Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 38/2020
PDF · 489.43 KB
No categories available
I. ÚS 38/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľov
, , ,
a , , , zastúpených
Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Milan Ficek, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 13/2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 C 13/2009 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Pezinok p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 13/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
3. a p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie každému v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré im j e Okresný
súd Pezinok p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý uhradiť a
trovy konania v sume 676,94 € (slovom šesťstosedemdesiatšesť eur
a deväťdesiatštyri centov) na účet ich právneho zástupcu Advokátskej kancelárie
JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti a
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 38/2020-13 z 28. januára 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,
, , a ,
, (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 13/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnuté konanie, ktorého
predmetom je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti,
sa na okresnom súde začalo 15. júna 2009 na základe návrhu sťažovateľov proti
, , a ,
, obaja bytom (ďalej len „žalovaní“).
3. V ústavnej sťažnosti sťažovatelia podrobne popisujú chronologický priebeh
napadnutého konania so zameraním na úkony vykonané okresným súdom a uvádzajú,
že opakovane adresovali predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v napadnutom
konaní, ktoré síce boli uznané ako dôvodné a predsedom okresného súdu bol nariadený
dohľad, avšak k žiadnej náprave zo strany okresného súdu nedošlo.
4. Sťažovatelia uznávajú, že prejednávaná vec nie je skutkovo jednoduchá,
ale zároveň nie je právne zložitá, pričom zastávajú názor, že „desať rokov trvajúci stav
právnej neistoty nie je v zmysle slovenského právneho poriadku a garantovany ch ústavny ch
́́
práv akceptovateľny m stavom“.
́
5. Zbytočné prieťahy v konaní boli podľa názoru sťažovateľov spôsobené výlučne
postupom okresného súdu, preto navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že ich základné právo na konanie
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitostí
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli v napadnutom konaní porušené
postupom okresného súdu a prikáže okresnému súdu vo veci konať. Súčasne si každý
zo sťažovateľov uplatnil finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania,
na zaplatenie ktorých žiadajú zaviazať okresný súd.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľov
6. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľov
na ďalšie konanie okresný súd zaujal stanovisko podaním sp. zn. Spr. 24/20
z 27. februára 2020, v ktorom podpredsedníčka okresného súdu uviedla, že v napadnutom
konaní došlo niekoľkokrát k zmene zákonného sudcu, podrobne opísala chronologický
priebeh konania od jeho začatia a poukázala na to, že 14. februára 2020 bol v prejednávanej
veci vyhlásený rozsudok. Súčasne konštatovala, že ide o priemerne skutkovo zložitú vec,
ktorá patrí do štandardnej agendy všeobecných súdov, pričom „zdržanie v spore bolo
do značenej miery zapríčinené opakovaným znaleckým dokazovaním s tým, že prvý súdom
ustanovený súdny znalec vo veci vôbec nekonal, na základe čoho mu bola súdom uložená
poriadková pokuta a tiež mu bol uložený disciplinárny postih“. Podpredsedníčka okresného
súdu súhlasila s upustením od ústneho prejednania ústavnej sťažnosti sťažovateľov.
7. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu na základe výzvy
ústavného súdu reagovali na stanovisko okresného súdu replikou z 9. marca 2020, ktorá
bola ústavnému súdu doručená 9. marca 2020. Vo vzťahu k vyjadreniu okresného súdu
uviedli, že postupom okresného súdu v napadnutnom konaní bolo evidentne porušené ich
právo na konanie bez zbytočnych prieťahov. Uviedli, že okresný súd mal v konaní
́
k dispozícii všetky podklady na rozhodnutie vo veci, no namiesto vydania rozhodnutia
vo veci samej umožnil žalovaným, aby si nechali vypracovať súkromny znalecky posudok,
́́
hoci tento mohol byť v konaní predložený už skôr. Namietali, že okresný súd nedodržal ani
zásadu koncentrácie konania, keď akceptoval, že žalovaní predmetný znalecký posudok
nepredložili v súdom stanovenej lehote. Podľa názoru sťažovateľov nemôže byť zmena
zákonného sudcu v konaní na ťarchu účastníkov konania. Napadnuté konanie trvalo viac
ako desať rokov, pričom počas tejto doby boli sťažovatelia v právnej neistote, ktorá dosiaľ
nebola odstránená právoplatným rozhodnutím okresného súdu vo veci samej. Sťažovatelia
si uplatnili náhradu trov konania za podané vyjadrenie a vyjadrili súhlas s upustením
od ústneho prejednania ich ústavnej sťažnosti.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
K obsahu súdneho spisu okresného súdu v napadnutom konaní
9. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj zo spisového materiálu
predloženého okresným súdom zistil tieto podstatné skutočnosti o priebehu napadnutého
konania:
- 15. júna 2009 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa
na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti a spis bol
pridelený zákonnej sudkyni JUDr. Petre Priečinskej [uznesením sp. zn. 10 C 13/2009
z 30. decembra 2010 okresný súd rozhodol o pripustení sťažovateľky
do konania na strane žalobcu a na strane žalovaného (pozn.)];
- od 23. marca 2010 prebiehali medzi stranami mimosúdne rokovania;
- 21. januára 2011 – došlo k zmene zákonného sudcu a spis bol pridelený sudcovi
JUDr. Majerskému;
- 2. augusta 2011 – sťažovatelia oznámili okresnému súdu, že k mimosúdnej dohode
nedošlo;
- 16. mája 2012 – uskutočnilo sa pojednávanie na okresnom súde, ktoré bolo
odročené na neurčito na účel nariadenia znaleckého dokazovania;
- 18. októbra 2012 – okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 13/2009 nariadil znalecké
dokazovanie a ustanovil znalca Ing. Halušku z odboru stavebníctva, ktorému uložil
povinnosť vypracovať znalecký posudok v lehote 60 dní od prevzatia spisu (spis doručený
znalcovi 17. decembra 2012);
- 18. apríla 2013 – okresný súd vyzval ustanoveného znalca na predloženie
znaleckého posudku ;
- 18. júna 2013 – okresný súd opätovne vyzval znalca na predloženie znaleckého
posudku a oznámenie dôvodov jeho nevypracovania v súdom určenej lehote;
- 26. septembra 2013 – okresný súd uznesením uložil ustanovenému znalcovi
poriadkovú pokutu v sume 819 € za porušenie povinností;
- 16. decembra 2013 – okresný súd opätovne uznesením uložil znalcovi poriadkovú
pokutu v sume 1 640 € za porušenie povinností;
- 4. februára 2014 – ustanovený znalec požiadal okresný súd o oslobodenie
od vypracovania znaleckého posudku;
- 10. februára 2014 – uznesením sp. zn. 10 C 13/2009 okresný súd rozhodol o zmene
znalca a ustanovenému znalcovi Ing. Kovačovskému uložil povinnosť vypracovať znalecký
posudok v lehote 60 dní od prevzatia spisu (spis doručený znalcovi 8. marca 2014);
- 11. decembra 2014 – okresný súd vyzval ustanoveného znalca na oznámenie
dôvodov nepredloženia znaleckého posudku v stanovenej lehote;
- 19. decembra 2014 – znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok;
- 11. septembra 2015 – uskutočnilo sa pojednávanie na okresnom súde;
- 2. decembra 2015 – uskutočnilo sa pojednávanie na okresnom súde;
- 24. júna 2016 – uskutočnilo sa pojednávanie na okresnom súde;
- 6. júla 2016 – uskutočnila sa nariadená ohliadka nehnuteľnosti;
- 23. novembra 2016 – uskutočnilo sa pojednávanie na okresnom súde;
- 29. decembra 2016 – sťažovatelia navrhli vyhotovenie geometrického plánu;
- 19. mája 2017 – došlo k zmene zákonného sudcu a spis bol pridelený sudkyni
JUDr. Belašičovej;
- 31. januára 2018 – uskutočnilo sa pojednávanie na okresnom súde, ktoré bolo
odročené z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania;
- 28. februára 2018 – uznesením sp. zn. 10 C 13/2009 okresný súd nariadil znalecké
dokazovanie a ustanovil znalca Ing. Špačeka z odboru geodézie a kartografie, ktorému
uložil povinnosť vypracovať znalecký posudok v lehote 60 dní od prevzatia spisu (spis
doručený znalcovi 5. marca 2018);
- 11. septembra 2018 – okresnému súdu bol predložený znalecký posudok;
- 30. januára 2019 – uskutočnilo sa pojednávanie na okresnom súde;
- 25. septembra 2019 – žalovaní predložili okresnému súdu súkromný znalecký
posudok;
- 13. novembra 2019 – uskutočnilo sa pojednávanie na okresnom súde;
- 15. januára 2020 – uskutočnilo sa pojednávanie, ktoré bolo odročené na účel
vyhlásenia rozsudku vo veci samej;
- 14. februára 2020 – okresný súd vyhlásil rozsudok vo veci samej;
- 24. februára 2020 – sťažovatelia podali proti výroku rozsudku okresného súdu
o trovách konania odvolanie;
- 10. marca 2020 – žalovaní podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie.
IV.
Právomoc ústavného súdu, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a vyhodnotenie postupu okresného súdu
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia ich
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Súčasne sa domáhajú aj vyslovenia
porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
12. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
IV. ÚS 90/2010). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd
preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k označeným právam v zásade
identické.
13. „Základné právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej
lehote patrí k tým právam, ktoré zásadným spôsobom spolupodmieňujú spoločnosťou
vnímaný stupeň právnej istoty a jeho dodržiavanie je jednou zo záruk posilňovania
dôvery občanov v právo a justíciu. Obsah právneho poriadku musí byť rovnako
záväzný pre občanov aj pre štát, a to nielen vo svojej abstraktnej podobe,
ale predovšetkým konkrétne pri výkone súdnej moci.“ (Nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. IV. ÚS 193/03 z 15. októbra 2003).
14. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach, v ktorých sa namieta porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej
judikatúry, v zmysle ktorej je účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
(m. m. IV. ÚS 221/04).
15. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
16. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričom podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016
je expressis verbis zakotvená ako základný princíp aj v čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), podľa ktorého
súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťažovania strán sporu a iných osôb.
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (1) právna
a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania
a (3) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého
kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (rozsudok ESĽP vo veci Záborský a Šmáriková v. Slovensko, m. m.
II. ÚS 32/02, III. ÚS 241/2017, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií preto ústavný súd
posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.
18. V súvislosti s posúdením prvého kritéria, t. j. právnej a faktickej zložitosti veci
ústavný súd uvádza, že predmetom napadnutého konania, v ktorom sťažovatelia namietajú
zbytočné prieťahy, je rozhodovanie o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, ktoré je možné považovať za bežnú občianskoprávnu
agendu všeobecných súdov. Z tohto dôvodu ústavný súd zastáva názor, že napadnuté
konanie nemožno považovať za právne zložité. V súvislosti s faktickou (skutkovou)
zložitosťou veci ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie súdu v danom prípade záviselo
od posúdenia skutkových okolností, ktoré si vyžadovali odborné znalosti, preto bolo
potrebné nariadiť znalecké dokazovanie, čo nepochybne zvyšuje stupeň skutkovej
náročnosti prejednávanej veci. Napriek uvedenému však skutková zložitosť veci nie je
spôsobilá vysvetliť či ospravedlniť neprimerané predĺženie napadnutého konania trvajúceho
viac ako desať rokov od jeho začatia, ale možno ju primerane zohľadniť pri určení sumy
finančného zadosťučinenia (porovnaj IV. ÚS 374/2014, IV. ÚS 140/2014).
19. Ústavný súd sa ďalej zameral na posúdenie ďalšieho kritéria, ktorým je správanie
samotnej osoby, ktorá podala ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jej základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri skúmaní
obsahu spisu okresného súdu nezistil také správanie sťažovateľov ako strán sporu, ktoré
by bolo možné hodnotiť ako faktor prispievajúci k celkovej dĺžke napadnutého konania,
a neboli zistené ani žiadne okolnosti, ktoré by mohli byť v tomto zmysle pričítané na ich
ťarchu. Práve naopak, sťažovatelia, resp. ich právny zástupca sa pravidelne zúčastňovali
nariadených pojednávaní a primerane reagovali na výzvy okresného súdu, pričom
opakovane vyvíjali inciatívu a dožadovali sa nariadenia pojednávania vo veci, resp. toho,
aby okresný súd začal vo veci konať. Sťažovatelia sa niekoľkokrát obrátili so svojimi
sťažnosťami na prieťahy v konaní aj na predsedu okresného súdu (sťažnosti z 20. novembra
2017 a 15. apríla 2019), ktorý ich uznal za dôvodné a dĺžku napadnutého konania
za neprimeranú. Je preto možné konštatovať, že sťažovatelia sa svojím aktívnym prístupom
v priebehu napadnutého konania snažili aspoň čiastočne minimalizovať vzniknuté prieťahy
v konaní a tým skrátiť jeho celkovú dĺžku.
20. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní ako tretie kritérium pre posúdenie vzniku zbytočných prieťahov a s tým spojené
porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že zbytočné prieťahy v konaní
môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej
neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť príslušného štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99), ktorú
z hľadiska jej dôsledkov nepochybne možno považovať za neefektívnu činnosť.
21. Po preskúmaní obsahu spisu predloženého okresným súdom v tejto veci
ústavný súd konštatuje, že takmer celé napadnuté konanie je poznačené neefektívnou
činnosťou okresného súdu, ktorá spočívala predovšetkým v nariaďovaní termínov
jednotlivých súdnych pojednávaní s veľkými časovými odstupmi bez relevantného dôvodu,
pričom prvé pojednávanie sa na okresnom súde uskutočnilo takmer po troch rokoch
od začatia konania, t. j. 16. mája 2012. Je však nevyhnuté zohľadniť aj tú skutočnosť,
že po podaní návrhu na začatie konanie prebiehali medzi stranami mimosúdne rokovania,
avšak už v apríli 2011 sťažovatelia urgovali okresný súd, aby vo veci začal konať,
a podaním z 2. augusta 2011 oznámili okresnému súdu, že k mimosúdnej dohode
so žalovanými nedošlo.
22. Za súčasť nesústredenej činnosti okresného súdu považuje ústavny súd aj jeho
́
postup v súvislosti so zabezpečením znaleckého dokazovania. Napriek tomu, že okresný súd
uznesením z 18. októbra 2012 určil ustanovenému znalcovi povinnosť vypracovať znalecký
posudok v lehote 60 dní od doručenia spisového materiálu, toleroval jeho nečinnosť
a až po výzve sťažovateľov pristúpil po šiestich mesiacoch k urgovaniu znalca
na predloženie znaleckého posudku a následnému ukladaniu poriadkových pokút
za porušenie povinnosti (uznesenia z 26. septembra 2013 a 11. decembra 2013) a podnetu
na disciplinárne stíhanie znalca. K vypracovaniu znaleckého posudku však napokon
nedošlo, keďže znalec vrátil okresnému súdu spisový materiál a požiadal o oslobodenie
od vypracovania znaleckého posudku z dôvodu nedostatku svojich profesijných skúseností.
Okresný súd preto uznesením sp. zn. 10 C 13/2009 z 10. februára 2014 ustanovil nového
znalca, avšak aj v tomto prípade došlo k značnému omeškaniu s predložením znaleckého
posudku, keďže znalec napriek stanovenej 60-dňovej lehote na vypracovanie znaleckého
posudku tak učinil až po takmer 10 mesiacoch. Rovnako ani pri ďalšom nariadenom
znaleckom dokazovaní (uznesenie z 28. februára 2018) nebola zo strany ustanoveného
znalca dodržaná určená lehota na predloženie znaleckého posudku. Predmetné opakované
porušenie povinnosti zo strany ustanovených znalcov spočívajúce v nerešpektovaní súdom
určenej lehoty na predloženie znaleckého posudku bezpochyby významnou mierou prispelo
k vzniku prieťahov v napadnutom konaní.
23. Z ustálenej judikatúry, na ktorú v tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, vyplýva,
že všeobecny súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesny postup v súdnom
́́
konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická
osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie
procesnych prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkovych
́́
opatrení v zmysle § 53 OSP), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi (IV. ÚS 31/05). Všeobecny
́
súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu
znalca pri vypracovaní znaleckého posudku (III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02).
24. V tomto smere je jednoznačný aj postoj ESĽP, podľa ktorého je za prieťahy
ustanoveného znalca spojené s predložením znaleckého posudku primárne zodpovedný
konajúci sudca (pozri rozsudok ESĽP vo veci Capuano v. Taliansko z 25. 6. 1987, sťažnosť
č. 9381/81, bod 32, rozsudok ESĽP vo veci Jurica v. Chorvátsko z 2. 5. 2017, sťažnosť
č. 30376/13, bod 78).
25. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že aj napriek určitej konštatovanej
skutkovej zložitosti prejednávanej veci spočívajúcej v potrebe vykonania dokazovania
formou znaleckých posudkov a s tým súvisiacej nevyhnutnosti okresného súdu vysporiadať
sa aj s odbornými otázkami nesmie ani takéto konanie v právnom štáte trvať neprimerane
dlho, pretože tým dochádza k oslabeniu právnej istoty účastníkov konania a dôveryhodnosť
justíce tak trpí zásadným spôsobom (obdobne I. ÚS 282/2019).
26. Pokiaľ podpredsedníčka okresného súdu vo svojom stanovisku k ústavnej
sťažnosti poukazovala na opakovanú zmenu v osobe zákonného sudcu konajúceho v danej
veci, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ústava v čl. 48 ods. 2, ale aj dohovor v čl. 6
ods. 1 zaväzuje predovšetkým všeobecné súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali
príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a tým
vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už viackrát konštatoval, že personálne problémy
(dlhodobá práceneschopnosť sudcu, zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí,
v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté
prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia
(m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, III. ÚS 399/2011).
27. Po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu (predmetu konania,
správania sťažovateľov a postupu okresného súdu) ústavný súd dospel k záveru,
že postupom okresného súdu v napadnutom konaní boli spôsobené zbytočné prieťahy,
čím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a tiež ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
28. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
29. Vzhľadom na skutočnosť, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, keďže proti rozsudku okresného súdu sp. zn.
10 C 13/2009 zo 14. februára 2014 podali sťažovatelia, ako aj žalovaní odvolanie, ústavný
súd v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 13/2009 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto
nálezu) a vec po vykonaní všetkých úkonov podľa § 373 až § 375 CSP bezodkladne
predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 377 CSP).
30. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
31. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
32. Sťažovatelia sa v ústavnej sťažnosti domáhajú priznania finančného
zadosťučinenia, a to každý v sume 10 000 €, čo odôvodňujú neprimeranou dĺžkou
napadnutého konania a s tým súvisiacim dlhodobým stavom ich právnej neistoty.
33. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
34. Ústavný súd v danom prípade pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľov
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti
aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu. S prihliadnutím na celkovú dĺžku napadnutého
konania, správanie sťažovateľov, ich záujem na veci, ale aj na skutočnosť, že v čase
rozhodovania ústavného súdu už okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn.
10 C 13/2009 zo 14. februára 2020, ktorý však dosiaľ nenadobudol právoplatnosť z dôvodu
podania odvolania tak sťažovateľmi ako aj žalovanými, ústavný súd považoval
za spravodlivé priznanie finančného zadosťučinenia každému zo sťažovateľov v sume
3 500 € podľa citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy.
35. Ústavny súd súčasne v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e)
́
zákona o ústavnom súde nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovatelia žiadali
priznať finančné zadosťučinenie nad sumu priznanú ústavnym súdom, t. j. nad sumu 3 500 €
́
pre každého zo sťažovateľov (bod 5 výroku nálezu).
VI.
Trovy konania
36. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
37. Sťažovatelia si v konaní uplatnili nárok na náhradu trov konania pred ústavnym
́
súdom za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2019 a za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2020 s tým, že v prípade sťažovateľa požadujú
priznať plnú náhradu trov konania a v prípade sťažovateľky požadujú
náhradu trov konania zníženú o 50 %.
38. Ústavný súd v súlade s § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde preto rozhodol
aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastúpením v konaní pred ústavným súdom, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
39. Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná
tarifa) v konaní pred ústavnym súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z vypočtového
́́
základu.
40. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %,
ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerych osôb.
́
41. V súvislosti s výpočtom náhrady trov konania, ktoré vznikli v konaní
pred ústavným súdom z titulu právneho zastúpenia viacerých osôb advokátom/advokátkou,
ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej
sa výška základnej sadzby tarifnej odmeny v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky zníži u všetkých
spoločne zastupovaných osôb o 50 % (porovnaj najmä I. ÚS 417/2010, I. ÚS 64/2011,
II. ÚS 25/2011, II. ÚS 453/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 475/2010, IV. ÚS 277/2012,
42. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o náhrade trov
konania v prípade úkonov právnej služby vykonaných v roku 2019 z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvy polrok 2018, ktorá bola
́
980 € a v prípade úkonu právnej služby vykonaného v roku 2020 z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvy polrok 2019, ktorá bola
́
1 062 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia celkom
za tri úkony právnej služby pri zastupovaní dvoch osôb vyplývajúce z obsahu spisu,
a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2019 (1. prevzatie a príprava právneho
zastúpenia, 2. podanie ústavnej sťažnosti) 81,67 €, čo je odmena za jeden úkon právnej
služby znížená o 50 % (t. j. 50 % zo 163,33 €) a režijný paušál 2 x 9,80 €, a za jeden úkon
právnej služby vykonaný v roku 2020 (písomné vyjadrenie z 9. marca 2020 k stanovisku
okresného súdu) 88,50 €, čo je odmena za jeden právny úkon znížená o 50 % (t. j. 50 %
zo 177 €) a 1 x 10,62 € v súlade s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16
ods. 3 vyhlášky, čo spolu predstavuje sumu 338,47 € vrátane 20 % dane z pridanej hodnoty,
ktorej platiteľom je právny zástupca sťažovateľov (§ 18 ods. 3 vyhlášky), za jedného
účastníka konania, t. j. za dvoch účastníkov sumu 676,94 €.
43. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, v lehote
uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP).
44. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť
dňom jeho doručenia poslednému z účastníkom konania pred ústavným súdom (§ 70 ods. 1
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu