Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2ECdo/90/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej : P., so sídlom v B.,

IČO : X., v dovolacom konaní zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., proti povinnému :

M. R., bytom Š., o vymoženie 398,89 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Povaţská Bystrica pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne zo 4. februára 2013, sp. zn. , a o odvolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 4. februára 2013, sp. zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 4. februára 2013,

sp. zn. v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne

zo 4. februára 2013, sp. zn. , v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania, z a s t a v u j e .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Povaţská Bystrica 11. júla 2007

poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/), a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S.,

s pôvodným sídlom v B., IČO : X.) z 10. apríla 2007, sp. zn. S.. Okresný súd Povaţská

2

Bystrica poverením z 26. júla 2007 č. X.* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na

základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Povaţská Bystrica uznesením z 31. augusta 2012, č.k. -46

exekučné konanie zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 2

Exekučného poriadku, a , o rozhodcovskom

konaní, aţ 3, a , , Občiansky

zákonník (ďalej len „OZ“), , , , ,

o ochrane spotrebiteľa, aţ 3, a

o spotrebiteľských úveroch. Súd prvého stupňa skonštatoval s poukazom na citované

ustanovenia, ţe právny vzťah medzi účastníkmi konania zaloţený zmluvou o úvere povaţoval

jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu. Uviedol, ţe základnou črtou spotrebiteľských zmlúv

je to, ţe sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie

obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý povinnému zo strany oprávnenej túto

charakteristiku spĺňa. Oprávnená poskytla povinnému úver v rámci predmetu svojej

podnikateľskej činnosti, pričom povinný vystupoval ako fyzická osoba – spotrebiteľ.

Ustanovenie zmluvy a podmienky poskytnutia úveru, povinný nemohol ovplyvniť, nakoľko

boli pripravené uţ vopred, pre veľký počet spotrebiteľov. Súd zároveň konštatoval, ţe

v zmluve o úvere je v čl. 17 VÚPP obsiahnutá neprijateľná podmienka v zmysle čl. 3 ods. 3

v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13EHS zo dňa 5.4.1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a to rozhodcovská doloţka. Súd

pritom podotkol, ţe vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 1.5.2004, ako i na skutočnosť, ţe

citovaná smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne

a postupne v dlhšom časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda

smernica v takom prípade priamy účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne

vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami. V danej veci súd poukázal na skutočnosť, ţe

tak ako je rozhodcovská doloţka obsiahnutá v čl. 17 VÚPP, znemoţňuje spotrebiteľovi

(povinnému) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní.

Túto doloţku si spotrebiteľ/povinný nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal

na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu, mohol ako

celok len prijať a podrobiť sa týmto podmienkam alebo celú zmluvu odmietnuť.

Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, ţe faktickým

subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade

veriteľ, čiţe oprávnená, pretoţe táto zostavila znenie rozhodcovskej doloţky vo svojej vopred

pripravenej formulárovej zmluve. Rozhodcovská doloţka neobsahuje ţiadne poučenie

spotrebiteľa o rozdiele medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním

na všeobecnom súde. Aj z predloţeného rozhodcovského rozsudku bolo súdu prvého stupňa

zrejmé, ţe rozhodcovský súd neposkytol povinnému ochranu pred neprijateľnými zmluvnými

podmienkami, ktorá mu ex lege patrila. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej

doloţky nemôţe byť na podklade takejto doloţky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým

exekučným titulom. Okresný súd dospel k záveru, ţe právomoc rozhodcovského súdu

v predmetnej veci je zaloţená na neexistujúcom a absolútne neplatnom právnom úkone,

rozhodcovská doloţka v danej veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, prieči sa dobrým

mravom a výkon práv a povinností z nej je taktieţ v rozpore s dobrými mravmi a princípmi

ochrany spotrebiteľa, akékoľvek plnenie, priznané rozhodcovským súdom je plnením, ktoré je

v rozpore dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov súd exekúciu v zmysle citovaných

ustanovení Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2, § 45 ods. 1, písm. c/ zákona

č. o rozhodcovskom konaní zastavil.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, uznesením

zo 4. februára 2013, sp. zn. , uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne potvrdil ( ) a návrh na prerušenie exekučného konania zamietol.

Uviedol, ţe okresný súd postupoval správne, keď ustálil, ţe v danom prípade ide

o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľské právo totiţ patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam

práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej

úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako slabšej

zmluvnej strany, a neprípustnosti zneuţívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.

silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, ţe nemá

moţnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Nevyhnutné

je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa povaţujú

za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, ţe sú neplatné. Výpočet neprijateľných

podmienok (ustanovení v zmluvách) uvedený v v znení účinnom ku dňu

uzavretia predmetnej zmluvy o úvere nie je taxatívny, a preto sa môţe spotrebiteľ domáhať

ochrany aj pred inými, neţ tam uvedenými podmienkami, ktoré je moţné povaţovať

za neprijateľné a ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa. To je akási všeobecná (generálna klauzula), podľa ktorej sa

predovšetkým bude posudzovať určitá podmienka, či môţe byť neprijateľná. Na záver

odvolací súd uviedol, ţe pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal

na základe rozhodcovskej doloţky, ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou, súd

prvého stupňa v konečnom dôsledku správne exekúciu zastavil.

V súvislosti s návrhom oprávnenej na prerušenie konania ( )

s poţiadavkou, aby Súdnemu dvoru boli predloţené prejudiciálne otázky v znení

špecifikovanom v návrhu, odvolací súd dospel k záveru, ţe tento návrh nie je dôvodný.

Posúdenie predmetnej veci bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe uţ

existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predloţiť prejudiciálnu

otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby

zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte

clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbeţných otázok Súdnemu

dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie uţ rozsúdené) je pritom

zaloţená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda

na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to,

aby sa neodpovedalo na uţ zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré uţ problémami

v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie

jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom zaloţená na postuláte, ţe začatie konania

o predbeţnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva

natoľko zrejmé, ţe nie je potrebné obracať sa s predbeţnou otázkou na Súdny dvor ES.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným

v ustanovení , keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (

), v tej veci sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ), súd jej svojím

postupom odňal moţnosť konať pred súdom ( ), keď súdy nevytýčili

pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku /zrejme v znení

účinnom do 31.12.2012/, ). Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité dokazovanie

a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným

dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom

právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej

zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa

odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne

normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí

základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu

ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu

(ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných

strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových

zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd,

a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej

doloţky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemoţno

spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané,

predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových

súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako

nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám.

Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne

a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa

podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili,

prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky

nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/

jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku

a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú

doloţku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, ţe v danom

prípade je nutné poţiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná

podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.

Proti tomu istému (vyššie označenému) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená

aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle

ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla, aby

odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie

konanie. Dôvodila predovšetkým tým, ţe súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred

súdom, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/

), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia

a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného

poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok

odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť odvolaním výrok

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie

svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 SR,

ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre

odloţenie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa

v spojení s ustanovením

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred Súdnym dvorom o predbeţnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe Súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke, a to ani vtedy ak návrh na prerušenie konania posudzuje súd poslednej

inštancie. Odstavec tretí článku 267 ZFEÚ (bývalý článok 234 ZES) síce stanoví povinnosť

predloţiť predbeţnú otázku súdu, proti ktorému podľa vnútroštátnych právnych predpisov nie

je moţné podať opravných prostriedok, ale z tejto zásady povinného postúpenia existujú

výnimky.

Jedná sa o tri situácie, a to:

predkladaná predbeţná otázka uţ bola Súdnym dvorom rozhodnutá

na predkladanú predbeţnú otázku je moţné nájsť ustálenú judikatúru Súdneho dvora

správny výklad predkladanej predbeţnej otázky je jasný, natoľko zrejmý, ţe o ňom

neexistuje nijaká pochybnosť.

Podradiť tieto výnimky je moţné pod pojmy acte éclairé a acte claire.

Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho

práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je

vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. V prejednávanej veci bolo sporné, resp.

oprávnená namietala, či exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doloţky

uzavretej medzi účastníkmi a či predmetná rozhodcovská doloţka je neprijateľnou

podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky oprávnenej a jej vyriešenie patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho

dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva,

keďţe na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky,

do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu

komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom

na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd

poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke

prerušenia konania v zmysle dospel aj vo veciach

, , . Vzhľadom na uvedené dovolací súd

nepovaţoval za potrebné obrátiť sa na Súdny dvor EÚ.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, ţe

dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , . písm. a/, , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

9

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Oprávnená namietala vadu v zmysle , keď uviedla, ţe súd

rozhodol nad rámec zverenej právomoci.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou Exekučného poriadku a ust. a

o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným

súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu

a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne

právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali

vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom

konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr.

z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky

o existencii vady konania v zmysle nie je dôvodná.

Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala aj z , keď

poukázala na prekáţku rei iudicatae.

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa

prejednávať znova.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Podľa veta prvá ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie je

významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného

konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom

konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov, nie je

významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P. so sídlom v B.,

proti povinnému M. R., bývajúcemu v P., o vymoţenie 398,89 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Povaţská Bystrica pod sp. zn. , na základe rozhodcovského

rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S. so sídlom

v B.) z 10. apríla 2007, sp. zn. S. nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237

písm. d/ konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

11

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka ďalej namietala vadu v zmysle

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a .

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, dispozičnú

zásadu začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces,

bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená

s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

12

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade

aj s ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe

uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn.: .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

13

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje aj

v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

14

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy svojím postupom odňali

moţnosť konať pred súdom, keďţe nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však (v čase účinnosti do 31.12.2012)

stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle

§ 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu

zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku s poukazom na § 45 ods. 2

zákona o rozhodcovskom konaní.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, ţe by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

15

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne trovy

nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (

a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj

vedľajší účastník.

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov. Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov

ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak

16

odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

v ustanovení výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu napríklad aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých

nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom

prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako

odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania

proti tomuto rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s posledne citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s a ţiadnemu z účastníkov ich

náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. mája 2013

17

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová