Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 678/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Tkáčovou, Advokátska kancelária, Magurská 3,

Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva

na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. z 31. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. z 31. marca 2015 a žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo , , bytom

na súdnu ochranu podľa v spojení s

a a základné právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

pod sp. zn. zo dňa 31. 3. 2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. zo dňa

31. 3. 2015 zrušuje v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I

pod sp. zn. a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie Krajskému

súdu v Košiciach.

3. Základné právo , , bytom

vlastniť majetok podľa s podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 31. 3. 2015 porušené bolo.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný , , bytom

uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € na účet jeho právnej

zástupkyne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol

ako žalobca účastníkom konania vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa domáhal proti advokátovi

(ďalej len „žalovaný“) náhrady škody vo výške 7 184,95 € s príslušenstvom

spôsobenej mu žalovaným v súvislosti s výkonom advokácie pri jeho zastupovaní v konaní

vedenom pred Okresným súdom Košice II vo veci sp. zn. . Sťažovateľ svoju

žalobu odôvodnil tým, že žalovaný ako jeho právny zástupca bol poverený zastupovaním

sťažovateľa D. A. S. poisťovňou právnej ochrany, a. s. Listom z 1. decembra 2006 mu bol

daný D. A. S. poisťovňou právnej ochrany, a. s., pokyn na rozšírenie žaloby proti

BOF leasing, a. s., v sume 7 184,95 € a samotný sťažovateľ žalovaného opakovane žiadal

o rozšírenie žaloby. Napriek tomu tak žalovaný neurobil, čím poškodil sťažovateľa

a spôsobil mu škodu, keďže tento nárok sťažovateľa sa nečinnosťou žalovaného premlčal. Na

hroziace premlčanie nároku žalovaný sťažovateľa neupozornil. Žalovaný ešte aj v odpovedi

na sťažnosť, ktorú na neho podal sťažovateľ v liste z 20. novembra 2008, opakovane

prezentoval svoje názory, ktoré neboli správne, čo vyplýva aj z rozhodnutia krajského súdu

vo veci sp. zn. . Sťažovateľ v priebehu konania uviedol, že sa domáhal od

lízingovej spoločnosti B. O. F., a. s. (ďalej len „lízingová spoločnosť“), náhrady škody,

ktorá vznikla tak, že sťažovateľ požičal motorové vozidlo AUDI A4, ktorého vlastníkom

bola lízingová spoločnosť, , ktorý s ním (údajne) 29. apríla 2004

havaroval, sťažovateľ vozidlo nechal následne opraviť v spoločnosti , a

za opravu 14. januára 2005 zaplatil tejto spoločnosti 7 184,95 €. KOOPERTATIVA

poisťovňa, a. s., v ktorej bolo vozidlo havarijne poistené, odmietla však sťažovateľovi

poskytnúť poistné plnenie s odôvodnením, že k škode nemohlo dôjsť tak, ako to uviedol

, ktorý bol i trestne stíhaný pre poistný podvod. Následne bolo motorové vozidlo

odstavené na parkovisku lízingovej spoločnosti, ktorá motorové vozidlo po čase predala.

Predmetom konania vedeného Okresným súdom Košice II pod sp. zn. bola

žaloba sťažovateľa proti lízingovej spoločnosti o zaplatenie sumy 9 031,60 € a sumy 2

560,71 € z titulu bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť tak, že sťažovateľ

na motorové vozidlo namontoval nové kolesá (po krádeži pôvodných kolies 16. apríla

2004), čím predmet lízingu zhodnotil, a z titulu vrátenia časti sťažovateľom uhradených

lízingových splátok. Lízingová spoločnosť si voči sťažovateľovi v rovnakom konaní

uplatňovala právo na zaplatenie sumy 2 560,71 € z titulu nárokov z predčasného ukončenia

lízingu.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. zo 16. januára

2013 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Vec právne posúdil podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov v platnom znení (ďalej len „zákon o advokácii“) upravujúceho

zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie

a konštatoval, že sťažovateľ nepreukázal existenciu predpokladov vzniku tejto

zodpovednosti  najmä nepreukázal, že by k škode na strane sťažovateľa spôsobenej

žalovaným advokátom došlo a že by takáto škoda bola v príčinnej súvislosti s výkonom

advokácie žalovaným, pretože nepreukázal, že by mu lízingová spoločnosť bola povinná

sumu 7 184,95 € zaplatiť, resp. že ju od nej vymáhal. Vznik zodpovednosti advokáta

za škodu je podmienený tým, že klientovi nárok voči tretej osobe patrí a nezíska ho iba

v dôsledku konania či opomenutia advokáta v súvislosti s výkonom advokácie. Po skutkovej

stránke mal okresný súd za preukázané, že žalovaný advokát informoval sťažovateľa

o priebehu zastupovania, a preto sťažovateľ mal vedomosť aj o tom, že advokát žalobu

nerozšíril. Navyše od počiatku bolo zrejmé, že vlastník vozidla (lízingová spoločnosť) nedal

sťažovateľovi súhlas na vykonanie opravy motorového vozidla a sťažovateľ podľa zmluvy

uzatvorenej s lízingovou spoločnosťou nesmel bez jej písomného súhlasu do predmetu

lízingu zasahovať a ani ho opravovať. Okresný súd nemal za preukázané ani to,

že by sťažovateľ vôbec pokyn na rozšírenie žaloby žalovanému advokátovi dal, keď takýto

pokyn mu nebola oprávnená dávať D. A. S. poisťovňa právnej ochrany, a. s., pretože nebola

klientom žalovaného.

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. z 31. marca 2015 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok bol sťažovateľovi doručený 26. mája 2015.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 v spojení s , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok

podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 170

z 31. marca 2015 odôvodnil tým, že skutkový záver krajského súdu o tom, že sťažovateľ

nepreukázal v konaní, že dal žalovanému advokátovi pokyn na rozšírenie žaloby, neobstojí,

pretože aj zo správ žalovaného poisťovni sťažovateľa vyplýva, že „zatiaľ žalobu o sumu

nákladov na opravu vozidla vo výške 216 454 Sk nerozšíril“ (napr. správy z 8. marca 2007,

22. februára 2008). Žalovaný neupozornil sťažovateľa, že jeho nárok sa premlčí

14. januára 2007. Krajský súd neprihliadol ani na výpoveď svedka na pojednávaní

30. mája 2012, kde uviedol, že žalovaného žiadal o rozšírenie žaloby a sám ho upozorňoval

na premlčanie. Aj žalovaný na pojednávaní 15. februára 2012 vo svojej výpovedi uviedol,

že sťažovateľovi povedal, že žalobu nerozšíri, pretože rozšírenie žaloby je „absurdné“.

K porušeniu označených základných práv sťažovateľa došlo teda tým, že napriek

preukázaniu všetkých rozhodných skutočností vyžadovaných pre vznik zodpovednosti

za škodu bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, základného práva

na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa dodatkového

protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. z 31. marca 2015, ktoré

odôvodnil tým, že skutkové závery krajského súdu neobstoja.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa , resp. Listiny základných práv a slobôd, je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Krajský súd rozsudok č. k. z 31. marca 2015 odôvodnil takto:

«Súd prvého stupňa vo veci dokazovanie vykonal v potrebnom rozsahu, na základe

neho správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu

prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad

v zistení skutkového stavu vyplývajúceho zo spisu. Na správnosti skutkových záverov súdu

nič nezmenili ani odvolacie námietky žalobcu, ktoré sú len opakovaním už aj v priebehu

konania na prvom stupni prezentovaných tvrdení, s ktorými súd zákonne a presvedčivo sa

vysporiadal. V odôvodnení rozsudku dal odpoveď na všetky otázky, ktoré pre vec majú

podstatný význam, dostatočne objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia. Napadnutý

rozsudok aj z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

je plne akceptovateľný, presvedčivý, jasný a zrozumiteľný, nesignalizuje možnosť takého

porušenia procesných práv účastníka konania, v dôsledku ktorého by bol namieste postup

podľa . Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu

prvého stupňa a v podrobnostiach odkazuje na dôvody v ňom uvedené...

... Žalobca tvrdí, že žalovaný týmto nekonaním vážne poškodil záujmy klienta

a spôsobil mu majetkovú ujmu, pretože už uplynula premlčacia doba. Sám žalobca nárok

žalobou na súde neuplatnil a žalobu nerozšíril. Sporným medzi účastníkmi bolo, či klient

vôbec dal pokyn advokátovi, aby v danom súdnom konaní takto rozšíril žalobu o sporný

nárok. Úspešnosť žaloby na náhradu škody ale vychádza z troch základných prvkov, ktoré

musia byť naplnené kumulatívne: (i) porušenie povinnosti právneho zástupcu; (ii) vznik

škody; a (iii) existencia príčinnej súvislosti medzi týmito dvoma prvkami s tým, že je

na žalobcovi, aby ich naplnenie preukázal.

V danom prípade aj za predpokladu naplnenia druhého prvku, t. j. že na strane

žalobcu vznikla ujma v jeho majetkovej sfére vynaložením nákladov na opravu cudzieho

motorového vozidla, poškodenie ktorého on priamo nespôsobil (hoci svojím konaním

umožnil, aby dané vozidlo užíval , ktorý ho poškodil pri ním zavinenej dopravnej

nehode), prvý a tretí prvok, ako sú uvedené vyššie, určite neboli naplnené. Žalobca

predovšetkým nepreukázal, či svojmu advokátovi vôbec dal pokyn na rozšírenie žaloby

o ďalších 216 454 Sk proti leasingovej spoločnosti, pričom, v zmysle

Z. z. o advokácii advokát je povinný chrániť a presadzovať záujmy klienta a riadiť sa jeho

pokynmi (§ 18 ods. 1), pokyny a záujmy tretích osôb nie sú preňho relevantné, pričom

žalobca tak v samotnej žalobe, ako aj neskôr v konaní tvrdil, že na takýto procesný úkon

advokáta poverili len takéto osoby („myslím že pokyn mu dal a potom

aj D. A. S.“, „ja osobne taký pokyn som nedal“), on priamo ako klient advokáta nepoveril

vykonaním takéhoto úkonu. Samotný svedok , ktorý vo vzťahu k žalovanému

ani nekonal z poverenia žalobcu, pritom poprel, že by takýto pokyn advokátovi dal on.

Sú preto správne závery súdu prvého stupňa, že v posudzovanom prípade nemožno uvažovať

o porušení právnej povinnosti advokátom, keďže v žalobe tvrdená povinnosť advokáta

preukázane ani neexistovala. Vo svetle týchto argumentov potom je irelevantné zaoberať sa

úvahami, prečo advokát nevyužil v § 22 zákona o advokácii zakotvené právo odstúpiť

od zmluvy s klientom, že tento o premlčaní nároku klienta (ne)poučil, prípadne ho poučil

(ne)dostatočne, ani že klienta vhodným spôsobom nepoučil o tom, že sa nebude riadiť jeho

pokynmi a žalobu nerozšíri. Úvahy súdu prvého stupňa sú správne, aj pokiaľ výpoveď

žalobcu zo 16. 1. 2013 (v podstate ide len o odpovede na sled vopred pripravených otázok

jeho zástupcu), v porovnaní s jeho skoršou výpoveďou hodnotil ako účelovú a pripravenú,

odvolací súd s nimi plne sa stotožňuje a na tieto odkazuje. Po obsahovej stránke odpovede

na položené otázky totiž absolútne nekorešpondovali s tým, ako o tých istých rozhodných

skutočnostiach žalobca vypovedal na prvom súdnom pojednávaní (č. l. 65 68 spisu),

pričom v odpovediach žalobcu išlo o značný, žalobcom absolútne nevysvetlený obrat v jeho

vyjadreniach učinených tesne pred prednesom záverečných rečí, keď už všetky dôkazy boli

vykonané a účastníkom bolo známe, aké skutočnosti boli nimi zistené.

Odhliadnuc od toho, že nie je naplnený základný prvok (i) pre zodpovednosť

žalovaného, zo žalobcom poskytnutého opisu skutkových okolnosti je zrejmé, že uplatnenie

práva na náhradu škody proti, advokátovi (nevedno, pre aké pohnútky) opiera o istotu,

že by bol úspešným v súdnom spore o vydanie bezdôvodného obohatenia majiteľovho auta

v čase vynaloženia nákladov na jeho opravu, t. j. nepripúšťa, že by dané konanie preňho

stále mohlo mať negatívny výsledok. Samotné uplatnenie súkromnej žaloby v spore

nezaručuje však právo na pozitívny výsledok vo forme vyhovujúceho rozsudku súdu.

Akokoľvek, nie je možné vopred prezumovať nielen výsledok súdneho konania, ktoré

by prebehlo, ale v danom prípade nie je možné prezumovať ani to, či súd by vôbec súhlasil

s takou zmenou žaloby v prebiehajúcom súdnom spore, predmetom ktorého bol iný nárok

žalobcu ( ) a v kladnom prípade, s akým výsledkom spor o vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia by skončil v merite. Zo všetkých týchto dôvodov môže ísť

nanajvýš len o hypotetický predpoklad úspešnosti žalobcu s daným nárokom v konaní

.

Vzhľadom na absenciu žalobcom produkovaných dôkazov tiež nemožno ani len

predpokladať, či žalovaná leasingová spoločnosť v takomto prípadnom spore by sa vôbec

bránila námietkou premlčania proti nemu takto uplatneného práva a či s touto obranou

by mala úspech. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa, v danej veci bolo povinnosťou

žalobcu preukázať, že od leasingovej spoločnosti zaplatenie sporných 216 454 Sk vymáhal,

že táto odmietala plniť a rovnako bolo jeho povinnosťou preukázať konanie povinného

subjektu nasvedčujúce tomu, že v prípadnom súdnom konaní zaplateniu spornej sumy bude

sa brániť námietkou premlčania. Žalobca takéto skutočnosti ani len netvrdil, nieto ešte

navrhoval o nich dôkazy. Navyše treba podotknúť, že aj za predpokladu, že žalobcovi

v spore nárok na 216 454 Sk by nebol priznaný rozsudkom súdu len

pre žalovanou spoločnosťou vďaka nečinnosti advokáta úspešne uplatnenú námietku

premlčania, premlčané právo nezaniká, len sa oslabuje, t. j. naďalej existuje ako naturálny

záväzok, ktorý povinný subjekt, v danom prípade leasingová spoločnosť, môže kedykoľvek

dobrovoľne splniť. Keďže brániť sa v súdnom konaní námietkou premlčania výlučne je

právom dlžníka a len od neho závisí, či a v ktorom prípade ho uplatní, žalobca stále môže

(hoci aj s úspechom) sporný nárok proti leasingovej spoločnosti uplatniť žalobou na súde.

Z hľadiska posudzovania príčiny a následku každá vyššie uvedených okolností

znamená pretrhnutie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením právnej

povinnosti (iii), čo bez ďalšieho (a to aj každá z nich čo i len jednotlivo) taktiež vylučuje

zodpovednosť advokáta za spôsobenú škodu, a aj preto nárok žalobcu uplatnený

v tu posudzovanom konaní správne bol zamietnutý. Odvolací súd napadnutý rozsudok preto

potvrdil ako vecne správny ( ), vrátane rozhodnutia o trovách konania.

Z dôvodov, pre ktoré rozsudok vo veci samej bol potvrdený, ani odvolací súd

nevzhliadol potrebu podrobnejšie sa zaoberať listinnými dôkazmi, ohľadom ktorých žalobca

v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa s nimi sa nevysporiadal. Súd nie je povinný

vyjadriť sa ku všetkým predloženým alebo navrhovaným dôkazom, ale len k tým, ktoré sú

pre rozhodnutie danej veci rozhodujúce. Z práve uvedených dôvodov žalobcom namietané

listiny taký význam pre rozhodnutie v tu posudzovanej veci nemajú. Súd prvého stupňa

preto nepochybil, keď v odôvodnení rozsudku k týmto nezaujal žiadne stanovisko.»

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu

dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský

súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní a dovolaní nastolil.

Podrobne vysvetlil predpoklady vzniku zodpovednosti advokáta za škodu v súvislosti

s výkonom advokácie a v súlade s nimi jeho ustanovenia aj aplikoval. Dôsledne posúdil

a správne uviedol, ktoré zo zákonom stanovených predpokladov vzniku tejto zodpovednosti

v prípade sťažovateľa naplnené neboli. Neponechal teda bez povšimnutia žiadny

z argumentov sťažovateľa, ktorý má pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho

rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu

ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 170

z 31. marca 2015, dôvodom neúspechu sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi bolo

nielen nepreukázanie udelenia pokynu advokátovi (na rozšírenie žaloby), na čo v zásade

ako na jediné sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukazuje, ale najmä to,

že sťažovateľ nepreukázal naplnenie základnej skutočnosti vyžadovanej pre vznik

zodpovednosti advokáta za škodu, a to, že sťažovateľovi nárok na zaplatenie 7 184,95 € voči

tretej osobe (lízingovej spoločnosti) patrí a nezískal ho iba v dôsledku konania

či opomenutia advokáta v súvislosti s výkonom advokácie. Inak povedané, pre úspech

sťažovateľovej žaloby proti žalovanému sa vyžadovalo, aby sťažovateľ preukázal nielen

nerešpektovanie pokynu klienta advokátovi, v dôsledku ktorého uplynula premlčacia doba,

ale aj splnenie ďalších predpokladov, ktoré skutočne sťažovateľ v konaní pred všeobecnými

súdmi netvrdil a nepreukázal.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. Listiny základných práv

a slobôd, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo

prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.

Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Podľa § 26 ods. 1 zákona o advokácii advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú

mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje

aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva

advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia

sa vzťahuje iba na túto spoločnosť.

Táto zodpovednosť advokáta je koncipovaná ako zodpovednosť bez ohľadu

na zavinenie, t. j. zodpovednosť objektívna, ktorej sa nemožno zbaviť. Predpokladom vzniku

zodpovednosti teda nie je zavinenie advokáta. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú

v súvislosti s výkonom advokácie je založená na kumulatívnom splnení troch predpokladov:

činnosť súvisiaca s výkonom advokácie; vznik škody a príčinná súvislosť medzi činnosťou

advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Ich splnenie preukazuje v

konaní o náhradu škody žalobca.

Existencia príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou na strane klienta a konaním

či opomenutím advokáta môže byť daná iba vtedy, ak práve konanie či opomenutie advokáta

je tou okolnosťou, bez existencie ktorej by k vzniku škody nedošlo. Pri posudzovaní

zodpovednosti advokáta za vznik škody spôsobenej v súvislosti s výkonom advokácie súd

ako predbežnú otázku skúma, či by pri riadnom postupe advokáta klient so svojím nárokom

na súde uspel, poprípade v akom rozsahu. Pritom existenciu a premlčanie práva žalobcu

(advokátovho klienta) na plnenie proti jeho dlžníkovi treba riešiť ako predbežnú otázku aj

vtedy, ak o premlčanom nároku advokátovho klienta súdne konanie ani neprebehlo.

Predpokladom vzniku nároku na náhradu škody je zistenie, že nebyť pochybenia advokáta, k

uspokojeniu pohľadávky žalobcu jeho dlžníkom by došlo, teda že toto pochybenie advokáta

je rozhodujúcou príčinou vzniknutej majetkovej ujmy. Inak povedané, pri skúmaní

zodpovednosti advokáta záver o príčinnej súvislosti medzi pochybením advokáta a tým, že

klient vo veci nebol úspešný, je možné urobiť iba v prípade, že právo klienta skutočne

existovalo.

Príčinná súvislosť musí byť v takýchto prípadoch daná medzi konaním (opomenutím)

advokáta, teda medzi tým, že právo nebolo uplatnené včas, a vznikom škody, teda tým, že

právo klienta sa premlčalo. Záver o príčinnej súvislosti možno však urobiť len vtedy, ak

nebyť premlčania by mohol klient právo úspešne uplatniť, teda pokiaľ toto právo skutočne

existovalo. Preto ako predbežnú otázku treba vždy vyriešiť, či (ale aj v akom rozsahu) by

klientov žalovaný bol povinný klientovi plniť, pretože len v takom rozsahu by mohol za

škodu uplatnenú proti advokátovi advokát zodpovedať (napr. R 13/86, NS ČSR, ,

rozsudok z 29. 6. 1984).

Ako vyplýva z uvedeného, dôkazné bremeno aj na preukázanie existencie príčinnej

súvislosti medzi škodou a výkonom advokácie žalovaným znášal sťažovateľ. Dôvodom,

pre ktorý bola žaloba sťažovateľa všeobecnými súdmi zamietnutá, bolo potom práve

neunesenie tohto dôkazného bremena. Správne preto krajský súd v sťažovateľovej veci

vzhľadom na absenciu žalobcom produkovaných dôkazov dospel k záveru, že nemožno

ani len predpokladať, či by sťažovateľ proti žalovanej lízingovej spoločnosti v prípadnom

spore (o zaplatenie sumy 216 454 Sk) uspel.

Ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľa krajský súd neaplikoval § 26 zákona o

advokácii spôsobom nezlučiteľným s , jeho rozhodnutie je ústavne akceptovateľné,

udržateľné a je v súlade so zmyslom a účelom právnej úpravy zodpovednosti advokáta za

škodu.

Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

(). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho

základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil

svoje rozhodnutie vo veci sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by popieralo účel a zmysel právnej úpravy, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť

medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom krajského súdu pri rozhodovaní

vo veci sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa

a práva na majetok podľa dodatkového protokolu rozsudkom

krajského súdu č. k. z 31. marca 2015 a tvrdil, že zamietnutím jeho

žaloby o náhradu škody bol zbavený majetku, ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením

toho, či vo vzťahu k nároku sťažovateľa platilo, že ide o „majetok“ sťažovateľa v zmysle čl. 1

dodatkového protokolu. Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve

fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto

osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická

osoba legitímne očakávať.

Tvrdenia sťažovateľa by mohli byť správne iba v prípade, ak by sťažovateľ skutočne

splnil všetky podmienky stanovené právnymi predpismi na priznanie náhrady škody

proti žalovanému. Ako už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o porušení čl. 46

ods. 1 a dohovoru, pokiaľ bola jeho žaloba zamietnutá, je vylúčené, aby

takýmto rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu týchto práv sťažovateľa. Z uvedených

dôvodov sťažovateľovi nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani legitímna nádej

na nadobudnutie náhrady škody, a preto je vylúčené, aby rozhodnutím krajského súdu došlo

k porušeniu jeho základného práva na vlastníctvo a práva na majetok, tak ako je toto právo

garantované v a dodatkového protokolu. Za situácie, keď sťažovateľ

nemal majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, je už bez významu uvažovať o tom, či

bol majetku zbavený.

Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť

ani k porušeniu týchto práv sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa

namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok z už uvedených

dôvodov, ústavný súd už nerozhodoval osobitne o ďalších návrhoch sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015