Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 547/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. G., obchodné meno I., T., zastúpeného A., s. r.

o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. S., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

a základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. marca 2013 v spojení s opravným

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júna 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2013

doručená sťažnosť Ing. M. G., obchodné meno I., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

A., s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. S., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 (ďalej len „“) a základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. marca 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) v spojení

s opravným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. júna 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v pozícii navrhovateľa

v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) proti

odporcovi advokátovi JUDr. L. P. (ďalej len „odporca“) o zaplatenie sumy 28 895,31 € z

titulu náhrady škody. Svoj návrh sťažovateľ odôvodnil tým, že na základe zmluvy o právnej

pomoci zo 17. marca 2013 uzatvorenej s odporcom sa tento zaviazal zastupovať sťažovateľa

pri rokovaniach so S. vo veci odkúpenia nehnuteľností – pozemkov nachádzajúcich sa v

2

katastrálnom území T., parc. č. 1636/2 ostatné plochy o výmere 1333 m, parc. č. 1638

2

zastavané plochy a nádvoria vo výmere 188 ma parc. č. 1639 zastavané plochy a nádvoria

2

vo výmere 220 m(ďalej len „pozemky“). Sťažovateľovi boli tieto pozemky S. ponúkané za

2

cenu 400 Sk za m, teda za celkovú sumu 696 400 Sk. V dôsledku nečinnosti odporcu však

k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedošlo, pričom S. od ponuky na predaja pozemkov vo

vzťahu k sťažovateľovi v júni 2013 odstúpili a následne predali pozemky inému

záujemcovi, a to obchodnej spoločnosti M., s. r. o., v celosti. Keďže sťažovateľ potreboval

uvedené pozemky na výkon svojej podnikateľskej činnosti, pretože na nich stoja jeho

stavby, uzatvoril 12. decembra 2003 kúpnu zmluvu na pozemky s obchodnou spoločnosťou

2

M., s. r. o, avšak za cenu 900 Sk za 1 m, teda za celkovú kúpnu cenu 1 566 900 Sk. Podľa

sťažovateľa v dôsledku nečinnosti odporcu bol nútený odkúpiť pozemky za oveľa vyššiu

kúpnu cenu, a preto je toho názoru, že odporca mu svojím nekonaním spôsobil škodu v

sume 870 500 Sk, teda 28 895,31 €, keďže nepostupoval podľa § 21 zákona Slovenskej

národnej rady č. o advokácii v znení neskorších predpisov účinného v čase

vzniku škody.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 17. februára 2009 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania podaného

sťažovateľom, ako aj odporcom Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. zo 7. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok zo 7. októbra 2009“)

rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu

28 895,31 € s príslušenstvom, ako aj trovy konania.

Na základe dovolania podaného odporcom najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 29. apríla 2011 rozsudok krajského súdu zo 7. októbra 2009 zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 19. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok z 19. októbra 2011“) opätovne vo veci rozhodol

tak, že rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zaviazal odporcu na zaplatenie uplatnenej

náhrady škody s príslušenstvom a trov konania. Rozsudok krajského súdu z 19. októbra

2011 opätovne napadol dovolaním odporca, na základe ktorého najvyšší súd napadnutým

rozhodnutím zrušil rozsudok krajského súdu z 19. októbra 2011 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Opravným uznesením sp. zn. z 26. júna 2013 najvyšší súd opravil

napadnuté rozhodnutie v dátume jeho vydania.

Podľa sťažovateľa opísané skutkové okolnosti «dávajú odpoveď na otázku vzniku

škody, tak aj na otázku príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním (nekonaním)

odporcu... Tým, že odporca nepostupoval pri mojom zastupovaní s náležitou

starostlivosťou, najmä nekonal riadne a včas, spôsobil, že nedošlo k uzavretiu zmluvy s

2

kúpnou cenou 400,- Sk/m. Ak som po tom pokračoval v rokovaní s novým vlastníkom, avšak

už nebolo možné dosiahnuť zhodné ujednanie ohľadom výšky kúpnej ceny, potom rozdiel v

cenách (t. j. cena dosiahnutá so spoločnosťou M. s. r. o. oproti cene urokovanej so s.), t. j.

2

500,- Sk/mv absolútnom vyjadrení 870.500,- Sk je reálne ujmou, ktorá nastala v mojej

majetkovej sfére, keďže túto sumu som vynaložil, hoci pri zastupovaní odporcom lege artis

som ju vynaložiť nemusel. O túto sumu reálne môj majetok sa znížil, t. j. táto suma spĺňa

zákonné náležitosti pojmu „škoda“.».

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dospel podľa sťažovateľa k nesprávnemu

právnemu záveru, že dva zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, teda výkon

advokácie a existencia škody považuje za preukázané, avšak príčinná súvislosť medzi

vznikom škody a výkonom advokácie odporcom nie je daná, pretože porušenie povinností

odporcom pri zastupovaní sťažovateľa pri rokovaniach o uzatvorenie kúpnej zmluvy

na pozemky nepredstavovalo bezprostrednú príčinu, ktorá mala za následok vznik škody.

Za bezprostrednú príčinu vzniku škody na strane sťažovateľa považoval najvyšší súd

konanie sťažovateľa, ktorý sa dobrovoľne rozhodol kúpiť pozemky od nového vlastníka za

vyššiu kúpnu cenu, pričom pri jej dohadovaní už odporca nepôsobil. Sťažovateľ tiež

dostatočne nepreukázal, že musel kúpiť predmetné pozemky a zaplatiť za ne kúpnu cenu

2

900 Sk za 1 m.

Uvedené právne posúdenie uplatneného nároku považuje sťažovateľ za porušenie

ním označených práv. Podľa sťažovateľa je „absurdná argumentácia“ najvyššieho súdu, že

k prerušeniu reťazca príčin a následkov pri vzniku škody došlo konaním sťažovateľa.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví:

„1. Základné právo Ing. M. G. vlastniť majetok a základné právo na ochranu

majetku podľa článku 20 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1

a základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom (správne má byť uznesením, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 25. 3. 2013 v spojení s uznesením sp. zn. 1 Cdo

105/2012 zo dňa 26. 6. 2013 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 25. 3. 2013 v spojení s uznesením

sp. zn. zo dňa 26. 6. 2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

navrhovateľa Ing. M. G. na účet A., s. r. o. vo výške 1.106,28 € do jedného mesiaca od

právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ďalej

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , ,

, ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si v návrhu podanom

okresnému súdu uplatnil proti odporcovi nárok na náhradu škody v sume 870 500 Sk, ktorú

mu mal tento spôsobiť pri výkone advokácie, a to v dôsledku jeho nečinnosti pri

rokovaniach o uzatvorenie kúpnej zmluvy na pozemky, na ktorých sa nachádzajú stavby

sťažovateľa, v ktorých vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Sťažovateľ v návrhu tvrdil,

že odporca porušil svoje povinnosti advokáta, nekonal riadne a včas, čím spôsobil, že

2

predávajúci – S. od ponuky na predaj pozemkov za ponúkanú kúpnu cenu 400 Sk za 1 m

odstúpili a uvedené pozemky predali inému kupujúcemu – obchodnej spoločnosti M., s. r.

o., s ktorou sťažovateľ následne uzatvoril kúpnu zmluvu, avšak za kúpnu cenu 900 Sk za

2

m. Rozdiel celkových kúpnych cien za pozemky predstavuje sťažovateľom uplatnenú

výšku náhrady škody. Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol rozsudkom, v ktorom

skonštatoval, že nebol preukázaný vznik škody ako zákonný predpoklad zodpovednosti

odporcu za škodu. Krajský súd na základe odvolania podaného oboma účastníkmi konania

rozsudkom zo 7. októbra 2009 rozsudok okresného súdu zmenil a zaviazal odporcu na

zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a trov konania. Krajský súd dospel k záveru, že

rozdiel medzi kúpnou cenou za pozemky ponúknutou sťažovateľovi S. a kúpnou cenou, za

ktorú sťažovateľ kúpil pozemky od obchodnej spoločnosti M., s. r. o., predstavuje výšku

skutočnej škody, a je tiež toho názoru, že existuje príčinná súvislosť medzi výkonom

advokácie odporcom a vznikom škody. Na základe dovolania podaného odporcom najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 29. apríla 2011 zrušil rozsudok krajského súdu zo 7.

októbra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom odvolaciemu súdu vytkol, že sa

nedostatočne zaoberal otázkou existencie príčinnej súvislosti medzi konaním odporcu a

spôsobenou škodou.

Krajský súd rozsudkom z 19. októbra 2011 opätovne zmenil rozsudok okresného

súdu tak, že zaviazal odporcu na zaplatenie uplatnenej náhrady škody, pričom považoval

za preukázané splnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Proti

uvedenému rozsudku krajského súdu podal odporca opätovne dovolanie, na základe ktorého

najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase s právnym

posúdením veci najvyšším súdom, pokiaľ tento dospel k právnemu záveru, že

bezprostrednou príčinou vzniku škody nebolo konanie odporcu, a teda neexistuje príčinná

súvislosť medzi porušením povinností odporcu a vznikom škody sťažovateľovi.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia skonštatoval skutkový stav

v právnej veci sťažovateľa a uviedol, aké rozhodnutia boli v tejto veci vydané

prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom, pričom v jeho relevantnej časti uviedol:

«Podľa o advokácii (ďalej len „“), ktorý

treba v danej veci aplikovať z dôvodu, že k tvrdenému vzniku škody došlo v roku 2003 (t. j.

za účinnosti tohto zákona), advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil

v súvislosti s výkonom advokácie ( ); zodpovednosť advokáta

sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho pracovníkom (§ 21 ods. 2

). Advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode

nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať (§ 21

ods. 4 ). určuje aj povinnosti advokáta pri plnení

záväzkov zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, ktorá má z hľadiska platnej zákonnej

typológie záväzkov všeobecnú povahu zmluvy mandátnej alebo príkaznej. Ustanovenia

upravujúce práva a povinnosti advokáta, vrátane jeho zodpovednosti

za škodu spôsobenú klientovi ( až ), predstavujú osobitnú

právnu normu (lex specialis) vo vzťahu k tým ustanoveniam

a , ktoré stanovujú práva a povinnosti mandatára resp. príkazníka.

Všeobecne treba uviesť, že zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi

v súvislosti s výkonom advokácie v zmysle je tzv. objektívnou

zodpovednosťou, teda zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie a nie je teda dôležité, či ju

advokát spôsobil úmyselne alebo z nedbanlivosti. Táto zodpovednosť je založená

na súčasnom splnení predpokladov, ktorými sú: 1) výkon advokácie, 2) vznik škody

a 3) príčinná súvislosť medzi výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie uvedených

predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané a dôkaznú

povinnosť má v tomto smere poškodený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom prvom rozhodnutí (uznesenie sp. zn.

z 29. 4. 2011) uviedol, že dva zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu,

t. j. výkon advokácie a existenciu škody má v danej veci za preukázanú. Na tomto závere

zotrváva, a preto aj námietky uvedené dovolateľom k týmto predpokladom nepovažuje

za dôvodné.

Zostáva preto posúdiť otázku existencie príčinnej súvislosti medzi škodou a výkonom

advokácie žalovaného.

Dovolací súd už vo svojom prvšom rozhodnutí v tejto veci uviedol, že o vzťah

príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí),

v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčinnej

súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je

medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou

vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti

môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti

treba škodu izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju

vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale večná súvislosť príčiny a

následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R

21/1992, porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ).

V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom

niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť

však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je

„priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)

predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,

bezprostredný, neprerušený – nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej

súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich

do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája

zodpovednosť za škodu (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. ).

Ak sa teda v konkrétnom prípade zdá, že viac skutočností spolupôsobilo pri vzniku

škody, je podstatné určiť, či pôvodná skutočnosť (v tomto prípade konanie advokáta) je tou

skutočnosťou, bez ktorej by nedošlo ku škodlivému následku, alebo či k tejto skutočnosti

pristúpila nová skutočnosť, ktorá bez ohľadu na pôvodné skutočnosti, samostatne pôsobila

ako príčina škody.

Aj príčin viac, pôsobia z časového hľadiska buď súbežne alebo následne pričom sa

časove neprekrývajú. V takomto prípade je pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné,

aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody

natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno vyvodiť vecnú súvislosť so

vznikom škodlivého následku.

V kontexte uvedených zásad zisťovania príčiny škody dovolací súd ustálil,

že porušenie povinností žalovaného pri zastupovaní žalobcu nepredstavovalo bezprostrednú

príčinu, ktorá mala za následok vznik škody na strane žalobcu. Bezprostrednou príčinou

škody bolo v tomto prípade konanie žalobcu a jeho dobrovoľné rozhodnutie kúpiť pozemky

od spoločnosti M., s. r. o. za vyššiu cenu, než za akú mohol predtým tieto pozemky kúpiť od

S. Dovolací súd považoval za preukázané, že pri rokovaniach medzi žalobcom a

spoločnosťou M., s. r. o. a pri dojednávaní kúpnej ceny žalovaný už nepôsobil, keďže 7.

novembra 2003 vypovedal žalobcovi zmluvu o právnej pomoci. Žalobca tiež dostatočne

2

nepreukázal, že musel zaplatiť stanovenú kúpnu cenu 900 Sk za mpozemkov a nie cenu

nižšiu a ani to, že musel kúpiť uvedené pozemky. Dovolací súd teda má za to, že žalobca

nepreukázal prepojenosť reťazca príčin, na začiatku ktorého bolo porušenie povinnosti

žalovaného a na konci ktorého bol vznik škody na strane žalobcu. Práve žalobca svojím

vlastným konaním spôsobil, že tento reťazec príčin a následkov pri vzniku škody bol

prerušený. Navyše odvolací súd nechal bez povšimnutia aj skutočnosť, že predávajúci S.

predali inému subjektu pozemok ako celok. Nebol tak naplnený jeden zo základných

predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to príčinná súvislosť medzi výkonom

advokácie a vznikom škody.»

Takéto odôvodnenie uznesenia dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno

považovať za arbitrárne či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľ. Úlohou

ústavného súdu v konaní o sťažnosti nie je rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť

právneho záveru najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné

práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu

nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie

označených práv sťažovateľa. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je náležite

odôvodnené, jeho záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných

právnych noriem a nemožno ho považovať za zjavne svojvoľné.

Ústavný súd reagujúc na námietky sťažovateľa v sťažnosti stručne konštatuje,

že podmienkou vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi subjektom porušujúcim

právnu povinnosť je okrem porušenia tejto povinnosti a vzniku škody aj príčinná súvislosť

(kauzálny nexus) medzi konaním, resp. opomenutím a vzniknutou škodou. Vzťah medzi

protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný, nie sprostredkovaný.

Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne

preukázaná, nemožno ju len predpokladať, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia,

dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese,

zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané. Tvrdenia

sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu,

ktorými tento poukazuje na existenciu vzťahu príčiny a následku, sú z pohľadu ním

uplatneného nároku pred všeobecnými súdmi nespôsobilé privodiť pre neho priaznivý

výsledok sporu. Ústavný súd sa v tomto smere stotožňuje so závermi najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu, že bezprostrednou príčinou vzniku škody na strane sťažovateľa nebolo

konanie, resp. opomenutie odporcu, ale samotná kúpa pozemkov od ich nového vlastníka

za kúpnu cenu vyššiu než bola kúpna cena ponúknutá pôvodným vlastníkom týchto

pozemkov.

Základné právo na súdnu ochranu uvedené v neznamená právo

na úspech v konaní pred súdom (, ). Ústavno-súdna korekcia

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľa by teda bola možná len

v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo

do práva na súdnu ochranu ( ), resp. práva vlastniť majetok (

). K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického

práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného

súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť

svoje právo na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol

arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo

vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľným, a teda

vyžadujúcim ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd konštatuje, že právne odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu

vychádzajúce zo skutkových záverov zistených okresným súdom a krajským súdom

nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Ústavný súd nezistil, že by najvyšší

súd v napadnutom rozhodnutí použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo

popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne

jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Vychádzajúc

z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi postupom najvyššieho súdu a základným

právom podľa , resp. podľa dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu obsahuje dostatok záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie

ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom a ani to, že by závery, ku ktorým

dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta porušenie svojho práva vlastniť majetok podľa

v spojení s , pričom uvádza, že „Porušenie svojho

základného práva, garantovaného v článku 20 ods. 1 , vidí

sťažovateľ v nesprávnom výklade otázky príčinnej súvislosti a následnej aplikácii tohto

výkladu na konkrétnu situáciu v tomto spore Najvyšším súdom SR.“. Ústavný súd taktiež

nezistil, aby postupom najvyššieho súdu či jeho rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu jeho

základného práva vlastniť majetok zaručeného . Ústavný súd podľa

svojej stabilizovanej judikatúry (napr. , ) zastáva názor, že

všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z ,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Inak povedané,

o prípadnom porušení základného práva podľa by bolo možné v danej

veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013