Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 373/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , toho času

pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práv podľa a 3 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 49 ods. 3 Charty základných práv

Európskej únie uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -41 z 12. januára

2017 v spojení s uznesením Okresného súdu Senica č. k. -29 z 5. septembra

2016, ako aj rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. -139 zo 16. januára 2014

a rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. -84 z 22. mája 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2017

doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 2

Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„protokol č. 7 k dohovoru“) a čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie (ďalej

len „charta“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-41 z 12. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)

v spojení s uznesením Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Nt 13/2016-

29 z 5. septembra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), ako

aj rozsudkom okresného súdu č. k. -139 zo 16. januára 2014 a Okresného súdu

Nové Mesto nad Váhom rozsudkom č. k. -84 z 22. mája 2014.

2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

č. k. -139 zo 16. januára 2014 v konaní proti ušlému právoplatne odsúdený pre

zločin lúpeže podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), za spáchanie ktorého mu bol

uložený trest odňatia slobody v trvaní siedmich rokov nepodmienečne so zaradením

do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Sťažovateľ

po svojom zadržaní a dodaní do výkonu trestu odňatia slobody sa svojím návrhom

zo 6. júna 2014 doručeným okresnému súdu 11. júna 2014 podaným podľa § 362 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) domáhal opätovného prejednania svojej právoplatne skončenej trestnej veci

vedenej na okresnom súde pod sp. zn. . Okresný súd návrh sťažovateľa svojím

uznesením č. k. -210 z 29. septembra 2015 v spojení s uznesením krajského

súdu č. k. -224 z 26. novembra 2015 zamietol, a to z dôvodu

nezistenia/nesplnenia zákonom predpokladaných podmienok pre takéto konanie. V ďalšom

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom č. k. -84 z 22. mája 2014

schválil dohodou o vine a treste uzavretú medzi sťažovateľom a prokurátorom Okresnej

prokuratúry Nové Mesto nad Váhom, v dôsledku schválenia ktorej Okresný súd Nové

Mesto nad Váhom rozhodol o uložení súhrnného trestu odňatia slobody sťažovateľovi

vo výmere siedmich rokov a jedného mesiaca a zrušení rozsudku okresného súdu č. k.

-139 zo 16. januára 2014 vydaného v konaní proti ušlému a právoplatného

16. januára 2014, ako aj všetkých na nich obsahovo nadväzujúcich rozhodnutí. Následne

sa sťažovateľ svojím návrhom z 28. novembra 2016 domáhal obnovy konania v jeho

právoplatne skončenej trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. ,

o ktorom rozhodol okresný súd uznesením č. k. -29 z 5. septembra 2016

v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -41 z 12. januára 2017 jeho

zamietnutím z dôvodu nezistenia podmienok na povolenie obnovy konania. V ostatnom

sťažovateľ podal na ústavnom súde sťažnosť.

3. Nosnou/kľúčovou argumentáciou sťažovateľa je jeho nesúhlas s jeho

právoplatným odsúdením pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného

zákona rozsudkom okresného súdu č. k. -139 zo 16. januára 2014 ako ušlého

s tým, že sa mu nepodarilo dosiahnuť nápravu ani postupom podľa § 362 ods. 2 Trestného

poriadku a ani postupom podľa a nasl. . Ako sám uvádza,

„... v konaní vedenom pod sp. zn. -139 rozsudku OS-Senica som sa sťažovateľ

v procesnom postavení osoby obvinenej a odsúdenej v materiálnom svetle a význame

domohol resp. nevymohol nároku a práva na vykonanie konania- hlavného pojednávania

a ani opätovného prejednania (mojej) veci v mojej prítomnosti-resp. v mojej osobnej účasti,

pričom uvedený spôsob postupu a sním súvisiace rozhodnutia všeobecného súdu je

nevyhnutné a žiaduce vyhodnotiť ako mi. predčasne a unáhlene zároveň nimi sťažovateľovi

boli a sú výslovne úplne popreté a odopreté základne ústavné práva na súdnu ochranu

podľa a násl. SR, ako aj práva podľa a. nasl.

Dohovoru... ku odopretiu ktorých došlo zrejme nezákonným aj nesprávnym postupom

všeobecných súdov v... označených konaniach – rozhodnutiach, ktoré sú voči sťažovateľovi

dôsledkami až zjavne diskriminačne a brániace v reálnom-materiálnom vymožení ale aj

v ochrane základných práv a ich podstaty ktorou je reálne poskytnutie súdnej ochrany

všeobecným súdom v zmysle záruk a požiadaviek podľa . SR

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru odopretým aj základného práva na spravodlivé súdne

konanie a práva na prejednanie veci v prítomnosti obv. ods. sťažovateľa“. V podanej

ústavnej sťažnosti sťažovateľ opätovne poukazom na skutkové okolnosti svojej trestnej veci

vedenej na okresnom súde pod sp. zn. v súhrne konštatuje, že „... Trestné

konanie a hlavné pojednávanie pod č.k. na Okresnom súde Senica bolo vedené

a vykonané ako proti ušlému... bez splnenia zákonných podmienok a bez relevantného

preukázania všeobecnými súdmi prezentovanej skutočnosti o subjektívnej vedomosti

obvineného sťažovateľa o jeho odsúdení a o uloženom treste o čom nemal žiadnu vedomosť

a to až do dna :01.02.2014 kedy bol zadržaný pričom mu bolo oznámené že bol odsúdený

a potrestaný v neprítomnosti.“. V ďalšom skonštatoval, že „... sťažnosťou namietané

konania a rozhodnutia všeobecných súdov v trestnej veci obvineného-sťažovateľa... súd...

natoľko jednostranne formálne formalistické že zjavne opomínajú až odoprierajú tie

najdôležitejšie, najpodstatnejšie prvky a princípy ktoré sú neoddeliteľnou a nevyhnutnou

súčasťou a požiadavkou spravodlivosti garantované súdnou ochranou a významom záruk

ale i práv v článku: 46 ods. 1 SR, článku 6 ods. 1 dohovoru ktoré boli a sú porušené

postupom a vyššie uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov v zrejmý neprospech obv.

ods. sťažovateľa, ktorému tak boli doslova odopreté – odňaté všetky vyššie uvedené práva

v materiálnom zmysle a význame a súvisiace procesné záruky ktoré nemal možnosť reálne-

materiálne uplatniť ani užiť.“. V ostatnom k dohode o vine a treste schválenej rozsudkom

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. -84 z 22. mája 2014 poukázal

na to, že dôvodom jeho súhlasu bola skutočnosť, že „... nemal veľký na výber a nemohol...

riskovať ešte vyššie navýšenie trestu“.

4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1/ Krajský súd Trnava uznesením č.k. -41 zo dňa : 12.1.2017

v spojení s uznesením Okresného súdu Senica č. k. -29 z 05.9.2016 v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. -139 zo :16.01.2014 ako aj Okresný

súd Nové mesto nad Váhom rozsudkom č. k. -84 zo dňa :22.05.2014 porušili

základné práva ... zaručené článkom : 17 ods. 2, článkom : 46 ods. 1,

článkom : 48 ods. 2 SR a článkom : 6 ods. 1, ods. 3, článkom : 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a článkom : 2 ods. 1, článkom : 4 ods. 2

Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušením jeho

práva podľa článku : 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie.

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu Trnava č.k.

-41 z 12.01.2017 v spojení s uznesením Okresného súdu Senica č.k.

-29 z 05.9.2016 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Senica č.k.

-139 zo dňa 16.01.2014 (prípadne aj v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Nové mesto nad Váhom č.k. -84 zo dňa : 22.05.2014), a súvisiace napádané

rozhodnutia uznesených všeobecných súdov a ukladá Okresnému súdu Senica aby vo veci

pod č.k. opätovne konal a opätovne prejednal vec odsúdeného:

podľa v jeho prítomnosti a za jeho osobnej účasti

v trestnom konaní č. s možnosťou uplatnenia základných práv a procesných

práv vo veci ktorá sa jeho osoby a odsúdenia priamo týka a dotýka..

3/ Okresnému súdu Senica v k.č. ukladá uhradiť trovy právneho

zastúpenia ustanoveným právnym zástupcom – advokátom...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k.

-139 zo 16. januára 2014 a rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto

nad Váhom č. k. -84 z 22. mája 2014

7. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2

), pričom neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (, ). Z uvedeného je zrejmé,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. ,

).

8. Sťažnosť sťažovateľa smeruje aj proti rozsudku okresného súdu č. k.

-139 zo 16. januára 2014 a rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

č. k. -84 z 22. mája 2014, čo je „prima facie“ dávno po uplynutí zákonnej

dvojmesačnej lehoty, preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako podanú oneskorene.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 25 ods. 2

v tejto jej časti z dôvodu oneskorenosti.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu č. k.

-29 z 5. septembra 2016

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrh z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jeho prejednanie, ak právomoci ústavného súdu prechádza právomoc

iného orgánu verejnej moci. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý

znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa

zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv

pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (, , , , ,

).

10. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je

kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (,

, , , ).

11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu týkajúce sa rozhodnutia

o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania, ústavný súd vzhľadom na už uvedené

poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť ako

riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.C

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu č. k.

-41 z 12. januára 2017

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov

(). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ). Za iné dôvody zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,

predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou

sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany

dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta ().

13. Z uznesenia krajského súdu č. k. -41 z 12. januára 2017

v podstatnom vyplýva:

„Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu

v Senici sp. zn. zo dňa 16.1.2014, právoplatného dňa 16.1.2014 bol

uznaný za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.,

za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov nepodmienečne s tým, že pre

výkon trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom

stráženia. Trestné konanie bolo proti obvinenému vykonané ako proti ušlému, keďže súdu

nebola známa adresa jeho pobytu, pričom obhajca obvineného i prokurátor sa na

pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, výslovne vzdali práva podať proti

nemu odvolanie.

Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. zo dňa

22.5.2014, právoplatného dňa 22.5.2014 bola schválená dohoda o vine a treste uzatvorená

medzi odsúdeným a prokurátorom Okresnej prokuratúry Nove Mesto

nad Váhom, na základe ktorej bol uznaný za vinného z prečinu marenia

výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. za čo mu bol uložený

súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 1 mesiac nepodmienečne, so zaradením

do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, a súčasne bol

zrušený výrok o treste uloženom odsúdenému rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn.

zo dňa 16.1.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo

nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Ďalej uznesením Okresného súdu Senica sp. zn. zo dňa 29.9.2015

právoplatného dňa 26.11.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo dňa 26.11.2015 súd podľa ods. zamietol žiadosť

odsúdeného o znovuprejednanie veci vedenej tamojším súdom pod sp. zn.

v jeho prítomnosti s odôvodnením, že odsúdený v konaní Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom sp. zn. nijakým spôsobom nenamietal odsúdenie vo veci

Okresného súdu Senica sp. zn. , a trest, ktorý mu bol v rámci dohody o vine

a treste prokurátorom navrhnutý prijal. Zároveň bolo v konaní potvrdení, že v čase

vynesenia rozsudku vo veci Okresného súdu Senica sp. zn. sa

vyhýbal trestu a jeho pobyt nebol policajným orgánom známy, lebo v opačnom prípade

by na neho nebol Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom dňa 27.1.2014 vydaný európsky

zatýkací rozkaz, na základe ktorého bol odsúdený následne zatknutý a dodaný do výkonu

trestu odňatia slobody.

Z obsahu spisu krajský súd zistil, že odsúdený podal na okresný súd dňa 8.3.2016

návrh na povolenie obnovy konania vo veci OS Senica sp. zn. , v ktorom

poukázal na to, že celé trestné konanie pod sp. zn. bolo vedené v jeho

neprítomnosti, že vo veci vedenej Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn.

súhlasil len s uložením jednomesačným trestom odňatia slobody a nie aj

s doloženým trestom vo výmere 7 rokov z konania Okresného súdu Senica sp. zn.

, a že obhajca ustanovený mu v konaní pod sp. zn. nepodal vo veci

odvolanie, hoci bol na taký úkon oprávnený a to navyše bez toho, aby poznal jeho

stanovisko vo veci. Ďalej v návrhu uviedol, že v konaní OS Senica sp. zn.

nemal reálnu možnosť navrhnúť vypočutie svedkov a možnosť položiť im aj poškodenému

otázky, a ani nemal možnosť uplatniť si všetky svoje práva a záruky ako osoby obvinenej

v konaní, keďže nebol prítomný ani na neverejnom zasadnutí, na ktorom sa rozhodovalo

o jeho návrhu na opätovné prejednanie veci v jeho prítomnosti.

Podľa obnova, konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti

alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne,

ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Pokiaľ ide o namietané nezákonné zrealizovanie hlavného pojednávania

v neprítomnosti odsúdeného je potrebné skonštatovať, že zákonnosť využitia inštitútu

konania proti ušlému už bola posúdená Okresným súdom v Senici ako i odvolacím súdom,

ktorý skonštatoval, že podmienky na postupnosť v zmysle boli v čase

konania hlavného pojednávania splnené. Skutočnosť, že takýto postup súdu bol dôvodný

a opodstatnený bola preukázaná v rámci konania o návrhu odsúdeného na opätovné

prejednanie veci súdom v jeho prítomnosti v zmysle , kde bolo jednoznačne

potvrdené, že v čase vynesenia rozsudku vo veci sa odsúdený trestu vyhýbal, a jeho pobyt

bol neznámy, v dôsledku čoho bol na neho Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom

vydaný európsky zatýkací rozkaz. Až na základe takto vydaného zatýkacieho rozkazu bol

odsúdený následne zatknutý a dodaný do výkonu trestu odňatia slobody. Námietky

odsúdeného preto v tomto smere sú i zo strany krajského súdu neakceptovateľné.

Rovnako krajský súd za neopodstatnené považoval i námietky odsúdeného i pokiaľ

ide o samotné konanie o dohode o vine a treste vedené na Okresnom súde v Novom Meste

nad Váhom pod sp. zn. , nakoľko z obsahu spisu nepochybne vyplývajú

skutočnosti, že dohoda o vine a treste bola vykonaná v súlade so zákonom, pričom odsúdený

tak ako vyplýva zo znenia o dohode o vine a treste túto prijal bez toho, aby akýmkoľvek

spôsobom odsúdenie vo veci Okresného súdu v Senici sp. zn. spochybnil.

I pokiaľ ide o samotný rozsah vykonaného dokazovania, i krajský súd má zato, že

v predmetnej veci okresný súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu v dostatočnej

miere na to, aby mohol vo veci zákonne a spravodlivo rozhodnúť.

Na základe vyššie uvedených skutočností preto krajský súd dospel k záveru, že

v danom prípade okresný súd postupoval správne, keď v zmysle návrh

odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietol a keďže ani krajský

súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, sťažnosť odsúdeného

podľa zamietol.“

14. Z uznesenia okresného súdu č. k. -29 z 5. septembra 2016

v podstatnom vyplýva:

«Rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. -139 zo dňa 16.1.2014.

právoplatným dňa 16.1.2014, bol , , uznaný za vinného

zo zločinu lúpeže podľa , , za čo mu bol

uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov nepodmienečne s tým, že pre výkon trestu

bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Trestné konanie bolo proti obvinenému vykonané ako proti ušlému, keďže súdu nebola

známa adresa jeho pobytu, pričom obhajca obvineného i prokurátor sa na pojednávaní, na

ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, výslovne vzdali práva podať proti nemu odvolanie.

Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. -84 zo dňa

22.5.2014, právoplatným dňa 22.5.2014, bola schválená dohoda o vine a treste uzatvorená

medzi a prokurátorom Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom,

na základe ktorej bol uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu úradného

rozhodnutia podľa , za čo mu bol uložený súhrnný

trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a jeden mesiac nepodmienečne, so zaradením

do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, a súčasne bol

zrušený výrok o treste uloženom odsúdenému rozsudkom Okresného súdu Senica č. k.

-139 zo dňa 16.1.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok

obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.

Uznesením Okresného súdu Senica č. k. -210 zo dňa 29.9.2015,

právoplatným dňa 26.11.2015, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.

-224 zo dňa 26.11.2015, súd následne podľa § 362 ods. 2 Trestného

poriadku zamietol žiadosť odsúdeného o znovuprejednanie veci vedenej

tunajším súdom pod sp. zn. v jeho prítomnosti s odôvodnením, že odsúdený v

konaní Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. nijakým spôsobom

nenamietal odsúdenie vo veci Okresného súdu Senica sp. zn. a trest, ktorý mu

bol v rámci dohody o vine a treste prokurátorom navrhnutý prijal. Zároveň bolo v konaní

potvrdené, že v čase vynesenia rozsudku vo veci Okresného súdu Senica sp. zn.

sa vyhýbal trestu a jeho pobyt nebol policajným orgánom známy, lebo

v opačnom prípade by na neho nebol Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom dňa

27.1.2014 vydaný európsky zatýkací rozkaz, na základe ktorého bol odsúdený následne

zatknutý a dodaný do výkonu trestu odňatia slobody.

Odsúdený podal na tunajšom súde dňa 8.3.2016 návrh na povolenie

obnovy konania vo veci Okresného súdu Senica sp. zn. , v ktorom poukázal

na to, že celé trestné konanie sp. zn. bolo vedené v jeho neprítomnosti,

že vo veci vedenej Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. súhlasil

len s uloženým jednomesačným trestom odňatia slobody a nie aj s „doloženým“ trestom

vo výmere 7 rokov z konania Okresného súdu Senica sp. zn. , a že obhajca

ustanovený mu v konaní sp. zn. nepodal vo veci odvolanie, hoci bol na taký

úkon oprávnený/povinný, a to navyše bez toho, aby poznal jeho stanovisko vo veci. Ďalej

odsúdený uviedol, že v konaní Okresného súdu Senica sp. zn. nemal reálnu

možnosť navrhnúť vypočutie svedkov a možnosť položiť im aj poškodenému otázky, a ani

nemal možnosť uplatniť si všetky svoje práva a záruky ako osoby obvinenej v konaní, keďže

nebol prítomný ani na neverejnom zasadnutí, na ktorom sa rozhodovalo o jeho návrhu na

opätovné prejednanie veci v jeho prítomnosti.

Súd vo veci vykonal dňa 5.9.2016 verejné zasadnutie, na ktorom odsúdený

vypovedal, že dňa 7.7.2013 sním prišla do Senice aj istá , ktorá tam bola celý

čas a následne sa s ním vrátila späť na Myjavu, napriek tomu však ako svedkyňa vypočutá

nebola. Bolo tam na mieste činu viacero svedkov, ktorí neboli vypočutí. Svedok

bol v podstate jeho komplic a tento tiež bil. Nejednalo sa pritom

o jeho peniaze (odsúdeného). Súdený mal byť za iný trestný čin, než ktorý mu bol kladený

za vinu. Je si vedomý, že ublížil, ale nešiel tam s úmyslom lúpiť, ale mu

povedal, že keď mu dá peniaze, ktoré dlhuje, má od nich pokoj. Toto uviedol aj pri výsluchu

na polícii dňa 7.7.2013. Žiadne „daj čo máš pri sebe“ tam nebolo a nevie, ako sa to tam

dostalo, aj keď je pravda, že zápisnicu podpísal, no nevypovedal tak. Zrejme to v zápisnici

o výsluchu prehliadol, ale je si vedomý toho, čo poškodenému povedal. Keby mu bola daná

možnosť konfrontácie so svedkom a poškodeným ,

určite by potvrdili, čo mu tam povedal, lebo tam boli iba oni. V diaľke boli ľudia, čo videli,

čo sa tam stalo - sedeli na lavičkách na židovskom cintoríne, ale priamo na mieste činu boli

len oni traja a len oni vedia, čo medzi sebou hovorili. Videli to všetci, ale nepočuli, o čom

sa bavili. Stalo sa to vedľa na bývalom židovskom cintoríne, kde začal biť

a použil na neho slzotvorný plyn. Na to on začal utekať, vbehol pomedzi bytovky

a keď si uvedomil, že nemá kam utiecť, zastavil sa a išiel za nimi. Niektorí, čo sedeli na

lavičkách, boli zvedaví a išli za nimi, boli od nich asi 20 metrov, teda nie ďaleko. Vtedy mu

povedal tú vetu, že keď mu dá tie peniaze, má od nich pokoj, na čo on odpovedal, že pri

sebe žiadne peniaze nemá a musí si ísť po ne do auta. Išli potom k autu, ale poškodený sa

otočil a všimol si nejaké nezabuchnuté okno na bytovke, kam následne vliezol a okno

zamkol. Potom išli späť k . kde mal poškodený odstavené auto. Jeho kamaráti tam

fajčili, nejakí , a . Povedal im, aby si vytiahli z auta

veci, že ho zamyká a bude poškodeného čakať v . V tej chvíli s poškodeným niekto z

nich telefonoval a tak mu nechal odkázať, že bude v Sotinej v , nech si tam príde po

kľúče a dá dlžné peniaze. Z toho vyplýva, že nešlo o zločin lúpeže, ale o

vydieranie, ale keďže ho súdili ako ušlého, nemohol k tým dôkazom nič povedať. Pri lúpeži

je len malý krôčik k tomu, aby sa jednalo o krádež a vydieranie, a vyšetrovateľ to tak v

podstate mal vyhodnotiť. Podmienky na konanie proti ušlému podľa neho neboli splnené,

lebo v čase vyhlásenia rozsudku bol na Slovensku, ale nemal vedomosť o tom, že sa v jeho

trestnej veci pojednáva. Bol na Myjave u svojej družky a matky jeho detí, potom bol v

Čechách v Plzni, kde pracoval. Družka o jeho práci v Plzni a o tom, kde sa nachádza,

vedela, a aj svedkovia vedeli, že odišiel do Čiech. O žiadnych predvolaniach vo veci

vedomosť nemá, posledné mu došlo 15.10., kedy mu prišiel nástup trestu na 14 mesiacov.

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Senica na verejnom zasadnutí uviedla, že

skutočnosti, ktorými odsúdený odôvodňuje svoj návrh na povolenie obnovy

konania, takýto postup neodôvodňujú. Odsúdený bol zo spáchania trestnej činnosti, ktorej

sa mal dopustiť dňa 7.7.2013, usvedčený poškodeným , ktorý podrobne

popísal priebeh incidentu, pri ktorom boli bezprostredne prítomní len poškodený, odsúdený

a svedok . Sám odsúdený uviedol, že pri fyzickom napadnutí poškodeného

boli prítomné len tieto osoby, a hoci s ním svedkyňa mohla do Senice prísť,

pri samotnom skutku prítomná nebola, a teda jej svedecká výpoveď nemá taký charakter,

aby mohla odôvodniť iné rozhodnutie vo veci. Odsúdený tiež žiadal vypočuť ďalších

svedkov, ktorí mali byť na mieste činu v inkriminovaný deň prítomní, avšak týchto nijako

nekonkretizoval, pričom všetci ostaní svedkovia, ktorých prítomnosť pri skutku vyplynula

už vypočutí boli. Pokiaľ ide o namietané nezákonné zrealizovanie hlavného pojednávania

v neprítomnosti odsúdeného, zákonnosť využitia inštitútu konania proti ušlému už bola

posúdená Okresným súdom Senica i súdom odvolacím, ktorý skonštatoval, že podmienky

na postup podľa boli v čase konania hlavného

pojednávania splnené.

Podľa (ďalej aj „“), obnova konania, ktoré

sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí,

ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe

alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie

o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere

k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom

rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa , súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne,

ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Vzhľadom na podaný návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania tunajšieho

súdu sp. zn. súd skúmal, či sú na takýto postup súdu splnené zákonné

podmienky predpokladané v .

Odsúdený namietal, že celé trestné konanie vedené Okresným súdom Senica

pod sp. zn. bolo vedené v jeho neprítomnosti, v dôsledku čoho nemohol vo veci

navrhnúť vypočutie svedkov a nemohol sa vyjadriť k vykonaným dôkazom. K tomuto súd

uvádza, že predmetné konanie bolo proti odsúdenému vedené ako proti ušlému, nakoľko

v tom čase nebola súdu známa adresa jeho pobytu. Skutočnosť, že takýto postup súdu bol

dôvodný a opodstatnený bola preukázaná v rámci konania o návrhu odsúdeného na

opätovné prejednanie veci súdom v jeho prítomnosti v zmysle

(uznesenie Okresného súdu Senica č. k. -210 zo dňa 29.9.2015), kde bolo

jednoznačne potvrdené, že v čase vynesenia rozsudku vo veci sa odsúdený trestu vyhýbal

a jeho pobyt bol neznámy, v dôsledku čoho bol na neho Okresným súdom Nové Mesto nad

Váhom vydaný európsky zatýkací rozkaz. Až na základe takto vydaného zatýkacieho rozkazu

bol odsúdený následne zatknutý a dodaný do výkonu trestu odňatia slobody, a súd preto

nemal dôvod pokladať námietky odsúdeného v naznačenom smere za dôvodné

a opodstatnené. Rovnako tak súd nepokladal za opodstatnené ani tvrdenie odsúdeného,

že v rámci konania o dohode o vine a treste vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad

Váhom pod sp. zn. súhlasil len s uložením jednomesačného trestu odňatia

slobody. Znenie dohody o vine a treste bolo odsúdenému známe a s týmto súhlasil a prijal

ho bez toho, že by akýmkoľvek spôsobom odsúdenie vo veci Okresného súdu Senica sp. zn.

spochybnil, s tým, že ešte aj na následne konanom verejnom zasadnutí súdu

mal možnosť schválenie uzatvorenej dohody o vine a treste odvrátiť. Toto však odsúdený

neurobil a uzavretú dohodu nijako nenamietal, a preto sa súdu ani v tomto smere

relevantnosť tvrdenia odsúdeného nepotvrdila. Čo sa potom týka výsluchu ďalších svedkov

v konaní, výslovne však zo strany odsúdeného označenej iba , súd takýto

výsluch, resp. výsluchy nepokladal za existenciu takých okolností, ktoré by v rámci

obnoveného konania mohli privodiť iné rozhodnutie vo veci. Odsúdený sa k spáchaniu

trestnej činnosti priznal a na vykonanom verejnom zasadnutí výslovne potvrdil, že pri

incidente, za ktorý bol v konaní súdený, boli priamo prítomní iba poškodený, odsúdený

a svedok . Ostatní sa podľa odsúdeného len z diaľky prizerali tomu. čo sa deje,

avšak nepočuli, o čom sa vtedy bavili. Nie je preto podľa názoru súdu namieste tvrdenie,

že výsluch svedkyne či iných, navyše nestotožnených svedkov by mohol súd

priviesť k iným záverom (najmä však k inej právnej kvalifikácii skutku), než k akým dospel

v pôvodnom trestnom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd konštatuje, že v konaní nezistil

existenciu žiadnych okolností či dôkazov, ktoré by odôvodňovali povolenie obnovy konania

a mohli by pre odsúdeného privodiť iné rozhodnutie vo veci, a preto súd návrh odsúdeného

na povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu Senica spisová značka

podľa ako nedôvodný zamietol.»

15. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 6

ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu,

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu...,

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe,

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru každý, koho súd uzná za vinného

z trestného činu, má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa.

Výkon tohto práva vrátane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon. Podľa

čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 k dohovoru ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na

prekážku obnove konania podľa zákona a príslušného štátu, ak nové

alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli

ovplyvniť rozhodovanie vo veci.

Podľa čl. 49 ods. 3 charty prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu.

16. V prvom rade musí ústavný súd poznamenať, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6

ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku

dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje

o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia.

Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd

alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý

upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp.

povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

17. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu

čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré

treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (, m. m. A. B.

v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože

rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy

konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina, 2003. s. 370 – s. 371, ktorý v tejto súvislosti

poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions

et raports, č. 60 ()].

18. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

ústavného súdu (, , , ) preto

neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súdu v jeho napadnutom

rozhodnutí kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými

slovami, v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa

a nasl. nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu

dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa , v dôsledku čoho

ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta,

a napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v časti spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. K rovnakému

záveru dospel ústavný súd aj pri skúmaní sťažovateľom namietaného porušenia čl. 17 ods. 2

, keďže obsah a rozsah uvedeného práva v tomto článku nemá vecnú súvislosť

s rozhodovaním všeobecných súdov o mimoriadnom opravnom prostriedku (obnove

konania), v dôsledku čoho je jeho argumentácia v tomto smere zjavne neopodstatnená,

a preto jeho sťažnosť aj v tejto jej časti bolo potrebné odmietnuť rovnako z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa . K rovnakému záveru dospel

ústavný súd aj pri posudzovaní sťažovateľom namietaného porušenia čl. 6 ods. 3 písm. a)

a e) dohovoru, pretože ich obsahové vyjadrenie nedopadá na okolnosti sťažovateľovej veci.

19. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov v rámci

im zverených kompetencií legislatívne vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(, , ). Súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom tejto ochrany (,

, , , a iné). Inými slovami, skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, , ).

20. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým

s príslušnými ustanoveniami a , ktoré interpretoval

a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne a právne

akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade so zákonom a ústavne konformný, po preskúmaní

ktorého ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľom namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa , čo zakladá dôvod

odmietnutia sťažnosti podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť. Inými slovami, krajský súd vzal na vedomie podstatu argumentov

sťažovateľa, pričom zároveň predstavil svoje argumenty, ktoré ho viedli k záveru

o nezistení dôvodov na obnovu konania v jeho právoplatne skončene trestnej veci vedenej

na okresnom súde pod sp. zn. , ktoré nepovažuje za zjavne neopodstatnené

alebo arbitrárne. V tejto súvislosti ústavný súd akcentuje, že mu neprináleží sa vyjadrovať

k právnej podstate skutočností, na podklade ktorých v danom prípade bola vyvodená proti

sťažovateľovi trestnoprávna zodpovednosť, a v naznačenom smere ani hodnotiť a ani

„vážiť“ jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to či

sú/nie sú postačujúce na záver o vyvodení trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa pre

tento alebo iný trestný čin. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany

ústavnosti je skúmať iba ústavne kautely postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce

závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z pohľadu toho,

či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi

okolnosťami tej-ktorej veci. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý v konaní

pred každou súdnou inštanciou ponúka vlastné zhodnotenie vykonaných dôkazov

a dožaduje sa iného, preň priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje,

že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.

21. V ďalšom ústavný súd poukazuje na to, že inštitút obnovy konania predstavuje

zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže umožňuje

príslušnému orgánu verejnej moci konať a rozhodovať o veciach právoplatne rozhodnutých.

Účelom konania o povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom, je odstránenie prípadných justičných omylov. V danom prípade

možnosť prelomenia princípu právnej istoty vyplýva z nadradenosti verejného záujmu na

správnom, a teda spravodlivom trestnoprávnom rozhodnutí nad verejným záujmom na

právnej istote.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

V konaní o povolenie obnovy konania podľa príslušný súd

nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia, ale posudzuje otázku,

či nové skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu

odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, než ktoré už bolo vydané. Pri posudzovaní

odôvodnenosti návrhu na povolenie obnovy konania príslušný súd skúma, či sú

navrhovateľom označené nové skutočnosti alebo dôkazy spôsobilé zabezpečiť mu

v obnovenom konaní priaznivejšie rozhodnutie.

22. V nadväznosti na uvedené (bod 21) ústavný konštatuje, že sťažovateľom

prednesená argumentácia tak v jeho podanej ústavnej sťažnosti, ako aj v návrhu na

povolenie obnovy konania podľa a nasl. , je len replikou jeho

námietok predostretých už v predošlom období a z pohľadu skúmania podmienok obnovy

konania nepredstavuje skutočnosti nové, ktoré by dosiaľ neboli už vo veci konajúcim súdom

známe. Z tohto uhľa pohľadu teda sťažovateľ nepredložil vo veci konajúcim súdom „nové

skutočnosti, ktoré by neboli doteraz známe“, ale o revíziu svojho právoplatného odsúdenia

sa pokúša aj prostredníctvom inštitútu obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného

poriadku, tak ako sa o tento cieľ pokúšal aj využitím inštitútu podľa § 358 a nasl. Trestného

poriadku. Navyše, vychádzajúc z jeho argumentácie, podľa ktorej „... nešlo o zločin lúpeže,

ale o vydieranie...Pri lúpeži je len malý krôčik k tomu, aby sa jednalo o krádež a vydieranie

a vyšetrovateľ to tak v podstate mal vyhodnotiť.“, sa ústavnému súdu žiada poznamenať, že

touto argumentáciou sa v podstate sťažovateľ aj priznáva ku spáchaniu trestného činu, teda

priznáva sa ku spáchaniu skutku kladeného mu za vinu, ktorý bol posúdený ako zločin

lúpeže podľa s trestnoprávnou sankciou trestu odňatia

slobody v trvaní troch až ôsmich rokov a ktorý bol sťažovateľovi uložený v hornej hranici

trestnej sadzby, pričom sťažovateľom „doporučovaná“ trestnoprávna kvalifikácia skutku

ako zločinu vydierania podľa má obdobnú trestnoprávnu

sankciu, a to vo výmere trestu odňatia slobody na dva až šesť rokov. V nadväznosti na

sťažovateľom označené práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru a základné právo

podľa a vychádzajúc zo základnej zásady už rímskeho práva „právo

patrí bdelým“ mal sťažovateľ jednoznačnú vedomosť o svojom trestnom stíhaní a mal tomu

podriadiť aj svoj prístup k predmetnej trestnej veci, v dôsledku čoho mohol „aktívne brániť

svoje práva“ už v pôvodnom konaní, v dôsledku ktorého postupu by okresný súd nekonal

postupom podľa a nasl. a Okresný súd Nové Mesto nad Váhom

by naň nevydal európsky zatýkací rozkaz. Naostatok sťažovateľ mal možnosť v konaní

o návrhu na povolenie obnovy konania na verejnom zasadnutí senátu okresného súdu

5. septembra 2016 osobne sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam svojej trestnej veci vrátane

uvedenia všetkých relevantných skutočností majúcich potencionálny dopad/ingerenciu na

výsledok tohto konania.

Taktiež je pre ústavný súd nepochopením, prečo súhlasil s konaním o dohode o vine

a treste v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom vedenej

pod sp. zn. , keďže si musel byť vedomý, že dôsledkom tohto postupu bude

zrušenie rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 16. januára 2014 a jeho

nahradenie rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn.

z 22. mája 2014, pričom do uloženia trestu sa započíta aj trest uložený v predošlom období,

ktorý nemôže byť miernejší ako trest už uložený skorším rozsudkom (§ 42 ods. 2 Trestného

zákona). V naznačenom smere ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle

a limitujúceho vzťah ústavného súdu ku

všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred

všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane

argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred

ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na

posúdenie takejto argumentácie (, , ,

, ). Úvahy sťažovateľa v tom smere, že s konaním o dohode

o vine a treste súhlasil, pretože „nemohol riskovať ešte vyššie navýšenie trestu“, sú len jeho

účelovou kalkuláciou s výškou trestu.

23. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v

súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (, ). Taktiež podľa už mnohonásobne

judikovaného názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Po analýze napadnutého

rozhodnutia krajského súdu (v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi z napadnutého

rozhodnutia okresného súdu, pozn.) ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery

odôvodňujúce nesplnenie podmienok potrebných na povolenie obnovy konania ako zákonné

a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať

právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho

ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa , a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti taktiež odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa . Pretože

ústavný súd nezistil porušenie , ktorého materiálnym obsahom je aj

konanie/postup súdu vo veci, nemohlo dôjsť k porušeniu ani ďalších sťažovateľom

označených práv podľa , , a a dohovoru,

čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 k dohovoru a napokon aj čl. 49 ods. 3 charty

a ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

24. Ústavný súd poukazuje tiež na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom,

ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je

v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež

poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,

X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia

judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel

a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe

právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd

hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu ().

Taktiež nie je možné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok (, , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júla 2017