Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 547/2013
PDF · 243.79 KB
No categories available
I. ÚS 547/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. G., obchodné meno I., T., zastúpeného A., s. r.
o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. S., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 105/2012 z 25. marca 2013 v spojení s opravným
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 105/2012 z 26. júna 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2013
doručená sťažnosť Ing. M. G., obchodné meno I., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
A., s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. S., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Cdo 105/2012 z 25. marca 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) v spojení
s opravným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 105/2012 z 26. júna 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v pozícii navrhovateľa
v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) proti
odporcovi advokátovi JUDr. L. P. (ďalej len „odporca“) o zaplatenie sumy 28 895,31 € z
titulu náhrady škody. Svoj návrh sťažovateľ odôvodnil tým, že na základe zmluvy o právnej
pomoci zo 17. marca 2013 uzatvorenej s odporcom sa tento zaviazal zastupovať sťažovateľa
pri rokovaniach so S. vo veci odkúpenia nehnuteľností – pozemkov nachádzajúcich sa v
2
katastrálnom území T., parc. č. 1636/2 ostatné plochy o výmere 1333 m, parc. č. 1638
2
zastavané plochy a nádvoria vo výmere 188 ma parc. č. 1639 zastavané plochy a nádvoria
2
vo výmere 220 m(ďalej len „pozemky“). Sťažovateľovi boli tieto pozemky S. ponúkané za
2
cenu 400 Sk za m, teda za celkovú sumu 696 400 Sk. V dôsledku nečinnosti odporcu však
k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedošlo, pričom S. od ponuky na predaja pozemkov vo
vzťahu k sťažovateľovi v júni 2013 odstúpili a následne predali pozemky inému
záujemcovi, a to obchodnej spoločnosti M., s. r. o., v celosti. Keďže sťažovateľ potreboval
uvedené pozemky na výkon svojej podnikateľskej činnosti, pretože na nich stoja jeho
stavby, uzatvoril 12. decembra 2003 kúpnu zmluvu na pozemky s obchodnou spoločnosťou
2
M., s. r. o, avšak za cenu 900 Sk za 1 m, teda za celkovú kúpnu cenu 1 566 900 Sk. Podľa
sťažovateľa v dôsledku nečinnosti odporcu bol nútený odkúpiť pozemky za oveľa vyššiu
kúpnu cenu, a preto je toho názoru, že odporca mu svojím nekonaním spôsobil škodu v
sume 870 500 Sk, teda 28 895,31 €, keďže nepostupoval podľa § 21 zákona Slovenskej
národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov účinného v čase
vzniku škody.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 275/2005 zo 17. februára 2009 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania podaného
sťažovateľom, ako aj odporcom Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
sp. zn. 25 Co 47/2009 zo 7. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok zo 7. októbra 2009“)
rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu
28 895,31 € s príslušenstvom, ako aj trovy konania.
Na základe dovolania podaného odporcom najvyšší súd uznesením
sp. zn. 1 Cdo 30/2010 z 29. apríla 2011 rozsudok krajského súdu zo 7. októbra 2009 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 25 Co 128/2011
z 19. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok z 19. októbra 2011“) opätovne vo veci rozhodol
tak, že rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zaviazal odporcu na zaplatenie uplatnenej
náhrady škody s príslušenstvom a trov konania. Rozsudok krajského súdu z 19. októbra
2011 opätovne napadol dovolaním odporca, na základe ktorého najvyšší súd napadnutým
rozhodnutím zrušil rozsudok krajského súdu z 19. októbra 2011 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Opravným uznesením sp. zn. 1 Cdo 105/2012 z 26. júna 2013 najvyšší súd opravil
napadnuté rozhodnutie v dátume jeho vydania.
Podľa sťažovateľa opísané skutkové okolnosti «dávajú odpoveď na otázku vzniku
škody, tak aj na otázku príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním (nekonaním)
odporcu... Tým, že odporca nepostupoval pri mojom zastupovaní s náležitou
starostlivosťou, najmä nekonal riadne a včas, spôsobil, že nedošlo k uzavretiu zmluvy s
2
kúpnou cenou 400,- Sk/m. Ak som po tom pokračoval v rokovaní s novým vlastníkom, avšak
už nebolo možné dosiahnuť zhodné ujednanie ohľadom výšky kúpnej ceny, potom rozdiel v
cenách (t. j. cena dosiahnutá so spoločnosťou M. s. r. o. oproti cene urokovanej so s.), t. j.
2
500,- Sk/mv absolútnom vyjadrení 870.500,- Sk je reálne ujmou, ktorá nastala v mojej
majetkovej sfére, keďže túto sumu som vynaložil, hoci pri zastupovaní odporcom lege artis
som ju vynaložiť nemusel. O túto sumu reálne môj majetok sa znížil, t. j. táto suma spĺňa
zákonné náležitosti pojmu „škoda“.».
Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dospel podľa sťažovateľa k nesprávnemu
právnemu záveru, že dva zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, teda výkon
advokácie a existencia škody považuje za preukázané, avšak príčinná súvislosť medzi
vznikom škody a výkonom advokácie odporcom nie je daná, pretože porušenie povinností
odporcom pri zastupovaní sťažovateľa pri rokovaniach o uzatvorenie kúpnej zmluvy
na pozemky nepredstavovalo bezprostrednú príčinu, ktorá mala za následok vznik škody.
Za bezprostrednú príčinu vzniku škody na strane sťažovateľa považoval najvyšší súd
konanie sťažovateľa, ktorý sa dobrovoľne rozhodol kúpiť pozemky od nového vlastníka za
vyššiu kúpnu cenu, pričom pri jej dohadovaní už odporca nepôsobil. Sťažovateľ tiež
dostatočne nepreukázal, že musel kúpiť predmetné pozemky a zaplatiť za ne kúpnu cenu
2
900 Sk za 1 m.
Uvedené právne posúdenie uplatneného nároku považuje sťažovateľ za porušenie
ním označených práv. Podľa sťažovateľa je „absurdná argumentácia“ najvyššieho súdu, že
k prerušeniu reťazca príčin a následkov pri vzniku škody došlo konaním sťažovateľa.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví:
„1. Základné právo Ing. M. G. vlastniť majetok a základné právo na ochranu
majetku podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom (správne má byť uznesením, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 105/2012 zo dňa 25. 3. 2013 v spojení s uznesením sp. zn. 1 Cdo
105/2012 zo dňa 26. 6. 2013 porušené bolo.
2. Zrušuje rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 105/2012 zo dňa 25. 3. 2013 v spojení s uznesením
sp. zn. 1 Cdo 105/2012 zo dňa 26. 6. 2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
navrhovateľa Ing. M. G. na účet A., s. r. o. vo výške 1.106,28 € do jedného mesiaca od
právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) ďalej
pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov
a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych
noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého
rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si v návrhu podanom
okresnému súdu uplatnil proti odporcovi nárok na náhradu škody v sume 870 500 Sk, ktorú
mu mal tento spôsobiť pri výkone advokácie, a to v dôsledku jeho nečinnosti pri
rokovaniach o uzatvorenie kúpnej zmluvy na pozemky, na ktorých sa nachádzajú stavby
sťažovateľa, v ktorých vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Sťažovateľ v návrhu tvrdil,
že odporca porušil svoje povinnosti advokáta, nekonal riadne a včas, čím spôsobil, že
2
predávajúci – S. od ponuky na predaj pozemkov za ponúkanú kúpnu cenu 400 Sk za 1 m
odstúpili a uvedené pozemky predali inému kupujúcemu – obchodnej spoločnosti M., s. r.
o., s ktorou sťažovateľ následne uzatvoril kúpnu zmluvu, avšak za kúpnu cenu 900 Sk za
2
m. Rozdiel celkových kúpnych cien za pozemky predstavuje sťažovateľom uplatnenú
výšku náhrady škody. Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol rozsudkom, v ktorom
skonštatoval, že nebol preukázaný vznik škody ako zákonný predpoklad zodpovednosti
odporcu za škodu. Krajský súd na základe odvolania podaného oboma účastníkmi konania
rozsudkom zo 7. októbra 2009 rozsudok okresného súdu zmenil a zaviazal odporcu na
zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a trov konania. Krajský súd dospel k záveru, že
rozdiel medzi kúpnou cenou za pozemky ponúknutou sťažovateľovi S. a kúpnou cenou, za
ktorú sťažovateľ kúpil pozemky od obchodnej spoločnosti M., s. r. o., predstavuje výšku
skutočnej škody, a je tiež toho názoru, že existuje príčinná súvislosť medzi výkonom
advokácie odporcom a vznikom škody. Na základe dovolania podaného odporcom najvyšší
súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 30/2010 z 29. apríla 2011 zrušil rozsudok krajského súdu zo 7.
októbra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom odvolaciemu súdu vytkol, že sa
nedostatočne zaoberal otázkou existencie príčinnej súvislosti medzi konaním odporcu a
spôsobenou škodou.
Krajský súd rozsudkom z 19. októbra 2011 opätovne zmenil rozsudok okresného
súdu tak, že zaviazal odporcu na zaplatenie uplatnenej náhrady škody, pričom považoval
za preukázané splnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Proti
uvedenému rozsudku krajského súdu podal odporca opätovne dovolanie, na základe ktorého
najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase s právnym
posúdením veci najvyšším súdom, pokiaľ tento dospel k právnemu záveru, že
bezprostrednou príčinou vzniku škody nebolo konanie odporcu, a teda neexistuje príčinná
súvislosť medzi porušením povinností odporcu a vznikom škody sťažovateľovi.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia skonštatoval skutkový stav
v právnej veci sťažovateľa a uviedol, aké rozhodnutia boli v tejto veci vydané
prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom, pričom v jeho relevantnej časti uviedol:
«Podľa zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii (ďalej len „zákon o advokácii“), ktorý
treba v danej veci aplikovať z dôvodu, že k tvrdenému vzniku škody došlo v roku 2003 (t. j.
za účinnosti tohto zákona), advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil
v súvislosti s výkonom advokácie (§ 21 ods. 1 zákona o advokácii); zodpovednosť advokáta
sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho pracovníkom (§ 21 ods. 2
zákona o advokácii). Advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode
nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať (§ 21
ods. 4 zákona o advokácii). Zákon o advokácii určuje aj povinnosti advokáta pri plnení
záväzkov zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, ktorá má z hľadiska platnej zákonnej
typológie záväzkov všeobecnú povahu zmluvy mandátnej alebo príkaznej. Ustanovenia
zákona o advokácii upravujúce práva a povinnosti advokáta, vrátane jeho zodpovednosti
za škodu spôsobenú klientovi (§ 13 až § 21 zákona o advokácii), predstavujú osobitnú
právnu normu (lex specialis) vo vzťahu k tým ustanoveniam Obchodného zákonníka
a Občianskeho zákonníka, ktoré stanovujú práva a povinnosti mandatára resp. príkazníka.
Všeobecne treba uviesť, že zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi
v súvislosti s výkonom advokácie v zmysle § 21 zákona o advokácii je tzv. objektívnou
zodpovednosťou, teda zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie a nie je teda dôležité, či ju
advokát spôsobil úmyselne alebo z nedbanlivosti. Táto zodpovednosť je založená
na súčasnom splnení predpokladov, ktorými sú: 1) výkon advokácie, 2) vznik škody
a 3) príčinná súvislosť medzi výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie uvedených
predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané a dôkaznú
povinnosť má v tomto smere poškodený.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom prvom rozhodnutí (uznesenie sp. zn.
1Cdo 30/2010 z 29. 4. 2011) uviedol, že dva zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu,
t. j. výkon advokácie a existenciu škody má v danej veci za preukázanú. Na tomto závere
zotrváva, a preto aj námietky uvedené dovolateľom k týmto predpokladom nepovažuje
za dôvodné.
Zostáva preto posúdiť otázku existencie príčinnej súvislosti medzi škodou a výkonom
advokácie žalovaného.
Dovolací súd už vo svojom prvšom rozhodnutí v tejto veci uviedol, že o vzťah
príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčinnej
súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je
medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou
vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti
môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti
treba škodu izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju
vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale večná súvislosť príčiny a
následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R
21/1992, porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Cdo 144/2008).
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom
niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť
však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je
„priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)
predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený – nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája
zodpovednosť za škodu (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 32/2007).
Ak sa teda v konkrétnom prípade zdá, že viac skutočností spolupôsobilo pri vzniku
škody, je podstatné určiť, či pôvodná skutočnosť (v tomto prípade konanie advokáta) je tou
skutočnosťou, bez ktorej by nedošlo ku škodlivému následku, alebo či k tejto skutočnosti
pristúpila nová skutočnosť, ktorá bez ohľadu na pôvodné skutočnosti, samostatne pôsobila
ako príčina škody.
Aj príčin viac, pôsobia z časového hľadiska buď súbežne alebo následne pričom sa
časove neprekrývajú. V takomto prípade je pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné,
aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody
natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno vyvodiť vecnú súvislosť so
vznikom škodlivého následku.
V kontexte uvedených zásad zisťovania príčiny škody dovolací súd ustálil,
že porušenie povinností žalovaného pri zastupovaní žalobcu nepredstavovalo bezprostrednú
príčinu, ktorá mala za následok vznik škody na strane žalobcu. Bezprostrednou príčinou
škody bolo v tomto prípade konanie žalobcu a jeho dobrovoľné rozhodnutie kúpiť pozemky
od spoločnosti M., s. r. o. za vyššiu cenu, než za akú mohol predtým tieto pozemky kúpiť od
S. Dovolací súd považoval za preukázané, že pri rokovaniach medzi žalobcom a
spoločnosťou M., s. r. o. a pri dojednávaní kúpnej ceny žalovaný už nepôsobil, keďže 7.
novembra 2003 vypovedal žalobcovi zmluvu o právnej pomoci. Žalobca tiež dostatočne
2
nepreukázal, že musel zaplatiť stanovenú kúpnu cenu 900 Sk za mpozemkov a nie cenu
nižšiu a ani to, že musel kúpiť uvedené pozemky. Dovolací súd teda má za to, že žalobca
nepreukázal prepojenosť reťazca príčin, na začiatku ktorého bolo porušenie povinnosti
žalovaného a na konci ktorého bol vznik škody na strane žalobcu. Práve žalobca svojím
vlastným konaním spôsobil, že tento reťazec príčin a následkov pri vzniku škody bol
prerušený. Navyše odvolací súd nechal bez povšimnutia aj skutočnosť, že predávajúci S.
predali inému subjektu pozemok ako celok. Nebol tak naplnený jeden zo základných
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to príčinná súvislosť medzi výkonom
advokácie a vznikom škody.»
Takéto odôvodnenie uznesenia dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno
považovať za arbitrárne či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľ. Úlohou
ústavného súdu v konaní o sťažnosti nie je rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť
právneho záveru najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné
práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu
nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie
označených práv sťažovateľa. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je náležite
odôvodnené, jeho záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných
právnych noriem a nemožno ho považovať za zjavne svojvoľné.
Ústavný súd reagujúc na námietky sťažovateľa v sťažnosti stručne konštatuje,
že podmienkou vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi subjektom porušujúcim
právnu povinnosť je okrem porušenia tejto povinnosti a vzniku škody aj príčinná súvislosť
(kauzálny nexus) medzi konaním, resp. opomenutím a vzniknutou škodou. Vzťah medzi
protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný, nie sprostredkovaný.
Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne
preukázaná, nemožno ju len predpokladať, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia,
dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese,
zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané. Tvrdenia
sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu,
ktorými tento poukazuje na existenciu vzťahu príčiny a následku, sú z pohľadu ním
uplatneného nároku pred všeobecnými súdmi nespôsobilé privodiť pre neho priaznivý
výsledok sporu. Ústavný súd sa v tomto smere stotožňuje so závermi najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu, že bezprostrednou príčinou vzniku škody na strane sťažovateľa nebolo
konanie, resp. opomenutie odporcu, ale samotná kúpa pozemkov od ich nového vlastníka
za kúpnu cenu vyššiu než bola kúpna cena ponúknutá pôvodným vlastníkom týchto
pozemkov.
Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo
na úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). Ústavno-súdna korekcia
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľa by teda bola možná len
v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo
do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1
ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického
práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného
súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť
svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol
arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo
vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľným, a teda
vyžadujúcim ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd konštatuje, že právne odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu
vychádzajúce zo skutkových záverov zistených okresným súdom a krajským súdom
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Ústavný súd nezistil, že by najvyšší
súd v napadnutom rozhodnutí použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá
zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo
popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne
jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Vychádzajúc
z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi postupom najvyššieho súdu a základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov.
Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu obsahuje dostatok záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie
ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom a ani to, že by závery, ku ktorým
dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta porušenie svojho práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, pričom uvádza, že „Porušenie svojho
základného práva, garantovaného v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, vidí
sťažovateľ v nesprávnom výklade otázky príčinnej súvislosti a následnej aplikácii tohto
výkladu na konkrétnu situáciu v tomto spore Najvyšším súdom SR.“. Ústavný súd taktiež
nezistil, aby postupom najvyššieho súdu či jeho rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu jeho
základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd podľa
svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva názor, že
všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané,
o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné v danej
veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013