Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 372/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

RAVAK SLOVAKIA spol. s r. o., Einsteinova 11, Bratislava, zastúpenej advokátskou

kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o., Dunajská 15/A, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Viliam Karas, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a , ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava II č. k. -34 z 28. augusta 2015, uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -58 z 21. januára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVAK SLOVAKIA spol. s r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. apríla 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVAK SLOVAKIA spol. s r. o.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o.,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Viliam Karas, PhD., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -34 z 28. augusta 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného

súdu“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -58 z 21. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou

okresnému súdu 22. mája 2015 ako žalobca domáhal vyslovenia, že rozhodca

je vylúčený z prejednania a rozhodovania o žalobe

spoločnosti v likvidácii, o zaplatenie sumy 727 915,39 €

s príslušenstvom, ktorá je vedená Stálym rozhodcovským súdom pri IURO, z. z. p. o. (ďalej

len „rozhodcovský súd“), pod sp. zn. .

2.2 Uznesením okresného súdu č. k. -34 z 28. augusta 2015 súd

zastavil konanie podľa prvej vety Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“ alebo „OSP“),

žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania a rozhodol o vrátení

súdneho poplatku sťažovateľovi. Okresný súd uznesením konanie zastavil z dôvodu, že

sťažovateľom označený žalovaný nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. Proti

uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd,

ktorý uznesením č. k. -58 z 21. januára 2016 potvrdil uznesenie okresného

súdu a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľ sa

nestotožňoval a nestotožňuje s uznesením krajského súdu ani s uznesením okresného súdu,

obe považuje za arbitrárne, formalistické, reštriktívne a nedôvodné a namieta, že postupom

oboch súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a že sa oba súdy odklonili od

doterajšej súdnej praxe. Sťažovateľ preto podal proti uzneseniu krajského súdu v spojení

s uznesením okresného súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 31. januára 2018 tak, že ho odmietol pre neprípustnosť. Uznesenie

najvyššieho súdu bolo doručené sťažovateľovi 12. marca 2018.

3. Sťažovateľ namieta, že súdy sa dopustili vážneho pochybenia, keď:

„i. nezohľadnili skutočnosť, že v danom prípade išlo o chybu v písaní, ktorú

Sťažovateľ odstránil podaním zo dňa 27.08.2015, ktorým spresnil označenie žalovaného

a následne podaním zo dňa 08.09.2015 Sťažovateľ požiadal súd, aby pripustil vstup

ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného, a to spoločnosť

v likvidácii, so sídlom , , zapísanej

v OR OS Bratislava I, odd. Sro, vl. č. 15033/B, v mene ktorej koná ,

konateľka;

ii. okresný súd si bez ďalšieho osvojil skutkové tvrdenia Rozhodcovského súdu;

iii. okresný súd nezaslal vyjadrenie Rozhodcovského súdu Sťažovateľovi ani

nevyzval Sťažovateľa, aby sa k vzneseným námietkam vyjadril, neskúmal, či Sťažovateľ

skutočne chcel uplatniť svoj nárok voči Rozhodcovskému súdu (resp. ide len o chybu

v písaní) a ani ho nevyzval postupom podľa ust.

, aby svoj návrh doplnil alebo opravil.“

4. Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že rozhodcovský súd koná

v rozhodcovskom konaní sp. zn. o údajnom nároku spoločnosti

v likvidácii, proti sťažovateľovi (v rozhodcovskom konaní ako žalovaný)

na zaplatenie sumy 727 915,39 € s príslušenstvom. Sťažovateľ v konaní namietal

predpojatosť rozhodcu konať a rozhodnúť v danej právnej veci, pričom rozhodcovský súd

jeho námietku zamietol v rozhodcovskom rozhodnutí č. k. -143

z 28. apríla 2015. Proti predmetnému rozhodnutiu rozhodcovského súdu nebol prípustný

opravný prostriedok, sťažovateľ sa preto mohol domáhať ochrany svojich práv jedine

návrhom na všeobecnom súde.

5. Sťažovateľ ďalej namieta: „Tým, že okresný súd zastavil konanie bez toho, aby

vyzval Sťažovateľa na vyjadrenie k námietkam vzneseným voči označeniu žalovaného

v žalobe, alebo vyzval na opravu zjavnej chyby v písaní vo svojom návrhu a odvolací súd

jeho závery následne potvrdil, pričom súdy neakceptovali podaný návrh na opravu chýb

v písaní a návrh na pripustenie vstupu účastníka (ani o nich nerozhodli), došlo postupom

súdov k odopretiu spravodlivosti a bolo porušené základné právo Sťažovateľa na súdnu

ochranu v zmysle ustanovenia a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Z vyššie uvedených skutočnosti je zrejmé, že postupom okresného a krajského súdu,

ktorý nekonali predpísaným postupom a nevyzvali Sťažovateľa k odstráneniu chyby v písaní

spočívajúcej v nesprávnom označení žalovaného, a dokonca ani neakceptovali podanie

Sťažovateľa odstraňujúce túto chybu, bola Sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom

a v dôsledku tejto vady oba súdy vo veci nesprávne právne rozhodli, pričom sa nijakým

spôsobom nevysporiadal i s argumentáciou Sťažovateľa a dôkazmi, ktoré Sťažovateľ

predložil. Postup súdov bol aj v rozpore so súdnou praxou v otázke prekážok v konaní

a v otázke odstránenia nedostatku podania podľa ust. .

Okrem vyššie uvedených pochybení Sťažovateľ rovnako namietal nedostatočné

odôvodnenie Uznesenia krajského súdu a Uznesenia okresného súdu, následkom čoho súdy

konali v rozpore s ust. (ktoré sa v zmysle ust. použije aj na

uznesenia) a aj v dôsledku toho porušili jeho právo na súdnu ochranu.

Vo vzťahu k Uzneseniu najvyššieho súdu a postupu najvyššieho súdu Sťažovateľ

namieta, že napriek zjavnej nezákonnosti a nesprávnosti v postupe okresného súdu

a krajského súdu. následkom ktorého bola Sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred

súdom, najvyšší súd odmietol dovolanie a tým rovnako prispel k odopretiu spravodlivosti

a k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu ochranu...

Navyše postupom a Uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu základného

princípu - princípu právnej istoty, nakoľko rozhodol v rozpore so skoršími rozhodnutiami

najvyššieho súdu v obdobnej veci. pričom svoje odklonenie nijakým spôsobom nevysvetlil.“

6. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ citoval viaceré judikáty najvyššieho

súdu, ústavného súdu, Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej

republiky, ktoré podľa neho potvrdzujú jeho argumentáciu.

7. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd, krajský súd, ako aj okresný súd

postupovali v tomto prípade v otázke posúdenia, či ide o odstrániteľný nedostatok konania

príliš formalisticky, reštriktívne, arbitrárne a v rozpore s ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku, ako aj doterajšou súdnou praxou. Napadnutými uzneseniami preto došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu, ústavného princípu právnej istoty a práva na rovnosť

medzi účastníkmi v konaní.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že uznesením Okresného súdu

Bratislava II zo dňa 28.08.2015 sp. zn. -34, uznesením Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 21.01.2016 sp. zn. -58 a uznesením Najvyššieho súdu SR

zo dňa 31.01.2018 sp. zn. , boli porušené základné práva sťažovateľa podľa

článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 3 a článku 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa

28.08.2015 sp. zn. -34, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa

21.01.2016 sp. zn. -58 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2018

sp. zn. zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na nové konanie.

3. Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy

konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

12. Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

13. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

14. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, napadnutým

uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

16. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

17. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

18. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

19. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že uznesenie okresného súdu

č. k. -34 z 28. augusta 2015 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,

boli predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom na základe

sťažovateľom podaného odvolania. Odvolacie konanie bolo skončené napadnutým

uznesením krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia

označených práv prvostupňovým rozhodnutím okresného súdu je teda podstatné,

že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje právomoc

ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv

zaručených a dohovorom napadnutým uznesením okresného súdu. Na prerokovanie

tejto časti sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto bolo potrebné v tejto časti

sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

20.1 Z odôvodnenia sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že porušenie svojho základného

práva podľa (rovnosť medzi účastníkmi v konaní) odôvodnil len

vo vzťahu k okresnému súdu, a to tým, že mu nebola poskytnutá možnosť vyjadriť sa

k tvrdeniam rozhodcovského súdu v jeho vyjadrení k podanej žalobe. Ústavný súd odmietol

sťažnosť vo vzťahu k okresnému súdu pre nedostatok právomoci a pri ďalšom posudzovaní

sťažnosti vo vzťahu ku krajskému súdu musel odmietnuť sťažnosť v časti namietaného

porušenia základného práva podľa z dôvodu nedostatku zákonom

predpísanej náležitosti, pretože sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne argumenty

týkajúce sa porušenia predmetného článku zo strany krajského súdu. Podľa stabilnej

judikatúry ústavného súdu absencia zmysluplného, ústavnoprávne relevantného

odôvodnenia ako východiskového rámca sťažnosti spôsobuje nedostatok podstatnej

zákonom predpísanej náležitosti ustanovenej v

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že

nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania (, , ,

a iné).

20.2 Na tomto mieste ale ústavný súd zároveň uvádza, že pri posudzovaní, či sú

splnené podmienky konania, sa konajúci súd (v tomto prípade okresný súd) nemusí obracať

na procesné strany, aby sa vyjadrili. Procesné podmienky posudzuje v každom momente

konania konajúci súd sám. Ak rozhodcovský súd vo svojom vyjadrení k podanej žalobe

poukázal na to, že nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, a okresný súd vyhodnotil

situáciu tak, že nie sú splnené podmienky konania, za ktorých môže vo veci konať, pred

rozhodnutím o zastavení konania nemusel vyzývať sťažovateľa na vyjadrenie, pretože

nerozhodoval vo veci samej.

21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou považuje za potrebné

uviesť, že obsahom základného práva podľa a práva podľa

dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

22. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd rovnako ako

okresný súd nevyzval sťažovateľa k odstráneniu chyby v písaní spočívajúcej v nesprávnom

označení žalovaného, čo vyústilo do obmedzenia práva na prístup k súdu. Oba súdy sa

podľa sťažovateľa stotožnili s tvrdeniami žalovaného, no s tvrdeniami sťažovateľa sa

nevysporiadali. Napadnutému uzneseniu krajského súdu preto sťažovateľ vytýka aj

arbitrárnosť, zmätočnosť a nepreskúmateľnosť.

23. Krajský súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k odvolacím námietkam

sťažovateľa uviedol:

„Od nedostatku podmienky konania (za ktorý treba považovať aj nedostatok

spôsobilosti byť účastníkom konania) treba odlišovať vady podania (vrátane žaloby),

spočívajúce v nesprávnom označení subjektu, ktorý je inak spôsobilý byť účastníkom

konania. Príčinou vád označenia účastníkov v žalobe môžu byť medziiným chyby v písaní,

alebo iné zrejmé nesprávností, ktoré sa vyskytli pri písomnom vyhotovovaní žaloby.

Ak žaloba neobsahuje označenie účastníkov konania alebo všetky údaje potrebné

k označeniu účastníkov konania, alebo ak je žaloba v časti označujúcej účastníkov neurčitá

alebo nezrozumiteľná (neumožňuje ich presnú identifikáciu) alebo ak je zjavný logický

rozpor medzí označením účastníka konania a inými údajmi o tomto účastníkovi

obsiahnutými v žalobe, je súd povinný pokúsiť sa odstrániť tieto vady podania postupom

podľa , v zmysle ktorého súd uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne,

neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá

nemôže byť kratšiu ako desať dní, pričom v uznesení uvedie, ako treba opravu alebo

doplnenie vykonať; ak účastník, v ustanovenej lehote podanie neopraví alebo nedoplní a

pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by

mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Ak je ale odporca v žalobe

označený úplne, presne, určito a zrozumiteľne tak, ako je tomu v danom prípade, nejde o

vadu podania. Pokiaľ bol v žalobe úplne, presne, určito a zrozumiteľne označený za

účastníka konania ten, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, ide o nedostatok

podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. Ten, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom

konania, nemôže v občianskom súdnom konaní vstúpiť do procesného vzťahu. V takto vädne

začatom konaní nemôže vzniknúť procesnoprávny vzťah, lebo tu chýba jeden z jeho

základných prvkov - jedna spôsobilá strana občianskoprávneho sporu. Súd je preto povinný

kedykoľvek v konaní prihliadnuť na tento nedostatok podmienky konania a konanie zastaviť

( v spojení s O, s. p.). Vzhľadom k tomu, že súd v prípade

neodstrániteľného nedostatku podmienky konania nemôže v konaní pokračovať a je povinný

konanie zastaviť, nemôže do takto (vädne) začatého konania pristúpiť ďalší účastník (§ 92

ods. 1 ) a nemôže ani dôjsť k zámene účastníkov ( )...

Ustanovenie § 12 zákona o rozhodcovskom konaní nepripúšťa výklad, ktorý by viedol

k nazeraniu na rozhodcovské súdy ako samostatné právne subjekty. Zákon priamo

nepomenúva rozhodcovské súdy právnickými osobami, nepriznáva im samostatnosť

z hľadiska vykonávania právnych úkonov navonok, ale ich obmedzuje len na špecializovanú

činnosť v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní. Organizácia činnosti rozhodcovského

súdu je jednoznačne zverená právnickej osobe - zriaďovateľovi, ktorý ako jediný môže

vystupovať v civilnom procese ako osoba s procesnou subjektivitou.

Vychádzajúc zo zákonnej úpravy podľa a podľa

, dospel odvolací súd k závetu, že označený odporca

v návrhu na začatie konania nie je právnickou osobu a nemá spôsobilosť byť účastníkom

konania v zmysle , t. j. nemá procesnú subjektivitu a táto nevyplýva ani z jeho

štatútu. Spôsobilosť byť účastníkom konania je základnou podmienkou občianskeho

súdneho konania, nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania znamená taký nedostatok

podmienky konania, ktorý nemožno odstránil. Podľa prvá veta , ak ide

o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Odvolací súd návrh navrhovateľa na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka na strane

odporcu podľa ani neposudzoval, nakoľko ak v návrhu označený

účastník nemá právnu subjektivitu (nie je spôsobilý byť účastníkom súdneho konania),

nemohol by súd pripustiť, aby na jeho strane pristúpi), do už začatého konania subjekt

s právnou subjektivitou, nakoľko nedostatok spôsobilostí byť účastníkom konania je

neodstrániteľným nedostatkom podmienky tohto konania, pre ktorý treba konanie zastaviť

(rozsudok NS SR z 28. 11. 2001, sp. zn. ).

V posudzovanej veci teda nešlo o vadu návrhu na začatie konania, ktorú navrhovateľ

svojím podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 31. 08. 2015 jednoducho odstránil.

Z obsahu spisu, predložených listinných dokladov preukazujúcich dôvodnosť uplatneného

nároku nevyplýva, že by sa pri označovaní odporcu vyskytla chyba v písaní alebo iná

zrejmá nesprávnosť, alebo že by údaj označujúci odporcu bol v logickom rozpore s inými

časťami žaloby (petitom) alebo s opísaním rozhodujúcich, skutočností (odôvodnením). Ak je

odporca v návrhu označený úplne, presne, určite a zrozumiteľne, ako to bolo aj v danej

veci, nie je vadou podania skutočnosť, že označený odporca nemá spôsobilosť byť

účastníkom konania, lebo ak bol v návrhu takto (úplne, presne, určite a zrozumiteľne)

označený za účastníka konania ten, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom, ide o nedostatok

podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. Uvedený názor odvolacieho súdu potvrdzuje

aj odvolacia námietka navrhovateľa, že aj Rozhodcovský súd v písomnom styku používa

označenie: Stály rozhodcovský súd pri IURO, z. z. p. o., Miletičova č. 7, Bratislava,

, skutočnosť ktorá svedčí o presvedčení navrhovateľa, že vo svojom návrhu na

začatie konania odporcu označil správne, a preto nemožno v posudzovanej vecí hovoriť o

vadách podania, resp. o chybách v písaní z hľadiska neurčitého, neúplného, nepresného či

nezrozumiteľného označenia odporcu.

Súd prvého stupňa teda nemal ani možnosť postupovať podľa ustanovenia § 43

, lebo návrh nebol vadným podaním v zmysle uvedeného ustanovenia. Podaním

návrhu proti subjektu nespôsobilému byť účastníkom konania nemohol v danom prípade

vzniknúť procesnoprávny vzťah medzi účastníkmi, lebo tu od samého začiatku chýbal jeden

z jeho základných prvkov - spôsobilá strana občianskoprávneho sporu.

V posudzovanej veci navrhovateľ kvalifikovaným spôsobom označil ako odporcu

nekvalifikovaný subjekt (toho, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania), a preto

odvolací súd nemal inú možnosť, ako napadnuté uznesenie v časti týkajúcej sa zastavenia

konania podľa ako vecne správne potvrdiť.“

24. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ). O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto

právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

25. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

26. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania

poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného

prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých

uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené

zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno

považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také

rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

27. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

28. Ako už bolo uvedené, ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť

konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo

k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ) a či možno ich

konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia

a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na

základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú

uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. ). Reálne uplatnenie a garantovanie

základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani

nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

29. Ústavný súd už viackrát vyslovil názor, že do obsahu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru nepatrí právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov (, ).

30. Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa dostatočným

spôsobom vysporiadal s odvolacou argumentáciou sťažovateľa. Krajský súd v napadnutom

uznesení vysvetlil rozdiel medzi nedostatkom podmienky konania a odstrániteľnými vadami

podania a následne vysvetlil, prečo okresný súd nemohol postupovať podľa ani

prečo označenie nesprávneho subjektu na strane žalovaného nebolo možno považovať za

chybu v písaní. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ nesúhlasí s vysvetlením konajúcich

súdov, neznamená, že tieto súdy neodôvodnili dostatočne svoje rozhodnutie alebo že sa

nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa.

31. Ústavný súd zároveň podotýka, že podľa príloh sťažnosti podanie sťažovateľa,

ktoré sám nazval „Oprava chýb v písaní“, bolo doručené okresnému súdu 31. augusta 2015,

pričom okresný súd rozhodol o zastavení konania napadnutým uznesením už 28. augusta

2015. Okresný súd sa preto logicky v napadnutom uznesení nemohol vysporiadať

s podaním, ktoré mu bolo doručené až po vydaní napadnutého uznesenia. Krajský súd sa

v odvolacom konaní mohol taktiež vysporiadať iba s argumentmi sťažovateľa, ktoré uviedol

vo svojom odvolaní, a nie s obsahom procesných podaní adresovaných okresnému súdu

po tom, čo okresný súd vydal uznesenie preskúmavané krajským súdom v odvolacom

konaní (to platí aj pre návrh na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka doručený okresnému

súdu 10. septembra 2015).

32. Za nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie, teda podanie spôsobilé na

odstraňovanie vád podania zo strany konajúceho súdu, možno považovať iba také podanie,

ktoré neobsahuje všeobecné náležitosti návrhu podľa procesného predpisu, resp. náležitosti

vyžadované osobitnými ustanoveniami procesného predpisu. O takéto podanie pôjde najmä

vtedy, ak z podania nie je zrejmé, čoho sa účastník domáha, proti komu prípadný návrh

smeruje, strana konania nie je riadne označená, podanie nie je datované, nie je podpísané, je

nezrozumiteľné, neobsahuje potrebné opísanie skutkových okolností, a to do takej miery, že

z údajov uvedených v podaní nie je možné zistiť predmet konania. Krajský súd

v napadnutom uznesení dostatočne vysvetlil, že sťažovateľovo podanie neobsahovalo také

vady, ktoré by mohli byť odstránené postupom podľa . Odstránenie vád podania

zo strany súdu nie je inštitút, ktorý by mal slúžiť na odstránenie pochybení žalobcu, ktoré

nebránia prejednaniu a rozhodnutiu vo veci, a jeho účelom nemôže byť ani „pomoc“

zo strany súdu adresovaná strane konania, ako by táto mala vo veci postupovať, aby bola

úspešná. Toto je zodpovednosť samotnej strany konania, resp. jej právneho zástupcu.

Ústavný súd sa stotožnil aj s názorom krajského súdu, že v danom prípade nemohlo ísť

o chybu v písaní, lebo označenie sťažovateľa nebolo nekompletné a ani v logickom rozpore

s odôvodnením alebo petitom žaloby. Sťažovateľ poukazuje na to, že samotný

rozhodcovský súd vo svojich písomných podaniach uvádza zavadzajúce údaje, keď

neoprávnene používa identifikačné údaje (IČO, DIČ) svojho zriaďovateľa, avšak on

vo svojej žalobe tieto identifikačné údaje neuviedol, preto v danom prípade nevznikla

pochybnosť o identite žalovaného subjektu. Ak strana v konaní označí ako žalovaného

nesprávny subjekt, za toto svoje pochybenie musí niesť procesnú zodpovednosť. V prípade,

ak takto označený subjekt nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, následkom je

zastavenie konania pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

33. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne

a bez zjavných logických protirečení vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, čím ako súd

odvolací poskytol právam sťažovateľa dostatočnú ochranu. Napadnuté uznesenie krajského

súdu nie je v rozpore s aplikovanou právnou úpravou a nepopiera ani jej zmysel, obsahuje

presný opis skutkového stavu a zrozumiteľné zdôvodnenie právnych záverov. Ústavný súd

tiež konštatuje, že početná judikatúra, ktorú citoval sťažovateľ vo svojej sťažnosti,

nereflektuje skutkový stav v tomto konkrétnom prípade, a preto ju nebolo možné na tento

prípad aplikovať. Ústavný súd preto považuje napadnuté uznesenie krajského súdu

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné a za takýchto okolností nemá žiaden

dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho skutkových a právnych záverov.

34. Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

35. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť medzi účastníkmi

v konaní ( ) zo strany najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na to, že

rovnako ako vo vzťahu ku krajskému súdu nepodložil sťažovateľ túto časť sťažnosti

žiadnym relevantným odôvodnením, preto ju aj v tejto časti z rovnakých dôvodov

(bod 20.1) odmietol pre nedostatok zákonom predpísaných náležitosti.

36. Sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

namieta, že najvyšší súd rozhodol v rozpore so svojimi skoršími rozhodnutiami v obdobnej

veci, a tiež, že odvolanie odmietol ako neprípustné a neskúmal namietanú nezákonnosť

v postupe a rozhodovaní súdov nižších inštancií, čím prispel k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu.

37. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov (napr.

). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu

ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

38. Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť

dovolania proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podľa , pričom

dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné. Následne

preskúmal dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu s prihliadnutím na § 242

ods. 1 druhú vetu aj z dôvodov uvedených v , a to predovšetkým z dôvodu

existencie prípadnej vady podľa , ktorej sa sťažovateľ dovolával.

Najvyšší súd následne uviedol definíciu a tri pojmové znaky, ktoré sú vlastné dovolaciemu

dôvodu podľa citovaného ustanovenia [a) odňatie možnosti konať pred súdom, b) k odňatiu

možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku konania súdu a c) možnosť konať pred súdom

sa odňala účastníkovi konania], a v konkrétnostiach k námietkam sťažovateľa o tom, že

napadnuté uznesenie krajského súdu z 21. januára 2016 je nepreskúmateľné a je založené na

nesprávnych skutkových zisteniach, uviedol:

„Dovolateľkou namietané nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia bolo už

dávnejšou judikatúrou považované nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ , ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď

R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky publikované pod R 2/2016. V danom prípade sú v odôvodnení

dovolaním napadnutého rozhodnutia primerane vysvetlené podstatné dôvody rozhodnutia.

Jeho odôvodnenie má náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p, a § 167 ods. 1 a 2 O.s.p,,

preto uplatnenie druhej vety predmetného stanoviska neprichádza do úvahy...

V preskúmavanej veci súdy nižších inštancií považovali za dôvod pre zastavenie

konania nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania na strane žalovaného, ktorý

vyvodili z tej skutočnosti, že Stály rozhodcovský súd pri IURO, z. z. p. o., so sídlom

Miletičova 7, Bratislava nie je spôsobilou stranou sporu. Tento záver konajúcich súdov bol

správny. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že označenie žalovaného bolo

jasné, keď žalobkyňa za žalovaného jednoznačne označila Stály rozhodcovský súd pri IURO

z. z. p. o., so sídlom Miletičova 7, 821 08 Bratislava a nie IURO, z. z. p. o., so sídlom

Miletičova 7, Bratislava, , ktorý je zriaďovateľom Stáleho rozhodcovského

súdu pri IURO, z. z. p. o., so sídlom Miletičova 7, Bratislava. Dovolací súd považoval

postup oboch konajúcich súdov za správny aj na základe skutočností, že zo samotného

Návrhu na rozhodnutie o námietke voči rozhodcovi, jeho obsahu (čl. 1 až 5) je zrejmé, že

žalobkyňa, právne zastúpená advokátskou kanceláriou chcela žalovať subjekt, ktorý

označila ako Stály rozhodcovský súd pri IURO z. z. p. o., so sídlom Miletičova 7, 821 08

Bratislava. Neuviedla pritom , z ktorého by sa mohlo dať na zváženie

vnútorný rozpor obsahu žaloby a označenie strán sporu. Z obsahu spisového materiálu

vyplýva, že konajúci súd nemal pochybnosť o tom koho žalobkyňa ako žalovaného chcela

označiť, keď táto skutočnosť nebola sporná ani z hľadiska posúdenia označenia žalovaného

v spojitosti s obsahom žaloby. V danom prípade tak nemôže obstáť námietka žalobkyne, že

sa jedná o chybu v písaní.“

39. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno podľa názoru ústavného súdu

vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že dovolanie sťažovateľa vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu nie je prípustné, primeraným spôsobom

odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri

preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.

40. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňoval, preto

použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa

k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

41. K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nepostupoval

rovnako ako v obdobných prípadoch (sťažovateľom pripojené uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. a sp. zn. ), ústavný súd považuje za potrebné

poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak poslanie, ktoré právne predpisy ( Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov, o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) zverujú veľkému senátu

najvyššieho súdu a plénu najvyššieho súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), ktorým okrem

iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ).

42. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

43. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018