Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
67e/393925.1ab399.pdf
PDF · 171.6 KB
No categories available
2ECdo/120/2014
Najvyšší súd 2 ECdo 120/2014
Slovenskej republiky 2 CoE 86/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti povinnej A. H., bývajúcej v T.,
o vymoženie 840,47 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn.
6 Er 3884/2008, o dovolaní a odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 30. októbra 2013 sp. zn. 43 CoE 321/2013, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 30. októbra 2013 sp. zn. 43 CoE 321/2013 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. októbra 2013
sp. zn. 43 CoE 321/2013 o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Revúca poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
rozhodcovského rozsudku z 26. marca 2008 sp. zn. S. Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý
zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Uznesením z 1. júla 2013 č. k. 6 Er 3884/2008-27 Okresný súd Revúca vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že preskúmal zmluvu o úvere č. X. uzatvorenú medzi účastníkmi
konania a zistil, že v bode 17. je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná. Podľa uvedenej rozhodcovskej doložky všetky spory
zo zmluvy rozhodne Stály rozhodcovský súd zriadený S. alebo príslušný súd SR.
Rozhodcovská doložka síce umožňuje každej zo zmluvných strán voľbu, či podá žalobu na
všeobecný súd SR alebo rozhodcovský súd ale v prípade, ak podá žalobu dodávateľ na
rozhodcovskom súde, musí sa spotrebiteľ tomuto konaniu podrobiť. Okresný súd mal za to, že
toto ustanovenie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa – povinnej. Okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka uvedená v čl. 17 Všeobecných podmienok je neprijateľnou podmienkou, keďže
nebola s povinnou individuálne dohodnutá. Vzhľadom na uvedené považoval toto
ustanovenie zmluvy za neplatné. Z uvedeného dôvodu je rozhodcovský rozsudok, ktorý bol
vydaný na základe neplatného ustanovenia zmluvy nulitný, ktorý nie je možné vykonať.
S poukazom na vyššie uvedené dôvody mal súd prvého stupňa za preukázané, že sú
splnené podmienky na použitie § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a preto vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 200 ods. 2,
§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
z 30. októbra 2013 sp. zn. 43 CoE 321/2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, návrhy
oprávnenej na prerušenie konania zamietol. K návrhu oprávnenej na prerušenie konania
odvolací súd uviedol, že v danom prípade nenastal žiaden z dôvodov uvedených v § 109
ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p., a z toho dôvodu odvolací súd takéto rozhodnutie nevydal. Odvolací
súd ďalej uviedol, že súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia
exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Odvolací súd súhlasil aj
s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku uvedenú v čl. 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru je potrebné považovať za neprijateľnú, pretože spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc
v tomto prípade je neprijateľná, a preto v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
absolútne neplatná, na čo súd musí prihliadať ex offo. Súd prvého stupňa preto postupoval
správne, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie (vo výroku
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania), ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie
v označenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená aj dovolanie, ktoré doplnila
„o dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave
18 CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012“, v ktorom uviedla, že súdy: rozhodli „nad rámec
zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 44 ods. 2
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.; konali vo veci, v ktorej sa už
právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť označeného
rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie; rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.); oprávnenej odňali
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že s ňou nekomunikovali o jej
právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jej námietky proti prejednaniu veci, konali
bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo, aby jej právna vec
bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho
základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“; sa
v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie;
napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež
Smernice. Oprávnená ďalej namietala, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď tak boli podľa zákona povinné učiniť (ustanovenie § 57 ods. 5
Exekučného poriadku). Uviedla, že jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie.
Tvrdila, že slovenské znenie ustanovenia čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice Rady
93/13/EHS je nesprávne. Poukázala na judikatúru Súdneho dvora EÚ, Spolkového súdneho
dvora, Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj
na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave. Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR
z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2010. Namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí
súdov nižšieho stupňa. Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; ďalej navrhla odložiť vykonateľnosť
napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu
dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom
dovolaní.
Povinná sa k odvolaniu a dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. októbra 2013 sp. zn. 43 CoE 321/2013.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade podala odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu. Najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 Co 24/2013, sp. zn.
2 Co 49/2013, sp. zn. 2 Co 50/2013 ako aj z 26. júna 2013 sp. zn. 2 Co 28/2013 a z 25. júla
2013 sp. zn. 2 Co 66/2013) s tým, že a/ odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu
prvého stupňa, b/ rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zamietnutý
návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie
je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je rozhodnutím odvolacieho súdu)
a c/ najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd
na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa
stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013
a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,
z určujúceho hľadiska išlo, ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn.
2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn.
2 Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako
správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ
súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky je však mylné. Súd
prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, pretože v danom prípade
exekúciu zastavil uznesením z 1. júla 2013 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť
od 9. augusta 2012 a zákon bol účinný do 31. decembra 2012. Odvolací súd v danom prípade
postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez
nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov
v zmysle písm. b/ a c/ uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu
musí vždy nariadiť pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.
Čo sa týka námietky dovolateľky ohľadne jej tvrdenia o existencii vady v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa
nemohla vopred vyjadriť k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil
ex offo a na ktorých založil svoje rozhodnutie, táto námietka neobstojí. Oprávnená mala
možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým rozhodujúcim otázkam, a to
v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj využila, pričom odvolací súd sa s jej
námietkami, ktoré pôvodne mienila predostrieť súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho
rozhodnutia vysporiadal. Dovolací súd poukazuje, že v danej veci oprávnená už cestou
riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, z ktorého dôvodu jej tvrdenie
o odňatí možnosti konať pred súdom nemá žiadne opodstatnenie (porovnaj m. m. R 39/1993).
Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri
uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa,
môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven
a De Meyere v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge
v. Holandsko z 29. mája 1986, porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom
uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil
(aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení
a nepopreli ich účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je
dôvodná.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie
je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).
Doplnenie dovolania oprávnenej o dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu
z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2012 vo veci vedenej
pod sp. zn. 18 CoE 641/2011, najvyšší súd zobral na vedomie a poznamenáva, že
v predmetnom rozhodnutí bol vyslovený právny názor senátu krajského súdu v individuálnej
veci. Krajský súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil vec na nové konanie, najmä
z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia uznesenia súdu prvého stupňa. Právne otázky,
ktorými sa uznesenie krajského súdu zaoberalo sú v súčasnej dobe široko judikované
v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
najvyššieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne nevznikli.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).
Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania
súd nepriznal, lebo v tomto konaní jej žiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo na ich
náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. marca 2015
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová