Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 642/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Júliusom Fígerom, Mickiewiczova 6, Bratislava,

pre namietané porušenie jej základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa ,

základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného

života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. apríla 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2016 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na nedotknuteľnosť obydlia

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla 2016

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na základe podnetu

sťažovateľky podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) 19. marca 2015 najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie proti rozkazu

na plnenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -14

zo 6. marca 2014 (ďalej len „rozkaz“), ktorým vo veci návrhu Stavebného bytového

družstva proti sťažovateľke ako odporkyni o vypratanie družstevného bytu

odôvodneného tým, že „hrubo porušila svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu, keď si

neplnila základné povinnosti člena družstva a nájomcu bytu tým, že neplatila nájomné

a úhrady za služby spojené s užívaním predmetného bytu za čas dlhší ako tri mesiace,

a preto jej bola daná výpoveď nájmu bytu zo dňa 14. 09. 2012, ktorú si prevzala dňa 03. 10.

2012 s tým, že trojmesačná výpovedná doba jej začala plynúť prvým dňom mesiaca

nasledujúceho po mesiaci, v ktorom jej bola výpoveď doručená. Odporkyňa však predmetný

byt užívala naďalej i po uplynutí výpovednej doby“, rozhodol, že „odporkyňa je povinná

do 15 dní od doručenia tohto rozkazu na plnenie vypratať družstevný byt bytu

na v bytovom dome súpisné číslo , ktorý

pozostáva z haly, kuchyne, 4 izieb, kúpeľne, WC, lodžie a príslušenstva pivničnej kobky

spolu o podlahovej ploche bytu 98,21 m2 bez náhrady a uhradiť navrhovateľovi trovy

konania vo výške 99,50 Eur, alebo v lehote 15 dní od doručenia tohto rozkazu podať odpor

proti rozkazu na plnenie s odôvodnením“. Rozkaz nadobudol právoplatnosť 9. apríla 2014

a vykonateľnosť 25. apríla 2014, pričom sťažovateľka poštovú zásielku, ktorá ho

obsahovala, prevzala 24. marca 2014.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že predmetnú poštovú zásielku „stratila alebo

niekde nechala bez oboznámenia sa s jej obsahom“, a v čase, keď sa o jej obsahu reálne

dozvedela, t. j. niekedy „koncom augusta 2014 na SBD“, jej už uplynula lehota na podanie

odporu proti nemu. Rovnako to bolo aj s výzvou okresného súdu na vyjadrenie sa k návrhu

na vydanie rozkazu, ktorú podľa poštovej doručenky sťažovateľka prevzala 13. apríla 2013,

ale na ňu nereagovala. Tento postoj však nebol „prejavom môjho nezáujmu alebo mojej

ľahostajnosti, ale dôsledkom nepriaznivého vplyvu závažných problémov, ktoré som

v rozhodujúcom čase musela riešiť vo svojej rodine“.

4. Najvyšší súd sa nestotožnil so stanoviskom generálneho prokurátora, že rozkaz

„bol vydaný v rozpore s platnými procesnoprávnymi predpismi“, pretože „súd prvého

stupňa na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu rozhodol v tak závažnej veci,

ako je vypratanie z bytu bez možnosti umožniť odporkyni brániť sa a predložiť súdu dôkazy,

ktoré by vyvrátili tvrdenia navrhovateľa, resp. by rozšírili okruh dôkazov za účelom

zákonného rozhodnutia vo veci“, a napadnutým uznesením ním podané mimoriadne

dovolanie zamietol ako nedôvodné podľa v tom čase účinného § 243b ods. 1 v spojení

s (ďalej len „OSP“).

5. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že uvedeným rozhodnutím najvyšší súd

„odmietol poskytnúť ochranu môjho – zaručeného – práva na súdnu ochranu,

práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života

a práva na obydlie, ako aj Dohovorom zaručeného práva na spravodlivé súdne konanie,

práva na rešpektovanie môjho súkromného a rodinného života a obydlia“. Tvrdí, že hoci

„ zo dňa 23. 9. 2008 (s účinnosťou od 15. 10. 2008) bolo

rozhodovanie súdu rozkazom na plnenie uzákonené v záujme rýchlosti, efektívnosti

a hospodárnosti súdneho procesu..., takáto právna úprava však nijakým spôsobom

neobmedzila platnosť , podľa ktorého aj rozhodovaním takýmto rozkazom

upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní

tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov občanov“,

čo napokon vyplýva aj z a dohovoru. Podľa názoru

sťažovateľky „súd pri rozhodovaní o otázkach súvisiacich s pozbavením občana jeho práva

bývať... nemôže sa spoliehať iba na doklady predkladané navrhovateľom (ktorý presadzuje

svoje záujmy proti odporcovi) ani nemôže byť v rozkaznom/rozkazovom konaní oslobodený

od spoľahlivého preukázania skutočnosti, že na pozbavenie občana jeho práva bývať bez

práva na náhradné bývanie sú splnené všetky zákonom ustanovené podmienky“.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bol porušený „článok 46 ods. 1

v spojení s jej článkom 19 ods. 2 a článkom 21 ods. 1 a tiež

článok 6 ods. 1, prvá veta a článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd“,

aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby

sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

12. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

, základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. apríla 2016, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie podané

generálnym prokurátorom vo veci sťažovateľky vedenej okresným súdom pod sp. zn.

o vypratanie družstevného bytu.

13. Ústavný súd konštantne zastáva názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje

výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou.

Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho

výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho

rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť

iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto

kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení

vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné

z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu

( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými

ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

14. Vo vzťahu k tomuto mimoriadnemu opravnému prostriedku ústavný súd viackrát

judikoval aj to, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva,

ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (, , ,

, , ). Na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo

právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe,

ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda

generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe

generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie.

A aj v prípade, že generálny prokurátor tento mimoriadny opravný prostriedok proti

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu podá, posúdenie zákonných podmienok pre

uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti tohto

mimoriadneho opravného prostriedku dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho.

15. Samotný podnet na podanie mimoriadneho dovolania nie je iným právnym

prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle povinný

vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu (m. m. ).

16. Princíp subsidiarity vyplývajúci z a podmienky prípustnosti

sťažnosti podľa je potrebné chápať vo vzájomnej

súvislosti, čo vyúsťuje do všeobecne uznávaného záveru, že sťažnosť podaná ústavnému

súdu je považovaná za prostriedok ultima ratio ochrany práv sťažovateľa. Keďže ústavný

súd rozhoduje podľa o sťažnostiach, ktorými sa sťažovatelia domáhajú

ochrany (iba) svojich práv, celkom triviálne z toho (a napokon i z dikcie § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde) vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov podľa tohto ustanovenia

sa týka iba takých procesných nástrojov, na ktorých podanie sú zo zákona oprávnení títo

sťažovatelia. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v žiadnom prípade nemožno

považovať za zákonom účinne poskytnutý prostriedok sťažovateľovi na nápravu jeho

údajne porušených práv, preto zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie predmetnej

sťažnosti z dôvodu realizácie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania,

resp. rozhodnutia v konaní o mimoriadnom dovolaní neprichádza do úvahy

(m. m. ).

17. Kvôli odstráneniu výkladových nejasností týkajúcich sa tohto mimoriadneho

opravného prostriedku ústavný súd uznesením sp. zn. PLz. 3/2015 z 18. marca 2015 prijal aj

zjednocujúce stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty,

ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa

ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“, a na podrobné odôvodnenie ktorého týmto odkazuje.

18. Ústavný súd pri rozhodovaní o námietke porušenia základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa vychádza z toho, že obsahom

tohto práva je (okrem iného) aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (). Všeobecný súd musí vykladať a používať

ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné

základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska

musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať

na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným

záujmom účastníkov konania (obdobne napr. , ). Princíp

spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými

a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie

materiálneho právneho štátu. Všeobecný súd je povinný na procesné úkony účastníkov

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,

v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu

(, , , , ,

).

19. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

20. Čo sa týka čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej

judikatúre stabilne zdôrazňuje, že citovaný článok síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť

svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať

podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4.

1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia

vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť

aj rôznorodosť návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely

existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi

názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro

Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú

podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka

konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne

neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67,

74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

21. So zreteľom na citované východiská posudzoval ústavný súd aj napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, ktorý v jeho relevantnej časti uviedol:

„V prvom rade treba uviesť, že mimoriadne dovolanie voči právoplatnému súdnemu

rozhodnutiu možno považovať za prípustné...

Skutočnosť, či existujú podstatné a presvedčivé argumenty, ktoré by odôvodňovali

zásah do právnej istoty účastníka konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora Slovenskej republiky, je tak vždy nevyhnutným atribútom

individuálneho posúdenia každého prípadu...

Rozkaz na plnenie predstavuje novú formu rozhodnutia v skrátenom konaní. Súd

môže vydať rozkaz na plnenie na základe žalobného návrhu, a to aj bez výslovnej žiadosti

navrhovateľa a bez vypočutia odporcu, v prípade, ak sa v návrhu uplatňuje právo na

plnenie inej povinnosti, než je zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností

uvedených navrhovateľom. Navrhovateľ nemá na jeho vydanie žiaden procesný nárok. Súd

preto sám posúdi právo uplatňované navrhovateľom a na základe konkrétnych skutočností

zvolí postup pri rozhodovaní v predmetnej veci...

Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu dovolací súd považuje za správny postup

súdu prvého stupňa, ktorý po oboznámení sa s doloženými listinnými dôkazmi dospel

k záveru, že sú splnené podmienky na vydanie rozkazu na plnenie. Treba súhlasiť aj

s názorom generálneho prokurátora, a to aj v kontexte s judikatúrou Ústavného súdu

Slovenskej republiky, či Európskeho súdu pre ľudské práva, že právo na obydlie je právom

základným, no podľa názoru dovolacieho súdu jeho ochranu nemožno považovať

za bezhraničnú, keď povinnosťou súdu je vychádzať z preukázaných skutočností rozhodných

pre posúdenie danej veci. V danej veci odporkyňa svojou nečinnosťou vyvinula minimálne

úsilie na riešenie svojej nepriaznivej situácie.“

22. Preskúmaním napadnutého uznesenia dospel ústavný súd k záveru,

že sťažovateľkou uplatnená, veľmi strohá argumentácia nie je v žiadnom prípade spôsobilá

spochybniť záver najvyššieho súdu o zamietnutí mimoriadneho dovolania podaného

generálnym prokurátorom. Na rozdiel od sťažovateľky ústavný nepovažuje napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu za „nespravodlivé“, keďže z neho vyplýva dostatok právne

relevantných argumentov odôvodňujúcich prijaté rozhodnutie. Najvyšší súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie danej veci

interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Najvyšší súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom

reflektoval na generálnym prokurátorom vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad

aplikoval relevantné procesnoprávne ustanovenia v tom čase účinných všeobecne

záväzných právnych predpisov, ako aj relevantnú judikatúru ústavného súdu, a svoje

rozhodnutie presvedčivo a náležite odôvodnil. Závery najvyššieho súdu preto v žiadnom

prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

23. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich

svojimi vlastnými závermi (obdobne , , ).

24. Procesný postoj sťažovateľky ako účastníčky konania pred okresným súdom

svedčí o tom, že sa o danú vec vôbec nezaujímala, a teda neriadila zásadou vigilantibus iura

scripta sunt, podľa ktorej „práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným,

starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí

svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a

predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby

svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje

práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných

procesných ustanovení včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov“

(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2012).

25. Ústavný súd navyše poznamenáva, že z jeho rozhodovacej činnosti nevyplýva ani

to, že by sa sťažovateľka ochrany označených základných práv a slobôd vo vzťahu

k rozkazu okresného súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť ešte 9. apríla 2014, domáhala

prostredníctvom sťažnosti podľa podanej v dvojmesačnej lehote

ustanovenej .

26. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky

podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

27. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základných práv

sťažovateľky zaručených a ani práva zaručeného

čl. 8 ods. 1 dohovoru, preto z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol podľa

sťažnosť aj v tejto časti.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože stratili opodstatnenosť,

resp. rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2016