Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 373/2017
PDF · 423.36 KB
No categories available
I. ÚS 373/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , toho času
pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 49 ods. 3 Charty základných práv
Európskej únie uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 210/2016-41 z 12. januára
2017 v spojení s uznesením Okresného súdu Senica č. k. 1 Nt 13/2016-29 z 5. septembra
2016, ako aj rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. 2 T 114/2013-139 zo 16. januára 2014
a rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 2 T 69/2014-84 z 22. mája 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2017
doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 2
Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„protokol č. 7 k dohovoru“) a čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie (ďalej
len „charta“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
5 Tos 210/2016-41 z 12. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)
v spojení s uznesením Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Nt 13/2016-
29 z 5. septembra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), ako
aj rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 114/2013-139 zo 16. januára 2014 a Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom rozsudkom č. k. 2 T 69/2014-84 z 22. mája 2014.
2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
č. k. 2 T 114/2013-139 zo 16. januára 2014 v konaní proti ušlému právoplatne odsúdený pre
zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za spáchanie ktorého mu bol
uložený trest odňatia slobody v trvaní siedmich rokov nepodmienečne so zaradením
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Sťažovateľ
po svojom zadržaní a dodaní do výkonu trestu odňatia slobody sa svojím návrhom
zo 6. júna 2014 doručeným okresnému súdu 11. júna 2014 podaným podľa § 362 ods. 2
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) domáhal opätovného prejednania svojej právoplatne skončenej trestnej veci
vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 114/2013. Okresný súd návrh sťažovateľa svojím
uznesením č. k. 2 T 114/2013-210 z 29. septembra 2015 v spojení s uznesením krajského
súdu č. k. 6 Tos 188/2015-224 z 26. novembra 2015 zamietol, a to z dôvodu
nezistenia/nesplnenia zákonom predpokladaných podmienok pre takéto konanie. V ďalšom
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom č. k. 2 T 69/2014-84 z 22. mája 2014
schválil dohodou o vine a treste uzavretú medzi sťažovateľom a prokurátorom Okresnej
prokuratúry Nové Mesto nad Váhom, v dôsledku schválenia ktorej Okresný súd Nové
Mesto nad Váhom rozhodol o uložení súhrnného trestu odňatia slobody sťažovateľovi
vo výmere siedmich rokov a jedného mesiaca a zrušení rozsudku okresného súdu č. k.
2 T 114/2013-139 zo 16. januára 2014 vydaného v konaní proti ušlému a právoplatného
16. januára 2014, ako aj všetkých na nich obsahovo nadväzujúcich rozhodnutí. Následne
sa sťažovateľ svojím návrhom z 28. novembra 2016 domáhal obnovy konania v jeho
právoplatne skončenej trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 114/2013,
o ktorom rozhodol okresný súd uznesením č. k. 1 Nt 13/2016-29 z 5. septembra 2016
v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 5 Tos 210/2016-41 z 12. januára 2017 jeho
zamietnutím z dôvodu nezistenia podmienok na povolenie obnovy konania. V ostatnom
sťažovateľ podal na ústavnom súde sťažnosť.
3. Nosnou/kľúčovou argumentáciou sťažovateľa je jeho nesúhlas s jeho
právoplatným odsúdením pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného
zákona rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 114/2013-139 zo 16. januára 2014 ako ušlého
s tým, že sa mu nepodarilo dosiahnuť nápravu ani postupom podľa § 362 ods. 2 Trestného
poriadku a ani postupom podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku. Ako sám uvádza,
„... v konaní vedenom pod sp. zn. 2T/114/2013-139 rozsudku OS-Senica som sa sťažovateľ
v procesnom postavení osoby obvinenej a odsúdenej v materiálnom svetle a význame
domohol resp. nevymohol nároku a práva na vykonanie konania- hlavného pojednávania
a ani opätovného prejednania (mojej) veci v mojej prítomnosti-resp. v mojej osobnej účasti,
pričom uvedený spôsob postupu a sním súvisiace rozhodnutia všeobecného súdu je
nevyhnutné a žiaduce vyhodnotiť ako mi. predčasne a unáhlene zároveň nimi sťažovateľovi
boli a sú výslovne úplne popreté a odopreté základne ústavné práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 čl. 48 ods. 2 a násl. Ústavy SR, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a. nasl.
Dohovoru... ku odopretiu ktorých došlo zrejme nezákonným aj nesprávnym postupom
všeobecných súdov v... označených konaniach – rozhodnutiach, ktoré sú voči sťažovateľovi
dôsledkami až zjavne diskriminačne a brániace v reálnom-materiálnom vymožení ale aj
v ochrane základných práv a ich podstaty ktorou je reálne poskytnutie súdnej ochrany
všeobecným súdom v zmysle záruk a požiadaviek podľa čl. 46 ods. 1. čl. 48 ods. 2 ústavy SR
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru odopretým aj základného práva na spravodlivé súdne
konanie a práva na prejednanie veci v prítomnosti obv. ods. sťažovateľa“. V podanej
ústavnej sťažnosti sťažovateľ opätovne poukazom na skutkové okolnosti svojej trestnej veci
vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 114/2013 v súhrne konštatuje, že „... Trestné
konanie a hlavné pojednávanie pod č.k. 2T/114/2013 na Okresnom súde Senica bolo vedené
a vykonané ako proti ušlému... bez splnenia zákonných podmienok a bez relevantného
preukázania všeobecnými súdmi prezentovanej skutočnosti o subjektívnej vedomosti
obvineného sťažovateľa o jeho odsúdení a o uloženom treste o čom nemal žiadnu vedomosť
a to až do dna :01.02.2014 kedy bol zadržaný pričom mu bolo oznámené že bol odsúdený
a potrestaný v neprítomnosti.“. V ďalšom skonštatoval, že „... sťažnosťou namietané
konania a rozhodnutia všeobecných súdov v trestnej veci obvineného-sťažovateľa... súd...
natoľko jednostranne formálne formalistické že zjavne opomínajú až odoprierajú tie
najdôležitejšie, najpodstatnejšie prvky a princípy ktoré sú neoddeliteľnou a nevyhnutnou
súčasťou a požiadavkou spravodlivosti garantované súdnou ochranou a významom záruk
ale i práv v článku: 46 ods. 1 ústavy SR, článku 6 ods. 1 dohovoru ktoré boli a sú porušené
postupom a vyššie uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov v zrejmý neprospech obv.
ods. sťažovateľa, ktorému tak boli doslova odopreté – odňaté všetky vyššie uvedené práva
v materiálnom zmysle a význame a súvisiace procesné záruky ktoré nemal možnosť reálne-
materiálne uplatniť ani užiť.“. V ostatnom k dohode o vine a treste schválenej rozsudkom
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 2 T 69/2014-84 z 22. mája 2014 poukázal
na to, že dôvodom jeho súhlasu bola skutočnosť, že „... nemal veľký na výber a nemohol...
riskovať ešte vyššie navýšenie trestu“.
4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1/ Krajský súd Trnava uznesením č.k. 5Tos/210/2016-41 zo dňa : 12.1.2017
v spojení s uznesením Okresného súdu Senica č. k. 1Nt/13/2016-29 z 05.9.2016 v spojení
s rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. 2T/114/2013-139 zo :16.01.2014 ako aj Okresný
súd Nové mesto nad Váhom rozsudkom č. k. 2T/69/2014-84 zo dňa :22.05.2014 porušili
základné práva ... zaručené článkom : 17 ods. 2, článkom : 46 ods. 1,
článkom : 48 ods. 2 Ústavy SR a článkom : 6 ods. 1, ods. 3, článkom : 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a článkom : 2 ods. 1, článkom : 4 ods. 2
Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušením jeho
práva podľa článku : 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie.
2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu Trnava č.k.
5Tos/210/2016-41 z 12.01.2017 v spojení s uznesením Okresného súdu Senica č.k.
1Nt/13/2016-29 z 05.9.2016 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Senica č.k.
2T/114/2013-139 zo dňa 16.01.2014 (prípadne aj v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Nové mesto nad Váhom č.k. 2T/69/2014-84 zo dňa : 22.05.2014), a súvisiace napádané
rozhodnutia uznesených všeobecných súdov a ukladá Okresnému súdu Senica aby vo veci
pod č.k. 2T/114/2013 opätovne konal a opätovne prejednal vec odsúdeného:
podľa § 362 ods. 1 Tr. poriadku v jeho prítomnosti a za jeho osobnej účasti
v trestnom konaní č. 2T/114/2013 s možnosťou uplatnenia základných práv a procesných
práv vo veci ktorá sa jeho osoby a odsúdenia priamo týka a dotýka..
3/ Okresnému súdu Senica v k.č. 2T/114/2013 ukladá uhradiť trovy právneho
zastúpenia ustanoveným právnym zástupcom – advokátom...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.A
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k.
2 T 114/2013-139 zo 16. januára 2014 a rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom č. k. 2 T 69/2014-84 z 22. mája 2014
7. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04). Z uvedeného je zrejmé,
že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03,
8. Sťažnosť sťažovateľa smeruje aj proti rozsudku okresného súdu č. k.
2 T 114/2013-139 zo 16. januára 2014 a rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
č. k. 2 T 69/2014-84 z 22. mája 2014, čo je „prima facie“ dávno po uplynutí zákonnej
dvojmesačnej lehoty, preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako podanú oneskorene.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde v tejto jej časti z dôvodu oneskorenosti.
II.B
K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu č. k.
1 Nt 13/2016-29 z 5. septembra 2016
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrh z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jeho prejednanie, ak právomoci ústavného súdu prechádza právomoc
iného orgánu verejnej moci. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý
znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa
zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv
pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
10. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Každá fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je
kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (II. ÚS 148/02,
IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).
11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu týkajúce sa rozhodnutia
o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania, ústavný súd vzhľadom na už uvedené
poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť ako
riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu č. k.
5 Tos 210/2016-41 z 12. januára 2017
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov
(I. ÚS 66/98). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,
predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou
sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany
dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska
požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).
13. Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Tos 210/2016-41 z 12. januára 2017
v podstatnom vyplýva:
„Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu
v Senici sp. zn. 2T/114/2013 zo dňa 16.1.2014, právoplatného dňa 16.1.2014 bol
uznaný za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.,
za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov nepodmienečne s tým, že pre
výkon trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom
stráženia. Trestné konanie bolo proti obvinenému vykonané ako proti ušlému, keďže súdu
nebola známa adresa jeho pobytu, pričom obhajca obvineného i prokurátor sa na
pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, výslovne vzdali práva podať proti
nemu odvolanie.
Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 2T/69/2014 zo dňa
22.5.2014, právoplatného dňa 22.5.2014 bola schválená dohoda o vine a treste uzatvorená
medzi odsúdeným a prokurátorom Okresnej prokuratúry Nove Mesto
nad Váhom, na základe ktorej bol uznaný za vinného z prečinu marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. za čo mu bol uložený
súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 1 mesiac nepodmienečne, so zaradením
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, a súčasne bol
zrušený výrok o treste uloženom odsúdenému rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn.
2T/114/2013 zo dňa 16.1.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Ďalej uznesením Okresného súdu Senica sp. zn. 2T/114/2013 zo dňa 29.9.2015
právoplatného dňa 26.11.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
6Tos/188/2015 zo dňa 26.11.2015 súd podľa § 362 ods. Tr. por. zamietol žiadosť
odsúdeného o znovuprejednanie veci vedenej tamojším súdom pod sp. zn.
2T/114/2013 v jeho prítomnosti s odôvodnením, že odsúdený v konaní Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom sp. zn. 2T/69/2014 nijakým spôsobom nenamietal odsúdenie vo veci
Okresného súdu Senica sp. zn. 2T/114/2013, a trest, ktorý mu bol v rámci dohody o vine
a treste prokurátorom navrhnutý prijal. Zároveň bolo v konaní potvrdení, že v čase
vynesenia rozsudku vo veci Okresného súdu Senica sp. zn. 2T/114/2013 sa
vyhýbal trestu a jeho pobyt nebol policajným orgánom známy, lebo v opačnom prípade
by na neho nebol Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom dňa 27.1.2014 vydaný európsky
zatýkací rozkaz, na základe ktorého bol odsúdený následne zatknutý a dodaný do výkonu
trestu odňatia slobody.
Z obsahu spisu krajský súd zistil, že odsúdený podal na okresný súd dňa 8.3.2016
návrh na povolenie obnovy konania vo veci OS Senica sp. zn. 2T/114/2013, v ktorom
poukázal na to, že celé trestné konanie pod sp. zn. 2T/114/2013 bolo vedené v jeho
neprítomnosti, že vo veci vedenej Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn.
2T/69/2014 súhlasil len s uložením jednomesačným trestom odňatia slobody a nie aj
s doloženým trestom vo výmere 7 rokov z konania Okresného súdu Senica sp. zn.
2T/114/2013, a že obhajca ustanovený mu v konaní pod sp. zn. 2T/114/2013 nepodal vo veci
odvolanie, hoci bol na taký úkon oprávnený a to navyše bez toho, aby poznal jeho
stanovisko vo veci. Ďalej v návrhu uviedol, že v konaní OS Senica sp. zn. 2T/114/2013
nemal reálnu možnosť navrhnúť vypočutie svedkov a možnosť položiť im aj poškodenému
otázky, a ani nemal možnosť uplatniť si všetky svoje práva a záruky ako osoby obvinenej
v konaní, keďže nebol prítomný ani na neverejnom zasadnutí, na ktorom sa rozhodovalo
o jeho návrhu na opätovné prejednanie veci v jeho prítomnosti.
Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova, konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 399 ods. 2 Tr. por. súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne,
ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.
Pokiaľ ide o namietané nezákonné zrealizovanie hlavného pojednávania
v neprítomnosti odsúdeného je potrebné skonštatovať, že zákonnosť využitia inštitútu
konania proti ušlému už bola posúdená Okresným súdom v Senici ako i odvolacím súdom,
ktorý skonštatoval, že podmienky na postupnosť v zmysle § 358 ods. 1 Tr. por. boli v čase
konania hlavného pojednávania splnené. Skutočnosť, že takýto postup súdu bol dôvodný
a opodstatnený bola preukázaná v rámci konania o návrhu odsúdeného na opätovné
prejednanie veci súdom v jeho prítomnosti v zmysle § 362 Tr. por., kde bolo jednoznačne
potvrdené, že v čase vynesenia rozsudku vo veci sa odsúdený trestu vyhýbal, a jeho pobyt
bol neznámy, v dôsledku čoho bol na neho Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom
vydaný európsky zatýkací rozkaz. Až na základe takto vydaného zatýkacieho rozkazu bol
odsúdený následne zatknutý a dodaný do výkonu trestu odňatia slobody. Námietky
odsúdeného preto v tomto smere sú i zo strany krajského súdu neakceptovateľné.
Rovnako krajský súd za neopodstatnené považoval i námietky odsúdeného i pokiaľ
ide o samotné konanie o dohode o vine a treste vedené na Okresnom súde v Novom Meste
nad Váhom pod sp. zn. 2T/69/2014, nakoľko z obsahu spisu nepochybne vyplývajú
skutočnosti, že dohoda o vine a treste bola vykonaná v súlade so zákonom, pričom odsúdený
tak ako vyplýva zo znenia o dohode o vine a treste túto prijal bez toho, aby akýmkoľvek
spôsobom odsúdenie vo veci Okresného súdu v Senici sp. zn. 2T/114/2013 spochybnil.
I pokiaľ ide o samotný rozsah vykonaného dokazovania, i krajský súd má zato, že
v predmetnej veci okresný súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu v dostatočnej
miere na to, aby mohol vo veci zákonne a spravodlivo rozhodnúť.
Na základe vyššie uvedených skutočností preto krajský súd dospel k záveru, že
v danom prípade okresný súd postupoval správne, keď v zmysle § 399 ods. 2 Tr. por. návrh
odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietol a keďže ani krajský
súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, sťažnosť odsúdeného
podľa § 193 ods. 1 písm. c/Tr. por. zamietol.“
14. Z uznesenia okresného súdu č. k. 1 Nt 13/2016-29 z 5. septembra 2016
v podstatnom vyplýva:
«Rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. 2T/114/2013-139 zo dňa 16.1.2014.
právoplatným dňa 16.1.2014, bol , , uznaný za vinného
zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona, za čo mu bol
uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov nepodmienečne s tým, že pre výkon trestu
bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Trestné konanie bolo proti obvinenému vykonané ako proti ušlému, keďže súdu nebola
známa adresa jeho pobytu, pričom obhajca obvineného i prokurátor sa na pojednávaní, na
ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, výslovne vzdali práva podať proti nemu odvolanie.
Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 2T/69/2014-84 zo dňa
22.5.2014, právoplatným dňa 22.5.2014, bola schválená dohoda o vine a treste uzatvorená
medzi a prokurátorom Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom,
na základe ktorej bol uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a jeden mesiac nepodmienečne, so zaradením
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, a súčasne bol
zrušený výrok o treste uloženom odsúdenému rozsudkom Okresného súdu Senica č. k.
2T/114/2013-139 zo dňa 16.1.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.
Uznesením Okresného súdu Senica č. k. 2T/114/2013-210 zo dňa 29.9.2015,
právoplatným dňa 26.11.2015, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.
6Tos/188/2015-224 zo dňa 26.11.2015, súd následne podľa § 362 ods. 2 Trestného
poriadku zamietol žiadosť odsúdeného o znovuprejednanie veci vedenej
tunajším súdom pod sp. zn. 2T/114/2013 v jeho prítomnosti s odôvodnením, že odsúdený v
konaní Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 2T/69/2014 nijakým spôsobom
nenamietal odsúdenie vo veci Okresného súdu Senica sp. zn. 2T/114/2013 a trest, ktorý mu
bol v rámci dohody o vine a treste prokurátorom navrhnutý prijal. Zároveň bolo v konaní
potvrdené, že v čase vynesenia rozsudku vo veci Okresného súdu Senica sp. zn. 2T/114/2013
sa vyhýbal trestu a jeho pobyt nebol policajným orgánom známy, lebo
v opačnom prípade by na neho nebol Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom dňa
27.1.2014 vydaný európsky zatýkací rozkaz, na základe ktorého bol odsúdený následne
zatknutý a dodaný do výkonu trestu odňatia slobody.
Odsúdený podal na tunajšom súde dňa 8.3.2016 návrh na povolenie
obnovy konania vo veci Okresného súdu Senica sp. zn. 2T/114/2013, v ktorom poukázal
na to, že celé trestné konanie sp. zn. 2T/114/2013 bolo vedené v jeho neprítomnosti,
že vo veci vedenej Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 2T/69/2014 súhlasil
len s uloženým jednomesačným trestom odňatia slobody a nie aj s „doloženým“ trestom
vo výmere 7 rokov z konania Okresného súdu Senica sp. zn. 2T/114/2013, a že obhajca
ustanovený mu v konaní sp. zn. 2T/114/2013 nepodal vo veci odvolanie, hoci bol na taký
úkon oprávnený/povinný, a to navyše bez toho, aby poznal jeho stanovisko vo veci. Ďalej
odsúdený uviedol, že v konaní Okresného súdu Senica sp. zn. 2T/114/2013 nemal reálnu
možnosť navrhnúť vypočutie svedkov a možnosť položiť im aj poškodenému otázky, a ani
nemal možnosť uplatniť si všetky svoje práva a záruky ako osoby obvinenej v konaní, keďže
nebol prítomný ani na neverejnom zasadnutí, na ktorom sa rozhodovalo o jeho návrhu na
opätovné prejednanie veci v jeho prítomnosti.
Súd vo veci vykonal dňa 5.9.2016 verejné zasadnutie, na ktorom odsúdený
vypovedal, že dňa 7.7.2013 sním prišla do Senice aj istá , ktorá tam bola celý
čas a následne sa s ním vrátila späť na Myjavu, napriek tomu však ako svedkyňa vypočutá
nebola. Bolo tam na mieste činu viacero svedkov, ktorí neboli vypočutí. Svedok
bol v podstate jeho komplic a tento tiež bil. Nejednalo sa pritom
o jeho peniaze (odsúdeného). Súdený mal byť za iný trestný čin, než ktorý mu bol kladený
za vinu. Je si vedomý, že ublížil, ale nešiel tam s úmyslom lúpiť, ale mu
povedal, že keď mu dá peniaze, ktoré dlhuje, má od nich pokoj. Toto uviedol aj pri výsluchu
na polícii dňa 7.7.2013. Žiadne „daj čo máš pri sebe“ tam nebolo a nevie, ako sa to tam
dostalo, aj keď je pravda, že zápisnicu podpísal, no nevypovedal tak. Zrejme to v zápisnici
o výsluchu prehliadol, ale je si vedomý toho, čo poškodenému povedal. Keby mu bola daná
možnosť konfrontácie so svedkom a poškodeným ,
určite by potvrdili, čo mu tam povedal, lebo tam boli iba oni. V diaľke boli ľudia, čo videli,
čo sa tam stalo - sedeli na lavičkách na židovskom cintoríne, ale priamo na mieste činu boli
len oni traja a len oni vedia, čo medzi sebou hovorili. Videli to všetci, ale nepočuli, o čom
sa bavili. Stalo sa to vedľa na bývalom židovskom cintoríne, kde začal biť
a použil na neho slzotvorný plyn. Na to on začal utekať, vbehol pomedzi bytovky
a keď si uvedomil, že nemá kam utiecť, zastavil sa a išiel za nimi. Niektorí, čo sedeli na
lavičkách, boli zvedaví a išli za nimi, boli od nich asi 20 metrov, teda nie ďaleko. Vtedy mu
povedal tú vetu, že keď mu dá tie peniaze, má od nich pokoj, na čo on odpovedal, že pri
sebe žiadne peniaze nemá a musí si ísť po ne do auta. Išli potom k autu, ale poškodený sa
otočil a všimol si nejaké nezabuchnuté okno na bytovke, kam následne vliezol a okno
zamkol. Potom išli späť k . kde mal poškodený odstavené auto. Jeho kamaráti tam
fajčili, nejakí , a . Povedal im, aby si vytiahli z auta
veci, že ho zamyká a bude poškodeného čakať v . V tej chvíli s poškodeným niekto z
nich telefonoval a tak mu nechal odkázať, že bude v Sotinej v , nech si tam príde po
kľúče a dá dlžné peniaze. Z toho vyplýva, že nešlo o zločin lúpeže, ale o
vydieranie, ale keďže ho súdili ako ušlého, nemohol k tým dôkazom nič povedať. Pri lúpeži
je len malý krôčik k tomu, aby sa jednalo o krádež a vydieranie, a vyšetrovateľ to tak v
podstate mal vyhodnotiť. Podmienky na konanie proti ušlému podľa neho neboli splnené,
lebo v čase vyhlásenia rozsudku bol na Slovensku, ale nemal vedomosť o tom, že sa v jeho
trestnej veci pojednáva. Bol na Myjave u svojej družky a matky jeho detí, potom bol v
Čechách v Plzni, kde pracoval. Družka o jeho práci v Plzni a o tom, kde sa nachádza,
vedela, a aj svedkovia vedeli, že odišiel do Čiech. O žiadnych predvolaniach vo veci
vedomosť nemá, posledné mu došlo 15.10., kedy mu prišiel nástup trestu na 14 mesiacov.
Prokurátorka Okresnej prokuratúry Senica na verejnom zasadnutí uviedla, že
skutočnosti, ktorými odsúdený odôvodňuje svoj návrh na povolenie obnovy
konania, takýto postup neodôvodňujú. Odsúdený bol zo spáchania trestnej činnosti, ktorej
sa mal dopustiť dňa 7.7.2013, usvedčený poškodeným , ktorý podrobne
popísal priebeh incidentu, pri ktorom boli bezprostredne prítomní len poškodený, odsúdený
a svedok . Sám odsúdený uviedol, že pri fyzickom napadnutí poškodeného
boli prítomné len tieto osoby, a hoci s ním svedkyňa mohla do Senice prísť,
pri samotnom skutku prítomná nebola, a teda jej svedecká výpoveď nemá taký charakter,
aby mohla odôvodniť iné rozhodnutie vo veci. Odsúdený tiež žiadal vypočuť ďalších
svedkov, ktorí mali byť na mieste činu v inkriminovaný deň prítomní, avšak týchto nijako
nekonkretizoval, pričom všetci ostaní svedkovia, ktorých prítomnosť pri skutku vyplynula
už vypočutí boli. Pokiaľ ide o namietané nezákonné zrealizovanie hlavného pojednávania
v neprítomnosti odsúdeného, zákonnosť využitia inštitútu konania proti ušlému už bola
posúdená Okresným súdom Senica i súdom odvolacím, ktorý skonštatoval, že podmienky
na postup podľa § 358 ods. 1 Trestného poriadku boli v čase konania hlavného
pojednávania splnené.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej aj „Tr. por.“), obnova konania, ktoré
sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí,
ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe
alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie
o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere
k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 399 ods. 2 Tr. por., súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne,
ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.
Vzhľadom na podaný návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania tunajšieho
súdu sp. zn. 2T/114/2013 súd skúmal, či sú na takýto postup súdu splnené zákonné
podmienky predpokladané v § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Odsúdený namietal, že celé trestné konanie vedené Okresným súdom Senica
pod sp. zn. 2T/114/2013 bolo vedené v jeho neprítomnosti, v dôsledku čoho nemohol vo veci
navrhnúť vypočutie svedkov a nemohol sa vyjadriť k vykonaným dôkazom. K tomuto súd
uvádza, že predmetné konanie bolo proti odsúdenému vedené ako proti ušlému, nakoľko
v tom čase nebola súdu známa adresa jeho pobytu. Skutočnosť, že takýto postup súdu bol
dôvodný a opodstatnený bola preukázaná v rámci konania o návrhu odsúdeného na
opätovné prejednanie veci súdom v jeho prítomnosti v zmysle § 362 Trestného poriadku
(uznesenie Okresného súdu Senica č. k. 2T/114/2013-210 zo dňa 29.9.2015), kde bolo
jednoznačne potvrdené, že v čase vynesenia rozsudku vo veci sa odsúdený trestu vyhýbal
a jeho pobyt bol neznámy, v dôsledku čoho bol na neho Okresným súdom Nové Mesto nad
Váhom vydaný európsky zatýkací rozkaz. Až na základe takto vydaného zatýkacieho rozkazu
bol odsúdený následne zatknutý a dodaný do výkonu trestu odňatia slobody, a súd preto
nemal dôvod pokladať námietky odsúdeného v naznačenom smere za dôvodné
a opodstatnené. Rovnako tak súd nepokladal za opodstatnené ani tvrdenie odsúdeného,
že v rámci konania o dohode o vine a treste vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad
Váhom pod sp. zn. 2T/69/2014 súhlasil len s uložením jednomesačného trestu odňatia
slobody. Znenie dohody o vine a treste bolo odsúdenému známe a s týmto súhlasil a prijal
ho bez toho, že by akýmkoľvek spôsobom odsúdenie vo veci Okresného súdu Senica sp. zn.
2T/114/2013 spochybnil, s tým, že ešte aj na následne konanom verejnom zasadnutí súdu
mal možnosť schválenie uzatvorenej dohody o vine a treste odvrátiť. Toto však odsúdený
neurobil a uzavretú dohodu nijako nenamietal, a preto sa súdu ani v tomto smere
relevantnosť tvrdenia odsúdeného nepotvrdila. Čo sa potom týka výsluchu ďalších svedkov
v konaní, výslovne však zo strany odsúdeného označenej iba , súd takýto
výsluch, resp. výsluchy nepokladal za existenciu takých okolností, ktoré by v rámci
obnoveného konania mohli privodiť iné rozhodnutie vo veci. Odsúdený sa k spáchaniu
trestnej činnosti priznal a na vykonanom verejnom zasadnutí výslovne potvrdil, že pri
incidente, za ktorý bol v konaní súdený, boli priamo prítomní iba poškodený, odsúdený
a svedok . Ostatní sa podľa odsúdeného len z diaľky prizerali tomu. čo sa deje,
avšak nepočuli, o čom sa vtedy bavili. Nie je preto podľa názoru súdu namieste tvrdenie,
že výsluch svedkyne či iných, navyše nestotožnených svedkov by mohol súd
priviesť k iným záverom (najmä však k inej právnej kvalifikácii skutku), než k akým dospel
v pôvodnom trestnom konaní.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd konštatuje, že v konaní nezistil
existenciu žiadnych okolností či dôkazov, ktoré by odôvodňovali povolenie obnovy konania
a mohli by pre odsúdeného privodiť iné rozhodnutie vo veci, a preto súd návrh odsúdeného
na povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu Senica spisová značka 2T/114/2013
podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku ako nedôvodný zamietol.»
15. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 6
ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu,
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu...,
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe,
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru každý, koho súd uzná za vinného
z trestného činu, má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa.
Výkon tohto práva vrátane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon. Podľa
čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 k dohovoru ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na
prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové
alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli
ovplyvniť rozhodovanie vo veci.
Podľa čl. 49 ods. 3 charty prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu.
16. V prvom rade musí ústavný súd poznamenať, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6
ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku
dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje
o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia.
Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd
alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý
upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp.
povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.
17. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu
čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré
treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B.
v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože
rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy
konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho
charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto
ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho
konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny
štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina, 2003. s. 370 – s. 371, ktorý v tejto súvislosti
poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions
et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].
18. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou
ústavného súdu (I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011) preto
neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súdu v jeho napadnutom
rozhodnutí kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými
slovami, v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa
§ 393 a nasl. Trestného poriadku nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu
čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho
ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta,
a napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v časti spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. K rovnakému
záveru dospel ústavný súd aj pri skúmaní sťažovateľom namietaného porušenia čl. 17 ods. 2
ústavy, keďže obsah a rozsah uvedeného práva v tomto článku nemá vecnú súvislosť
s rozhodovaním všeobecných súdov o mimoriadnom opravnom prostriedku (obnove
konania), v dôsledku čoho je jeho argumentácia v tomto smere zjavne neopodstatnená,
a preto jeho sťažnosť aj v tejto jej časti bolo potrebné odmietnuť rovnako z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. K rovnakému záveru dospel
ústavný súd aj pri posudzovaní sťažovateľom namietaného porušenia čl. 6 ods. 3 písm. a)
a e) dohovoru, pretože ich obsahové vyjadrenie nedopadá na okolnosti sťažovateľovej veci.
19. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov v rámci
im zverených kompetencií legislatívne vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom tejto ochrany (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04, III. ÚS 260/06, I. ÚS 110/07, III. ÚS 2/09 a iné). Inými slovami, skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
20. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a Trestného zákona, ktoré interpretoval
a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne a právne
akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade so zákonom a ústavne konformný, po preskúmaní
ktorého ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľom namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo zakladá dôvod
odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť. Inými slovami, krajský súd vzal na vedomie podstatu argumentov
sťažovateľa, pričom zároveň predstavil svoje argumenty, ktoré ho viedli k záveru
o nezistení dôvodov na obnovu konania v jeho právoplatne skončene trestnej veci vedenej
na okresnom súde pod sp. zn. 27 114/2013, ktoré nepovažuje za zjavne neopodstatnené
alebo arbitrárne. V tejto súvislosti ústavný súd akcentuje, že mu neprináleží sa vyjadrovať
k právnej podstate skutočností, na podklade ktorých v danom prípade bola vyvodená proti
sťažovateľovi trestnoprávna zodpovednosť, a v naznačenom smere ani hodnotiť a ani
„vážiť“ jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to či
sú/nie sú postačujúce na záver o vyvodení trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa pre
tento alebo iný trestný čin. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany
ústavnosti je skúmať iba ústavne kautely postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce
závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z pohľadu toho,
či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi
okolnosťami tej-ktorej veci. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý v konaní
pred každou súdnou inštanciou ponúka vlastné zhodnotenie vykonaných dôkazov
a dožaduje sa iného, preň priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje,
že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.
21. V ďalšom ústavný súd poukazuje na to, že inštitút obnovy konania predstavuje
zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže umožňuje
príslušnému orgánu verejnej moci konať a rozhodovať o veciach právoplatne rozhodnutých.
Účelom konania o povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom, je odstránenie prípadných justičných omylov. V danom prípade
možnosť prelomenia princípu právnej istoty vyplýva z nadradenosti verejného záujmu na
správnom, a teda spravodlivom trestnoprávnom rozhodnutí nad verejným záujmom na
právnej istote.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
V konaní o povolenie obnovy konania podľa Trestného poriadku príslušný súd
nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia, ale posudzuje otázku,
či nové skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu
odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, než ktoré už bolo vydané. Pri posudzovaní
odôvodnenosti návrhu na povolenie obnovy konania príslušný súd skúma, či sú
navrhovateľom označené nové skutočnosti alebo dôkazy spôsobilé zabezpečiť mu
v obnovenom konaní priaznivejšie rozhodnutie.
22. V nadväznosti na uvedené (bod 21) ústavný konštatuje, že sťažovateľom
prednesená argumentácia tak v jeho podanej ústavnej sťažnosti, ako aj v návrhu na
povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku, je len replikou jeho
námietok predostretých už v predošlom období a z pohľadu skúmania podmienok obnovy
konania nepredstavuje skutočnosti nové, ktoré by dosiaľ neboli už vo veci konajúcim súdom
známe. Z tohto uhľa pohľadu teda sťažovateľ nepredložil vo veci konajúcim súdom „nové
skutočnosti, ktoré by neboli doteraz známe“, ale o revíziu svojho právoplatného odsúdenia
sa pokúša aj prostredníctvom inštitútu obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného
poriadku, tak ako sa o tento cieľ pokúšal aj využitím inštitútu podľa § 358 a nasl. Trestného
poriadku. Navyše, vychádzajúc z jeho argumentácie, podľa ktorej „... nešlo o zločin lúpeže,
ale o vydieranie...Pri lúpeži je len malý krôčik k tomu, aby sa jednalo o krádež a vydieranie
a vyšetrovateľ to tak v podstate mal vyhodnotiť.“, sa ústavnému súdu žiada poznamenať, že
touto argumentáciou sa v podstate sťažovateľ aj priznáva ku spáchaniu trestného činu, teda
priznáva sa ku spáchaniu skutku kladeného mu za vinu, ktorý bol posúdený ako zločin
lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona s trestnoprávnou sankciou trestu odňatia
slobody v trvaní troch až ôsmich rokov a ktorý bol sťažovateľovi uložený v hornej hranici
trestnej sadzby, pričom sťažovateľom „doporučovaná“ trestnoprávna kvalifikácia skutku
ako zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona má obdobnú trestnoprávnu
sankciu, a to vo výmere trestu odňatia slobody na dva až šesť rokov. V nadväznosti na
sťažovateľom označené práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru a základné právo
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a vychádzajúc zo základnej zásady už rímskeho práva „právo
patrí bdelým“ mal sťažovateľ jednoznačnú vedomosť o svojom trestnom stíhaní a mal tomu
podriadiť aj svoj prístup k predmetnej trestnej veci, v dôsledku čoho mohol „aktívne brániť
svoje práva“ už v pôvodnom konaní, v dôsledku ktorého postupu by okresný súd nekonal
postupom podľa § 358 a nasl. Trestného poriadku a Okresný súd Nové Mesto nad Váhom
by naň nevydal európsky zatýkací rozkaz. Naostatok sťažovateľ mal možnosť v konaní
o návrhu na povolenie obnovy konania na verejnom zasadnutí senátu okresného súdu
5. septembra 2016 osobne sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam svojej trestnej veci vrátane
uvedenia všetkých relevantných skutočností majúcich potencionálny dopad/ingerenciu na
výsledok tohto konania.
Taktiež je pre ústavný súd nepochopením, prečo súhlasil s konaním o dohode o vine
a treste v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom vedenej
pod sp. zn. 2 T 69/2014, keďže si musel byť vedomý, že dôsledkom tohto postupu bude
zrušenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 114/2013 zo 16. januára 2014 a jeho
nahradenie rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 2 T 69/2014
z 22. mája 2014, pričom do uloženia trestu sa započíta aj trest uložený v predošlom období,
ktorý nemôže byť miernejší ako trest už uložený skorším rozsudkom (§ 42 ods. 2 Trestného
zákona). V naznačenom smere ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle
čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku
všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred
všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane
argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred
ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na
posúdenie takejto argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04,
IV. ÚS 266/08, IV. ÚS 340/2013). Úvahy sťažovateľa v tom smere, že s konaním o dohode
o vine a treste súhlasil, pretože „nemohol riskovať ešte vyššie navýšenie trestu“, sú len jeho
účelovou kalkuláciou s výškou trestu.
23. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude
spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v
súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne
judikovaného názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia
vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Po analýze napadnutého
rozhodnutia krajského súdu (v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi z napadnutého
rozhodnutia okresného súdu, pozn.) ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery
odôvodňujúce nesplnenie podmienok potrebných na povolenie obnovy konania ako zákonné
a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať
právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho
ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
krajského súdu a namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti taktiež odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pretože
ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého materiálnym obsahom je aj
konanie/postup súdu vo veci, nemohlo dôjsť k porušeniu ani ďalších sťažovateľom
označených práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) a čl. 13 dohovoru,
čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 k dohovoru a napokon aj čl. 49 ods. 3 charty
a ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
24. Ústavný súd poukazuje tiež na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom,
ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je
v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež
poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,
X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel
a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe
právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd
hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).
Taktiež nie je možné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júla 2017