Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 349/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátska kancelária, Rožňavská 2,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a na súdnu ochranu podľa

postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava IV

sp. zn. z 5. marca 2015 v časti o zamietnutí námietok a v časti návrhu

na odklad exekúcie, ako aj porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.

a jeho uznesením z 5. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „“) a na súdnu ochranu podľa

postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 5. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)

v časti o zamietnutí námietok a v časti návrhu na odklad exekúcie, ako aj porušenie svojho

základného práva podľa postupom okresného

súdu sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 5. marca

2015.

2

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom

postavení povinnej v napadnutom exekučnom konaní, ktorého predmetom je zaplatenie

sumy 11,18 € s príslušenstvom a trovy exekúcie. Sťažovateľka v prebiehajúcom exekučnom

konaní po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podala námietky proti exekúcii

a trovám exekúcie s odôvodnením, že podpis na doručenke o prevzatí exekučného titulu nie

je jej, predmetný exekučný titul jej nikdy nebol doručený, preto nikdy nenadobudol

právoplatnosť ani vykonateľnosť. Ďalej tiež v rámci námietok namietala premlčanie práva

správcu dane vyrubiť daň, keďže exekučným titulom bol platobný výmer obce, ktorým bola

vyrubená daň za nehnuteľnosť.

Okresný súd napadnutým uznesením jej námietky proti exekúcii a návrh na odklad

a zastavenie exekúcie zamietol. Exekučný súd zároveň napadnutým uznesením vyhovel

námietkam proti predbežným trovám exekúcie.

Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo skutkovo opisuje genézu celého prípadu vrátane

nesúvisiacich informácií, pričom dochádza k záveru, že exekučný súd nesprávne vyhodnotil

jej námietky proti exekúcii. Sťažovateľka tiež chronologicky uvádza svoje jednotlivé

podania v napadnutom konaní a poukazuje na celkovú dobu konania, opakovanú nečinnosť

súdu, jeho nezákonné postupy, v dôsledku čoho dochádza aj k záveru o neprimeranej dĺžke

napadnutého konania, a preto zároveň tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutom

konaní dochádza k zbytočným prieťahom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava IV svojím postupom a uznesením zo dňa 05.03.2015,

sp. zn. (prešlo zo sp. zn. ) v časti o zamietnutí námietok

a v časti návrhu na odklad exekúcie porušil základné práva

zaručené v a SR.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 05.03.2015, sp. zn. 37 Er

1536/2006 (prešlo zo sp. zn. ) sa v časti zamietnutia námietok sťažovateľky

a v časti zamietnutia návrhu na odklad exekúcie zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava IV svojím postupom a uznesením zo dňa 05.03.2015,

sp. zn. (prešlo zo sp. zn. ) porušil základné práva

zaručené v SR.

4. Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

5. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

5.000, €, ktoré jej je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do 30 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia k rukám jej advokáta

do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

4

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods.

1 a , ako aj základného práva podľa postupom

okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 5. marca 2015.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych

aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( , a

a nasledujúcich ). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane

uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti

týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom

na začatie konania ( ).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v

petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich

práv (m. m. , ).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade je obsah sťažnosti

neurčitý a neúplný. Závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že v celom

jej odôvodnení (približne14 strán podrobne opisujúcich priebeh konaní, ich hodnotenie

a vecnú argumentáciu) sa nenachádza čo i len jediná dostatočne konkrétna a určitá

ústavnoprávne relevantná námietka, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení

niektorého z označených základných práv alebo slobôd podľa okresným súdom,

ktorého ako porušovateľa sťažovateľka v petite svojej sťažnosti označila. Ústavný súd v tejto

súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými

ustanoveniami [ a ] vyplýva, že

sťažovateľka musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa

domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj

skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť

k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti vo vzťahu k namietaným

porušeniam jej základných práv podľa významné procesné dôsledky. Ústavný súd

totiž nie je skutkovým súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže

bez splnenia uvedenej podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľky uvedených v petite

ani nemôže rozhodovať.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 5. marca 2015

v petite sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že predmetný článok obsahuje niekoľko

základných práv, pričom formulácia petitu, ktorým sťažovateľka navrhuje vyslovenie

porušenia základného práva podľa uvedeného článku aj označeným uznesením (teda

nielen postupom) okresného súdu, pôsobí mätúco a skôr indikuje, že sťažovateľka nemala na

mysli základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného

súdu, ale skôr iné základné právo upravené predmetným článkom . Naproti tomu sa

ústavný súd vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti domnieva, že sťažovateľka mala na

mysli paradoxne základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Aj táto

neurčitosť petitu vo vzťahu k ostatnému obsahu sťažnosti vytvára priestor pre dohady

a dedukcie.

Ústavný súd v konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu,

neobsahuje kvalifikované odôvodnenie a je neúplná a nepresná, čo sa týka základného práva

podľa , teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť

ustanovenú v .

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí

nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení

6

námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje

(m. m. , , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta

vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať

advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré

na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a , a síce

relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce

s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, konkretizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 2

, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jej

sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľka mala v úmysle

domáhať sa vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom okresného súdu v napadnutom konaní,

povinnosťou sťažovateľky bolo preukázať vyčerpanie do úvahy prichádzajúcich právnych

prostriedkov ochrany v zmysle , konkrétne vyčerpanie

sťažnosti na prieťahy v napadnutom konaní adresovanej predsedovi okresného súdu podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ktorú ústavný súd štandardne (napr. ,

, ) považuje za dostupný a účinný prostriedok ochrany jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Z celého obsahu sťažnosti nie je možné zistiť, či tak sťažovateľka urobila, alebo nie. Tento

nedostatok sťažnosti neumožňuje ústavnému súdu posúdiť, či je sťažnosť v tejto časti

prípustná, teda či sú splnené podmienky na uplatnenie svojej právomoci.

Zároveň ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade sťažovateľky neboli ani

tvrdené, ani preukázané také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli viesť

k odpusteniu požiadavky na využitie účinného prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1

.

Navyše, sťažovateľka namietala porušenie svojho označeného základného práva

podľa nielen postupom okresného súdu v exekučnom konaní, ale paradoxne aj jeho

napadnutým uznesením. Ústavný súd konštatuje, že práve napadnutým uznesením

okresného súdu bola odstránená jej právna neistota, čo sa týka ňou vznesených námietok

proti exekúcii, ako aj jej návrhu na odklad exekúcie. V tejto súvislosti ústavný súd

pripomína, že k porušovaniu označeného základného práva v exekučnom konaní môže

dochádzať len v istých štádiách či fázach exekučného konania, keď príslušný exekučný súd

rozhoduje o kvalifikovaných návrhoch účastníkov. V prípade, že exekučný súd rozhodne

o tom ktorom návrhu účastníka, nemožno už hovoriť o pretrvávajúcej právnej neistote

účastníka, v danom prípade sťažovateľky už aj vzhľadom na skutočnosť, že ide

o vykonávacie konanie, a nie nachádzacie konanie. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd

konštatuje, že existoval aj ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v časti, ktorou

namietala porušenie svojho označeného základného práva podľa

postupom okresného súdu v napadnutom konaní, a to zjavná neopodstatnenosť.

Z predloženej sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie tiež vyplýva, že spor,

v súvislosti s ktorým sa sťažovateľka uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným

súdom, sa týka exekučného konania smerujúceho na vymoženie pohľadávky v sume 11,18 €

8

(exekučný titul platobný výmer – daň za nehnuteľnosť). V nadväznosti na túto skutočnosť

ústavný súd poukazuje na

v znení neskorších predpisov, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné

rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje

vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu

neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. alebo

).

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak

vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo

by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného

súdnictva (). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti

rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje

ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť

signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom

rozsahu [intenzite (, , )]. Vo veci

sťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde.

Okresný súd sa v pomerne rozsiahlom odôvodnení svojho napadnutého uznesenia prima

facie zaoberal námietkami sťažovateľky a reagoval na ne.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala ústavnej

ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd konštatuje, že vo veci

sťažovateľky by podľa jeho doterajšej judikatúry neboli splnené podmienky na poskytnutie

ústnej ochrany, a preto sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich

označených základných práv podľa a postupom a výrokom

napadnutého uznesenia o zamietnutí jej námietok, ako aj výrokom, ktorým okresný súd

zamietol návrh na odklad exekúcie, bolo možné tiež odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015

10