Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 157/2011
PDF · 303.52 KB
No categories available
IV. ÚS 157/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť R. G., Poľská republika, W. S., Poľská republika, B. L.,
Poľská republika, a M. K., Poľská republika, zastúpených advokátom JUDr. F. K., P.,
ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 a
4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 So 1, 2/2010
z 22. septembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. G., W. S., B. L. a M. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011
doručená sťažnosť R. G., Poľská republika, W. S., Poľská republika, B. L., Poľská
republika, a M. K., Poľská republika (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom
JUDr. F. K., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 47 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 So 1, 2/2010 z 22. septembra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:
«Rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 2 So 1, 2/2010 zo dňa 22. 9. 2010 bol
potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 34 S 1/1999-107 zo dňa 22. 1.
2009, ktorým bola zamietnutá žaloba vo veci nás, sťažovateľov, ako navrhovateľov proti
žalovanému Colné riaditeľstvo SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn.
4534/98-2439/98/1 zo dňa 22. 5. 1998, rozhodnutia sp. zn. 4536/98-2441/98/1 zo dňa 22. 5.
1998, rozhodnutia sp. zn. 4532/98-2437/98/1 zo dňa 21. 5. 1998, rozhodnutia sp. zn.
4535/98-2440/98/1 zo dňa 22. 5. 1998.
My, sťažovatelia, vo svojej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho
orgánu Colného riaditeľstva SR sme sa domáhali zrušenia napadnutých rozhodnutí
z dôvodu, že v prejednávaných veciach napadnuté rozhodnutia odporujú zákonu, že
rozhodnutia sú predčasné, nezákonné a neúplné, že nebol dostatočne zistený skutkový stav
veci a dôkazy, ktoré boli zabezpečené zo strany colného orgánu, boli hodnotené
jednostranne v prospech správneho orgánu, naviac, sme v odvolacom konaní namietali aj
porušenie našich základných práv garantovaných v čl. 47 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého
kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa ods. 2, má právo na
tlmočníka.
Krajský súd Bratislava vo svojom rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného
súdu Bratislava II sp. zn. 34 S 1/1999-107 zo dňa 22. 1. 2009, ktorý bol doručený nášmu
právnemu zástupcovi dňa 5. 11. 2010, s našimi námietkami o porušení našich základných
práv v zmysle čl. 47 ods. 4 Ústavy v odôvodnení poukázal, že správne orgány nepochybili
vo svojom postupe pri zisťovaní skutkového stavu veci, ako aj v tom, že do konania
nepribrali tlmočníka v poľskom jazyku, pretože sme nevyhlásili, že neovládame slovenský
jazyk, že žiadame v konaní tlmočníka, naviac, v rozsudku Okresného súdu Bratislava II, so
závermi ktorého sa v plnom rozsahu stotožnil Krajský súd v Bratislave, vyplýva, že náš
výsluch uskutočnili colníci J. L. a V. B., ktorí obaja ovládali poľský jazyk, to znamená, že
protokol bol spisovaný v slovenčine a že títo colníci komunikovali s nami v poľštine.
S takýmto právnym záverom a názorom Krajského súdu Bratislava nemožno súhlasiť,
je potrebné ho považovať za nesprávny a nezákonný, naviac, odporujúci ustálenej súdnej
praxi.
Tak ako v trestnom konaní, tak aj v občianskom súdnom, a aj v správnom konaní
platí jedna zo základných zásad, a to oprávnenie obvineného (účastníka konania) používať
v konaní svoj materinský jazyk. Nepribratie tlmočníka do konania sa považuje za ukrátenie
práva na obhajobu.
Podľa uznesenia NS SR zo dňa 17. 6. 2002, sp. zn. 4 To 21/02 vyplýva, že ak
obvinený vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, pribratie tlmočníka podľa
§ 28 ods. 1 Tr. por. nezávisí od posúdenia orgánov činných v trestnom konaní, či a do akej
miery obvinený ovláda procesný jazyk, ale je ich povinnosťou tlmočníkov pribrať.
Je nám známe, že medzi bývalou Československou republikou a Poľskou ľudovou
republikou bola uzavretá zmluva o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi
a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach, ktorá upravovala
aj právo účastníka zmluvného vzťahu na používanie svojho materinského jazyka.
Keďže toto právo nám zo strany správneho orgánu v priebehu colného konania
nebolo zabezpečené, nebol pribratý v colnom konaní tlmočník v poľskom jazyku, takýmto
postupom štátneho orgánu došlo k porušeniu čl. 47 ods. 4 Ústavy SR, čo malo za následok
porušenie čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, čl. 6 ods. 1 prvá veta.
Nemožno súhlasiť a neobstojí odôvodnenie rozsudku Krajského súdu Bratislava
vrátane odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava II v tom, že colníci, ktorí
priestupok prejednávali, jednali s nami v poľskom jazyku, ktorý ovládali.
Toto naše stanovisko potvrdzuje aj uznesenie NS SR, sp. zn. 4 To 5/2004, podľa
ktorého voľný preklad cudzích znaleckých posudkov, výpovedí, či písomností policajtom,
prokurátorom, alebo sudcom nie je v súlade so zákonom, čo značí, že každý v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, pokiaľ neovláda jazyk,
v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka, a to i napriek tomu, že napr. sudca,
prokurátor, vyšetrovateľ a v danej veci colný pracovník ovláda jazyk postihnutej osoby.
My, sťažovatelia mám teda zato, že Krajský súd v Bratislave svojim rozsudkom sp.
zn. 2 So 1, 2/2010 zo dňa 22. 9. 2010 rozhodol nezákonne a takýmto svojím rozhodnutím
zasiahol do nášho základného práva občana, a to práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1
prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 47 ods. 3, 4 Ústavy
SR, že všetci účastníci sú si v konaní rovní, ako aj nerešpektovanie zásady a práva na to,
aby štátne orgány konali iba na základe Ústavy SR, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý stanoví zákon zaručeného čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj ten kto vyhlási, že neovláda
jazyk, v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka...
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní nerešpektoval
kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej
argumentácie, naopak rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou NS SR, ktorý
rozhodoval v obdobnej veci uznesením 4To 21/02 z 7.6.2002 a 4To 5/2004, z výrokovej vety
ktorého vyplýva, že ak obvinený vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie,
pribratie tlmočníka podľa § 28 ods. 1 Tr. por. nezávisí od posúdenia orgánov činných
v trestnom konaní, či a do akej miery obvinený ovláda procesný jazyk, ale je ich
povinnosťou tlmočníka pribrať, resp. voľný preklad cudzích znaleckých, posudkov,
výpovedí, či písomností policajtom, prokurátorom alebo sudcom nie je v súlade so zákonom
a contrario v prejednávanej veci colníci Slovenskej republiky, ktorí prejednávali colný
delikt s nami, sťažovateľmi, ako príslušníkmi Poľskej republiky, nekonali v súlade so
zákonom, pokiaľ nám nebol z ich strany zabezpečený tlmočník v materinskom jazyku, hoci
ako sami mali prezentovať, že ovládajú poľský jazyk.
Naviac, rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu I. stupňa, trpí nedostatkom riadneho
odôvodnenia.
Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Ak súdy pri odôvodňovaní rozsudku nepostupujú spôsobom, ktorý záväzne určuje
ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre
nedostatok dôvodov, alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na
súdnu ochranu nieje naplnené reálnym obsahom.
Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom
a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie
svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia
odôvodniť.
Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci
vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní o veci samej.
Treba mať zato, že Krajský súd v Bratislave zaujatím nesprávneho právneho názoru
v odvolacom konaní rozhodol nezákonne; rozhodol v rozpore pri riešení právnej otázky (tej
istej alebo analogickej), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom
bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekonal
v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a tým porušil právo
účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Takéto „protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch
neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie“ a podkopávajú „efektivitu fungovania systému spravodlivosti
a negujú jeho elementárny princíp a základný predpoklad“, ktorým je požiadavka, aby sa
„o rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom“ (nález ÚS SR, III. ÚS 192/06,
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo R. G., W. S., B. L., M. K. garantujúce rovnosť účastníkov
konania a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, 4
Ústavy SR a čí. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 2 So 1, 2/2010 zo dňa 22. 9. 2010 porušené
bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2So 1, 2/2010 zo dňa 22. 9. 2010
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. R. G., W. S., B. L., M. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému vo
výške 3.000 Eur (slovom: tritisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť im
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania R. G., W. S., B. L., M.
K., ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov advokátovi JUDr. F. K., P...
každému zo sťažovateľov vo výške 314,18 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľov, že im
v ich právnej veci nebol ustanovený tlmočník, v dôsledku čoho došlo k porušeniu ich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 a 4 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu.
Sťažovatelia považujú závery krajského súdu premietnuté do namietaného rozsudku
za nesprávne, nezákonné a odporujúce ustálenej súdnej praxi, pričom poukazujú na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 To 21/02 zo 17. júna 2002, podľa ktorého „ak obvinený vyhlási, že neovláda jazyk,
v ktorom sa konanie vedie, pribratie tlmočníka podľa § 28 ods. 1 Tr. por. nezávisí od
posúdenia orgánov činných v trestnom konaní, či a do akej miery obvinený ovláda procesný
jazyk, ale je ich povinnosťou tlmočníkov pribrať“. Podľa sťažovateľov „Tak ako v trestnom
konaní, tak aj v občianskom súdnom, a aj v správnom konaní platí jedna zo základných
zásad, a to oprávnenie obvineného (účastníka konania) používať v konaní svoj materinský
jazyk. Nepribratie tlmočníka do konania sa považuje za ukrátenie práva na obhajobu.“.
Navyše, podľa sťažovateľov namietaný rozsudok krajského súdu trpí nedostatkom
odôvodnenia.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie
podľa odseku 2 (konanie pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej
správy, pozn.), má právo na tlmočníka.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi
konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov.
Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na
úspech v takomto konaní.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného
(a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať
rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že každá z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči
protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt, séria A z roku
1970). Tento princíp rovnosti je expressis verbis vymedzený čl. 47 ods. 3 ústavy
a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Podstatou a zmyslom čl. 47 ods. 4 ústavy je zabezpečiť každému účastníkovi konania
pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej moci tlmočenie do jazyka,
v ktorom sa vedie konanie z akéhokoľvek iného jazyka. Oprávnená osoba tak môže
v konaní pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej správy komunikovať
v ktoromkoľvek jazyku, ktorý je rozdielny od jazyka, v ktorom sa vedie konanie.
Prostredníctvom tohto článku ústavy sa každému (teda aj cudzincovi), kto vyhlási, že
neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie (v okolnostiach namietaného prípadu
priestupkové konanie pred colným úradom v súvislosti s rozhodovaním o colnom
priestupku), zaručuje právo na tlmočníka. Právo na poskytnutie tlmočníka je však
podmienené vyhlásením účastníka konania, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie
(m. m. I. ÚS 38/96, III. ÚS 39/01).
Na účely predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spisovú
dokumentáciu súvisiacu s konaním predchádzajúcim vydaniu namietaného rozsudku
krajského súdu, z ktorej zistil:
1. Colný úrad v P. (ďalej len „colný úrad“) rozhodnutiami č. 80-1/98-3,
80-2/98-3, 80-4/98-3, 80-5/98-3 z 22. marca 1998 (ďalej len „rozhodnutia colného úradu“)
uznal sťažovateľov za vinných zo spáchania colného priestupku v zmysle § 242 zákona
č. 180/1996 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov platného a účinného v čase
rozhodovania (ďalej len „colný zákon“) na tom skutkovom základe, že 21. marca 1998 pri
prestupe štátnej hranice cez hraničný priechod V. neprihlásili a nepredložili tovar
pohraničnému colnému orgánu, čím naplnili znaky skutkovej podstaty colného priestupku
podľa § 241 písm. a) colného zákona. Colný úrad uložil sťažovateľom v zmysle § 243 ods.
1 písm. c) colného zákona sankciu prepadnutia tovaru.
2. Z protokolu o ústnom konaní colného úradu z 22. marca 1998 zjavne vyplýva, že
zamestnanci colného úradu predložili sťažovateľom poučenie v zmysle § 73 ods. 2 zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o priestupkoch“) a v zmysle § 12f zákona č. 44/1974 Zb. Colný zákon v znení neskorších
predpisov [(ďalej len „zákon č. 44/1974 Zb.); v súlade s § 277 colného zákona bol v čase
rozhodovania o priestupku zrušený zákon č. 44/1974 Zb. s výnimkou § 11 až § 32, pozn.].
Podľa § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa
ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať
skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky.
K výpovedi, ani k priznaniu ho nemožno donucovať.
Podľa § 12f zákona č. 44/1974 Zb. príslušník colnej správy je oprávnený požadovať
potrebné vysvetlenie od toho, kto môže prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre
odhalenie trestného činu alebo priestupku súvisiaceho s dovozom, vývozom, tranzitom
tovaru a ich páchateľa, a v prípade potreby ho vyzvať, aby sa v primeranej lehote dostavil
na colný orgán na spísanie zápisnice o podaní vysvetlenia. Vysvetlenie môže odoprieť iba
ten, kto by ním sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, súrodencovi, osvojiteľovi,
osvojencovi, manželovi alebo druhovi alebo iným fyzickým osobám v rodinnom alebo
obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako ujmu vlastnú, spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania alebo nebezpečenstvo postihu za priestupok, alebo kto by
ním porušil zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti, ibaže by ho tejto povinnosti zbavil
príslušný orgán alebo ten, v ktorého záujme túto povinnosť má.
Z protokolu o ústnom konaní colného úradu z 22. marca 1998 ďalej vyplýva, že po
poučení predloženom v slovenskom a poľskom jazyku sťažovatelia zhodne uviedli, že
tovar, ktorí príslušníci colného úradu zadržali, bol v ich vlastníctve, tento tovar však
neprihlásili z dôvodu, že o „povinnosti prihlásiť ho pred colným orgánom nevedeli“,
zároveň vyjadrili nesúhlas so sankciou prepadnutia tovaru a protokol odmietli podpísať.
Z protokolu ďalej vyplýva, že za colný úrad ho podpísali len zamestnanci colného úradu.
Protokol neobsahuje vyhlásenie sťažovateľov o tom, že neovládajú slovenský jazyk.
3. Proti označeným rozhodnutiam colného úradu z 22. marca 1998 podali
sťažovatelia 9. apríla 1998 odvolania; colný úrad tieto odvolania postúpil na rozhodnutie
Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) vzhľadom na
skutočnosť, že v zmysle § 57 ods. 1 Správneho poriadku sám odvolaniam nevyhovel.
Zo spisov vzťahujúcich sa na namietané konanie vedené krajským súdom ďalej
vyplýva, že v odvolaniach sťažovateľov z 9. apríla 1998 proti rozhodnutiam colného úradu,
ktoré boli úradne preložené z poľského do slovenského jazyka, sťažovatelia zhodne uviedli,
že neboli upozornení na slovenské colné predpisy a požadujú vrátenie batožiny, ktorú
nevedomky prepravovali cez hranicu. V odvolaniach bolo okrem iného uvedené:
„Priestupku tohto druhu som sa dopustil (a) po prvý raz, pretože som nevedel(a), aké to
môže mať následky.“
V odvolaní nie je uvedené vyhlásenie sťažovateľov o tom, že neovládajú slovenský
jazyk, ani námietka o tom, že takéto vyhlásenie urobili v konaní pred colným úradom
a nebolo im vyhovené.
O odvolaniach sťažovateľov rozhodlo colné riaditeľstvo rozhodnutiami sp. zn.
4534/98-2439/98/1 z 22. mája 1998, sp. zn. 4536/98-2441/98-2441/98/1 z 22. mája 1998,
sp. zn. 4532/98-2437/98/1 z 21. mája 1998 a sp. zn. 4535-2440/98/1 z 22. mája 1998 (ďalej
len „rozhodnutia colného riaditeľstva“) tak, že odvolania zamietlo a rozhodnutia colného
úradu potvrdilo.
4. Žalobou z 13. januára 1999 podanou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) sa sťažovatelia domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutí colného
riaditeľstva; o žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 34 S 1/1999-107 z 22. januára
2009 tak, že ju zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia
odvolanie, o ktorom namietaným rozsudkom rozhodol krajský súd tak, že rozsudok
okresného súdu z 22. januára 2009 potvrdil.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku okrem iného
uviedol:
„Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správny orgánov
(súd nemá na to kompetencie), ale len preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych
orgánov, teda, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné
hmotnoprávne a procesné predpisy.
Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 21. 03. 1998 bola
colnými orgánmi v pohraničnom pásme vykonaná colná kontrola autobusu z Poľskej
republiky, pri ktorej bolo nájdené značné množstvo tovaru obchodného charakteru,
poukrývaného pod poťahmi operadiel, v odkladacích skrinkách pre vodiča, v priestoroch
sociálneho zariadenia a jeho odkladacích skrinkách, batožinovom priestore pod podlahou
ako i v zadnej časti autobusu, poprikrývaný množstvom prázdnych tašiek. Colníci vyzvali
žalobcov na predloženie dokladov vzťahujúcich sa k tovaru, avšak žalobcovia nevedeli
predložiť žiaden doklad o nadobudnutí tovaru a colnom prerokovaní nájdeného tovaru, na
základe čoho colný orgán pristúpil k spísaniu protokolov o porušení colných predpisov
jednotlivými žalobcami s tým, že ešte predtým im bolo predložené písomné poučenie o ich
právach v poľskom jazyku, ktoré všetci žalobcovia zhodne po jeho prečítaní odmietli
podpísať. Z protokolov vyplýva, že žalobcovia sa zhodne vyjadrili v tom zmysle, že tovar
naložili v Krakowe a pri prestupe štátnych hraníc tento neprihlásili k colnej kontrole,
pričom ho chceli predať na území Maďarska. Uviedli, že nevedeli o povinnosti prihlásiť
tovar colným orgánom k colnej kontrole a že nesúhlasia s uloženou sankciou za colný
priestupok - prepadnutie tovaru. Uvedené protokoly žalobcovia taktiež zhodne odmietli
podpísať, čo bolo zaznamenané aj do týchto protokolov. Tieto boli podpísané tromi
službukonajúcimi colníkmi. Colný úrad P. ako prvostupňový správny orgán vydal dňa
22.03.1998 rozhodnutia zn. 80-4/98-3, 80-5/98-3, 80-2/98-3 a 80-1/98-3, ktorými uznal
žalobcov vinnými zo spáchania colného priestupku podľa § 242 zák. č. 180/1996 Z. z. -
colný zákon, spôsobom uvedeným v § 241 písm. a/ colného zákona - nezákonným dovozom
tovaru a uložil im sankciu prepadnutia nezákonne dovážaného tovaru. O odvolaniach
žalobcov proti prvostupňovým rozhodnutiam rozhodol žalovaný vo výroku tohto rozsudku
uvedenými rozhodnutiami tak, že odvolania zamietol a prvostupňové rozhodnutia potvrdil.
Krajský súd v Bratislave sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, keďže prvostupňový súd na základe riadne zisteného skutkového stavu vec aj
správne právne posúdil a nepochybil, keď žalobu žalobcov zamietol.
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcov, že správne orgány nedostatočne
zistili skutkový stav veci a nepostupovali v úzkej súčinnosti so žalobcami. Taktiež správne
orgány nepochybili, keď nepribrali do konania tlmočníka v poľskom jazyku. Z obsahu spisu
je zrejmé, že správne orgány sa vecou riadne zaoberali a zistený skutkový stav dôkazne
preukázal porušenie colných predpisov a v zmysle zákona bola žalobcom aj uložená sankcia
prepadnutia tovaru. Je evidentné, že, žalobcovia porušili právne predpisy Slovenskej
republiky, keď nezákonne dovážali tovar. Ako správne uviedol prvostupňový súd, kontrola v
pohraničnom colnom pásme bola vykonaná v súlade so zákonom a žalobcovia boli poučení
o svojich právach predložením písomného poučenia v poľskom jazyku ešte pred samotným
vyjadrením sa k veci. Žalobcovia však zhodne toto poučenie odmietli podpísať a rovnako
nepodpísali ani vyhotovený protokol o ústnom konaní, čo bolo zaznamenané do protokolov,
ktoré podpísali len traja službukonajúci colníci. Priebeh samotného priestupkového
konania bol uskutočnený colníkmi ovládajúcimi poľský jazyk – J. L. a V. B., pričom
žalobcovia mali nepochybne možnosť namietať, resp. vyhlásiť, že neovládajú slovenský
jazyk, nerozumejú priebehu konania, resp. po vyhlásení, že neovládajú slovenský jazyk, že
žiadajú pribrať do konania tlmočníka. Z obsahu spisu je naopak zrejmé, že žalobcovia boli
riadne poučení o svojich právach, mali možnosť komunikovať v rodnom jazyku, nevyhlásili,
že neovládajú slovenský jazyk a že chcú v konaní tlmočníka. Správne orgány teda neboli
povinné do konania pribrať tlmočníka, pričom túto okolnosť žalobcovia nenamietali v
celom správnom konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány neporušili
povinnosť uvedenú v § 32 ods. 1 správneho poriadku a presne a úplne zistili skutočný stav
veci. Taktiež neporušili právo žalobcov navrhovať dôkazy a ich doplnenie v zmysle § 33
ods. 1 správneho poriadku.
Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi
konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy
príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným
osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby
pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Zásada aktívnej súčinnosti
účastníkov konania vychádza z koncepcie, že účastník konania je aktívnym činiteľom tohto
procesu.
Podľa § 4 ods. 1 správneho poriadku účastníci konania spolupracujú so správnymi
orgánmi v priebehu celého konania.
Z cit. § 4 ods. 1 správneho poriadku, ktorý nadväzuje na zásadu súčinnosti
správneho orgánu s účastníkmi konania, vyplýva, že je tu vyjadrený vzťah spolupráce
účastníkov konania so správnymi orgánmi. Ide tu o jednotu práv a povinností, keďže
účastníkom konania vyplývajú zo zákona nielen práva, ale za určitých okolností aj
povinnosti.
Z obsahu spisu je preukázané, že žalobcovia odmietli čokoľvek podpísať, pričom im
nič nebránilo, aby poučenia, resp. protokoly podpísali s dodatkom v poľštine, že veci
nerozumejú, nevedia čo podpisujú, žiadajú tlmočníka atď. Z kontextu celého prípadu je
zrejmé, že žalobcovia túto obranu zvolili až v žalobe a súd ju s poukazom na všetky
okolnosti prípadu vyhodnotil ako účelovú.
S poukazom na vyššie uvedené, keď sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého
stupňa, postupujúc podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy štandardne poukazuje na svoje
ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdom bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že namietaný rozsudok krajského
súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať v žiadnom prípade za
arbitrárny, a preto je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Tento právny záver
ústavný súd zakladá predovšetkým na skutočnosti, že v konaní pred správnymi (colnými)
orgánmi sťažovatelia nevyhlásili, že neovládajú jazyk, v ktorom sa proti nim vedie konanie.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že neopomenuteľným predpokladom
(podmienkou) uplatnenia ústavou garantovaného práva na tlmočníka (čl. 47 ods. 4 ústavy),
ktorý zodpovedá jeho účelu, je vyhlásenie účastníka príslušného konania, že neovláda jazyk,
v ktorom sa konanie vedie. Per analogiam možno v tejto súvislosti poukázať na ustálenú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej pomoc tlmočníka musí
obvinenému umožniť zoznámiť sa s tým, z čoho je obvinený, a obhajovať sa proti
obvineniu, zvlášť predniesť súdu svoju verziu udalostí (Rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Kamasinski v. Rakúsko z 19. decembra 1989, Séria A č. 168, § 74.)
Zo skutkových zistení ústavného súdu (z ktorých vychádzal aj krajský súd, pozn.)
vyplýva, že sťažovatelia boli v konaní pred colným úradom riadne poučení o svojich
právach v poľskom, ako aj slovenskom jazyku a oboznámení s obvinením zo spáchania
priestupku podľa príslušných ustanovení colného zákona. Dokazujú to aj samotné odvolania
sťažovateľov z 9. apríla 1998, z obsahu ktorých vyplýva, že títo si boli vedomí priestupku,
ktorého sa dopustili, pričom verzia (obsah) skutkového zistenia je identická s tou, ktorá je
uvedená v protokole o ústnom konaní pred colným úradom.
Za okolností, keď sťažovatelia v konaní predchádzajúcom vydaniu namietaného
rozsudku krajského súdu nevyhlásili, že neovládajú jazyk, v ktorom sa konanie vedie,
nemohlo dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a v nadväznosti
na to ani k porušeniu ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a ani
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Rovnako neobstojí námietka sťažovateľov o nezákonnosti namietaného
rozsudku krajského súdu s poukazom na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený
v rozhodnutí sp. zn. 4 To 21/02 zo 17. júna 2002. Z jeho obsahu (pozri už uvedenú jeho
citáciu, pozn.) totiž tiež zjavne vyplýva, že aj podľa názoru najvyššieho súdu
základnou podmienkou na pribratie tlmočníka do konania je vyhlásenie obvineného,
že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, čo sa v právnej veci sťažovateľov
nestalo. Za daných okolností ústavný súd v zhode s krajským súdom považuje obranu
sťažovateľov za zjavne účelovú.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že
namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi
označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, a preto podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ich sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch na ochranu
ústavnosti uplatnených sťažovateľmi už nemal dôvod rozhodovať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2011