Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 565/2018
PDF · 329.91 KB
No categories available
IV. ÚS 565/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká
cesta 5680/2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl.13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 151/2008, rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 5 Co 702/2013-116 z 30. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 23/2017 z 28. januára 2018 a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. mája 2018 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 151/2008 (ďalej len „napadnutý postup okresného súdu“), postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 702/2013 (ďalej len „napadnutý postup krajského súdu“) a jeho rozsudkom
č. k. 5 Co 702/2013-116 z 30. júna 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Cdo 23/2017 (ďalej len „napadnutý postup najvyššieho súdu“) a jeho
uznesením sp. zn.. 3 Cdo 23/2017 z 28. januára 2018 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho
súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom
č. k. 18 C 151/2008-79 z 3. mája 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) zamietol
žalobu sťažovateľa, ktorý sa v konaní vedenom na okresnom súde v pozícii žalobcu
v 1. rade domáhal proti žalovanému Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
len „žalovaný“) náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu a nezákonného
rozhodnutia krajského súdu.
3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 702/2013 z 30. júna 2015 tak, že rozsudok okresného
súdu, stotožniac sa s jeho skutkovými a právnymi závermi, v súlade s § 219 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdy poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)
potvrdil ako vecne správny a zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania.
4. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie. Najvyšší
súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu v súlade
s § 447 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“) odmietol, k čomu sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
«Dňa 6.3.2018 bolo sťažovateľovi doručené svojím spôsobom „prekvapivé“ a arbitrárne
odôvodnené odmietajúce uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č.k. 3Cdo 23/2017 zo dňa 28.1.2018, ktorým dovolací súd dovolanie sťažovateľa... odmietol,
bez toho, aby sa riadne a presvedčivo vysporiadal s námietkou sťažovateľa o tom, že
postupom okresného súdu ako aj následne krajského súdu mu bola odňatá možnosť riadne
konať pred súdom , keď ako okresný súd tak aj krajský súd mu do rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave „prekvapivým rozsudkom“ č.k. 5Co/702/2013-116 zo dňa 30.06.2015
nedoručili účinne do vlastných rúk vyjadrenie žalovanej voči ním podanému odvolaniu,
s vyjadrením žalovanej mu obštrukčným konaním senátu „5Co“ nerešpektovaním ust. §-u
47 ods. 2, ods. 3 Spravovacieho a kancelárskeho poriadku pre súdy neumožnili sa ani len
oboznámiť počas jeho pobytu vo väzbe v ÚVVaÚVTOS Bratislava, hoc sťažovateľ z väzby
opakovane žiadal JUDR. Chalupku a predsedu Krajského súdu v Bratislave, aby mu
poskytli súčinnosť a umožnili mu „in concreto“ nahliadnuť do spisu č.k. 5Co 702/2013
a teda sa aj oboznámiť s vyjadrením žalovanej ( č.l. 103 spisu ) k ním podanému odvolaniu
(č.l. 94 spisu ), hoc toto vyjadrenie dľa právneho názoru obsahoval právnu a skutkovú
argumentáciu žalovanej a teda v súlade s rozhodovacou praxou Súdu vo veci Trančíková
p. Slovensku z 13. januára 2015 mala byť sťažovateľovi daná možnosť sa s ním oboznámiť,
vyjadriť sa k nemu a v prípade potreby tak navrhnúť aj vykonanie ďalších dôkazov za
účelom ovplyvnenia výsledku konania pred odvolacím Krajských súdom v Bratislave
v prospech sťažovateľa.»
5. Sťažovateľ porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v zásade odôvodňuje tým, že zo strany krajského súdu
mu nebolo umožnené nahliadnuť do súdneho spisu, a to aj napriek jeho opakovaným
žiadostiam adresovaným JUDr. Chalupkovi (predsedovi senátu krajského súdu 5 Co, pozn.)
a predsedovi krajského súdu, ako aj tým, že ani zo strany okresného súdu a ani zo strany
krajského súdu nebol oboznámený s vyjadrením žalovaného k jeho odvolaniu proti
rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 151/2008-79 z 3. mája 2012, a to aj napriek tomu, že
predmetné podanie obsahovalo právnu a skutkovú argumentáciu žalovaného, s ktorou sa
sťažovateľ ako strana sporu mal právo oboznámiť a vyjadriť sa k nej, prípadne navrhnúť
dôkazy na podporu svojej opozitnej argumentácie, na základe čoho bola v súdnom konaní
porušená zásada kontradiktórnosti, spravodlivosti procesu ako takého a odňatá mu možnosť
vyjadriť sa k veci. Porušenie už uvedených práv sťažovateľ vidí aj v tom, že „odmietajúce
uznesenie Najvyššieho súdu SR nie je presvedčivo a racionálne odôvodnené, nie je
konzistentne odôvodnené v súlade s rozhodovacou praxou Súdu.“.
6. Sťažovateľ v sťažnosti zároveň namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:
„Konanie o odškodnení trvalo extrémne dlho od 26.08.2008 do 6.3.2018, teda viac ako
9 ROKOV a 5 MESIACOV, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné
a neakceptovateľné.“
7. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom vyslovil:
„1. Základné právo na súdnu ochranu a na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 1
a 3 Ústavy Slovenskej republiky , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č.k. 5 Co/702/2013-116 zo dňa 30.06.2015 porušené boli.
2. Základné právo na súdnu ochranu a na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 1
a 3 Ústavy Slovenskej republiky , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho právo podľa
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odmietajúcim uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3 Cdo 23/2017 zo dňa 28.01.2018 porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/702/2013-116 zo dňa 30.06.2015
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3 Cdo 23/2017 zo dňa28.01.2018
zrušuje, vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť primerané finančné zadosťučinenie 10 000,-
Eur do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
5. priznáva úhradu trov konania v sume 315,84 Eur, ktoré je
Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne - advokátky
JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
6. priznáva úhradu trov konania v sume 315,84 Eur, ktoré je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne -
advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
7. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod
č.k. 18C/151/2008 , Krajského súdu v Bratislave v konaní pod č.k. 5Co/702/2013
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č.k. 3 Cdo 23/2017 ako
celku porušené boli. priznáva finančné zadosťučinenie
v sume 9 500,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I v Bratislave mu povinný vyplatiť
do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
8.1 Sťažovateľ k návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 € uviedol: „Dľa právneho názoru sťažovateľa závery najvyššieho súdu ako
aj krajského súdu totiž nemožno hodnotiť inak ako neposkytujúce spravodlivú súdnu
ochranu sťažovateľovi ( slabšej strane ), ako neprípustné odmietnutie spravodlivosti.
Požiadavka na priznanie odškodnenia v sume 10 000,- € je preto súladná s rozhodovacou
praxou Súdu, keďže došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a to
postupom porušovateľov v 1. a v 2. rade.“
8.2 K návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 9 500 €
sťažovateľ uviedol: «Keďže sťažovateľ sa na svojvoľnom konaní vnútroštátnych súdov
nepodieľal a vec má pre neho mimoriadny význam vzhľadom k tomu , čo je v danej veci pre
neho v hre - „at stake“, tak po práve žiada priznanie odškodnenia nemajetkovej ujmy
v dôsledku stavu právnej neistoty, prežitého utrpenia a psychického strádania, beznádeje
a bezmocnosti proti svojvôli porušovateľov majúcej za následok vydanie nezákonného
a nespravodlivého rozhodnutia, tak požiadavka na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 9 500,- € je primeraná a spravodlivá, súladná s rozhodovacou
praxou Súdu v prípade vyslovenia porušenia práva sťažovateľa na porušenie čl. 6 ods. 1
dohovoru.»
II.
9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru napadnutým postupom okresného súdu, napadnutým postupom krajského súdu
a jeho rozsudkom a napadnutým postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
13. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom
14. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
16. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez
ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného
súdu, napadnutým postupom krajského súdu a napadnutým postupom najvyššieho
súdu
17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).
18. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv
nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 387/06).
19. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do
základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť
účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj
judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie
o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
21. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní
rozhodol rozsudkom sp. zn. 18 C 151/2008 z 3. mája 2012, ktorý bol potvrdený napadnutým
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 702/2013 z 30. júna 2015. Ústavný súd zistil, že obe
už uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 30. novembra 2015. Vo vzťahu
k napadnutému konaniu na najvyššom súde ústavný súd uvádza, že toto bolo právoplatne
skončené vydaním napadnutého uznesenia sp. zn. 3 Cdo 23/2017 z 28. januára 2018, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 6. marca 2018.
22. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia návrhu na začatie konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu, t. j. 11. mája 2018, bolo napadnuté konanie
na okresnom súde, napadnuté konanie na krajskom súde, ako aj napadnuté konanie
na najvyššom súde právoplatne skončené, v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva sťažovateľa podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu
nemohlo dochádzať, ústavný súd tak sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému
postupu okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu pre namietané porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne pozri
IV. ÚS 189/2013, III. ÚS 350/2017).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
23. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
24. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
25. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo
slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia
alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu
sťažnosť smeruje.
26. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
27. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania i ostatnými požadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí v prípadoch,
v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené
advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je
ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom
súde).
28. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,
ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil aj
napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 702/2013 z 30. júna 2015. Predloženie
rozhodnutia všeobecného súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, je pritom podľa § 50 ods. 2
zákona o ústavnom súde zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom.
29. V súvislosti s uvedeným nedostatkom (bod 28 odôvodnenia) ústavný súd
pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej
rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.
IV. ÚS 77/08, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010,
30. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta).
31. S poukazom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku krajského súdu pre namietané porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
32. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08), a preto ich namietané porušenie
možno preskúmavať spoločne.
33. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného
postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. US 27/04, I. US 74/05). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecnými súdmi, ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by
nahradiť napadnuté právne názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté
rozhodnutie všeobecného súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné. Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00,1. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
34. Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval procesnú neprípustnosť
dovolania, v nadväznosti na čo dovolanie sťažovateľa podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.
35. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté, boli porušené ním označené práva, a to najmä
z dôvodu, že namietané uznesenie najvyššieho súdu nie je riadne a presvedčivo
odôvodnené, obsahuje nesprávne a arbitrárne závery najmä vo vzťahu k posúdeniu
prekvapivosti a arbitrárnosti rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ zároveň v sťažnosti
namieta, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu procesného pochybenia
okresného súdu a krajského súdu, ktoré spočívalo v tom, že mu nebolo doručené vyjadrenie
žalovaného k jeho odvolaniu, ako aj z dôvodu vadného procesného postupu krajského súdu,
ktorý mu neumožnil nahliadnuť do súdneho spisu, čím mal byť podľa jeho názoru naplnený
dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP.
36.1 V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedostatočnom a arbitrárnom
odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, nepreskúmateľnosť ktorého namietal sťažovateľ
v podanej sťažnosti, dospel k záveru, že najvyšší súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré
zvolil pri rozhodovaní o podanom dovolaní, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie
založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
36.2 Ústavný súd vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd
však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
36.3 S poukazom na uvedené ústavný súd k namietanej dostatočnosti a úplnosti
odôvodnenia uvádza, že podľa jeho názoru je odôvodnenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu v hraniciach ústavnej akceptovateľnosti, z uvedeného dôvodu tak ústavný
súd sťažovateľom namietanú dostatočnosť a úplnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu neakceptoval.
37.1 Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že mu nebolo doručené vyjadrenie
protistrany k jeho odvolaniu proti rozsudku okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že
vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka
konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred
súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti
práva na spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06,
IV. ÚS 19/2012), a možno ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom
(I. ÚS 156/07).
37.2 Zároveň ústavný súd konštatuje, že v niektorej veci môže byť absencia
stanoviska účastníka konania, ktorý podal odvolanie k vyjadreniu druhého účastníka
konania, k jeho odvolaniu pre rozhodnutie vo veci právne irelevantná (IV. ÚS 19/2012,
I. ÚS 75/2016). O taký prípad ide podľa názoru ústavného súdu vtedy, keď súd rozhodujúci
o opravnom prostriedku nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku
(teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie
o opravnom prostriedku).
38. Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci
Trančíková proti Slovenskej republike, na ktorý v sťažnosti poukazuje aj sťažovateľ,
v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti zaujať stanovisko
k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel k záveru,
že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty,
ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania,
a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť
druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna
a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí,
dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Súčasne však ESĽP uviedol, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho
rozsah sa môže líšiť v závislosti od osobitných čŕt daného prípadu (pozri odsek
39 citovaného rozsudku). Svoje závery v tomto prípade formuloval až na základe skúmania
prípadnej existencie nejakých osobitných okolností, pre ktoré by doručenie vyjadrenia
protistrane nebolo potrebné (pozri odsek 40 a 46 citovaného rozsudku).
39.1 Judikatúra ESĽP však nie je vo vzťahu k vymedzovaniu obsahu práva na
kontradiktórnosť konania a jeho uplatňovaniu v právno-aplikačnej praxi celkom jednotná.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre pripustil, že právo na kontradiktórne
konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť v závislosti od špecifických okolností
prejednávanej veci (porovnaj napr. rozsudky ESĽP vo veciach Čičmanec proti Slovenskej
republike z 28. 6. 2016, Vokoun proti Českej republike z 3. 7. 2008, Trančíková proti
Slovenskej republike z 13. 1. 2015).
39.2 V niektorých prípadoch dospel ESĽP v minulosti aj k záveru, že neposkytnutie
písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní a nemožnosť sťažovateľa zaujať k nemu
stanovisko nemožno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivý proces. Európsky súd
pre ľudské práva tak rozhodol v prípade, keď by priznanie tých práv a možností vyjadriť sa,
ktorých bol sťažovateľ v skutočnosti pozbavený, nemalo podľa jeho názoru žiaden vplyv
na výsledok konania, keďže zvolený právny prístup nedával priestor na ďalšiu diskusiu
(pozri rozsudok ESĽP z 28.6.2016 vo veci Čičmanec proti Slovenskej republike, bod 60).
Podľa ESĽP je dôležitou aj skutočnosť, či sa sťažovateľ mohol alebo nemohol účinne brániť
práve z toho dôvodu, že mu nebolo doručené uvedené vyjadrenie, to znamená, či by
doručenie uvedeného vyjadrenia malo dopad na výsledok sporu alebo nie (porovnaj
rozsudok vo veci Verdú Verdú proti Španielsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 43432/02,
body 25 a 27).
40. V danom prípade je nesporné, že vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa
v znení „Odporca navrhuje rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 18C/151/2008-79
zo dňa 03.05.2012 podľa ustanovenia § 219 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne
správny potvrdiť. Súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, výsledky
ktorého náležíte vyhodnotil a následne vo veci aj správne rozhodol. Navrhovateľ v rade
1./ v odvolaní neuvádza také nové skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu odvolaním
napadnutého rozsudku“ neobsahovalo žiadnu právnu a skutkovú argumentáciu, ktorá by
otvorila priestor na ďalšiu diskusiu a ktorá by zároveň mohla mať vplyv na rozhodnutie
krajského súdu o opravnom prostriedku v neprospech sťažovateľa, ktorý na tento nedostatok
upozornil. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd nevzhliadol
naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP v procesnom postupe okresného
súdu a krajského súdu spočívajúcom v tom, že sťažovateľovi nebolo doručené vyjadrenie
žalovaného k jeho odvolaniu, preto nezasiahlo do práv sťažovateľa takou intenzitou, žeby
došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
41. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súdna ochrana je poskytovaná
v materiálnom, a nie formálnom zmysle, čo znamená, že nie každé procesné pochybenie
súdu alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva
účastníkovi konania, sú považované za porušenie základného práva na súdnu ochranu.
Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré v rámci prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na
otázku, či účastník v skutočnosti bol z uplatnenia konkrétneho procesného úkonu vylúčený
a či táto okolnosť mala podstatný vplyv na ďalšie konanie, a preto nie každé porušenie
procesných predpisov súdmi dosahuje intenzitu protiústavnosti.
42.1 K sťažovateľom namietanému vadnému postupu krajského súdu, ktorý mu
podľa jeho tvrdenia neumožnil nahliadnuť do súdneho spisu, v dôsledku čoho mu mala byť
odňatá možnosť konať pred súdom, a teda mal byť naplnený dovolací dôvod v súlade
s § 237 písm. f) OSP, najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol: „Žalobca 1/ uvádza, že
mu nebolo umožnené jeho právo nahliadnuť do spisu. Z obsahu spisu (č.l. 141) však vyplýva
opak, keď odvolací súd dňa 20. novembra 2014 odpovedal na jeho sťažnosť a označil ju ako
bezpredmetnú.“
42.2 S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, ako aj na listinný dôkaz (odpoveď predsedu krajského súdu na sťažnosť
sťažovateľa z 10. novembra 2014, pozn.) predložený ústavnému súdu samotným
sťažovateľom, v ktorom sa uvádza, že sťažovateľovi bude umožnené v informačnom centre
krajského súdu nahliadnuť do súdneho spisu „... po oznámení termínu Vášho predvedenia
Vaším zákonným sudcom v trestnej veci alebo Vami“, ústavný súd konštatuje, že postupom
krajského súdu, ktorý rešpektoval procesno-právne predpisy, nemohlo dôjsť k naplneniu
dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP. Odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté
v napadnutom uznesení preto podľa názoru ústavného súdu v tejto časti napĺňa atribúty
ústavne udržateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a preto ústavný súd považuje túto
námietku sťažovateľa za neopodstatnenú.
43. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa
s názorom najvyššieho súdu v jeho napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
44. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
45. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
46. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy
vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable
claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver
a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje
iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa
stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému
kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 24/2010, sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013)
47. Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že
k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,
že by najvyšší súd porušil právo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru
ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným
spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie zákazu
odmietnutia spravodlivosti. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter,
ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym
orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento
účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa
(podobne III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013, III. ÚS 834/2016).
48. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej
príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky
nápravy pred vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 dohovoru (k tomu pozri bod 44
odôvodnenia). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
49. Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
50. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
51. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,
ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, v sťažnosti neodôvodnil,
v čom ma spočívať poručenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy napadnutým
uznesením najvyššieho súdu. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V súvislosti
s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti (pozri body 30 a 31 odôvodnenia).
52. S poukazom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 3 ústavy odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
53. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2018