Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 157/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť R. G., Poľská republika, W. S., Poľská republika, B. L.,

Poľská republika, a M. K., Poľská republika, zastúpených advokátom JUDr. F. K., P.,

ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 a

4 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , 2/2010

z 22. septembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. G., W. S., B. L. a M. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011

doručená sťažnosť R. G., Poľská republika, W. S., Poľská republika, B. L., Poľská

republika, a M. K., Poľská republika (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom

JUDr. F. K., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a a 4 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. , 2/2010 z 22. septembra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:

«Rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn. , 2/2010 zo dňa 22. 9. 2010 bol

potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. -107 zo dňa 22. 1.

2009, ktorým bola zamietnutá žaloba vo veci nás, sťažovateľov, ako navrhovateľov proti

žalovanému Colné riaditeľstvo SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn.

4534/98-2439/98/1 zo dňa 22. 5. 1998, rozhodnutia sp. zn. 4536/98-2441/98/1 zo dňa 22. 5.

1998, rozhodnutia sp. zn. 4532/98-2437/98/1 zo dňa 21. 5. 1998, rozhodnutia sp. zn.

4535/98-2440/98/1 zo dňa 22. 5. 1998.

My, sťažovatelia, vo svojej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho

orgánu Colného riaditeľstva SR sme sa domáhali zrušenia napadnutých rozhodnutí

z dôvodu, že v prejednávaných veciach napadnuté rozhodnutia odporujú zákonu, že

rozhodnutia sú predčasné, nezákonné a neúplné, že nebol dostatočne zistený skutkový stav

veci a dôkazy, ktoré boli zabezpečené zo strany colného orgánu, boli hodnotené

jednostranne v prospech správneho orgánu, naviac, sme v odvolacom konaní namietali aj

porušenie našich základných práv garantovaných v SR, podľa ktorého

kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa ods. 2, má právo na

tlmočníka.

Krajský súd Bratislava vo svojom rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného

súdu Bratislava II sp. zn. -107 zo dňa 22. 1. 2009, ktorý bol doručený nášmu

právnemu zástupcovi dňa 5. 11. 2010, s našimi námietkami o porušení našich základných

práv v zmysle v odôvodnení poukázal, že správne orgány nepochybili

vo svojom postupe pri zisťovaní skutkového stavu veci, ako aj v tom, že do konania

nepribrali tlmočníka v poľskom jazyku, pretože sme nevyhlásili, že neovládame slovenský

jazyk, že žiadame v konaní tlmočníka, naviac, v rozsudku Okresného súdu Bratislava II, so

závermi ktorého sa v plnom rozsahu stotožnil Krajský súd v Bratislave, vyplýva, že náš

výsluch uskutočnili colníci J. L. a V. B., ktorí obaja ovládali poľský jazyk, to znamená, že

protokol bol spisovaný v slovenčine a že títo colníci komunikovali s nami v poľštine.

S takýmto právnym záverom a názorom Krajského súdu Bratislava nemožno súhlasiť,

je potrebné ho považovať za nesprávny a nezákonný, naviac, odporujúci ustálenej súdnej

praxi.

Tak ako v trestnom konaní, tak aj v občianskom súdnom, a aj v správnom konaní

platí jedna zo základných zásad, a to oprávnenie obvineného (účastníka konania) používať

v konaní svoj materinský jazyk. Nepribratie tlmočníka do konania sa považuje za ukrátenie

práva na obhajobu.

Podľa uznesenia NS SR zo dňa 17. 6. 2002, sp. zn. vyplýva, že ak

obvinený vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, pribratie tlmočníka podľa

nezávisí od posúdenia orgánov činných v trestnom konaní, či a do akej

miery obvinený ovláda procesný jazyk, ale je ich povinnosťou tlmočníkov pribrať.

Je nám známe, že medzi bývalou Československou republikou a Poľskou ľudovou

republikou bola uzavretá zmluva o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi

a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach, ktorá upravovala

aj právo účastníka zmluvného vzťahu na používanie svojho materinského jazyka.

Keďže toto právo nám zo strany správneho orgánu v priebehu colného konania

nebolo zabezpečené, nebol pribratý v colnom konaní tlmočník v poľskom jazyku, takýmto

postupom štátneho orgánu došlo k porušeniu SR, čo malo za následok

porušenie , 2 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, čl. 6 ods. 1 prvá veta.

Nemožno súhlasiť a neobstojí odôvodnenie rozsudku Krajského súdu Bratislava

vrátane odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava II v tom, že colníci, ktorí

priestupok prejednávali, jednali s nami v poľskom jazyku, ktorý ovládali.

Toto naše stanovisko potvrdzuje aj uznesenie NS SR, sp. zn. , podľa

ktorého voľný preklad cudzích znaleckých posudkov, výpovedí, či písomností policajtom,

prokurátorom, alebo sudcom nie je v súlade so zákonom, čo značí, že každý v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, pokiaľ neovláda jazyk,

v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka, a to i napriek tomu, že napr. sudca,

prokurátor, vyšetrovateľ a v danej veci colný pracovník ovláda jazyk postihnutej osoby.

My, sťažovatelia mám teda zato, že Krajský súd v Bratislave svojim rozsudkom sp.

zn. , 2/2010 zo dňa 22. 9. 2010 rozhodol nezákonne a takýmto svojím rozhodnutím

zasiahol do nášho základného práva občana, a to práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného , 2 SR a práva na spravodlivé súdne konanie v

prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, , 4

SR, že všetci účastníci sú si v konaní rovní, ako aj nerešpektovanie zásady a práva na to,

aby štátne orgány konali iba na základe SR, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý stanoví zákon zaručeného SR, ako aj ten kto vyhlási, že neovláda

jazyk, v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka...

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní nerešpektoval

kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej

argumentácie, naopak rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou NS SR, ktorý

rozhodoval v obdobnej veci uznesením z 7.6.2002 a , z výrokovej vety

ktorého vyplýva, že ak obvinený vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie,

pribratie tlmočníka podľa nezávisí od posúdenia orgánov činných

v trestnom konaní, či a do akej miery obvinený ovláda procesný jazyk, ale je ich

povinnosťou tlmočníka pribrať, resp. voľný preklad cudzích znaleckých, posudkov,

výpovedí, či písomností policajtom, prokurátorom alebo sudcom nie je v súlade so zákonom

a contrario v prejednávanej veci colníci Slovenskej republiky, ktorí prejednávali colný

delikt s nami, sťažovateľmi, ako príslušníkmi Poľskej republiky, nekonali v súlade so

zákonom, pokiaľ nám nebol z ich strany zabezpečený tlmočník v materinskom jazyku, hoci

ako sami mali prezentovať, že ovládajú poľský jazyk.

Naviac, rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu I. stupňa, trpí nedostatkom riadneho

odôvodnenia.

Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na

súdnu ochranu podľa SR.

Ak súdy pri odôvodňovaní rozsudku nepostupujú spôsobom, ktorý záväzne určuje

ustanovenie , dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre

nedostatok dôvodov, alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na

súdnu ochranu nieje naplnené reálnym obsahom.

Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom

a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie

svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia

odôvodniť.

Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci

vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom

rozhodovaní o veci samej.

Treba mať zato, že Krajský súd v Bratislave zaujatím nesprávneho právneho názoru

v odvolacom konaní rozhodol nezákonne; rozhodol v rozpore pri riešení právnej otázky (tej

istej alebo analogickej), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom

bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekonal

v súlade s princípom právnej istoty v zmysle a tým porušil právo

účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa SR.

Takéto „protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch

neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie“ a podkopávajú „efektivitu fungovania systému spravodlivosti

a negujú jeho elementárny princíp a základný predpoklad“, ktorým je požiadavka, aby sa

„o rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom“ (nález ÚS SR, ,

).»

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo R. G., W. S., B. L., M. K. garantujúce rovnosť účastníkov

konania a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, 4

SR a čí. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn. , 2/2010 zo dňa 22. 9. 2010 porušené

bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2So 1, 2/2010 zo dňa 22. 9. 2010

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. R. G., W. S., B. L., M. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému vo

výške 3.000 Eur (slovom: tritisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť im

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania R. G., W. S., B. L., M.

K., ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov advokátovi JUDr. F. K., P...

každému zo sťažovateľov vo výške 314,18 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľov, že im

v ich právnej veci nebol ustanovený tlmočník, v dôsledku čoho došlo k porušeniu ich

základných práv podľa a 2 a a 4 a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu.

Sťažovatelia považujú závery krajského súdu premietnuté do namietaného rozsudku

za nesprávne, nezákonné a odporujúce ustálenej súdnej praxi, pričom poukazujú na

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. júna 2002, podľa ktorého „ak obvinený vyhlási, že neovláda jazyk,

v ktorom sa konanie vedie, pribratie tlmočníka podľa nezávisí od

posúdenia orgánov činných v trestnom konaní, či a do akej miery obvinený ovláda procesný

jazyk, ale je ich povinnosťou tlmočníkov pribrať“. Podľa sťažovateľov „Tak ako v trestnom

konaní, tak aj v občianskom súdnom, a aj v správnom konaní platí jedna zo základných

zásad, a to oprávnenie obvineného (účastníka konania) používať v konaní svoj materinský

jazyk. Nepribratie tlmočníka do konania sa považuje za ukrátenie práva na obhajobu.“.

Navyše, podľa sťažovateľov namietaný rozsudok krajského súdu trpí nedostatkom

odôvodnenia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie

podľa odseku 2 (konanie pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej

správy, pozn.), má právo na tlmočníka.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a tiež práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov.

Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na

úspech v takomto konaní.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného

(a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať

rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že každá z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči

protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt, séria A z roku

1970). Tento princíp rovnosti je expressis verbis vymedzený

a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

Podstatou a zmyslom je zabezpečiť každému účastníkovi konania

pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej moci tlmočenie do jazyka,

v ktorom sa vedie konanie z akéhokoľvek iného jazyka. Oprávnená osoba tak môže

v konaní pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej správy komunikovať

v ktoromkoľvek jazyku, ktorý je rozdielny od jazyka, v ktorom sa vedie konanie.

Prostredníctvom tohto článku sa každému (teda aj cudzincovi), kto vyhlási, že

neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie (v okolnostiach namietaného prípadu

priestupkové konanie pred colným úradom v súvislosti s rozhodovaním o colnom

priestupku), zaručuje právo na tlmočníka. Právo na poskytnutie tlmočníka je však

podmienené vyhlásením účastníka konania, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie

(m. m. , ).

Na účely predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spisovú

dokumentáciu súvisiacu s konaním predchádzajúcim vydaniu namietaného rozsudku

krajského súdu, z ktorej zistil:

1. Colný úrad v P. (ďalej len „colný úrad“) rozhodnutiami č. 80-1/98-3,

80-2/98-3, 80-4/98-3, 80-5/98-3 z 22. marca 1998 (ďalej len „rozhodnutia colného úradu“)

uznal sťažovateľov za vinných zo spáchania colného priestupku v zmysle § 242 zákona

č. Colný zákon v znení neskorších predpisov platného a účinného v čase

rozhodovania (ďalej len „colný zákon“) na tom skutkovom základe, že 21. marca 1998 pri

prestupe štátnej hranice cez hraničný priechod V. neprihlásili a nepredložili tovar

pohraničnému colnému orgánu, čím naplnili znaky skutkovej podstaty colného priestupku

podľa § 241 písm. a) colného zákona. Colný úrad uložil sťažovateľom v zmysle § 243 ods.

1 písm. c) colného zákona sankciu prepadnutia tovaru.

2. Z protokolu o ústnom konaní colného úradu z 22. marca 1998 zjavne vyplýva, že

zamestnanci colného úradu predložili sťažovateľom poučenie v zmysle § 73 ods. 2 zákona

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o priestupkoch“) a v zmysle Colný zákon v znení neskorších

predpisov [(ďalej len „); v súlade s colného zákona bol v čase

rozhodovania o priestupku zrušený s výnimkou až , pozn.].

Podľa § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa

ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať

skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky.

K výpovedi, ani k priznaniu ho nemožno donucovať.

Podľa príslušník colnej správy je oprávnený požadovať

potrebné vysvetlenie od toho, kto môže prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre

odhalenie trestného činu alebo priestupku súvisiaceho s dovozom, vývozom, tranzitom

tovaru a ich páchateľa, a v prípade potreby ho vyzvať, aby sa v primeranej lehote dostavil

na colný orgán na spísanie zápisnice o podaní vysvetlenia. Vysvetlenie môže odoprieť iba

ten, kto by ním sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, súrodencovi, osvojiteľovi,

osvojencovi, manželovi alebo druhovi alebo iným fyzickým osobám v rodinnom alebo

obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako ujmu vlastnú, spôsobil

nebezpečenstvo trestného stíhania alebo nebezpečenstvo postihu za priestupok, alebo kto by

ním porušil zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti, ibaže by ho tejto povinnosti zbavil

príslušný orgán alebo ten, v ktorého záujme túto povinnosť má.

Z protokolu o ústnom konaní colného úradu z 22. marca 1998 ďalej vyplýva, že po

poučení predloženom v slovenskom a poľskom jazyku sťažovatelia zhodne uviedli, že

tovar, ktorí príslušníci colného úradu zadržali, bol v ich vlastníctve, tento tovar však

neprihlásili z dôvodu, že o „povinnosti prihlásiť ho pred colným orgánom nevedeli“,

zároveň vyjadrili nesúhlas so sankciou prepadnutia tovaru a protokol odmietli podpísať.

Z protokolu ďalej vyplýva, že za colný úrad ho podpísali len zamestnanci colného úradu.

Protokol neobsahuje vyhlásenie sťažovateľov o tom, že neovládajú slovenský jazyk.

3. Proti označeným rozhodnutiam colného úradu z 22. marca 1998 podali

sťažovatelia 9. apríla 1998 odvolania; colný úrad tieto odvolania postúpil na rozhodnutie

Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) vzhľadom na

skutočnosť, že v zmysle § 57 ods. 1 Správneho poriadku sám odvolaniam nevyhovel.

Zo spisov vzťahujúcich sa na namietané konanie vedené krajským súdom ďalej

vyplýva, že v odvolaniach sťažovateľov z 9. apríla 1998 proti rozhodnutiam colného úradu,

ktoré boli úradne preložené z poľského do slovenského jazyka, sťažovatelia zhodne uviedli,

že neboli upozornení na slovenské colné predpisy a požadujú vrátenie batožiny, ktorú

nevedomky prepravovali cez hranicu. V odvolaniach bolo okrem iného uvedené:

„Priestupku tohto druhu som sa dopustil (a) po prvý raz, pretože som nevedel(a), aké to

môže mať následky.“

V odvolaní nie je uvedené vyhlásenie sťažovateľov o tom, že neovládajú slovenský

jazyk, ani námietka o tom, že takéto vyhlásenie urobili v konaní pred colným úradom

a nebolo im vyhovené.

O odvolaniach sťažovateľov rozhodlo colné riaditeľstvo rozhodnutiami sp. zn.

4534/98-2439/98/1 z 22. mája 1998, sp. zn. 4536/98-2441/98-2441/98/1 z 22. mája 1998,

sp. zn. 4532/98-2437/98/1 z 21. mája 1998 a sp. zn. 4535-2440/98/1 z 22. mája 1998 (ďalej

len „rozhodnutia colného riaditeľstva“) tak, že odvolania zamietlo a rozhodnutia colného

úradu potvrdilo.

4. Žalobou z 13. januára 1999 podanou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) sa sťažovatelia domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutí colného

riaditeľstva; o žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -107 z 22. januára

2009 tak, že ju zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia

odvolanie, o ktorom namietaným rozsudkom rozhodol krajský súd tak, že rozsudok

okresného súdu z 22. januára 2009 potvrdil.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku okrem iného

uviedol:

„Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správny orgánov

(súd nemá na to kompetencie), ale len preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych

orgánov, teda, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné

hmotnoprávne a procesné predpisy.

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 21. 03. 1998 bola

colnými orgánmi v pohraničnom pásme vykonaná colná kontrola autobusu z Poľskej

republiky, pri ktorej bolo nájdené značné množstvo tovaru obchodného charakteru,

poukrývaného pod poťahmi operadiel, v odkladacích skrinkách pre vodiča, v priestoroch

sociálneho zariadenia a jeho odkladacích skrinkách, batožinovom priestore pod podlahou

ako i v zadnej časti autobusu, poprikrývaný množstvom prázdnych tašiek. Colníci vyzvali

žalobcov na predloženie dokladov vzťahujúcich sa k tovaru, avšak žalobcovia nevedeli

predložiť žiaden doklad o nadobudnutí tovaru a colnom prerokovaní nájdeného tovaru, na

základe čoho colný orgán pristúpil k spísaniu protokolov o porušení colných predpisov

jednotlivými žalobcami s tým, že ešte predtým im bolo predložené písomné poučenie o ich

právach v poľskom jazyku, ktoré všetci žalobcovia zhodne po jeho prečítaní odmietli

podpísať. Z protokolov vyplýva, že žalobcovia sa zhodne vyjadrili v tom zmysle, že tovar

naložili v Krakowe a pri prestupe štátnych hraníc tento neprihlásili k colnej kontrole,

pričom ho chceli predať na území Maďarska. Uviedli, že nevedeli o povinnosti prihlásiť

tovar colným orgánom k colnej kontrole a že nesúhlasia s uloženou sankciou za colný

priestupok - prepadnutie tovaru. Uvedené protokoly žalobcovia taktiež zhodne odmietli

podpísať, čo bolo zaznamenané aj do týchto protokolov. Tieto boli podpísané tromi

službukonajúcimi colníkmi. Colný úrad P. ako prvostupňový správny orgán vydal dňa

22.03.1998 rozhodnutia zn. -3, 80-5/98-3, 80-2/98-3 a 80-1/98-3, ktorými uznal

žalobcov vinnými zo spáchania colného priestupku podľa -

colný zákon, spôsobom uvedeným v § 241 písm. a/ colného zákona - nezákonným dovozom

tovaru a uložil im sankciu prepadnutia nezákonne dovážaného tovaru. O odvolaniach

žalobcov proti prvostupňovým rozhodnutiam rozhodol žalovaný vo výroku tohto rozsudku

uvedenými rozhodnutiami tak, že odvolania zamietol a prvostupňové rozhodnutia potvrdil.

Krajský súd v Bratislave sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozsudku, keďže prvostupňový súd na základe riadne zisteného skutkového stavu vec aj

správne právne posúdil a nepochybil, keď žalobu žalobcov zamietol.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcov, že správne orgány nedostatočne

zistili skutkový stav veci a nepostupovali v úzkej súčinnosti so žalobcami. Taktiež správne

orgány nepochybili, keď nepribrali do konania tlmočníka v poľskom jazyku. Z obsahu spisu

je zrejmé, že správne orgány sa vecou riadne zaoberali a zistený skutkový stav dôkazne

preukázal porušenie colných predpisov a v zmysle zákona bola žalobcom aj uložená sankcia

prepadnutia tovaru. Je evidentné, že, žalobcovia porušili právne predpisy Slovenskej

republiky, keď nezákonne dovážali tovar. Ako správne uviedol prvostupňový súd, kontrola v

pohraničnom colnom pásme bola vykonaná v súlade so zákonom a žalobcovia boli poučení

o svojich právach predložením písomného poučenia v poľskom jazyku ešte pred samotným

vyjadrením sa k veci. Žalobcovia však zhodne toto poučenie odmietli podpísať a rovnako

nepodpísali ani vyhotovený protokol o ústnom konaní, čo bolo zaznamenané do protokolov,

ktoré podpísali len traja službukonajúci colníci. Priebeh samotného priestupkového

konania bol uskutočnený colníkmi ovládajúcimi poľský jazyk – J. L. a V. B., pričom

žalobcovia mali nepochybne možnosť namietať, resp. vyhlásiť, že neovládajú slovenský

jazyk, nerozumejú priebehu konania, resp. po vyhlásení, že neovládajú slovenský jazyk, že

žiadajú pribrať do konania tlmočníka. Z obsahu spisu je naopak zrejmé, že žalobcovia boli

riadne poučení o svojich právach, mali možnosť komunikovať v rodnom jazyku, nevyhlásili,

že neovládajú slovenský jazyk a že chcú v konaní tlmočníka. Správne orgány teda neboli

povinné do konania pribrať tlmočníka, pričom túto okolnosť žalobcovia nenamietali v

celom správnom konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány neporušili

povinnosť uvedenú v § 32 ods. 1 správneho poriadku a presne a úplne zistili skutočný stav

veci. Taktiež neporušili právo žalobcov navrhovať dôkazy a ich doplnenie v zmysle § 33

ods. 1 správneho poriadku.

Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi

konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy

príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu

rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným

osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby

pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Zásada aktívnej súčinnosti

účastníkov konania vychádza z koncepcie, že účastník konania je aktívnym činiteľom tohto

procesu.

Podľa § 4 ods. 1 správneho poriadku účastníci konania spolupracujú so správnymi

orgánmi v priebehu celého konania.

Z cit. § 4 ods. 1 správneho poriadku, ktorý nadväzuje na zásadu súčinnosti

správneho orgánu s účastníkmi konania, vyplýva, že je tu vyjadrený vzťah spolupráce

účastníkov konania so správnymi orgánmi. Ide tu o jednotu práv a povinností, keďže

účastníkom konania vyplývajú zo zákona nielen práva, ale za určitých okolností aj

povinnosti.

Z obsahu spisu je preukázané, že žalobcovia odmietli čokoľvek podpísať, pričom im

nič nebránilo, aby poučenia, resp. protokoly podpísali s dodatkom v poľštine, že veci

nerozumejú, nevedia čo podpisujú, žiadajú tlmočníka atď. Z kontextu celého prípadu je

zrejmé, že žalobcovia túto obranu zvolili až v žalobe a súd ju s poukazom na všetky

okolnosti prípadu vyhodnotil ako účelovú.

S poukazom na vyššie uvedené, keď sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého

stupňa, postupujúc podľa , napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdil.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa štandardne poukazuje na svoje

ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdom bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že namietaný rozsudok krajského

súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať v žiadnom prípade za

arbitrárny, a preto je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Tento právny záver

ústavný súd zakladá predovšetkým na skutočnosti, že v konaní pred správnymi (colnými)

orgánmi sťažovatelia nevyhlásili, že neovládajú jazyk, v ktorom sa proti nim vedie konanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že neopomenuteľným predpokladom

(podmienkou) uplatnenia garantovaného práva na tlmočníka ( ),

ktorý zodpovedá jeho účelu, je vyhlásenie účastníka príslušného konania, že neovláda jazyk,

v ktorom sa konanie vedie. Per analogiam možno v tejto súvislosti poukázať na ustálenú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej pomoc tlmočníka musí

obvinenému umožniť zoznámiť sa s tým, z čoho je obvinený, a obhajovať sa proti

obvineniu, zvlášť predniesť súdu svoju verziu udalostí (Rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci Kamasinski v. Rakúsko z 19. decembra 1989, Séria A č. 168, § 74.)

Zo skutkových zistení ústavného súdu (z ktorých vychádzal aj krajský súd, pozn.)

vyplýva, že sťažovatelia boli v konaní pred colným úradom riadne poučení o svojich

právach v poľskom, ako aj slovenskom jazyku a oboznámení s obvinením zo spáchania

priestupku podľa príslušných ustanovení colného zákona. Dokazujú to aj samotné odvolania

sťažovateľov z 9. apríla 1998, z obsahu ktorých vyplýva, že títo si boli vedomí priestupku,

ktorého sa dopustili, pričom verzia (obsah) skutkového zistenia je identická s tou, ktorá je

uvedená v protokole o ústnom konaní pred colným úradom.

Za okolností, keď sťažovatelia v konaní predchádzajúcom vydaniu namietaného

rozsudku krajského súdu nevyhlásili, že neovládajú jazyk, v ktorom sa konanie vedie,

nemohlo dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa a v nadväznosti

na to ani k porušeniu ich základných práv podľa a 2 a a ani

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rovnako neobstojí námietka sťažovateľov o nezákonnosti namietaného

rozsudku krajského súdu s poukazom na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený

v rozhodnutí sp. zn. zo 17. júna 2002. Z jeho obsahu (pozri už uvedenú jeho

citáciu, pozn.) totiž tiež zjavne vyplýva, že aj podľa názoru najvyššieho súdu

základnou podmienkou na pribratie tlmočníka do konania je vyhlásenie obvineného,

že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, čo sa v právnej veci sťažovateľov

nestalo. Za daných okolností ústavný súd v zhode s krajským súdom považuje obranu

sťažovateľov za zjavne účelovú.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že

namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi

označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru, a preto podľa

ods. 2 ich sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch na ochranu

ústavnosti uplatnených sťažovateľmi už nemal dôvod rozhodovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011