Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 608/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S. C., P., ktorou namieta porušenie základných práv podľa

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Prešove sp. zn. z 18. februára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2013

doručená sťažnosť S. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2

z 18. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní pred Okresným súdom

Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhal vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva

manželov (ďalej len „BSM“). O jeho návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k.

-660 z 23. februára 2012 tak, že určil, ktoré hnuteľné a nehnuteľné veci

tvoria BSM, a následne toto BSM spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku vyporiadal.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie sťažovateľ aj žalovaná – M. C., rod. P. (ďalej

len „žalovaná“), o ktorom rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom č. k.

695 z 18. februára 2013 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu a žalovanej nepriznal

oslobodenie od súdnych poplatkov.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd ako odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal

s jeho odvolacími námietkami. Poukazuje predovšetkým na určenie rozsahu BSM s tým, že

finančná hodnota 33 193,91 € a motorové vozidlo Nissan Bluebird nemali byť zaradené do

BSM. V sťažnosti v tejto súvislosti uvádza:

„Vo svojom odvolaní som poukazoval na to, že prvostupňový súd nesprávne právne

posúdil rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keď medzi veci, ktoré by mali byť

zahrnuté do bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaradil motorové vozidlo Nissan

bluebird... v hodnote 1.725,05 EUR... a finančná hodnota z účtu č..., vedeného v S., a. s. vo

výške 33.193,91 EUR...

Je preukázateľné, že motorové vozidlo Nissan bluebird, EČ... nepatrí do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a to z dôvodu, že predmetné vozidlo nebolo

nadobudnuté počas trvania manželstva, ale po jeho zániku. Uvedenú skutočnosť som počas

konania uvádzal a preukazoval. Okresný súd Prešov vo svojom rozsudku, sp. zn.

-660 zo dňa 23. 02. 2012 na strane č. 10 uviedol, že vzhľadom k tomu, že

predmetné motorové vozidlo bolo ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva

evidované na žalobcu, patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a vykonal jeho

ocenenie formou znaleckého posudku. V odvolaní voči rozsudku prvostupňového súdu som

namietal predmetné rozhodnutie súdu zaradiť motorové vozidlo Nissan bluebird, EČ... do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov poukazujúc na fakt, že vlastníctvo k hnuteľnej

veci sa nemení jeho evidenciou na príslušnom dopravnom inšpektoráte, a že táto evidencia

má len správny charakter. Motorové vozidlo je hnuteľnou vecou, kde k prevodu

vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy dochádza zaplatením kúpnej ceny

a odovzdaním hnuteľnej veci. Na tejto mojej námietke naďalej trvám, vzhľadom k tomu, že

ani odvolací súd sa podľa môjho názoru s vecou dostatočne právne nevysporiadal, nakoľko

ani neskúmal otázku držiteľa a vlastníka motorového vozidla, keďže osoba, ktorá vykoná

prihlásenie motorového vozidla na ODI PZ nemusí byť automaticky, v tej dobe, aj

vlastníkom predmetného vozidla.

Taktiež považujem za jednoznačne preukázané, za akým účelom boli na účet č...

vložené finančné prostriedky vo výške 33.193,91 EUR. V čase, kedy bola na predmetný účet

pripísaná suma 33.193,91 EUR, mala firma P. nedostatok finančných prostriedkov, a z toho

dôvodu som bol nútený požičať si uvedenú sumu na nákup nástroja do výroby. Trvám na

tom, že predmetná suma bola súčasťou investičného majetku podniku, a mala byť

zohľadnená pri stanovení hodnoty podniku P. Rozhodnutie súdu pojať predmetnú sumu do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a následne túto sumu v rámci vyporiadania

bezpodielového spoluvlastníctva manželov aj vyporiadať, považujem za rozhodnutie

nesprávne a v konečnom dôsledku aj za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. ...

Rozhodnutie, ktorým odvolací súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie, nie je ústavne

akceptovateľné. Krajský súd v Prešove sa totiž nedostatočne zaoberal námietkami

sťažovateľa, ktorými poukázal na nepreskúmateľnosť rozsudku Okresného súdu v Prešove.

Také rozhodnutie súdu, v ktorom sa súd nevysporiada s námietkami navrhovateľa

zásadného významu považujem za arbitrárne, svojvoľné a nemajúce oporu v doterajšej

súdnej praxi, a teda z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné.

Uznesenie odvolacieho súdu sa javí ako nepreskúmateľné čo do dôvodov.“

Sťažovateľ tiež namieta porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa . V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Som občanom Talianska a na území Slovenskej republiky, kde aj podnikám sa

striedavo zdržiavam dlhšiu dobu. Pred začatím pojednávania a ani počas neho ma súd

nikdy nevyzval k tomu, aby som sa vyjadril, či ako cudzí štátny občan nepotrebujem

tlmočníka. Takýmto konaním súdu mi ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať

pred súdom. ...

Z Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. , kde

žalobcom bola osoba, ktorá nebola štátnym príslušníkom Slovenskej republiky vyplýva, že

súd by mal mať v konaní preukázané, či žalobca rozumie slovenskému jazyku, či sa v ňom

vie vyjadrovať a či mu nie je potrebné zabezpečiť rovnaké postavenie pred súdom

prostredníctvom tlmočníka. Nie je rozhodujúce, či žalobca bol zastúpený advokátom, ktorý

je slovenským štátnym občanom. Z predmetného uznesenia Najvyššieho súdu taktiež

vyplýva, že súd by mal ešte pred nariadením pojednávania zistiť, či žalobca ovláda

slovenský jazyk, a či trvá na ustanovení tlmočníka.

Krajský súd v Prešove, a taktiež aj Okresný súd v Prešove, svojim postupom

a konaním porušil moje základné právo na rovnaké postavenie účastníkov konania, keď ma

ako cudzieho štátneho príslušníka ani len nevyzvali na vyjadrenie, či rozumiem

slovenskému jazyku a či trvám na ustanovení tlmočníka.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„Základné práva sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a na rovnosť účastníkov konania podľa SR, ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu

v Prešove, sp. zn... -695, zo dňa 18. 02. 2013 v spojení s rozsudkom

-660 zo dňa 23. 02. 2012 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn... -695, zo dňa 18. 02. 2013

v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove -660 zo dňa 23. 02. 2012

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na

súdnu ochranu podľa (a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (napr. , , ,

, , , rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny

prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného

(a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať

rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči

protistrane (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970, vo veci

Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. októbra 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní

hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania a vo vzťahu k rôznym subjektom.

Tento princíp je expressis verbis vymedzený v a implicitne tvorí aj

súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa .

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na

uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom,

že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú

rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných

podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje

procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý

z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (,

).

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 18. februára 2013, ktorým

potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, špecificky k odvolacím námietkam

sťažovateľa uviedol:

„Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa hodnotí ako dôvodné vyporiadanie

finančnej hodnoty 1.000.000,- Sk (33.193,91 Eur), ktorá nepochybne ešte v čase pred

zánikom bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov bola vedená na príslušnom účte

v peňažnom ústave a dňa 7. 10. 2002 žalobca realizoval jej výber. Vykonané dokazovanie

v tejto súvislosti potvrdzuje, že táto finančná hotovosť bola vložená na účet žalobcu č...

vedený vo vtedajšej S., a. s. Táto suma bola prevedená na podúčet č..., potom prevedená

späť na hlavný účet a následne opäť prevedená na ďalší podúčet vedený pod č... a to až do

7. 10. 2002. Ak by aj žalobca minul tieto finančné prostriedky v čase od ich výberu do doby

zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov a teda za obdobie zhruba 1 a pol

mesiaca, uvedené by s ohľadom na krátkosť spomínaného obdobia nasvedčovalo záveru, že

finančné prostriedky vynaložil na svoj osobný majetok alebo potreby a naviac tak urobil bez

súhlasu žalovanej. Aj v takom prípade by túto finančnú hotovosť bolo nutné vyporiadať

podľa , keďže v rámci tohto vyporiadania i bez návrhu musí

súd prihliadnuť na to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na oddelený majetok

druhého z manželov. K odvolacím námietkam žalobcu sa zároveň žiada dodať, že táto

finančná hotovosť sa nachádzala na osobnom účte žalobcu a rozhodne nebola súčasťou

investičného majetku podniku, čo nepochybne vyplynulo zo záverov znaleckého posudku č.

5/2006 znalkyne Ing. J. V. (č. l. 265), ako i znaleckého posudku č. 1/2010 (č. l. 482)

vypracovaného znaleckou organizáciou S., s. r. o., P.

Podobne správnym spôsobom pristúpil prvostupňový súd aj k vyporiadaniu ďalšej

žalobcom v odvolaní namietanej hnuteľnej veci - osobného motorového vozidla typu Nissan

Bluebird, EČ:... Za účelom určenia všeobecnej hodnoty tohto motorového vozidla

prvostupňový súd nariadil znalecké dokazovanie, keď posudkom č. 2/2006 (č. l. 209) znalec

Ing. J. H. túto hodnotu k 19. 11. 2002 vyjadril sumou 51.969,- Sk (1.725,05 Eur). Súčasťou

znaleckého posudku je aj kópia technického preukazu motorového vozidla, z obsahu ktorého

je zrejmé, že toto bolo prevedené na žalobcu ako nového nadobúdateľa ešte dňa 18. 11.

2002 s tým, že iba k následnému prideleniu novej štátnej poznávacej značky automobilu

došlo dňa 2. 12. 2002. Skutočnosť, ktorá by potvrdzovala, že žalobca získal uvádzané

motorové vozidlo až po zániku bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, nebola

preukázaná a žalobca v tomto smere v konaní dôkazy neprodukoval.

Súd prvého stupňa napokon postupoval správne aj pri vyporiadaní nehnuteľnosti

-bytu nachádzajúceho sa v kat. úz. S. Tento byt bol reálne zakúpený už za trvania

manželstva a kúpna cena sa vyplácala zo spoločných prostriedkov účastníkov. Nemožno

však nezohľadniť, že tento byt v minulosti patril výlučne rodine žalovanej, ktorej ako

spolubývajúcej osobe vznikol nárok na jeho odkúpenie za zostatkovú hodnotu 418,71 Eur.

Súd prvého stupňa sa preto mohol odchýliť od zásady rovnosti podielov účastníkov a mieru

podielov na tomto majetku vyjadriť vo vyššom, 80 % -nom rozsahu v prospech žalovanej.

Pri prikázaní tejto nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobcu súd prvého stupňa

rešpektoval zhodné návrhy oboch účastníkov konania.

Zostatková hodnota členského podielu v bytovom družstve k bytu č. 64,

nachádzajúceho sa v P., na ulici..., bola ustálená rozsahom sumy 56.000 Eur, ktorú

účastníci nenamietali. Keďže v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. bola

ako výlučná nájomkyňa a členka družstva k tomuto bytu určená žalovaná, zostatková

hodnota členského podielu k danému bytu bola správne prikázaná tejto účastníčke.

Súd prvého stupňa v závislosti od ustálenia zostatkových hodnôt vyporiadavaných

aktív a pasív bývalých manželov, správne rozhodol aj o konečnom finančnom vyporiadaní

v sume 14.119,90 Eur, ktorú je povinný uhradiť žalobca. Celková výška aktív

vyporiadavaného majetku účastníkov tvorí sumu 131.272,35 Eur a vychádzajúc zo zásady

rovnosti podielov, ideálny podiel jedného účastníka má predstavovať sumu 65.636,17 Eur.

Žalobcovi boli prikázané do výlučného vlastníctva veci v celkovej hodnote 74.771,11 Eur,

čo presahuje výšku ideálneho podielu o sumu 9.137,94 Eur. K. tejto sume je potrebné

prirátať ešte 30 % hodnoty nehnuteľnosti - bytu nachádzajúceho sa v kat. úz. S., čo

predstavuje 10.419,90 Eur (z celkovej hodnoty tohto bytu 34.733 Eur). Vyporiadavané boli

však aj pasíva účastníkov, keď výška týchto dlhov spolu dosiahla sumu 10.828,47 Eur,

z čoho polovica tvorí 5.437,47 Eur, ktorú je potrebné odrátať od podielu žalobcu.

V závislosti od uvedeného je žalobca povinný vyplatiť žalovanej už spomínanú sumu

14.119,90 Eur.“

Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -660

z 23. februára 2012, ktorým okresný súd určil predmet BSM a špecifikovaným spôsobom

toto BSM vyporiadal. V odôvodnení poukázal na celý priebeh dokazovania a na skutkové

zistenia, ktoré boli dokazovaním preukázané. K motorovému vozidlu Nissan Bluebird

uviedol:

«Čo sa týka motorového vozidla Nissan bluebird, EČ..., toto motorové vozidlo bolo

ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva evidované na žalobcu a súd mal za to,

že toto motorové vozidlo patrí do masy BSM. Jeho ocenenie bolo vykonané znaleckým

posudkom Ing. J. H., znalca z odboru „odhad hodnoty cestných vozidiel“ a zo znaleckého

posudku č. 2/2006 (č. listu spisu 209 až 223) vyplynulo, že toto motorové vozidlo malo ku

dňu 19. 11. 2002 hodnotu 51.969,- Sk vrátane DPH, to je suma 1.725,05 EUR.»

K finančnej hodnote 1 000 000 Sk okresný súd uviedol:

„Z výpisov účtov, ktoré boli žiadané od 1. 5. 2002 do 19. 11. 2002 a prehľadu

finančných transakcií mal súd zistené, že dňa 26. 9. 2002 na účet žalobcu č... vedený v S. a.

s. bolo vložených v hotovosti 1.000.000,- Sk. Následne bol na podúčet č... prevedený tento

jeden milión, ktorý bol dňa 1. 10. 2002 opätovne žalobcom prevedený späť na hlavný účet

č... vedený v S. a. s. a následne v ten istý deň bol prevedený na ďalší podúčet vedený pod

číslom..., kde bol tento jeden milión od 1. 10. 2002 do 7. 10. 2002. Dňa 7. 10. 2002 bol

opätovne prevedený žalobcom na hlavný účet, kedy bol aj hotovostný výber pokladničným

dokladom.

Keďže v zmysle vyjadreného právneho záveru odvolacieho súdu bolo potrebné

vyporiadať aj túto finančnú hodnotu súd zahrnul do vyporiadania aj túto hodnotu, pričom,

bezpochyby mal súd zistené, že táto hodnota sa nachádzala na osobnom účte žalobcu,

a nebola poňatá do investičného majetku podniku ako vyplynulo už zo znaleckého

dokazovania.“

V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd tiež uviedol:

„Vychádzajúc z citovaného ust. a na základe zisteného

skutkového stavu veci súd ustálil, že do masy BSM patria nehnuteľnosti a hnuteľné veci

uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Vysporiadanie BSM súd uskutočnil ex tunc ku dňu zániku manželstva - 19. 11. 2002.

Pri vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov súd vychádzal z predpokladu,

že podiely oboch bývalých manželov na mase BSM sú rovnaké (okrem nehnuteľnosti bytu

nachádzajúceho sa v S.). Zobral pritom do úvahy akou mierou sa ten ktorý z manželov

pričinili o nadobudnutie a udržanie spoločného majetku. Zohľadnil skutočnosť, že príjem

žalobcu aj keď bol zrejme na začiatku manželstva niekoľkonásobne vyšší ako príjem

žalovanej v závere ich manželstva však jeho pričinením ako podnikateľa naopak už k jeho

udržaniu neprispel, ak nie priamo zapríčinil jeho úpadok. Naviac v o čo väčšej miere sa

žalobca podieľal pôvodne na materiálnom zabezpečovaní rodiny, na začiatku manželstva v

o to väčšej miere sa žalovaná sa podieľala na zabezpečení chodu domácnosti a výchove

dcéry osobnou starostlivosťou. Pri zohľadnení vyššie uvedených skutočností má podľa

názoru súdu každý z účastníkov konania nárok na polovicu majetku patriaceho do BSM

okrem vyššie uvádzanej nehnuteľnosti. Inak neboli zistené skutočnosti, ktoré odôvodňujú,

aby sa súd pri vyporiadaní odchýlil od zásady rovnosti podielov oboch účastníkov na

spoločnom majetku, čoho sa aj žalobca domáhal.

Hodnota nehnuteľnosti a hnuteľných veci ktoré tvoria masu BSM je v sume

131.272,35 eur. Podiel aktív pre každého z účastníkov pri rovnosti podielov predstavuje

sumu 65.636,17 eur. Do výlučného vlastníctva žalovanej pripadli hnuteľné veci a hodnota

členského podielu v celkovej sume 56.498,24 eur a žalobcu v hodnote 74.774,11 eur

(finančná hotovosť na účtoch, hnuteľné veci, motorové vozidlo, nehnuteľnosť byt v S.)

Záväzky k 19. 11. 2002 (v súčasnosti tejto sume už nezodpovedajú nakoľko žalobca splatil

spolu sumu 10.828,47 eur P. už len z výlučných prostriedkov) predstavovali sumu spolu

sumu 10.828,47 eur na každého z účastníkov pripadla teda aj polovica záväzkov v sume

5.437,47 eur. Podiel žalobcu oproti rovnej polovici hodnoty majetku predstavuje o 9.137,94

eur viac (74.774,11 eur - 65.636,17 = 9.137,94 eur).

Žalovaná oproti rovnej polovici hodnoty majetku dostala menej o 9.137,94 eur

(65.636,17 eur - 56.498,24 eur = 9.137,94 eur). Od tejto sumy treba ale odpočítať podiel

žalovanej na spoločnom dlhu 5.437,47 eur čo predstavuje sumu potom sumu 3.700,46 eur

Tak žalobca by bol povinný žalovanej na vyporiadanie zaplatiť 3.700,46 eur. Avšak

pri disparite podielu k nehnuteľnosti a to nachádzajúcej sa v kat. úz. S. zapísanej na LV č.

3273, a to byt č. 3, na 1. podlaží, v dome s. č. 601, v hodnote 34.733 eur, treba pripočítať

žalovanej ešte 30 % z hodnoty tohto bytu (nakoľko pri rovnosti podielov už bolo

započítaných 50 % ako bolo vyššie zdôvodnené, že súd za dôvodnú považuje disparitu 80 %

žalobkyni ku 20 % žalobcových čiže je potrebné pripočítať ešte 30 % čo je z 34.733 eur

suma 10.419,90 eur) Tak žalobca je povinný žalovanej na vyporiadanie zaplatiť 3.700,46

eur + 10.419,90 eur = 14.110,90 eur.

Pri prikázaní hnuteľných vecí do výlučného vlastníctva žalobcu a žalovanej súd

vychádzal najmä z vyjadrení účastníkov, ale najmä z účelného využitia nehnuteľností ako aj

hnuteľných veci.“

1. V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd

nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok sp. zn. z 18. februára 2013.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu z 18. februára 2013 v spojení

s rozsudkom okresného súdu z 23. februára 2012 je zrejmé, že okresný súd ustálil jednotlivé

majetkové hodnoty (hnuteľné a nehnuteľné veci, peňažné prostriedky), ktoré patria do

BSM. Následne okresný súd podrobne odôvodnil spôsob určenia hodnoty jednotlivých vecí

a to, ktorému účastníkovi ich prikazuje do výlučného vlastníctva, a vysvetlil, ako určil

podiel oboch účastníkov podľa . Krajský súd následne

preskúmal odôvodnenie okresného súdu, pričom špecificky reagoval a vysporiadal sa

s odvolacími námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa konkrétnych majetkových hodnôt, ktoré

boli zaradené do BSM [motorové vozidlo Nissan Bluebird a peňažné prostriedky v sume

1 000 000 Sk (33 193,91 €)]. Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu

v spojení s právnymi závermi okresného súdu sú založené na dostatočnom zistení

skutkového stavu, sú založené na primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení

, nie sú arbitrárne, pričom konajúce súdy svoje závery primeraným

spôsobom odôvodnili. Odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu v spojení

s odôvodnením rozsudku okresného súdu tvorí dostatočný podklad rozhodnutia krajského

súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu. Argumentácia sťažovateľa vyjadruje

nespokojnosť s rozsudkami krajského súdu a okresného súdu a je prejavom odlišného

právneho názoru na zistený skutkový stav. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti ale nijako

neindikujú také pochybenia v namietanom rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor na

možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa a dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že

postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za

porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by

naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu z 18. februára

2013. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad príslušných ustanovení krajským súdom

ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietania porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ tiež namieta porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa postupom krajského súdu v namietanom konaní tým, že

ani okresný súd a ani krajský súd ho nevyzvali oznámiť, či rozumie slovenskému jazyku

a či trvá na ustanovení tlmočníka.

V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa ústavný súd pripomína jednu

zo základných zásad práva, ktorou je ,,vigilantibus iura scripta sunt“, teda bdelým patrí

právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na

ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil

také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto

zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon,

a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (m. m.

, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti nijako neargumentuje, že sám v konaní požiadal

o ustanovenie tlmočníka z dôvodu, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie.

Rovnako tak argumentácia sťažovateľa nijako nasvedčuje tomu, že po tom, čo by v konaní

vykonal procesný úkon, ktorým by žiadal o ustanovenie tlmočníka, sa konajúce súdy

nezaoberali jeho návrhom, prípadne by tomuto návrhu nevyhoveli. Na tomto základe

nemožno akceptovať námietku sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 47

ods. 3 , preto ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré

by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených základných práv sťažovateľa

podľa a a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 18. februára 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v celom rozsahu ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013