Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c7e/393926.6138b0.pdf
PDF · 172.02 KB
No categories available
2ECdo/108/2014
Najvyšší súd 2 ECdo 108/2014
Slovenskej republiky 2 CoE 93/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti povinnému V. V.,
bývajúcemu v K., o vymoženie 119,83 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Lučenec pod sp. zn. 13 Er 50/2004, o dovolaní a odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2013 sp. zn. 43 CoE 174/2013, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2013
sp. zn. 43 CoE 174/2013 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2013 sp. zn.
43 CoE 174/2013 o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Lučenec poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
notárskej zápisnice spísanej 5. augusta 2003 notárom JUDr. O. Ď. pod sp. zn. N..
Uznesením z 31. júla 2012 č. k. 13 Er 50/2004-16 Okresný súd Lučenec exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Oprávnenej uložil povinnosť nahradiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie vo výške 23,66 €, v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
V odôvodnení uviedol, že splnomocnenie, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere, je koncipované
veľmi široko a všeobecne a uznanie dlhu v mene povinného a udelenie súhlasu
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nemožno považovať za platné. Povinný týmto
splnomocnením splnomocnil Mgr. T. K., aby v jeho mene uznal záväzok, ktorého konkrétnu
výšku v čase udelenia plnej moci nemohol predpokladať. Povinný sa tak dopredu vzdal práva
uznať alebo neuznať dlh, ktorý možno v budúcnosti vznikne. Ďalej súd prvého stupňa
uviedol, že ak je dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi advokátom Mgr. T. K. a povinným
v zmysle § 39 OZ absolútne neplatná, potom aj notárska zápisnica obsahujúca vyhlásenie
o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou exekúcie je neplatná. Preto je predmetná
notárska zápisnica nulitným právnym aktom a nespôsobilým exekučným titulom.
Z uvedených dôvodov exekučný súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň túto exekúciu zastavil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 27. júna 2013
sp. zn. 43 CoE 174/2013 návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. V ďalšom výroku
potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa. V odôvodnení uviedol, že sa stotožňuje
s právnym názorom súdu prvého stupňa, že za povinného uznala záväzok osoba, ktorej
záujmy sú v rozpore so záujmami povinného, čím došlo k zjavnému porušeniu zákona. Pri
uzatváraní zmluvy o úvere nemal povinný možnosť výberu zástupcu, pretože zmluva bola
vytvorená na predtlači samotnou oprávnenou, v ktorej už bola osoba splnomocnenca presne
určená. Udelenia takéhoto plnomocenstva splnomocniteľom – povinným nerešpektuje
základný predpoklad jeho udelenia, a to že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem
povinného, v dôsledku čoho sú záujmy splnomocneného advokáta v rozpore so záujmami
povinného. Odvolací súd poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 5/2000 zo dňa 13. júla 2000, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že notárska zápisnica
spísaná len so zástupcom povinného nie je spôsobilým exekučným titulom, a to pre absenciu
súhlasu povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Na základe vyššie uvedeného
odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
K návrhu oprávnenej na prerušenie konania odvolací súd uviedol, že v danom prípade
nenastal žiaden z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p., a z toho dôvodu
odvolací súd takéto rozhodnutie nevydal. K uvedenému zároveň uviedol, že v danom konaní
na poskytnutie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, nie je
potrebný na rozhodnutie vo veci výklad práva Európskeho spoločenstva, podávaný Súdnym
dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie (vo výroku
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania), ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie
v označenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená aj dovolaním pre porušenie
práva EÚ, ktoré doplnila doplnením dovolania o právnu argumentáciu. Navrhla, aby dovolací
súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ďalej navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého
uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky,
ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Následne v dovolaní uviedla, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súdy rozhodli nad rámec zverenej
právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58 Exekučného poriadku
a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
č. 244/2002 Z.z.“); konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),
lebo formálna a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný
súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie; súdy jej svojím postupom odňali
možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a to tým, že s ňou nekomunikovali o jej právnych
a skutkových návrhoch. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne
zistili skutkový stav, nevykonali dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), základom ktorého je
nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a tiež
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Oprávnená ďalej namietala, že súdy oboch nižších stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď tak boli podľa zákona povinné učiniť (ustanovenie § 57 ods. 5
Exekučného poriadku). Uviedla, že jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie. Ďalej
v dovolaní poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.:
I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti
súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Podľa
dovolateľky, exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú
podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka.
Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej
kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov
EÚ a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú
podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné
splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3
Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom
prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“.
Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu odvolacieho súdu.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade podala odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o jej odvolaniach
v týchto veciach zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 30. apríla 2013
sp. zn. 2 Co 24/2013, sp. zn. 2 Co 49/2013, sp. zn. 2 Co 50/2013 ako aj z 26. júna 2013 sp. zn.
2 Co 28/2013 a z 25. júla 2013 sp. zn. 2 Co 66/2013) s tým, že a/ odvolaním možno napadnúť
len rozhodnutie súdu prvého stupňa, b/ rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom
konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním
napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je
rozhodnutím odvolacieho súdu). Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1
výslovne predpokladá rozhodovanie odvolacieho súdu, napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1
vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa a c/ najvyšší súd na rozhodnutie
o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9
ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia
v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi
závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., v zmysle ktorého súd
konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013
a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ, ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,
z určujúceho hľadiska išlo, ale zo strany súdov nižších stupňov o procesný postup, ktorý mal
podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku. Zo strany súdov nižších stupňov išlo v preskúmavanej veci
výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov. Dovolací súd z tohto
dôvodu návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013 a z 26. júna 2013 sp. zn. 2 Cdo 7/2013,
2 Cdo 49/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 ECdo 20/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým
dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného. Aj bez nariadenia pojednávania, vykonania
dokazovania a osobnej účasti oprávneného na pojednávaní, môže exekučný súd dospieť
k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu)
v neskorších štádiách exekučného konania.
Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je
exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj
obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011
a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je
súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví
za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas
povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka). O taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý
nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné
úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy
nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho
zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. T. K. udelený „súhlas“ s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej
vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku).
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod,
so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho
exekútora, exekučné konanie zastaviť).
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom
uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil
(aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení
a nepopreli ich účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je
dôvodná.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade notárska zápisnica z dôvodov vysvetlených už
súdmi nižších stupňov nie je vykonateľný exekučný titul.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak
ako správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ
súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky je však mylné. Súd
prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade
exekúciu zastavil uznesením z 31. júla 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť
od 9. augusta 2012 a zákon bol účinný do 31. decembra 2012. Odvolací súd v danom prípade
postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez
nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov
v zmysle písm. b/ a c/ uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu
musí vždy nariadiť pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.
Pokiaľ dovolateľka tvrdila existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že
jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohla vopred vyjadriť
k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil ex offo a na ktorých založil
svoje rozhodnutie, ani táto jej námietka neobstojí. Oprávnená predsa mala možnosť predniesť
svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj využila, pričom odvolací súd sa s jej námietkami,
ktoré pôvodne hodlala predostrieť súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia
dostatočne vyporiadal. Dovolací súd poukazuje, že v danej situácii oprávnená už cestou
riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, jej tvrdenie o odňatí možnosti pred
súdom konať nemá tak žiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj podľa
konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní
niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môže byť
korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere
v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko
z 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).
Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania
nepriznal, lebo v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo na ich
náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. marca 2015
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová