Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 874/2015
PDF · 265.01 KB
No categories available
II. ÚS 874/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti
obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej
obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 492/2015, Rvp 493/2015, Rvp 494/2015, Rvp 495/2015, Rvp 496/2015,
Rvp 531/2015, Rvp 532/2015, Rvp 533/2015, Rvp 534/2015, Rvp 535/2015, Rvp 536/2015,
Rvp 1571/2015, Rvp 1572/2015, Rvp 1573/2015, Rvp 1574/2015, Rvp 1575/2015,
Rvp 1576/2015, Rvp 1577/2015, Rvp 1578/2015, Rvp 1579/2015, Rvp 1580/2015,
Rvp 1581/2015, Rvp 1582/2015, Rvp 1583/2015, Rvp 1584/2015, Rvp 1585/2015,
Rvp 1586/2015 a sp. zn. Rvp 1587/2015 vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 4 CoE 71/2012 zo 7. augusta 2012 (Rvp 492/2015), sp. zn. 4 CoE 47/2013
z 31. januára 2014 (Rvp 493/2015), sp. zn. 2 CoE 347/2013 z 23. januára 2014
(Rvp 494/2015), sp. zn. 17 CoE 12/2012 z 11. júla 2012 (Rvp 495/2015), sp. zn.
4 CoE 172/2012 z 31. mája 2013 (Rvp 496/2015), sp. zn. 13 CoE 7/2013 z 30. januára 2013
(Rvp 531/2015), sp. zn. 17 CoE 23/2013 z 29. mája 2013 (Rvp 532/2015), sp. zn.
3 CoE 72/2013 z 3. apríla 2013 (Rvp 533/2015), sp. zn. 4 CoE 121/2012 z 28. marca 2013
(Rvp 534/2015), sp. zn. 4 CoE 146/2013 z 31. januára 2014 (Rvp 535/2015), sp. zn.
23 CoE 413/2012 zo 6. februára 2013 (Rvp 536/2015), sp. zn. 16 CoE 163/2012
z 31. júla 2013 (Rvp 1571/2015), sp. zn. 23 CoE 367/2013 z 19. februára 2014
(Rvp 1572/2015), sp. zn. 6 CoE 31/2013 z 26. februára 2013 (Rvp 1573/2015), sp. zn.
8 CoE 49/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 1574/2015), sp. zn. 19 CoE 114/2013
z 30. septembra 2013 (Rvp 1575/2015), sp. zn. 2 CoE 40/2014 z 20. mája 2014
(Rvp 1576/2015), sp. zn. 2 CoE 52/2014 z 15. júla 2014 (Rvp 1577/2015), sp. zn.
2 CoE 217/2013 zo 6. augusta 2013 (Rvp 1578/2015), sp. zn. 2 CoE 225/2013 z 22. októbra
2013 (Rvp 1579/2015), sp. zn. 6 CoE 53/2013 z 26. februára 2013 (Rvp 1580/2015), sp. zn.
16 CoE 87/2013 z 30. apríla 2013 (Rvp 1581/2015), sp. zn. 8 CoE 78/2013 z 31. júla 2013
(Rvp 1582/2015), sp. zn. 23 CoE 228/2013 zo 4. novembra 2013 (Rvp 1583/2015), sp. zn.
2 CoE 216/2013 z 10. septembra 2013 (Rvp 1584/2015), sp. zn. 4 CoE 7/2012
z 27. februára 2013 (Rvp 1585/2015), sp. zn. 2 CoE 225/2013 z 22. októbra 2013
(Rvp 1586/2015), sp. zn. 8 CoE 229/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 1587/2015), ako aj
postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 ECdo 19/2013
z 9. októbra 2014 (Rvp 492/2015), sp. zn. 5 Oboer 198/2014 z 18. septembra 2014
(Rvp 493/2015), sp. zn. 1 Oboer 195/2014 z 23. septembra 2014 (Rvp 494/2015), sp. zn.
4 Cdo 322/2012 z 30. septembra 2014 (Rvp 495/2015), sp. zn. 5 Oboer 266/2014
z 27. októbra 2014 (Rvp 496/2015), sp. zn. 6 ECdo 184/2013 z 30. septembra 2014
(Rvp 531/2015), sp. zn. 4Oboer 373/2013 z 30. septembra 2014 (Rvp 532/2015), sp. zn.
6 ECdo 204/2013 z 30. septembra 2014 (Rvp 533/2015), sp. zn. 4 Oboer 292/2013
z 30. septembra 2014 (Rvp 534/2015), sp. zn. 2 ECdo 164/2014 z 29. septembra 2014
(Rvp 535/2015), sp. zn. 3 ECdo 207/2013 z 28. októbra 2014 (Rvp 536/2015), sp. zn.
1 ECdo 61/2014 z 30. októbra 2014 (Rvp 1571/2015), sp. zn. 3 ECdo 160/2014
z 2. decembra 2014 (Rvp 1572/2015), sp. zn. 7 ECdo 288/2014 z 20. novembra 2014
(Rvp 1573/2015), sp. zn. 3 ECdo 22/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 1574/2015), sp. zn.
3 ECdo 172/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 1575/2015), sp. zn. 3 ECdo 195/2014
z 2. decembra 2014 (Rvp 1576/2015), sp. zn. 3 ECdo 202/2014 z 2. decembra 2014
(Rvp 1577/2015), sp. zn. 6 ECdo 256/2013 z 26. novembra 2014 (Rvp 1578/2015), sp. zn.
3 ECdo 145/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 1579/2015), sp. zn. 5 Oboer 177/2013
z 25. novembra 2014 (Rvp 1580/2015), sp. zn. 3 ECdo 228/2013 z 27. novembra 2014
(Rvp 1581/2015), sp. zn. 6 ECdo 317/2013 z 26. januára 2014 (Rvp 1582/2015), sp. zn.
3 ECdo 12/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 1583/2015), sp. zn. 6 ECdo 303/2013
2
z 26. novembra 2014 (Rvp 1584/2015), sp. zn. 2 ECdo 41/2014 z 30. októbra 2014
(Rvp 1585/2015), sp. zn. 3 ECdo 145/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 1586/2015) a sp. zn.
3 ECdo 102/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 1587/2015) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 492/2015, Rvp 493/2015, Rvp 494/2015, Rvp 495/2015, Rvp 496/2015,
Rvp 531/2015, Rvp 532/2015, Rvp 533/2015, Rvp 534/2015, Rvp 535/2015, Rvp 536/2015,
Rvp 1571/2015, Rvp 1572/2015, Rvp 1573/2015, Rvp 1574/2015, Rvp 1575/2015,
Rvp 1576/2015, Rvp 1577/2015, Rvp 1578/2015, Rvp 1579/2015, Rvp 1580/2015,
Rvp 1581/2015, Rvp 1582/2015, Rvp 1583/2015, Rvp 1584/2015, Rvp 1585/2015,
Rvp 1586/2015 a Rvp 1587/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 492/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
13. januára 2015, 16. januára 2015 a 10. februára 2015 doručené sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako
aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia najvyššieho
súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci
dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa
stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce
vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe
rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.
V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpise
úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež
stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté
exekučné konania.
V priebehu exekučných konaní bolo uzneseniami príslušných okresných súdov
v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných
konaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiami
potvrdil napadnuté uznesenia príslušných okresných súdov, najvyšší súd následne dovolania
sťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne v tom-ktorom konaní rozhodol
aj o zamietnutí jej procesných návrhov na prerušenie dovolacích konaní.
Sťažovateľka vo svojej argumentácii napáda právne závery vyplývajúce z rozhodnutí
krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho
posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov
na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajského
súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení
uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníci
exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku a mali možnosť sa k nej
4
vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby všeobecné
súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s touto neprijateľnosťou
podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo podľa
sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok
nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti
konania.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa „neobrátil na Súdny dvor
Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej
únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti
sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej
len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11
z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať
v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,
či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola
zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle,
či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak
navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú
judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by
nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií
textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ
odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho
súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky
si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí
Spolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorým
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 47 charty, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uzneseniami krajského
súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší napadnuté
uznesenia krajského súdu a napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie
konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
6
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 492/2015, Rvp 493/2015, Rvp 494/2015, Rvp 495/2015, Rvp 496/2015,
Rvp 531/2015, Rvp 532/2015, Rvp 533/2015, Rvp 534/2015, Rvp 535/2015, Rvp 536/2015,
Rvp 1571/2015, Rvp 1572/2015, Rvp 1573/2015, Rvp 1574/2015, Rvp 1575/2015,
Rvp 1576/2015, Rvp 1577/2015, Rvp 1578/2015, Rvp 1579/2015, Rvp 1580/2015,
Rvp 1581/2015, Rvp 1582/2015, Rvp 1583/2015, Rvp 1584/2015, Rvp 1585/2015,
Rvp 1586/2015 a Rvp 1587/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu,
ako i najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení
na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,
III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
8
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadnú otázku,
a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti
prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli
rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny
záväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný
súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutia
okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou
označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach
možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých uznesení krajského súdu obsahovalo,
čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery,
ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd
je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru
najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu
v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje
s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach
sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012,
sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013
a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili
odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení v stovkách prípadov, pretože
rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené
(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie
exekúcií.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol
ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty,
pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto
súvislosti odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných
v obdobných sťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
10
resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniam
krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
najvyššieho súdu
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými
uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté
ako neprípustné.
Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,
ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou
uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej
republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom
súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len
pokiaľ ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho
súdu nemajúci oporu v zákone.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutých uzneseniach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutých uznesení najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to jednak
podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.
Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
12
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.
K námietkam uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci
dovolacieho konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že argumentácia
sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru, nemá ústavnú relevanciu a nenaznačuje možnosť vysloviť porušenie označených
práv napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nie sú v takej príčinnej súvislosti
s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru aj z toho dôvodu, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu
a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov
v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy, spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho,
aby predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie
uznesenia č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej
sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé
nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore
s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny
názor zároveň podporil aj s poukazom na uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka
2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07
a č. 38353/07).
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor
vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie
napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke
nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu najvyššieho súdu
v napadnutých konaniach a jeho uzneseniach.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení základného
práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty
a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy
pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej
nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.
C-472/11 z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína,
že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania
z už uvádzaných dôvodov z uznesení príslušných okresných súdov, proti ktorým aj podala
odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí
majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení
uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené
uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi
sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré
vzhliadol uznesenia príslušných okresných súdov ako vecne správne.
14
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada
kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach
princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom základného práva zaručeného
aj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti
ako zjavne neopodstatnené.
Keďže boli sťažnosti sťažovateľky ako celok odmietnuté, ústavný súd už o ďalších
návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd
rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické
rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2015