Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/17/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., proti povinnému S. B., bývajúcemu v H.,

o vymoženie 356,50 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn.

, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 28. júna 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Brezno 4. septembra 2006

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie istiny 10 740 Sk

s príslušenstvom v zmysle ustanovenia o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie. Uviedol, že

exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného

zriaďovateľom S., s pôvodným sídlom v B., z 13. marca 2006 sp. zn. S.. Okresný súd

Brezno poverením z 21. septembra 2006 č. X. poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie

na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Brezno uznesením zo 17. januára 2012 č.k. -24 exekúciu

zastavil s poukazom na § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 40, § 45 zákona

č. o rozhodcovskom konaní, o ochrane

2

spotrebiteľa, až , ako aj na smernicu Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd zistil, že

oprávnená a povinný uzavreli 22. augusta 2005 formulárovú zmluvu o úvere, pričom spory

z nej mali byť rozhodované rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej

podmienky ohľadom rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť

legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu

všeobecným súdom, spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej

splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Spotrebiteľ mohol len zmluvu ako celok

odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, teda aj

rozhodcovskému konaniu.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 28. júna 2012

sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil s tým, že exekúciu vyhlásil

za neprípustnú. Rozhodnutie odôvodnil tým, že odvolanie oprávnenej nebolo dôvodné.

Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ oprávnená

v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo

na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. V danej veci bol preto plne opodstatnený

a zákonnom podložený postup exekučného súdu. Okresný súd správne zistil, že rozhodcovská

doložka (dohodnutá v zmluvných dojednaniach ako súčasť zmluvy) spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako

to vyplýva z prvá veta . Zo zmluvy o úvere, ktorú uzavreli

zmluvné strany 22. augusta 2005 vyplýva, že oprávnená poskytla povinnej úver výške

7 000 Sk. V zmluvných dojednaniach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere si

zmluvné strany v bode 17 „dohodli“ rozhodcovskú doložku. Rozhodcovská doložka

začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ( ).

Rozhodcovská doložka sa nijak neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok

a podpis spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej

doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na základe štandardnej

formulárovej zmluvy, povinný ju mohol prijať ako celok vrátane úverových podmienok

a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Je zrejmé, že

oprávnená od počiatku sledovala koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade

vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho

sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným

titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je

od počiatku neplatná ( ). Ak je rozhodcovská doložka

súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že

spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri

ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby

spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem prípadu, že si

rozhodcovský súd výslovne želal. V takomto prípade sa mala navyše správne exekúcia

vyhlásiť za neprípustnú (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku).

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z § 237

písm. a/, d/, e/, f/ a jeho dôvodnosť z až c/ Taktiež navrhla,

aby dovolací súd konanie prerušil podľa a Súdnemu dvoru

Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne

otázky. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa . Uviedla, že podľa

právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná

iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica

prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú

právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná

smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti

nemu odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyporiadali

najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné

závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala

na znenie smernice Rady 93/13/EHS písm. q/ ods. 1 jej prílohy v slovenskom, anglickom,

českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku. Uviedla, že ustanovenie slovenskej

verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné

skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej podľa dovolateľky sa

súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku

v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor

Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že

dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [] na zaujatie stanoviska ( ). Podľa

dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,

preto dovolanie oprávnenej podľa nie je prípustné.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v ( ), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237

písm. b/, c/, g/ nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.

Oprávnená namietala vadu v zmysle , keď uviedla, že súd

rozhodol nad rámec zverenej právomoci.

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom

konaní súdy (okrem iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje

zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.

Dovolateľka namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii

ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku

6

zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch stupňov (ich právneho posúdenia veci),

na ktorých záveroch založili svoje rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 27. februára 2012 sp. zn. ).

V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci.

Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala aj z , keď

poukázala na prekážku rei iudicatae.

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa veta prvá ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého

skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,

proti povinnému S. B., bývajúcemu v H., o vymoženie 356,50 € s príslušenstvom, na

základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným

zriaďovateľom S., z 13. marca 2006 sp. zn. S., vedenej na Okresnom súde Brezno pod

sp. zn. , nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie

nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

ods. 2 ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka ďalej namietala vadu v zmysle

O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie) .

Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej)

rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012

sp. zn. ).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade

aj z § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnenie posúdiť (okrem iného), či

plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania nie je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom. V tejto súvislosti dovolací

súd uvádza, že vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR

(uznesenie z 10. októbra 2012 sp. zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012 sp. zn. .

V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zastavenia exekúcie, pričom by na to neboli splnené podmienky.

Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/

, keď rozhodnutia súdov považuje za arbitrárne.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

10

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia

s poukazom na ) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody

rozhodnutia (zastavenie exekučného konania). Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého

stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných

ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu

(napr. ).

Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho

posúdenia veci ( ) dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1

), navyše povinnému ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.

K návrhu oprávnenej, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/

a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, treba uviesť, že ustanovenie

ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel

k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné

podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci.

Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie

konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.

Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona

platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej

únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho

práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je

vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. V prejednávanej veci bolo sporné, resp.

oprávnená namietala, či exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky

uzavretej medzi účastníkmi a či predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou

podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky oprávnenej a jej vyriešenie patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho

dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva,

keďže na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky,

do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu

komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom

na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd

poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke

prerušenie konania v zmysle dospel aj vo veciach

, , . Vzhľadom na uvedené dovolací súd

nepovažoval za potrebné obrátiť sa na Súdny dvor EÚ.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. februára 2013

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová