Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 427 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (625)018/388506.0c5188.pdf
PDF · 183.53 KB
No categories available
3Cdo/58/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 58/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: 36864421, proti povinnému H. B., bývajúcemu v L., zastúpeného opatrovníčkou E. P.,
tajomníčkou informačného centra Okresného súdu Zvolen, o vymoženie 882,87 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 9 Er 337/2009, o dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. júla 2012 sp. zn.
1 CoE 345/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky
1. návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
2. dovolanie o d m i e t a.
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku z 24. októbra 2008 sp. zn. SR 10233/08 vydaného S.
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Lučenec 30. apríla 2009 pod č. 5606 058335* poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie.
Okresný súd Lučenec uznesením z 5. januára 2012 č.k. 9 Er 337/2009-22 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Vychádzal z toho, že v danom prípade bola 2. januára 2008
uzavretá úverová zmluva, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Vzhľadom
na to treba na vec aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa po preskúmaní označeného
rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel
k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky je v tomto prípade v rozpore s vnútroštátnymi
právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv a s ustanoveniami Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „Smernica“). Rozhodcovská doložka nebola s povinným individuálne dojednaná,
zaradená bola do Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru ako súčasť
formulárovej zmluvy o úvere, ktorú dodávateľ vopred pripravil, pričom spotrebiteľ nemal
možnosť náležitým spôsobom posúdiť jej obsah, podstatu a právne účinky. Rozhodcovská
doložka je so zreteľom na to neprijateľná zmluvná podmienka a ako taká je neplatná (§ 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka). Rozhodcovský súd nemal preto právomoc vydať označený
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nemôže byť riadnym exekučným titulom. Súd prvého stupňa
preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku).
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 12. júla 2012
sp. zn. 1 CoE 345/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu predstavuje predmetná rozhodcovská doložka neprijateľnú podmienku
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Pri posudzovaní označeného
rozhodcovského rozsudku podľa hľadísk vyplývajúcich z § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) vychádzal prvostupňový súd
správne z ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zisťoval,
či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. Dodávateľom vopred naformulovaná
rozhodcovská doložka spôsobuje v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán a je neplatná (53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). I keď súd
prvého stupňa poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je úkonom súdu, ktorý by vylučoval zastavenie exekúcie z dôvodu
nesúladu exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je v súlade s Exekučným poriadkom
aj § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. Súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania
skúmať z úradnej povinnosti, či nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by musel exekúcie
zastaviť a samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou
pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú pre to splnené podmienky. V súvislosti
s novými dôvodmi, ktoré oprávnená uviedla v odvolaní, odvolací súd konštatoval, že
v podstate ide iba o bližšie odôvodnenie skorších námietok oprávnenej, ktoré už boli
posúdené súdom prvého stupňa. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie
potvrdil (§ 219 O.s.p.) ako vecne správne potvrdil.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom
uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 241
ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p
v spojení s § 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), 5. sa v konaní dopustili inej vady konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), najmä
nesprávne zistili skutkový stav, nevykonali náležite dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie
založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Z týchto
dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. a dovolací súd aby Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. júla 2012 sp. zn.
1 CoE 345/2012 podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej
návrh na prerušenie dovolacieho konania, ktorý tvorí samostatnú časť jej dovolania.
Podľa § 243c O.s.p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný
obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie požiada Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor
Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán
usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní
pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny
dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym
orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie
koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená
povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný
prostriedok prípustný, požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke
nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 6. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:
„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)
sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore
pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď
skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného
ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29 až 30/62,
z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva
je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair), pričom
existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,
osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry
v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade treba za určujúce považovať to, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,
ktorých zrušenia sa oprávnená podaním dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že
o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté podľa právnych predpisov Slovenskej
republiky z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu. Procesný postup súdov mal
v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45
ods. 1 písm. c/, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z., resp. § 219 ods. 1 O.s.p. Zo strany súdov
nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd vzhľadom na to predmetný návrh zamietol.
2. V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
2.1. Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí
do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Dovolanie je v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. prípustné vtedy, ak súd rozhodol vo veci,
o ktorej nemal rozhodnúť.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera, namieta však nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z. To znamená, že v skutočnosti namieta nesprávne právne
posúdenie veci (k tomu viď ďalej 2.6.).
Dovolateľkou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je preto opodstatnená.
2.2. Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. d/ O.s.p. Tvrdí, že o otázke vykonateľnosti označeného rozhodcovského rozsudku už
bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Ak už bolo o veci právoplatne rozhodnuté, bráni novému (ďalšiemu) rozhodnutiu o nej
tzv. prekážka rozsúdenej veci (res iudicata). Túto prekážku zakladá, ak má byť v novom
konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade označeného rozhodcovského rozsudku, požiadal súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a Okresný súd Lučenec ho poveril vykonaním exekúcie.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2
druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku
res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania
založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie
je vykonateľný.
Dovolací súd uzatvára, že oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi
nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
2.3. Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok
konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako
procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad,
že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie
(č.l. 2 spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
2.4. Oprávnená v dovolaní zastáva tiež názor, že jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať
došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania
a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. Exekučný súd v štádiu skúmania, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.) – postačuje totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa
oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok
konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul je formálne
aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný
titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len
na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne – to znamená aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže dospieť k tomuto
záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy
rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale
procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,
mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo
nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov
nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tvrdí, že súd prvého
stupňa exekúciu zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. Dovolací súd sa s jej názorom nestotožňuje.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky). Len platná rozhodcovská doložka môže totiž založiť právomoc
na konanie rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť označeného rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali
svoje oprávnenie vyplývajúce z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď spotrebiteľ nevyužije možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy postupom podľa zákona
č. 244/2002 Z.z. Ak exekučný súd zistí, že rozhodnutie pripojené k návrhu na vykonanie
exekúcie nie je vykonateľné, je aj v prípade rozhodcovského rozsudku oprávnený konštatovať
jeho nevykonateľnosť (viď aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napríklad z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011 a z 18. septembra 2012 sp. zn.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neplatnosť
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a v neprospech
povinného spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán. Dovolací
súd sa stotožňuje so závermi súdov nižších stupňov a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Pre prípad, že oprávnená namieta aj to, že dovolaním napadnuté rozhodnutie
je nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky je nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nižšieho stupňa považovaná za tzv. inú
procesnú vadu konania (viď R 111/1998), ktorá ale sama o sebe prípustnosť dovolania
nezakladá, lebo nie je vadou uvedenou v § 237 O.s.p. (k tomu viď aj nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené
zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho
rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
2.5. Dovolateľka namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane
uvádza, že vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad
v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.
2.6. V dovolaní sa napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
povinnému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. júla 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková