Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 577/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , , Česká republika, zastúpeného advokátom

Mgr. Michalom Mozolíkom, Palárikova 1449, Čadca, ktorou namieta porušenie základných

práv podľa , , , a 2 Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. mája 2016, postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. , 137/2012 a jeho uznesením

z 19. novembra 2012, postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. septembra 2011 a postupom Krajského

súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. a sp. zn. ) a jeho uznesením z 27. marca 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. septembra 2016 doručená sťažnosť , , ,

Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Michalom

Mozolíkom, Palárikova 1449, Čadca, ktorou namieta porušenie základných práv podľa

, , , a 2 (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením

z 24. mája 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), postupom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. ,

137/2012 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením

z 19. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), postupom

Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho

uznesením z 2. septembra 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

[pôvodne vedenom pod sp. zn. a sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie Krajského súdu v Košiciach“)] a jeho uznesením z 27. marca 2009 (ďalej len

„napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. v procesnom

postavení oprávneného vo veci vymoženia sumy 2 871,71 € proti povinnému (obec

). Exekučným titulom v označenom exekučnom konaní bol platobný rozkaz

Krajského súdu v Košiciach č. k. -22 z 1. júla 1997 (ďalej len

„platobný rozkaz z 1. júla 1997“). Okresný súd v predmetnom konaní uznesením

č. k. -615 z 20. mája 2010 (ďalej len „uznesenie z 20. mája 2010“) povolil

odklad exekúcie až do právoplatného skončenia konania vedeného Krajským súdom

v Košiciach pod sp. zn. .

Pred Krajským súdom v Košiciach sa pod sp. zn. vedie konanie, ktorého

predmetom je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa o zaplatenie sumy 2 871,71 €

s príslušenstvom [ide o konanie, ktoré nadväzuje na skutočnosť, že proti platobnému

rozkazu Krajského súdu v Košiciach z 1. júla 1997 povinný podal odpor, v dôsledku čoho

došlo k jeho zrušeniu v súlade s v tom čase platným a účinným § 174 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v plnom rozsahu, pozn.]. V dôsledku zrušenia

exekučného titulu okresný súd exekučné konanie vedené pod sp. zn.

napadnutým uznesením zastavil v súlade s § 57 ods. 1 písm. b) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Krajský súd napadnutým uznesením napadnuté uznesenie okresného súdu

a uznesenie okresného súdu z 20. mája 2010 potvrdil ako vecne správne. Proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým

uznesením odmietol ako procesne neprípustné.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd vyhodnotil nesprávne jeho dovolaciu námietku

odňatia možnosti konať pred súdom, ku ktorému malo dôjsť tým, že v jeho exekučnej veci

nebolo zo strany okresného súdu ani krajského súdu nariadené pojednávanie. Sťažovateľ

v tejto súvislosti zdôrazňuje, že krajský súd „zjavne porušil právo oprávneného konať pred

súdom tým, že nesplnil svoju povinnosť a nenariadil konanie súdu podľa § 214 ods. 1,

písm. a), b), c) a dňa 19. 11. 2012 rozhodol kabinetne bez dôkazov vo veci

odvolania proti uzneseniu o zastavení exekúcie z 2. 9. 2011, zabránil tak oprávnenému

konať pred súdom rovnako vo veci odvolania proti uzneseniu o odklade exekúcie z 20. 5.

2010 a rozhodol kabinetne bez dôkazov o odvolaní proti odkladu exekúcie. Potvrdenie

uznesenia o odložení exekúcie z 20. 5. 2010 na neverejnom zasadnutí dňa 19. 11. 2012 je

zmätočným rozhodnutím, ktoré za stavu dňom 2. 9. 2011 zastavenia exekúcie malo byť

zjavne dňa 19. 11. 2012 zrušené a nie potvrdené ako správne.“.

K postupu Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd prehliadol, že k otázke, či odpory povinného

z 1. marca 2007 a z 20. októbra 2008 boli podané včas alebo oneskorene, „nevydal

KS Košice svoje rozhodnutie k 2. 9. 2011, ani ku dňu 19. 11. 2012, keď rozhodovali súdy

1. a 2. stupňa. Takže súdy 1. a 2. stupňa nemali žiadny titul, na základe ktorého boli

oprávnené exekúciu zastaviť a vyhlásiť zánik, zrušenie exekučného titulu... oba súdy nemali

žiadny právny titul k rozhodnutiu o zastavení exekúcie pre zrušenie, či zánik exekučného

titulu.“.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že najvyšší súd sa osobitne zaoberal námietkou, či vo veci

nerozhodoval „vylúčený sudca“. Najvyšší súd zdôraznil, že sťažovateľom prezentovaný

dôvod zaujatosti sudcov krajského súdu nevyvoláva relevantnú obavu o ich zaujatosti pri

prejednávaní veci sťažovateľa. Sťažovateľ s týmto názorom nesúhlasí a namieta, že v súlade

s krajský súd nemohol pred rozhodnutím o námietke zaujatosti sudcov

krajského súdu rozhodnúť v merite veci.

Sťažovateľ argumentuje prípustnosťou dovolania proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu v súlade s z dôvodu odchýlenia sa od právneho názoru

prezentovaného najvyšším súdom v uznesení sp. zn. zo 6. júna 2008.

V citovanom rozhodnutí najvyšší súd zdôraznil, že „platobný rozkaz -22

zo dňa 1. 7. 1997 je predčasný... Je nutné vypočuť svedkov... zistiť všetky okolnosti

uznesenia z 18. 3. 2008 o začatí trestného stíhania žalobcu... majúce súvislosť s vydaným

platobným rozkazom... Bez vykonania tohto dokazovania a v prípade potreby i ďalšieho

dokazovania... nie je možné posúdiť, či platobný rozkaz je právoplatný a vykonateľný...

Uvedený záväzný právny názor Najvyššieho súdu nesplnil KS Košice a ani KS Prešov či OS

Vranov ako súdy exekučné.“.

Vo veci sťažovateľa konajúce všeobecné súdy podľa jeho názoru porušili povinnosť

nasledovať „prejudiciálne vyriešenú otázku ohľadne doručovania exekučného titulu

vo výrokovej vete rozsudku OSVT z 24. 8. 2005, kde je definitívne zakotvené, že

predmetný platobný rozkaz z 1. 7. 1997 riadne prevzal štatutárny orgán

odporcu, starosta dňa 11. 7. 1997“.

Podľa sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd postupovali rovnako „extrémne

neústavne a nezákonne“ a v rozpore s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) vydanými vo veciach Kysilková a Kysilka proti Českej republike,

Tseber proti Českej republike, Palšovič proti Českej republike, Čadek a ostatní proti Českej

republike, R & L s. r. o., a ostatní proti Českej republike.

Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním zo 14. októbra 2016, ktorým odôvodňuje

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne išlo o konania vedené Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.

a sp. zn. , pozn.).

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie základných práv podľa

, , a a 2 a práv podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a napadnutým uznesením v tomto konaní vydanom, postupom

krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením v tomto konaní vydanom,

postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením v tomto konaní

vydanom a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. marca 2009, zruší napadnuté uznesenia okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu, prikáže Krajskému súdu v Košiciach v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. uskutočniť výsluchy svedkov,

nepokračovať v porušovaní základných práv a slobôd tým, že mu zakáže pokračovať

v nevydaní procesného rozhodnutia o odporoch z 1. marca 2007 a z 20. októbra 2008,

prikáže mu v konaní vedenom pod sp. zn. vydať procesné rozhodnutie

o odporoch z 1. marca 2007 a z 20. októbra 2008 a v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov a prikáže okresnému

súdu vo veci sp. zn. znovu konať o návrhu odporcu na odklad a zastavenie

exekúcie a vydať vo veci rozhodnutie. Sťažovateľ si zároveň uplatňuje úhradu trov konania

v sume 254,88 € a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 16 700 €, ktoré

je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv a slobôd

garantovaných , dohovorom a dodatkovým protokolom v exekučnom konaní

II.1.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1, , a 2 a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci

o odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.1.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu v napadnutom konaní a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na

posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2

totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým

postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za neústavné a porušujúce

jeho práva zaručené a dohovorom, a to predovšetkým z dôvodu jeho

nedostatočného odôvodnenia, keďže krajský súd nerešpektoval „prejudiciálne vyriešenú

otázku ohľadne doručovania exekučného titulu“.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacom

konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu (dovolanie

sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu najvyšší súd napadnutým

uznesením odmietol pre neprípustnosť, pozn.). Ústavný súd preto napadnuté uznesenie

krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia sťažovateľovho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, a to aj v spojení

s namietaným porušením základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 , sústreďujúc sa pritom na posúdenie, či je napadnuté uznesenie krajského súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a či ho nemožno považovať za arbitrárne,

a to s prihliadnutím na sťažovateľovu nosnú námietku týkajúcu sa nerešpektovania

prejudiciálne vyriešenej otázky týkajúcej sa doručovania exekučného titulu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv neexistujú zásadné odlišnosti () čo umožňuje preskúmať

ich namietané porušenie spoločne.

V súlade s sú si všetci účastníci v konaní podľa odseku 2 rovní.

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu a postupu, ktorý vydaniu

tohto rozhodnutia predchádzal, ústavný súd zohľadňoval svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd

považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ), ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je

oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych

záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov (). Do právomoci ústavného súdu však

patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

, , , rovnako aj rozsudok ESĽP Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj

napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Ústavný súd konštatuje, že citovanú judikatúru ústavného súdu, ako aj ESĽP možno

primerane vzťahovať aj na základné právo podľa .

Napadnutým uznesením krajský súd potvrdil ako vecne správne napadnuté uznesenie

okresného súdu. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento preskúmal

obsah súvisiaceho spisu okresného súdu a zistil, že „v danom prípade exekučné konanie sa

vedie na základe exekučného titulu, ktorým je platobný rozkaz Krajského súdu v Košiciach

č. k. -22 zo dňa 1. 7. 1997. Otázka zrušenia tohto exekučného titulu

a včasnosti podania odporu bola riešená na Krajskom súde v Košiciach v konaní vedenom

pod sp. zn. . Z oznámenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.6.2010 je zrejmé

že proti platobnému rozkazu 18 Rob/1357/96 vydanému Krajským súdom v Košiciach bol

odpor podaný, čím sa podľa tento platobný rozkaz zrušil a vo veci bolo

nariadené pojednávania na 2. 3. 2010. Keďže exekučný titul, o ktorý oprávnený opiera svoj

nárok bol v dôsledku včas podaného odporu zrušený súd prvého stupňa správne postupoval,

ak exekúciu zastavil.“.

Krajský súd rovnako preskúmal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

z 20. mája 2010, ktorým bol povolený odklad exekúcie až do právoplatného skončenia veci

vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. , a v podstatnom zdôraznil,

že okresný súd „... v čase rozhodovania postupoval správne a jeho postupu nebolo možné

nič vyčítať. Na druhej strane za stavu, keď je už exekúcia právoplatne zastavená je bez

právneho významu rozhodovanie o povolení odkladu tej istej exekúcie. Preto odvolací súd

bol názoru, že rozhodnutie súdu bolo vecne správne, aj v tejto časti s poukazom na ust. § 56

ods. 2 Exekučného poriadku.“.

Pokiaľ sťažovateľ namieta nesprávnosť postupu krajského súdu, ktorý potvrdil

uznesenie okresného súdu z 20. mája 2010 o odklade exekúcie, a tvrdí, že rozhodnutie

prvostupňového súdu mal krajský súd zrušiť, ústavný súd zdôrazňuje, že v procesnej

situácii, ktorú vyvolalo zastavenie exekúcie, stratilo rozhodovanie o odvolaní proti

uzneseniu o odklade exekúcie svoje opodstatnenie. Pokiaľ by ústavný súd aj prisvedčil

argumentácii sťažovateľa o tom, že postup všeobecného súdu bol zmätočný, už popísaná

procesná situácia vylučuje, aby uvedeným „nesprávnym postupom“ krajského súdu eo ipso

mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Navyše, sťažovateľ v sťažnosti ani nekonkretizuje a bližšie neodôvodňuje ujmu,

ktorá mala týmto nesprávnym postupom krajského súdu v kontexte ním namietaného

porušenia práv zaručených a dohovorom nastať.

Základnou premisou, z ktorej krajský súd vychádzal pri rozhodovaní o odvolaní proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu, bolo zrušenie exekučného titulu (platobný rozkaz

Krajského súdu v Košiciach z 1. júla 1997) v dôsledku podaného odporu. Postup krajského

súdu, ktorý v dôsledku uvedeného napadnutým uznesením potvrdil ako vecne správne

rozhodnutie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie, ktorej podkladom bol zrušený

platobný rozkaz Krajského súdu v Košiciach z 1. júla 1997, považuje ústavný súd za

súladný s právnymi norami, ktoré boli v predmetnej veci aplikované.

Pokiaľ sťažovateľ prostredníctvom svojej nosnej sťažnostnej argumentácie namieta,

že povinnosťou v jeho veci konajúcich súdov bolo prihliadať pri posudzovaní doručovania

platobného rozkazu Krajského súdu v Košiciach z 1. júla 1997 na závery konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. , ústavný súd zdôrazňuje, že otázky doručenia

citovaného platobného rozkazu a jeho zrušenia v dôsledku podaného odporu boli (mali byť)

predmetom preskúmavania Krajským súdom v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

, ktorý platobný rozkaz z 1. júla 1997 aj vydal. Predmetom exekučného

konania, ktoré sa vedie na podklade citovaného platobného rozkazu, tieto otázky byť

nemôžu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia zreteľne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody,

pre ktoré krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu a uznesenie okresného súdu

z 20. mája 2010 potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu nemožno preto považovať za

svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože krajský súd sa pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľa neodchýlil od znenia

príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti uzavrel, že

vo veci konajúci krajský súd ústavne konformným spôsobom vyložil predmetné právne

normy a správne ich aj aplikoval na konkrétny prípad, pričom ich aplikácia nevykazuje

znaky arbitrárnosti. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

a sťažovateľom namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade

s .

II.1.3 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 48 ods. 1 a 2

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

sťažovateľ odôvodňuje tým, že v jeho veci konajúci sudcovia krajského súdu boli

zaujatí, a porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2

odôvodňuje tým, že krajský súd vo veci jeho odvolania smerujúcom proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu nenariadil pojednávanie, hoci tak v súlade

s príslušnými ustanoveniami urobiť mal.

Podľa a 2 nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že námietky, ktorými sťažovateľ odôvodňuje porušenie

svojho základného práva a 2 sú v zásade totožné s námietkami, ktoré

uplatnil vo svojom dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu [sťažovateľ

v ňom tvrdil, že krajský súd sa dopustil procesných pochybení v zmysle § 237 ods. 1

písm. f) a písm. g) , pozn.], pričom najvyšší súd sa s týmito námietkami zaoberal

a podľa názoru ústavného súdu sa s nimi aj ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

(k tomu pozri časť II.4 tohto uznesenia, pozn.) v rámci dovolacieho konania.

Námietkami sťažovateľa smerujúcimi k vysloveniu porušenia základných práv podľa

a 2 bol po podanom dovolaní oprávnený a aj povinný sa zaoberať

najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

(s poukazom na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) túto

časť sťažnosti odmietol z dôvodu podľa pre nedostatok

svojej právomoci.

II.1.4 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3, a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odmietnuté ako procesne neprípustné v súlade s § 243b ods. 5

v spojení s .

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, ktorou spochybňuje správnosť záveru

najvyššieho súdu o (ne)prípustnosti dovolania ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

v súlade s ktorou otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa

môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je

v zásade otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa (napr. ).

Sťažovateľ v dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu prezentoval

argumentáciu, ktorou spochybňoval dostatočnosť jeho odôvodnenia, zaujatosť sudcov

odvolacieho súdu konajúceho v jeho veci a nenariadenie pojednávania zo strany

všeobecných súdov.

Ústavný súd podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne

významných hľadísk a dospel k záveru, že najvyšší súd primeraným spôsobom preskúmal

prípustnosť dovolania a dostatočne sa vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa k námietke nedostatočného

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu predovšetkým uvádza:

«Dovolací súd nespochybňuje, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je

tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na

spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (). Na druhej strane ale treba mať na zreteli aj to, že vada

nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)

disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv

(, , ). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (porovnaj ,

). Dovolací súd tu najmä poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016

a ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania

v zmysle . Výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. písm. f) “. V danom prípade súd prvého stupňa

v odôvodnení rozhodnutia stručne opísal, čoho sa oprávnený domáhal a z akých dôvodov,

posúdil materiálnu aj formálnu vykonateľnosť a citoval aj právne normy, ktoré na

prejednávanú vec aplikoval. Svoje právne závery primerane vysvetlil (ich správnosťou sa

dovolací súd nezaoberal) Odvolací súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval správnosť

skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a v zmysle sa

v celom rozsahu stotožnil aj s jeho odôvodnením. Pri posudzovaní preskúmateľnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu bolo preto treba prihliadnuť na to, že toto rozhodnutie v sebe

zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Vychádzajúc

z doposiaľ uvedeného dovolací súd konštatuje, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre

to, aby sa v prejednávanej veci uplatnila druhá Časť právnej vety vyššie spomínaného

stanoviska, nakoľko právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia porušené nebolo.

Za vadu konania v zmysle nemožno v žiadnom prípade považovať to,

že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného. Rozhodnutie

súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať

parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2) a účastníkovi musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné), avšak nie všetky otázky a námietky spochybňujúce závery ním

namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu.»

K námietke nesprávnosti postupu všeobecných súdov, ktoré vo veci nenariadili

pojednávanie, najvyšší súd v napadnutom uznesení zdôraznil:

„Podmienky pre nariadenie pojednávania na prejednanie veci samej upravuj § 115

a a povinnosť odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie na prejednanie

odvolania podaného proti rozhodnutiu vo veci samej upravuje

V prejednávanej veci však žiadna z procesných situácií uvedených v označených

ustanoveniach nenastala. Súd prvého stupňa rozhodol formou uznesenia a odvolací súd

prejednal odvolanie podané proti takémuto uzneseniu. Zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu, povinnosť nariadiť pojednávanie pre súdy nižších

stupňov nevyplýva a preto pokiaľ súdy pojednávanie nenariadili nepostupovali v rozpore

so zákonom. Možno potom uzavrieť, že konanie pred súdmi nižších stupňov tak vadou podľa

netrpí.“

K námietke o tom, že vo veci sťažovateľa rozhodovali zaujatí sudcovia krajského

súdu, sa v relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu najmä uvádza:

„O námietke zaujatosti sudcov krajského súdu rozhodujúcich o odvolaní

oprávneného doteraz nebolo rozhodnuté. Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo

existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je

vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní

podmienok prípustnosti dovolania v zmysle , posúdiť túto otázku

samostatne (R 59/1997). Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich

zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Z hľadiska citovaného ustanovenia je

právne významný vzťah sudcu, a to buď

1. k veci,

2. k účastníkom konania, o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo

relevantného osobného vzťahu tak pozitívneho alebo negatívneho,

3. k zástupcom účastníkov konania (viď bod 2).

Dovolateľ negatívny vzťah sudcov Krajského súdu v Prešove JUDr. Anny Kovaľovej,

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského k nemu ako oprávnenému

vyvodzoval zo skutočnosti, že na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. prebieha

konanie o jeho žalobe, v ktorom konaní sú menovaní sudcovia v pozícii žalovaných.

Nezávislosť a nezaujatosť sudcu patria k hlavným predpokladom spravodlivého

rozhodovania. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom

postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky

skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom

konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny

poriadok (). Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický

vzťah sudcu k prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu k predmetu konania,

jeho účastníkom, ich zástupcom, o podstate a povahe ktorého je schopný podať

(subjektívnu) informáciu iba sám sudca. Inštitút nezaujatosti je preto potrebné chápať

širšie, tiež v rovine objektívnej. Nie je preto rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba

subjektívne javí účastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti,

ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci skutočne disponuje. V každom jednotlivom prípade treba posudzovať, či

povaha a stupeň vzťahu sudcu k veci, či účastníkom (právnym zástupcom) sú také, že

prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (ESĽP vo veci Pullar proti Spojenému

kráľovstvu) teda, či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len

taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a

dostatočne závažných skutočnostiach. Oprávneným prezentovaný dôvod zaujatosti však

podľa názoru dovolacieho súdu v čase prejednávania a rozhodovania veci odvolacím

súdom nevyvoláva relevantnú obavu o nedostatku nezaujatosti sudcov odvolacieho súdu

prejednávajúcich predmetnú vec. Dovolací súd pochybnosti oprávneného nepovažuje za

také, ktoré by mohli mať právnu relevanciu, sú skôr motivované tým, že nebolo rozhodnuté

podľa subjektívnych predstáv oprávneného; hodnotenie správnosti súdneho konania, resp.

rozhodovania však nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o

nezaujatosti sudcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že prípustnosť

dovolania v zmysle z dôvodu, že rozhodovali vylúčení sudcovia

krajského súdu nie je daná.“

S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval

prípustnosť dovolania podľa a . Najvyšší súd sa

s dovolacími námietkami sťažovateľa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako

neprípustné. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého uznesenia

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu

podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľa použitých procesno-právnych noriem.

Vzhľadom na uvedené ani uznesenie najvyššieho súdu vydané v napadnutom konaní

nemožno považovať za neodôvodnené či arbitrárne.

Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

(obdobne dohovoru) nie je povinnosť súdu akceptovať

dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto

postup a rozhodnutie dovolacieho súdu príslušný procesno-právny predpis výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie

prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie základných práv podľa , a a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým uznesením odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods.

2 .

II.1.5 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

v napadnutom konaní a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ porušenie základného práva podľa

a práva podľa dodatkového protokolu namieta v priamej príčinnej

súvislosti (z obdobných dôvodov) s namietaným porušením svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru,

že napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru, konštatuje, že postupom krajského

súdu v napadnutom uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv

podľa a dodatkového protokolu.

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv a slobôd

garantovaných , dohovorom a dodatkovým protokolom v konaní vedenom

Krajským súdom v Košiciach

II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1, , a 2 a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu napadnutým uznesením Krajského súdu v Košiciach

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľ touto časťou sťažnosti napáda predovšetkým uznesenie Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 27. marca 2009, ktorým návrh odporcu na zrušenie

platobného rozkazu sp. zn. z 1. júla 1997 zamietol, pričom v odôvodnení

Krajský súd v Košiciach zdôraznil, že o otázke (ne)včasnosti odporu podanému proti

platobnému rozkazu Krajského súdu v Košiciach z 1. júla 1997 rozhodne po doručení

„vyžiadaného rozhodnutia Okresného súdu Vranov nad Topľou v trestnej veci vedenej pod

sp. zn. ...“.

Vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 27. marca 2009 ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že táto časť

sťažnosti je prima facie podaná oneskorene. Sťažnosť podľa je totiž

v zmysle časovo obmedzený právny prostriedok

ochrany ústavnosti. Preto s prihliadnutím na deň nadobudnutia právoplatnosti citovaného

rozhodnutia (23. apríla 2009, pozn.), ktorým mali byť porušené základné práva sťažovateľa,

a deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 9. septembra 2016, je možné uzavrieť, že

dvojmesačná lehota stanovená na tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi

bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podal túto sťažnosť. Zmeškanie lehoty na

podanie sťažnosti zakladá podľa dôvod na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene.

Z obsahu sťažnosti možno ďalej vyvodiť, že zásadná argumentácia sťažovateľa

smeruje proti postupu Krajského súdu v Košiciach, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn.

a rovnako tak ani v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. dosiaľ

nevydal rozhodnutie o tom, či odpor proti platobnému rozkazu z 1. júla 1997 bol podaný

včas, a to aj napriek tomu, že sa k tomu zaviazal sám v napadnutom uznesení vydanom

v konaní vedenom pod sp. zn. . Sťažovateľ tak spochybňuje „správnosť“

postupu Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. .

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené Krajským súdom v Košiciach

pod sp. zn. bolo uznesením sp. zn. z 12. novembra 2014 spojené

s konaním vedeným týmto súdom pod sp. zn. z dôvodu totožnosti účastníkov

konania a uplatnenia peňažného nároku na rovnakom skutkovom a právnom základe s tým,

že konanie sa ďalej vedie pod sp. zn. (citované uznesenie Krajského súdu

v Košiciach nadobudlo právoplatnosť 10. augusta 2015, pozn.).

Sťažovateľ sa tak domáha preskúmania ústavnej udržateľnosti podľa jeho názoru

nesprávneho postupu Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

), ktorým došlo k porušeniu ním označených práv zaručených

a dohovorom.

V súvislosti s predbežným prerokovaním aj tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje

v prvom rade za potrebné opakovane poukázať na už citovaný ,

z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (porovnaj m. m. , ,

, ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež opakovane vyslovuje, že predpokladom na

záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré nie je

napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo

v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v , prípadne v Trestnom

poriadku (m. m. , , ).

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž

vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď

napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade

smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ

k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase

predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom stále prebieha, nemožno uvažovať

o splnení tejto požiadavky ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá

časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na

pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj

to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania

a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny

dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

Keďže nosná argumentácia sťažovateľa v posudzovanej veci smeruje proti postupu

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne konania

vedeného Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. a sp. zn. )

a týka sa (ne)správnosti postupu pri posudzovaní včasnosti odporu podaného proti

exekučnému titulu, podľa názoru ústavného súdu v aktuálnom procesnom štádiu konania

pred Krajským súdom v Košiciach, ktorý rozhoduje vo veci ako prvostupňový súd,

neprichádza pri rešpektovaní uplatnenie právomoci ústavného súdu,

keďže vec sťažovateľa bude ďalej prebiehať pred všeobecnými súdmi, pričom sťažovateľ

bude v ďalšom priebehu konania disponovať účinnými právnymi prostriedkami na ochranu

svojich práv. Z uvedených hľadísk možno považovať túto časť sťažnosti ako predčasne

podanú, čo uplatnením pravidla ratione temporis zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti

sťažnosti ako neprípustnej.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

sťažovateľa odmietol podľa jednak z dôvodu, že bola

podaná oneskorene (v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu Krajského súdu

v Košiciach), ako aj z dôvodu jej neprípustnosti (v časti smerujúcej proti postupu Krajského

súdu v Košiciach v napadnutom konaní).

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach

v konaní vedenom pod sp. zn. (konania pôvodne vedené Krajským súdom

v Košiciach pod sp. zn. a sp. zn. )

Sťažovateľ namieta porušenie práv zaručených a

dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach v napadnutom konaní. Zdôrazňuje pritom,

že je nevyhnutné prihliadať na celkovú dobu napadnutého konania, teda od 25. novembra

1996, keď podal návrh na vydanie platobného rozkazu (konanie vedené pod sp. zn. 18 Rob

1357/1996, neskôr vedené pod sp. zn. ), resp. od 27. novembra 1996, keď podal

návrh na vydanie platobného rozkazu (konanie vedené pod sp. zn. ,

neskôr vedené pod sp. zn. ).

II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. v období do nadobudnutia právoplatnosti nálezu

ústavného súdu sp. zn.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že o namietanom porušení základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. (konania vedené

pôvodne pod sp. zn. a sp. zn. ) rozhodol nálezom

sp. zn. z 10. decembra 2013; označený nález nadobudol právoplatnosť

12. marca 2014. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

postupu Krajského súdu v Košiciach v napadnutom konaní v období do nadobudnutia

právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra 2013 odmietol

podľa v spojení s ako neprípustnú.

II.2.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu

ústavného súdu sp. zn.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru ESĽP k dohovoru,

pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

neexistuje zásadná odlišnosť (napr. , ) a ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne.

Ústavný súd vo svojej judikatúre súvisiacej s namietaným porušením základného

práva podľa opakovane pripomína, že nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (, ,

, ). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí,

že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi,

ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle ,

sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. ,

, ).

Ústavný súd zo spisovej dokumentácie zistil, že v období od nadobudnutia

právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra 2013 boli

v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. vykonané tieto

procesné úkony:

1. Dňa 18. februára 2014 sťažovateľ podal v súlade s námietku zaujatosti

proti zákonnej sudkyni JUDr. Gabriele Varhalíkovej a ospravedlnil svoju neúčasť na

pojednávaní nariadenom na 4. marec 2014, na základe čoho bolo pojednávanie zrušené.

2. Spis bol na účel rozhodnutia o námietke zaujatosti 18. marca 2014 predložený

najvyššiemu súdu, ktorý spis vrátil bez rozhodnutia 11. apríla 2014 Krajskému súdu

v Košiciach na doplnenie námietky zaujatosti z dôvodu chýbajúcich zákonom predpísaných

náležitostí.

3. Krajský súd v Košiciach sťažovateľa vyzval na doplnenie chýbajúcich náležitostí

23. apríla 2014. Sťažovateľ na výzvu reagoval podaním doručeným 28. mája 2014

a 4. júna 2014.

4. Dňa 5. júna 2014 Krajský súd v Košiciach vyzval sťažovateľa na zaplatenie

súdneho poplatku za podanie námietky zaujatosti a následne 13. júna 2014 predložil spis

opätovne najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. zo 17. júna 2014

zákonnú sudkyňu JUDr. Gabrielu Varhalíkovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania

vo veci vedenej Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. (spis bol vrátený

24. júla 2014, pozn.).

5. Na podklade žiadosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 21. augusta 2014

zákonná sudkyňa podala 11. septembra 2014 správu vo veci napadnutého konania.

6. Sťažovateľ podaniami z 26. augusta 2014 a z 3. septembra 2014 požiadal

o zastavenie konania. Zákonná sudkyňa reagovala na podania sťažovateľa prípisom

z 11. septembra 2014 a 10. októbra 2014 nariadila pojednávanie na 12. november 2014.

7. Dňa 10. novembra 2014 podal sťažovateľ opätovne námietku zaujatosti zákonnej

sudkyne a ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 12. november 2014

z dôvodu absolvovania liečby.

8. Na podanie sťažovateľa reagovala zákonná sudkyňa podaním z 11. novembra

2014, ktorým oznámila, že pojednávanie nariadené na 12. november 2014 nebude zrušené,

keďže skutočnosti v žiadosti o odročenie pojednávania uvádzané sťažovateľom nie sú

zdokladované, a súčasne ho informovala, že o námietke zaujatosti už najvyšší súd rozhodol.

9. Podaniami z 12. novembra 2014 a z 18. novembra 2014 sťažovateľ požiadal

o vykonanie dôkazu výsluchom svedkov a súčasne proti zákonnej sudkyni podal námietku

zaujatosti z dôvodu, že proti nej 11. novembra 2014 podal žalobu, ktorou sa domáha

ospravedlnenia.

10. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 12. novembra 2014, v neprítomnosti

sťažovateľa bolo konanie vedené Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.

spojené s konaním vedeným pod sp. zn. (konanie ďalej vedené pod sp. zn.

) a zároveň bolo pojednávanie odročené na neurčito na rozhodnutie o vznesenej

námietke zaujatosti najvyšším súdom.

11. Proti uzneseniam Krajského súdu z 12. novembra 2014 a z 27. novembra 2014

podal sťažovateľ 29. decembra 2014 odvolania.

12. Spis bol 23. januára 2015 predložený Okresnému súdu Košice I k nahliadnutiu

a 2. februára 2015 predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaniach proti

uzneseniam Krajského súdu v Košiciach z 12. novembra 2014 a z 27. novembra 2014.

13. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. júna 2015 odvolanie proti

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 12. novembra 2014 odmietol

a uznesením sp. zn. z 30. júna 2015 uznesenie Krajského súdu v Košiciach

z 27. novembra 2014 potvrdil ako vecne správne [(ďalej len „uznesenia z 30. júna 2015“),

spis vrátený 27. júla 2015].

14. V dňoch 5. augusta 2015 a 7. augusta 2015 požiadali o zapožičanie spisu Okresný

súd Košice I a Okresný súd Bratislava I. Fotokópie spisu boli zaslané 25. septembra 2015.

15. Proti uzneseniam najvyššieho súdu z 30. júna 2015 podal sťažovateľ 7. septembra

2015 dovolanie, na základe čoho bol spis predložený najvyššiemu súdu 28. septembra 2015.

16. Dňa 23. marca 2016 bol spis vrátený Krajskému súdu v Košiciach bez

rozhodnutia o dovolaní z dôvodu nedostatku právneho zastúpenia sťažovateľa.

17. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. -1006 z 15. apríla 2016

vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia predložil splnomocnenie

pre advokáta na zastupovanie v dovolacom konaní. Sťažovateľ plnú moc predložil

27. apríla 2016.

18. Dňa 22. apríla 2016 bol spis zapožičaný Okresnému súdu Košice I, ktorý

predmetný spis vrátil 28. apríla 2016.

19. Najvyššiemu súdu bol spis predložený na rozhodnutie 25. mája 2016.

20. Najvyšší súd uznesením sp. zn. , sp. zn. V 11/2016

z 20. júna 2017 dovolanie sťažovateľa odmietol. Spis bol vrátený Krajskému súdu

v Košiciach 21. júla 2017.

S prihliadnutím na prehľad procesných úkonov v napadnutom konaní vykonaných

v sledovanom období možno časť napadnutého konania vedeného Krajským súdom

v Košiciach v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 10. decembra 2013 charakterizovať ako nemeritórnu. Vo vymedzenom

období totiž Krajský súd v Košiciach zameriaval svoju aktivitu výlučne na nemeritórne

rozhodovanie vo veci sťažovateľom podaných námietok zaujatosti zákonnej sudkyne

JUDr. Gabriely Varhalíkovej. V konaní pôvodne vedenom Krajským súdom v Košiciach

pod sp. zn. sťažovateľ podal v relevantnom období celkovo 3 námietky

zaujatosti zákonnej sudkyne (18. februára 2014, 10. novembra 2014 a 12. novembra 2014)

a v konaní vedenom pôvodne Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.

celkovo 2 námietky zaujatosti zákonnej sudkyne (14. februára 2014 a 11. novembra 2014).

Na tomto základe možno konštatovať, že sťažovateľom často využívané procesné

právo, ktorým opakovane namietal zaujatosť zákonnej sudkyne, došlo k neúmernému

predĺženiu napadnutého konania vedeného Krajským súdom v Košiciach. Ústavný súd sa

v tejto súvislosti odvoláva na svoju judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, že za

neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka

konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takom prípade

nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci ().

Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že k celkovej dĺžke napadnutého

konania v predmetnej veci prispelo obdobie, ktoré Krajský súd v Košiciach objektívne

potreboval na vykonanie úkonov súvisiacich s početnými námietkami zaujatosti, ktoré

sťažovateľ v jeho veci podával (výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, výzvy na

predloženie plnej moci na zastupovanie v dovolacom konaní), avšak zodpovednosť za toto

predĺženie nemožno pripočítať na ťarchu Krajského súdu v Košiciach.

Okrem toho Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn.

nariadil pojednávania na účel meritórneho prejednania veci, a to 4. marca 2014

a 12. novembra 2014. Pojednávanie nariadené na 4. marec 2014 bolo na žiadosť sťažovateľa

zrušené a pojednávanie nariadené na 12. november 2014 sa uskutočnilo v neprítomnosti

sťažovateľa, ktorý svoju neprítomnosť neospravedlnil riadnym spôsobom. V konaní

pôvodne vedenom pod sp. zn. Krajský súd v Košiciach nariadil pojednávania

na 4. marec 2014 a 16. júl 2017, ktoré však boli z dôvodov na strane sťažovateľa zrušené

bez meritórneho prejednania veci. Svojím správaním tak sťažovateľ prispel k predĺženiu

napadnutého konania, čo rovnako nemožno pričítať na ťarchu Krajského súdu v Košiciach.

Navyše, dlhšie obdobia, počas ktorých Krajský súd v Košiciach objektívne nemohol

vykonávať úkony smerujúce k meritórnemu prerokovaniu veci z dôvodu predloženia spisu

nadriadenému súdu na účel rozhodnutia o námietkach zaujatosti (február 2015 až júl 2015,

september 2015 až marec 2016 a máj 2016 až júl 2017), rovnako nemožno kvalifikovať ako

také, ktoré zavinením krajského súdu spôsobili zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.

S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prerokúvanej veci ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že postup Krajského súdu v Košiciach

v napadnutom konaní nemožno v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného

súdu sp. zn. z 10. decembra 2013 charakterizovať ako taký, ktorý by po

prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie zakladal reálnu možnosť k tomu,

aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

, prípadne práva zaručeného v dohovoru. Ústavný súd preto aj túto časť

sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Nad rámec odôvodnenia tejto časti svojho rozhodnutia ústavný súd považuje za

potrebné uviesť, že v prípade, ak by Krajský súd v Košiciach v ďalšom priebehu

napadnutého konania nepostupoval bez ospravedlniteľného dôvodu plynulo, resp.

dostatočne efektívne, sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby sa opätovne uchádzal o ústavnú

ochranu novou sťažnosťou, ktorou bude opakovane namietať porušenie základného práva

podľa , príp. práva podľa dohovoru postupom Krajského

súdu v Košiciach v napadnutom konaní.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2017