osobe žalobcu (zmluva o postúpení

pohľadávky) a že sa k tejto zmene vyjadriť nemohla. Tieto námietky považuje

za významné, avšak musí konštatovať, že ich prípadný prieskum vedel dospieť iba

k výsledku pre konanie okrajového významu, pretože ako už bolo uvedené, meritum

konania je o existencii pohľadávky a nie o tom, kto ju vlastní. Z uvedeného dôvodu ústavný

súd nepovažoval túto okolnosť za rozhodujúcu.

Ústavný súd neprehliada ani skutočnosť, že krajský súd sa nakoniec snažil napraviť

napadnuté rozhodnutie doplnením prieskumu prípustnosti odvolania opravným uznesením,

a to z hľadiska, či bolo podané oprávnenou osobou, pričom dospel k záveru,

že sťažovateľka podľa starej () ani podľa novej (Civilný sporový

poriadok) procesnej úpravy nebola oprávnenou osobou na podanie odvolania. V uvedenom

našiel krajský súd spoločný prienik starej a novej procesnej úpravy, a tým poukazoval

na vecnú správnosť výroku napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd však snahu krajského

súdu stelesnenú v opravnom uznesení ponecháva v rovine, že opravné uznesenie

nepodrobuje prieskumu, pretože v posudzovanom prípade nebolo opravným uznesením

vhodné vecne zakladať nové dôvody odmietnutia odvolania.

Nakoniec teda ústavný súd musel vyhodnotiť ústavnú udržateľnosť výroku

o odmietnutí podaného odvolania v napadnutom rozhodnutí bez prihliadnutia na opravné

uznesenie.

Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. (...)

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v spore útočí na postup krajského súdu

spočívajúci v uplatnení okamžitej aplikability z dôvodu,

že na tento postup nebol podľa jej názoru vo veci daný dôvod. Ústavný súd nepopiera,

že odôvodneniu napadnutého rozhodnutia mohlo byť venované viac priestoru, a to najmä

vo vzťahu k uplatneniu okamžitej aplikability a jej dopadu

na postavenie sťažovateľky (justifikácia účinkov procesných úkonov). Princíp justifikácie

účinkov procesných úkonov ( ) je totiž účinnou brzdou prípadnej

retroaktívnej interpretácie a aplikácie novej procesnej úpravy. Tento princíp je spôsobilý

obmedziť plné rozvinutie okamžitej aplikability v prípade, ak by jej plné rozvinutie mohlo

spôsobiť ústavnú nonkonformitu rozhodnutia. Právne účinky úkonov, ktoré nastali

pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, pritom zostávajú zachované.

Výrok o odmietnutí odvolania je však podľa názoru ústavného súdu materiálne

udržateľný preto, že podanie odvolania nemalo potenciál ústavne významným spôsobom

ovplyvniť správnosť rozhodnutia sporu v jeho merite (ohľadom existencie pohľadávky).

Námietka retroaktívneho uplatnenia vo vzťahu

k sa v svetle okolností ukázala iba ako argument

zastierajúci odôvodnenie predĺženia rozhodovania v merite prejednávanej veci (z dôvodu

procesnej taktiky sťažovateľky). Podstatou princípu okamžitej aplikability je však

zabezpečiť procesne efektívne prejednanie veci vyhnutím sa nachádzaniu vhodného

procesného režimu (v spleti prechodných ustanovení), čo umožňuje súdom sústrediť sa

na hmotnoprávnu povahu sporu. V tomto ohľade je napadnutie postupu krajského súdu

spočívajúceho v arbitrárnom uplatnení okamžitej aplikability

v prejednávanej veci neopodstatnené, pretože požaduje odklon od sústredenia sa

na hmotnoprávnu povahu sporu (existencia pohľadávky) k riešeniu námietok nemajúcich

vo vzťahu k meritu sporu zásadný význam (vlastníctvo pohľadávky). Keďže podané

odvolanie nebolo spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť meritum sporu, nemožno

ani bez výhrad uvažovať o zhoršení postavenia sťažovateľky v tomto spore. Z uvedeného

dôvodu ani jej tvrdenia neodôvodňujú ústavnú nekonformitu napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k názoru, že za danej procesnej situácie

sa námietka porušenia v záhlaví tohto rozhodnutia označeného základného práva

napadnutým rozhodnutím krajského súdu posunula do výlučne akademickej roviny.

V takýchto prípadoch sa teória i prax ústavných súdov vyhranene prikláňa k odmietnutiu

v takejto veci rozhodovať (m. m. ).

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

Vzhľadom na nevyhovenie sťažnosti ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie

napadnutého rozhodnutia, vrátenie veci na ďalšie konanie, úhrada trov právneho

zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2017