Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 135 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (140)cda/389269.235d3c.pdf
PDF · 128.42 KB
No categories available
2Cdo/7/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 7/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
právne zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., proti povinnej J. N., bývajúcej v Č.,
o vymoženie sumy 916,15 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod
sp. zn. 13 Er 945/2007, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 29. júna 2012, sp. zn. 17 CoE 104/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Lučenec uznesením z 3. februára 2012 č.k. 13 Er 945/2007-17 vyhlásil
exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod sp. zn. E. za neprípustnú
a zároveň ju zastavil. V odôvodnení uviedol, že podkladom pre vydanie rozhodcovského
rozsudku bola Zmluva o úvere č. X. uzatvorená medzi oprávnenou a povinnou 31. januára
2007. Predmetnú zmluvu vyhodnotil okresný súd ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa
zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a na základe uvedeného zistenia skúmal, či
zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Zistil, že rozhodcovská doložka
začlenená do bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej
(typovej, adhéznej) zmluvy o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy od počiatku neplatná.
Konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo
zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako
nedeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, pričom spôsob, akým bola rozhodcovská doložka
koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v citovanom ustanovení písm. q/ bodu 1
prílohy k smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako
výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy
o úvere považoval okresný súd za zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom
dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom, bude takmer vždy
veriteľ, keďže miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností
dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu veriteľa v tomto zmluvnom vzťahu
a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. V dôsledku uvedených
skutočností považoval okresný súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu
tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie, preto
exekúciu v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju
zastavil. Na záver vyslovil, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 29. júna 2012 sp. zn.
17 CoE 104/2012 uznesenie okresného súdu potvrdil s poukazom na ustanovenie § 219 ods. l
a 2 O.s.p. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v § 212 O.s.p., vec prejednal bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je
dôvodné. Odvolací súd konštatoval, že okresný súd skúmal rozhodcovskú doložku v súlade
s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a správne
dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej
zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Oprávnená poskytla povinnej úver na základe štandardnej
formulárovej zmluvy; povinná ju mohla ako celok (vrátane všetkých úverových podmienok
a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky) prijať alebo ju ako celok mohla odmietnuť. Je
zrejmé, že oprávnená takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou od počiatku sledovala to,
aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto spory riešené na rozhodcovskom súde
za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok preto
nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4 OZ v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy). Odvolací súd mal ďalej za to, že ak bola právomoc
rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že
rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým
exekučným titulom. Na základe uvedených skutočností, odvolací súd odvolaním napadnuté
uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil,
konštatujúc, že aj ostatné odvolacie námietky oprávnenej sú bez právnej relevancie vo vzťahu
k vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie, v ktorom
namietala, že a/ súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s ust. § 237 písm. a/ O.s.p.), b/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 237 písm. d/ O.s.p.), c/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust.
§ 237 písm. e/ O.s.p.), d/ súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom
(ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O.s.p.), e/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie (ust. § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Oprávnená v dovolaní ďalej uviedla, že ho
podáva zo všetkých zákonom prípustných dôvodov dovolania, pričom napadnuté rozhodnutie
napáda v celom rozsahu. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom, oprávnená uviedla, že tieto
podrobne rozvinula v podanom odvolaní v tejto veci, pričom nie je účelné a hospodárne tieto
dôvody duplikovať a preto oprávnená poukazuje na argumentáciu použiteľnú vo vzťahu
k dovolacím dôvodom, ktorá je uvedená v ňou podanom odvolaní.
S poukazom na vyššie uvedené dovolacie dôvody a na argumentáciu uvedenú
v podanom odvolaní oprávnená zotrvala na legitimite exekučného titulu oprávnenej
a nesprávnosti napadnutého rozhodnutia, a preto žiadala dovolací súd, aby napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a keďže rovnakými vadami je postihnuté
aj rozhodnutie prvostupňového súdu žiadala, aby dovolací súd v celom rozsahu zrušil aj
uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania v zmysle § 240 ods. 1 O.s.p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním
možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená vo svojom dovolaní uviedla, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v ustanovení § 237 písm. a/, d/, e/ a f/, ktorými odôvodňovala prípustnosť dovolania.
V podanom dovolaní oprávnená iba uviedla jednotlivé dovolacie dôvody bez toho, aby bližšie
špecifikovala, akým konaním súdov nižších stupňov došlo k ich naplneniu. Vo vzťahu
k jednotlivým dovolacím dôvodom oprávnená poukázala na svoje odvolanie, v ktorom
jednotlivé dovolacie dôvody podrobne rozvinula.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov
bolo postihnuté niektorou z oprávnenou uvedených procesných vád. Oprávnená vady
v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil ani Najvyšší súd Slovenskej
republiky.
Oprávnená namietala, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.
Právomoc súdu je upravená v ustanovení § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku.
Z tohto ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy
preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (§ 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci
prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7
ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala
nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka
dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Oprávnená ďalej namietala, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O.s.p., t.j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. ustanovuje, že len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo,
nemôže sa prejednávať znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni tomu, aby
vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. V zmysle tohto
zákonného ustanovenia ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní o ten istý
nárok alebo stav, v ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka toho istého predmetu
konania a tých istých účastníkov. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý
nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,
na základe ktorých bol uplatnený, t.j. o nárok založený na rovnakom právnom dôvode
a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania,
posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol
skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť
účastníkov, nie je samo osebe významné, ako majú tí istí účastníci v rôznych konaniach
rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a v druhom
ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní
vystupujú právni nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie) účastníkov,
ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávnenej P.,
so sídlom v B., právne zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., proti povinnej J. N.,
bývajúcej v Č., o vymoženie sumy 916,15 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Lučenec pod sp. zn 13 Er 945/2007, na základe rozhodcovského rozsudku z 28. augusta 2007,
sp. zn. S., Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., nepredchádzalo žiadne iné konanie na
exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. V predmetnej veci sa nejedná o vec
rozsúdenú. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie
nezaťažila.
Ďalej je oprávnená toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou
v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez
návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ustanovení § 81 ods. 1 a 2 O.s.p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Námietka oprávnenej o existencii vady uvedenej v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p. nie
je opodstatnená.
Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
Naplnenie tejto vady oprávnená vyvodzuje, že z toho, že súd porušil princíp legality,
dispozičnú zásadu začatia konania, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny
proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnená má za to, že bola porušená zásada
„rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a že bol porušený čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej oprávnená namietala, že
nebola oboznámená s obsahom argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka,
aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.
V prejednávanej veci tým, že súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa ustanovenia
§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, proti ktorému je na základe ustanovenia § 58
ods. 4 prípustné odvolanie, ktoré aj bolo podané a vec bola prejednaná odvolacím súdom, bola
zachovaná zásada dvojinštančnosti konania a teda účastníci neboli ukrátení na svojich
procesných právach.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke oprávnenej ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa
ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom,
samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle
§ 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia
oprávnenej boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť
napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či
ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale
o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
10 2 Cdo 7/2013
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné.
Dovolací súd úspešnej povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože
jej žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. júna 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová