Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 643/2016
PDF · 138.36 KB
No categories available
III. ÚS 643/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom JUDr. Antonom Kupšom, Moyzesova 1380/34, Čadca, pre namietané porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/181/2014 z 30. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/181/2014 z 30. septembra 2014 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol
potvrdený rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 11 C/155/2011 zo 6. novembra 2013,
ktorým určil, že nehnuteľnosť – „parcela “ nachádzajúca sa v k. ú.
patrí v podiele 6/16 do podielového spoluvlastníctva nebohého a zároveň zaviazal
odporkyňu nahradiť žalobcom v 1. až 5. rade trovy konania. Proti napadnutému rozsudku
krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie „podľa § 237 písm. f) O. s. p.“, ktoré však
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
3 Cdo 269/2015 zo 6. júna 2012 odmietol.
3. Sťažovateľka v sťažnosti vyslovuje presvedčenie, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu „jej bolo odobraté základné právo na spravodlivé konanie podľa Čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
a to najmä tým, že krajský súd po predložení dôkazu, a to rozsudku Okresného súdu
v Čadci, 4 C 838/81 o reálnej deľbe v náväznosti na rozhodnutie č. 911/1932 Úradnej
zbierky rozhodnutí býv. Najvyššieho súdu Československej republiky, nerešpektoval toto
rozhodnutie a nerešpektoval reálnu deľbu pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov
a predloženie tohto dôkazu bolo reálnym preukázaním reálnej skutočnosti, ktorá
predstavovala reálnu deľbu pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov“, čím zároveň
„porušil ustanovenie Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a tým zasiahol do vlastníckeho práva
sťažovateľky“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu „došlo k porušeniu základných práv
sťažovateľky podľa § 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, a aby
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. Uplatnenie právomocí ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí
návrhu na začatie konania stanovených v § 20 a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
V tejto súvislosti ústavný súd opakovane judikuje, že všeobecné náležitosti návrhu musí
spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu
10. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho
zástupca.
11. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
12. Zo vzájomnej väzby medzi citovanými ustanoveniami zákona o ústavnom súde
[§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva
a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov
ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08),
t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti
dôkazy. Nedostatok právne relevantného odôvodnenia sťažnosti má vo vzťahu
k namietaným porušeniam toho-ktorého základného práva alebo slobody významné
procesné dôsledky, pretože ústavný súd nie je skutkovým súdom ani ďalšou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva, takže bez splnenia uvedenej podmienky ústavný súd
o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite ani nemôže rozhodovať (napr. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, IV. ÚS 279/07, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 357/2010,
III. ÚS 131/2012, III. ÚS 26/2016 a iné).
13. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že hoci je
sťažovateľka v konaní pred ním zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý
koncipoval aj samotnú sťažnosť, petit nie je vymedzený jasne, určito a zrozumiteľne, teda
takým spôsobom, aby predstavoval právne relevantné východisko pre rozhodnutie
ústavného súdu v danej veci. Aj odôvodnenie sťažnosti je neurčité a nezrozumiteľné,
pretože sa v ňom nenachádza čo i len jediná dostatočne konkrétna a určitá ústavnoprávne
relevantná námietka, ktorá by vzhľadom na obsah toho-ktorého základného práva alebo
slobody mala svedčať v prospech záveru o porušení „základných práv sťažovateľky podľa
§ 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ krajským súdom. Ďalším závažným
obsahovým nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že sťažovateľka spolu s ňou ústavnému
súdu nepredložila kópiu napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorého prieskumu
sa domáha. Namiesto neho k sťažnosti pripojila kópiu uznesenia najvyššieho súdu, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, avšak toto rozhodnutie
samostatnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenapadla.
14. V súvislosti so zisteným rozsahom nedostatkov ústavný súd pripomína, že tieto
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, keďže na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania posudzuje (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
IV. ÚS 322/2010, IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010,
III. ÚS 262/2010, III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 57/2015, I. ÚS 337/2015).
15. Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005
zdôraznil, že: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“
16. Ústavný súd so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky dospel
k záveru, že jej sťažnosť v predloženej podobe vykazuje taký nedostatok náležitostí
predpísaných zákonom o ústavnom súde, že nie je možné preskúmať ani len splnenie
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri predbežnom prerokovaní.
17. Nad rámec uvedeného ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky na to,
že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo
účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor krajského súdu svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09,
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2016