Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 398/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti

, zastúpeného

advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f), ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 18. mája 2020 takto

rozhodol:

1. Základné práva podľa a

Slovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 18. mája 2020 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. mája 2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť

trovy konania v sume 675,43 € (slovom šesťstosedemdesiatpäť eur

a štyridsaťtri centov) na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -21 z 25. augusta 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) na ďalšie

konanie ústavnú sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f), ods. 4 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 18. mája 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

II.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a sťažnostná argumentácia

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, úradu hraničnej a cudzineckej polície,

Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenia cudzineckej polície

Policajného zboru Dunajská Streda (ďalej aj „správny orgán“ alebo „žalovaný“)

z 21. apríla 2020 zaistený podľa o pobyte

cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) ako žiadateľ o azyl na území Slovenskej republiky dňom vydania

rozhodnutia a bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov

Správny orgán stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac

do 21. mája 2020.

3. Proti rozhodnutiu správneho orgánu podal sťažovateľ správnu žalobu vo veci

zaistenia podľa a nasl. v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Sťažovateľ namietal nezákonnosť tohto rozhodnutia

z dôvodov podľa , a . Sťažovateľ konkrétne poukázal na to,

že rozhodnutie správneho orgánu «neobsahuje zrozumiteľné rozhodnutie vo veci, keďže

sťažovateľ bol zaistený „z dôvodu ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku“.».

Sťažovateľ tiež namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo vzťahu k času nevyhnutne

potrebnému na jeho zaistenie. Podľa sťažovateľa správny orgán nevysvetlil, v čom má

spočívať jeho hrozba verejnému poriadku alebo bezpečnosti štátu, keďže v odôvodnení

správny orgán len všeobecne odkázal na správu Slovenskej informačnej služby (ďalej len

„SIS“). Sťažovateľ tiež poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. .

4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 19. marca 2020, ktorým zrušil rozhodnutie žalovaného správneho

orgánu, no nenariadil mu bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zadržania, keďže

podľa dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo

nezákonné, ale obsahovalo odstrániteľné vady. Krajský súd sa stotožnil s námietkami

sťažovateľa, dospel k záveru, že výrok rozhodnutia žalovaného je nezrozumiteľný.

Podľa krajského súdu s nezrozumiteľnosťou výroku korešponduje aj odôvodnenie

rozhodnutia, ktoré nereflektuje na uvedené dva dôvody zaistenia podľa § 2 ods. 1 písm. l)

a m) Krajský súd všeobecný odkaz na správu SIS a na charakter

utajovaných skutočností, ktoré obsahuje, považoval za neakceptovateľný.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného spočívala aj v tom, že správny orgán sa

nevysporiadal s možnosťou uplatnenia menej závažných prostriedkov umožňujúcich

dosiahnuť účel vyjadrený v Krajský súd teda dospel

k záveru, „že žalovaný nepostupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite nezistil skutkový

stav veci, v konaní nesprávne aplikoval ním označené ustanovenia právneho predpisu,

rozhodnutie riadne neodôvodnil, a výrok rozhodnutia nie je preskúmateľný vzhľadom

na jeho nezrozumiteľnosť... zároveň skonštatoval, že otázku upresnenia výroku

v nadväznosti na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia považuje za odstrániteľnú vadu

konania, po odstránení ktorej za situácie nasledujúceho konania a doplnenia dokazovania

o možnosti uložiť opatrenia v zmysle , možno uvažovať

prípadne aj o opätovnej dôvodnosti zaistenia žalobcu.“.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, pričom

namietal právny záver krajského súdu, podľa ktorého nedostatočné zistenie skutkového

stavu a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia sú odstrániteľnými vadami rozhodnutia

žalovaného. Nevydanie príkazu prepustiť sťažovateľa na slobodu je nesprávnym právnym

posúdením. Podľa sťažovateľa právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia je súčasťou

základného práva podľa a podľa Charty základných práv

Európskej únie. Postup krajského súdu odporuje , keďže dôsledkom jeho

rozhodnutia je ponechanie sťažovateľa v stave obmedzenia osobnej slobody

bez preukázania, že v čase vydania rozhodnutia správneho orgánu existovali dôvody

na obmedzenie jeho osobnej slobody. Sťažovateľ tiež poukázal na čl. 9 ods. 1, 3 smernice

Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy

pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (ďalej len „smernica č. 2013/33“),

z ktorého vyplýva, že v prípade, že je podľa súdneho preskúmavania zaistenie žiadateľa

nezákonné, musí byť dotknutý žiadateľ bezodkladne prepustený. Uvedené ustanovenie

nepripúšťa možnosť, aby po zrušení rozhodnutia ako nezákonného žiadateľ o azyl nebol

prepustený na slobodu. Sťažovateľ tiež navrhoval, aby najvyšší súd prerušil konanie a podal

návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pričom formuloval aj

otázku, ktorú mal najvyšší súd položiť. Najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom

z 18. mája 2020 tak, že kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol a zamietol aj jeho návrh

na prerušenie konania.

6. Podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené

v ústavnej sťažnosti označené práva. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol,

že rozhodnutie žalovaného nebolo zrušené ako nezákonné, ale pre vady, ktoré krajský súd

vyhodnotil ako odstrániteľné. Za odstrániteľnú vadu považoval najvyšší súd aj to,

že správny orgán neuviedol, ktorý z konkrétnych dvoch dôvodov bol dôvodom na zaistenie

sťažovateľa. Sťažovateľ uvádza, že krajský súd vytkol rozhodnutiu žalovaného aj

nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávnu aplikáciu použitých právnych predpisov

a nedostatok odôvodnenia. Najvyšší súd sa s týmito skutočnosťami v napadnutom rozsudku

nijako nevysporiadal.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej uvádza:

„... krajský súd skonštatoval, že rozhodnutie žalovaného je nielen nezrozumiteľné

a neurčité v jeho výroku, ale trpí aj nedostatkom odôvodnenia, ktorý ho robí

nepreskúmateľným, je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, a bolo vydané

na základe nedostatočného zistenia skutkového stavu.

32. Napriek tomu sa kasačný súd vysporiadal s jediným aspektom nezákonnosti

napadnutého rozhodnutia a to je nezrozumiteľnosť výroku, z ktorého nie je zrejmé, či bol

sťažovateľ zaisťovaný z dôvodu ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku.

S ďalšími dôvodmi, pre ktoré krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, a ktoré

boli v kasačnej sťažnosti uplatnené, ako dôvody pre prepustenie sťažovateľa sa kasačný súd

nijakým spôsobom nevysporiadal.“

8. Podľa sťažovateľa požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia

„nezodpovedá napadnuté rozhodnutie kasačného súdu, ktorý sa veľmi stručne vysporiadal

s jedným aspektom nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, a ďalším aspektom

nevenoval vo svojom rozhodnutí žiadnu pozornosť, napriek tomu, že sťažovateľ na tieto

aspekty... poukazoval.

35. Týmito aspektami sú nedostatok odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ktorý ho

robí nepreskúmateľným, nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový

stav veci.“.

9. Sťažovateľ poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu, z ktorej „jednoznačne

vyplýva, že najvyšší súd považuje nedostatok odôvodnenia rozhodnutia o zaistení a v jeho

dôsledku nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ako aj nesprávne právne posúdenie veci

za skutočnosti, na základe ktorých má súd pri zrušení rozhodnutia správneho orgánu

o zaistení nariadiť bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.“. V tomto smere

sťažovateľ uvádza časti odôvodnení početných rozhodnutí najvyššieho súdu, v ktorých

najvyšší súd po konštatovaní, že rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné, zmenil

preskúmavané rozsudky krajských súdov, zrušil nezákonné rozhodnutia správnych

orgánov a nariadil bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia (sp. zn. ,

, , , , ,

, , , , ,

).

10. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd porušil procesné práva sťažovateľa

z dvoch aspektov. Jednak nedal odpoveď na jeho relevantné argumenty uvedené v kasačnej

sťažnosti a tiež o kasačnej sťažnosti rozhodol výrazne odchylným spôsobom od dovtedajšej

ustálenej rozhodovacej praxe bez toho, aby tento odklon presvedčivo odôvodnil.

11. Tretím aspektom porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a jeho práva podľa dohovoru je nepredloženie jeho návrhu na začatie

prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru. V tomto smere sťažovateľ poukazuje na právne

závery ústavného súdu v uznesení sp. zn. z 3. júla 2008 (uverejneného

v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 94/2008).

Uvedené uznesenie bolo prijaté za účinnosti , avšak tieto

právne závery možno aplikovať aj za účinnosti nových procesných kódexov vrátane

, ktoré výraznejšie akcentujú potrebu výkladu ich ustanovení

v súlade s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky a v súlade s judikatúrou

Súdneho dvora. Obdobne ani zmena základných zmlúv Európskej únie neoslabila

relevantnosť právnych záverov ústavného súdu, keďže Zmluva o fungovaní Európskej únie

v čl. 267 zakotvuje právomoc Súdneho dvora vydať predbežný nález o otázkach týkajúcich

sa platnosti a výkladov aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov, alebo agentúr únie

a zakotvuje povinnosti vnútroštátneho súdu, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, predložiť otázku týkajúcu sa výkladu

aktov orgánu Európskej únie, rozhodnutie o ktorej je nevyhnutné pre rozhodnutie tohto

súdu, Súdnemu dvoru.

12. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti argumentoval, že obligatórnym dôsledkom

nezákonnosti rozhodnutia o zaistení je podľa čl. 9 ods. 3 piatej vety smernice č. 2013/33

bezodkladné prepustenie žiadateľa o azyl zo zaistenia. Predmetná smernica neumožňuje

po zrušení rozhodnutia o zaistení neprepustiť žiadateľa o azyl zo zaistenia. Z uvedeného

vyplýva, že rozhodnutie vo veci záviselo od posúdenia súladu

s čl. 9 ods. 3 piatej vety smernice č. 2013/33, a preto sťažovateľ navrhol predložiť návrh

na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru s otázkou:

„Bráni čl. 9 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/33/EÚ

z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú

ochranu takej vnútroštátnej úprave, ktorá umožňuje neprepustiť žiadateľa o azyl

bezodkladne zo zaistenia, napriek tomu, že podľa súdneho preskúmania bolo jeho zaistenie

nezákonné.

59. Najvyšší súd predovšetkým skonštatoval, že sťažovateľ vo svojej kasačnej

sťažnosti, ktorým navrhoval postup podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

neformuloval otázku, s ktorou by sa mal najvyšší súd obrátiť na Súdny dvor Európskej únie.

60. Toto konštatovanie nie je pravdivé, keďže v bode 32, bola uvedená otázka

zrozumiteľne formulovaná.

61. Najvyšší súd sa však vo svojom rozhodnutí nijako nevysporiadal so skutočnosťou

sťažovateľom namietanou, ktorou je nesúlad vnútroštátnej úpravy, konkrétne ust. § 230

ods. 1 písm. c) s , ods. 3 piatou vetou Smernice č. 2013/33/EÚ.“

13. Európska únia svoju právomoc v príslušnej oblasti realizovala vydaním smernice

č. 2013/33, preto nie je na vôli členských štátov, či svoj právny poriadok zosúladia

s legislatívnymi aktami Európskej únie. Ak právo Európskej únie prikazuje, aby žiadateľ

o azyl bol prepustený po zistení súdom, že rozhodnutie o zaistení bolo nezákonné, potom

vnútroštátna úprava, ktorá umožňuje neprepustiť žiadateľa o azyl, takejto úprave odporuje.

Za tejto situácie vnútroštátny súd nemá na výber, či požiada o výklad príslušnej smernice

Súdny dvor, keďže len Súdny dvor je oprávnený urobiť záver o súlade vnútroštátnej úpravy

s právom Európskej únie.

14. V zhode s uznesením ústavného súdu sp. zn. je potrebné uviesť,

že ak v situácii, ktorá vyžadovala výklad práva Európskej únie, nerozhodoval sudca, resp.

sudcovia Súdneho dvora, rozhodoval o kasačnej sťažnosti sťažovateľa nezákonný sudca.

15. Podľa sťažovateľa záver najvyššieho súdu o tom, že rozhodnutie o jeho zaistení

nebolo zrušené ako nezákonné, nemožno akceptovať. Z a tiež z

ods. 1 vyplýva, že predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia orgánu

verejnej správy. Z ustanovení vyplýva, že ak je správna žaloba

dôvodná, správny súd zruší rozhodnutie správneho orgánu. Z ustanovení Správneho

súdneho poriadku nevyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu možno zrušiť z iných

dôvodov, ako je nezákonnosť. Krajský súd „v bode 21 odôvodnenia svojho rozhodnutia

výslovne uviedol, že žaloba je dôvodná a v bode 31 opätovne výslovne uviedol, že žalovaný

nepostupoval zákonným spôsobom. Za tohto stavu je nevysvetliteľné a neukotvené

v žiadnom ustanovení právneho predpisu, aký iný dôvod na zrušenie rozhodnutia

žalovaného o zaistení, mal na zreteli najvyšší súd, keď skonštatoval, že rozhodnutie nebolo

zrušené ako nezákonné...“.

16. Pozbavenie slobody v zmysle a 5 a podľa

a ods. 4 dohovoru musí prebehnúť zo špecifikovaných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon. V prípade sťažovateľa mohlo ísť o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej

slobody, aby sa zabránilo jeho nepovolenému vstupu na územie, alebo o situáciu, keď proti

nemu prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. K pozbaveniu slobody musí zakaždým

dôjsť zákonným postupom.

17. Podľa sťažovateľa rozhodnutie o jeho zaistení nebolo v súlade so zákonom.

Jeho zaisteniu nepredchádzalo zisťovanie existencie miernejších prostriedkov, ktoré

by umožnili neobmedziť jeho osobnú slobodu. Samotné rozhodnutie o zaistení bolo

nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a bolo založené na nesprávnom právnom

posúdení veci. V zmysle nálezu sp. zn. je potrebné osobe, ktorá je zaistená

z dôvodu ohrozenia bezpečnosti štátu alebo ohrozenia verejného poriadku, uviesť, v čom

má táto hrozba spočívať, „rozhodnutie o zaistení žiadateľa, žiadne takéto vysvetlenie

neobsahovalo, a sťažovateľovi nebola daná možnosť vyjadriť sa k týmto dôvodom

pred vydaním rozhodnutia.“. Postup správneho orgánu pred vydaním rozhodnutia o zaistení

a samotné rozhodnutie nezodpovedali zákonu. Zaistenie sťažovateľa nemožno považovať

za súladné s požiadavkou zakotvenou v čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa ktorej bolo

povinnosťou súdu nariadiť jeho prepustenie na slobodu. Implicitne možno tú istú povinnosť

odvodiť aj z .

18. Sťažovateľ považuje za nevyhnutné uviesť, že „ust. sa

v kontexte s vety prvej , javí byť ťažko zlučiteľný so základným právom

v ňom zakotveným, keďže zrušením rozhodnutia o zaistení stráca pozbavenie osobnej

slobody zákonný podklad – neexistuje rozhodnutie, ktoré by takúto osobu osobnej slobody

pozbavovalo, a zároveň je takáto osoba ďalej držaná v stave pozbavenie osobnej slobody.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, bolo povinnosťou krajského súdu, prípadne

najvyššieho súdu po zistení nezákonnosti rozhodnutia o zaistení sťažovateľa a zrušení tohto

rozhodnutia nariadiť bezodkladné prepustenie sťažovateľa na slobodu.

19. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Právo sťažovateľa...

- nebyť pozbavený slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon

zakotveného v , ods. 2 ...

- na slobodu zakotveného v čl. 5, ods. 1 písm. f) Dohovoru...

- právo byť prepustený, ak je pozbavenie slobody nezákonné zakotveného v čl. 5,

ods. 4 Dohovoru...

- domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom na súde podľa čl. 46,

ods. 1 ...

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

- nebyť odňatý zákonnému sudcovi zakotveného v , ods. 1 ...

- na prerokovanie veci súdom zriadeným zákonom, zakotveného v čl. 6 Dohovoru...

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18. 5. 2020 porušené.

... zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať porušovaní

namietaných práv sťažovateľa.

... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 18. 5. 2020 a vec vracia na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

III.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa

20. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrila predsedníčka

príslušného senátu najvyššieho súdu. Jej vyjadrenie doručil predseda najvyššieho súdu

ako prílohu sprievodného listu č. k. -428 z 22. septembra 2020. Najvyšší súd

poukázal na to, že pri zistení dôvodnosti správnej žaloby podľa správny

súd môže rozhodnúť spôsobmi vyjadrenými v . Osobitne pritom vymedzil

spôsoby rozhodnutia podľa a , z ktorých možno vyvodiť

kvalitatívnu odlišnosť zistenej nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a tiež odlišný

postup pri prepustení, resp. neprepustení žalobcu zo zaistenia. Z

„je zrejmé, že správny súd môže vzhliadnuť nezákonnosť v samotnej podstate rozhodnutia

o zaistení cudzinca, dospejúc k záveru, že nie sú naplnené zákonné podmienky zaistenia,

pričom v tomto prípade logicky nasleduje aj nariadenie bezodkladného prepustenia žalobcu

zo zaistenia.“. Na druhej strane neustanovuje automatické

rozhodnutie súdu o prepustení žalobcu zo zaistenia, pričom dôvod tejto odlišnosti vyplýva

priamo z textu , ktorý stanovuje, že správny súd zruší napadnuté

rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie, ak rozhodnutie žalovaného

obsahovalo odstrániteľné vady. Ustanovenie takto „zahŕňa

prípady, keď rozhodnutie žalovaného o zaistení trpí určitými formálnymi vadami, ktoré sú

však odstrániteľné, pričom tieto vady nedosahujú taký stupeň závažnosti, ktorý by zároveň

odôvodňoval konštatovať nezákonnosť samotného zaistenia. Je teda zrejmé, že kvalitatívna

rozdielnosť spočívajúca v dôvodoch konštatovanej nezákonnosti rozhodnutia žalovaného

(zjednodušene a skratkovite deliteľných na dôvody tkvejúce v hmotnoprávnych podmienkach

a dôvody formálneho charakteru) bezprostredne súvisí s potrebou nariadiť či nenariadiť

bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.“.

21. V aktuálne prerokúvanom prípade krajský súd zrušil preskúmavané rozhodnutie

pre vady, ktoré mali charakter vád odstrániteľných, čo odôvodňovalo aplikáciu § 230 ods. 1

písm. c) . Najvyšší súd sa stotožnil s právnym záverom krajského súdu, preto kasačnú

sťažnosť sťažovateľa zamietol.

22. Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, že v predmetnej veci rozhodol

odchylným spôsobom od dovtedajšej ustálenej rozhodovacej praxe. Veci, na ktoré

sťažovateľ poukázal, „neboli skutkovo totožné s vecou prejednávanou pod sp. zn.

, v ktorej rozhodnutie žalovaného o zaistení bolo správnym súdom zrušené

z dôvodu zistenia odstrániteľnej vady výroku rozhodnutia spočívajúcej v jeho neurčitosti.

Zrušenie rozhodnutí žalovaného v konaniach namietaných sťažovateľom sa opieralo

o existenciu kvalitatívne odlišných dôvodov, spočívajúcich viac-menej v tom, že zistené

skutočnosti, resp. dôvody, na ktorých správny orgán založil svoje rozhodnutia o zaistení,

nenaplnili zákonný dôvod zaistenia, prípadne ho dostatočne nepreukázali.“.

23. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 9 ods. 3 piatej vety smernice

č. 2013/33, najvyšší súd zdôraznil, že „správnym súdom nebola konštatovaná nezákonnosť

zaistenia, ale nezákonnosť rozhodnutia o zaistení spočívajúca vo formálnych,

odstrániteľných vadách, na odstránenie ktorých správny súd žalovaného zaviazal.

Z uvedeného dôvodu najvyšší súd, ako súd kasačný, nevzhliadol rozpor, tvrdený

sťažovateľom, o nesúlade vnútroštátneho práva s právnymi aktami EÚ a nevyhovel návrhu

sťažovateľa na predloženie prejudiciálnej Súdnemu dvoru EÚ.“.

24. Vychádzajúc z princípu viazanosti súdu rozhodnutím po jeho vydaní v zmysle

, najvyšší súd uviedol, že v danom štádiu konania mu neprislúcha dopĺňať, meniť

alebo objasňovať svoju argumentáciu v napadnutom rozsudku, zotrval na svojich záveroch

a navrhol ústavnú sťažnosť zamietnuť.

25. Sťažovateľ vo svojom stanovisku z 12. októbra 2020 k vyjadreniu najvyššieho

súdu poukázal na to, že krajský súd vo svojom rozsudku konštatoval nezrozumiteľnosť

výroku rozhodnutia žalovaného, nezrozumiteľnosť odôvodnenia, keďže z neho nebolo

jasné, pre ktorý z dvoch dôvodov zaistenia bol sťažovateľ zaistený [§ 2 ods. 1 písm. l) a m)

, pozn.], nedostatočné zistenie skutočného stavu veci a nedostatok

odôvodnenia rozhodnutia vo vzťahu k vyhodnoteniu dôvodov zaistenia a napriek týmto

dôvodom nenariadil prepustenie sťažovateľa zo zaistenia. Túto skutočnosť sťažovateľ

namietal v kasačnej sťažnosti. Napriek tomu sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku

vysporiadal len s námietkou nezrozumiteľnosti výroku rozhodnutia žalovaného. Na ďalšie

kasačné námietky najvyšší súd nedal žiadnu odpoveď.

26. Vyjadrenie najvyššieho súdu neobsahuje žiaden argument, ktorý by

spochybňoval sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa. Sťažovateľ zdôrazňuje, že vyjadrenie

najvyššieho súdu nemôže nahrádzať nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu. Ak by aj z toho vyjadrenia vyplývali presvedčivé argumenty o správnosti

napadnutého rozsudku, sťažovateľ mal dostať odpovede na argumentáciu v kasačnej

sťažnosti v napadnutom rozsudku, a nie vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti.

Podľa sťažovateľa ani „dodatočné“ odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá

požiadavkám spravodlivého súdneho konania, osobitne požiadavke presvedčivého

odôvodnenia a princípu právnej istoty.

27. Sťažovateľ argumentuje, že v ústavnej sťažnosti uviedol 12 rozhodnutí, ktorými

najvyšší súd zrušil rozhodnutia krajského súdu z dôvodu nepreskúmateľnosti a v dvoch

prípadoch pre nesprávne právne posúdenie veci. Najvyšší súd vo vyjadrení «nevysvetlil

zlučiteľnosť stavu, keď v jeho početných rozhodnutiach je vada nepreskúmateľnosti

bez akýchkoľvek pochybností vadou, spôsobujúcou nezákonnosť rozhodnutia o zaistení

a vyžadujúcou bezodkladné prepustenie zaistenej osoby zo zaistenia a v prípade sťažovateľa

takouto vadou nie je, ale je „len“ vadou odstrániteľnou s princípom právnej istoty,

z ktorého vyplýva, že sťažovateľ má legitímne právo očakávať, že jeho vec bude rozhodnutá

v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.».

28. Argument najvyššieho súdu, že uvedené veci neboli skutkovo totožné

s prejednávanou vecou, považuje sťažovateľ za neobhájiteľné stanovisko. Najvyšší súd totiž

poukázal len na vadu výroku rozhodnutia žalovaného a všetky ďalšie nedostatky obchádza

mlčaním. V uvedených veciach malo ísť o také dôvody, ktoré nenaplnili zákonný dôvod

zaistenia, prípadne ho nedostatočne preukázali. Z tohto hľadiska je «paradoxné, že najvyšší

súd sa najprv vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktoré

poukazovali na ďalšie dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie žalovaného krajským súdom

zrušené (okrem nezrozumiteľnosti výroku), aby vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti tvrdil,

že v iných rozhodnutiach, v ktorých najvyšší súd rozhodoval takým spôsobom, akým

sťažovateľ žiadal, aby rozhodol aj v jeho veci, bolo dôvodom na takýto postup, že správne

orgány nenaplnili zákonný dôvod zaistenia, prípadne ho nedostatočne preukázali.

... krajský súd skonštatoval, tak, ako je na to poukázané v bode 9 až 11 ústavnej

sťažnosti, že z rozhodnutia žalovaného „vôbec nevyplýva, že by správny orgán akýmkoľvek

spôsobom tieto dôvody zaistenia vyhodnocoval“, vytkol mu nezistenie skutkového stavu veci,

nesprávne právne posúdenie veci a nedostatok riadneho odôvodnenia. Ide o tie nedostatky,

ktoré možno slovami najvyššieho súdu subsumovať pod „nedostatočné preukázanie“

zákonného dôvodu zaistenia.».

29. Najvyšší súd nezaujal stanovisko k tej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku,

kde najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ navrhol postup podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie, ale neformuloval v tomto smere žiadnu otázku. Sťažovateľ pritom

vo svojom návrhu na predloženie veci Súdnemu dvoru sformuloval aj jednoznačnú otázku

týkajúcu sa výkladu smernice č. 2013/33.

30. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal na to, že umožňuje

správnemu súdu napriek dôvodnosti správnej žaloby zrušiť rozhodnutie o zaistení a zároveň

nenariadiť prepustenie zaistenej osoby zo zaistenia. Sťažovateľ namietal, že takýto spôsob

rozhodnutia je v rozpore s čl. 9 ods. 3 piatou vetou smernice č. 2013/33, ktorá zakotvuje

povinnosť bezodkladne prepustiť žiadateľa, ak je podľa súdneho preskúmavania jeho

zaistenie nezákonné, pritom „nerozlišuje medzi nižšou a vyššou intenzitou nezákonnosti.“.

Keďže vo veci išlo o výklad práva Európskej únie, sťažovateľ navrhol postup podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie. K tejto skutočnosti najvyšší súd vo vyjadrení uviedol,

že krajský súd nekonštatoval nezákonnosť zaistenia, ale nezákonnosť rozhodnutia o zaistení.

Podľa sťažovateľa táto konštrukcia „je nepochopiteľná a... extrémne teleologicky

nelogická.“.

31. Sťažovateľ v tomto kontexte argumentuje, že hypotéza uvedená v § 230 ods. 1

(„Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa

ods. 1...“) „vylučuje, aby stav, navodený rozhodnutím o zaistení, teda samotné zaistenie,

nebolo nezákonné. Táto skutočnosť vyplýva z ust. ...

... Zo vzájomnej súvislosti ust. , a nevyplýva možnosť

považovať rozhodnutie, voči ktorému bola podaná správna žaloba, ktorej opodstatnenosť

správny súd zistil, za zákonné, a to bez ohľadu na to, aké boli dôvody (v čom spočívala

nezákonnosť rozhodnutia, alebo postupu správneho orgánu), pre ktoré súd dospel k záveru

o dôvodnosti žaloby.

... Rozhodnutie o zaistení, ktoré správny súd podľa § 230 ods. 1 zruší, je rozhodnutím

nezákonným. Pri zistení nezákonnosti rozhodnutia o zaistení má žiadateľ podľa čl. 9 ods. 3

5. vety Smernice č. 2013/33/EÚ byť bezodkladne prepustený zo zaistenia.

... citované ustanovenie Smernice č. 2013/33/EÚ nestanovuje po zistení nezákonnosti

rozhodnutia o zaistení žiadnu alternatívu k bezodkladnému prepusteniu žiadateľa

zo zaistenia.

... Keďže... takúto možnosť zakotvuje, je nevyhnutné,

aby uvedenú otázku posúdil najvyšší súd v súlade s právom Európskej únie, ktoré však nie je

oprávnený vykladať najvyšší súd, ale SDEÚ.“.

32. Už uvedená argumentácia preukazuje, že rozhodnutie žalovaného bolo

nezákonným rozhodnutím, keďže nezákonnosť rozhodnutia o zaistení je podmienkou

pre záver o dôvodnosti žaloby podľa . Rozhodnutím o zrušení rozhodnutia

o zaistení žiadateľa o azyl „sa stáva pozbavenie osobnej slobody bezdôvodným, keďže

prestane existovať zákonný dôvod (rozhodnutie), ktoré umožňuje žiadateľa držať v stave

pozbavenia osobnej slobody. Stav, kedy dôjde pri zrušení napadnutého rozhodnutia

o zaistení žalobcu k jeho neprepusteniu, je stavom, ktorý namietané práva sťažovateľa

porušuje. Takémuto stavu totiž chýba pozbavenie slobody spôsobom (existencia

rozhodnutia), ktorý ustanoví zákon.

... Je nepochybné, že práve uvedenú okolnosť má na zreteli ust. čl. 5 ods. 4 dohovoru,

ktoré spája nezákonnosť pozbavenia osobnej slobody nerozlučne s nariadením prepustenia

osoby, ktorá bola osobnej slobody pozbavená.“.

33. Sťažovateľ poukazuje na to, že kasačná sťažnosť podaná proti rozhodnutiu

krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia má

odkladný účinok [ , pozn.]. Týmto spôsobom je zabezpečené,

aby zo zadržania bola prepustená «len osoba, nezákonnosť rozhodnutia o zaistení ktorej

bola „potvrdená“ aj rozhodnutím kasačného súdu, a teda verejný záujem na tom,

aby neboli prepustené zo zaistenia osoby, u ktorých sú dôvody zaistenia dané,

je zabezpečený spôsobom, ktorý vylučuje, že sa v prípade svojvôle v rozhodnutí krajského

súdu dostane na slobodu osoba, ktorej zaistenie bolo zákonné.

... V tejto súvislosti nedá sťažovateľovi nepoukázať na analógiu s obmedzením

osobnej slobody v trestnom konaní väzbou, v ktorom zákon nepredpokladá zrušovanie

rozhodnutia o väzbe právoplatným rozhodnutím nadriadeného súdu a zároveň ponechanie

uväznenej osoby vo väzbe.

... Nakoniec je potrebné poukázať na to, že súdy, vrátane kasačného, sú povinné

postupovať v súlade s ...

... Je však zrejmé, že v súlade s týmto článkom najvyšší súd nepostupoval.».

34. Ústavný súd doručil ústavnú sťažnosť aj žalovanému ako zúčastnenej osobe.

Žalovaný k ústavnej sťažnosti nepredložil ústavnému súdu žiadne stanovisko.

35. Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa

upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

36. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

37. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

38. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

39. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

40. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

41. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

42. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

43. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

44. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

45. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,

ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

46. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musia byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

47. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

).

48. Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo

právo inej zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné,

pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude

arbitrárny (, ). Je postačujúce, ak odôvodnenie dá odpoveď

na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, a ak dostatočne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov veci (,

).

49. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy.

Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu

nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej

nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je

náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej

osoby alebo právnickej osoby, proti ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade

vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje

iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy

(, , ).

50. Článok 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje, aby súd rozhodujúci o pozbavení slobody

odpovedal na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie ignorovať

konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť existenciu

podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci Ilijkov proti

Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94).

51. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. ,

, ). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať

in abstracto, ale musí sa posúdiť v rámci okolností každej veci vrátane toho, čo v ústavnej

sťažnosti uviedol sťažovateľ (). Ústavný súd preto v prípade môže

a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti,

ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným.

Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je

preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo

porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo

slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v ().

52. Ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (). Tieto právne závery možno primerane použiť aj na vzťah medzi

rozhodnutím správneho súdu o správnej žalobe a rozhodnutím správneho súdu o kasačnej

sťažnosti. Vychádzajúc z uvedeného, pre posúdenie ústavnej udržateľnosti záverov

najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sa ústavný súd v potrebnom rozsahu oboznámil

aj s rozsudkom krajského súdu z 19. marca 2020 a preskúmal aj jeho právne závery.

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

V.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 18. mája 2020

53. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nedal odpoveď na jeho relevantné argumenty

v kasačnej sťažnosti:

- v napadnutom rozsudku sa vysporiadal s nezrozumiteľnosťou výroku rozhodnutia

žalovaného. Nijakým spôsobom sa ale nevyjadril k námietke, že krajský súd konštatoval

nedostatočné zistenie skutkového stavu žalovaným, nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov a nedostatok odôvodnenia vo vzťahu k možnosti aplikovať menej závažné

prostriedky ako zaistenie umožňujúce dosiahnuť účel sledovaný § 88a ods. 1 zákona

č. (ďalej len „“);

- rozhodol odchylne od dovtedajšej ustálenej rozhodovacej praxe, pričom tento

odklon presvedčivo neodôvodnil (ďalej len „druhá námietka“);

- nedostatočne odôvodnil, prečo nevyhovel návrhu na začatie prejudiciálneho

konania, pričom zjavne neobstojí argument, že neformuloval otázku, keďže táto otázka bola

sformulovaná v bode 32 kasačnej sťažnosti, a zároveň sa nevysporiadal s námietkou

sťažovateľa o nesúlade s piatou vetou smernice

č. 2013/33 (ďalej len „tretia námietka“).

K prvej námietke sťažovateľa

54. Krajský súd v rozsudku z 19. marca 2020, ktorým rozhodol o správnej žalobe

sťažovateľa, v rámci svojho právneho hodnotenia považoval námietku sťažovateľa

o nezrozumiteľnosti výroku rozhodnutia žalovaného za opodstatnenú. Podľa krajského súdu

výrok tohto rozhodnutia bol koncipovaný ako doslovná citácia zákonnej možnosti zaistenia

žiadateľa o azyl bez toho, aby konkretizoval, z akého dôvodu z alternatívnych možností je

sťažovateľ zaistený. Tejto skutočnosti zodpovedá aj odôvodnenie rozhodnutia žalovaného,

ktoré „vôbec nereflektuje tieto dva skutkové dôvody zaistenia, ktoré sú zákonom o pobyte

cudzincov v § 2 ods. 1 písm. 1) a m) presne definované.“. Z odôvodnenia rozhodnutia

žalovaného «vôbec nevyplýva, žeby správny orgán zvažoval tieto dôvody zaistenia, resp. ich

nejako vyhodnocoval. Argumentácia s poukazom na charakter utajovaných skutočností

so stupňom utajenia „vyhradené“ z informácie Slovenskej informačnej služby pod číslom

SIS-65/40-V-1-3/2020-S je v tejto rovine neakceptovateľná. To, či je žalobca zaistený

z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, resp. z oboch, musí jasne

vyplývať z výroku rozhodnutia a tomu musí zodpovedať aj jeho odôvodnenie, pričom spolu

musia korešpondovať a tejto eventualite musí byť venovaná náležitá pozornosť.

V preskúmavanom rozhodnutí tieto podmienky splnené neboli.» (bod 25 rozsudku krajského

súdu).

55. Následne krajský súd zdôraznil, že oprávnenie vymedzené v § 88a ods. 1 zákona

č. „je podmienené skúmaním možnosti uloženia menej závažných

prostriedkov a účel zaistenia chápať ako ultima ratio k týmto možnostiam. Touto právnou

podmienkou sa žalovaný správny orgán v napádanom rozhodnutí vôbec nezaoberal.

Aj z tohto dôvodu je preskúmavané rozhodnutie nepreskúmateľné.“.

56. Na tomto základe krajský súd formuloval právny záver, že žalovaný

„nepostupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite nezistil skutkový stav veci, v konaní

nesprávne aplikoval ním označené ustanovenia právneho predpisu a rozhodnutie riadne

neodôvodnil, pričom výrok rozhodnutia nie je preskúmateľný vzhľadom na jeho

nezrozumiteľnosť.“.

57. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 18. mája 2020 – rozhodujúc o kasačnej

sťažnosti sťažovateľa – uviedol, že v predmetnej veci nedošlo „k zrušeniu rozhodnutia

ako nezákonného, ale k zrušeniu rozhodnutia pre... vady, ktoré mali charakter vád

odstrániteľných...“. Poukázal tiež na to, že žalovaný vo výroku rozhodnutia citoval § 88

ods. 1 písm. d) , ktorý umožňuje zaistiť žiadateľa o azyl z dvoch

alternatívnych dôvodov. Najvyšší súd následne uviedol, že výrok, „ktorý neobsahuje

uvedenie konkrétneho dôvodu, pre ktorý došlo k zaisteniu, keď zákonné ustanovenie

umožňuje výber z dvoch alternatív... je neurčitý a nezrozumiteľný... Podľa kasačného súdu

ide však o vady odstrániteľné v ďalšom konaní.“ (porovnaj body 28 a 31 napadnutého

rozsudku, pozn.). Podľa najvyššieho súdu z týchto dôvodov nemohla obstáť námietka

sťažovateľa o porušení čl. 9 ods. 3 piatej vety smernice č. 2013/33 tým, že krajský súd zrušil

rozhodnutie žalovaného a zároveň nenariadil prepustiť sťažovateľa na slobodu, keďže

rozhodnutie žalovaného „nebolo zrušené ako nezákonné (to sú prípady, keď došlo

k zaisteniu cudzinca, hoci vôbec neboli splnené podmienky zaistenia), ale bolo zrušené

pre vady, ktoré sú odstrániteľné, teda môžu byť odstránené v ďalšom konaní.“.

58. Právny záver najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku možno zhrnúť takto:

- žalovaný vo výroku rozhodnutia citoval § 88 ods. 1 písm. d) zákona

č. , ktorý umožňuje zaistiť žiadateľa o azyl z dôvodu ohrozovania

bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku;

- výrok rozhodnutia žalovaného neobsahoval uvedenie konkrétneho dôvodu,

pre ktorý bol sťažovateľ zaistený v situácii, keď zákonné ustanovenie ponúka

dva alternatívne dôvody zaistenia;

- takýto výrok je podľa najvyššieho súdu „neurčitý a nezrozumiteľný...“. Tieto vady

(výroku) sú „odstrániteľné v ďalšom konaní.“.

59. Tomuto právnemu záveru korešponduje právne posúdenie krajského súdu

vyjadrené v prvých dvoch vetách bodu 25 rozsudku z 19. marca 2020, v ktorých krajský súd

konštatoval:

- výrok rozhodnutia žalovaného je doslovnou citáciou „zákonnej možnosti zaistenia

žiadateľa o udelenie azylu“;

- uvedené znenie výroku však nekonkretizuje, „z akého dôvodu, stanoveného

alternatívnym spôsobom, je žalobca zaistený.“.

60. Právne posúdenie krajského súdu ale pokračuje ďalej v tom, že také isté

pochybenie identifikoval aj v odôvodnení rozhodnutia žalovaného,

- ktoré „vôbec nereflektuje tieto dva skutkové dôvody zaistenia“ definované v § 2

ods. 1 písm. l) a m) ;

- z odôvodnenia nevyplýva, že by žalovaný tieto dva dôvody zaistenia „zvažoval...

resp. nejako vyhodnocoval“;

- podľa krajského súdu zaistenie podľa je

ultima ratio s tým, že tento prostriedok je podmienený „skúmaním možnosti uloženia menej

závažných prostriedkov.“. Podľa krajského súdu sa uvedenou „právnou podmienkou...

žalovaný... v napádanom rozhodnutí vôbec nezaoberal. Aj z tohto dôvodu je preskúmavané

rozhodnutie nepreskúmateľné.“.

61. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal na uvedené právne závery krajského

súdu s tým, že tieto vady nemožno považovať za odstrániteľné a mali viesť k zrušeniu

rozhodnutia žalovaného, ale aj k jeho prepusteniu zo zaistenia. Najvyšší súd na tieto

námietky sťažovateľa v napadnutom rozsudku nijako nereagoval a nijako sa s nimi

nevysporiadal. Tento postup najvyššieho súdu nemožno považovať za ústavne

akceptovateľný.

62. Pri akceptovaní východiska, ktoré vyplýva z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a ústavného súdu, že súd nie je povinný reagovať

na každú námietku a argument účastníka za predpokladu, že ide o nepodstatný a z hľadiska

merita irelevantný argument, bolo povinnosťou najvyššieho súdu svoje mlčanie

k námietkam sťažovateľa vysvetliť z toho hľadiska, prečo uvedenú argumentáciu

nepovažoval za podstatnú (kľúčovú) a relevantnú k prejednávanej problematike.

Najvyšší súd týmto spôsobom nepostupoval.

63. Na druhej strane je celkom evidentné, že námietky sťažovateľa boli podstatné

a smerovali k samej podstate prejednávanej veci, t. j. či vôbec boli naplnené zákonné

dôvody na obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa jeho zaistením. Vady odôvodnenia

rozhodnutia žalovaného, ktoré vymedzil krajský súd v rozsudku, nemožno podľa ústavného

súdu považovať za formálne a za odstrániteľné. Výrazne sa dotýkajú dôležitého aspektu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, a to práva na riadne odôvodnenie

rozhodnutia. Vychádzajúc z rozsudku krajského súdu, nedostatok odôvodnenia rozhodnutia

žalovaného spočíva v tom, že neobsahuje žiadne úvahy a skutkové vymedzenie dôvodov,

pre ktoré je potrebné zaistiť sťažovateľa. Krajský súd výslovne konštatuje, že jednoduchý

odkaz na správu SIS a tiež konštatovanie, že ide o utajované skutočnosti, nenapĺňa

požiadavku dostatočného vymedzenia skutkového stavu. Následne je zjavné,

že v odôvodnení rozhodnutia žalovaného absentuje akákoľvek subsumpcia, t. j. podradenie

zisteného skutkového stavu pod konkrétne právne ustanovenie. V aktuálne prerokúvanej

veci malo ísť o záver, že zistené a vymedzené skutkové okolnosti predstavujú ohrozenie

bezpečnosti štátu alebo ohrozenie verejného poriadku, prípadne napĺňajú obidva tieto

zákonné dôvody, ktoré majú odôvodňovať zaistenie sťažovateľa. Z rozsudku krajského súdu

je rovnako zjavné, že samotnému uplatneniu inštitútu zaistenia malo predchádzať skúmanie,

či účel zaistenia možno naplniť aj miernejšími prostriedkami, pričom rozhodnutie

žalovaného na takýto postup úplne rezignovalo.

64. Z už uvedeného je zjavné, že nedostatky odôvodnenia rozhodnutia žalovaného sa

netýkajú vedľajších, menej podstatných otázok. Krajským súdom vytknuté nedostatky

odôvodnenia rozhodnutia žalovaného sa týkajú základného a najpodstatnejšieho jadra

inštitútu zaistenia, t. j. či vôbec bol daný aspoň jeden z dvoch dôvodov uvedených

v zákonnom ustanovení, ktoré citoval žalovaný vo výroku svojho rozhodnutia. Najvyšší súd

takto nereagoval na námietky sťažovateľa, ktoré sú vo vzťahu k uplatnenému inštitútu tými

najpodstatnejšími a ktoré sa priamo a bezprostredne týkajú samotného jadra inštitútu

zaistenia (existencia zákonných dôvodov). Vychádzajúc z týchto úvah, ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd mal nevyhnutne reagovať na námietky sťažovateľa, ktoré

smerovali proti právnym záverom krajského súdu týkajúcim sa nedostatkov (absencie)

odôvodnenia rozhodnutia žalovaného. Z uvedeného hľadiska je napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu zjavne neodôvodnený a nepreskúmateľný.

K druhej námietke sťažovateľa

65. Vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré sa odvoláva sťažovateľ,

dôvodom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a zároveň na prepustenie

zaisteného na slobodu je nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, resp. aj nesprávne

právne posúdenie veci. Javí sa, že z právnych záverov krajského súdu takéto vady

rozhodnutia žalovaného vyplývajú. Z tohto pohľadu možno usudzovať, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu predstavuje odklon od predchádzajúcej – sťažovateľom

špecifikovanej – judikatúry najvyššieho súdu v skutkovo a právne podobných veciach.

66. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu mlčí o vzťahu uvedeného

rozsudku k jeho doterajšej judikatúre, t. j. neobsahuje ani konštatovanie, že napadnutý

rozsudok je v súlade s doterajšou judikatúrou najvyššieho súdu, a ani konštatovanie,

že predstavuje odklon od tejto judikatúry. Napadnutý rozsudok zároveň neobsahuje ani

argumentáciu, ktorou by najvyšší súd vysvetľoval potrebu odkloniť sa od doterajšej

rozhodovacej praxe. Z doteraz uvádzaných skutočností, možno usudzovať, že napadnutým

rozsudkom najvyšší súd rozhodol vo veci spôsobom, ktorý sa odlišuje od predchádzajúcich

rozhodnutí v skutkovo a právne podobných veciach. Stanovisko najvyššieho súdu o vzťahu

napadnutého rozsudku k jeho doterajšej judikatúre vzhľadom na okolnosti tejto veci bolo

žiaduce. Napadnutý rozsudok je vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa nepreskúmateľný.

K tretej námietke sťažovateľa

67. Námietku sťažovateľa o porušení čl. 9 ods. 3 piatej vety smernice č. 2013/33

najvyšší súd neakceptoval, keďže rozhodnutie žalovaného „nebolo zrušené ako nezákonné

(to sú prípady, keď došlo k zaisteniu cudzinca, hoci vôbec neboli splnené podmienky

zaistenia), ale bolo zrušené pre vady, ktoré sú odstrániteľné...“. K návrhu na prerušenie

konania a začatie prejudiciálneho konania najvyšší súd uviedol, že súd „má procesnú

autonómiu pri predkladaní prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEU Súdnemu dvoru EÚ.

Účastník konania nemá procesný nárok domáhať sa, aby ním tvrdený rozpor vnútroštátneho

práva s právnymi aktami EÚ naviac bez formulovania takýchto otázok, boli predložené

Súdnemu dvoru EÚ.

... kasačný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by ho presvedčili o tom,

že sťažovateľom navrhované prerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred

SD EÚ by mohlo byť pre kasačný súd právne významné.“.

68. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na to, že z úvah týkajúcich sa prvej

námietky sťažovateľa vyplýva, že nedostatky odôvodnenia rozhodnutia žalovaného sa

dotýkajú aspektu zisťovania skutkového stavu (absencia vymedzenia rozhodujúcich

skutočností, ktoré skutkovo vymedzujú dôvody, pre ktoré je sťažovateľ hrozbu

špecifikovaným chráneným záujmom) a tiež právneho posúdenia (právna kvalifikácia

zistených skutkových okolností). Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplývajú také

námietky, z ktorých je zrejmé, že rozhodnutie žalovaného nedávalo základnú odpoveď

týkajúcu sa dôvodov zaistenia sťažovateľa, t. j. ani odpoveď, či vôbec bol daný niektorý

z dôvodov zaistenia vymedzený v

Takéto vady nemožno považovať za formálne a odstrániteľné vady v zmysle § 230 ods. 1

písm. c) . Neobstojí ani odôvodnenie najvyššieho súdu k návrhu na prerušenie konania

a začatie prejudiciálneho konania. Najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ neformuloval

otázku, ktorú by bolo potrebné predložiť Súdnemu dvoru. Tento záver je svojvoľný,

keďže je v zjavnom rozpore s obsahom kasačnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ v bode 32

formuloval otázku, ktorá by mala byť predložená Súdnemu dvoru. V aktuálne prerokúvanej

veci sa javí, že existuje relevantné napätie medzi požiadavkami čl. 9 ods. 3 piatej vety

smernice č. 2013/33 a možnosťou, ktorú pripúšťa , a to osobitne

v tom smere, ako krajský súd a napokon aj najvyšší súd toto ustanovenie Správneho

súdneho poriadku interpretovali a aplikovali. Návrh sťažovateľa na prerušenie konania

a na začatie prejudiciálneho konania nemožno vnímať ako hypotetický a teoretický.

Tento návrh priamo vyplýva z konkrétnych skutkových okolností a tiež z aplikácie

a interpretácie príslušných ustanovení . Najvyšší súd mal preto

dôkladne a presvedčivo vysvetliť, prečo tento návrh sťažovateľa považoval za uvedeného

stavu za nedôvodný. Právny záver o nedôvodnosti návrhu sťažovateľa najvyšší súd

odôvodnil paušálne, všeobecne a nedostatočne. Právne závery najvyššieho súdu vo vzťahu

k tretej námietke sťažovateľa sú takto zjavne neodôvodnené a arbitrárne, preto sú ústavne

neakceptovateľné.

V.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu z 18. mája 2020

69. Podľa sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil aj základné právo

podľa a práva podľa a ods. 4 dohovoru, keďže je

zrejmé, že rozhodnutie o zaistení bolo neodôvodnené, nepreskúmateľné, nepredchádzalo mu

zisťovanie možnosti uplatniť miernejšie prostriedky a po konštatovaní nezákonnosti

rozhodnutia o zaistení a zrušení tohto rozhodnutia zanikol právny podklad jeho zaistenia,

a preto malo byť nariadené jeho prepustenie na slobodu.

70. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa ústavný súd považuje v prvom rade

za potrebné uviesť, že zaviedol ucelenú úpravu súdneho konania

vo veciach zaistenia, pričom táto úprava je založená napr. na princípe súdnej kontroly

zákonnosti rozhodnutia o zaistení, na periodickej kontrole zákonnosti obmedzenia osobnej

slobody cudzinca v zaistení a na plnej jurisdikcii správneho súdu vrátane možnosti nariadiť

prepustenie cudzinca zo zaistenia. Uvedená právna úprava reaguje na judikatúru ESĽP

(Buishvili proti Českej republike) a tiež na judikatúru Súdneho dvora (rozsudok vo veci

Mahdi proti Bulharsku č. C-146/14 PPU). Viaceré právne princípy tejto právnej úpravy

vychádzajú z úpravy týkajúcej sa obmedzenia osobnej slobody väzbou (porovnaj dôvodovú

správu k a tiež HODOŇOVÁ, S. Konanie vo veciach

zaistenia podľa s účinnosťou

od 1. júla 2016. ASPI, stav k 20. októbru 2020.).

71. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že čl. 5 dohovoru uchováva základné

ľudské právo, a to ochranu jednotlivca pred svojvoľnými zásahmi štátu do jeho práva

na slobodu (rozsudok Veľkej komory vo veci Saadi proti Spojenému kráľovstvu

z 29. 1. 2008, bod 63).

72. Každé pozbavenie slobody musí spadať pod niektorú z výnimiek uvedených

v čl. 5 ods. 1 písm. a) až f) a musí byť „zákonné“. Kde ide o „zákonnosť“ zadržania vrátane

otázky, či „konanie ustanovené zákonom“ bolo dodržané, dohovor odkazuje hlavne

na vnútroštátne právo a stanovuje povinnosť dodržať hmotné a procesné pravidlá

vnútroštátneho práva (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, bod 73). V tomto kontexte je

relevantná aj „kvalita“ právnej úpravy v tom zmysle, že vnútroštátne právo umožňujúce

pozbavenie slobody musí byť dostatočne prístupné, určité a predvídateľné pri jeho aplikácii

tak, aby sa predišlo nebezpečenstvu svojvôle (rozsudok Veľkej komory vo veci Mooren

proti Nemecku z 9. 7. 2009, bod 76).

73. Dodržanie vnútroštátneho práva však nepostačuje, čl. 5 ods. 1 dohovoru navyše

vyžaduje, aby každé pozbavenie slobody bolo v súlade s jeho účelom, ktorým je ochrana

jednotlivca pred svojvôľou. Základnou zásadou je, že žiadne zadržanie, ktoré je svojvoľné,

nemôže byť v súlade s čl. 5 ods. 1 a pojem „svojvôle“ v čl. 5 ods. 1 presahuje nesúlad

s vnútroštátnym právom, a tak pozbavenie slobody môže byť zákonné v zmysle domáceho

práva, ale stále svojvoľné, a teda v rozpore s dohovorom. Vychádzajúc z rozhodnutí ESĽP,

pojem svojvôľa v kontexte s čl. 5 sa do určitej miery mení v závislosti od toho, o aký druh

zadržania ide (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, body 67, 68). Zákaz svojvôle sa aplikuje

aj pri pozbavení slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru (Saadi proti Spojenému

kráľovstvu, bod 73). Európsky súd pre ľudské práva neposkytol komplexnú definíciu toho,

ktoré konanie príslušných orgánov môže predstavovať „svojvôľu“ pre účely čl. 5 ods. 1,

kľúčové princípy rozvinul v jednotlivých rozhodnutiach (Mooren proti Nemecku, bod 77).

74. Jedným takým všeobecným princípom vytvoreným judikatúrou ESĽP je,

že zadržanie bude arbitrárne v prípade, ak napriek dodržaniu litery vnútroštátneho zákona

bol prítomný prvok úmyselne zlého konania (konania v zlej viere) alebo podvodného

(klamlivého) konania zo strany príslušných orgánov (Mooren proti Nemecku, bod 78).

75. Absenciu akéhokoľvek odôvodnenia poskytnutého súdmi v rozhodnutiach

schvaľujúcich zadržanie na dlhšie časové obdobie považoval ESĽP za nezlučiteľnú

so zásadou ochrany pred svojvôľou zakotvenou v čl. 5 ods. 1 dohovoru. Na druhej strane

rozhodol, že zadržanie sťažovateľa nemožno považovať za svojvoľné, ak vnútroštátny súd

uviedol nejaké dôvody, ktoré opodstatňujú pokračovanie vyšetrovacej väzby, ibaže uvedené

dôvody sú extrémne stručné (lakonické) bez odkazu na akékoľvek právne ustanovenie, ktoré

by dovoľovalo zadržanie sťažovateľa (Mooren proti Nemecku, bod 79).

76. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že čl. 5 ods. 4 dohovoru «predstavuje

lex specialis vo vzťahu k všeobecným požiadavkám článku 13. Dáva právo osobám

pozbaveným slobody zatknutím alebo iným spôsobom podať návrh na konanie, v ktorom sa

rozhodne o procesných a hmotnoprávnych podmienkach, ktoré sú pre „zákonnosť“ ich

pozbavenia slobody nevyhnutné. „Súd“ uskutočňujúci prieskum musí mať viac ako poradnú

funkciu, musí mať právomoc „rozhodnúť“ o „zákonnosti“ pozbavenia slobody a nariadiť

prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.» (rozsudok vo veci Buishvili proti Českej

republike z 25. 10. 2012, bod 38, pozri tiež ďalšiu judikatúru uvedenú v tomto bode).

77. Konanie vedené podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru pred súdom preskúmavajúcim

sťažnosť proti zadržaniu musí byť kontradiktórne a stále musí zabezpečovať „rovnosť

zbraní“ medzi stranami, prokurátorom (žalobcom) a zadržanou osobou (Mooren proti

Nemecku, bod 124).

78. Obdobne ústavný súd v kontexte efektívneho uplatňovania práva na súdnu

ochranu v správnom súdnictve uviedol, že dotknutá osoba má mať možnosť vyžadovať

od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty

dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia

podľa napadnutej právnej úpravy, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné

obrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť

svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup príslušného orgánu (policajného útvaru,

resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k dotknutej

osobe (). Ochrana utajovaných skutočností odôvodňuje voľbu takých

postupov a úkonov príslušných orgánov verejnej moci, ktorých preskúmateľnosť je

obmedzená. Obmedzenie tejto preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa dotknutá

osoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu

pre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (m. m. ).

79. V aktuálne prerokúvanej veci – v kontexte prvej námietky sťažovateľa – ústavný

súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľa

v kasačnej sťažnosti, vysporiadal sa len s námietkou o nezrozumiteľnosti výroku

rozhodnutia žalovaného, neskúmal však ďalšie námietky týkajúce sa kvality odôvodnenia

rozhodnutia žalovaného.

80. Krajský súd vo svojom rozsudku uviedol, že žalovaný nezvažoval zákonné

alternatívy uvedené v a tieto dôvody

zaistenia nijako nevyhodnocoval. Základom rozhodnutia žalovaného bola písomnosť SIS

č. SIS-65/40-V-1-3/2020-S, krajský súd však neakceptoval jednoduchý odkaz na túto

písomnosť s uvedením, že obsahuje utajované skutočnosti. Krajský súd dospel k záveru,

že žalovaný nepostupoval zákonným spôsobom, náležite nezistil skutkový stav veci,

rozhodnutie riadne neodôvodnil a nezvažoval aplikáciu miernejších prostriedkov.

81. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného a tiež z právnych záverov

krajského súdu a najvyššieho súdu, možno konštatovať, že žalovaný vo svojom rozhodnutí

nevymedzil podstatu dôvodov, ktoré tvorili základ rozhodnutia o zaistení, a neuviedol ani

základné informácie, ktoré by umožnili sťažovateľovi náležite sa brániť rozhodnutiu

o zaistení a primerane argumentovať v rámci súdneho preskúmania rozhodnutia žalovaného.

Rozhodnutie žalovaného – na základe ktorého bol sťažovateľ zaistený – je potrebné

považovať za arbitrárne (svojvoľné) pre úplnú absenciu dôvodov. Krajský súd ako správny

súd s plnou jurisdikciou túto vadu (úplnú absenciu dôvodov zaistenia) v rámci svojho

konania neodstránil. Sťažovateľ ani v systéme správneho súdnictva nemal vytvorený taký

prístup k súdu, aby konanie malo aspoň základné prvky kontradiktórnosti a aby mal

základnú možnosť argumentovať a vyjadriť sa k dôvodom svojho zaistenia. Právny záver

konajúcich súdov – krajského súdu a najvyššieho súdu, že absencia dôvodov rozhodnutia

žalovaného je odstrániteľná vada, ktorú možno odstrániť v ďalšom rozhodovaní žalovaného

a ktorá neodôvodňuje prepustenie žalovaného zo zaistenia, je arbitrárny (svojvoľný), a teda

ústavne neakceptovateľný. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na rozsudok Mooren

proti Nemecku, v ktorom ESĽP považoval za odstrániteľnú vadu neuvedenie

podrobnejšieho odôvodnenia rozhodnutia o zadržaní sťažovateľa. V uvedenej veci

rozhodnutie o zadržaní sťažovateľa však obsahovalo podstatné dôvody, z ktorých vyplývalo

dostatočné podozrenie zo spáchania trestného činu, a tiež základné vymedzenie skutku,

ktorý sa sťažovateľovi kládol za vinu, t. j. nešlo o úplnú absenciu dôvodov. Ďalším

rozdielom bolo, že v uvedenej veci rozhodnutie o zadržaní bolo v rámci jeho prieskumu

vyhlásené za vadné z formálnych dôvodov (flawed on formal grounds), nebolo však

zrušené.

82. V aktuálne prerokúvanej veci k zaisteniu sťažovateľa a jeho obmedzeniu osobnej

slobody došlo bez uvedenia aspoň podstaty dôvodov. Žalovaný vo svojom rozhodnutí

neuviedol ani podstatu dôvodov, ktoré opodstatňovali zaistenie sťažovateľa, postupoval teda

svojvoľne. Krajský súd a ani najvyšší súd v rámci prieskumu zákonnosti rozhodnutia

žalovaného jeho pochybenie nenapravili, sťažovateľovi nebola sprístupnená podstata

dôvodov zaistenia, resp. základné informácie, ktoré by objasňovali uplatnenie tohto

inštitútu, a nebola mu daná možnosť k dôvodom zaistenia sa vyjadriť, prípadne nebol

prepustený zo zaistenia na slobodu. Súdny prieskum rozhodnutia žalovaného –

pred krajským súdom a pred najvyšším súdom – nespĺňal ani v základnom a nevyhnutnom

rozsahu prvok kontradiktórnosti a princíp rovnosti zbraní. Sťažovateľ nemal vytvorenú

efektívnu možnosť brániť sa obmedzeniu svojej osobnej slobody uvedením nejakých

argumentov, keďže nebol oboznámený ani s podstatou dôvodov zaistenia. Zaistenie

sťažovateľa takto bolo ústavne neakceptovateľným zásahom do základného práva

sťažovateľa podľa a do jeho práv podľa a ods. 4

dohovoru.

V.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 18. mája 2020

83. Vzhľadom na to, že najvyšší súd zamietnutie návrhu na prerušenie konania

a na začatie prejudiciálneho konania odôvodnil arbitrárne, resp. nedostatočne

(nepreskúmateľne), nemožno na podklade napadnutého rozsudku najvyššieho súdu urobiť

záver o porušení základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

. Vychádzajúc z okolností prerokúvanej veci a poukazujúc na princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ústavný súd navyše

nepovažoval ani za potrebné formulovať záver o tom, či došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

V.4 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu z 18. mája 2020

84. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

z 18. mája 2020.

85. Priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré čl. 6 ods. 1 dohovoru

ustanovuje, prichádza do úvahy len vtedy, keď predmetom konania je rozhodovanie

o občianskych právach a záväzkoch alebo ide o rozhodovanie o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia (m. m. , , ,

).

86. Pojem „spory o občianskych právach a záväzkoch“ zahŕňa všetky konania,

ktorých výsledok je rozhodujúci pre takéto práva a záväzky (rozsudok ESĽP vo veci

Ringeisen proti Rakúsku zo 16. 7. 1971, séria A, č. 13, s. 39, bod 94). Jemné spojenie alebo

vzdialený účinok nepostačuje pre čl. 6 ods. 1 dohovoru, občianske práva a záväzky musia

byť predmetom alebo jedným z predmetov sporu, výsledok konania musí byť priamo

rozhodujúci pre takéto právo (rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van Leuven

a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, séria A, č. 43, s. 21, bod 47).

87. Podľa judikatúry ESĽP pojem „občianske práva a záväzky“ nemožno vykladať

výlučne odkazom na vnútroštátne právo. Článok 6 dohovoru nezahŕňa len súkromnoprávne

spory v tradičnom zmysle, teda spory medzi jednotlivcami alebo medzi jednotlivcom

a štátom v rozsahu, v ktorom štát konal ako súkromná osoba, subjekt súkromného práva,

a nie v rámci jeho zvrchovaného postavenia (rozsudok ESĽP vo veci König proti Nemecku

z 28. 6. 1978, séria A, č. 27, s. 29 – 30, body 88 až 90). Charakter právnej úpravy, ktorá

je určujúca pre rozhodnutie o veci, a charakter autority, ktorá je vybavená právomocou

vo veci, má malý význam, uvedenou autoritou môže byť všeobecný súd alebo

administratívny orgán (rozsudok ESĽP vo veci Ringeisen, s. 39, bod 94). Výlučne povaha

predmetného práva je relevantná (rozsudok ESĽP vo veci König, s. 30, bod 90).

88. Ústavný súd už konštatoval, že rozhodovanie správnych orgánov o právach,

právom chránených záujmoch a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb podľa

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

i zákonom ustanovený postup v piatej časti

pri preskúmavaní rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom môže v niektorých prípadoch

nepochybne podliehať osobitnému režimu upravenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru

a v niektorých prípadoch tak byť nemusí (pozri m. m. )

89. V prerokúvanom prípade išlo o rozhodnutie o zaistení sťažovateľa ako žiadateľa

o azyl podľa na podklade písomnosti obsahujúcej utajované

skutočnosti, ktorej pôvodcom bola SIS. Z toho pohľadu je zrejmý záver, že predmetom

konania nebolo rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch, preto na toto konanie

nemožno aplikovať čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda ani procesné záruky, ktoré sú s týmto

právom spojené. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na to, že Európska komisia

pre ľudské práva konštatovala, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa neaplikuje na konania týkajúce sa

prijatia a vyhostenia cudzincov [posudzovanie prípustnosti žiadosti č. 3225/67 vo veci X, Y,

Z, V a W proti Spojenému kráľovstvu (1968), posudzovanie prípustnosti žiadosti č. 9285/81

vo veci X, Y a Z proti Spojenému kráľovstvu (1982)].

90. Podľa judikatúry ESĽP ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru je na azylové

a imigračné prípady neaplikovateľné. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci

Maaouia proti Francúzsku (rozsudok ESĽP z 5. 10. 2000 vo veci Maaouia Kaya proti

Francúzsku, sťažnosť č. 39652/98, body 35 a 40) konštatuje, že rozhodnutia o vstupe,

pobyte a vyhostení cudzincov sa netýkajú určenia občianskych práv alebo povinností

žiadateľa alebo trestného obvinenia proti nemu v rámci významu čl. 6 ods. 1 dohovoru

(pozri napr. aj rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva z 2. 5. 1979 vo veci Uppal

a Singh proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 8244/78, DR 17, s. 149; rozhodnutie

Európskej komisie pre ľudské práva z 15. 5. 1984 vo veci Bozano proti Francúzsku,

sťažnosť č. 9990/82, DR 39, s. 119; rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva

z 5. 12. 1996 vo veci Urrutikoetxea proti Francúzsku, sťažnosť č. 31113/96, DR 87-B,

s. 151; rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva z 25. 10. 1996 vo veci Kareem proti

Švédsku, sťažnosť č. 32025/96, DR 87-A, s. 173). Procesné záruky zaručené čl. 6 ods. 1

dohovoru sa aplikujú len na občianske a trestné konania.

91. Ústavný súd zároveň konštatuje, že v prerokúvanom prípade sú primerane

aplikovateľné aj právne závery týkajúce sa trestného ramena práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. V zmysle týchto právnych záverov čl. 6 ods. 1 dohovoru je z vecného hľadiska

(ratione materiae) v trestných veciach aplikovateľný v zásade len na rozhodovanie vo veci

samej (rozhodovanie o trestnom obvinení) a nevzťahuje sa na rozhodovanie o väzbe,

pre ktoré platí špeciálna, z hľadiska procesných záruk poskytnutých osobe nachádzajúcej sa

vo väzbe prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo

na osobnú slobodu a bezpečnosť (m. m. napr. , , ,

). Tento právny názor vychádza z rešpektovania rozhodovacej praxe ESĽP,

v zmysle ktorej sa osobná sloboda chráni v zásade prostredníctvom čl. 5 dohovoru,

a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody

došlo v súlade so zákonom upraveným postupom (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ako aj ochrana

práva jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať

o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru;

k uvedenému pozri napr. Khudoyorov v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005,

body 124 –125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory

ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP

z 26. 10. 2006, body 103 a 115).

92. Rozhodovanie o zaistení sťažovateľa a preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia

je vo svojej podstate rozhodovaním o jeho osobnej slobode, ktorej je z vecného hľadiska

poskytovaná ochrana prostredníctvom čl. 5 dohovoru, preto aj z tohto dôvodu nemožno čl. 6

ods. 1 dohovoru v prerokúvanom prípade z vecného hľadiska (ratione materiae) aplikovať.

VI.

Záver

VI.1 K bodom 1, 2 a 4 výrokovej časti nálezu

93. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)

dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 18. mája 2020 došlo

k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa a

a k porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 dohovoru (bod 1 výrokovej časti

tohto nálezu).

94. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody

podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

95. Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie

alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd

zruší aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,

ak to pripúšťa povaha zásahu.

96. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

97. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

98. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia svojich práv v petite svojej ústavnej

sťažnosti žiada, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

99. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu). Zo zistenia

ústavného súdu vyplýva, že po zrušení rozhodnutia žalovaného o zaistení rozsudkom

krajského súdu z 19. marca 2020 žalovaný opätovne rozhodol o zaistení sťažovateľa.

Následne bolo právoplatne skončené azylové konanie a žalovaný začal konanie

o administratívne vyhostenie sťažovateľa. Žalovaný rozhodol rozhodnutím z 13. augusta

2020 o administratívnom vyhostení sťažovateľa. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

31. augusta 2020. Sťažovateľ bol zaistený podľa

Z. z. na účely zabezpečenia administratívneho vyhostenia. Dňa 3. septembra 2020 bolo

letecky zrealizované vyhostenie sťažovateľa z územia Slovenskej republiky.

Napriek uvedenému skutkovému stavu v čase rozhodovania ústavného súdu ústavný súd

považoval za potrebné zrušiť napadnutý rozsudok najvyššieho súdu. Zrušenie napadnutého

rozsudku nie je za danej skutkovej situácie akademickým rozhodnutím, keďže môže mať

reálny vplyv na právne postavenie sťažovateľa. Úlohou najvyššieho súdu bude riadiť sa

primerane právnym názorom ústavného súdu, zohľadniť aktuálny skutkový stav vo veci

a zvoliť postup v zmysle ustanovení (napr. a

).

100. Ústavný súd nevyhovel ústavnej sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu (bod 4 výrokovej časti tohto nálezu). Vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva podľa sa ústavný súd tiež riadil princípom

minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov (alebo iných štátnych

orgánov), rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa

preskúmavané (, , ), ktorý vyplýva z jeho

subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , ) z toho,

že v nadväznosti na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa a zrušením

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd

v ďalšom postupe sám vysporiadal s ochranou uvedeného základného práva tým, že sa bude

prípadne opätovne zaoberať návrhom sťažovateľa na prerušenie konania a na začatie

prejudiciálneho konania. Ústavný súd preto tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa

nevyhovel aj z uvedeného dôvodu, uprednostňujúc právomoc najvyššieho súdu na ochranu

subjektívnych práv účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom.

101. Vzhľadom na viazanosť najvyššieho súdu právnym názorom ústavného súdu,

ktorá vyplýva priamo zo zákona, nepovažoval ústavný súd samostatný výrok, ktorým by

najvyššiemu súdu zakázal pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa,

za potrebný, preto ústavnej sťažnosti v uvedenej časti nevyhovel (,

; bod 4 výrokovej časti tohto nálezu). „Takýto výrok je komplementárny

k výroku konať ďalej bez porušovania základného práva alebo základnej slobody.

Zmysel tohto výroku spočíva v tom, že zákaz je postačujúci ako jednorazové opatrenie

na to, aby orgán verejnej moci (porušovateľ práva alebo slobody) skončil postup, ktorý

vedie k porušovaniu ústavnosti.“ (MAZÁK, J., GAJDOŠÍKOVÁ, Ľ. „Ochrana základných

práv a slobôd na základe sťažnosti podľa článku 127 “,

autorský článok. Právny obzor, r. 2002, č. 3, s. 191.).

VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu

102. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

103. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

104. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 675,43 €

v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 3 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,

sťažnosť podľa , vyjadrenie z 12. októbra 2020). Ústavný súd

vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2020

v sume 177 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových

výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 10,62 € (1/100

výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 562,86 €.

Z priloženého osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)

vyplýva, že právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom DPH, preto uvedená suma bola

zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa vyhlášky a podľa

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov o sumu 112,57 €, čo spolu

predstavuje sumu 675,43 € (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).

105. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135

ods. 1 ).

106. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu