Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 82 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (89)49c/365752.a78ec5.pdf
PDF · 195 KB
No categories available
3MCdo/18/2009
Najvyšší súd 3 M Cdo 18/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A., akciovej spoločnosti
M., so sídlom v M., IČO: X., proti ţalovanej JUDr. I. K., advokátke so sídlom v K.,
zastúpenej JUDr. A. F., advokátom so sídlom v K., o zaplatenie 6 339,37 € (190 980 Sk)
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 12 C 1053/2000, v konaní
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 20. októbra 2008 sp. zn. 2 Co 277/2007, rozsudku Okresného
súdu Košice I z 1. júna 2007 č.k. 12 C 1053/2000-88 a uzneseniu Okresného súdu Košice I z
28. júna 2007 č.k. 12 C 1053/2000-93, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 20. októbra 2008 sp. zn. 2 Co 277/2007,
rozsudok Okresného súdu Košice I z 1. júna 2007 č.k. 12 C 1053/2000-88 a uznesenie
Okresného súdu Košice I z 28. júna 2007 č.k. 12 C 1053/2000-93 z r u š u j e a vec vracia
Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa v konaní domáhal náhrady škody, ktorú mu mala spôsobiť ţalovaná pri
jeho zastupovaní v konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 11 C 50/1995.
Tvrdil, ţe nesplnila a zanedbala povinnosti, ktoré jej vyplývali z právneho vzťahu zaloţeného
mandátnou zmluvou uzavretou účastníkmi 21. apríla 1999 v zmysle § 566 Obchodného
zákonníka (ďalej len „mandátna zmluva“), resp. z právneho vzťahu zastúpenia klienta
a advokáta pri poskytovaní právnej pomoci v zmysle zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii
(ďalej len „zákon č. 132/1990 Zb.“). Škoda podľa názoru ţalobcu spočívala v jeho majetkovej
ujme, ktorá u neho nastala uhradením trov proti nemu vedenej exekúcie; tieto trovy by mu
nevznikli, pokiaľ by ţalovaná riadne plnila svoje zmluvné a zákonné povinnosti.
Okresný súd Košice I rozsudkom z 1. júna 2007 č.k. 12 C 1053/2000-88 ţalobu
zamietol s tým, ţe o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením.
V odôvodnení uviedol, ţe na základe mandátnej zmluvy ţalovaná zastupovala ţalobcu
v konaní pred Okresným súdom Michalovce sp. zn. 11 C 50/1995 a ako jeho právna
zástupkyňa sa zúčastnila aj pojednávania 8. februára 2000; v ten istý deň jej bola doručená
výpoveď ţalobcu z mandátnej zmluvy (v zmysle mandátnej zmluvy výpovedná doba uplynula
30. apríla 2000). Ţalovaná sa súdneho pojednávania, ktoré bolo odročené za účelom
vyhlásenia rozsudku na 11. február 2000, nezúčastnila. Keďţe ani jeden z účastníkov
uvedeného konania neoznámil vec prejednávajúcemu súdu, ţe ţalobkyni bola daná výpoveď
z mandátnej zmluvy alebo ţe plnomocenstvo udelené advokátke bolo odvolané, doručoval
Okresný súd Michalovce rozsudok z 11. februára 2000 sp. zn. 11 C 50/1995 naďalej
ţalovanej (ako zástupkyni ţalobcu), ktorá súdnu zásielku s rozsudkom prevzala 15. mája 2000
a 20. júna 2000 ju vrátila súdu s tým, ţe od 1. mája 2000 uţ ţalobcu nezastupuje. O tomto
rozsudku Okresného súdu Michalovce sa ţalobca dozvedel aţ z jemu doručeného
upovedomenia o nariadení exekúcie. Ţalobca poţiadal o doručenie vykonávaného rozsudku,
ktorý následne napadol odvolaním; odvolací súd ale jeho odvolanie odmietol ako oneskorene
podané s tým, ţe napadnuté rozhodnutie medzitým nadobudlo právoplatnosť. V rámci
exekučného konania vznikla ţalobcovi (o.i.) povinnosť zaplatiť trovy exekúcie vo výške
381 960 Sk. So zreteľom na tento skutkový stav súd prvého stupňa vychádzal z § 574 ods. 3
Obchodného zákonníka a dospel k záveru, ţe ţalovaná od účinnosti výpovede bola povinná
nepokračovať ďalej v poskytovaní právnej pomoci, ukončením mandátnej zmluvy zaniklo
i plnomocenstvo, ktoré jej bolo udelené. Z týchto dôvodov ţalovaná nebola povinná
oznamovať súdu ukončenie zastupovania a ani vrátiť súdu rozsudok Okresného súdu
Michalovce, ktorý jej bol doručený; povinnosť oznámiť súdu zánik právneho vzťahu
zastúpenia zaťaţovala mandanta (ţalobcu). Rozsudok Okresného súdu Košice I z 1. júna 2007
č.k. 12 C 1053/2000-88 napadol ţalobca odvolaním.
Uznesením z 28. júna 2007 č.k. 12 C 1053/2000-93 Okresný súd Košice I ţalobcu
zaviazal nahradiť do 3 dní trovy konania ţalovanej vo výške 66 910,50 Sk a štátu vo výške
304 Sk. Aj toto rozhodnutie napadol ţalobca odvolaním.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudkom z 20. októbra 2008 sp. zn.
2 Co 277/2007 potvrdil obe rozhodnutia napadnuté odvolaniami ţalobcu. Účastníkom
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, ţe výpoveďou mandátnej
zmluvy zaniklo i plnomocenstvo udelené ţalovanej, lebo mandátna zmluva je v podstate
zmluvou o splnomocnení na zastupovanie podľa zákona o advokácii. V dôsledku toho
povinnosť zastupovať ţalobcu skončila ţalovanej vypovedaním plnomocenstva. I keď
ţalovaná neoznámila súdu termín vyhlásenia rozsudku, nemohla tým ţalobcovi spôsobiť
škodu, lebo bolo predovšetkým na ňom, aby sa „sám staral o spory, v ktorých bol
účastníkom“ a mal súdu „generálnym oznámením dať na vedomie zánik plnomocenstva vo
všetkých veciach, v ktorých ho ţalovaná zastupovala, lebo zánikom mandátnej zmluvy tieto
povinnosti prevzal na seba“. Odvolací súd dodal, ţe ţalobca nesplnil, čo mu vyplynulo
z právoplatného rozhodnutia súdu, preto chýba súvislosť medzi trovami exekúcie, ktoré musel
ţalobca zaplatiť, a konaním ţalovanej. Ak teda neexistuje súvislosť medzi konaním ţalovanej
a vznikom škody, nemôţe za túto škodu zodpovedať. Nie je preto rozhodujúca ani tá
skutočnosť, či a kedy zaniklo udelené plnomocenstvo – určujúcim je, ţe ţalovaná svojím
konaním nemohla ţalobcovi spôsobiť škodu, lebo povinnosť zaplatiť trovy exekúcie mu
uloţil súd. Ţalovaná nemôţe niesť zodpovednosť za škodu, ktorá ţalobcovi vznikla po zániku
právneho vzťahu zastúpenia. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, ţe napadnutý
rozsudok je vecne správny. Správne je aj uznesenie o trovách prvostupňového konania.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na
základe podnetu ţalobcu napadol rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 20. októbra 2008
sp. zn. 2 Co 277/2007, rozsudok Okresného súdu Košice I z 1. júna 2007 č.k.
12 C 1053/2000-88 a uznesenie Okresného súdu Košice I z 28. júna 2007 č.k.
12 C 1053/2000-93 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“) mimoriadnym dovolaním, v ktorom
vyslovil názor, ţe spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, ku ktorému došlo
predovšetkým v dôsledku nesprávnej interpretácie § 574 ods. 3 Obchodného zákonníka.
Podľa generálneho prokurátora bolo po účinnosti výpovede mandátnej zmluvy povinnosťou
ţalovanej (mandatára) upozorniť ţalobcu (mandanta) na opatrenia potrebné na to, aby sa
zabránilo vzniku škody bezprostredne hroziacej mandantovi nedokončením poskytovania
právnej pomoci. Súdy sa otázkou splnenia preventívnej povinnosti mandatára podľa tohto
ustanovenia nezaoberali, riešili iba otázku zániku plnomocenstva; nevzali vôbec na zreteľ, ţe
ţalobkyňa nesplnila svoju povinnosť mandatára upozorniť ţalobcu ako mandanta, ţe na
11. februára 2000 je nariadený termín súdneho pojednávania, na ktorom bude vyhlásený
rozsudok. Neoznámenie tejto skutočnosti malo za následok, ţe prvostupňový rozsudok
nadobudol právoplatnosť bez vedomia mandanta, ktorému tým bolo zabránené podať
odvolanie. Podľa názoru vysloveného v mimoriadnom dovolaní ţalovaná postupovala tieţ
v rozpore s § 13 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb., a to tým, ţe 15. mája 2000 (po uplynutí
výpovednej doby v zmysle mandátnej zmluvy) osobne prevzala rozsudok Okresného súdu
v Michalovciach a tento nevrátila obratom súdu s tým, ţe uţ nie je jeho právnou zástupkyňou,
ale ho zaslala súdu aţ s dlhším časovým odstupom. Z uvedených dôvodov ţiadal generálny
prokurátor napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu poprela, ţe porušila povinnosť
vyplývajúcu z § 574 ods. 3 Obchodného zákonníka. Skutočnosť, ţe 11. februára 2000 mal byť
Okresným súdom Michalovce vyhlásený rozsudok, nemoţno povaţovať za hrozbu vzniku
škody, a tým menej za bezprostrednú hrozbu vzniku škody. Navyše, účasť na súdnom
pojednávaní je právom, nie však povinnosťou účastníka konania. Neúčasťou na vyhlásení
rozsudku spravidla ku škode nedochádza, a preto jej vznik ani v danom prípade ţalobcovi
nehrozil. Predmetným postupom ţalovanej nebola porušená prevenčná povinnosť. Neexistuje
ani príčinná súvislosť medzi tým, ţe ţalovaná ţalobcovi neoznámila termín vyhlásenia
rozsudku Okresného súdu Michalovce z 11. februára 2000 sp. zn. 11 C 50/1995 a tým, ţe
uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť bez toho, aby sa ţalobca o ňom dozvedel a mohol
vyuţiť procesné oprávnenie napadnúť ho odvolaním. Pokiaľ ţalobca súdu neoznámil
ukončenie zastupovania, spôsobil sám, ţe rozsudok bol doručovaný ţalovanej a ţe jeho
odvolanie muselo byť odmietnuté ako oneskorene podané. Ţalovaná rovnako poprela aj
porušenie svojich povinností advokátky vyplývajúcich z § 13 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.
Predmetné ustanovenie sa podľa jej názoru týka iba práv a povinností, ktoré tvoria obsah
(existujúceho) právneho vzťahu klienta a advokáta. V danom prípade uţ ale v čase prevzatia
uvedeného rozsudku Okresného súdu Michalovce (15. mája 2000) tento právny vzťah medzi
účastníkmi nebol – zanikol uplynutím výpovednej doby (30. apríla 2000). Celkom
neakceptovateľný je právny záver generálneho prokurátora, ţe zodpovednosť ţalovanej za
spôsobenú škodu vyplýva z § 21 zákona č. 132/1990 Zb. Toto ustanovenie je totiţ pouţiteľné
iba v prípadoch, v ktorých rozhodujúce skutočnosti nastali za existencie právneho vzťahu
medzi advokátom a klientom. Zo všetkých týchto dôvodov ţalovaná ţiadala mimoriadne
dovolanie zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor
(§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa
§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe napadnuté
rozhodnutia treba zrušiť.
Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, ţe napadnuté rozhodnutia
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Z hľadiska skutkového nie je sporné uzavretie mandátnej zmluvy 21. apríla 1999,
zastupovanie ţalobcu ţalovanou v konaní pred Okresným súdom Michalovce sp. zn.
11 C 50/1995 (viď generálne plnomocenstvo zo 14. apríla 1999 zaloţené na č.l. 179 spisu
Okresného súdu Michalovce sp. zn. 11 C 50/1995), účasť ţalovanej na pojednávaní
8. februára 2000 a neúčasť na vyhlásení rozsudku 11. februára 2000, vypovedanie mandátnej
zmluvy ţalobcom (výpoveď z 28. januára 2000 prevzala ţalovaná osobne 8. februára 2000),
uplynutie výpovednej doby 30. apríla 2000, neoznámenie vypovedania mandátnej zmluvy
účastníkmi konania, prevzatie rozsudku Okresného súdu Michalovce z 11. februára 2000
sp. zn. 11 C 50/1995 ţalovanou 15. mája 2000 (viď č.l. 246 spisu Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 11 C 50/1995) a vrátenie predmetného rozsudku tomuto súdu 20. júna
2000 s tým, ţe ţalovaná ţalobcu uţ od 1. mája 2000 nezastupuje (viď č.l. 248 spisu
Okresného súdu Michalovce sp. zn. 11 C 50/1995). Sporným nie je ani to, ţe rozsudok
Okresného súdu Michalovce z 11. februára 2000 sp. zn. 11 C 50/1995 nadobudol
právoplatnosť 31. mája 2000 a ţe v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom J. B.
pod sp. zn. Ex 337/2000 vznikla ţalobcovi povinnosť zaplatiť trovy exekúcie vo výške
381 960 Sk. Sporným aj v konaní o mimoriadnom dovolaní zostalo, či ţalovaná zodpovedá za
zníţenie majetku ţalobcu, ktoré u neho nastalo zaplatením trov tohto exekučného konania.
Generálny prokurátor vychádza z názoru, ţe ţalovaná zodpovedá za majetkovú ujmu
ţalobcu, ktorú mu spôsobila ako mandatárka (§ 574 ods. 3 Obchodného zákonníka)
a advokátka (§ 12 ods. 3 a § 21 zákona č. 132/1991 Zb.).
Mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, ţe pre mandanta na jeho účet zariadi za
odplatu určitú obchodnú záleţitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo
uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu (§ 566 ods. 1
Obchodného zákonníka). Mandant môţe zmluvu kedykoľvek čiastočne alebo v celom rozsahu
vypovedať (§ 574 ods. 1 Obchodného zákonníka). Od účinnosti výpovede je mandatár
povinný nepokračovať v činnosti, na ktorú sa výpoveď vzťahuje. Je však povinný mandanta
upozorniť na opatrenia potrebné na to, aby sa zabránilo vzniku škody bezprostredne hroziacej
mandantovi nedokončením činnosti súvisiacej so zariaďovaním záleţitosti (§ 574 ods. 3
Obchodného zákonníka). Pre účely prejednávanej veci (najmä so zreteľom na niektoré názory
zaujaté súdmi niţších stupňov) dovolací súd poznamenáva, ţe mandátna zmluva je
dvojstranný právny úkon, ktorý sa týka (vnútorného) vzťahu mandanta a mandatára; na jej
základe vznikajú zmluvným stranám ich vzájomné subjektívne práva a povinnosti. Zatiaľ čo
dohoda o právnom zastúpení obsiahnutá v mandátnej zmluve je dvojstranný právny úkon,
plnomocenstvo je jednostranný právny úkon splnomocniteľa, ktorým voči tretím osobám
(navonok) vyhlasuje, ţe splnomocnil určitú osobu, aby ho v rozsahu vymedzenom
v plnomocenstve zastupovala. Zánik právneho vzťahu zaloţeného mandátnou zmluvou nemá
bez ďalšieho za následok zánik plnomocenstva.
V zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb., ktorý treba v danej veci aplikovať
z dôvodu, ţe k tvrdenému vzniku škody došlo v roku 2000 (t.j. za účinnosti tohto zákona),
je advokát pri výkone advokácie povinný zachovávať Ústavu, zákony a predpisy vydané na
ich vykonanie a v ich medziach riadiť sa príkazmi klienta. Advokát je povinný chrániť práva
a oprávnené záujmy zastupovaného, konať pri tom svedomite, dôsledne vyuţívať všetky
zákonné prostriedky a uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za
prospešné (§ 13 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.). Advokát je povinný dbať na to, aby jeho
právna pomoc bola účelná a hospodárna (§ 13 ods. 3 zákona č. 132/1990 Zb.). Advokát
zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie;
zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho
pracovníkom (§ 21 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.). Advokát sa zbaví zodpovednosti podľa
odseku 1, ak preukáţe, ţe škode nemohol zabrániť ani pri vynaloţení všetkého úsilia, ktoré
moţno od neho ţiadať (§ 21 ods. 4 zákona č. 132/1990 Zb.).
Zákon č. 132/1990 Zb. určuje aj povinnosti advokáta pri plnení záväzkov zo zmluvy
o poskytnutí právnej pomoci, ktorá má z hľadiska platnej zákonnej typológie záväzkov
zásadne všeobecnú povahu zmluvy mandátnej alebo príkaznej. Ustanovenia tohto zákona,
ktoré upravujú práva a povinnosti advokáta, vrátane jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú
klientovi (viď § 13 aţ 21 tohto zákona), predstavujú osobitnú právnu normu (lex specialis)
voči tým ustanoveniam Obchodného zákonníka, ktoré upravujú práva a povinnosti mandatára
[vrátane jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú mandantovi (viď § 567 aţ 576 tohto
zákonníka)] a majú povahu všeobecnej právnej úpravy (lex generalis). Vzhľadom na to, ţe
všeobecnú úpravu práv a povinností mandatára zariaďujúceho právne záleţitosť mandanta
(obsiahnutú v Obchodnom zákonníku) moţno aplikovať len ak nie je osobitná úprava práv
a povinností advokáta pri výkone advokácie (lex specialis derogat generali), nemoţno súdom
v danej veci vytýkať, ţe sa sústredili na otázku porušenia povinností ţalovanej ako advokátky
zastupujúcej ţalobcu a ţe sa nezaoberali otázkou, či ţalovaná bola povinná upozorniť
mandanta na opatrenia potrebné na to, aby sa zabránilo vzniku škody bezprostredne hroziacej
mandantovi nedokončením činnosti súvisiacej so zariaďovaním záleţitosti (§ 574 ods. 3 veta
druhá Obchodného zákonníka). Podľa zákona č. 132/1990 Zb. je totiţ povinnosťou advokáta
informovať klienta o aktuálnom stave veci a svedomito postupovať tak, aby boli oprávnené
záujmy klienta chránené. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, ţe v čase, v ktorom mala
ţalovaná zanedbať plnenie uvedenej povinnosti (pred právoplatným skončením konania
vedeného na Okresnom súde Michalovce sp. zn. 11 C 50/1995), o ţiadnu bezprostredne
hroziacu škodu v podobe trov exekučného konania, ani nemohlo ísť.
I. Všeobecne treba uviesť, ţe zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi
v súvislosti s výkonom advokácie (§ 21 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.) je objektívna
zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemoţno zbaviť. Táto zodpovednosť je
zaloţená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov: a/ činnosť súvisiaca
s výkonom advokácie, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta
súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie uvedených predpokladov
zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané; dôkaznú povinnosť má v tomto
smere poškodený.
a/ Z ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. moţno vyvodiť, ţe výkonom
advokácie je najmä obhajovanie v trestnom konaní, zastupovanie fyzických a právnických
osôb pred súdmi, štátnymi orgánmi a inými právnymi subjektmi, spisovanie listín,
poskytovanie právnych rád a spracovávanie právnych rozborov. O výkon advokácie
relevantný z hľadiska § 21 zákona č. 132/1990 Zb. ide bezpochyby najmä v prípade výkonu
advokácie, pri ktorom advokát porušuje povinnosti stanovené zákonom č. 132/1990 Zb.
Advokát je povinný svedomito chrániť práva a oprávnené záujmy klienta, dôsledne
vyuţívať všetky zákonné prostriedky, uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu
klienta pokladá za prospešné a dbať o to, aby jeho právna pomoc bola účelná (§ 13 ods. 2 a 3
zákona č. 132/1990 Zb.). Súčasťou týchto povinností je bezpochyby tieţ povinnosť advokáta
riadne a včas (priebeţne) informovať klienta o postupe pri vybavovaní veci a o všetkých
nových okolnostiach relevantných z hľadiska veci, v ktorej ho zastupuje. Uvedené povinnosti
má advokát počas celej existencie právneho vzťahu zaloţeného zmluvou o poskytnutí právnej
pomoci. Treba dodať, ţe svedomitým nie je taký výkon advokácie, ktorý nesie znaky
ľahostajnosti, nedôslednosti, nedostatočného záujmu o klienta a jeho vec, resp. ktorý
nezohľadňuje reálny stav vecí alebo tento stav nedoceňuje.
b/ Škodou sa aj v prípade zodpovednosti advokáta v zmysle § 21 zákona
č. 132/1990 Zb. rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (klienta), je
objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peňaţného. Uhradzuje sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý
zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníţenie či iné
znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou
udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaloţiť pre uvedenie veci do
predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech
(prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoţenie majetku poškodeného), ktorý bolo moţné
očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej
udalosti.
c/ O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný
vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola
príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Otázka príčinnej
súvislosti môţe byť vţdy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba škodu izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina
ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny
a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj
R 21/1992). V postupnom slede javov je kaţdá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom
niečoho) a kaţdý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť
však nemoţno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je
„priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)
predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený – nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu
(porovnaj tieţ rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn.
II. Pre účely preskúmavanej veci dovolací súd v ďalšom rozlišuje skutkové okolnosti
vyplývajúce zo spisu, ku ktorým došlo: 1/ od 8. februára 2000 (prevzatia výpovede
z mandátnej zmluvy ţalovanou) do 30. apríla 2000 (zániku právneho vzťahu zaloţeného touto
zmluvou) a 2/ od 1. mája 2000 (deň nasledujúci po zániku právneho vzťahu zaloţeného
mandátnou zmluvou) do 10. augusta 2000 (deň tvrdeného vzniku škody – uhradenia trov
exekučného konania ţalobcom).
1/ Dovolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, ţe súdy niţších
stupňov v plnom rozsahu neobstarali dostatočné skutkové zistenia pre posúdenie danej veci,
napríklad o tom, kto za ţalobcu osobne odovzdal ţalovanej 8. februára 2000 výpoveď
z mandátnej zmluvy, ako prebiehalo toto odovzdanie a čo konkrétne bolo pri ňom dohodnuté
– ţalovaná vo vyjadrení k ţalobe na č.l. 17 spisu totiţ uviedla, ţe zo strany ţalobcu bola pri
osobnom doručení výpovede z mandátnej zmluvy upozornená, ţe „týmto dňom končí jej
právne zastupovanie ţalobcu a ďalej vo veci bude ţalobcu zastupovať ich právnička“.
Neúplné sú tieţ skutkové zistenia súdu napríklad o priebehu a výsledku údajného stretnutia
„právničky spoločnosti“ so ţalovanou v marci 2000. Treba dodať, ţe i keď „právnička
spoločnosti“ pred súdom poprela, ţe od ţalovanej prevzala relevantný spisový materiál
(č.l. 97 spisu), v rámci svojho prednesu nevylúčila, ţe sa so ţalovanou po vypovedaní
mandátnej zmluvy stretla (ako vyplýva z č.l. 35 spisu, iba „odmietla odpovedať“ na otázku, či
bola osobne v marci 2000 u ţalovanej). Tieto skutkové otázky boli v danom prípade
významné z hľadiska posúdenia, či ţalovaná ako advokátka konala lege artis.
Obsah spisu v stave ku dňu jeho predloţenia na rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní
nepotvrdzuje, ţe ţalovaná v čase od 8. februára 2000 do 30. apríla 2000 svedomito
a dostatočne dôsledne plnila povinnosti advokáta (§ 13 aţ 21 zákona č. 132/1990 Zb.), a to
predovšetkým povinnosť dbať o ochranu práv a oprávnených záujmov klienta, vyuţívať
všetky zákonné prostriedky slúţiace záujmom klienta a informovať ho priebeţne o stave
konania, v ktorom ho zastupuje. Na druhej strane ale doterajší obsah spisu celkom nevylučuje
moţnosť existencie dohody ţalobcu a ţalovanej o tom, ţe faktické zastupovanie ţalobcu
ţalovanou končí uţ doručením výpovede z mandátnej zmluvy; relevantné skutkové zistenia
však spis v tomto smere neobsahuje.
Pre prípad, ţe medzi ţalobcom a ţalovanou nebola osobitná dohoda o ukončení
faktického zastupovania ţalobcu ţalovanou dňom 8. februára 2000 (ako o tom svedčí obsah
spisu), dovolací súd uvádza, ţe pri poskytovaní právnej pomoci je prvoradý záujem klienta
[viď tieţ § 8 ods. 1 Zásad výkonu advokácie schválených konferenciou advokátov
11. decembra 1999 (ďalej len „zásady výkonu advokácie“)]. Advokát je povinný bezodkladne
upovedomiť klienta o všetkých dôleţitých skutočnostiach a úkonoch (viď bliţšie § 9 zásad
výkonu advokácie). Pokiaľ ţalovaná vo vyššie uvedenom časovom rozmedzí nepodala
ţalobcovi ţiadnu informáciu o veci, v ktorej ho zastupovala, nemoţno povaţovať plnenie jej
povinností súvisiacich s výkonom advokácie za postačujúce. Tak, ako jedným z prvotných
úkonov advokáta vo vzťahu ku klientovi je prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby
(viď tieţ § 16 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnej pomoci), má byť jedným z jeho posledných úkonov v súvislosti
s ukončením zastupovania alebo obhajoby úkon advokáta, v rámci ktorého podá klientovi
aktuálnu (záverečnú) informáciu o stave veci, v ktorej ho zastupoval. Po skončení zastúpenia
je advokát povinný v primeranej lehote vrátiť klientovi doklady, ktoré mu zveril a iné
doklady, ktoré mu patria (viď § 10 ods. 2 zásad výkonu advokácie). Po skončení zastúpenia je
advokát povinný vec s klientom finančne usporiadať (§ 12 zásad výkonu advokácie).
Treba však zdôrazniť, ţe (v rámci uţ spomenutej postupnosti javov) nie kaţdé
zanedbanie, porušenie alebo nedostatočné plnenie povinností advokáta má za následok vznik
jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie. Samo
pochybenie advokáta neznamená automaticky vznik škody na strane klienta. Zodpovednosť
advokáta ani nie je daná v kaţdom prípade, keď ním zastupovaný (obhajovaný) klient nebol
v určitom konaní úspešný. Zodpovednosť advokáta nastupuje len vtedy, keď neúspech klienta
je dôsledkom porušenia povinností advokáta v súvislosti s výkonom advokácie. V danom
prípade samo neinformovanie ţalobcu ţalovanou o priebehu a výsledku pojednávania
8. februára 2000, neúčasť ţalovanej na vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa 11. februára
2000, ani nesplnenie povinnosti ţalovanej podať ţalobcovi v súvislosti so zánikom právneho
vzťahu zastúpenia aktuálnu informáciu o stave konania vo veci, v ktorej ho zastupovala,
nemohli mať za následok zmenšenie majetku ţalobcu, ku ktorému v zmysle ţaloby došlo aţ
zaplatením trov exekúcie.
Medzi účastníkmi bolo sporné, kto mal v danom prípade oznámiť súdu zánik právneho
vzťahu zastúpenia ţalobcu ţalovanou. Pri riešení tejto otázky treba vziať na zreteľ
ustanovenie § 28 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého odvolanie plnomocenstva účastníkom alebo
jeho výpoveď zástupcom sú voči súdu účinné, len čo mu ich účastník alebo zástupca
oznámili; voči iným účastníkom konania sú účinné, len čo im ich oznámil súd. I keď
predmetné ustanovenie z pohľadu súdu priznáva rovnaké účinky oznámeniu účastníka
a oznámeniu zástupcu, je uvedené oznámenie vţdy predovšetkým na tom z nich, z iniciatívy
ktorého stráca plnomocenstvo účinky. Je teda predovšetkým vecou účastníka, aby súdu
oznámil odvolanie plnomocenstva; obdobne je hlavne na advokátovi, aby súdu oznámil, ţe
klientovi zo závaţných dôvodov vypovedal plnomocenstvo. Tento záver nepriamo vyplýva aj
z ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. (v zmysle ktorého je len advokát, ktorý
vypovedal klientovi plnomocenstvo, povinný do 15 dní od doručenia výpovede
plnomocenstva klientovi vykonať všetky neodkladné úkony, ak klient neurobí iné opatrenia)
a tieţ z ustanovenia § 33b ods. 6 Občianskeho zákonníka [podľa ktorého len vtedy, ak
k zániku právneho vzťahu zastúpenia nedošlo na základe úkonu splnomocniteľa (ak
splnomocniteľ zomrie alebo ak splnomocnenec vypovie plnomocenstvo), je splnomocnenec
povinný urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad, aby splnomocniteľ alebo jeho právny
nástupca neutrpel ujmu na svojich právach]. Z obdobného náhľadu vychádza aj jeden
z komentárov k Občianskemu súdnemu poriadku (viď Občanský soudní řád, Panorama, 1985,
str. 184), v ktorom je vyslovený názor, ţe splnomocnenec po účinnom odvolaní plnej moci
nemá uţ k splnomocniteľovi (z titulu zániku zastupovania na základe plnej moci) osobitné
povinnosti.
V danom prípade nebolo súdu oznámené ani odvolanie ani vypovedanie
plnomocenstva. Úkon smerujúci k ukončeniu právneho vzťahu zaloţeného mandátnou
zmluvou urobil však ţalobca. Pre to, aby tento úkon týkajúci sa vnútorného vzťahu ţalobcu
a ţalovanej mal aj ţalobcom sledované účinky voči súdu (navonok), bolo potrebné, aby súdu
oznámil odvolanie plnomocenstva. Ţalobca tak nepostupoval. Treba dodať, ţe zo spisu
nevyplýva, ţe ţalovaná mala zákonný dôvod vypovedať plnomocenstvo (viď § 17 ods. 1
zákona č. 132/1990 Zb.). Sama okolnosť, ţe ţalovaná neoznámila súdu vypovedanie
mandátnej zmluvy ţalobcom alebo zánik právneho vzťahu zastúpenia ţalobcu ţalovanou,
nemôţe mať ale za následok vznik jej zodpovednosti za škodu, náhrady ktorej sa ţalobca voči
nej domáha.
2/ V čase od 1. mája 2000 uţ ţalovaná (z pohľadu vnútorného vzťahu ţalobcu
a ţalovanej) nebola zástupkyňou ţalobcu, naďalej však (vzhľadom na to, ţe súdu nebolo
oznámené odvolanie plnomocenstva účastníkom alebo výpoveď plnomocenstva zástupcom)
zostala (navonok – vo vzťahu k súdu) subjektom, v prípade ktorého malo doručenie rozsudku
súdu prvého stupňa za následok doručenie tohto rozhodnutia s účinkami pre ţalobcu.
Dovolací súd sa nestotoţňuje s názorom súdov, ţe po 1. máji 2000 ţalovanej z doručenia
predmetného rozsudku nevyplynula ţiadna povinnosť. I keď moţno súhlasiť so ţalovanou
v tom, ţe voči ţalobcovi nemala ţiadnu zmluvnú povinnosť, lebo zmluvný vzťah medzi
ţalobcom a ňou v čase doručenia rozsudku súdu prvého stupňa neexistoval, a preto je
vylúčená jej zodpovednosť za porušenie zmluvného záväzku (č.l. 17, resp. 45 spisu), nie je
v uvedenom časovom období celkom vylúčená moţnosť zanedbania inej neţ zmluvnej
povinnosti a v dôsledku toho nastúpenie inej zodpovednosti ţalovanej, a to zodpovednosti za
škodu spôsobenú ţalobcovi prípadným porušením povinnosti v zmysle Občianskeho
zákonníka. Do úvahy prichádza medziiným napríklad porušenie preventívnej povinnosti
v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je kaţdý povinný počínať si tak, aby
nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a ţivotnom prostredí.
Spomedzi skutkových okolností spadajúcich do tohto časového obdobia povaţuje
dovolací súd za významné, ţe ţalovaná prevzala 15. mája 2000 za ţalobcu rozsudok
Okresného súdu Michalovce z 11. februára 2000 č.k. 11 C 50/1995-241; tento rozsudok
nadobudol právoplatnosť 31. mája 2000. Obsah spisu opodstatňuje záver, ţe pokiaľ by
ţalovaná o prevzatí tohto rozsudku bezodkladne informovala priamo ţalobcu, mal by zrejme
moţnosť podať proti nemu riadny opravný prostriedok (a nedošlo by k jeho odmietnutiu ako
oneskorene podaného). Ţalovaná o prevzatí tohto rozsudku ale ţalobcu neinformovala;
doručený rozsudok zaslala späť Okresnému súdu Michalovce, aj to aţ s odstupom vyše
mesiaca (20. júna 2000) s tým, ţe ţalobcu uţ od 1. mája 2000 nezastupuje. Ţalovaná,
advokátka poskytujúca profesionálne odbornú právnu pomoc, sa podľa obsahu spisu v danej
situácii spoliehala na to, ţe uvedený rozsudok jej bol doručený súdom „duplicitne“. Zrejme
nepočítala s moţnosťou, ţe súdu nebolo doručené oznámenie ţalobcu o odvolaní
plnomocenstva, a ţe v dôsledku toho prevzatím uvedeného rozsudku začne ţalobcovi plynúť
lehota na podanie odvolania, po márnom uplynutím ktorej uţ ţalobca nebude mať moţnosť
podať riadny opravný prostriedok a rozsudok sa uplynutím lehoty určenej na plnenie stane
vykonateľným (exekučným titulom). So zreteľom na postupný, na seba nadväzujúci, sled
jednotlivých javov (príčin a dôsledkov), a tieţ s prihliadnutím na individuálne okolnosti
prejednávanej veci moţno uzavrieť, ţe toto (ne)konanie ţalovanej malo v porovnaní s ďalšími
skutočnosťami uvádzanými ţalobcom osobitný význam.
III. Súdy v danom prípade vec neposúdili z aspektov, na ktoré poukázal dovolací súd
vyššie (viď II. 2/) a záver, ţe ţalovaná nemôţe zodpovedať ţalobcovi za spôsobenú škodu
vyvodili – predčasne – len zo samej skutočnosti, ţe právny vzťah zastúpenia medzi nimi uţ
od 1. mája 2000 neexistoval, pričom sa ale opomenuli zaoberať otázkou moţnosti jej
prípadnej zodpovednosti za škodu v zmysle Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na
prieskumnú povahu konania o mimoriadnom dovolaní (so zreteľom na ktorú môţe dovolací
súd preskúmať len tie právne závery, z ktorých vychádza rozhodnutie súdu niţšieho stupňa)
sa touto otázkou nemohol zaoberať ani Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe
mimoriadne dovolanie je sčasti opodstatnené. Vzhľadom na to napadnuté rozhodnutia zrušil
(§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 2 O.s.p.) a vec vrátil Okresnému súdu Košice I na
ďalšie konanie.
Pre účely ďalšieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe ani
ţalobca sám ako účastník konania vedeného na Okresnom súde v Michalovciach pod sp. zn.
11 C 50/1995 nebol po jeho prejave smerujúcom k zániku právneho vzťahu zastúpenia
dostatočne opatrný pri ochrane svojich práv. Dovolací súd poukazuje jednak na to, ţe ţalobca
súdu neoznámil odvolanie plnomocenstva, jednak na to, ţe v súlade so zásadou, ţe právo patrí
bdelým (pozorným, ostraţitým, bedlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu
a výkon svojich práv, neodkladajú svoje rozhodnutia týkajúce sa uplatnenia práv na poslednú
chvíľu, svoje procesné úkony pripravujú s dostatočným časovým predstihom, nespoliehajú sa
na náhodu, predvídajú aj moţnosti vzniku komplikovaných situácií sťaţujúcich výkon práv
a ich uplatnenie v stanovených lehotách (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 248/2006), mal ţalobca aj sám – osobitne po 1. máji 2000 – iniciovať
prevzatie spisového materiálu od ţalovanej, prípadne sa informovať na súde o stave konania,
v ktorom jednostranne z vlastnej iniciatívy ukončil svoje zastupovanie ţalovanou. Takto by
zrejme, stále ešte s dostatočným časovým predstihom (skôr, neţ rozsudok súdu prvého stupňa
nadobudol znaky vykonateľného exekučného titulu) získal informácie nielen o uţ
uskutočnenom vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, ale aj o tom, ţe ţalovaná neoznámila
súdu vypovedanie plnomocenstva. Dovolací súd k tomu dodáva, ţe ţalobca za určitých
okolností mohol získať relevantné informácie aj inak – od „právničky spoločnosti“, ktorá (viď
vyššie) nevylúčila, ţe sa so ţalovanou po vypovedaní mandátnej zmluvy stretla.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní,
záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. októbra 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková