Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)II. ÚS 348/2020
PDF · 364.92 KB
No categories available
II. ÚS 348/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného advokátskou
kanceláriou BAK & PARTNERS s. r. o., Panská 14, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Peter Bak, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Obdo 59/2019 z 29. januára 2020 a takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 59/2019
z 29. januára 2020 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 59/2019
z 29. januára 2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 450,29 €
(slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátskej kancelárie
BAK & PARTNERS s. r. o., Panská 14, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 348/2020-42 z 27. augusta 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie
ústavnú sťažnosť , , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 59/2019
z 29. januára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako jeden
zo žalovaných stranou sporu v konaní o určenie právneho dôvodu, výšky a poradia
pohľadávky vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
1 Cbi 66/2014. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 1 Cbi 66/2014
zo 14. marca 2016, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 CoKR 6/2016 z 26. apríla 2018 prvoinštančný
rozsudok potvrdil a rozhodol i o náhrade trov odvolacieho konania. Sťažovateľ podal
prostredníctvom svojho vtedajšieho právneho zástupcu proti tomuto rozsudku odvolacieho
súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol z dôvodu nesplnenia
osobitnej procesnej podmienky, pretože dospel k záveru, že sťažovateľ nebol v dovolacom
konaní zastúpený advokátom.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že najvyšší súd si pre vylúčenie
pochybností, ktoré vznikli v súvislosti s plnomocenstvom udeleným sťažovateľom
JUDr. Selvekovi 16. júna 2015, vyžiadal od JUDr. Selveka predloženie ďalšieho
plnomocenstva na zastupovanie sťažovateľa v dovolacom konaní. Plnomocenstvo udelené
sťažovateľom 22. júla 2019 predložil JUDr. Selvek najvyššiemu súdu vo forme
elektronického dokumentu podpísaného jeho zaručeným elektronickým podpisom ako
advokát. Najvyšší súd ani jedno z predložených plnomocenstiev nepovažoval
za plnomocenstvo, ktoré by preukazovalo existenciu jeho udelenia zo strany splnomocniteľa
(sťažovateľa), resp. oprávnenie JUDr. Selveka na zastupovanie sťažovateľa v dovolacom
konaní. Nedostatok procesnej podmienky dovolacieho konania odôvodnil najvyšší súd tým,
že plnomocenstvo z 22. júla 2019 nespĺňalo formálne požiadavky týkajúce sa formy jeho
predloženia súdu.
4. Sťažovateľ poukazuje na to, že plnomocenstvo udelené JUDr. Selvekovi 16. júna
2015 bolo udelené platne, nebolo sťažovateľom odvolané ani advokátom vypovedané a bolo
v ňom doslovne uvedené, že sťažovateľ splnomocňuje advokáta okrem iného, „aby podával
opravné prostriedky“, pričom nie je bližšie špecifikované, že by malo ísť len o riadne
opravné prostriedky. Podľa názoru sťažovateľa „ak najvyšší súd nepovažoval
plnomocenstvo zo 16. júna 2015 za dostatočné pre dovolacie konanie, mal dovolanie
v zmysle ust. § 447 písm. e) CSP odmietnuť použijúc pri tom ust. § 436 ods. 1 CSP.“
Najvyšší súd však v konaní pokračoval a vyžiadal si predloženie osobitného plnomocenstva,
ktoré mu JUDr. Selvek následne 25. júla 2019 doručil, z čoho vyplýva jednoznačná vôľa
sťažovateľa nechať sa JUDr. Selvekom v dovolacom konaní zastúpiť.
5. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že plnomocenstvo z 22. júla
2019 doručil JUDr. Selvek okresnému súdu prostredníctvom mailu v elektronickej verzii
so zaručeným elektronickým podpisom advokáta. Najvyšší súd argumentačne spochybnil
formu predloženého plnomocenstva, žiadnym spôsobom nenamietal jeho obsah. Sťažovateľ
zastáva názor, že povinnosť predložiť plnomocenstvo v súdnom konaní v jeho origináli,
so zaručeným elektronickým podpisom splnomocniteľa, prípadne vo forme dokumentu
vytvoreného zaručenou konverziou nevyplýva zo žiadneho platného právneho predpisu. Ak
považoval najvyšší súd v dovolacom konaní za potrebné predloženie plnomocenstva
v origináli, mal na to sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu vyzvať.
6. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na ustanovenie § 125 ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“),
ktoré upravuje formu, ktorú musí spĺňať podanie adresované súdu vo veci samej, pričom
podľa názoru sťažovateľa Civilný sporový poriadok autorizáciu príloh podania vo veci
samej nevyžaduje. Osobitným predpisom, na ktorý § 125 ods. 2 CSP odkazuje, je zákon
č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších
predpisov. Všeobecnú úpravu týkajúcu sa predkladania príloh podania v elektronickej
podobe predstavuje § 25 ods. 3 tohto zákona, pričom za lex specialis možno podľa názoru
sťažovateľa považovať § 82l ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorý jasne
vymedzuje, že prílohy podania nepodliehajú povinnosti ich autorizácie. Sťažovateľ uvádza,
že najvyšší súd poprel účel a význam aplikovaných zákonných ustanovení, keď
nerešpektoval vzájomný vzťah zákona o e-Governmente a zákona o súdoch.
7. Sťažovateľ zdôrazňuje, že jeho úmysel dať sa zastupovať JUDr. Selvekom
v dovolacom konaní nepochybne vyplýva i z toho, že osobne uhradil poplatok za podanie
dovolania.
8. Ďalšie porušenie svojich označených základných práv podľa ústavy a práva podľa
dohovoru vidí sťažovateľ v postupe najvyššieho súdu, ktorý mu priamo doručoval
napadnuté uznesenie napriek tomu, že sťažovateľ bol počas dovolacieho konania, teda
i po vyčiarknutí JUDr. Selveka zo zoznamu advokátov (8. novembra 2019) zastúpený
ďalším právnym zástupcom, advokátskou kanceláriou BAK & PARTNERS s. r. o.
9. Podľa názoru sťažovateľa nesprávnym právnym posúdení veci, nesprávnou
aplikáciou právnych predpisov „a najmä nezohľadnením vzájomného vzťahu Zákona
o súdoch a Zákona o e-Governmente ako zákona lex specialis a lex generalis“ došlo
k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho označených
základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal
sťažovateľovi náhradu trov konania.
II.
Vyjadrenia účastníkov konania
10. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu
najvyššieho súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby oznámil, či
trvá na ústnom pojednávaní vo veci. Najvyššiemu súdu doručil i uznesenie o prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie č. k. II. ÚS 348/2020-42 z 27. augusta 2020.
11. Predseda najvyššieho súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril podaním
č. KP 3/2020-425, Nobs 94/2020 zo 17. septembra 2020. Predseda najvyššieho súdu
vo svojom vyjadrení zdôraznil, že do výlučnej právomoci najvyššieho súdu patrí rozhodnúť
o tom, či sú splnené zákonom určené podmienky pre uskutočnenie dovolacieho prieskumu.
Predseda najvyššieho súdu ďalej uviedol, že v mene sťažovateľa podal 3. septembra 2018
elektronickými prostriedkami dovolanie advokát JUDr. Róbert Selvek, pričom
z plnomocenstva zo 16. júna 2015 udeleného sťažovateľom menovanému advokátovi
nevyplývalo, že by advokáta splnomocňovalo aj na zastupovanie v dovolacom konaní, preto
najvyšší súd prípisom sp. zn. 5 Obdo 83/2018 z 10. júla 2019 vrátil súdny spis súdu prvej
inštancie ako predčasne predložený s tým, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vyzvať
advokáta JUDr. Róberta Selveka na predloženie plnej moci udelenej sťažovateľom
na zastupovanie v dovolacom konaní. Predmetný postup, keď bol sťažovateľovi vytvorený
priestor na odstránenie zistených nedostatkov (resp. pochybností o splnení podmienky
zastúpenia) a nedošlo k automatickému odmietnutiu dovolania najvyšším súdom – je plne
súladný s judikatúrou ústavného súdu (k tomu pozri napr. nález sp. zn. I. ÚS 484/2019
z 11. februára 2020) a bolo len na sťažovateľovi, či zistené nedostatky odstráni alebo nie.
12. Za významné považoval predseda najvyššieho súdu i to, že senát 5 O poukázal aj
na skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorom vyslovil právny názor, že „pokiaľ
splnomocniteľ v plnomocenstve udelenom splnomocnencovi aspoň všeobecným spôsobom
nevymedzí, že plnú moc udeľuje aj na konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch,
pripadne jednoznačne neurčí, že plnú moc udeľuje aj na konanie o mimoriadnych
opravných prostriedkoch, prípadne jednoznačne neurči, že plnú moc udeľuje na dovolacie
konanie iniciované podaním dovolania proti konkrétnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu,
z takejto plnej moci nie je možné dovodiť, že sa vzťahuje aj na konanie pred dovolacím
súdom“ (k tomu pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 7/2017 z 31. mája 2017,
bod 11), a tiež uviedol, že dovolacie konanie ako konanie o mimoriadnom opravnom
prostriedku je čiastočne samostatným konaním odlišným od konania na súdoch prvej
a druhej inštancie, čo možno „podporne vyvodiť aj z judikátu č. R 74/2018“.
13. Podľa názoru predsedu najvyššieho súdu príslušný senát postupoval správne, keď
uložil súdu prvej inštancie povinnosť, aby vyzval dovolateľa na predloženie splnomocnenia
na zastupovanie v dovolacom konaní, ktoré by preukazovalo, že sťažovateľ splnomocnil
advokáta JUDr. Róberta Selveka na zastupovanie v dovolacom konaní.
14. V súvislosti s plnomocenstvom doručeným najvyššiemu súdu 25. júla 2019
predseda najvyššieho súdu uviedol, že predmetné elektronické podanie bolo autorizované
advokátom, avšak bez toho, aby došlo ku konverzii prílohy (splnomocnenia) z listinnej
podoby do podoby elektronickej. Uvádza, že udelenie splnomocnenia je jednostranným
právnym úkonom osvedčujúcim oprávnenie splnomocnenca konať v mene splnomocniteľa
v konaní pred dovolacím súdom, jeho obligatórnou a neopomenuteľnou náležitosťou je
podpis splnomocniteľa. Pokiaľ je splnomocnenie predložené súdu elektronicky, je
nevyhnuté predložiť potvrdenie o zaručenej elektronickej konverzii originálu tohto
splnomocnenia do elektronickej podoby (aplikovať ustanovenia zákona o e-Governmente),
pokiaľ samotné podanie neautorizoval kvalifikovaným elektronickým podpisom aj samotný
dovolateľ (t. j. sťažovateľ). Predseda najvyššieho súdu považuje podanie ústavnej sťažnosti
za pokus sťažovateľa preniesť na dovolací súd zodpovednosť za pochybenie menovaného
advokáta, ktorý si nesplnil svoju povinnosť a nedostatky dovolania neodstránil.
15. Predseda najvyššieho súdu, poukazujúc na judikatúru ústavného súdu (sp. zn.
IV. ÚS 342/2018 a sp. zn. IV. ÚS 103/2019), zastáva názor, že v právnej veci sťažovateľa
neboli splnené podmienky dovolacieho konania vyžadované ustanovením § 429 CSP, preto
jediným dôsledkom bolo odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. e) CSP, a vzhľadom
na uvedené je toho názoru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv
sťažovateľa.
16. V súvislosti s doručovaním napadnutého uznesenia a argumentáciou sťažovateľa,
že bol v dovolacom konaní zastúpený i ďalším právnym zástupcom, advokátskou
kanceláriou BAK & PARTNERS, s. r. o., predseda najvyššieho súdu uvádza, že táto
skutočnosť bola pre posúdenie podmienok dovolacieho konania irelevantná, keďže
predmetná advokátska kancelária podala dovolanie (resp. doplnenie dovolania) až
po uplynutí lehoty na podanie dovolania (k tomu pozri bod 4 odôvodnenia napadnutého
uznesenia), a pre posúdenie, či boli splnené podmienky podľa § 429 CSP, je relevantné len
to, či v čase podania včasného dovolania bol sťažovateľ zastúpený advokátom, ktorý mal
jeho dovolanie spísať. Rovnako za nepodstatnú považuje predseda najvyššieho súdu
skutočnosť, že v priebehu dovolacieho konania bol advokát JUDr. Róbert Selvek
vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, keďže pre vydanie napadnutého uznesenia bolo
významné, len či bol menovaný advokát oprávnený na zastupovanie sťažovateľa
v dovolacom konaní v čase, keď dovolanie spísal. Za irelevantnú považoval predseda
najvyššieho súdu aj argumentáciu sťažovateľa, že zaplatil súdny poplatok za dovolanie
na základe výzvy vydanej súdom prvej inštancie. Ako už bolo uvedené, výlučne najvyšší
súd ako súd dovolací je oprávnený posúdiť, či sú splnené všetky podmienky
pre uskutočnenie dovolacieho prieskumu.
17. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa pochybenia najvyššieho súdu
pri doručovaní napadnutého uznesenia, bez potreby bližšieho odôvodňovania predseda
najvyššieho súdu uviedol, že predmetné uznesenie nedoručoval stranám sporu dovolací súd,
ale súd prvej inštancie.
18. V závere svojho vyjadrenia predseda najvyššieho súdu uviedol, že ústavnú
sťažnosť považuje za neopodstatnenú a navrhuje, aby jej ústavný súd nevyhovel. Zároveň
uviedol, že „netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania“.
19. Ústavný súd upovedomil podľa § 126 zákona o ústavnom súde obchodnú
spoločnosť Komerční banka, a. s., Na Příkopě 33, Praha 1, Česká republika, ako zúčastnenú
osobu v konaní pred ústavným súdom a žalobkyňu v konaní pred najvyšším súdom o prijatí
ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, zaslal jej sťažnosť a uznesenie o prijatí
sp. zn. II. ÚS 348/2020 z 27. augusta 2020 na prípadné vyjadrenie v lehote 10 dní
od doručenia upovedomenia. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.
20. Ústavný súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateľa vyjadrenie predsedu
najvyššieho súdu č. KP 3/2020-425, Nobs 94/2020 zo 17. septembra 2020 na vedomie
a prípadné zaujatie stanoviska a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na konaní
ústneho pojednávania. Právna zástupkyňa sťažovateľa k vyjadreniu predsedu najvyššieho
súdu zaujala stanovisko 9. októbra 2020, v ktorom uviedla, že sa nedá nesúhlasiť s tvrdením
najvyššieho súdu, že otázka splnenia procesných podmienok pre uskutočnenie dovolacieho
prieskumu je výlučne v jeho právomoci, avšak zdôraznila, že na druhej strane dovolací súd
musí pri posudzovaní, či dovolanie obsahuje zákonom stanovené podmienky, postupovať
v súlade so zákonnou úpravu. V opačnom prípade by išlo o svojvôľu dovolacieho súdu.
21. V súvislosti s posudzovaním plnomocenstva zo 16. júna 2015 najvyšším súdom
právna zástupkyňa sťažovateľa uvádza, že pozná rozhodnutie, na ktoré poukázal predseda
najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení, avšak „nevidí dôvod, prečo by malo podporovať
názor dovolacieho súdu, že vyššie uvedené plnomocenstvo nebolo udelené aj na dovolacie
konanie“. Uvedené plnomocenstvo bolo podľa jej názoru nepochybne udelené aj
na dovolacie konanie, keďže bolo udelené aj na podanie opravných prostriedkov, teda
všetkých opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov. Táto
skutočnosť vyplýva nielen z jeho samotného znenia, ale aj z právnej doktríny, resp. právnej
teórie.
22. Právna zástupkyňa sťažovateľa uvádza, že najvyšší súd sa vôbec nevyjadril k jej
argumentácii uplatnenej v ústavnej sťažnosti týkajúcej sa posudzovania plnomocenstva
z 22. júla 2019 a obmedzil sa na konštatovanie, že plnomocenstvo malo byť predložené
vo forme dokumentu vytvoreného zaručenou konverziou. Právna zástupkyňa sťažovateľa
preto zotrváva na svojom tvrdení, že predložiť plnomocenstvo v origináli, resp. vo forme
zaručenej elektronickej konverzie nevyplýva zo žiadneho platného právneho predpisu, a ak
bol najvyšší súd toho názoru, že plnomocenstvo je potrebné predložiť v origináli (resp.
vo forme dokumentu vytvoreného zaručenou konverziou), mal to sťažovateľovi vhodným
spôsobom oznámiť, čo sa však nestalo. Podľa právnej zástupkyne sťažovateľa nemožno
mať pochybnosti o udelení plnomocenstva z dôvodu, že „sťažovateľ nikdy žiadnym
spôsobom neprejavil svoj nesúhlas so spísaním dovolania, naopak sám uhradil súdny
poplatok za dovolanie, čo možno de facto považovať za prejav vôle smerujúci k podaniu
dovolania advokátom JUDr. Selvekom“.
23. Postup dovolacieho súdu v súvislosti s odmietnutím dovolania je podľa názoru
právnej zástupkyne sťažovateľa vyjadrením prílišného formalizmu, keď uvedené
plnomocenstvo (z 22. júla 2019) podľa jeho názoru nespĺňalo formálne náležitosti. Je však
nepochybné, že sťažovateľ vyjadril jasnú a jednoznačnú vôľu byť v dovolacom konaní
zastúpený advokátom JUDr. Selvekom.
24. S poukazom na uvedené postupoval najvyšší súd podľa právnej zástupkyne
sťažovateľa nesprávne, keď vyžadoval predloženie osobitného plnomocenstva
na zastupovanie sťažovateľa aj napriek tomu, že mu JUDr. Selvek ako právny zástupca
sťažovateľa spolu s dovolaním predložil riadne a platne udelené plnomocenstvo zo 16. júna
2015. Na základe uvedeného plnomocenstva mal najvyšší súd meritórne rozhodnúť.
Zároveň pri posudzovaní plnomocenstva z 22. júla 2019 v napadnutom uznesení dospel
k ústavne neakceptovateľnej aplikácii relevantných právnych noriem, čo v konečnom
dôsledku viedlo k tomu, že sťažovateľovi bola fakticky odňatá možnosť konať pred súdom
a domáhať sa ochrany jeho práv, s čím priamo súvisí porušenie práv sťažovateľa „na
spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.
25. V závere svojho stanoviska právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že netrvá
na ústnom pojednávaní ústavného súdu a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
26. Vzhľadom na zhodné oznámenia predsedu najvyššieho súdu a právnej
zástupkyne sťažovateľa, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie,
ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho
pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.
III.
Relevantná právna úprava
27. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
28. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
29. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
30. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
31. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
32. Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné dodania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným
súdom
33. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
34. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
35. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným
spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
36. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
37. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane
dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj
ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.
38. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší
súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
39. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
40. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,
pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu
rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
41. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základných práv a práva
označeného v bode 1 nesprávnym právnym posúdením podmienok dovolacieho konania
najvyšším súdom, ktorý aplikoval relevantné právne normy ústavne neakceptovateľným
spôsobom, formalisticky a v rozpore s ich zmyslom a účelom.
42. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že dovolací súd napadnutým
uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 447 písm. e) CSP pre nesplnenie
osobitnej podmienky dovolacieho konania, ustanovenej § 429 ods. 1 CSP.
43. Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že dovolanie
sťažovateľa, uskutočnené v elektronickej podobe, bolo doručené súdu prvej inštancie včas
a bolo autorizované tak, aby spĺňalo zákonné náležitosti riadneho podania. Z elektronickej
doručenky osvedčujúcej okolnosti podania dovolania jednoznačne vyplýva, že autorizáciu
dokumentu vykonal advokát JUDr. Róbert Selvek. Jeho súčasťou však nebolo
plnomocenstvo preukazujúce oprávnenie JUDr. Róberta Selveka konať v mene sťažovateľa
v dovolacom konaní. Keďže nevyhnutnosť právneho zastúpenia je jednou z procesných
podmienok dovolacieho konania, súd prvej inštancie (na základe pokynu najvyššieho súdu
z 10. júla 2019) pre vylúčenie akýkoľvek pochybností, či plná moc predložená súdu prvej
inštancie v základnom konaní (založená v súdnom spise na č. 1. 208) sa vzťahuje aj
na konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku, vyzval advokáta JUDr. Róberta Selveka,
aby predložil súdu plnú moc na zastupovanie sťažovateľa v dovolacom konaní. Dovolací
súd uviedol, že v prípade, keď splnomocniteľ v plnomocenstve udelenom splnomocnencovi
aspoň všeobecným spôsobom nevymedzí, že plnú moc udeľuje aj na konanie
o mimoriadnych opravných prostriedkoch, prípadne jednoznačne neurčí, že plnú moc
udeľuje na dovolacie konanie, iniciované podaním dovolania proti konkrétnemu
rozhodnutiu odvolacieho súdu, z takejto plnej moci nie je možné vyvodiť, že sa vzťahuje aj
na konanie pred dovolacím súdom (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Obdo 7/2017 z 31. mája 2017).
44. V ďalšej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol, že advokát
JUDr. Róbert Selvek podaním z 25. júla 2019 v podobe elektronického dokumentu
(mailom) doručil súdu prvej inštancie fotokópiu splnomocnenia, osvedčujúceho existenciu
právneho vzťahu zastúpenia medzi dovolateľom (splnomocniteľ) a právnym zástupcom
(splnomocnenec) v konaní pred dovolacím súdom. Keďže udelenie splnomocnenia je
jednostranným právnym úkonom, osvedčujúcim oprávnenie splnomocnenca (právneho
zástupcu) konať v mene splnomocniteľa (dovolateľa) v konaní pred dovolacím súdom, jeho
obligatórnou a neopomenuteľnou náležitosťou je podpis splnomocniteľa (dovolateľa), a to
buď v jeho originálnej podobe (ak sa splnomocnenie predkladá v origináli) alebo v podobe
platného zaručeného elektronického podpisu (ak sa splnomocnenie predkladá ako
elektronický dokument prostredníctvom elektronických prostriedkov). V prípade, že
splnomocnenie je prostredníctvom elektronických prostriedkov predložené iba vo fotokópii
bez platného zaručeného elektronického podpisu dovolateľa (splnomocniteľa), je
nevyhnutné predložiť potvrdenie o zaručenej elektronickej konverzii originálu tohto
splnomocnenia do elektronickej podoby (aplikovať ustanovenia zákona o e-Governmente)
alebo do 10 dní predložiť súdu originál tohto splnomocnenia (§ 125 ods. 2 CSP).
45. Dovolací súd, poukazujúc na ustanovenia § 23 ods. 4, § 23 ods. 5 písm. a) a § 35
ods. 1, 2 a 3 písm. a) zákona o e-Governmente, konštatoval, že v danom prípade bolo
elektronickými prostriedkami súdu prvej inštancie zaslané splnomocnenie udelené
dovolateľom právnemu zástupcovi iba vo fotokópii, síce s platným zaručeným
elektronickým podpisom advokáta JUDr. Róberta Selveka, avšak bez platného zaručeného
elektronického podpisu dovolateľa, ktorý uvedené splnomocnenie udelil, ako aj
bez potvrdenia o jeho zaručenej elektronickej konverzii a toto splnomocnenie nebolo do
10 dní od jeho doručenia doplnené ani predložením jeho originálu. Dovolací súd dospel
k záveru o absencii kvalifikovaného podpisu dovolateľa na ním udelenom splnomocnení
ako jeho obligatórnej náležitosti. Autorizácia splnomocnenia advokátom ako
splnomocnencom nie je postačujúca, pretože preukazuje len autenticitu splnomocnenca,
a teda skutočnosť, že advokát plnú moc prijal. V danom prípade dovolateľ nemá právnické
vzdelanie a nejde o dovolateľa uvedeného v ustanovení § 429 ods. 2 CSP. Dovolaním
napadnuté rozhodnutie obsahuje riadne poučenie odvolacieho súdu o náležitostiach
dovolania a potrebe zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní (§ 393 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 429 CSP). Preto najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 447
písm. e) CSP.
46. Ústavný súd si v súvislosti s námietkou sťažovateľa, týkajúcou sa posúdenia
plnomocenstva zo 16. júna 2015 dovolacím súdom, vyžiadal spis súdu prvej inštancie
sp. zn. 1 Cbi 66/2014, ktorého súčasťou je i predmetné plnomocenstvo. Z obsahu
plnomocenstva, udeleného sťažovateľom advokátovi JUDr. Róbertovi Selvekovi,
Němcovej 30, Košice, číslo licencie 5829, vyplýva, že sťažovateľ splnomocňuje
splnomocnenca, aby ho „zastupoval v konaní pred súdom v právnej veci..., vedenej na
Okresnom súde Prešov pod. sp. zn. 1 Cbi/66/2014“ a ďalej aby ho „obhajoval resp. vo
všetkých právnych veciach zastupoval, aby vykonával všetky úkony, prijímal doručované
písomnosti, podával návrhy a žiadosti, uzavieral zmiery, uznával uplatnené nároky, vzdával
sa nárokov, podával opravné prostriedky, vzdával sa ich, vymáhal nároky, plnenie nárokov
prijímal, ich plnenie potvrdzoval, to všetko i vtedy, keď je podľa právnych predpisov
potrebné osobitné splnomocnenie. Toto splnomocnenie dávam aj v rozsahu práv
a povinností podľa Občianskeho súdneho poriadku, zák. č. 71/1967 Zb. a exekučného
poriadku.“.
47. Ústavný súd si je vedomý, že v právnej teórii a praxi sa vyskytujú dva odlišné
názory na špecifikáciu plnomocenstva udeleného dovolateľom advokátovi v dovolacom
konaní. Prvý z týchto dvoch názorov vyžaduje striktné uvedenie priamo v texte plnej moci,
že ide o poverenie na zastupovanie v dovolacom konaní, resp. v konaní o mimoriadnych
opravných prostriedkoch. Tento názor je odôvodnený tvrdením jeho zástancov, že
plnomocenstvo udelené pre celé konanie podľa § 92 ods. 2 CSP zaniká právoplatnosťou
rozhodnutia.
48. Podľa druhého právneho názoru platí, že plnomocenstvo na „celé konanie“,
resp. plnomocenstvo udelené advokátovi oprávňuje splnomocnenca na všetky úkony
splnomocniteľa i po právoplatnosti rozhodnutia, pretože dovolacie konanie nepovažuje
za samostatné konanie, ale za súčasť konania ako celku. Argumentov svedčiacich
v prospech tvrdenia, že dovolacie konanie je súčasťou konania vo veci ako celku, je
niekoľko, pričom medzi najrelevantnejšie možno zaradiť delenie civilného sporového
konania právnou teóriou na konanie základné (nachádzacie) a vykonávacie; základné
konanie sa ďalej delí na konanie prvoinštančné a opravné, pričom dovolacie konanie je
konaním opravným, pretože jeho cieľom je dosiahnuť opravu napadnutého rozhodnutia.
Ďalší argument prináša, naopak, súdna prax a súvisí s rozhodovaním o náhrade trov
konania. Ak by sa dovolacie konanie chápalo ako samostatné konanie, ktoré nesúvisí
s predchádzajúcim konaním, bol by povinný rozhodnúť o trovách dovolacieho konania
najvyšší súd i v prípade, ak by vec vrátil súdu nižšej inštancie. Taktiež právna úprava
poplatku za dovolanie je nastavená tak, že vo veciach poplatku za dovolanie rozhoduje súd
prvej inštancie, na účet ktorého sa uvedený poplatok i platí. Za ďalší argument v prospech
„celistvosti“ prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho konania považuje ústavný súd
názor, vychádzajúci zo znenia § 92 ods. 2 CSP, podľa ktorého splnomocnenie udelené
na celé konanie a splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť. Zástupca,
ktorému bolo také splnomocnenie udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže
v konaní urobiť strana. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že plnomocenstvo zaniká odvolaním
zo strany splnomocniteľa alebo výpoveďou zo strany zástupcu, nezaniká právoplatnosťou
rozhodnutia súdu. Majúc na zreteli účel základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu,
ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti, ústavný súd si osvojil právny názor
o celistvosti súdneho konania, ktorého súčasťou sú aj opravné konania, a teda i dovolacie
konania.
49. Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom
štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu
(II. ÚS 171/05). V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu judikatúru,
týkajúcu sa interpretácie právnych predpisov, podľa ktorej ako ústavne nesúladné
(porušujúce základné práva sťažovateľa) hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov,
v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08,
IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd
Českej republiky napr. III. ÚS 150/99). Ústavný súd už tiež vyslovil, že k výkladu právnych
predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani
v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu
a účelu zákona (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010).
50. Ústavný súd poukazuje na to, že plnomocenstvo zo 16. júna 2015 je
plnomocenstvom udeleným advokátovi, a hoci nie je špecifikované výslovne aj
na dovolacie konanie, expressis verbis sa v ňom uvádza, že splnomocniteľ zmocňuje
splnomocnenca okrem iného i na „podávanie opravných prostriedkov“, a „to všetko i vtedy,
keď je podľa právnych predpisov potrebné osobitné splnomocnenie“. Za ústavne udržateľný
považuje ústavný súd taký výklad, podľa ktorého pojem opravné prostriedky zhŕňa tak
riadne, ako i mimoriadne opravné prostriedky, medzi ktoré nepochybne radíme i dovolanie.
Opačný výklad by podľa názoru ústavného súdu hraničil s právnym formalizmom na úkor
ochrany práv sporových strán, poskytovanej všeobecnými súdmi. V súlade s už uvedeným
dospel ústavný súd k záveru, že plnomocenstvo zo 16. júna 2015 zodpovedá požiadavkám
riadne udeleného plnomocenstva sťažovateľom advokátovi i na zastupovanie v dovolacom
konaní, bolo udelené platne, nebolo odvolané sťažovateľom ani vypovedané advokátom.
Úmysel dať sa v dovolacom konaní zastúpiť menovaným advokátom napokon vyplýva
i z konania dovolateľa, ktorý zaplatil osobne poplatok za podanie dovolania. Podľa názoru
ústavného súdu je právne posúdenie predmetného plnomocenstva dovolacím súdom
v okolnostiach posudzovanej veci nesprávne, ústavne neakceptovateľné, pretože
nezodpovedá požiadavkám materiálnej ochrany zákonnosti v takom rozsahu, aby bola
strane sporu zaručená spravodlivá ochrana jej práv.
51. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, týkajúcou sa postupu dovolacieho súdu,
ktorý z dôvodu odstránenia pochybností, čo sa týka plnomocenstva zo 16. júna 2015, vyzval
advokáta JUDr. Selveka (prostredníctvom súdu prvej inštancie) na predloženie osobitného
plnomocenstva na dovolacie konanie, ústavný súd uvádza, že vo všeobecnosti ide o bežný
procesný postup, sledujúci cieľ napraviť odstrániteľný nedostatok podmienky konania,
spočívajúci v nedostatkoch udelenej, resp. súdu predloženej plnej moci. O takýto prípad
však v posudzovanej veci vzhľadom na už uvedený právny názor ústavného súdu nešlo.
52. V ďalšej časti svojho prieskumu sa ústavný súd zameral na posúdenie
plnomocenstva z 22. júla 2019, na ktoré dovolací súd neprihliadal v dôsledku jeho
formálnych nedostatkov. Z vyžiadaného spisového materiálu, poskytnutého prvoinštančným
súdom, ústavný súd zistil, že plnomocenstvo z 22. júla 2019 bolo súdu prvej inštancie
doručené elektronicky – mailom 25. júla 2019, ktorý bol podpísaný zaručeným
elektronickým podpisom advokáta JUDr. Selveka. Keďže jeho obsah nebol najvyšším
súdom spochybnený, zameral sa ústavný súd na posúdenie jeho formálnych náležitostí.
Pri posudzovaní formálnych náležitostí je dôležité si ujasniť, o aký druh podania v danom
prípade ide, pretože právna úprava logicky kladie vyššie požiadavky na podania vo veci
samej (demonštratívne uvedené v § 123 CSP) ako na iné podania, ktoré nie sú podaniami
vo veci samej.
53. Formu splnomocnenia ustanovuje § 92 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva, že
splnomocnenie musí mať písomnú formu. Táto písomná forma môže mať listinnú, alebo
elektronickú podobu. Právna teória a prax sa zhoduje v názore, že na elektronickú podobu
písomného splnomocnenia sa analogicky aplikujú pravidlá pre elektronickú podobu podaní
vo veci samej v zmysle § 125 ods. 2 CSP, čo považuje ústavný súd vzhľadom na význam
a procesné účinky zastúpenia za opodstatnenú požiadavku (sp. zn. IV. ÚS 342/2018
a sp. zn. IV. ÚS 103/2019).
54. Z § 125 ods. 2 CSP vyplýva, že podanie vo veci samej, urobené v elektronickej
podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu, treba dodatočne doručiť v listinnej
podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva.
55. Ústavný súd zastáva názor, že splnomocnenie sťažovateľa z 22. júla 2019
doručené súdu prvej inštancie mailom 25. júla 2019 nespĺňalo formálne náležitosti a nebolo
v dodatočnej lehote doručené v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované
podľa osobitného predpisu (predovšetkým ustanovenia § 23 ods. 5, § 35 a § 36 ods. 3
zákona o e-Governmente). K argumentácii sťažovateľa a k jeho právnemu názoru je
potrebné dodať, že otázka spôsobu autorizácie splnomocnenia je zodpovedaná ustáleným
spôsobom, a to aj v judikatúre ústavného súdu (napr. I. ÚS 353/2018, III. ÚS 271/2018,
I. ÚS 180/2019). Námietky sťažovateľa v súvislosti s nesprávnym výkladom relevantných
právnych ustanovení vo vzťahu k posudzovaniu formálnych náležitostí splnomocnenia
z 22. júla 2019 preto považuje ústavný súd za neopodstatnené. Výklad aplikovaných
právnych noriem dovolacím súdom pokladá ústavný súd síce za rigidný, ale za ústavne
konformný, nepopierajúci ich účel a význam.
56. V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľa, spočívajúcou v nesprávnom
procesnom postupe dovolacieho súdu, ktorý doručil napadnuté uznesenie priamo
sťažovateľovi, ústavný súd poznamenáva, že medzi namietaným porušením označených
práv sťažovateľa a postupom dovolacieho súdu nie je príčinná súvislosť, keďže doručovanie
písomného vyhotovenia napadnutého uznesenia realizoval súd prvej inštancie. Vzhľadom
na uvedený nedostatok príčinnej súvislosti považuje ústavný súd túto námietku sťažovateľa
za zjavne neopodstatnenú.
57. Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že za dôvodnú považoval
výlučne námietku sťažovateľa súvisiacu s posudzovaním splnomocnenia sťažovateľa
zo 16. júna 2015, pričom z už uvedených záverov ústavného súdu vyplýva, že výklad
relevantnej právnej úpravy najvyšším súdom je v tomto prípade celkom zjavne
formalistický a ústavne neakceptovateľný, pretože nezodpovedá požiadavkám materiálnej
ochrany zákonnosti v takom rozsahu, aby bola strane sporu zaručená spravodlivá ochrana
jej práv.
58. V dôsledku uvedeného nedostatku poskytnutej súdnej ochrany zo strany
najvyššieho súdu, ktorá nezodpovedá právu sťažovateľa na ústavne konformný výklad
a aplikáciu zákonných noriem v jeho právnej veci ako významných súčastí práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces, ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).
59. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že
predmetný článok ústavy upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán
verejnej správy. Ide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava
rozhodnutia verejnej správy, ako o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je
v skutočnosti priznané už v čl. 46 ods. 1 ústavy. V okolnostiach posudzovanej veci ústavný
súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je výsledkom preskúmania,
resp. nepreskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy súdnou mocou, preto nevidí
príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 46 ods. 2 ústavy a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd tejto časti ústavnej
sťažnosti nevyhovel (výrok 4 tohto nálezu).
60. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 133 ods. 2 a 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli
porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie,
môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
61. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu (predovšetkým dôvody
uvedené v bodoch 47 až 50), bolo pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť
aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vrátil
mu vec na ďalšie konanie (výrok 2 tohto nálezu).
62. Pri rozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľa bude povinnosťou
najvyššieho súdu náležite posúdiť splnenie podmienok pre uskutočnenie dovolacieho
konania, relevantné právne ustanovenia vyložiť ústavne konformným spôsobom, a následne
jasne a zrozumiteľne odôvodniť právne závery, ku ktorým dospel a na ktorých založil svoje
rozhodnutie.
63. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V.
Náhrada trov konania
64. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
65. Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré
mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnou zástupkyňou.
66. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho
spisu. Pri určovaní odmeny za dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu
zastupovania a podanie ústavnej sťažnosti, vychádzal z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 €,
keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych
služieb za rok 2020 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 177 €. Takto
stanovená odmena spolu s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje
sumu 187,62 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2020, čo za dva úkony predstavuje sumu
375,24 €. Uvedená suma bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % podľa § 18
ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov. Pokiaľ ide o ďalší úkon právnej služby – vyjadrenie k stanovisku
najvyššieho súdu zo 17. septembra 2020, ústavný súd konštatuje, že neobsahuje nové, resp.
ústavnoprávne relevantné skutočnosti, ktoré by neboli obsiahnuté v samotnej ústavnej
sťažnosti, preto odmenu za uvedený úkon nepriznal. Ústavný súd teda priznal úspešnému
sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 450,29 € (výrok 3 tohto nálezu).
67. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť dňom jeho doručenia
poslednému z účastníkov konania pred ústavným súdom (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom
súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu