Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)II. ÚS 678/2015
PDF · 496.5 KB
No categories available
II. ÚS 678/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Tkáčovou, Advokátska kancelária, Magurská 3,
Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva
na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 167/2013 170 z 31. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 6 Co 167/2013 170 z 31. marca 2015 a žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo , , bytom
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
pod sp. zn. 6 Co/167/2013 zo dňa 31. 3. 2015 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 6 Co/167/2013 zo dňa
31. 3. 2015 zrušuje v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I
pod sp. zn. 11 C 221/2013 a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie Krajskému
súdu v Košiciach.
3. Základné právo , , bytom
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/167/2013 zo dňa 31. 3. 2015 porušené bolo.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný , , bytom
uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € na účet jeho právnej
zástupkyne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol
ako žalobca účastníkom konania vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 11 C 221/2010, v ktorom sa domáhal proti advokátovi
(ďalej len „žalovaný“) náhrady škody vo výške 7 184,95 € s príslušenstvom
spôsobenej mu žalovaným v súvislosti s výkonom advokácie pri jeho zastupovaní v konaní
vedenom pred Okresným súdom Košice II vo veci sp. zn. 35 Cb 46/2006. Sťažovateľ svoju
žalobu odôvodnil tým, že žalovaný ako jeho právny zástupca bol poverený zastupovaním
sťažovateľa D. A. S. poisťovňou právnej ochrany, a. s. Listom z 1. decembra 2006 mu bol
daný D. A. S. poisťovňou právnej ochrany, a. s., pokyn na rozšírenie žaloby proti
BOF leasing, a. s., v sume 7 184,95 € a samotný sťažovateľ žalovaného opakovane žiadal
o rozšírenie žaloby. Napriek tomu tak žalovaný neurobil, čím poškodil sťažovateľa
a spôsobil mu škodu, keďže tento nárok sťažovateľa sa nečinnosťou žalovaného premlčal. Na
hroziace premlčanie nároku žalovaný sťažovateľa neupozornil. Žalovaný ešte aj v odpovedi
na sťažnosť, ktorú na neho podal sťažovateľ v liste z 20. novembra 2008, opakovane
prezentoval svoje názory, ktoré neboli správne, čo vyplýva aj z rozhodnutia krajského súdu
vo veci sp. zn. 3 Cob 162/2008. Sťažovateľ v priebehu konania uviedol, že sa domáhal od
lízingovej spoločnosti B. O. F., a. s. (ďalej len „lízingová spoločnosť“), náhrady škody,
ktorá vznikla tak, že sťažovateľ požičal motorové vozidlo AUDI A4, ktorého vlastníkom
bola lízingová spoločnosť, , ktorý s ním (údajne) 29. apríla 2004
havaroval, sťažovateľ vozidlo nechal následne opraviť v spoločnosti , a
za opravu 14. januára 2005 zaplatil tejto spoločnosti 7 184,95 €. KOOPERTATIVA
poisťovňa, a. s., v ktorej bolo vozidlo havarijne poistené, odmietla však sťažovateľovi
poskytnúť poistné plnenie s odôvodnením, že k škode nemohlo dôjsť tak, ako to uviedol
, ktorý bol i trestne stíhaný pre poistný podvod. Následne bolo motorové vozidlo
odstavené na parkovisku lízingovej spoločnosti, ktorá motorové vozidlo po čase predala.
Predmetom konania vedeného Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 35 Cb 46/2006 bola
žaloba sťažovateľa proti lízingovej spoločnosti o zaplatenie sumy 9 031,60 € a sumy 2
560,71 € z titulu bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť tak, že sťažovateľ
na motorové vozidlo namontoval nové kolesá (po krádeži pôvodných kolies 16. apríla
2004), čím predmet lízingu zhodnotil, a z titulu vrátenia časti sťažovateľom uhradených
lízingových splátok. Lízingová spoločnosť si voči sťažovateľovi v rovnakom konaní
uplatňovala právo na zaplatenie sumy 2 560,71 € z titulu nárokov z predčasného ukončenia
lízingu.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 11 C 221/2010 125 zo 16. januára
2013 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Vec právne posúdil podľa § 26 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov v platnom znení (ďalej len „zákon o advokácii“) upravujúceho
zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie
a konštatoval, že sťažovateľ nepreukázal existenciu predpokladov vzniku tejto
zodpovednosti najmä nepreukázal, že by k škode na strane sťažovateľa spôsobenej
žalovaným advokátom došlo a že by takáto škoda bola v príčinnej súvislosti s výkonom
advokácie žalovaným, pretože nepreukázal, že by mu lízingová spoločnosť bola povinná
sumu 7 184,95 € zaplatiť, resp. že ju od nej vymáhal. Vznik zodpovednosti advokáta
za škodu je podmienený tým, že klientovi nárok voči tretej osobe patrí a nezíska ho iba
v dôsledku konania či opomenutia advokáta v súvislosti s výkonom advokácie. Po skutkovej
stránke mal okresný súd za preukázané, že žalovaný advokát informoval sťažovateľa
o priebehu zastupovania, a preto sťažovateľ mal vedomosť aj o tom, že advokát žalobu
nerozšíril. Navyše od počiatku bolo zrejmé, že vlastník vozidla (lízingová spoločnosť) nedal
sťažovateľovi súhlas na vykonanie opravy motorového vozidla a sťažovateľ podľa zmluvy
uzatvorenej s lízingovou spoločnosťou nesmel bez jej písomného súhlasu do predmetu
lízingu zasahovať a ani ho opravovať. Okresný súd nemal za preukázané ani to,
že by sťažovateľ vôbec pokyn na rozšírenie žaloby žalovanému advokátovi dal, keď takýto
pokyn mu nebola oprávnená dávať D. A. S. poisťovňa právnej ochrany, a. s., pretože nebola
klientom žalovaného.
O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd
rozsudkom č. k. 6 Co 167/2013 170 z 31. marca 2015 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok bol sťažovateľovi doručený 26. mája 2015.
Sťažovateľ sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok
podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 167/2013 170
z 31. marca 2015 odôvodnil tým, že skutkový záver krajského súdu o tom, že sťažovateľ
nepreukázal v konaní, že dal žalovanému advokátovi pokyn na rozšírenie žaloby, neobstojí,
pretože aj zo správ žalovaného poisťovni sťažovateľa vyplýva, že „zatiaľ žalobu o sumu
nákladov na opravu vozidla vo výške 216 454 Sk nerozšíril“ (napr. správy z 8. marca 2007,
22. februára 2008). Žalovaný neupozornil sťažovateľa, že jeho nárok sa premlčí
14. januára 2007. Krajský súd neprihliadol ani na výpoveď svedka na pojednávaní
30. mája 2012, kde uviedol, že žalovaného žiadal o rozšírenie žaloby a sám ho upozorňoval
na premlčanie. Aj žalovaný na pojednávaní 15. februára 2012 vo svojej výpovedi uviedol,
že sťažovateľovi povedal, že žalobu nerozšíri, pretože rozšírenie žaloby je „absurdné“.
K porušeniu označených základných práv sťažovateľa došlo teda tým, že napriek
preukázaniu všetkých rozhodných skutočností vyžadovaných pre vznik zodpovednosti
za škodu bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, základného práva
na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 167/2013 170 z 31. marca 2015, ktoré
odôvodnil tým, že skutkové závery krajského súdu neobstoja.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Krajský súd rozsudok č. k. 6 Co 167/2013 170 z 31. marca 2015 odôvodnil takto:
«Súd prvého stupňa vo veci dokazovanie vykonal v potrebnom rozsahu, na základe
neho správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu
prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad
v zistení skutkového stavu vyplývajúceho zo spisu. Na správnosti skutkových záverov súdu
nič nezmenili ani odvolacie námietky žalobcu, ktoré sú len opakovaním už aj v priebehu
konania na prvom stupni prezentovaných tvrdení, s ktorými súd zákonne a presvedčivo sa
vysporiadal. V odôvodnení rozsudku dal odpoveď na všetky otázky, ktoré pre vec majú
podstatný význam, dostatočne objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia. Napadnutý
rozsudok aj z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
je plne akceptovateľný, presvedčivý, jasný a zrozumiteľný, nesignalizuje možnosť takého
porušenia procesných práv účastníka konania, v dôsledku ktorého by bol namieste postup
podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu
prvého stupňa a v podrobnostiach odkazuje na dôvody v ňom uvedené...
... Žalobca tvrdí, že žalovaný týmto nekonaním vážne poškodil záujmy klienta
a spôsobil mu majetkovú ujmu, pretože už uplynula premlčacia doba. Sám žalobca nárok
žalobou na súde neuplatnil a žalobu nerozšíril. Sporným medzi účastníkmi bolo, či klient
vôbec dal pokyn advokátovi, aby v danom súdnom konaní takto rozšíril žalobu o sporný
nárok. Úspešnosť žaloby na náhradu škody ale vychádza z troch základných prvkov, ktoré
musia byť naplnené kumulatívne: (i) porušenie povinnosti právneho zástupcu; (ii) vznik
škody; a (iii) existencia príčinnej súvislosti medzi týmito dvoma prvkami s tým, že je
na žalobcovi, aby ich naplnenie preukázal.
V danom prípade aj za predpokladu naplnenia druhého prvku, t. j. že na strane
žalobcu vznikla ujma v jeho majetkovej sfére vynaložením nákladov na opravu cudzieho
motorového vozidla, poškodenie ktorého on priamo nespôsobil (hoci svojím konaním
umožnil, aby dané vozidlo užíval , ktorý ho poškodil pri ním zavinenej dopravnej
nehode), prvý a tretí prvok, ako sú uvedené vyššie, určite neboli naplnené. Žalobca
predovšetkým nepreukázal, či svojmu advokátovi vôbec dal pokyn na rozšírenie žaloby
o ďalších 216 454 Sk proti leasingovej spoločnosti, pričom, v zmysle zákona č. 586/2003
Z. z. o advokácii advokát je povinný chrániť a presadzovať záujmy klienta a riadiť sa jeho
pokynmi (§ 18 ods. 1), pokyny a záujmy tretích osôb nie sú preňho relevantné, pričom
žalobca tak v samotnej žalobe, ako aj neskôr v konaní tvrdil, že na takýto procesný úkon
advokáta poverili len takéto osoby („myslím že pokyn mu dal a potom
aj D. A. S.“, „ja osobne taký pokyn som nedal“), on priamo ako klient advokáta nepoveril
vykonaním takéhoto úkonu. Samotný svedok , ktorý vo vzťahu k žalovanému
ani nekonal z poverenia žalobcu, pritom poprel, že by takýto pokyn advokátovi dal on.
Sú preto správne závery súdu prvého stupňa, že v posudzovanom prípade nemožno uvažovať
o porušení právnej povinnosti advokátom, keďže v žalobe tvrdená povinnosť advokáta
preukázane ani neexistovala. Vo svetle týchto argumentov potom je irelevantné zaoberať sa
úvahami, prečo advokát nevyužil v § 22 zákona o advokácii zakotvené právo odstúpiť
od zmluvy s klientom, že tento o premlčaní nároku klienta (ne)poučil, prípadne ho poučil
(ne)dostatočne, ani že klienta vhodným spôsobom nepoučil o tom, že sa nebude riadiť jeho
pokynmi a žalobu nerozšíri. Úvahy súdu prvého stupňa sú správne, aj pokiaľ výpoveď
žalobcu zo 16. 1. 2013 (v podstate ide len o odpovede na sled vopred pripravených otázok
jeho zástupcu), v porovnaní s jeho skoršou výpoveďou hodnotil ako účelovú a pripravenú,
odvolací súd s nimi plne sa stotožňuje a na tieto odkazuje. Po obsahovej stránke odpovede
na položené otázky totiž absolútne nekorešpondovali s tým, ako o tých istých rozhodných
skutočnostiach žalobca vypovedal na prvom súdnom pojednávaní (č. l. 65 68 spisu),
pričom v odpovediach žalobcu išlo o značný, žalobcom absolútne nevysvetlený obrat v jeho
vyjadreniach učinených tesne pred prednesom záverečných rečí, keď už všetky dôkazy boli
vykonané a účastníkom bolo známe, aké skutočnosti boli nimi zistené.
Odhliadnuc od toho, že nie je naplnený základný prvok (i) pre zodpovednosť
žalovaného, zo žalobcom poskytnutého opisu skutkových okolnosti je zrejmé, že uplatnenie
práva na náhradu škody proti, advokátovi (nevedno, pre aké pohnútky) opiera o istotu,
že by bol úspešným v súdnom spore o vydanie bezdôvodného obohatenia majiteľovho auta
v čase vynaloženia nákladov na jeho opravu, t. j. nepripúšťa, že by dané konanie preňho
stále mohlo mať negatívny výsledok. Samotné uplatnenie súkromnej žaloby v spore
nezaručuje však právo na pozitívny výsledok vo forme vyhovujúceho rozsudku súdu.
Akokoľvek, nie je možné vopred prezumovať nielen výsledok súdneho konania, ktoré
by prebehlo, ale v danom prípade nie je možné prezumovať ani to, či súd by vôbec súhlasil
s takou zmenou žaloby v prebiehajúcom súdnom spore, predmetom ktorého bol iný nárok
žalobcu (§ 95 OSP) a v kladnom prípade, s akým výsledkom spor o vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia by skončil v merite. Zo všetkých týchto dôvodov môže ísť
nanajvýš len o hypotetický predpoklad úspešnosti žalobcu s daným nárokom v konaní
Vzhľadom na absenciu žalobcom produkovaných dôkazov tiež nemožno ani len
predpokladať, či žalovaná leasingová spoločnosť v takomto prípadnom spore by sa vôbec
bránila námietkou premlčania proti nemu takto uplatneného práva a či s touto obranou
by mala úspech. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa, v danej veci bolo povinnosťou
žalobcu preukázať, že od leasingovej spoločnosti zaplatenie sporných 216 454 Sk vymáhal,
že táto odmietala plniť a rovnako bolo jeho povinnosťou preukázať konanie povinného
subjektu nasvedčujúce tomu, že v prípadnom súdnom konaní zaplateniu spornej sumy bude
sa brániť námietkou premlčania. Žalobca takéto skutočnosti ani len netvrdil, nieto ešte
navrhoval o nich dôkazy. Navyše treba podotknúť, že aj za predpokladu, že žalobcovi
v spore 35Cb/46/2006 nárok na 216 454 Sk by nebol priznaný rozsudkom súdu len
pre žalovanou spoločnosťou vďaka nečinnosti advokáta úspešne uplatnenú námietku
premlčania, premlčané právo nezaniká, len sa oslabuje, t. j. naďalej existuje ako naturálny
záväzok, ktorý povinný subjekt, v danom prípade leasingová spoločnosť, môže kedykoľvek
dobrovoľne splniť. Keďže brániť sa v súdnom konaní námietkou premlčania výlučne je
právom dlžníka a len od neho závisí, či a v ktorom prípade ho uplatní, žalobca stále môže
(hoci aj s úspechom) sporný nárok proti leasingovej spoločnosti uplatniť žalobou na súde.
Z hľadiska posudzovania príčiny a následku každá vyššie uvedených okolností
znamená pretrhnutie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením právnej
povinnosti (iii), čo bez ďalšieho (a to aj každá z nich čo i len jednotlivo) taktiež vylučuje
zodpovednosť advokáta za spôsobenú škodu, a aj preto nárok žalobcu uplatnený
v tu posudzovanom konaní správne bol zamietnutý. Odvolací súd napadnutý rozsudok preto
potvrdil ako vecne správny (§ 219 OSP), vrátane rozhodnutia o trovách konania.
Z dôvodov, pre ktoré rozsudok vo veci samej bol potvrdený, ani odvolací súd
nevzhliadol potrebu podrobnejšie sa zaoberať listinnými dôkazmi, ohľadom ktorých žalobca
v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa s nimi sa nevysporiadal. Súd nie je povinný
vyjadriť sa ku všetkým predloženým alebo navrhovaným dôkazom, ale len k tým, ktoré sú
pre rozhodnutie danej veci rozhodujúce. Z práve uvedených dôvodov žalobcom namietané
listiny taký význam pre rozhodnutie v tu posudzovanej veci nemajú. Súd prvého stupňa
preto nepochybil, keď v odôvodnení rozsudku k týmto nezaujal žiadne stanovisko.»
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu
dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil
svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský
súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní a dovolaní nastolil.
Podrobne vysvetlil predpoklady vzniku zodpovednosti advokáta za škodu v súvislosti
s výkonom advokácie a v súlade s nimi jeho ustanovenia aj aplikoval. Dôsledne posúdil
a správne uviedol, ktoré zo zákonom stanovených predpokladov vzniku tejto zodpovednosti
v prípade sťažovateľa naplnené neboli. Neponechal teda bez povšimnutia žiadny
z argumentov sťažovateľa, ktorý má pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho
rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 167/2013 170
z 31. marca 2015, dôvodom neúspechu sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi bolo
nielen nepreukázanie udelenia pokynu advokátovi (na rozšírenie žaloby), na čo v zásade
ako na jediné sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukazuje, ale najmä to,
že sťažovateľ nepreukázal naplnenie základnej skutočnosti vyžadovanej pre vznik
zodpovednosti advokáta za škodu, a to, že sťažovateľovi nárok na zaplatenie 7 184,95 € voči
tretej osobe (lízingovej spoločnosti) patrí a nezískal ho iba v dôsledku konania
či opomenutia advokáta v súvislosti s výkonom advokácie. Inak povedané, pre úspech
sťažovateľovej žaloby proti žalovanému sa vyžadovalo, aby sťažovateľ preukázal nielen
nerešpektovanie pokynu klienta advokátovi, v dôsledku ktorého uplynula premlčacia doba,
ale aj splnenie ďalších predpokladov, ktoré skutočne sťažovateľ v konaní pred všeobecnými
súdmi netvrdil a nepreukázal.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo
prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.
Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Podľa § 26 ods. 1 zákona o advokácii advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú
mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje
aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva
advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia
sa vzťahuje iba na túto spoločnosť.
Táto zodpovednosť advokáta je koncipovaná ako zodpovednosť bez ohľadu
na zavinenie, t. j. zodpovednosť objektívna, ktorej sa nemožno zbaviť. Predpokladom vzniku
zodpovednosti teda nie je zavinenie advokáta. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú
v súvislosti s výkonom advokácie je založená na kumulatívnom splnení troch predpokladov:
činnosť súvisiaca s výkonom advokácie; vznik škody a príčinná súvislosť medzi činnosťou
advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Ich splnenie preukazuje v
konaní o náhradu škody žalobca.
Existencia príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou na strane klienta a konaním
či opomenutím advokáta môže byť daná iba vtedy, ak práve konanie či opomenutie advokáta
je tou okolnosťou, bez existencie ktorej by k vzniku škody nedošlo. Pri posudzovaní
zodpovednosti advokáta za vznik škody spôsobenej v súvislosti s výkonom advokácie súd
ako predbežnú otázku skúma, či by pri riadnom postupe advokáta klient so svojím nárokom
na súde uspel, poprípade v akom rozsahu. Pritom existenciu a premlčanie práva žalobcu
(advokátovho klienta) na plnenie proti jeho dlžníkovi treba riešiť ako predbežnú otázku aj
vtedy, ak o premlčanom nároku advokátovho klienta súdne konanie ani neprebehlo.
Predpokladom vzniku nároku na náhradu škody je zistenie, že nebyť pochybenia advokáta, k
uspokojeniu pohľadávky žalobcu jeho dlžníkom by došlo, teda že toto pochybenie advokáta
je rozhodujúcou príčinou vzniknutej majetkovej ujmy. Inak povedané, pri skúmaní
zodpovednosti advokáta záver o príčinnej súvislosti medzi pochybením advokáta a tým, že
klient vo veci nebol úspešný, je možné urobiť iba v prípade, že právo klienta skutočne
existovalo.
Príčinná súvislosť musí byť v takýchto prípadoch daná medzi konaním (opomenutím)
advokáta, teda medzi tým, že právo nebolo uplatnené včas, a vznikom škody, teda tým, že
právo klienta sa premlčalo. Záver o príčinnej súvislosti možno však urobiť len vtedy, ak
nebyť premlčania by mohol klient právo úspešne uplatniť, teda pokiaľ toto právo skutočne
existovalo. Preto ako predbežnú otázku treba vždy vyriešiť, či (ale aj v akom rozsahu) by
klientov žalovaný bol povinný klientovi plniť, pretože len v takom rozsahu by mohol za
škodu uplatnenú proti advokátovi advokát zodpovedať (napr. R 13/86, NS ČSR, 1 Cz 17/84,
rozsudok z 29. 6. 1984).
Ako vyplýva z uvedeného, dôkazné bremeno aj na preukázanie existencie príčinnej
súvislosti medzi škodou a výkonom advokácie žalovaným znášal sťažovateľ. Dôvodom,
pre ktorý bola žaloba sťažovateľa všeobecnými súdmi zamietnutá, bolo potom práve
neunesenie tohto dôkazného bremena. Správne preto krajský súd v sťažovateľovej veci
vzhľadom na absenciu žalobcom produkovaných dôkazov dospel k záveru, že nemožno
ani len predpokladať, či by sťažovateľ proti žalovanej lízingovej spoločnosti v prípadnom
spore (o zaplatenie sumy 216 454 Sk) uspel.
Ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľa krajský súd neaplikoval § 26 zákona o
advokácii spôsobom nezlučiteľným s ústavou, jeho rozhodnutie je ústavne akceptovateľné,
udržateľné a je v súlade so zmyslom a účelom právnej úpravy zodpovednosti advokáta za
škodu.
Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným
(I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho
základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil
svoje rozhodnutie vo veci sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,
ktoré by popieralo účel a zmysel právnej úpravy, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť
medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom krajského súdu pri rozhodovaní
vo veci sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
krajského súdu č. k. 6 Co 167/2013 170 z 31. marca 2015 a tvrdil, že zamietnutím jeho
žaloby o náhradu škody bol zbavený majetku, ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením
toho, či vo vzťahu k nároku sťažovateľa platilo, že ide o „majetok“ sťažovateľa v zmysle čl. 1
dodatkového protokolu. Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve
fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto
osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická
osoba legitímne očakávať.
Tvrdenia sťažovateľa by mohli byť správne iba v prípade, ak by sťažovateľ skutočne
splnil všetky podmienky stanovené právnymi predpismi na priznanie náhrady škody
proti žalovanému. Ako už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o porušení čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ bola jeho žaloba zamietnutá, je vylúčené, aby
takýmto rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu týchto práv sťažovateľa. Z uvedených
dôvodov sťažovateľovi nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani legitímna nádej
na nadobudnutie náhrady škody, a preto je vylúčené, aby rozhodnutím krajského súdu došlo
k porušeniu jeho základného práva na vlastníctvo a práva na majetok, tak ako je toto právo
garantované v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Za situácie, keď sťažovateľ
nemal majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, je už bez významu uvažovať o tom, či
bol majetku zbavený.
Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť
ani k porušeniu týchto práv sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa
namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok z už uvedených
dôvodov, ústavný súd už nerozhodoval osobitne o ďalších návrhoch sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2015