Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 70/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. , , z 24. novembra 2015 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 16. januára

2018 sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal

vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených

základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. , , z 24. novembra 2015 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 12. decembra 2017 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“) a ktorým by napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie.

2. Sťažovateľ je investorom, členom družstva

(ďalej len „družstvo“), na ktoré

bol vyhlásený konkurz a z tohto dôvodu prišiel s mnohými ďalšími členmi družstva

o úspory. Sťažovateľ žaloval Národnú banku Slovenska (ďalej aj „NBS“ alebo

aj „žalovaná“) z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom NBS

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o zodpovednosti za škodu“), ktorá mu mala vzniknúť ako následok nesprávneho

úradného postupu NBS pri výkone bankového dohľadu podľa

o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, a to jednako nad činnosťou družstva, ako i nad činnosťou obchodnej

spoločnosti ktorá na základe povolenia NBS vykonávala

činnosť obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „obchodník s cennými papiermi“).

3. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva,

že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -528

z 9. januára 2015 žalobu sťažovateľa zamietol. Po podaní odvolania zo strany sťažovateľa

krajský súd svojím napadnutým rozsudkom označené rozhodnutie okresného súdu

z 9. januára 2015 potvrdil ako vecne správne a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. Následne najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol

a rozhodol o nároku žalovanej na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Ako ďalej sťažovateľ s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti

prejednávanej veci uvádza, do družstva vložil svoje finančné prostriedky ako jeho člen

pre účel ich ďalšieho investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť

vykonávalo na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona

č. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o cenných papieroch“) na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schválila

NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. /SPI z 21. marca 2002,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s cennými

papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom.

5. V dôsledku nezákonných postupov družstva, ako aj obchodníka s cennými

papiermi, ktorých nezákonnosť mala konštatovať aj NBS v roku 2008, keď „... vydala

právoplatné sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi s CP... v ktorom konštatovala,

že Obchodník s CP vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne

pre družstvo, porušil zákon o CP...“, a následne aj napriek tomu „... nevyužila svoje

kompetencie v zmysle zákona o CP... a neprijala žiadne následné kontrolné alebo

významnejšie opatrenia, ktoré podľa zákona o CP ako i zákona o dohľade... mala a stále

má, a to napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu,

resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi s CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie

priamo členom predstavenstva Družstva alebo Obchodníka s CP...“, dôsledkom čoho bolo,

že sťažovateľ prišiel o svoje finančné prostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené,

ale mu nebola vrátená ani istina, pretože „... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010

skončil činnosť... Družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky

a z tohto dôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu žalobcom zverených prostriedkov

Družstvu, vrátane ich zhodnotenia.“.

6. Okresný súd rozsudkom č. k. -528 z 9. januára 2015 žalobu

sťažovateľa zamietol s poukazom na to, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné

uplatniť voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi

(Družstvu) iným titulom. Preto kým sťažovateľka nepreukáže bezúspešne domáhanie

sa úhrady svojej pohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu.

Nárok sťažovateľky tak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči

Družstvu doposiaľ nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne

konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči Družstvu

v konkurze.

Sťažovateľ údajne nepreukázal nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala

vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom

v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS

údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše

sťažovateľovi údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním Obchodníka

s CP, nakoľko sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi

s CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných

opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka

s CP pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou

sťažovateľa.“.

7. Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že podľa zákona

o zodpovednosti za škodu musia byť splnené predpoklady zodpovednosti štátu za vzniknutú

škodu, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Krajský

súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa a na zdôraznenie jeho správnosti

okrem iného uviedol, že „... Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody

titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe

Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci; keď takéto

hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky

Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad

zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany

štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom

chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu

prvého stupňa, že NBS svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone

verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila

sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným

s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať

ako nesprávny podľa ..“. Okrem toho uviedol, že „... nárok

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporkyni môže

byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť

uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní; a nakoľko si navrhovateľ pohľadávku,

ktorá je predmetom tohto sporu uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla,

a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu

by mohol navrhovateľ úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne

domáhal jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko existencia pohľadávky uplatnená

v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu

právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z uvedeného vyplýva,

že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu,

a to existencia samotnej škody.“.

8. Dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd

napadnutým uznesením ako procesne neprípustné odmietol.

9. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť a ústavnú

neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorý sa odmietal

zaoberať jeho dovolaním a vyhodnotil ho ako procesne neprípustné. Zo strany najvyššieho

súdu a krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický

výklad práva. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi argumentoval tým, že finančné

prostriedky investoval prostredníctvom družstva, keďže sa spoliehal, že NBS bude

vykonávať nad jeho činnosťou dohľad. Nesúhlasí ani s argumentáciou súdov o neexistencii

príčinného vzťahu medzi škodou sťažovateľa a porušením zákonných povinností NBS

spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných

papieroch, keďže ku škode došlo porušením povinnosti NBS vykonávať zákonom stanovené

povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že sťažovateľ nebol bdelý. Podľa jeho názoru

NBS dala za pravdu jeho tvrdeniam, ak obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu

na činnosť 4. marca 2011 a družstvu dokonca zakázala činnosť až v roku 2011.

10. Sťažovateľ vzhliadol zásah do práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší

súd nedostatočne odôvodnil svoj záver. Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorý napriek skutočnosti, že ním uvádzané skutočnosti v dovolaní predstavujú dôvod

dovolania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), dovolanie odmietol, za nedostatočne

odôvodnené. Z odôvodnenia najvyššieho súdu, ktorého sa pridržiava vo svojom

napadnutom uznesení, vyplýva, že podaný mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)

odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, keďže sťažovateľom namietaná

procesná vada v zmysle , ako aj iné vady v danom súdnom konaní

nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal

s tým, čo je možné za procesnú chybu v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Svojím

rozhodnutím de facto odmietol poskytnúť právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

11. Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že sťažovateľ splnomocnil právneho

zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a podanie sťažnosti „proti

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 12.12.2017“.

12. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol

tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obe tieto rozhodnutia

zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si sťažovateľ

uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

18. Ústavný súd so zreteľom na dikciu konštatuje,

že hoci mu sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu spolu s návrhom

doručil aj splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom,

predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie „ústavnej sťažnosti proti

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 12.12.2017“, nie však proti

napadnutému rozsudku krajského súdu.

19. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

20. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

, , , , ,

, , , , ).

Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.

bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Navyše,

právny zástupca sťažovateľa bol na tento nedostatok upozornený vo viacerých

rozhodnutiach ústavného súdu, v ktorých zastupoval iných sťažovateľov (taktiež členov

družstva) v skutkovo i právne podobných veciach (napr. sp. zn.

z 29. septembra 2016, z 11. októbra 2016, z 8. februára

2017, z 25. apríla 2017, z 25. apríla 2017,

z 10. októbra 2017, z 10. októbra 2017).

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

22. Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia ústavný súd dodáva, že aj v prípade,

že by sťažnosť v tejto časti nebola odmietnutá pre nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí, existoval aj ďalší dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto časti, a to zjavná

neopodstatnenosť. Ústavný súd už v inej veci, skutkovo a právne totožnej veci s vecou

sťažovateľa, konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto jej časti (sp. zn.

zo 4. apríla 2017), pričom nemá dôvod sa od tam uvedených záverov

odchýliť a v podrobnostiach na ne plne odkazuje, keďže sú plne aplikovateľné aj na vec

sťažovateľa.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

23. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

24. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

25. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd odmietnutie

dovolania sťažovateľa odôvodnil po poukaze na to, že ide o dovolanie podané

pred nadobudnutím účinnosti , pričom v zmysle

nevyvolalo účinky, «ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016 umožňovali

uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

... Dovolateľ vyvodzoval procesnú vadu konania vymenovanú v ustanovení § 237 ods.

1 písm. f/ z toho, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, v dôsledku čoho

došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Na rokovaní občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce

stanovisko, právna veta, ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu

konania v zmysle . Výnimočne,

keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa

písm, “. Toto stanovisko bolo uverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 2/2016. Obsah spisu nedáva žiadny podklad preto, aby sa na daný prípad uplatnila

druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne

len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy,

keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo, keď sa vyskytli „vady

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazlinik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009), prípadne, ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok Justičný omyl“

(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

Za neopodstatnenú dovolací súd považuje aj námietku, ktorou žalobca spochybňuje

predvídateľnosť rozhodovania súdov opomenutím pre neho priaznivej judikatúry,

čo vylučuje možnosť objektívneho preskúmania pravdivosti jeho tvrdení. Napriek tomu

dovolací súd uvádza, že rozhodnutia súdov v danej veci sa neodkláňajú od doterajšej

relevantnej a doposiaľ konzistentnej rozhodovacej súdnej praxe (súdov prvého stupňa,

odvolacích súdov či dovolacieho súdu) v identických, alebo obdobných prípadoch

(porovnaj napr. , , , ...),

čím je rešpektovaný princíp predvídateľného rozhodovania súdov (právnej istoty)

a vylúčený prípadný negatívny dôsledok vedúci k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio

iustitiae).

Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladalo ani

nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov, alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere

najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993

a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn, ,

, , , , ,

, ...

Žalobca z hľadiska obsahového v dovolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávne právne

posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , ,

, 5 Cdo 44/2011,6 Cdo a ), Nejde

totiž o vadu konania uvedenú v ods, 1 , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia,

ktorý by bol uvedený v § 238 ako zakladajúci prípustnosť dovolania.».

26. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd nepovažuje právny názor najvyššieho

súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho

rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a upravujúcich postup súdu v dovolacom

konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.

27. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

28. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

29. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných

sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym

zástupcom ako sťažovateľ rozhodol uzneseniami sp. zn. zo 14. septembra

2016, sp. zn. z 30. novembra 2016, sp. zn. z 29. septembra

2016, sp. zn. z 11. októbra 2016, sp. zn. z 8. februára 2017,

sp. zn. z 25. apríla 2017 a sp. zn. z 25. apríla 2017,

sp. zn. z 30. mája 2017 a inými, ktorými ich odmietol podľa § 25 ods. 2

z rovnakých dôvodov.

30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2018