Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 348/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-75

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného advokátskou

kanceláriou BAK & PARTNERS s. r. o., Panská 14, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Peter Bak, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. januára 2020 a takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. januára 2020 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. januára 2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 450,29 €

(slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátskej kancelárie

BAK & PARTNERS s. r. o., Panská 14, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -42 z 27. augusta 2020 prijal podľa

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“) na ďalšie konanie

ústavnú sťažnosť , , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. januára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako jeden

zo žalovaných stranou sporu v konaní o určenie právneho dôvodu, výšky a poradia

pohľadávky vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn.

zo 14. marca 2016, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 26. apríla 2018 prvoinštančný

rozsudok potvrdil a rozhodol i o náhrade trov odvolacieho konania. Sťažovateľ podal

prostredníctvom svojho vtedajšieho právneho zástupcu proti tomuto rozsudku odvolacieho

súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol z dôvodu nesplnenia

osobitnej procesnej podmienky, pretože dospel k záveru, že sťažovateľ nebol v dovolacom

konaní zastúpený advokátom.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že najvyšší súd si pre vylúčenie

pochybností, ktoré vznikli v súvislosti s plnomocenstvom udeleným sťažovateľom

JUDr. Selvekovi 16. júna 2015, vyžiadal od JUDr. Selveka predloženie ďalšieho

plnomocenstva na zastupovanie sťažovateľa v dovolacom konaní. Plnomocenstvo udelené

sťažovateľom 22. júla 2019 predložil JUDr. Selvek najvyššiemu súdu vo forme

elektronického dokumentu podpísaného jeho zaručeným elektronickým podpisom ako

advokát. Najvyšší súd ani jedno z predložených plnomocenstiev nepovažoval

za plnomocenstvo, ktoré by preukazovalo existenciu jeho udelenia zo strany splnomocniteľa

(sťažovateľa), resp. oprávnenie JUDr. Selveka na zastupovanie sťažovateľa v dovolacom

konaní. Nedostatok procesnej podmienky dovolacieho konania odôvodnil najvyšší súd tým,

že plnomocenstvo z 22. júla 2019 nespĺňalo formálne požiadavky týkajúce sa formy jeho

predloženia súdu.

4. Sťažovateľ poukazuje na to, že plnomocenstvo udelené JUDr. Selvekovi 16. júna

2015 bolo udelené platne, nebolo sťažovateľom odvolané ani advokátom vypovedané a bolo

v ňom doslovne uvedené, že sťažovateľ splnomocňuje advokáta okrem iného, „aby podával

opravné prostriedky“, pričom nie je bližšie špecifikované, že by malo ísť len o riadne

opravné prostriedky. Podľa názoru sťažovateľa „ak najvyšší súd nepovažoval

plnomocenstvo zo 16. júna 2015 za dostatočné pre dovolacie konanie, mal dovolanie

v zmysle ust. odmietnuť použijúc pri tom ust. .“

Najvyšší súd však v konaní pokračoval a vyžiadal si predloženie osobitného plnomocenstva,

ktoré mu JUDr. Selvek následne 25. júla 2019 doručil, z čoho vyplýva jednoznačná vôľa

sťažovateľa nechať sa JUDr. Selvekom v dovolacom konaní zastúpiť.

5. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že plnomocenstvo z 22. júla

2019 doručil JUDr. Selvek okresnému súdu prostredníctvom mailu v elektronickej verzii

so zaručeným elektronickým podpisom advokáta. Najvyšší súd argumentačne spochybnil

formu predloženého plnomocenstva, žiadnym spôsobom nenamietal jeho obsah. Sťažovateľ

zastáva názor, že povinnosť predložiť plnomocenstvo v súdnom konaní v jeho origináli,

so zaručeným elektronickým podpisom splnomocniteľa, prípadne vo forme dokumentu

vytvoreného zaručenou konverziou nevyplýva zo žiadneho platného právneho predpisu. Ak

považoval najvyšší súd v dovolacom konaní za potrebné predloženie plnomocenstva

v origináli, mal na to sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu vyzvať.

6. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na ustanovenie § 125 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

ktoré upravuje formu, ktorú musí spĺňať podanie adresované súdu vo veci samej, pričom

podľa názoru sťažovateľa autorizáciu príloh podania vo veci

samej nevyžaduje. Osobitným predpisom, na ktorý odkazuje, je zákon

č. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších

predpisov. Všeobecnú úpravu týkajúcu sa predkladania príloh podania v elektronickej

podobe predstavuje § 25 ods. 3 tohto zákona, pričom za lex specialis možno podľa názoru

sťažovateľa považovať o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorý jasne

vymedzuje, že prílohy podania nepodliehajú povinnosti ich autorizácie. Sťažovateľ uvádza,

že najvyšší súd poprel účel a význam aplikovaných zákonných ustanovení, keď

nerešpektoval vzájomný vzťah zákona o e-Governmente a zákona o súdoch.

7. Sťažovateľ zdôrazňuje, že jeho úmysel dať sa zastupovať JUDr. Selvekom

v dovolacom konaní nepochybne vyplýva i z toho, že osobne uhradil poplatok za podanie

dovolania.

8. Ďalšie porušenie svojich označených základných práv podľa a práva podľa

dohovoru vidí sťažovateľ v postupe najvyššieho súdu, ktorý mu priamo doručoval

napadnuté uznesenie napriek tomu, že sťažovateľ bol počas dovolacieho konania, teda

i po vyčiarknutí JUDr. Selveka zo zoznamu advokátov (8. novembra 2019) zastúpený

ďalším právnym zástupcom, advokátskou kanceláriou BAK & PARTNERS s. r. o.

9. Podľa názoru sťažovateľa nesprávnym právnym posúdení veci, nesprávnou

aplikáciou právnych predpisov „a najmä nezohľadnením vzájomného vzťahu Zákona

o súdoch a Zákona o e-Governmente ako zákona lex specialis a lex generalis“ došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa a 2 a práva podľa

dohovoru, a preto navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho označených

základných práv podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal

sťažovateľovi náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenia účastníkov konania

10. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu

najvyššieho súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby oznámil, či

trvá na ústnom pojednávaní vo veci. Najvyššiemu súdu doručil i uznesenie o prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie č. k. -42 z 27. augusta 2020.

11. Predseda najvyššieho súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril podaním

č. KP 3/2020-425, Nobs 94/2020 zo 17. septembra 2020. Predseda najvyššieho súdu

vo svojom vyjadrení zdôraznil, že do výlučnej právomoci najvyššieho súdu patrí rozhodnúť

o tom, či sú splnené zákonom určené podmienky pre uskutočnenie dovolacieho prieskumu.

Predseda najvyššieho súdu ďalej uviedol, že v mene sťažovateľa podal 3. septembra 2018

elektronickými prostriedkami dovolanie advokát JUDr. Róbert Selvek, pričom

z plnomocenstva zo 16. júna 2015 udeleného sťažovateľom menovanému advokátovi

nevyplývalo, že by advokáta splnomocňovalo aj na zastupovanie v dovolacom konaní, preto

najvyšší súd prípisom sp. zn. z 10. júla 2019 vrátil súdny spis súdu prvej

inštancie ako predčasne predložený s tým, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vyzvať

advokáta JUDr. Róberta Selveka na predloženie plnej moci udelenej sťažovateľom

na zastupovanie v dovolacom konaní. Predmetný postup, keď bol sťažovateľovi vytvorený

priestor na odstránenie zistených nedostatkov (resp. pochybností o splnení podmienky

zastúpenia) a nedošlo k automatickému odmietnutiu dovolania najvyšším súdom – je plne

súladný s judikatúrou ústavného súdu (k tomu pozri napr. nález sp. zn.

z 11. februára 2020) a bolo len na sťažovateľovi, či zistené nedostatky odstráni alebo nie.

12. Za významné považoval predseda najvyššieho súdu i to, že senát 5 O poukázal aj

na skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorom vyslovil právny názor, že „pokiaľ

splnomocniteľ v plnomocenstve udelenom splnomocnencovi aspoň všeobecným spôsobom

nevymedzí, že plnú moc udeľuje aj na konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch,

pripadne jednoznačne neurčí, že plnú moc udeľuje aj na konanie o mimoriadnych

opravných prostriedkoch, prípadne jednoznačne neurči, že plnú moc udeľuje na dovolacie

konanie iniciované podaním dovolania proti konkrétnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu,

z takejto plnej moci nie je možné dovodiť, že sa vzťahuje aj na konanie pred dovolacím

súdom“ (k tomu pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2017,

bod 11), a tiež uviedol, že dovolacie konanie ako konanie o mimoriadnom opravnom

prostriedku je čiastočne samostatným konaním odlišným od konania na súdoch prvej

a druhej inštancie, čo možno „podporne vyvodiť aj z judikátu č. R 74/2018“.

13. Podľa názoru predsedu najvyššieho súdu príslušný senát postupoval správne, keď

uložil súdu prvej inštancie povinnosť, aby vyzval dovolateľa na predloženie splnomocnenia

na zastupovanie v dovolacom konaní, ktoré by preukazovalo, že sťažovateľ splnomocnil

advokáta JUDr. Róberta Selveka na zastupovanie v dovolacom konaní.

14. V súvislosti s plnomocenstvom doručeným najvyššiemu súdu 25. júla 2019

predseda najvyššieho súdu uviedol, že predmetné elektronické podanie bolo autorizované

advokátom, avšak bez toho, aby došlo ku konverzii prílohy (splnomocnenia) z listinnej

podoby do podoby elektronickej. Uvádza, že udelenie splnomocnenia je jednostranným

právnym úkonom osvedčujúcim oprávnenie splnomocnenca konať v mene splnomocniteľa

v konaní pred dovolacím súdom, jeho obligatórnou a neopomenuteľnou náležitosťou je

podpis splnomocniteľa. Pokiaľ je splnomocnenie predložené súdu elektronicky, je

nevyhnuté predložiť potvrdenie o zaručenej elektronickej konverzii originálu tohto

splnomocnenia do elektronickej podoby (aplikovať ustanovenia zákona o e-Governmente),

pokiaľ samotné podanie neautorizoval kvalifikovaným elektronickým podpisom aj samotný

dovolateľ (t. j. sťažovateľ). Predseda najvyššieho súdu považuje podanie ústavnej sťažnosti

za pokus sťažovateľa preniesť na dovolací súd zodpovednosť za pochybenie menovaného

advokáta, ktorý si nesplnil svoju povinnosť a nedostatky dovolania neodstránil.

15. Predseda najvyššieho súdu, poukazujúc na judikatúru ústavného súdu (sp. zn.

a sp. zn. ), zastáva názor, že v právnej veci sťažovateľa

neboli splnené podmienky dovolacieho konania vyžadované ustanovením , preto

jediným dôsledkom bolo odmietnutie dovolania podľa , a vzhľadom

na uvedené je toho názoru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv

sťažovateľa.

16. V súvislosti s doručovaním napadnutého uznesenia a argumentáciou sťažovateľa,

že bol v dovolacom konaní zastúpený i ďalším právnym zástupcom, advokátskou

kanceláriou BAK & PARTNERS, s. r. o., predseda najvyššieho súdu uvádza, že táto

skutočnosť bola pre posúdenie podmienok dovolacieho konania irelevantná, keďže

predmetná advokátska kancelária podala dovolanie (resp. doplnenie dovolania) až

po uplynutí lehoty na podanie dovolania (k tomu pozri bod 4 odôvodnenia napadnutého

uznesenia), a pre posúdenie, či boli splnené podmienky podľa , je relevantné len

to, či v čase podania včasného dovolania bol sťažovateľ zastúpený advokátom, ktorý mal

jeho dovolanie spísať. Rovnako za nepodstatnú považuje predseda najvyššieho súdu

skutočnosť, že v priebehu dovolacieho konania bol advokát JUDr. Róbert Selvek

vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, keďže pre vydanie napadnutého uznesenia bolo

významné, len či bol menovaný advokát oprávnený na zastupovanie sťažovateľa

v dovolacom konaní v čase, keď dovolanie spísal. Za irelevantnú považoval predseda

najvyššieho súdu aj argumentáciu sťažovateľa, že zaplatil súdny poplatok za dovolanie

na základe výzvy vydanej súdom prvej inštancie. Ako už bolo uvedené, výlučne najvyšší

súd ako súd dovolací je oprávnený posúdiť, či sú splnené všetky podmienky

pre uskutočnenie dovolacieho prieskumu.

17. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa pochybenia najvyššieho súdu

pri doručovaní napadnutého uznesenia, bez potreby bližšieho odôvodňovania predseda

najvyššieho súdu uviedol, že predmetné uznesenie nedoručoval stranám sporu dovolací súd,

ale súd prvej inštancie.

18. V závere svojho vyjadrenia predseda najvyššieho súdu uviedol, že ústavnú

sťažnosť považuje za neopodstatnenú a navrhuje, aby jej ústavný súd nevyhovel. Zároveň

uviedol, že „netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania“.

19. Ústavný súd upovedomil podľa obchodnú

spoločnosť Komerční banka, a. s., Na Příkopě 33, Praha 1, Česká republika, ako zúčastnenú

osobu v konaní pred ústavným súdom a žalobkyňu v konaní pred najvyšším súdom o prijatí

ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, zaslal jej sťažnosť a uznesenie o prijatí

sp. zn. z 27. augusta 2020 na prípadné vyjadrenie v lehote 10 dní

od doručenia upovedomenia. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.

20. Ústavný súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateľa vyjadrenie predsedu

najvyššieho súdu č. KP 3/2020-425, Nobs 94/2020 zo 17. septembra 2020 na vedomie

a prípadné zaujatie stanoviska a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na konaní

ústneho pojednávania. Právna zástupkyňa sťažovateľa k vyjadreniu predsedu najvyššieho

súdu zaujala stanovisko 9. októbra 2020, v ktorom uviedla, že sa nedá nesúhlasiť s tvrdením

najvyššieho súdu, že otázka splnenia procesných podmienok pre uskutočnenie dovolacieho

prieskumu je výlučne v jeho právomoci, avšak zdôraznila, že na druhej strane dovolací súd

musí pri posudzovaní, či dovolanie obsahuje zákonom stanovené podmienky, postupovať

v súlade so zákonnou úpravu. V opačnom prípade by išlo o svojvôľu dovolacieho súdu.

21. V súvislosti s posudzovaním plnomocenstva zo 16. júna 2015 najvyšším súdom

právna zástupkyňa sťažovateľa uvádza, že pozná rozhodnutie, na ktoré poukázal predseda

najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení, avšak „nevidí dôvod, prečo by malo podporovať

názor dovolacieho súdu, že vyššie uvedené plnomocenstvo nebolo udelené aj na dovolacie

konanie“. Uvedené plnomocenstvo bolo podľa jej názoru nepochybne udelené aj

na dovolacie konanie, keďže bolo udelené aj na podanie opravných prostriedkov, teda

všetkých opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov. Táto

skutočnosť vyplýva nielen z jeho samotného znenia, ale aj z právnej doktríny, resp. právnej

teórie.

22. Právna zástupkyňa sťažovateľa uvádza, že najvyšší súd sa vôbec nevyjadril k jej

argumentácii uplatnenej v ústavnej sťažnosti týkajúcej sa posudzovania plnomocenstva

z 22. júla 2019 a obmedzil sa na konštatovanie, že plnomocenstvo malo byť predložené

vo forme dokumentu vytvoreného zaručenou konverziou. Právna zástupkyňa sťažovateľa

preto zotrváva na svojom tvrdení, že predložiť plnomocenstvo v origináli, resp. vo forme

zaručenej elektronickej konverzie nevyplýva zo žiadneho platného právneho predpisu, a ak

bol najvyšší súd toho názoru, že plnomocenstvo je potrebné predložiť v origináli (resp.

vo forme dokumentu vytvoreného zaručenou konverziou), mal to sťažovateľovi vhodným

spôsobom oznámiť, čo sa však nestalo. Podľa právnej zástupkyne sťažovateľa nemožno

mať pochybnosti o udelení plnomocenstva z dôvodu, že „sťažovateľ nikdy žiadnym

spôsobom neprejavil svoj nesúhlas so spísaním dovolania, naopak sám uhradil súdny

poplatok za dovolanie, čo možno de facto považovať za prejav vôle smerujúci k podaniu

dovolania advokátom JUDr. Selvekom“.

23. Postup dovolacieho súdu v súvislosti s odmietnutím dovolania je podľa názoru

právnej zástupkyne sťažovateľa vyjadrením prílišného formalizmu, keď uvedené

plnomocenstvo (z 22. júla 2019) podľa jeho názoru nespĺňalo formálne náležitosti. Je však

nepochybné, že sťažovateľ vyjadril jasnú a jednoznačnú vôľu byť v dovolacom konaní

zastúpený advokátom JUDr. Selvekom.

24. S poukazom na uvedené postupoval najvyšší súd podľa právnej zástupkyne

sťažovateľa nesprávne, keď vyžadoval predloženie osobitného plnomocenstva

na zastupovanie sťažovateľa aj napriek tomu, že mu JUDr. Selvek ako právny zástupca

sťažovateľa spolu s dovolaním predložil riadne a platne udelené plnomocenstvo zo 16. júna

2015. Na základe uvedeného plnomocenstva mal najvyšší súd meritórne rozhodnúť.

Zároveň pri posudzovaní plnomocenstva z 22. júla 2019 v napadnutom uznesení dospel

k ústavne neakceptovateľnej aplikácii relevantných právnych noriem, čo v konečnom

dôsledku viedlo k tomu, že sťažovateľovi bola fakticky odňatá možnosť konať pred súdom

a domáhať sa ochrany jeho práv, s čím priamo súvisí porušenie práv sťažovateľa „na

spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 “.

25. V závere svojho stanoviska právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že netrvá

na ústnom pojednávaní ústavného súdu a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

26. Vzhľadom na zhodné oznámenia predsedu najvyššieho súdu a právnej

zástupkyne sťažovateľa, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie,

ústavný súd v súlade s upustil od ústneho

pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

III.

Relevantná právna úprava

27. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

28. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

29. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

30. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

31. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

32. Podľa dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné dodania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným

súdom

33. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

34. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

35. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

36. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

37. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane

dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj

ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.

38. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

39. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. ,

, , ).

40. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu

rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v

(, , , ).

41. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základných práv a práva

označeného v bode 1 nesprávnym právnym posúdením podmienok dovolacieho konania

najvyšším súdom, ktorý aplikoval relevantné právne normy ústavne neakceptovateľným

spôsobom, formalisticky a v rozpore s ich zmyslom a účelom.

42. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že dovolací súd napadnutým

uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa podľa pre nesplnenie

osobitnej podmienky dovolacieho konania, ustanovenej .

43. Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že dovolanie

sťažovateľa, uskutočnené v elektronickej podobe, bolo doručené súdu prvej inštancie včas

a bolo autorizované tak, aby spĺňalo zákonné náležitosti riadneho podania. Z elektronickej

doručenky osvedčujúcej okolnosti podania dovolania jednoznačne vyplýva, že autorizáciu

dokumentu vykonal advokát JUDr. Róbert Selvek. Jeho súčasťou však nebolo

plnomocenstvo preukazujúce oprávnenie JUDr. Róberta Selveka konať v mene sťažovateľa

v dovolacom konaní. Keďže nevyhnutnosť právneho zastúpenia je jednou z procesných

podmienok dovolacieho konania, súd prvej inštancie (na základe pokynu najvyššieho súdu

z 10. júla 2019) pre vylúčenie akýkoľvek pochybností, či plná moc predložená súdu prvej

inštancie v základnom konaní (založená v súdnom spise na č. 1. 208) sa vzťahuje aj

na konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku, vyzval advokáta JUDr. Róberta Selveka,

aby predložil súdu plnú moc na zastupovanie sťažovateľa v dovolacom konaní. Dovolací

súd uviedol, že v prípade, keď splnomocniteľ v plnomocenstve udelenom splnomocnencovi

aspoň všeobecným spôsobom nevymedzí, že plnú moc udeľuje aj na konanie

o mimoriadnych opravných prostriedkoch, prípadne jednoznačne neurčí, že plnú moc

udeľuje na dovolacie konanie, iniciované podaním dovolania proti konkrétnemu

rozhodnutiu odvolacieho súdu, z takejto plnej moci nie je možné vyvodiť, že sa vzťahuje aj

na konanie pred dovolacím súdom (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. mája 2017).

44. V ďalšej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol, že advokát

JUDr. Róbert Selvek podaním z 25. júla 2019 v podobe elektronického dokumentu

(mailom) doručil súdu prvej inštancie fotokópiu splnomocnenia, osvedčujúceho existenciu

právneho vzťahu zastúpenia medzi dovolateľom (splnomocniteľ) a právnym zástupcom

(splnomocnenec) v konaní pred dovolacím súdom. Keďže udelenie splnomocnenia je

jednostranným právnym úkonom, osvedčujúcim oprávnenie splnomocnenca (právneho

zástupcu) konať v mene splnomocniteľa (dovolateľa) v konaní pred dovolacím súdom, jeho

obligatórnou a neopomenuteľnou náležitosťou je podpis splnomocniteľa (dovolateľa), a to

buď v jeho originálnej podobe (ak sa splnomocnenie predkladá v origináli) alebo v podobe

platného zaručeného elektronického podpisu (ak sa splnomocnenie predkladá ako

elektronický dokument prostredníctvom elektronických prostriedkov). V prípade, že

splnomocnenie je prostredníctvom elektronických prostriedkov predložené iba vo fotokópii

bez platného zaručeného elektronického podpisu dovolateľa (splnomocniteľa), je

nevyhnutné predložiť potvrdenie o zaručenej elektronickej konverzii originálu tohto

splnomocnenia do elektronickej podoby (aplikovať ustanovenia zákona o e-Governmente)

alebo do 10 dní predložiť súdu originál tohto splnomocnenia ( ).

45. Dovolací súd, poukazujúc na ustanovenia § 23 ods. 4, § 23 ods. 5 písm. a) a § 35

ods. 1, 2 a 3 písm. a) zákona o e-Governmente, konštatoval, že v danom prípade bolo

elektronickými prostriedkami súdu prvej inštancie zaslané splnomocnenie udelené

dovolateľom právnemu zástupcovi iba vo fotokópii, síce s platným zaručeným

elektronickým podpisom advokáta JUDr. Róberta Selveka, avšak bez platného zaručeného

elektronického podpisu dovolateľa, ktorý uvedené splnomocnenie udelil, ako aj

bez potvrdenia o jeho zaručenej elektronickej konverzii a toto splnomocnenie nebolo do

10 dní od jeho doručenia doplnené ani predložením jeho originálu. Dovolací súd dospel

k záveru o absencii kvalifikovaného podpisu dovolateľa na ním udelenom splnomocnení

ako jeho obligatórnej náležitosti. Autorizácia splnomocnenia advokátom ako

splnomocnencom nie je postačujúca, pretože preukazuje len autenticitu splnomocnenca,

a teda skutočnosť, že advokát plnú moc prijal. V danom prípade dovolateľ nemá právnické

vzdelanie a nejde o dovolateľa uvedeného v ustanovení . Dovolaním

napadnuté rozhodnutie obsahuje riadne poučenie odvolacieho súdu o náležitostiach

dovolania a potrebe zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní ( v spojení

s ustanovením ). Preto najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa

písm. e) .

46. Ústavný súd si v súvislosti s námietkou sťažovateľa, týkajúcou sa posúdenia

plnomocenstva zo 16. júna 2015 dovolacím súdom, vyžiadal spis súdu prvej inštancie

sp. zn. , ktorého súčasťou je i predmetné plnomocenstvo. Z obsahu

plnomocenstva, udeleného sťažovateľom advokátovi JUDr. Róbertovi Selvekovi,

Němcovej 30, Košice, číslo licencie 5829, vyplýva, že sťažovateľ splnomocňuje

splnomocnenca, aby ho „zastupoval v konaní pred súdom v právnej veci..., vedenej na

Okresnom súde Prešov pod. sp. zn. “ a ďalej aby ho „obhajoval resp. vo

všetkých právnych veciach zastupoval, aby vykonával všetky úkony, prijímal doručované

písomnosti, podával návrhy a žiadosti, uzavieral zmiery, uznával uplatnené nároky, vzdával

sa nárokov, podával opravné prostriedky, vzdával sa ich, vymáhal nároky, plnenie nárokov

prijímal, ich plnenie potvrdzoval, to všetko i vtedy, keď je podľa právnych predpisov

potrebné osobitné splnomocnenie. Toto splnomocnenie dávam aj v rozsahu práv

a povinností podľa , a exekučného

poriadku.“.

47. Ústavný súd si je vedomý, že v právnej teórii a praxi sa vyskytujú dva odlišné

názory na špecifikáciu plnomocenstva udeleného dovolateľom advokátovi v dovolacom

konaní. Prvý z týchto dvoch názorov vyžaduje striktné uvedenie priamo v texte plnej moci,

že ide o poverenie na zastupovanie v dovolacom konaní, resp. v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch. Tento názor je odôvodnený tvrdením jeho zástancov, že

plnomocenstvo udelené pre celé konanie podľa zaniká právoplatnosťou

rozhodnutia.

48. Podľa druhého právneho názoru platí, že plnomocenstvo na „celé konanie“,

resp. plnomocenstvo udelené advokátovi oprávňuje splnomocnenca na všetky úkony

splnomocniteľa i po právoplatnosti rozhodnutia, pretože dovolacie konanie nepovažuje

za samostatné konanie, ale za súčasť konania ako celku. Argumentov svedčiacich

v prospech tvrdenia, že dovolacie konanie je súčasťou konania vo veci ako celku, je

niekoľko, pričom medzi najrelevantnejšie možno zaradiť delenie civilného sporového

konania právnou teóriou na konanie základné (nachádzacie) a vykonávacie; základné

konanie sa ďalej delí na konanie prvoinštančné a opravné, pričom dovolacie konanie je

konaním opravným, pretože jeho cieľom je dosiahnuť opravu napadnutého rozhodnutia.

Ďalší argument prináša, naopak, súdna prax a súvisí s rozhodovaním o náhrade trov

konania. Ak by sa dovolacie konanie chápalo ako samostatné konanie, ktoré nesúvisí

s predchádzajúcim konaním, bol by povinný rozhodnúť o trovách dovolacieho konania

najvyšší súd i v prípade, ak by vec vrátil súdu nižšej inštancie. Taktiež právna úprava

poplatku za dovolanie je nastavená tak, že vo veciach poplatku za dovolanie rozhoduje súd

prvej inštancie, na účet ktorého sa uvedený poplatok i platí. Za ďalší argument v prospech

„celistvosti“ prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho konania považuje ústavný súd

názor, vychádzajúci zo znenia , podľa ktorého splnomocnenie udelené

na celé konanie a splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť. Zástupca,

ktorému bolo také splnomocnenie udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže

v konaní urobiť strana. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že plnomocenstvo zaniká odvolaním

zo strany splnomocniteľa alebo výpoveďou zo strany zástupcu, nezaniká právoplatnosťou

rozhodnutia súdu. Majúc na zreteli účel základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu,

ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti, ústavný súd si osvojil právny názor

o celistvosti súdneho konania, ktorého súčasťou sú aj opravné konania, a teda i dovolacie

konania.

49. Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom

štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu

(). V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu judikatúru,

týkajúcu sa interpretácie právnych predpisov, podľa ktorej ako ústavne nesúladné

(porušujúce základné práva sťažovateľa) hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov,

v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (,

, , , , podobne aj Ústavný súd

Českej republiky napr. ). Ústavný súd už tiež vyslovil, že k výkladu právnych

predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani

v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu

a účelu zákona (, , m. m. ).

50. Ústavný súd poukazuje na to, že plnomocenstvo zo 16. júna 2015 je

plnomocenstvom udeleným advokátovi, a hoci nie je špecifikované výslovne aj

na dovolacie konanie, expressis verbis sa v ňom uvádza, že splnomocniteľ zmocňuje

splnomocnenca okrem iného i na „podávanie opravných prostriedkov“, a „to všetko i vtedy,

keď je podľa právnych predpisov potrebné osobitné splnomocnenie“. Za ústavne udržateľný

považuje ústavný súd taký výklad, podľa ktorého pojem opravné prostriedky zhŕňa tak

riadne, ako i mimoriadne opravné prostriedky, medzi ktoré nepochybne radíme i dovolanie.

Opačný výklad by podľa názoru ústavného súdu hraničil s právnym formalizmom na úkor

ochrany práv sporových strán, poskytovanej všeobecnými súdmi. V súlade s už uvedeným

dospel ústavný súd k záveru, že plnomocenstvo zo 16. júna 2015 zodpovedá požiadavkám

riadne udeleného plnomocenstva sťažovateľom advokátovi i na zastupovanie v dovolacom

konaní, bolo udelené platne, nebolo odvolané sťažovateľom ani vypovedané advokátom.

Úmysel dať sa v dovolacom konaní zastúpiť menovaným advokátom napokon vyplýva

i z konania dovolateľa, ktorý zaplatil osobne poplatok za podanie dovolania. Podľa názoru

ústavného súdu je právne posúdenie predmetného plnomocenstva dovolacím súdom

v okolnostiach posudzovanej veci nesprávne, ústavne neakceptovateľné, pretože

nezodpovedá požiadavkám materiálnej ochrany zákonnosti v takom rozsahu, aby bola

strane sporu zaručená spravodlivá ochrana jej práv.

51. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, týkajúcou sa postupu dovolacieho súdu,

ktorý z dôvodu odstránenia pochybností, čo sa týka plnomocenstva zo 16. júna 2015, vyzval

advokáta JUDr. Selveka (prostredníctvom súdu prvej inštancie) na predloženie osobitného

plnomocenstva na dovolacie konanie, ústavný súd uvádza, že vo všeobecnosti ide o bežný

procesný postup, sledujúci cieľ napraviť odstrániteľný nedostatok podmienky konania,

spočívajúci v nedostatkoch udelenej, resp. súdu predloženej plnej moci. O takýto prípad

však v posudzovanej veci vzhľadom na už uvedený právny názor ústavného súdu nešlo.

52. V ďalšej časti svojho prieskumu sa ústavný súd zameral na posúdenie

plnomocenstva z 22. júla 2019, na ktoré dovolací súd neprihliadal v dôsledku jeho

formálnych nedostatkov. Z vyžiadaného spisového materiálu, poskytnutého prvoinštančným

súdom, ústavný súd zistil, že plnomocenstvo z 22. júla 2019 bolo súdu prvej inštancie

doručené elektronicky – mailom 25. júla 2019, ktorý bol podpísaný zaručeným

elektronickým podpisom advokáta JUDr. Selveka. Keďže jeho obsah nebol najvyšším

súdom spochybnený, zameral sa ústavný súd na posúdenie jeho formálnych náležitostí.

Pri posudzovaní formálnych náležitostí je dôležité si ujasniť, o aký druh podania v danom

prípade ide, pretože právna úprava logicky kladie vyššie požiadavky na podania vo veci

samej (demonštratívne uvedené v ) ako na iné podania, ktoré nie sú podaniami

vo veci samej.

53. Formu splnomocnenia ustanovuje , z ktorého vyplýva, že

splnomocnenie musí mať písomnú formu. Táto písomná forma môže mať listinnú, alebo

elektronickú podobu. Právna teória a prax sa zhoduje v názore, že na elektronickú podobu

písomného splnomocnenia sa analogicky aplikujú pravidlá pre elektronickú podobu podaní

vo veci samej v zmysle , čo považuje ústavný súd vzhľadom na význam

a procesné účinky zastúpenia za opodstatnenú požiadavku (sp. zn.

a sp. zn. ).

54. Z vyplýva, že podanie vo veci samej, urobené v elektronickej

podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu, treba dodatočne doručiť v listinnej

podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa

dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva.

55. Ústavný súd zastáva názor, že splnomocnenie sťažovateľa z 22. júla 2019

doručené súdu prvej inštancie mailom 25. júla 2019 nespĺňalo formálne náležitosti a nebolo

v dodatočnej lehote doručené v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované

podľa osobitného predpisu (predovšetkým ustanovenia § 23 ods. 5, § 35 a § 36 ods. 3

zákona o e-Governmente). K argumentácii sťažovateľa a k jeho právnemu názoru je

potrebné dodať, že otázka spôsobu autorizácie splnomocnenia je zodpovedaná ustáleným

spôsobom, a to aj v judikatúre ústavného súdu (napr. , ,

). Námietky sťažovateľa v súvislosti s nesprávnym výkladom relevantných

právnych ustanovení vo vzťahu k posudzovaniu formálnych náležitostí splnomocnenia

z 22. júla 2019 preto považuje ústavný súd za neopodstatnené. Výklad aplikovaných

právnych noriem dovolacím súdom pokladá ústavný súd síce za rigidný, ale za ústavne

konformný, nepopierajúci ich účel a význam.

56. V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľa, spočívajúcou v nesprávnom

procesnom postupe dovolacieho súdu, ktorý doručil napadnuté uznesenie priamo

sťažovateľovi, ústavný súd poznamenáva, že medzi namietaným porušením označených

práv sťažovateľa a postupom dovolacieho súdu nie je príčinná súvislosť, keďže doručovanie

písomného vyhotovenia napadnutého uznesenia realizoval súd prvej inštancie. Vzhľadom

na uvedený nedostatok príčinnej súvislosti považuje ústavný súd túto námietku sťažovateľa

za zjavne neopodstatnenú.

57. Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že za dôvodnú považoval

výlučne námietku sťažovateľa súvisiacu s posudzovaním splnomocnenia sťažovateľa

zo 16. júna 2015, pričom z už uvedených záverov ústavného súdu vyplýva, že výklad

relevantnej právnej úpravy najvyšším súdom je v tomto prípade celkom zjavne

formalistický a ústavne neakceptovateľný, pretože nezodpovedá požiadavkám materiálnej

ochrany zákonnosti v takom rozsahu, aby bola strane sporu zaručená spravodlivá ochrana

jej práv.

58. V dôsledku uvedeného nedostatku poskytnutej súdnej ochrany zo strany

najvyššieho súdu, ktorá nezodpovedá právu sťažovateľa na ústavne konformný výklad

a aplikáciu zákonných noriem v jeho právnej veci ako významných súčastí práva na súdnu

ochranu a spravodlivý proces, ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).

59. Pokiaľ ide o namietané porušenie , ústavný súd konštatuje, že

predmetný článok upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán

verejnej správy. Ide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava

rozhodnutia verejnej správy, ako o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je

v skutočnosti priznané už v . V okolnostiach posudzovanej veci ústavný

súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je výsledkom preskúmania,

resp. nepreskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy súdnou mocou, preto nevidí

príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd tejto časti ústavnej

sťažnosti nevyhovel (výrok 4 tohto nálezu).

60. Podľa v spojení s ustanovením a

ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli

porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

61. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu (predovšetkým dôvody

uvedené v bodoch 47 až 50), bolo pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť

aj právomoc podľa , resp. podľa a zákona

o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vrátil

mu vec na ďalšie konanie (výrok 2 tohto nálezu).

62. Pri rozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľa bude povinnosťou

najvyššieho súdu náležite posúdiť splnenie podmienok pre uskutočnenie dovolacieho

konania, relevantné právne ustanovenia vyložiť ústavne konformným spôsobom, a následne

jasne a zrozumiteľne odôvodniť právne závery, ku ktorým dospel a na ktorých založil svoje

rozhodnutie.

63. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

V.

Náhrada trov konania

64. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

65. Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré

mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnou zástupkyňou.

66. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Pri určovaní odmeny za dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu

zastupovania a podanie ústavnej sťažnosti, vychádzal z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 €,

keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych

služieb za rok 2020 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 177 €. Takto

stanovená odmena spolu s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje

sumu 187,62 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2020, čo za dva úkony predstavuje sumu

375,24 €. Uvedená suma bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % podľa § 18

ods. 3 vyhlášky a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov. Pokiaľ ide o ďalší úkon právnej služby – vyjadrenie k stanovisku

najvyššieho súdu zo 17. septembra 2020, ústavný súd konštatuje, že neobsahuje nové, resp.

ústavnoprávne relevantné skutočnosti, ktoré by neboli obsiahnuté v samotnej ústavnej

sťažnosti, preto odmenu za uvedený úkon nepriznal. Ústavný súd teda priznal úspešnému

sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 450,29 € (výrok 3 tohto nálezu).

67. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť dňom jeho doručenia

poslednému z účastníkov konania pred ústavným súdom (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom

súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu