Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 122/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou

ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., Dobšinského 12, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát Mgr. Zdenko Seneši, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -244 z 30. septembra 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou

ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., Dobšinského 12, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát Mgr. Zdenko Seneši, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -244 z 30. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

„Sťažovateľka sa žalobou podanou na Okresnom súde Pezinok proti žalovaným:

1/ , 2/ , 3/ , 4/

domáhala vypratania nehnuteľností: rodinný dom...

Na pojednávaní dňa 26.05.2016 sťažovateľka vzala návrh späť z dôvodu, že žalovaní

nehnuteľnosti vypratali. Uznesením zo dňa 26.05.2016, sp. zn. Okresný súd

Pezinok konanie zastavil. Následne Okresný súd Pezinok uznesením zo dňa 14.10.2016

priznal sťažovateľke náhradu trov konania. Toto rozhodnutie Krajský súd v Bratislave

rozhodnutím zo dňa 30.06.2017 sp. zn. zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Neskôr Okresný súd Pezinok uznesením zo dňa

25.07.2019 priznal žalobkyni proti žalovaným v 1. až 4. rade právo na náhradu trov

konania.

Krajský súd v Bratislave následne napadnutím rozhodnutím zo dňa 30.09.2019,

sp. zn. rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že priznal žalovaným 2/,

3/ a 4/ voči sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu..“

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „Krajský súd v Bratislave zaviazal

sťažovateľku na náhradu trov konania voči žalovaným 2. rade a 4. rade z dôvodu, že

sťažovateľka mala procesné zaviniť zastavenie konania. V prípade napádaného rozhodnutia

ide o rozhodnutie týkajúce sa trov konania, avšak vzhľadom na povahu veci pre posúdenie

otázky náhrady trov konania, resp. procesného zavinenia zastavenia konania, bolo potrebné

zaoberať sa dôsledne meritom veci...“.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „Rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave je založené na tvrdení, že žalovaná v 2. rade v čase podania žaloby nebývala

v predmetnej nehnuteľnosti. Krajský súd v Bratislave sa však v tejto súvislosti nevysporiadal

s judikatúrou, v zmysle ktorej vyprataním nehnuteľnosti sa rozumie odstránenie všetkých

hnuteľných veci nachádzajúcich sa v priestoroch nehnuteľnosti a zabezpečenie opustenia

priestorov osobami tam sa nachádzajúcimi (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove

zo dňa 19.04.2013); na túto judikatúru, na ktorú sťažovateľka poukazovala

nijako nereagoval.

Krajský súd v Bratislave v odôvodnení rozhodnutia ďalej uvádza, že sa nemôže

stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie v tom smere, že žalovaná

v 2. rade mala ako predchádzajúci vlastník v zmysle

odovzdať zápisnične sťažovateľke ako vydražiteľovi rodinného domu rodinný dom bez

zbytočných prieťahov. Konkrétne dôvody prečo Krajský súd v Bratislave v tejto časti

nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie Krajský súd v Bratislave neuvádza, resp. uvádza

ich zmätočne a nejednoznačne. K námietkam sťažovateľky, v ktorých namieta, že pokiaľ jej

žalovaná v 2. rade neoznámila, že rodinný dom vypratala, nevykonala nikdy žiaden úkon

smerujúci k odovzdaniu rodinného domu, či už fyzickým odovzdaním rodinného domu alebo

symbolickým odovzdaním (protokol o odovzdaní, odovzdanie kľúčov), nemožno tvrdiť, že

nehnuteľnosť bola vyprataná (žalovaná v druhom 2. rade na skutočnosť, že dom vypratala

v priebehu konania nepoukázala), sa Krajský súd v Bratislave nevyjadril vôbec. Krajský súd

v Bratislave sa takisto nezaoberal tým, že či vôbec bolo možné od sťažovateľky spravodlivo

očakávať, pokiaľ jej nebolo vypratanie oznámené, aby sťažovateľka zisťovala, či žalovaná

rodinný dom vypratala.

Máme za to, že práve z tohto dôvodu bola žalovaná v 2. rade povinná v prípade

vypratania rodinného domu preukázateľne odovzdať rodinný dom žalobkyni. Krajskú súd

v Bratislave v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k žalovanej v 4. rade konštatuje, že voči

nej nemožno vyvodzovať procesné zavinenie zastavenia konania, napriek tomu, že zostala

v rodinnom dome bývať so žalovaným v 1. rade, nakoľko nemohla sama určovať miesto

svojho pobytu, pričom Krajský súd v Bratislave v odôvodnení neuviedol, na základe akej

právnej argumentácie dospel k uvedenému záveru, a neodkázal na žiadny právny predpis,

ktorého aplikácia by mohla Krajský súd v Bratislave priviesť k takémuto právnemu

záveru.“.

5. Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateľky arbitrárne a zjavne neodôvodnené,

keďže sa v ňom krajský súd nevysporiadal „so všetkými argumentami sťažovateľky, nebral

do úvahy judikatúru súdov a bez toho, aby bolo vykonané dokazovanie nekriticky prevzal

za správne len tvrdenia žalovaných, vyvodené závery sú tak zjavne neopodstatnené

a arbitrárne.“.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

č. k. -244 z 30. septembra 2019, napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

13. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozhodnutie krajského

súdu je arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľky krajský súd nereagoval na všetky jej podstatné

námietky týkajúce sa otázky priznania náhrady trov konania protistrane z dôvodu

procesného zavinenia zastavenia konania.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

17. Uznesením č. k. -244 z 30. septembra 2019 krajský súd zmenil

uznesenie súdu prvej inštancie tak, že žalovaným 2, 3 a 4 priznal proti sťažovateľke nárok

na náhradu trov konania v plnom rozsahu a taktiež aj nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

18. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či v konaní

o vypratanie nehnuteľnosti krajský súd uznesením č. k. -244 z 30. septembra

2019 ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol o priznaní náhrady trov

konania žalovaným 2, 3 a 4 z dôvodu procesného zavinenia zastavenia konania zo strany

sťažovateľky.

19. V relevantných častiach uznesenia č. k. -244 z 30. septembra 2019

krajský súd predovšetkým uviedol:

„12. Súd prvej inštancie vo svojom uznesení zo dňa 14.10.2016 č. k.

159 priznal žalobkyni právo na náhradu trov konania s odôvodnením, že žalovaní 1/ až 4/

vypratali spornú nehnuteľnosť po podaní žaloby a zavinili tak zastavenie konania.

13. Odvolací súd uznesením zo dňa 30. júna 2017 č. k. -194 toto

uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom

rozhodnutí skonštatoval, že ak dôjde k zastaveniu konania v dôsledku žaloby, je povinnosťou

súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesné zavinenie zastavenia konania na

oboch procesných stranách, teda na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného. Vytkol

súdu prvej inštancie, že sa týmto neriadil a len prevzal tvrdenie žalobkyne, že žalovaní 1/ až

4/ vypratali predmetnú nehnuteľnosť po podaní žaloby bez ďalšieho odôvodnenia

a vysporiadania sa s tvrdeniami žalovaných v priebehu konania vzhľadom ich užívania

alebo neužívania tejto nehnuteľnosti.

14. Napadnutým, v poradí druhým rozhodnutím, súd prvej inštancie priznal žalobkyni

proti žalovaným 1/ až 4/ právo na náhradu trov konania a svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že žalobou doručenou súdu dňa 27.5.2011 sa žalobkyňa domáhala vypratania nehnuteľnosti

- rodinného domu v , ktorú nadobudla na základe Osvedčenia o vykonaní

dobrovoľnej dražby N 63/2011 z 8.3.2011. Následne na základe žiadosti bol v katastri

nehnuteľnosti vykonaný zápis vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaní boli

písomne vyzvaní, aby dobrovoľne uvoľnili predmetnú nehnuteľnosť do 17.5.2011 z dôvodu

zabezpečenia nehnuteľnosti pred vznikom a spôsobením škody jej neoprávneným užívaním,

pričom po výzve nehnuteľnosť neuvoľnili a nevypratali, nehnuteľnosť ďalej protiprávne

užívali, a preto bolo dňa 18.5.2011 podané trestné oznámenie.

Pokiaľ ide o žalovanú 2/, uviedol, že táto bola bezpodielovým spoluvlastníkom

rodinného domu a ako predchádzajúci vlastník mala v zmysle § 29 ods. 2 zákona

č. odovzdať zápisnične žalobkyni ako vydražiteľovi rodinného domu rodinný

dom bez zbytočných prieťahov. Z listinných dôkazov založených k predmetnému konaniu

vyplýva, že žalovaná túto povinnosť nesplnila a ani žalobkyni neoznámila, že rodinný dom

vypratala, nevykonala žiaden úkon smerujúci k odovzdaniu rodinného domu. Bez

odovzdania nehnuteľnosti nemožno tvrdiť, že bola nehnuteľnosť vyprataná a v priebehu

konania žalovaná 2/ na túto skutočnosť nepoukázala. Vzhľadnom k tomu, že žalovaná 2/

rodinný dom žalobkyni neodovzdala, mala tak podľa neho až do opustenia domu všetkými

osobami v nehnuteľnosti postavenie neoprávneného držiteľa veci. Pokiaľ ide o žalovanú 3/,

nemal preukázané, že by ona osobne alebo prostredníctvom zákonných zástupcov oznámila

vypratanie nehnuteľnosti. Žalovaná 4/ užívala predmetnú nehnuteľnosť spoločne

so žalovaným 1/, a to až do vypratania nehnuteľnosti v apríli 2016...

15. Žalobkyňa podala žalobu o vypratanie predmetnej nehnuteľnosti dňa 27.5.2011

s tvrdením, že žalovaní 1/ až 4/ túto neoprávnene užívajú a napriek jej výzve ju neuvoľnili

a nevypratali. Žalobkyňa svoje tvrdenia o užívaní nehnuteľnosti žalovanými nepodložila

dostatočnými dôkazmi. Predložila rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 21.5.2015

sp. zn. , z ktorého vyplýva, že tento sa týka len žalovaného 1/ ako uznaného za

vinného z protiprávneho užívania rodinného domu vo vlastníctve žalobkyne. Tento ani

užívanie predmetnej nehnuteľnosti nenamietal. Žalovaní 2/ a 3/ označili podanie žaloby voči

nim za nedôvodné z dôvodu, že v čase jej podania v predmetnej nehnuteľnosti nebývali,

žalovaná 4/ ako v tom čase maloletá, ktorá sama nemohla určovať miesto svojho pobytu,

v tejto nehnuteľnosti bývala spolu so žalovaným 1/. Na preukázanie svojich tvrdení navrhli

aj vykonanie dôkazov.

16. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí s uvedenými tvrdeniami žalovaných

nevysporiadal a nemožno sa stotožniť ani s jeho odôvodnením v tom smere, že žalovaná 2/

že bola bezpodielovým spoluvlastníkom rodinného domu a ako predchádzajúci vlastník

mala v zmysle odovzdať zápisnične žalobkyni ako

vydražiteľovi rodinného domu rodinný dom bez zbytočných prieťahov, pretože samotné

konanie bolo uznesením Okresného súdu Pezinok zo dňa 31.5.2012 č. k. -72

prerušené z dôvodu, že v konaní pod sp. zn. prebiehalo konanie o neplatnosť

dražby, na základe ktorej žalobkyňa predmetnú nehnuteľnosť vydražila. Toto konanie bolo

právoplatne v neprospech žalovaných rozhodnuté dňa 13.3.2014 a žalovaná 2/ už nebola

bezpodielovou spoluvlastníckou predmetnej nehnuteľnosti, pretože vyhlásením konkurzu

dňa 15.4.2011 došlo k zániku BSM, navyše žalovaná 2/ v nehnuteľnosti nemala bývať,

so žalovanou 3/ sa odsťahovali, žalovaná 2/ nemohla byť neoprávnenou užívateľkou

predmetnej nehnuteľnosti, za ktorú ju tak označil súd prvej inštancie, nemožno za správne

považovať ani jeho zdôvodnenie, že nemal preukázané, že žalovaná 3/, by ona osobne alebo

prostredníctvom zákonných zástupcov oznámila vypratanie nehnuteľnosti, keď túto užívať

nemala a dôkazná povinnosť spočívajúca v preukázaní tvrdenia žalobkyne, že žalované 2/

a 3/ v predmetnej nehnuteľnosti bývali, bola na žalobkyni. Čo však nepreukázala. Pokiaľ

v rodinnom dome zostal bývať žalovaný 1/ so žalovanou 4/, možno tiež prisvedčiť odvolacej

námietke žalovaných, že žalovaná 4/, v tom čase maloletá, nemohla sama určovať miesto

svojho bydliska, ale len základe rozhodnutia rodičov, preto nemožno vyvodzovať voči nej

procesné zavinenie zastavenia konania.“

20. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

21. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie

o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo

(napr. , , , ). Právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania ().

22. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu

ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa (napr. ,

, , , ).

23. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, ).

24. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis

proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie

z 19. 2. 1998).

25. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa

, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,

že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to

znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva

zodpovedá súdny proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

26. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto

označeným právam v zásade identické ().

27. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ).

28. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný sud pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojene kráľovstvo z 23. 9. 1997).

29. Vo všeobecnosti platí, že pochybenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania

spravidla nedosahuje samo osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť

porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,

že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo

zasiahnuté aj iné základné právo (, , , ,

, , ).

IV.

Záver

30. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci (bod III tohto

odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami sťažovateľky týkajúcimi

sa priznania náhrady trov konania žalovaným 2, 3 a 4 z dôvodu procesného zavinenia

zastavenia konania zo strany sťažovateľky a ním vyslovený právny záver má aj podľa

ústavného súdu racionálny základ, je preto legitímny a z ústavného hľadiska

akceptovateľný.

31. Krajský súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli

k posúdeniu základnej právnej otázky, ktorou bolo priznanie náhrady trov konania

žalovaným 2, 3 a 4 z dôvodu procesného zavinenia zastavenia konania zo strany

sťažovateľky, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú

v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

32. Krajský súd sa s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil, a preto napadnutým

rozhodnutím zmenil uznesenie súdu prvej inštancie tak, že žalovaným 2, 3 a 4 priznal

v plnom rozsahu proti sťažovateľke nárok na náhradu trov konania a taktiež aj nárok

na náhradu trov odvolacieho konania. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto neexistuje ústavne relevantný

dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia krajského

súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť

s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie reálne zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.

33. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím krajského súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm.

g) .

34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu