Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 565/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká

cesta 5680/2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 3 a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. , rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -116 z 30. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. januára 2018 a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. mája 2018 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3

a (ďalej len „“) a práv podľa

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnutý postup okresného súdu“), postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnutý postup krajského súdu“) a jeho rozsudkom

č. k. -116 z 30. júna 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnutý postup najvyššieho súdu“) a jeho

uznesením sp. zn.. z 28. januára 2018 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom

č. k. -79 z 3. mája 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) zamietol

žalobu sťažovateľa, ktorý sa v konaní vedenom na okresnom súde v pozícii žalobcu

v 1. rade domáhal proti žalovanému Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „žalovaný“) náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu a nezákonného

rozhodnutia krajského súdu.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 30. júna 2015 tak, že rozsudok okresného

súdu, stotožniac sa s jeho skutkovými a právnymi závermi, v súlade s § 219 ods. 1 zákona

č. Občiansky súdy poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

potvrdil ako vecne správny a zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania.

4. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie. Najvyšší

súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu v súlade

s v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“) odmietol, k čomu sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Dňa 6.3.2018 bolo sťažovateľovi doručené svojím spôsobom „prekvapivé“ a arbitrárne

odôvodnené odmietajúce uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č.k. zo dňa 28.1.2018, ktorým dovolací súd dovolanie sťažovateľa... odmietol,

bez toho, aby sa riadne a presvedčivo vysporiadal s námietkou sťažovateľa o tom, že

postupom okresného súdu ako aj následne krajského súdu mu bola odňatá možnosť riadne

konať pred súdom , keď ako okresný súd tak aj krajský súd mu do rozhodnutia Krajského

súdu v Bratislave „prekvapivým rozsudkom“ č.k. -116 zo dňa 30.06.2015

nedoručili účinne do vlastných rúk vyjadrenie žalovanej voči ním podanému odvolaniu,

s vyjadrením žalovanej mu obštrukčným konaním senátu „5Co“ nerešpektovaním ust. §-u

47 ods. 2, ods. 3 Spravovacieho a kancelárskeho poriadku pre súdy neumožnili sa ani len

oboznámiť počas jeho pobytu vo väzbe v ÚVVaÚVTOS Bratislava, hoc sťažovateľ z väzby

opakovane žiadal JUDR. Chalupku a predsedu Krajského súdu v Bratislave, aby mu

poskytli súčinnosť a umožnili mu „in concreto“ nahliadnuť do spisu č.k.

a teda sa aj oboznámiť s vyjadrením žalovanej ( č.l. 103 spisu ) k ním podanému odvolaniu

(č.l. 94 spisu ), hoc toto vyjadrenie dľa právneho názoru obsahoval právnu a skutkovú

argumentáciu žalovanej a teda v súlade s rozhodovacou praxou Súdu vo veci Trančíková

p. Slovensku z 13. januára 2015 mala byť sťažovateľovi daná možnosť sa s ním oboznámiť,

vyjadriť sa k nemu a v prípade potreby tak navrhnúť aj vykonanie ďalších dôkazov za

účelom ovplyvnenia výsledku konania pred odvolacím Krajských súdom v Bratislave

v prospech sťažovateľa.»

5. Sťažovateľ porušenie svojich základných práv podľa a 3 a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v zásade odôvodňuje tým, že zo strany krajského súdu

mu nebolo umožnené nahliadnuť do súdneho spisu, a to aj napriek jeho opakovaným

žiadostiam adresovaným JUDr. Chalupkovi (predsedovi senátu krajského súdu 5 Co, pozn.)

a predsedovi krajského súdu, ako aj tým, že ani zo strany okresného súdu a ani zo strany

krajského súdu nebol oboznámený s vyjadrením žalovaného k jeho odvolaniu proti

rozsudku okresného súdu č. k. -79 z 3. mája 2012, a to aj napriek tomu, že

predmetné podanie obsahovalo právnu a skutkovú argumentáciu žalovaného, s ktorou sa

sťažovateľ ako strana sporu mal právo oboznámiť a vyjadriť sa k nej, prípadne navrhnúť

dôkazy na podporu svojej opozitnej argumentácie, na základe čoho bola v súdnom konaní

porušená zásada kontradiktórnosti, spravodlivosti procesu ako takého a odňatá mu možnosť

vyjadriť sa k veci. Porušenie už uvedených práv sťažovateľ vidí aj v tom, že „odmietajúce

uznesenie Najvyššieho súdu SR nie je presvedčivo a racionálne odôvodnené, nie je

konzistentne odôvodnené v súlade s rozhodovacou praxou Súdu.“.

6. Sťažovateľ v sťažnosti zároveň namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:

„Konanie o odškodnení trvalo extrémne dlho od 26.08.2008 do 6.3.2018, teda viac ako

9 ROKOV a 5 MESIACOV, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné

a neakceptovateľné.“

7. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil:

„1. Základné právo na súdnu ochranu a na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 1

a 3 , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č.k. -116 zo dňa 30.06.2015 porušené boli.

2. Základné právo na súdnu ochranu a na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 1

a 3 , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho právo podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odmietajúcim uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 28.01.2018 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -116 zo dňa 30.06.2015

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo

zrušuje, vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť primerané finančné zadosťučinenie 10 000,-

Eur do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. priznáva úhradu trov konania v sume 315,84 Eur, ktoré je

Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne - advokátky

JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

6. priznáva úhradu trov konania v sume 315,84 Eur, ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne -

advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

7. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené podľa a právo na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod

č.k. , Krajského súdu v Bratislave v konaní pod č.k.

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č.k. ako

celku porušené boli. priznáva finančné zadosťučinenie

v sume 9 500,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I v Bratislave mu povinný vyplatiť

do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

8.1 Sťažovateľ k návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 10 000 € uviedol: „Dľa právneho názoru sťažovateľa závery najvyššieho súdu ako

aj krajského súdu totiž nemožno hodnotiť inak ako neposkytujúce spravodlivú súdnu

ochranu sťažovateľovi ( slabšej strane ), ako neprípustné odmietnutie spravodlivosti.

Požiadavka na priznanie odškodnenia v sume 10 000,- € je preto súladná s rozhodovacou

praxou Súdu, keďže došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a to

postupom porušovateľov v 1. a v 2. rade.“

8.2 K návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 9 500 €

sťažovateľ uviedol: «Keďže sťažovateľ sa na svojvoľnom konaní vnútroštátnych súdov

nepodieľal a vec má pre neho mimoriadny význam vzhľadom k tomu , čo je v danej veci pre

neho v hre - „at stake“, tak po práve žiada priznanie odškodnenia nemajetkovej ujmy

v dôsledku stavu právnej neistoty, prežitého utrpenia a psychického strádania, beznádeje

a bezmocnosti proti svojvôli porušovateľov majúcej za následok vydanie nezákonného

a nespravodlivého rozhodnutia, tak požiadavka na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 9 500,- € je primeraná a spravodlivá, súladná s rozhodovacou

praxou Súdu v prípade vyslovenia porušenia práva sťažovateľa na porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru.»

II.

9. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 3, a práv podľa a

dohovoru napadnutým postupom okresného súdu, napadnutým postupom krajského súdu

a jeho rozsudkom a napadnutým postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

13. Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom

14. Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

16. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez

ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného

súdu, napadnutým postupom krajského súdu a napadnutým postupom najvyššieho

súdu

17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (, , ).

18. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj

z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa

(), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv

nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať

(m. m. ).

19. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do

základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,

ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte

mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť

účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa

dohovoru (m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj

judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie

o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

21. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 3. mája 2012, ktorý bol potvrdený napadnutým

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2015. Ústavný súd zistil, že obe

už uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 30. novembra 2015. Vo vzťahu

k napadnutému konaniu na najvyššom súde ústavný súd uvádza, že toto bolo právoplatne

skončené vydaním napadnutého uznesenia sp. zn. z 28. januára 2018, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 6. marca 2018.

22. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia návrhu na začatie konania podľa

ústavnému súdu, t. j. 11. mája 2018, bolo napadnuté konanie

na okresnom súde, napadnuté konanie na krajskom súde, ako aj napadnuté konanie

na najvyššom súde právoplatne skončené, v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu

základného práva sťažovateľa podľa a práva sťažovateľa podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu

nemohlo dochádzať, ústavný súd tak sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

postupu okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu pre namietané porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru v súlade

s odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne pozri

, ).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

23. Podľa návrh na začatie konania sa

ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,

prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ

(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

24. Podľa sa k návrhu na začatie konania musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

25. Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo

slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia

alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu

sťažnosť smeruje.

26. Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

27. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania i ostatnými požadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí v prípadoch,

v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené

advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je

ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom

súde).

28. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,

ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil aj

napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2015. Predloženie

rozhodnutia všeobecného súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, je pritom podľa § 50 ods. 2

zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom.

29. V súvislosti s uvedeným nedostatkom (bod 28 odôvodnenia) ústavný súd

pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej

rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.

, , , , ,

).

30. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada

„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby

práva znalé (napr. advokáta).

31. S poukazom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu pre namietané porušenie základných práv podľa

a 3 a práva podľa dohovoru v súlade s zákona

o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

32. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické (), a preto ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne.

33. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného

postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by

nahradiť napadnuté právne názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté

rozhodnutie všeobecného súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné. Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. I. ÚS . ÚS 139/02, ).

34. Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval procesnú neprípustnosť

dovolania, v nadväznosti na čo dovolanie sťažovateľa podľa odmietol.

35. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté, boli porušené ním označené práva, a to najmä

z dôvodu, že namietané uznesenie najvyššieho súdu nie je riadne a presvedčivo

odôvodnené, obsahuje nesprávne a arbitrárne závery najmä vo vzťahu k posúdeniu

prekvapivosti a arbitrárnosti rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ zároveň v sťažnosti

namieta, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu procesného pochybenia

okresného súdu a krajského súdu, ktoré spočívalo v tom, že mu nebolo doručené vyjadrenie

žalovaného k jeho odvolaniu, ako aj z dôvodu vadného procesného postupu krajského súdu,

ktorý mu neumožnil nahliadnuť do súdneho spisu, čím mal byť podľa jeho názoru naplnený

dovolací dôvod podľa .

36.1 V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedostatočnom a arbitrárnom

odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, nepreskúmateľnosť ktorého namietal sťažovateľ

v podanej sťažnosti, dospel k záveru, že najvyšší súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré

zvolil pri rozhodovaní o podanom dovolaní, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie

založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

36.2 Ústavný súd vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

36.3 S poukazom na uvedené ústavný súd k namietanej dostatočnosti a úplnosti

odôvodnenia uvádza, že podľa jeho názoru je odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu v hraniciach ústavnej akceptovateľnosti, z uvedeného dôvodu tak ústavný

súd sťažovateľom namietanú dostatočnosť a úplnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu neakceptoval.

37.1 Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že mu nebolo doručené vyjadrenie

protistrany k jeho odvolaniu proti rozsudku okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že

vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka

konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred

súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti

práva na spravodlivý proces (m. m. , , ,

), a možno ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom

().

37.2 Zároveň ústavný súd konštatuje, že v niektorej veci môže byť absencia

stanoviska účastníka konania, ktorý podal odvolanie k vyjadreniu druhého účastníka

konania, k jeho odvolaniu pre rozhodnutie vo veci právne irelevantná (,

). O taký prípad ide podľa názoru ústavného súdu vtedy, keď súd rozhodujúci

o opravnom prostriedku nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku

(teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie

o opravnom prostriedku).

38. Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci

Trančíková proti Slovenskej republike, na ktorý v sťažnosti poukazuje aj sťažovateľ,

v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti zaujať stanovisko

k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel k záveru,

že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty,

ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania,

a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť

druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna

a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí,

dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasne však ESĽP uviedol, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho

rozsah sa môže líšiť v závislosti od osobitných čŕt daného prípadu (pozri odsek

39 citovaného rozsudku). Svoje závery v tomto prípade formuloval až na základe skúmania

prípadnej existencie nejakých osobitných okolností, pre ktoré by doručenie vyjadrenia

protistrane nebolo potrebné (pozri odsek 40 a 46 citovaného rozsudku).

39.1 Judikatúra ESĽP však nie je vo vzťahu k vymedzovaniu obsahu práva na

kontradiktórnosť konania a jeho uplatňovaniu v právno-aplikačnej praxi celkom jednotná.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre pripustil, že právo na kontradiktórne

konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť v závislosti od špecifických okolností

prejednávanej veci (porovnaj napr. rozsudky ESĽP vo veciach Čičmanec proti Slovenskej

republike z 28. 6. 2016, Vokoun proti Českej republike z 3. 7. 2008, Trančíková proti

Slovenskej republike z 13. 1. 2015).

39.2 V niektorých prípadoch dospel ESĽP v minulosti aj k záveru, že neposkytnutie

písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní a nemožnosť sťažovateľa zaujať k nemu

stanovisko nemožno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivý proces. Európsky súd

pre ľudské práva tak rozhodol v prípade, keď by priznanie tých práv a možností vyjadriť sa,

ktorých bol sťažovateľ v skutočnosti pozbavený, nemalo podľa jeho názoru žiaden vplyv

na výsledok konania, keďže zvolený právny prístup nedával priestor na ďalšiu diskusiu

(pozri rozsudok ESĽP z 28.6.2016 vo veci Čičmanec proti Slovenskej republike, bod 60).

Podľa ESĽP je dôležitou aj skutočnosť, či sa sťažovateľ mohol alebo nemohol účinne brániť

práve z toho dôvodu, že mu nebolo doručené uvedené vyjadrenie, to znamená, či by

doručenie uvedeného vyjadrenia malo dopad na výsledok sporu alebo nie (porovnaj

rozsudok vo veci Verdú Verdú proti Španielsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 43432/02,

body 25 a 27).

40. V danom prípade je nesporné, že vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa

v znení „Odporca navrhuje rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -79

zo dňa 03.05.2012 podľa ustanovenia ako vecne

správny potvrdiť. Súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, výsledky

ktorého náležíte vyhodnotil a následne vo veci aj správne rozhodol. Navrhovateľ v rade

1./ v odvolaní neuvádza také nové skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu odvolaním

napadnutého rozsudku“ neobsahovalo žiadnu právnu a skutkovú argumentáciu, ktorá by

otvorila priestor na ďalšiu diskusiu a ktorá by zároveň mohla mať vplyv na rozhodnutie

krajského súdu o opravnom prostriedku v neprospech sťažovateľa, ktorý na tento nedostatok

upozornil. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd nevzhliadol

naplnenie dovolacieho dôvodu podľa v procesnom postupe okresného

súdu a krajského súdu spočívajúcom v tom, že sťažovateľovi nebolo doručené vyjadrenie

žalovaného k jeho odvolaniu, preto nezasiahlo do práv sťažovateľa takou intenzitou, žeby

došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

41. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súdna ochrana je poskytovaná

v materiálnom, a nie formálnom zmysle, čo znamená, že nie každé procesné pochybenie

súdu alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva

účastníkovi konania, sú považované za porušenie základného práva na súdnu ochranu.

Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré v rámci prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na

otázku, či účastník v skutočnosti bol z uplatnenia konkrétneho procesného úkonu vylúčený

a či táto okolnosť mala podstatný vplyv na ďalšie konanie, a preto nie každé porušenie

procesných predpisov súdmi dosahuje intenzitu protiústavnosti.

42.1 K sťažovateľom namietanému vadnému postupu krajského súdu, ktorý mu

podľa jeho tvrdenia neumožnil nahliadnuť do súdneho spisu, v dôsledku čoho mu mala byť

odňatá možnosť konať pred súdom, a teda mal byť naplnený dovolací dôvod v súlade

s , najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol: „Žalobca 1/ uvádza, že

mu nebolo umožnené jeho právo nahliadnuť do spisu. Z obsahu spisu (č.l. 141) však vyplýva

opak, keď odvolací súd dňa 20. novembra 2014 odpovedal na jeho sťažnosť a označil ju ako

bezpredmetnú.“

42.2 S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ako aj na listinný dôkaz (odpoveď predsedu krajského súdu na sťažnosť

sťažovateľa z 10. novembra 2014, pozn.) predložený ústavnému súdu samotným

sťažovateľom, v ktorom sa uvádza, že sťažovateľovi bude umožnené v informačnom centre

krajského súdu nahliadnuť do súdneho spisu „... po oznámení termínu Vášho predvedenia

Vaším zákonným sudcom v trestnej veci alebo Vami“, ústavný súd konštatuje, že postupom

krajského súdu, ktorý rešpektoval procesno-právne predpisy, nemohlo dôjsť k naplneniu

dovolacieho dôvodu podľa . Odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté

v napadnutom uznesení preto podľa názoru ústavného súdu v tejto časti napĺňa atribúty

ústavne udržateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a preto ústavný súd považuje túto

námietku sťažovateľa za neopodstatnenú.

43. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom najvyššieho súdu v jeho napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

44. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

45. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

46. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy

vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable

claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver

a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje

iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa

stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému

kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. )

47. Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že

k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,

že by najvyšší súd porušil právo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru

ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným

spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie zákazu

odmietnutia spravodlivosti. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter,

ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym

orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento

účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa

(podobne , , ).

48. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej

príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky

nápravy pred vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 dohovoru (k tomu pozri bod 44

odôvodnenia). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej

predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

49. Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

50. Podľa návrh na začatie konania sa

ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,

prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ

(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

51. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,

ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, v sťažnosti neodôvodnil,

v čom ma spočívať poručenie jeho základného práva podľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V súvislosti

s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať

z úradnej povinnosti (pozri body 30 a 31 odôvodnenia).

52. S poukazom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základného práva podľa

odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa

ods. 2 .

53. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2018