Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 7/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Jánom Mikuľakom, advokátska kancelária, Františkánska 5, Košice,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na zákonného sudcu podľa

, práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

a práva na majetok podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -763 zo 6. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. k. -794 z 18. novembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. júla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. novembra 2018 doručená sťažnosť , (ďalej aj

„sťažovateľ“ alebo „žalobca“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), základného

práva na zákonného sudcu podľa , práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) č. k. -763 zo 6. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -794 z 18. novembra 2015

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. júla 2018, ktorou žiada vydať

tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa , , bytom

, na súdnu ochranu zaručené v ,

základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa Slovenskej

republiky, základné právo vlastniť majetok zaručené v Slovenskej

republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať svoj majetok zaručené

v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.: ako aj

jeho rozsudkom z 18. 11. 2015, sp. zn.: a postupom Najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. 07. 2018, sp. zn.:

ako aj uznesením zo dňa 06. 05. 2014, sp. zn. , porušené bolo.

2. Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci samej sp. zn.:

zo dňa 18. 07. 2018 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 06. 05.

2014 a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie; Zrušuje Rozsudok Krajského súdu

v Košiciach, sp. zn.: z 18. 11. 2015 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľovi... v sume 1 176,92 € na účet jeho

právneho zástupcu...“

2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z k nej pripojených príloh

vyplynulo, sťažovateľ sa ako žalobca domáhal na Okresnom súde Rožňava (ďalej aj

„okresný súd“) proti ako žalovanému (ďalej len „žalovaný) v konaní

sp. zn. (za účasti poisťovne, u ktorej bol žalovaný ako advokát poistený

pre prípad zodpovednosti za škody, ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného)

zaplatenia sumy 2 362 500 Sk (78 420,63 €) s príslušenstvom z titulu zodpovednosti

advokáta za škodu pri výkone advokácie zastupovaním sťažovateľa v súdnych konaniach

vedených na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. (ďalej aj „konanie

na Krajskom súde v Bratislave“) a na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.

(ďalej aj „konanie na Okresnom súde Galanta“). Žalobu podal sťažovateľ pôvodne

na Okresnom súde Michalovce, avšak uznesením krajského súdu č. k. -11

z 28. marca 2002 boli sudcovia tohto Okresného súdu Michalovce z prejednávania

a rozhodovania veci vylúčení vzhľadom na to, že sa vyjadrili, že so žalovaným majú osobné

vzťahy, a vec bola prikázaná preto Okresnému súdu Rožňava.

3. V konaní na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. sa sťažovateľ ako

žalobca, pôvodne zastúpený , domáhal proti spoločnosti

, , zaplatenia sumy 2 362 500 Sk. Žalobu sťažovateľ odôvodnil tým,

že od spoločnosti , nadobudol kúpnou zmluvou z 9. decembra 1993

za kúpnu cenu 2 362 500 Sk nákladné vozidlo LIAZ 18.33 TBV (ťahač návesov). Vozidlo

využíval na podnikanie a financoval ho z úveru. Pretože sa na vozidle opakovane v záručnej

dobe vyskytli vady, ktoré znemožňovali jeho riadne používanie, sťažovateľ vozidlo

reklamoval písomne listom z 25. októbra 1994, ktorým požiadal spoločnosť

, o jeho výmenu s tým, že v opačnom prípade odstupuje od kúpnej zmluvy.

Sťažovateľ si nechal vypracovať znalecký posudok, ktorý konštatoval neodstrániteľné vady

vozidla (neopraviteľná kabína ťahača brániaca riadnemu prevádzkovaniu s nutnosťou jej

výmeny – praskanie zvarov kabíny). Pretože spoločnosť ,

s výmenou vozidla nesúhlasila, sťažovateľ podal žalobu o vrátenie kúpnej ceny. Po podaní

žaloby bol sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu vo výške

94 500 Sk s tým, že na jeho žiadosť (s ohľadom na prebiehajúce mimosúdne rokovania

účastníkov) bola lehota na zaplatenie súdneho poplatku predĺžená do januára 1997.

Sťažovateľ v tejto lehote súdny poplatok nezaplatil. Krajský súd v Bratislave doručil

6. novembra 1997 uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie

súdneho poplatku. Sťažovateľ medzičasom (10. októbra 1997) zaslal Krajskému súdu

v Bratislave podanie (podpísané žalobcom i žalovaným), ktorým oznámil zmenu plnej moci

z pôvodnej zástupkyne na žalovaného (predložil splnomocnenie udelené žalovanému

z 5. júna 1997) a navrhol pripustiť zmenu návrhu tak, že sa v konaní domáha zaplatenia

sumy 472 500 Sk z titulu zľavy z kúpnej ceny, v prevyšujúcej časti berie žalobu späť,

a zároveň uviedol, že súdny poplatok uhradí, avšak už iba vo výške zodpovedajúcej

zmenenému návrhu. Žalobca podal 24. novembra 1997 proti uzneseniu o zastavení konania

odvolanie (podpísal ho iba žalobca), avšak najvyšší súd uznesením č. k. -74

z 9. januára 2001 napadnuté uznesenie o zastavení konania potvrdil (rozhodnutie doručil

žalobcovi i žalovanému). Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu dovolanie, ktoré bolo

odmietnuté uznesením najvyššieho súdu č. k. -81 z 18. júna 2001.

4. V konaní na Okresnom súde Galanta sp. zn. sa sťažovateľ

zastúpený žalovaným domáhal žalobou zo 17. augusta 1998 proti spoločnosti

, zaplatenia sumy 472 500 Sk s príslušenstvom z titulu zľavy z kúpnej

ceny vozidla. Uviedol, že vozidlo mu bolo žalovaným dodané s neodstrániteľnými vadami,

ktoré vznikli už v procese výroby a ktoré sa prejavili pri jeho užívaní. Pokiaľ sa pôvodne

v konaní pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. domáhal vrátenia celej

kúpnej ceny na základe odstúpenia od zmluvy, dospel k záveru, že podstatné porušenie

zmluvy predávajúcemu nepreukáže, a preto si uplatňuje nárok na zľavu. Žalovaný

zastupoval sťažovateľa v tomto konaní do 27. septembra 2000, keď mu sťažovateľ

splnomocnenie vypovedal. Neskôr so súhlasom Okresného súdu Galanta rozšíril sťažovateľ

žalobu o náhradu škody vo výške 2 600 000 Sk (ušlý zisk). Okresný súd Galanta čiastočným

rozsudkom č. k. -347 zo 16. novembra 2006 žalobu v časti o zaplatenie sumy

472 500 Sk zamietol. Konštatoval, že sťažovateľ ako kupujúci od kúpnej zmluvy

s predávajúcim , odstúpil listom z 25. októbra 1994, čím vyjadril,

že zmluva bola porušená podstatným spôsobom a zvolil si tým jeden z nárokov z vád

tovaru. Ten si uplatnil aj žalobou v konaní na Krajskom súde v Bratislave sp. zn.

. Z ,

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vyplýva, že v prípade

podstatného porušenia zmluvy dodaním tovaru s vadami môže kupujúci od zmluvy odstúpiť

alebo požadovať primeranú zľavu z kúpnej ceny. Avšak podľa § 436 ods. 2 Obchodného

zákonníka uplatnený nárok nemôže kupujúci meniť bez súhlasu predávajúceho. Pretože

sťažovateľ si zvolil nárok z vád tovaru doručením listu z 25. októbra 1994 spoločnosti

, ktorým od kúpnej zmluvy odstúpil, ako aj podaním žaloby

o vrátenie kúpnej ceny, zvolil si jednu z alternatív, ktorú mu zákon dáva na výber. Tým

však zároveň stratil možnosť uplatnenia si iných nárokov z vád tovaru. Čiastočný rozsudok

okresného súdu bol ako vecne správny potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.

-419 z 15. júla 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 2. septembra 2008.

Krajský súd zároveň dodal, že vzhľadom na dôvod zamietnutia žaloby nebolo už potrebné

zaoberať sa otázkou, či dodaním tovaru s vadami bola porušená zmluva podstatným alebo

nepodstatným spôsobom, a za nevýznamné pre vec považoval i to, či sťažovateľ zmenu

vo voľbe uplatneného nároku prvýkrát vykonal už v roku 1997 v konaní pred Krajským

súdom v Bratislave sp. zn. . Dovolanie sťažovateľa proti tomuto rozsudku bolo

odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra 2009.

5. Sťažovateľ žalobu o náhradu škody proti žalovanému odôvodnil tým, že žalovaný

mu spôsobil škodu ako advokát v konaní na Krajskom súde v Bratislave, pretože nezaplatil

súdny poplatok za zmenený návrh, hoci 30. mája 1997 mu sťažovateľ odovzdal na jeho

úhradu sumu 18 900 Sk, a neinformoval sťažovateľa o možnosti žiadať oslobodenie

od súdnych poplatkov. Žalovaný tak zavinil zastavenie konania a spôsobil mu škodu tým, že

inak by bol sťažovateľ v konaní úspešný a získal by od spoločnosti

, žalovanú sumu. Ďalej sťažovateľ žalobu odôvodnil aj tým, že žalovaný podal vadnú

žalobu, na základe ktorej sa viedlo konanie na Okresnom súde Galanta. Vadnosť žaloby

spočívala v tom, že žaloba bola podaná z titulu zľavy z kúpnej ceny, hoci žalovaný mal

vedieť, že ak si sťažovateľ raz zvolil ako nárok z vád odstúpenie od kúpnej zmluvy

a spoločnosť , so zmenou nároku nesúhlasila, je podanie takejto

žaloby v priamom rozpore so zákonom. Škoda, ktorá sťažovateľovi vznikla v príčinnej

súvislosti s týmito pochybeniami žalovaného ako advokáta, tak predstavuje sumu

2 362 500 Sk (78 420,63 €), ktorú by sťažovateľ získal od spoločnosti

Navyše škoda sťažovateľovi vznikla aj tým, že hoci ťahač návesov nemohol

používať, musel splácať úver, ktorý si na jeho kúpu vzal, s tým spojené sankcie a nezískal

ani príjem z podnikania. Celkovú škodu, ktorú sťažovateľ utrpel, vyčíslil sumou

137 873,55 €, avšak uplatnil si len sumu 78 420,63 € rovnajúcu sa cene ťahača návesov.

6. Žalovaný sa bránil tým, že po oboznámení sa so žalobou podanou v konaní

na Krajskom súde v Bratislave informoval sťažovateľa, že žaloba podľa jeho názoru nebude

mať úspech, a navrhol mu, aby v prípade, ak na nej chce zotrvať, nezmenil právneho

zástupcu. Pretože ľutoval sťažovateľa, hľadal iné riešenie a po dohode so sťažovateľom

dospeli k záveru, že takýmto riešením je uplatnenie nároku na zľavu vo výške 20 %

z kúpnej ceny. S takýmto postupom sťažovateľ súhlasil, a preto žalovaný podal žalobu,

na základe ktorej sa viedlo konanie na Okresnom súde Galanta. Žalovaný ďalej poukázal

na to, že sťažovateľ nepreukázal, že by jeho žaloba proti spoločnosti

, bola úspešná, ak by bola meritórne súdmi prejednaná, a že žalovanú sumu by

sťažovateľ od tejto spoločnosti získal. Poukázal i na to, že k meritórnemu rozhodnutiu

v konaní na Krajskom súde v Bratislave nedošlo preto, lebo sťažovateľ nebol ochotný

zaplatiť súdny poplatok vo výške 94 500 Sk a tento ani nezaplatil. Pokiaľ sťažovateľ vyčíta

žalovanému, že ho nepoučil o možnosti žiadať priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov,

žalovaný poukazoval na to, že žalobu sťažovateľovi pripravila predchádzajúca právna

zástupkyňa, ktorej bola doručená aj výzva na zaplatenie súdneho poplatku, a preto mala

sťažovateľa o poplatkových otázkach poučiť ona. Pokiaľ sťažovateľ uvádzal, že mu škoda

vznikla splácaním úveru, ten by bol povinný splácať v každom prípade. Ďalej žalovaný

uviedol, že sťažovateľ nepreukázal dôvodnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy a už len preto

niet príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorú si uplatňuje, a postupom žalovaného ako

advokáta. Aj zo stanoviska , , z 1. februára 1995 vyplýva, že

vady na kabíne vozidla boli spôsobené neprimeraným spôsobom prevádzkovania vozidla

na cestách v Rusku, na Ukrajine a v Bielorusku, pričom podmienky prevádzky vozidla boli

presne stanovené (vozidlo nebolo určené na prevádzkovanie po zle upravených cestách)

a ak neboli dodržané, nemohli byť vady posúdené ako záručné. Navyše z jednotlivých

listinných dôkazov v spise je zrejmé, že sťažovateľ vozidlo aj naďalej prevádzkoval

minimálne do februára 1997 (vozidlo bolo z evidencie napokon vyradené v roku 2011).

7. Okresný súd rozsudkom č. k. -716 zo 6. mája 2014 žalobu

sťažovateľa zamietol. Právne vec posudzoval podľa zákona Slovenskej národnej rady

č. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

ktorý bol účinný do 31. decembra 2003. Vychádzal z toho, že zodpovednosť advokáta podľa

je zodpovednosťou objektívnou a pre jej vznik sa vyžaduje

splnenie troch predpokladov, a to 1) činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, 2) vznik

škody a 3) príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie

a vznikom škody. V konaní o náhradu škody zo zodpovednosti advokáta sa súd musí

zaoberať otázkou, či by nebyť pochybenia advokáta bola žaloba úspešná, pretože inak

nemôže byť daná príčinná súvislosť medzi konaním advokáta a škodou. Dôkazné bremeno

znáša žalujúci klient. Okresný súd v tejto súvislosti najprv poukázal na to, že predpokladom

úspechu žaloby o vrátenie kúpnej ceny je vrátenie predmetu kúpy, pričom z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že sťažovateľ vozidlo predávajúcemu nevrátil a naďalej ho užíval.

Podľa názoru okresného súdu je preto zrejmé, že žaloba v konaní na Krajskom súde

v Bratislave by bola zamietnutá, a to aj vtedy, ak by žalovaný súdny poplatok zaplatil.

Okresný súd ďalej uviedol, že súdny poplatok za žalobu bol sťažovateľ povinný zaplatiť už

pri podaní žaloby, resp. na výzvu súdu, teda v čase, keď žalovaný sťažovateľa ešte

nezastupoval. To, že sťažovateľ poskytol žalovanému na zaplatenie súdneho poplatku sumu

18 900 Sk, hoci súdny poplatok bol vyrubený vo výške 94 500 Sk, je bez významu, pretože

súdny poplatok musí byť zaplatený celý, tak ako bol vyrubený. Poučiť o možnosti žiadať

oslobodenie od súdneho poplatku bolo povinnosťou predchádzajúcej právnej zástupkyne

sťažovateľa (a nie žalovaného), pretože počas jej zastupovania poplatková povinnosť

vznikla. Sťažovateľ mal navyše vzhľadom na viac než dva roky trvajúce súdne konanie

jednak dostatočný čas na zaplatenie súdneho poplatku a jednak musel nepochybne vedieť,

aké následky bude mať nezaplatenie súdneho poplatku. Nezaplatenie súdneho poplatku

nebolo preto dôsledkom porušenia povinnosti žalovaného ako advokáta. Pokiaľ sťažovateľ

zodpovednosť žalovaného za škodu vyvodzoval z vadne podanej žaloby v konaní

na Okresnom súde Galanta, tu bolo povinnosťou sťažovateľa preukázať, že by bol v tomto

konaní úspešný. Ako však bolo preukázané (správou Okresného riaditeľstva Policajného

zboru Michalovce, ako aj dôkazmi predloženými samotným sťažovateľom), sťažovateľ

vozidlo užíval aj v období po 25. októbri 1994 (do jeho vyradenia z evidencie v roku 2011),

a teda ho nevrátil po odstúpení od kúpnej zmluvy predávajúcemu. Vady vozidla preto

zjavne jeho užívaniu nebránili, sťažovateľ vozidlo viac rokov na podnikanie skutočne

užíval. Okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľ ani nemal v úmysle vozidlo vrátiť

predávajúcemu. Pokiaľ jeho predchádzajúca právna zástupkyňa uviedla, že telefonicky

oznámila predávajúcemu, že vozidlo mu chce sťažovateľ vrátiť, tento dôkaz nepovažoval

okresný súd za dostatočný na preukázanie snahy o vrátenie vozidla. Ak by sťažovateľ

skutočne vozidlo chcel vrátiť, tak by ho kupujúcemu aj vrátil. Pritom vrátenie vozidla bolo

predpokladom úspechu žaloby o vrátenie kúpnej ceny. Okresný súd ďalej konštatoval, že

k vzniku škody u sťažovateľa došlo nie v dôsledku pochybenia žalovaného, ale v dôsledku

pochybenia sťažovateľa v čase, keď odstupoval od kúpnej zmluvy. Pretože sťažovateľ

nepreukázal súčasné naplnenie všetkých troch predpokladov vzniku zodpovednosti

žalovaného za škodu, okresný súd jeho žalobu zamietol.

8. Proti rozsudku okresného súdu č. k. -716 zo 6. mája 2014 podal

sťažovateľ odvolanie. Dôvodil najmä tým, že okresný súd sa vôbec nezaoberal okolnosťami

prevzatia právneho zastupovania žalovaným v konaní na Krajskom súde v Bratislave,

dôvodmi zmeny pôvodnej žaloby ani dôvodmi, prečo nezaplatil žalovaný súdny poplatok.

Okresný súd sa snažil iba poukázať na chyby sťažovateľa v konaní, nezaoberal sa

v dostatočnej miere konaním samotného žalovaného. Žalovaný mal poučiť sťažovateľa

bez ohľadu na to, či ho poučila už jeho predchádzajúca právna zástupkyňa. Z odôvodnenia

rozsudku okresného súdu nevyplýva, akým spôsobom sa vysporiadal s konaním žalovaného,

na základe ktorého došlo k poskytnutiu právnej pomoci v rozpore s § 436 Obchodného

zákonníka a v nadväznosti na to aj k zmene nárokov z vád tovaru. Ani v prípade, ak by bol

žalovaný toho názoru, že pôvodná žaloba je „nepriechodná“, nesmel svojvoľne zmeniť už

raz uplatnený nárok z vád tovaru. Mal poučiť klienta o rizikách súvisiacich s týmto

konaním, namiesto toho mu však poskytol radu, ktorá bola v priamom rozpore

s ustanovením zákona. Okresný súd neprihliadal na závery Okresného súdu Galanta, ktorý

mal k dispozícii všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie a z ktorých vyplýva jednoznačný

záver, že žalovaný v rozpore s právnym predpisom bez súhlasu predávajúceho zmenil už

zvolený nárok z vád dodaného tovaru. Okresný súd sa vôbec nezaoberal dôkazmi

preukazujúcimi častú poruchovosť vozidla, rozsah poškodenia, ktoré vyplývajú

zo znaleckého posudku. Bolo preukázané, že vozidlo bolo počas používania z dôvodu vád

často opravované. Pokiaľ okresný súd poukázal na to, že sťažovateľ vozidlo nevrátil, je

obvyklou praxou aj v takýchto prípadoch vozidlo si ponechať až do rozhodnutia súdu.

9. Zároveň s podaným odvolaním sťažovateľ vzniesol aj námietku zaujatosti voči

všetkým sudcom krajského súdu a navrhol vec prikázať inému súdu z dôvodu možnej

zaujatosti sudcov krajského súdu, pretože žalovaný je v súčasnosti sudcom tohto krajského

súdu a z tohto dôvodu je tu predpoklad kolegiálnych vzťahov medzi žalovaným a sudcami

tohto súdu.

10. Najvyšší súd uznesením č. k. -763 zo 6. mája 2014 rozhodol, že

sudcovia krajského súdu JUDr. Jarmila Sopková Maximová, JUDr. Ladislav Duditš,

JUDr. Angela Čechová a Mgr. Angelika Sopoligová (t. j. členovia senátu, ktorému bola vec

pridelená a náhradník senátu) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci a

konanie o návrhu žalobcu na vylúčenie ďalších sudcov krajského súdu zastavil. V

odôvodnení najvyšší súd poukázal na to, že sudcovia JUDr. Jarmila Sopková Maximová,

JUDr. Ladislav Duditš a Mgr. Angelika Sopoligová vo vyjadrení k námietke zaujatosti

uviedli, že k žalovanému majú iba kolegiálny vzťah, nie je im známy dôvod, pre ktorý by

mali byť z prejednávania veci vylúčení. JUDr. Angela Čechová uviedla, že je so žalovaným

v priateľskom vzťahu, tento vzťah bližšie nekonkretizovala a nevyjadrila sa, či sa vo veci

cíti zaujatá. Najvyšší súd konštatoval, že vzťahy sudcov sú založené na profesionalite

a kolegiálnosti a ak tieto vzťahy neprekročia tento rámec, nemožno mať bez ďalšieho

pochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, ak by vzťah nadobudol charakter bližšieho

osobného vzťahu, mohlo by ísť o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti

o nezaujatosti. Žiaden zo sudcov neuviedol, že by jeho vzťah k žalovanému prerástol

profesionálny rámec a je takej intenzity ako predpokladá § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), a preto objektívne nemôžu vzniknúť žiadne pochybnosti

o nezaujatosti týchto sudcov pre ich pomer k žalovanému. Pretože ani z námietky

sťažovateľa ani z ďalšieho obsahu spisu neboli zistené žiadne okolnosti relevantné

z hľadiska , z ktorých by bolo možné vyvodiť, že je daný dôvod

pochybovať o nezaujatosti týchto sudcov, rozhodol najvyšší súd tak, že títo sudcovia nie sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.

11. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. -763 zo 6. mája 2014 bolo

sťažovateľovi doručené 10. júna 2014 a žalovanému 16. júna 2014.

12. Krajský súd následne rozsudkom č. k. -794 z 18. novembra 2015

rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny podľa § 219

ods. 1 potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Konštatoval, že dôvody napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku

o zamietnutí žaloby sú podrobné, zodpovedajú zákonu, a preto sa odvolací súd s týmito

v celom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na ne odkázal ( ).

13. Rozsudok okresného súdu č. k. -716 zo 6. mája 2014 vo výroku

o zamietnutí žaloby sťažovateľa v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k.

794 z 18. novembra 2015 nadobudol právoplatnosť 8. februára 2016.

14. Proti rozsudku krajského súdu č. k. -794 z 18. novembra 2015

podal sťažovateľ dovolanie. Poukázal na to, že v odvolaní vzniesol námietku zaujatosti voči

všetkým sudcom krajského súdu. Hoci o tejto námietke zaujatosti rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 6. mája 2014, trvá na tom, že sudcovia krajského súdu

mali byť z rozhodovania v danej veci vylúčení tak, ako boli z rozhodovania v danej veci

vylúčení sudcovia Okresného súdu Michalovce, ktorí sa cítili byť zaujatí, pretože

so žalovaným mali osobné vzťahy. Navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť aj preto, že

okresný súd ani krajský súd sa v potrebnom rozsahu nezaoberali vykonanými dôkazmi, tieto

nedostatočným spôsobom vyhodnotili, v dôsledku čoho nezistili správne skutkový stav veci.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu považoval sťažovateľ za nepresvedčivé, pretože

nedalo odpoveď na všetky jeho argumenty. V dôsledku toho bola sťažovateľovi odňatá

možnosť konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť jeho dovolania.

15. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. júla 2018 dovolanie

sťažovateľa podľa odmietol, pretože nezistil

jeho prípustnosť ani podľa a ani podľa , .

16. Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 19. septembra 2018.

17. Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva na zákonného sudcu podľa

, práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, základného

práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa dodatkového

protokolu uznesením najvyššieho súdu č. k. -763 zo 6. mája 2014, rozsudkom

krajského súdu č. k. -794 z 18. novembra 2015 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. júla 2018 odôvodnil tým, že tieto rozhodnutia súdov sú

arbitrárne a nerešpektujúce zákonnú úpravu a jej zmysel. Ďalej v sťažnosti zopakoval svoju

argumentáciu obsiahnutú v ním podanom odvolaní a dovolaní. Opätovne zopakoval, že

právny názor žalovaného vyjadrený v jeho podaniach, ktorými uplatnil sťažovateľovi nárok

na zľavu z kúpnej ceny, hoci už predtým sťažovateľ zvolil odstúpenie od zmluvy pre vady

veci, v situácii, keď predávajúci so zmenou nároku nesúhlasil, je v priamom rozpore

so zákonným zákazom zmeny nároku z vád ( ), a preto takto

poskytnutá právna služba žalovaným je porušením povinnosti advokáta postupovať

s odbornou starostlivosťou. S týmto pochybením žalovaného sa všeobecné súdy nijako

nevysporiadali. Sťažovateľ poukázal i na to, že Krajský súd v Trnave v rozsudku č. k.

-419 z 15. júla 2008, ktorým potvrdzoval zamietnutie žaloby sťažovateľa

v konaní na Okresnom súde Galanta, uviedol, že „z obsahu predloženého rozsudku sa javí,

že by malo ísť o vady neodstrániteľné, ktoré bránia riadnemu užívaniu vozidla na účel,

na ktorý bolo zakúpené“. Sťažovateľ ďalej namietal, že všeobecné súdy nedostatočne zistili

skutkový stav veci, resp. vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili. Navyše vec i nesprávne

právne posúdili, pretože ustanovenia o zodpovednosti advokáta za škodu neaplikovali

ústavne súladným spôsobom a na argumenty sťažovateľa nedali dostatočnú odpoveď.

Sťažovateľ zotrval i na svojej argumentácii, podľa ktorej na krajskom súde rozhodovali

sudcovia, ktorí mali byť z prejednávania veci vylúčení, pretože aj žalovaný bol sudcom

rovnakého súdu. Už samotné kolegiálne vzťahy medzi nimi vzbudzujú pochybnosť o ich

nezaujatosti, hoci sami sudcovia rozhodujúci vo veci sťažovateľa uviedli, že sa zaujatými

necítia. Bolo potrebné zohľadniť najmä hľadisko objektívne, ich vyjadrenie nebolo

rozhodujúce. Existovala preto dostatočná pochybnosť o ich nezaujatosti.

II.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

20. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

22. Sťažovateľ namietal porušenie týchto ustanovení , dohovoru

a dodatkového protokolu:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety nikoho nemožno odňať jeho zákonnému

sudcovi.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

23. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

24. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

25. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

26. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

27. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa (a obdobne aj v zmysle Listiny základných

práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces ().

28. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti

porušeniu a dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. júla 2018, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Hoci

sťažovateľ osobitne túto časť sťažnosti neodôvodnil, z jej obsahu vyplýva, že toto

rozhodnutie považuje za nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jeho argumentáciu, čo

v konečnom dôsledku má znamenať, že dovolanie sťažovateľa nemalo byť odmietnuté, ale

meritórne prejednané.

29. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 18. júla 2018 vo vzťahu

k argumentácii žalobcu, podľa ktorej je rozsudok krajského súdu nedostatočne odôvodnený

a arbitrárny, uviedol, že tieto tvrdenia «nepovažuje za dôvodné. Podľa zjednocujúceho

stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

3. decembra 2015, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016 a ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle , pričom len

výnimočne môže zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa “ (v tom

prípade ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje základné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie). Vychádzajúc z uvedeného stanoviska má dovolací súd za to,

že obsah spisu v prejednávanej veci nedáva žiadny podklad na to, aby sa uplatnila druhá

časť vyššie citovanej právnej vety. Z hľadiska náležitostí vyžadovaných ustanovením § 157

ods. 2 , (platným a účinným v čase rozhodnutia odvolacieho súdu) na riadne

odôvodnenie rozhodnutia je postačujúce, ak súd v odôvodnení rozhodnutia stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia. Podľa názoru dovolacieho súdu

odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti spĺňa požiadavky na

riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku v zmysle , keďže ním bola

daná odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa predmetu konania z hľadiska

skutkového a právneho posúdenia veci. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu

sú zrejmé všetky podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd rozhodol tak ako rozhodol.

Odvolací súd sa v merite veci (s výnimkou rozhodnutia o trovách konania) stotožnil s

odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie a na doplnenie správnosti jeho dôvodov

zdôraznil, prečo považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne. V uvedenej

súvislosti dovolací súd uvádza, že treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej

inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok, pričom rozsudok odvolacieho súdu

tvorí s potvrdeným rozsudkom (prípadne s jeho potvrdenou časťou) súdu prvej inštancie

organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu

prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia

a stručne zhrnie právne posúdenie veci ( a ); rozhodnutie odvolacieho

súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj rozhodnutie súdu prvej inštancie. Z

odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že v časti, v ktorej odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie potvrdil, sa v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej

inštancie, čo mu umožňovalo v súlade s ustanovením vypracovať tzv.

skrátené odôvodnenie rozhodnutia. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé,

čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, aké bolo stanovisko žalovaného k

uplatnenému nároku, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne

posúdil, pričom sa vysporiadal aj s odvolacími námietkami žalobcu. Dovolateľ preto

nedôvodne namietal nespreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v dovolaním

napadnutej časti. V uvedenej súvislosti dovolací súd uvádza, že za vadu konania v zmysle §

237 ods. 1 písm. f/ nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie

neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne

uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad.».

30. Na argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej sa odvolací súd a súd prvej inštancie

v potrebnom rozsahu nezaoberali vykonanými dôkazmi, tieto nesprávne vyhodnotili,

v dôsledku čoho nesprávne zistili skutkový stav veci, najvyšší súd v uznesení sp. zn.

z 18. júla 2018 reagoval tým, že „nedostatočné zistenie rozhodujúcich

skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu/zov nezakladá procesnú vadu majúcu za následok

prípustnosť dovolania v zmysle V uvedenej súvislosti poukazuje

dovolací súd na naďalej (t.j. aj po nadobudnutí účinnosti novej procesnoprávnej úpravy)

aktuálne a použiteľné závery najvyššieho súdu vyjadrené tak v jeho judikátoch R 37/1993,

R 42/1993, R 125/1999 a R 6/2000 2, ako aj v jeho rozhodnutiach - napr. sp. zn.

, , , , .“.

31. Pokiaľ sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom

i okresným súdom, najvyšší poukázal na to, že aj v prípade, ak by «súdy nižšej inštancie

dospeli k nesprávnym právnym záverom, uvedená skutočnosť môže mať za následok

nesprávne právne posúdenie veci, nie však odňatie možnosti pred súdom konať. Nesprávne

právne posúdenie nie je procesnou vadou konania v zmysle ,

lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania (strane

sporu) neznemožňuje realizáciu jeho procesných oprávnení (R 54/2012, rozhodnutie

najvyššieho súdu sp.zn. , , , ,

, , , . V nadväznosti

na uvedené dovolací súd poukazuje tiež na záver Ústavného súdu SR vyjadrený v jeho

rozhodnutí sp.zn. , podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho

odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo

nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa “».

32. Najvyšší súd napokon v uznesení sp. zn. z 18. júla 2018 reagoval

aj na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého na odvolacom súde rozhodovali vylúčení

sudcovia: „Z obsahu spisu vyplýva, že potom čo žalobca v rámci podaného odvolania proti

rozsudku súdu prvej inštancie (č. l. 745 spisu) vzniesol aj námietku zaujatosti voči všetkým

sudcom Krajského súdu v Košiciach, rozhodol o tejto námietke zaujatosti najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 6. mája 2014 tak, že sudcovia Krajského súdu

v Košiciach JUDr. Jarmila Sopková Maximová, JUDr. Ladislav Duditš, JUDr. Angela

Čechová a Mgr. Angelika Sopoligová nie sú z prejednávania a rozhodovania veci...

vylúčení; konanie o návrhu žalobcu na vylúčenie ďalších sudcov Krajského súdu

v Košiciach s odkazom na ustanovenie a prvá veta ,

zastavil. Podľa záhlavia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sp. zn.

z 18. novembra 2015, vo veci odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Rožňava č. k. -716 zo 4. decembra 2013 rozhodoval senát Krajského súdu

v Košiciach v zložení: JUDr. Jarmila Sopková Maximová (predsedníčka senátu),

JUDr. Ladislav Duditš a Mgr. Angelika Sopoligová ako členovia senátu, tzn., že vo veci

odvolania žalobcu proti uvedenému rozsudku okresného súdu rozhodovali sudcovia,

ktorých najvyšší súd rozhodujúci o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.

nevylúčil, pretože dospel k záveru, že z obsahu námietky zaujatosti ani z ďalšieho obsahu

spisu neboli z hľadiska zistené žiadne relevantné okolnosti, z ktorých by

bolo možné vyvodiť, že je daný dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcov senátu 3Co

Krajského súdu v Košiciach. Z uvedeného je zrejmé, že dovolacia námietka žalobcu, ktorej

podstatou je tvrdenie, že vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn.

rozhodovali vylúčení sudcovia neobstojí, pretože tvrdenie žalobcu nemá

oporu v existujúcom právnom stave založenom rozhodnutím najvyššieho súdu sp.zn.

zo 6. mája 2014. Odvolací súd sa teda z vyššie uvedených dôvodov nemohol

dopustiť zmätočnostnej vady v zmysle “

33. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili

existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c.

Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

34. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

35. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu

(R 111/1998) považovaná za inú vadu konania nezakladajúcu prípustnosť dovolania.

Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili i viaceré

rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré

zotrvali na právnych záveroch súladných s rozhodnutím R 111/1998 (,

a ). S týmto záverom sa stotožnilo i občianskoprávne

kolégium najvyššieho súdu v zjednocujúcom stanovisku z 3. decembra 2015 (na ktoré

poukázal najvyšší súd vo veci sťažovateľa) publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho

sudu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016. Podľa

druhej vety tohto stanoviska môže nepreskúmateľnosť písomného vyhotovenia rozhodnutia

zakladať prípustnosť dovolania podľa iba výnimočne, keď

písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu.

36. Vec sťažovateľa však neposkytuje žiadny podklad na to, aby sa na daný prípad

uplatnila druhá veta tohto stanoviska ako krajná výnimka z prvej vety dopadajúca výlučne

iba na celkom ojedinelé prípady, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. Obdobne ani v sťažovateľovom dovolaní namietané

nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (napr. R 54/2012).

Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od ustálenej rozhodovacej

praxe. Z obsahu jeho sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Iba

skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

37. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na otázku prípustnosti dovolania sťažovateľa a vysvetlil ako dospel k záveru

o nevyhnutnosti dovolanie odmietnuť. Pretože ani ústavný súd nepovažoval právny názor

najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny,

svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na výklade ustanovení

a upravujúcich postup súdu

v dovolacom konaní popierajúcom ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť

medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu

pri rozhodovaní o jeho dovolaní. Sťažnosť sťažovateľa preto v tejto časti odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

38. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu

č. k. -794 z 18. novembra 2015.

39. Krajský súd v rozsudku č. k. -794 z 18. novembra 2015 najprv

konštatoval, že „žalobcom tvrdená vada konania, t.j. že sa mu postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, nebola zistená. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno

vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré

z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania

najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by

výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ust. až , alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval

nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Na margo tohto odvolacieho dôvodu odvolací

súd považuje za dôvodnú nanajvýš námietku žalobcu, týkajúcu sa veľmi obšírneho opisu

vykonaných dôkazov. Súd v odôvodnení vykonané dôkazy uvádza v chronologickom

časovom slede (ako boli vykonávané), nie s ohľadom na jednotlivé skutkové tvrdenia

účastníkov a dôkazy na ich preukázanie (či vyvrátenie) vykonané. Z uvedeného dôvodu je

táto časť odôvodnenia menej prehľadnou, ale v žiadnom prípade nie je nepreskúmateľnou,

pretože z odôvodnenia je zrejmý aj logický sled, ktorým súd zhrnul vykonané dokazovanie,

aj ako ho skutkovo i právne vyhodnotil. Preto rozhodnutiu nemožno vytknúť

nepreskúmateľnosť, ani arbitrárnosť, z odôvodnenia je zrejmá logika jeho úvah

pri skutkovom i právnom zdôvodnení rozhodnutia, pričom je správna. Súd prvého stupňa

vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané

dôkazy vyhodnotil podľa ust. , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj

správny právny záver, preto nie sú naplnené ani odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2

písm. d) a f) . Vzhľadom na uvedené odvolací súd jeho rozsudok vo výroku vo veci

samej ako vecne správny potvrdil.“.

40. Ďalej sa krajský súd zaoberal v kontexte argumentácie sťažovateľa právnym

posúdením veci okresným súdom podľa ustanovení . Tu krajský súd

uviedol, že „vo všeobecnosti zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi

v súvislosti s výkonom advokácie ( o advokácii, účinného

do 31. decembra 2003) je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa

nemožno zbaviť. Táto zodpovednosť je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

predpokladov - činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, vznik škody a príčinná súvislosť

medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie

uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané;

dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený.“.

41. Ďalej krajský súd zopakoval v súdnej praxi všeobecne akceptované definície

škody, príčinnej súvislosti a dôkazného bremena a uviedol, že „s odvolacími dôvodmi sa

vyporiadal už súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, preto tieto nie sú

spôsobilé privodiť žalobcovi úspech v odvolacom konaní. Odvolací súd preto už iba

zdôrazňuje, že tvrdená zodpovednosť je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení

troch predpokladov - činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, vznik škody a príčinná

súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Ak

nie je splnený čo i len jeden z predpokladov, žaloba nemôže byť úspešná. Žalobca v konaní

nepreukázal vznik škody, ani jej výšku, a preto už len z tohto dôvodu nie je potrebné skúmať

- ani to nie je možné - príčinnú súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom

advokácie a vznikom škody (ak vznik škody nie je preukázaný)... Správne poukázal súd

prvého stupňa na to, že výška škody musí byť preukázaná, a nemôže byť stanovená ako cena

veci nadobudnutej od predajcu na základe kúpnej zmluvy, od ktorej kupujúci odstúpil, hoci

ako sa ukázalo, neboli pre taký postup splnené zákonné podmienky. Správne súd aj uzavrel,

že žalobca v konaní nepreukázal dôvody, pre ktoré žaluje vznik škody, ani jej výšku, ktorá

podľa názoru žalobcu zodpovedá kúpnej cene vozidla, hoci vozidlo užíval potom, ako

predajcovi oznámil odstúpenie od zmluvy. Správne súd konštatuje, že pokiaľ by bol žalobca

skutočne mienil vrátiť vozidlo, nič mu v tom nebránilo a mal využiť postupy, ktoré by

nevzbudzovali pochybnosti o jeho zámere. S vyššie uvedeným záverom sa odvolací súd

stotožňuje a poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Brne z 19. októbra 2006, sp. zn.

35/33 Cm 233/2004, v ktorom sa súd zaoberal otázkou výšky škody, ktorú je povinný

advokát nahradiť. V zmysle uvedeného rozsudku „výška škody, ktorú mal spôsobiť advokát

klientovi nemôže byť určená ako cena strojného zariadenia zaplatená klientom jeho

dodávateľovi na základe kúpnej zmluvy, od ktorej klient odstúpil v zmysle podkladov

spracovaných advokátom, hoci ako sa neskôr podľa rozhodnutia súdu ukázalo, pre to neboli

splnené zákonné podmienky, pretože nejde o skutočnú škodu ani ušlý zisk, ktorú mohol

advokát klientovi spôsobiť pri výkone advokácie, keďže úspešne sa domôcť vrátenia kúpnej

ceny mohol klient od svojho dodávateľa iba vtedy, ak by klient zároveň vrátil dodávateľovi

predmet zmluvy.“.

42. V závere rozhodnutia krajský súd reagoval i na námietku sťažovateľa, podľa

ktorej pre posúdenie úspechu v pôvodnom konaní prvostupňový súd posudzoval otázku

odovzdania vozidla, pričom opomenul skutočnosť, že pomerne často dochádza k situácii, že

medzi zrušením kúpnej zmluvy a vrátením veci predávajúcemu uplynie dosť dlhá doba,

počas ktorej kupujúci vec ďalej užíva, a na túto argumentáciu okresný súd nereagoval.

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že ani táto odvolacia námietka neobstojí, pretože

okresný súd sa „danej otázke náležite venoval v odôvodnení rozsudku na strane 16 v odseku

druhom.“.

43. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského

súdu, ktoré je potrebné posudzovať v celosti spolu s odôvodnením rozsudku okresného

súdu, ktoré je v tomto prípade vyčerpávajúce a presvedčivé, konštatuje, že krajský súd dal

jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých dôvodov považoval rozsudok okresného

súdu za vecne správny a z akých dôvodov argumentácia v odvolaní sťažovateľa proti nemu

nemohla obstáť. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami i právnym posúdením

veci okresným súdom a vysvetlil, z akých dôvodov bolo potrebné sťažovateľovu žalobu

zamietnuť. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia. Nemožno tak prisvedčiť názoru sťažovateľa, podľa

ktorého je rozhodnutie krajského súdu odôvodnené nedostatočne či nepresvedčivo.

44. Sťažovateľ však ďalej tvrdil najmä to, že krajský súd vec nesprávne právne

posúdil, pretože vykladal ustanovenia o zodpovednosti advokáta za škodu v rozpore s ich

účelom a zmyslom.

45. Podľa časti vety pred bodkočiarkou advokát

zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie.

Podľa advokát sa zbaví zodpovednosti podľa

odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré

možno od neho žiadať.

Podľa advokát je povinný chrániť práva a oprávnené

záujmy zastupovaného, konať pri tom svedomite, dôsledne využívať všetky zákonné

prostriedky a uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá

za prospešné.

46. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie

klientovi je zodpovednosť objektívna, pričom predpokladmi jej vzniku – tak ako to

konštatovali aj okresný súd a krajský súd vo veci sťažovateľa – sú výkon advokácie, vznik

škody a príčinná súvislosť medzi výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie

uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané;

dôkaznú povinnosť má v tomto smere žalujúci klient (, zhodne aj uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010, uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. apríla 2011).

47. Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú

v súvislosti s výkonom advokácie klientovi je, že ide o činnosť súvisiacu s výkonom

advokácie a advokát neposkytol právnu službu riadne, pretože pri jej poskytovaní došlo

k porušeniu povinností advokáta stanovených , t. j. najmä povinnosti

postupovať s odbornou starostlivosťou. Odbornou starostlivosťou sa rozumie, že advokát

koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne

prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje

za prospešné, a pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.

Keďže ide o zodpovednosť objektívnu, nevyžaduje sa zavinenie advokáta, avšak zároveň

platí, že iba samotné porušenie povinnosti advokáta pri výkone advokácie bez ďalšieho

nezakladá vznik jeho povinnosti na náhradu škody.

48. Pritom však zároveň platí, že samo pochybenie advokáta neznamená automaticky

vznik škody na strane klienta a zodpovednosť advokáta ani nie je daná v každom prípade,

keď ním zastupovaný klient nebol v určitom konaní úspešný (uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. októbra 2010). Zodpovednosť advokáta nastupuje len vtedy,

keď neúspech klienta je dôsledkom porušenia povinností advokáta v súvislosti s výkonom

advokácie (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2011).

49. Stotožňovanie neúspechu účastníka konania v spore so zodpovednosťou jeho

advokáta, ktorý by mal niesť aj osobnú hmotnú zodpovednosť za výsledok sporu

bez danosti „bezprostrednej a výlučnej“ príčinnej súvislosti medzi zanedbaním jeho

povinností pri výkone advokácie na jednej strane a výsledkom sporu na strane druhej, je

v rozpore so samotnou podstatou sporového konania, ako aj s podstatou advokácie, ktorej

poslaním je za odplatu poskytovanie právneho poradenstva a právnej pomoci pri riešení

sporov, nie však poskytovanie záruk, resp. istoty víťazstva v spore. Opačný záver aj

vzhľadom na danosť zakaždým jednej neúspešnej strany v každom spore, spájanie

neúspechu ktorej s hmotnou zodpovednosťou, resp. spolupodielom jej advokáta na výsledku

sporu, bez zjavnej, bezprostrednej a výlučnej súvislosti tohto neúspechu s výkonom

advokácie advokátom by bol zjavne neudržateľný; inými slovami, advokát nie je

automaticky hmotne zodpovedný za neúspech svojho klienta v spore ().

50. Druhým predpokladom je vznik škody. Škodou je mienená majetková ujma, ktorá

nastala v majetkovej sfére poškodeného klienta.

51. Tretím predpokladom vzniku zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú

v súvislosti s výkonom advokácie klientovi je príčinná súvislosť medzi výkonom advokácie

a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti pôjde iba vtedy, ak škoda vznikla následkom

výkonu advokácie. Tento predpoklad je preto naplnený iba v prípade, ak je preukázané, že

pri riadnom postupe advokáta by k vzniku škody nedošlo, t. j. ak ide o zastupovanie žalobcu

v konaní pred súdom, preukázanie, že klient by so svojím nárokom na súde uspel

(R 13/1986, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 22. októbra 2014) a v akom rozsahu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 20. júna 2007), resp. že pochybenie advokáta je rozhodujúcou príčinou

vzniknutej majetkovej ujmy klienta (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 22. mája 2008). Táto otázka musí byť súdom vyriešená ako otázka

predbežná. Jej vyriešenie patrí súdu rozhodujúcemu o žalobe o náhradu škody

proti advokátovi, a to aj v prípade, ak by samotný spor klienta s jeho protistranou patrilo

riešiť inému súdu. To znamená, že súd rozhodujúci o náhrade škody na základe žaloby

klienta proti advokátovi viažucej sa na postup advokáta v inom súdnom konaní (škoda

spôsobená tvrdeným chybným vedením sporu) vykonáva v rozsahu návrhov žalujúceho

klienta dokazovanie o výsledku takéhoto hypotetického konania bez toho, aby muselo

takéto konanie skutočne prebehnúť, či skúma alternatívny výsledok už rozhodnutej veci.

52. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne

preukázaná, nemožno ju len predpokladať, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia,

dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese,

zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané ().

Záver o príčinnej súvislosti možno však urobiť len vtedy, ak nebyť pochybenia advokáta, by

klient právo úspešne uplatnil a právo skutočne existovalo. Ako predbežnú otázku preto treba

vždy vyriešiť, či (ale aj v akom rozsahu) by klientov žalovaný bol povinný klientovi plniť,

pretože len v takom rozsahu by mohol za škodu uplatnenú proti advokátovi advokát

zodpovedať ().

53. Podstatou tvrdení sťažovateľa je, že žalovaný nepostupoval pri poskytovaní

právnej pomoci sťažovateľovi v zmysle , pretože pôvodne

v konaní na Krajskom súde v Bratislave navrhol pripustiť zmenu žaloby, resp. v konaní

na Okresnom súde Galanta podal žalobu, ktorá bola v priamom rozpore s jednoznačným

zákonným ustanovením, ktoré neumožňovalo zmenu voľby nároku sťažovateľa. Inak

povedané – podľa názoru sťažovateľa mal žalovaný zotrvať v konaní na Krajskom súde

v Bratislave na pôvodnej žalobe, resp. podať znova žalobu rovnakú v novom konaní.

54. V tejto časti sa ústavný súd stotožňuje s názorom sťažovateľa, pretože považuje

za zrejmé, že podanie žaloby o zľavu z kúpnej ceny v situácii, keď už bol prv uplatnený iný

nárok z vád predanej veci a zákonné ustanovenie takýto postup vylučuje, pričom tento zákaz

je formulovaný jednoznačne a nepochybne, nezodpovedá povinnosti advokáta chrániť práva

a oprávnené záujmy zastupovaného a konať pritom svedomite, t. j. s odbornou

starostlivosťou. Ďalej zároveň považuje ústavný súd za potrebné pre úplnosť uviesť aj to, že

sa nemôže stotožniť so záverom všeobecných súdov, ktoré konštatovali, že sťažovateľ

spôsobil sám zamietnutie svojej žaloby proti , už len tým, že

vozidlo neodovzdal predávajúcemu. Naopak, bolo vecou žalovaného, aby túto skutočnosť

premietol do žalobného petitu, pretože je zjavné, že ide o záväzky vzájomne podmienené

a žalovanému nič nebránilo pri vynaložení odbornej starostlivosti domáhať sa v mene

sťažovateľa zaplatenia (vrátenia) kúpnej ceny oproti vráteniu vozidla sťažovateľom.

55. Napriek tomu však ústavný súd považuje zamietnutie žaloby sťažovateľa

z dôvodov uvedených v rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu za dostatočne

a presvedčivo odôvodnené a v konečnom dôsledku za založené na takej interpretácii

zákonnej úpravy zodpovednosti advokáta za škodu, ktorá je ústavne konformná (tak, ako

vyplýva i z uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe). Žalobu sťažovateľa totiž aj podľa

názoru ústavného súdu neostalo než zamietnuť, pretože sťažovateľ neuniesol dôkazné

bremeno vo vzťahu k všetkým predpokladom vzniku zodpovednosti advokáta za škodu.

56. Pre úspech svojej žaloby proti žalovanému bol sťažovateľ povinný preukázať

dôvodnosť svojho nároku na vrátenie kúpnej ceny od spoločnosti

Sťažovateľ bol teda povinný preukázať, že ťahač návesov mal v záručnej dobe také vady,

ktoré boli podstatným porušením kúpnej zmluvy a ktoré odôvodňovali odstúpenie od nej

sťažovateľom. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že tieto vady znemožňovali riadne užívanie vozidla,

aj toto svoje tvrdenie bol povinný preukázať. Ako však z vykonaného dokazovania

vyplynulo, sťažovateľ aj po odstúpení od zmluvy vozidlo naďalej užíval, z čoho je zrejmé,

že vady takej povahy, ako tvrdil sťažovateľ, vozidlo nemalo. Ďalej bol sťažovateľ povinný

preukázať – pretože , sa bránil námietkou, že vady sú dôsledkom

spôsobu užívania vozidla sťažovateľom – že tieto vady skutočne vznikli už vo výrobe.

Sťažovateľ dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol.

57. Pokiaľ sťažovateľ poukázal na to, že Krajský súd v Trnave v rozsudku č. k.

-419 z 15. júla 2008, ktorým potvrdzoval zamietnutie žaloby sťažovateľa

v konaní na Okresnom súde Galanta, uviedol, že „z obsahu predloženého rozsudku sa javí,

že by malo ísť o vady neodstrániteľné, ktoré bránia riadnemu užívaniu vozidla na účel,

na ktorý bolo zakúpené“, sťažovateľ neberie do úvahy, že toto hodnotenie okolností veci

Krajským súdom v Trnave nadväzuje na konštatovanie, že vzhľadom na zmenu nároku

sťažovateľom už nebolo dôvodné, aby Okresný súd Galanta vykonával dokazovanie

na otázku, či , porušil zmluvu podstatným alebo nepodstatným

spôsobom.

58. Vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenej škode zastáva aj ústavný súd názor, že

v konaní nebolo spoľahlivo preukázané, aká škoda a v akej výške sťažovateľovi vznikla

v príčinnej súvislosti s tvrdeným pochybením žalovaného. Tak, ako na to poukázal aj

krajský súd, je vylúčené, aby sťažovateľovi vznikla škoda vo výške zaplatenej kúpnej ceny

za vozidlo, ktoré si ponechal a ďalej ho užíval.

59. Ústavný súd považuje ostatne za správny aj záver okresného súdu, podľa ktorého

je pre vec významné, že sťažovateľ súdny poplatok za žalobu o zaplatenie sumy

2 362 500 Sk vo výške 94 500 Sk nikdy nezaplatil. Pokiaľ bolo konanie o žalobe

sťažovateľa zastavené, jeho zastavenie nespôsobil žalovaný, ale sťažovateľ. Sťažovateľ

ostatne nepreukázal ani to, že bol pripravený súdny poplatok vo výške 94 500 Sk zaplatiť,

resp. že spĺňal podmienky pre oslobodenie od súdneho poplatku. Ak sťažovateľ ďalej tvrdil,

že žalovaný pochybil tým, že nezaplatil súdny poplatok za zmenenú žalobu v konaní

na Krajskom súde v Bratislave (t. j. o zľavu z ceny), ani táto skutočnosť nemôže zakladať

potrebnú príčinnú súvislosť medzi týmto konaním (opomenutím) žalovaného a škodou,

pretože – ako to ostatne tvrdí aj sám sťažovateľ a ako to vyplýva aj z právoplatného

rozsudku Okresného súdu Galanta – takáto žaloba nemohla byť úspešná, keďže takýto

zmenený nárok nebolo možné uplatniť.

60. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa na porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu č. k.

-794 z 18. novembra 2015 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

61. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa

na zákonného sudcu podľa , ku ktorému malo dôjsť podľa tvrdení

sťažovateľa nielen uznesením najvyššieho súdu č. k. -763 zo 6. mája 2014, ale

aj rozsudkom krajského súdu č. k. -794 z 18. novembra 2015 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. júla 2018.

62. Ústavný súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými najvyšším súdom v uznesení

č. k. -763 zo 6. mája 2014, a preto dospel k záveru, že medzi rozsudkom

krajského súdu č. k. -794 z 18. novembra 2015 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. júla 2018 a porušením základného práva na zákonného sudcu

podľa niet príčinnej súvislosti.

63. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných

garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou

zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,

ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody

a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ).

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom

na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

64. V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je

za určitých presne vymedzených podmienok definovaných alebo zákonom

obmedziteľné [pri zachovaní princípu proporcionality ()]. K takému

zákonnému obmedzeniu tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia

o vylúčení sudcu z prejednania a rozhodnutia veci podľa . Takéto

rozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva na spravodlivý proces a jeho

obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo na nestranného sudcu. Ak je

rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej sa stal

zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že takáto

výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať

reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného

práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý

proces ().

65. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti pritom taktiež vyslovil názor, že

samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôžu byť dôvodom na spochybnenie ich

nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z toho dôvodu (m. m. ).

66. Pokiaľ preto podľa názoru sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 1

z dôvodu, že medzi žalovaným a sudcami, ktorí napokon z prejednávania veci

sťažovateľa neboli vylúčení, sú kolegiálne sudcovské vzťahy, pričom ani sťažovateľ

netvrdil a nepreukázal, že vzťahy žalovaného a zákonných sudcov rozhodujúcich vo veci

sťažovateľa presahujú takýto charakter vzťahov, tvrdeniu sťažovateľa o porušení čl. 48

ods. 1 nemožno prisvedčiť.

67. Vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k.

-763 zo 6. mája 2014 súd konštatuje, že táto je oneskorená. Toto

uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 10. júna 2014, sťažnosť podal

sťažovateľ ústavnému súdu v roku 2018, teda zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53

ods. 3 , podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu.

68. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa na porušenie čl. 48 ods. 1

rozsudkom krajského súdu č. k. -794 z 18. novembra 2015

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. júla 2018 odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a sťažnosť smerujúcu

proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. -763 zo 6. mája 2014 podľa rovnakého

ustanovenia pre oneskorenosť.

69. Pokiaľ sťažovateľ ďalej namietal, že rozsudkom krajského súdu a uznesením

najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania došlo k porušeniu jeho základného práva

na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa dodatkového protokolu,

dôvodil tým, že porušenie týchto práv vyplýva z porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , resp. práva podľa dohovoru rovnakými

rozhodnutiami. Vzhľadom na to, že ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie a dohovoru za zjavne

neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu samotného sťažovateľa podľa § 25

jeho sťažnosť i v tejto časti z rovnakého dôvodu.

70. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2019