Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
931/395797.752ca6.pdf
PDF · 172.36 KB
No categories available
2ECdo/41/2014
Najvyšší súd 2 ECdo 41/2014
Slovenskej republiky 2 CoE 29/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti povinnej D. G., bývajúcej v T.,
o vymoženie 386,38 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
49 Er 3062/2007, o dovolaní a odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne z 27. februára 2013 sp. zn. 4 CoE 7/2012, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. februára 2013
sp. zn. 4 CoE 7/2012 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. februára 2013 sp. zn.
4 CoE 7/2012 o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
rozhodcovského rozsudku z 21. mája 2007 sp. zn. S. Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý
zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Trenčín uznesením zo 17. októbra 2011 č. k. 49 Er 3062/2007-35
exekúciu zastavil. Súd prvého stupňa ako exekučný súd konštatoval, že zmluva uzavretá
medzi oprávnenou a povinnou je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku, ktorá bola obsiahnutá len vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru, súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, keď
od spotrebiteľa vyžadovala, aby spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Uviedol, že sa nejedná o doložku osobitne vyjednanú
spotrebiteľom. Spotrebiteľ nemal možnosť doložku odmietnuť, ale štandardizovanú
formulárovú zmluvu len ako celok prijať alebo ako celok ju odmietnuť. Poukázal na smernicu
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
a zdôraznil, že napriek jej transpozícii má tzv. nepriamy účinok, ktorý znamená, že členský
štát je povinný vykladať vnútroštátne právo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smerníc
(tzv. eurokonformný výklad). Uviedol, že na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej doložky
nemení nič skutočnosť, že umožňuje alternatívnu voľbu medzi rozhodcovským a obyčajným
súdom, pretože táto voľba je vždy na strane žalujúceho a nemožno ju potom zmeniť. Je
logické, že žalujúcou stranou v takých prípadoch nebýva spotrebiteľ, ale voľba súdu je len
formálne iluzórna. Poukázal na ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ a mal za to, že rozhodcovská
doložka vo veci je neprijateľnou zmluvnou podmienku i s ohľadom na toto ustanovenie.
Taktiež poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci ASTURCOM, z ktorého citoval.
Pretože súd musí rešpektovať medzinárodné zmluvy (čl. 7 ods. 2 Ústavy) a rozhodovať
v súlade s cieľmi Európskej únie dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka
je neprijateľná, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi
oprávnenou a povinnou v neprospech povinnej, a preto boli splnené podmienky na zastavenie
exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 27. februára 2013
sp. zn. 4 CoE 7/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh oprávnenej
na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa v dostatočnom
rozsahu zistil skutkový stav a svoje skutkové zistenia správne právne posúdil. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu bola v danom prípade uzavretá zmluva o úvere, ktorá obsahovala
neprijateľnú podmienku. Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak
nejde o spotrebiteľský úver. Uviedol, že súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že
zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok
na návrh dodávateľa mohol byť spôsobilým exekučným titulom. O takúto zmluvnú
podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi
rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako
tomu bolo v tomto prípade. Napokon odvolací súd uviedol, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. pre prerušenie konania podľa
osobitného zákona.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie (vo výroku
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania), ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie
v označenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená aj dovolanie doplnené o dôležitú
právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012. Oprávnená v dovolaní uviedla, že súdy: rozhodli
„nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.; konali vo veci, v ktorej
sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť označeného
rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie; rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.); oprávnenej odňali
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že s ňou nekomunikovali o jej
právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jej námietky proti prejednaniu veci,
konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo, aby jej právna
vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho
základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“; sa
v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie;
napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež
Smernice. Oprávnená ďalej namietala, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď tak boli podľa zákona povinné učiniť (ustanovenie § 57 ods. 5
Exekučného poriadku). Uviedla, že jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie.
Tvrdila, že slovenské znenie ustanovenia čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice Rady
93/13/EHS je nesprávne. Poukázala na judikatúru Súdneho dvora EÚ, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a poukázala na uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra
2012. Namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Z týchto
dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie; ďalej navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu odvolacieho súdu.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podala odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 Co 24/2013, sp. zn.
2 Co 49/2013, sp. zn. 2 Co 50/2013 ako aj z 26. júna 2013 sp. zn. 2 Co 28/2013 a z 25. júla
2013 sp. zn. 2 Co 66/2013) s tým, že a/ odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu
prvého stupňa, b/ rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zamietnutý
návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie
je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je rozhodnutím odvolacieho súdu)
a c/ najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd
na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa
stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) predovšetkým nezistil splnenie
podmienok pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle
ustanovenia § 243 O.s.p., následne skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013
a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,
z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn.
2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn.
2 Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako
správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ
súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky je však mylné. Súd
prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade
exekúciu zastavil uznesením zo 17. októbra 2011 a uvedené ustanovenie bolo účinné
od 9. augusta 2012. Navyše súd prvého stupňa v danej veci exekúciu zastavil uznesením
podľa ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 ZoRK, a nie podľa
ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ alebo k/. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade
s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia
pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle
§ 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov v zmysle
písm. b/ a c/ uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy
nariadiť pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.
Pokiaľ dovolateľka tvrdila existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že
jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohla vopred vyjadriť
k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil ex offo a na ktorých založil
svoje rozhodnutie, ani táto jej námietka neobstojí. Oprávnená predsa mala možnosť predniesť
svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj využila, pričom odvolací súd sa s jej námietkami,
ktoré pôvodne hodlala predostrieť súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia
dostatočne vyporiadal. Dovolací súd poukazuje, že v danej situácii oprávnená už cestou
riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, jej tvrdenie o odňatí možnosti pred
súdom konať nemá tak žiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj podľa
konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní
niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môže byť
korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere
v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko
z 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie
je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).
Doplnenie dovolania oprávnenej o dôležité dôvody vyplývajúce z odôvodnenia
uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011,
najvyšší súd vzal na vedomie a poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bol vyslovený
právny názor senátu Krajského súdu v individuálnej veci. Krajský súd zrušil uznesenie súdu
prvého stupňa a vrátil vec na nové konanie najmä z dôvodu absencie riadneho zdôvodnenia
uznesenia súdu prvého stupňa. Právne otázky, ktorými sa uznesenie Krajského súdu
v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011 zaoberalo sú v súčasnej dobe
široko judikované v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne nevznikli.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).
Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania
nepriznal, lebo v tomto konaní jej žiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo na ich
náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2014
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová