Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 436 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (443)858/398562.53e6f9.pdf
PDF · 149.81 KB
No categories available
1ECdo/61/2014
Najvyšší súd 1 ECdo 61/2014
Slovenskej republiky 1 CoE 29/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému P. G., bývajúcemu v B., o vymoženie 426,21 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4 Er 329/2009, o odvolaní
a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 31. júla 2013 sp. zn.
16 CoE 163/2012, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 31. júla 2013
sp. zn. 16 CoE 163/2012 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 31. júla 2013 sp. zn.
16 CoE 163/2012 o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bánovce nad Bebravou (súd prvého stupňa) 18. augusta 2009 poveril
súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku z 13. januára
2009 sp. zn. SR 13437/08 Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý zriadila S. a.s.
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 20. júna 2012 č. k. 4Er 329/2009-
35 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil [§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov – ďalej len „Exekučný poriadok“].
Krajský súd v Trenčíne (odvolací súd) na odvolanie oprávnenej uznesením z 31. júla
2013 sp. zn. 16 CoE 163/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh
oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred
súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p.), spočívalo na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a bolo nepreskúmateľné.
Ţiadala preto rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podala oprávnená
dovolanie, v ktorom uviedla, ţe súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237
písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1
a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“),
2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo
vykonateľnosť označeného rozhodcovského rozsudku uţ bola právoplatne posúdená tým, ţe
exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. rozhodovali napriek tomu,
ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/
O.s.p.), 4. oprávnenej odňali moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe
a/ s ňou nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jej námietky
proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej
právo, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho
a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ
aj výklad práva EÚ“, b/ nevytýčili pojednávanie, aj keď podľa § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku boli na to povinné, c/ jej nebolo umoţnené viesť kontradiktórne konanie, lebo
sa nemohla vopred vyjadriť k právnym dôvodom uplatňovaným sudom prvého stupňa ex offo,
d/ dostatočne neodôvodnili svoje rozhodnutia, 5. sa v konaní dopustili inej vady konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo
nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie zaloţili
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), základom ktorého
je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tieţ Smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto dôvodov
oprávnená ţiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tieţ ním
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie;
zároveň ţiadala, aby dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a aby dovolací súd predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré
bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, či sú splnené procesné predpoklady,
za splnenia ktorých môţe konať o odvolaní oprávnenej.
Podľa § 201 (prvá veta) O.s.p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého
stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky je upravená tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach len
vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa,
pričom tieto prípady sú zákonom taxatívne vymedzené (citovaný § 9 ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané po začatí odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto
nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je jednoznačná v uvedenom
prístupe; rešpektujúc záujem (hľadisko) stručnosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 157 ods. 2
v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.), javí sa byť postačujúcim upozorniť napr. na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2013 sp. zn. 1 Co 6/2012, v ktorom
je aj rozsiahlejší odkaz na judikatúru k problematike funkčnej príslušnosti (porovnaj tieţ
uznesenie z 30. apríla 2013 sp. zn. 1 Co 6/2013). Napadnuté uznesenie krajského súdu ako
odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania
proti takto vydanému rozhodnutiu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 31. júla 2013 sp. zn. 16 CoE 163/2012, ktoré trpí
takouto vadou (nedostatkom podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť), zastavil (§ 104
ods. 1 prvá veta O.s.p.).
O náhrade trov tohto konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 druhá veta
O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa uţ Najvyšší
súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych
veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky.
Dovolací súd ako príklad uvádza rozhodnutia z 10. júla 2013 sp. zn. 1 ECdo 20/2013, sp. zn.
1 ECdo 45/2013 a sp. zn. 1 ECdo 130/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013
a z 3. decembra 2013 sp. zn. 7 ECdo 92/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, ţe
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotoţňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, ţe Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,
ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej
sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii
vnútroštátneho práva, nie je ţiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska však išlo zo strany súdov niţších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného
poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky ţiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa uţ Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych
veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako
príklad dovolací súd uvádza rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, z 25. júla 2013
sp. zn. 3 Cdo 33/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013 a konštatuje, ţe právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku dovolací súd konštatoval, ţe:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (porovnaj napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(porovnaj aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011
a tieţ Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (ţiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôţe začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môţe exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemoţňuje oprávnenému moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v preskúmavanej
veci. Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom, ţe v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doloţka – z dôvodov vysvetlených uţ súdmi niţších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doloţka nemohla zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľným exekučným
titulom.
Námietku dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov jej odňali moţnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa § 57 ods. 5
Exekučného poriadku tak boli povinné urobiť, povaţoval dovolací súd za nedôvodnú.
Spomínané ustanovenie Exekučného poriadku – odsek 5 § 57 (zavedené /doplnené/ zákonom
č. 230/2012 Z.z.) predsa (ako aj celý spomenutý zákon) nadobudlo účinnosť aţ 9. augusta
2012, súd prvého stupňa však o zastavení rozhodol 19. júna 2012, t.j. pred účinnosťou tohto
zákona. Postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodol o odvolaní oprávnenej bez nariadenia
pojednávania, bol v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p.
Pokiaľ dovolateľka tvrdila existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, ţe
jej nebolo umoţnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohla vopred vyjadriť
k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil ex offo a na ktorých zaloţil
svoje rozhodnutie, ani táto jej námietka neobstojí. Oprávnená predsa mala moţnosť predniesť
svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj vyuţila, pričom odvolací súd sa s jej námietkami,
ktoré pôvodne hodlala predostrieť súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia
dostatočne vyporiadal. Dovolací súd poukazuje, ţe v danej situácii oprávnená uţ cestou
riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, jej tvrdenie o odňatí moţnosti pred
súdom konať nemá tak ţiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj podľa
konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní
niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môţe byť
korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere
v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko
z 29. mája 1986; porovnaj tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).
Neopodstatnené je aj tvrdenie dovolateľky, ţe niţšie súdy svoje rozhodnutia
dostatočne neodôvodnili. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa však nevyţaduje, aby na kaţdý
argument strany, a to taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Iba ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija v. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997; Higgins v. Francúzsko
z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na zhodnú judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napr. nález zo 16. septembra 2003 sp. zn. III. ÚS 119/03, uznesenie
z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03).
Po preskúmaní veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové
a právne závery niţších súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa
parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 a § 211
ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). I keby teda tvrdenia dovolateľky
o dovolacích dôvodoch podľa § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu však neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by mali
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239
O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo
postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však povinnému náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal v tomto smere návrh (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2014
JUDr. Milan D e á k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková