Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Szak-1-2026.pdf
PDF · 165.69 KB
Case nature
Area
Subarea
1Szak/1/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): H. V., nar. XX. Y. XXXX, štátna príslušnosť: Sýrska arabská republika, trvale bytom: L. E. C., bez cestovného dokladu, t. č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 05 Bratislava, Kancelária Košice, Murgašová 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, o správnej žalobe vo veciach zaistenia o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-61-018/2026-AV zo dňa 17. júna 2026, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 7Spa/1/2026-40 zo dňa 20. júla 2026, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k. 7Spa/1/2026-40 zo dňa 20. júla 2026 sa mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-61-018/2026-AV zo dňa 17. júna 2026 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému.
II. Nariaďuje sa, aby bol sťažovateľ H. V., nar. XX. Y. XXXX, štátna príslušnosť: Sýrska arabská republika, trvale bytom: L. E. C., bez cestovného dokladu, t. č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania a trov konania na správnom súde.
o d ô v o d n e n i e :
I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-61-018/2026-AV zo dňa 17.06.2026 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) rozhodol podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom v zmysle § 88 ods. 4 cit. zákona stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.09.2026, a podľa § 88 ods. 5 cit. zákona umiestnil žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Vydaniu rozhodnutia o zaistení predchádzalo vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP BB4-61-013/2026-AV z toho istého dňa, t. j. zo dňa 17.06.2026 (ďalej aj „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“). Týmto rozhodnutím žalovaný podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (t. j. z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, ďalej aj „SR“) vyhostil žalobcu z územia SR a územia všetkých členských štátov na
územie Sýrskej arabskej republiky s uložením zákazu vstupu na územie SR a územie všetkých členských štátov na dobu 2 rokov. Neurčil mu lehotu na vycestovanie z dôvodu, že je dôvodné predpokladať, že ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. 2. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný ku skutkovému stavu uviedol, že dňa 17.06.2026 v čase o 13.00 hod. hliadka Mobilnej jednotky Policajného zboru Banská Bystrica počas kontroly oprávnenosti pobytu kontrolovala pred Ústavom pre výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica totožnosť a oprávnenosť pobytu žalobcu, ktorý bol z tohto ústavu prepustený na slobodu po skončení výkonu trestu odňatia slobody, na ktorý bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn.: 4T/68/2023 zo dňa 02.11.2023 podľa § 355 ods. 3 Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody v trvaní troch rokov. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území SR alebo schengenského priestoru. Dňa 17.06.2026 začal správny orgán konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. 3. Žalovaný poukázal na obsah zápisnice zo dňa 17.06.2026, v ktorej žalobca uviedol, že zo Sýrie vycestoval v septembri 2022 letecky do Líbye, potom po mori do Talianska a odtiaľ autobusom do Nemecka, kde mal v tom čase brata. V Nemecku v novembri 2022 požiadal o azyl a čakal na rozhodnutie. V júni 2023 sa zoznámil s jedným Sýrčanom, ktorý mu ponúkol možnosť odviezť nejakých ľudí zo Srbska na Slovensko za finančnú odmenu 2 500,- eur. Dohodli sa a potom išiel autobusom do Maďarska, kde ho malo čakať auto, na ktorom mal odviezť ľudí. Potom išiel autom na hranice do Srbska, kde ho už čakala skupina ľudí na dohodnutom mieste. Bolo ich tam veľa, zobral ich 19. Z hranice cestovali cez Maďarsko až na Slovensko, kde ho chytili v Komárne policajti a potom ho zatvorili do väzenia za prevádzačstvo. 4. V Schengenskom informačnom systéme žalovaný zistil, že žalobca je zaradený v schengenskom pátraní vloženom Nemeckom z dôvodu návratu občanov tretích krajín zo schengenského priestoru. Konštatoval, že žalobca je tak nežiaducou osobou v zmysle § 2 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov v spojení s čl. 6 Kódexu Schengenských hraníc. 5. Žalovaný skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky pre uloženie povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov (povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženie zábezpeky). Sám do zápisnice uviedol, že nemá na území SR žiadnu rodinu a zázemie. Nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, nevie si ich ani zaobstarať. Nedisponuje ani platnými identifikačnými a cestovnými dokladmi. Nevie si zabezpečiť ubytovanie. Tiež uviedol, že ak by bol prepustený na slobodu, vycestoval by do Nemecka. 6. Žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.09.2026, a špecifikoval kroky, ktoré budú počas tejto doby vykonané na zabezpečenie návratu žalobcu, o. i. v súvislosti s vystavením cestovného dokladu. 7. Žalovaný si zaobstaral informácie o bezpečnostnej situácii v Sýrii, pričom nezistil žiadne dôvody a skutočnosti brániace vyhosteniu žalobcu do tejto krajiny. Aj samotný žalobca v konaní uviedol, že v domovskej krajine mu nič nehrozí. Žalovaný poznamenal, že verejne dostupné informácie o bezpečnostnej situácii v Sýrskej arabskej republike uvádzajú, že situácia v krajine sa po páde bývalého režimu v tejto krajine v roku 2024 začala meniť a uvoľňovať. V máji 2025 Európska únia zrušila všetky hospodárske sankcie voči Sýrii s výnimkou tých, ktoré sú založené na bezpečnostných dôvodoch. V máji 2026 sa uskutočnil prvý politický dialóg medzi EÚ a Sýriou smerujúci k normalizácii vzťahov a k podpore Únie pri transformácii Sýrie. Žalovaný poukázal aj na to, že v oblasti návratov do Sýrie začal pôsobiť aj Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (ďalej aj „UNHCR“), ktorý zriadil internetovú stránku syriaishome.org, na ktorej ponúka utečencom a vnútorne vysídleným Sýrčanom usmernenia a informácie o ich právach. UNHCR poskytuje pomoc sýrskym utečencom aj prostredníctvom širokej siete centier a mobilných jednotiek. Napokon žalovaný podotkol, že je verejne známe, že niektoré štáty Európskej únie (Francúzsko, Nemecko alebo Rakúsko) už v roku 2025 a 2026 realizovali do Sýrie aj niekoľko nútených návratov sýrskych štátnych príslušníkov. 8. Žalovaný vzal do úvahy aj skutočnosť, že žalobca bol v minulosti žiadateľom o udelenie medzinárodnej ochrany v Nemecku, pričom konštatoval, že ide o bezpečnú krajinu a nezistil žiadne dôvody a skutočnosti brániace vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. 9. Žalovaný mal za to, že existuje reálny predpoklad, že bude možné realizovať výkon administratívneho vyhostenia v rámci maximálnej zákonnej lehoty zaistenia, a to aj z pohľadu spomínanej reálnej možnosti vystavenia náhradného cestovného dokladu. Poukázal tiež na realizáciu administratívnych vyhostení do Sýrie, resp. sýrskych občanov do iného členského štátu v predchádzajúcich rokoch. 10. Žalovaný uzavrel, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení je zaistenie žalobcu v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia
o administratívnom vyhostení. Inštitút zaistenia cudzinca slúži priamo na výkon administratívneho vyhostenia. S ohľadom na predchádzajúci neoprávnený pobyt žalobcu v štátoch schengenského priestoru existuje dôvodná obava, že nezaistením žalobcu by mohlo dôjsť k pokračovaniu jeho neoprávneného pobytu v krajinách schengenského priestoru, ako aj k zmareniu úkonov smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. II. Konanie pred správnym súdom 11. Správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Žalobca mal za to, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu. Žalobca považoval jeho prípadné administratívne vyhostenie na územie Sýrie za neprípustné. Tvrdil, že pred žalovaným vyslovene namietal zlú bezpečnostnú situáciu v oblasti Daraa, z ktorej pochádza. Uviedol, že aktuálna bezpečnostná situácia v Sýrii ešte stále nepripúšťa spustenie nútených návratov štátnych príslušníkov Sýrie na jej územie z dôvodu rizika mučenia, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania a utrpenia vážnej ujmy na zdraví či živote z dôvodu pretrvávajúceho neselektívneho násilia v Sýrii. Pokiaľ ide o odkaz žalovaného na prax iných krajín, aj z nej je po bližšom dohľadaní možné zistiť, že išlo o vyhostenie iba tých sýrskych štátnych príslušníkov, ktorí sa na ich území dopustili obzvlášť závažnej trestnej činnosti. Skutok, ktorý spáchal žalobca, však podľa jeho názoru nie je takého charakteru, aby odôvodňoval výkon vyhostenia priamo do Sýrie. Žalobca namietal aj neexistenciu vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, keďže toto nebolo vykonateľné ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení. 12. Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom č. k. 7Spa/1/2026-40 zo dňa 20.07.2026 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol a účastníkom nárok na náhradu trov konania nepriznal. 13. Poukazujúc na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) i najvyšších súdnych inštancií SR správny súd uviedol, že jeho povinnosťou v konaní o preskúmanie rozhodnutia o zaistení je preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia a či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky, alebo či účel zaistenia naďalej trvá. Zdôraznil, že ak Dohovor v čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie, prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. 14. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o jeho nevyhostiteľnosti do krajiny pôvodu správny súd poukázal na to, že žalobca neuviedol, akým konkrétnym spôsobom sa ho zlá bezpečnostná situácia týka najmä vo vzťahu k zákonným požiadavkám, ktoré sú definované ako prekážky administratívneho vyhostenia. Žalobca neuviedol jediný konkrétny dôvod, ktorý by zakladal prekážku jeho vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov. Neuviedol ani jednu individuálnu okolnosť vo vzťahu k jeho osobe, ktorá by bola spôsobilá priznať úspech jeho tvrdeniu o zaobchádzaní v rozpore s čl. 3 Dohovoru, obmedzil sa na všeobecné konštatovanie o zlej bezpečnostnej situácii s poukazom na verejne dostupné informácie. 15. Správny súd neprisvedčil ani tvrdeniu žalobcu, že žalovaný nedostatočne skúmal prekážky vyhostenia vo vzťahu k bezpečnostnej situácií v krajine. Správny súd poukázal na odôvodnenie rozhodnutia žalovaného ako aj na aktuálnu Správu Európskej agentúry pre azyl (EUAA) k situácii v Sýrii (Country Guidance, December 2025), v zmysle ktorej žiadna oblasť v Sýrii momentálne nedosahuje takú výnimočne vysokú úroveň slepého násilia, aby na získanie ochrany stačila iba samotná prítomnosť civilistu (mere presence). V jednotlivých provinciách vrátane provincie Dar'a slepé násilie prebieha, ale nie na vysokej úrovni. Vyžaduje sa preto preukázanie vyššej úrovne individuálnych rizikových faktorov. Mesto Damask môže byť v niektorých prípadoch považované za alternatívu vnútornej ochrany, ak žiadateľovi nehrozí nebezpečenstvo priamo od prechodnej vlády. Správny súd poukázal na záver žalovaného, že samotná existencia bezpečnostných incidentov v niektorých oblastiach Sýrie nepostačuje na záver, že každému sýrskemu štátnemu príslušníkovi hrozí pri návrate reálne riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Takýto záver musí byt podložený individuálnymi okolnosťami konkrétnej osoby, ktoré v predmetnom konaní preukázané neboli. Správny súd zdôraznil, že žalovaný sa v procese výsluchu pýtal žalobcu na všetky relevantné okolnosti vrátane toho, či mu v krajine pôvodu hrozí nejaké nebezpečenstvo alebo či má dôvody, pre ktoré sa do Sýrie nechce alebo nemôže vrátiť, pričom žalobca len všeobecne konštatoval, že v meste, odkiaľ pochádza a kde má rodinu, nie je bezpečne z dôvodu, že je tam veľa teroristov a ľudia tam prichádzajú o život. Správny súd konštatoval, že nateraz nie je známy konkrétny dôvod výslovnej obavy žalobcu, ktorý by skutočne predstavoval jednu z prekážok administratívneho vyhostenia uvedenú v zákone o pobyte cudzincov. Správny súd poukázal aj na absenciu tvrdení sťažovateľa v tomto smere s poukazom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn 2Sak/5/2022 zo dňa 21.03.2022.
16. K účelnosti zaistenia správny súd ďalej uviedol, že žalovaný doteraz v konaní postupoval s náležitou starostlivosťou a podnikal aktívne kroky smerujúce k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Spresnil, že žalovaný vykonával kroky vedúce k stotožneniu žalobcu, a následne bude zabezpečovať technicko-personálne kroky k návratu žalobcu do domovskej krajiny. 17. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že ku dňu vydania rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu nebola splnená podmienka existencie vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Z administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že rozhodnutím č. PPZ- HCP-BB4-61-013/2026-AV zo dňa 17.06.2026 bol žalobca administratívne vyhostený z územia SR a členských štátov na územie Sýrskej arabskej republiky, pričom mu nebola určená lehota na vycestovanie. Žalobca rozhodnutie prevzal toho istého dňa, a tak podľa § 83 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov sa rozhodnutie stalo vykonateľným, a nie až uplynutím lehoty 30 dní, ako to uvádzal žalobca. 18. Správny súd záverom skonštatoval vecnú správnosť a zákonnosť rozhodnutia žalovaného s tým, že námietky žalobcu neboli spôsobilé preukázať, že v jeho prípade neexistuje aspoň potenciálna možnosť vyhostenia, rovnako tak nepreukázal, že dôvody zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, neexistujú a nebolo možné ani spochybniť existenciu prebiehajúceho procesu vyhostenia. III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní 19. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. g/ a h/ SSP). Navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a nariadi bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia. Domáhal sa tiež náhrady trov konania voči žalovanému. 20. Sťažovateľ mal za to, že v konaní pred žalovaným dostatočne jasne uviedol svoje konkrétne obavy v prípade návratu do Sýrie, keď vypovedal, že v jeho domovskej oblasti sú stále teroristi a ľudia tam prichádzajú o život. V súvislosti s tvrdením správneho súdu, že sťažovateľ neuviedol individuálnu okolnosť v súvislosti so zlou bezpečnostnou situáciou v Sýrii, citoval z rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sak/4/2023 zo dňa 27.03.2023, podľa ktorého „Ak sa preukáže existencia takéhoto rizika, vyhostenie sťažovateľa by nevyhnutne zakladalo porušenie čl. 3 Dohovoru, bez ohľadu na to, či riziko vyplýva zo všeobecnej situácie násilia, osobnej charakteristiky sťažovateľa alebo z kombinácie oboch (Khasanov a Rakhmanov proti Rusku (GC, § 95).“ Sťažovateľ z citovaného rozsudku vyvodzoval, že na prijatie záveru o riziku porušenia čl. 2 a 3 Dohovoru postačuje preukázanie všeobecne zlej bezpečnostnej situácie v krajine určenia, ktorej čelia obyvatelia, aj keby sťažovateľ neuviedol ešte aj jeho vlastný individuálny dôvod, pre ktorý nesmie byť vyhostený do Sýrie. 21. Sťažovateľ zotrval na svojom tvrdení, že napriek zmenám v Sýrii a pádu bývalého režimu, aktuálna situácia v Sýrii ešte stále nepripúšťa nútené vyhostenie sťažovateľa do Sýrie z dôvodu hrozby porušenia čl. 2 a 3 Dohovoru a čl. 15 a 16 Ústavy SR a už vôbec nie vzhľadom na situáciu v oblasti Daraa, odkiaľ pochádza sťažovateľ. Sýria bola dlhé roky postihnutá vážnym ozbrojeným konfliktom a ešte stále trpí zlou bezpečnostnou situáciou. Ani po páde vlády Bašara Asada nemožno bezpečnostnú situáciu na území Sýrie považovať za stabilizovanú. Sťažovateľ v tomto smere citoval nasledovné zdroje:
- vyhlásenie eurokomisára pre migráciu Magnusa Brunnera zo dňa 01.02.2026: „Zatiaľ nie sme v bode, keď by bola Sýria dostatočne stabilná na to, aby sme mohli vykonávať rozsiahle deportácie. Krajina podľa pravidiel EÚ ešte nie je bezpečnou krajinou pôvodu. Poskytujeme podporu na zlepšenie a zmenu tejto situácie...“;
- spoločné vyhlásenie podpredsedníčky Európskej komisie a vysokej predstaviteľky EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Kaje Kallasovej a komisáriek Šuicovej a Lahbiba zo dňa 08.12.2025, ktoré reagovalo aj na vlnu násilia v rôznych častiach Sýrie a zahraničných vojenských útokov na jej územie;
- Správa Európskej azylovej agentúry a Stanovisko UNHCR k návratom do Sýrie z decembra 2024, ktoré nebolo doposiaľ nahradené či revidované a podľa ktorého: „V tomto kontexte aj naďalej UNHCR vyzýva štáty, aby nútene nevracali sýrskych štátnych príslušníkov a bývalých obyvateľov Sýrie, vrátane Palestínčanov, ktorí predtým žili v Sýrii, do žiadnej časti Sýrie.“;
- informácie na internetovom sídle Agentúry európskej pohraničnej a pobrežnej stráže (FRONTEX), z ktorých vyplýva, že napomáha členským štátom nateraz iba pri dobrovoľných návratoch sýrskych štátnych príslušníkov. 22. Sťažovateľ tvrdil, že v konaní pred správnym súdom poukázal na bezpečnostné incidenty aj v priebehu rokov 2025 a 2026, a to nielen v južných oblastiach, ale aj v pobrežnej oblasti Letakie (Lázikíja), Homse a Aleppe, pričom správnu žalobu doplnil aj o najaktuálnejšie bombové útoky v hlavnom meste Damask z júla 2026, pri ktorých zahynuli civilisti. Dôvodil, že ani hlavné mesto Damask nemožno
považovať za tak bezpečnú oblasť v Sýrii, ako to skonštatoval správny súd. Navyše, zabezpečené dôkazy preukazujú zlú humanitárnu situáciu navrátilcov a presídlencov, zničenú infraštruktúru, a preto ani z tohto dôvodu nie je možné reálne očakávať presun všetkých osôb v núdzi v Sýrii do Damasku. 23. Sťažovateľ nesúhlasil ani so záverom správneho súdu, že oblasť Dar´a v Sýrii možno považovať za bezpečnú. Sťažovateľ už v priebehu konania o administratívnom vyhostení vypovedal, že v meste, odkiaľ pochádza, nie je bezpečne, pretože je tam veľa teroristov a ľudia tam prichádzajú o život. Všeobecné informácie o oblasti Dar´a, ktoré predložil v konaní pred správnym súdom, tieto tvrdenia potvrdzujú. Podľa týchto správ je oblasť stále postihovaná prítomnosťou ozbrojených skupín a civilisti čelia rizikám z nevybuchnutej vojenskej munície. Tieto nebezpečenstvá naďalej spôsobujú obete a obmedzujú prístup k základným službám a živobytiu. Bezpečnostná situácia v gubernii Dar'a sa od vojny síce zlepšila, ale stále dochádza k neselektívnemu násiliu a miera vysokého rizika ohrozenia sťažovateľa pretrváva. 24. Sťažovateľ v konaní predložil dôkazy aj o zlých životných a humanitárnych podmienkach navrátilcov, ktoré napriek zrušeniu alebo uvoľneniu sankcií zostávali vážne. Chudoba postihuje 90 % obyvateľov a 16,5 milióna ľudí potrebuje pomoc. Poškodená infraštruktúra, nezamestnanosť a obmedzený prístup k službám bránia obnove. Hoci sa vrátilo 1,9 milióna vnútorných vysídlených osôb, 7,4 milióna ich stále ostáva vysídlených. Mnoho navrátilcov čelí veľkým prekážkam pri prístupe k základným službám, právnym dokumentom a možnostiam obživy. Hlavné výzvy pre udržateľný návrat sú nezamestnanosť, vysoké životné náklady, zlá infraštruktúra a životné podmienky a nedostatok humanitárnej alebo rozvojovej podpory. Uvedené je dôvodom, prečo aj samotný UNHCR nateraz nepodporuje spustenie masívnej dobrovoľnej repatriácie Sýrčanov do ich vlasti. Sťažovateľ preto vyjadril nesúhlas so závermi správneho súdu, že v jeho veci neboli zistené žiadne prekážky jeho administratívneho vyhostenia a hrozba porušenia čl. 2 a 3 Dohovoru. 25. Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že v konaní predložené informácie o aktuálnej situácii v Sýrii potvrdzujú, že bezpečnostná a humanitárna situácia v Sýrii je stále zlá a nepripúšťa vyhostenie sťažovateľa na jej územie, pretože by mohol byť ohrozený jeho život a zdravie. Pokiaľ nie je jeho vyhostenie prípustné, nie je prípustné ani jeho držanie v zaistení, ktoré je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. 26. Na podporu argumentácie uviedol sťažovateľ aj to, že v roku 2025 Slovenská republika naďalej poskytovala doplnkovú ochranu sýrskym žiadateľom a v roku 2026 prebieha jedno konanie sýrskeho žiadateľa. Štatistika vyhostení sýrskych štátnych príslušníkov, na ktorú poukazuje žalovaný, pojednáva o vyhosteniach na územie iných krajín, než priamo do Sýrie. 27. Sťažovateľ zotrval na tom, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav ohľadom aktuálnej situácie v Sýrii a hrozby možného porušenia Dohovoru jeho vyhostením, situácie navrátilcov a konkrétne aj oblasti Dar´a, hoci na to sťažovateľ pri výsluchu vyslovene poukazoval. K otázke stále sa vyskytujúceho neselektívneho násilia v Sýrii, ktoré je relevantné v súvislosti s povinnosťou správneho orgánu rešpektovať čl. 2 a 3 Dohovoru, nezaujal žalovaný vôbec žiadnu úvahu. Žalovanému vytkol sťažovateľ aj to, že v odôvodnení rozhodnutia sa zameral na politické snahy Sýrie a svetového spoločenstva o jej stabilizáciu, ale nie na reálnu situáciu navrátilcov. 28. Sťažovateľ pripustil, že sa dopustil trestného činu prevádzačstva, avšak aj trestný súd zohľadnil poľahčujúce okolnosti. Sťažovateľ sa dopustil trestného činu iba raz a svoje konanie ľutuje, trest odňatia slobody vykonal, pričom mu ani trestný súd neuložil trest vyhostenia. Sťažovateľ podľahol vidine rýchleho zárobku za prevoz cudzincov. Nešlo o vysokopostaveného člena organizovanej skupiny, ani sa nedopúšťal násilnej trestnej činnosti. A teda skutok, ktorý spáchal, nie je podľa jeho názoru takého charakteru, aby ospravedlňoval výkon vyhostenia priamo do Sýrie a to navyše s následkom porušenia čl. 2 a 3 Dohovoru. 29. Sťažovateľ odkázal aj na rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej ak existujú závažné dôvody sa domnievať, že dotyčná osoba, pokiaľ bude vyhostená do určitého štátu, by čelila skutočnému nebezpečenstvu, že bude v tomto štáte podrobená zachádzaniu v rozpore s čl. 3 Dohovoru, je povinnosťou štátu danú osobu do takéhoto štátu nevyhostiť. Toto právo je absolútneho charakteru a nemôže byť spochybňované, či oslabované ani tvrdením o prevahe verejného záujmu nad záujmom tohto ohrozeného jednotlivca (napr. Chachal v. Spojené kráľovstvo, Shamayev a ďalší v. Gruzínsko a Rusko, Saadi v. Taliansko, Daoudi v. Francúzsko). 30. Sťažovateľ podotkol, že podal aj žalobu proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, pričom správny súd jej uznesením sp. zn. 13Saz/1/2026 zo dňa 10.07.2026 priznal odkladný účinok. Dal do pozornosti, že správny súd nezistil: „žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali, že zotrvanie žalobcu na území Slovenskej republiky do rozhodnutia súdu o žalobe by predstavovalo akékoľvek riziko pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo ochranu zdravia iných osôb.“ Hoci ide o rozhodnutie predbežnej povahy, podľa sťažovateľa má vplyv na účelnosť zaistenia, a preto mal správny súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle čl. 15 ods. 4 návratovej smernice a § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov zaujať právnu úvahu, prečo naďalej považuje za účelné držať sťažovateľa v zaistení. 31. Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že inštitút zaistenia v zmysle vnútroštátnej aj európskej legislatívy je prostriedkom ultima ratio a nemá slúžiť ako prostriedok ochrany bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. V tejto súvislosti citoval z rozsudku kasačného súdu sp. zn. 1Szak/4/2020 zo dňa 10.06.2020: „... ani existencia rozhodnutia o vyhostení, u ktorého je reálny predpoklad vykonania nemôže bez ďalšieho predstavovať potrebu pre zaistenie cudzinca... Povinnosť členských štátov uplatňovať zaistenie teda existuje len v situáciách, pri ktorých je jasné, že využitie zaistenia je jediný spôsob uistenia sa, že proces návratu možno pripraviť a proces odsunu možno vykonať.“ Odkázal aj na rozsudok kasačného súdu sp. zn. 1SZa/9/2016, podľa ktorého hlavným cieľom zaistenia na účely odsunu je zaistiť, aby navrátilci neohrozovali vykonanie povinnosti návratu útekom. 32. Záverom sťažovateľ konštatoval neúčelnosť zaistenia a jeho rozpor s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 15 ods. 4 návratovej smernice, ako aj odklon od ustálenej rozhodovacej činnosti kasačného súdu a Ústavného súdu SR (sp. zn. 1Sza/8/2015, 1SZa/7/2016, 10Szak/11/2016, 1Sak/4/2023). 33. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti označil napadnutý rozsudok za vecne správny, zákonný, súladný s ustálenou judikatúrou a náležite odôvodnený. Kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť. 34. Žalovaný zdôraznil, že zaistenie sťažovateľa bolo nariadené z dôvodu obavy, že ujde alebo bude iným spôsobom mariť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. 35. Žalovaný sa stotožnil so správnym súdom v tom, že sťažovateľ v konaní nepreukázal žiadne individuálne okolnosti, ktoré by zakladali reálnu a bezprostrednú hrozbu mučenia, krutého či neľudského zaobchádzania podľa čl. 3 Dohovoru. Všeobecne nepriaznivá situácia v krajine sama o sebe nezakladá automatickú a absolútnu prekážku vyhostenia pre každého štátneho príslušníka. 36. Tvrdenia sťažovateľa o nebezpečnosti celého územia Sýrie podľa žalovaného vyvracajú aktuálne správy Európskej agentúry pre azyl (EUAA - COI Reports), ako aj oficiálne štatistiky UNHCR a Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM). Žalovaný poukázal na oficiálnu správu Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM DTM) Syria Arab Republic: Population Mobility and Baseline Assessment (Round 15 - April 2026. str. 3), v ktorej IOM konštatuje, že od decembra 2024 do apríla 2026 sa v Sýrii zaznamenalo 2,08 milióna vnútorných navrátilcov a vyše 1,34 milióna príchodov zo zahraničia. Samotný fakt, že 3,4 milióna občanov Sýrie sa v sledovanom období dobrovoľne vrátilo do svojich domovov, preukazuje, že situácia na území krajiny pôvodu sa stabilizovala do takej miery, ktorá vylučuje záver o celoplošnom a automatickom riziku porušenia čl. 3 Dohovoru pre každého sýrskeho občana bez rozdielu. Žalovaný prezentoval názor, že uplatnenie vnútroštátnej alternatívy presídlenia bráni záveru o absolútnej nemožnosti vyhostenia cudzinca, pokiaľ sťažovateľ nepreukázal žiadne svoje individuálne charakteristiky, pre ktoré by bol vystavený riziku na celom teritóriu krajiny pôvodu. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že sťažovateľ namieta riziko viazané prevažne na jeho domovský región (provincia Dar'a). Sťažovateľovi však nič nebráni uplatniť inštitút vnútorného presídlenia do inej bezpečnejšej oblasti Sýrie. V krajine pôvodu pre neho neexistuje žiadna jazyková, kultúrna ani integračná bariéra. Posúdenie možnosti vnútorného presídlenia vylučuje podľa žalovaného záver o reálnej hrozbe porušenia čl. 2 a 3 Dohovoru. 37. Žalovaný ďalej poukázal na oficiálne závery Európskej agentúry pre azyl (EUAA) v správe Country Guidance: Syria (kapitola 5.3.3 Indiscriminate violence, str. 4 a str. 72 a nasl.), podľa ktorej na území Sýrie nebola identifikovaná žiadna oblasť s vysokou úrovňou neselektívneho násilia. Aj v provincii Dar'a je úroveň neselektívneho násilia nízka a pre oblasť hlavného mesta Damask je konštatovaná kategória bez reálneho rizika. Samotná prítomnosť civilistu v krajine pôvodu tak nezakladá automatické porušenie čl. 3 Dohovoru. 38. K poukazovaniu sťažovateľa na bezpečnostné incidenty v meste Damask z júla 2026 žalovaný uviedol, že ojedinelé teroristické incidenty sami o sebe nezakladajú stav všeobecného ozbrojeného konfliktu s vysokou intenzitou neselektívneho násilia. 39. Žalovaný dodal, že k zaisteniu sťažovateľa pristúpil vzhľadom na existenciu rizika úteku a zopakoval priebeh skutkových okolností (viď časť I tohto rozsudku). Vyjadril presvedčenie, že zaistenie sťažovateľa bolo použité ako krajný prostriedok a nebolo možné ho nahradiť miernejšími donucovacími opatreniami, keďže u neho nebola daná záruka, že sa bude zdržiavať na určenom mieste a bude spolupracovať pri výkone vyhostenia. Žalovaný tiež uviedol, že lehotu zaistenia stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najmä vzhľadom na to, že sťažovateľ nemá cestovný doklad ako aj s prihliadnutím na rozsah a časové obdobie pre realizáciu úkonov (lustrácie a potvrdenie totožnosti, žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu na Konzulárny odbor Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, komunikácia so zastupiteľským úradom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony
k samotnej realizácii administratívneho vyhostenia). Žalovaný zrekapituloval kroky vykonané ku dňu 05.08.2026 (v zmysle posledného záznamu zo dňa 04.08.2026 pracovník zastupiteľského úradu Sýrie vo Viedni uviedol, že stále prebieha identifikácia). IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom 40. Prejednávaná vec bola dňa 20.08.2026 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Szak/1/2026. 41. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok (§ 438 ods. 2 SSP), s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 42. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, dospel kasačný súd k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal 43. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, prvá veta: „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ 44. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru: „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.“ 45. Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru: „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.“ 46. Podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej aj „návratová smernica“): „Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, alebo b)dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu. Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.“ 47. Podľa čl. 15 ods. 2 návratovej smernice posledná veta: „Ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený.“ 48. Podľa čl. 15 ods. 4 návratovej smernice: „Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.“ 49. Podľa § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov: „Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený.“ 50. Podľa § 81 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov: „Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.“ 51. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov: „Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.“
52. Podľa § 83 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov (v znení účinnom ku dňu 17.06.2026): „Proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení alebo rozhodnutiu o zákaze vstupu nie je možné podať odvolanie. Rozhodnutie podľa prvej vety je vykonateľné uplynutím lehoty 30 dní od jeho doručenia; to neplatí, ak je rozhodnutie vydané podľa osobitného predpisu.81a“ 53. Podľa § 88 ods. 1 písm. a), b) zákona o pobyte cudzincov: „Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.“ VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti 54. Predmetom kasačného konania je napadnutý rozsudok, ktorým správny súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým došlo k jeho zaisteniu na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia do krajiny pôvodu - Sýrie. S ohľadom na uplatnené sťažnostné dôvody pripadlo kasačnému súdu posúdiť, či správny súd vec správne právne posúdil a rešpektoval ustálenú judikatúru kasačného súdu, keď žalobu zamietol a konštatoval zákonnosť a vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia. Sťažovateľ považuje zaistenie za nezákonné a domáha sa prepustenia zo zaistenia z dôvodov, že (i) v jeho veci existujú prekážky jeho vyhostenia v zmysle čl. 2 a 3 Dohovoru, ako i § 81 zákona o pobyte cudzincov, ktoré bránia realizovať účel zaistenia, ako aj že (ii) zaistenie nebolo nevyhnutné a primerané. 55. Zaistenie možno považovať za osobitný dôvod zbavenia osobnej slobody za kumulatívneho splnenia nasledovných podmienok, a to, že zásah musí byť vykonaný na základe zákona, primerane vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a s cieľom zabránenia nepovolenému vstupu na územie štátu alebo v súvislosti s konaním o vyhostení či vydaní osoby pozbavenej osobnej slobody (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Szak/4/2024 zo dňa 19.12.2024). Z čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a tiež z čl. 17 ods. 2 Ústavy SR vyplýva, že k pozbaveniu osobnej slobody fyzickej osoby môže dôjsť iba na základe zákona, t. j. z dôvodov ustanovených zákonom a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom týmto zákonom je podľa slovenskej právnej úpravy zákon o pobyte cudzincov (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 717/2016 zo dňa 24.01.2017). 56. Limitom zaistenia okrem formálnej zákonnosti je aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť, či prípustnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejedávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Žalovaný je povinný skúmať účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky (§ 81 zákona o pobyte cudzincov) a či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov). 57. Ku skúmaniu prekážok realizácie účelu zaistenia, ktorým je administratívne vyhostenie, kasačný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej je potrebné posúdiť, či sa preukázali závažné dôvody domnievať sa, že daná osoba by v prípade deportácie čelila skutočnému riziku, že bude v cieľovej krajine vystavená zaobchádzaniu v rozpore s čl. 2 (právo na život) alebo čl. 3 (zákaz mučenia) Dohovoru (rozsudky F.G. proti Švédsku, §§ 110-127, J.K. a iní proti Švédsku, §§ 77-105, Khasanov a Rakhmanov proti Rusku, §§ 93-116). Skúmanie rizika zlého zaobchádzania sa má zamerať na posúdenie predvídateľných dôsledkov odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny určenia, vzhľadom na všeobecnú situáciu v tejto krajine a na jeho osobné pomery. Ak sa preukáže existencia takéhoto rizika, vyhostenie sťažovateľa by nevyhnutne zakladalo porušenie čl. 3 Dohovoru, bez ohľadu na to, či riziko vyplýva zo všeobecnej situácie násilia, osobnej charakteristiky sťažovateľa alebo z kombinácie oboch (Khasanov a Rakhmanov proti Rusku, § 95, Sufi and Elmi proti Spojenému kráľovstvu). Citovanú judikatúru ESĽP rešpektuje vo svojej rozhodovacej činnosti aj Najvyšší správny súd SR (rozsudok sp. zn. 1Szak/3/2024 zo dňa 29.10.2024). 58. Kasačný súd má za to, že žalovaný sa skúmaním prekážok vyhostenia sťažovateľa do krajiny pôvodu dostatočne nezaoberal. 59. V prvom rade žalovaný (s. 6 preskúmavaného rozhodnutia) nepravdivo uviedol, že: „Aj samotný účastník konania v konaní uviedol, že v domovskej krajine mu nič nehrozí.“ Táto konštatácia žalovaného je v priamom rozpore s obsahom zápisnice o vyjadrení sťažovateľa ako účastníka konania zo dňa 17.06.2026 založenej v administratívnom spise. Na otázku, či mu v Sýrii hrozí prenasledovanie či mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest odpovedal sťažovateľ nasledovne: „Z mesta odkiaľ pochádzam, kde mám rodinu, mám informácie, že to nie je bezpečné miesto na život, nakoľko je tam veľa teroristov a ľudia tam prichádzajú o život.“ 60. Kasačný súd pripúšťa, že sťažovateľ neuviedol nijaké okolnosti týkajúce sa jeho osoby - rasy, národnosti, náboženstva, politických názorov či príslušnosti k sociálnej skupine, na základe ktorých by bol žalovaný povinný zisťovať a posudzovať riziko prenasledovania sťažovateľa špecificky z
týchto dôvodov. Avšak sťažovateľ v priebehu administratívneho konania jasne vyjadril obavu o svoju bezpečnosť z dôvodu všeobecne nebezpečnej situácie v mieste, odkiaľ pochádza. Povinnosťou žalovaného v konaní o zaistení nesporne bolo sa týmto tvrdením zaoberať, zadovážiť si aktuálne, vyvážené a hodnoverné informácie o krajine pôvodu do administratívneho spisu, tieto v rozhodnutí náležite vyhodnotiť a dospieť k preskúmateľnému záveru, či je sťažovateľ do krajiny pôvodu vzhľadom na potencionálne nepriaznivú bezpečnostnú situáciu reálne vyhostiteľný. Ako kasačný súd uvádza vyššie (bod 57 tohto rozsudku), riziko porušenia čl. 3 Dohovoru v prípade vyhostenia cudzinca môže prameniť aj len zo všeobecnej situácie násilia (neselektívne násilie) v krajine vyhostenia bez nutnosti splnenia podmienky osobnej charakteristiky sťažovateľa. Uvedené vyplýva tak z judikatúry ESĽP a kasačného súdu, ako aj zo zákonného znenia § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktoré riziko mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania neviaže na rasu, národnosť, náboženstvo, zastávanie politických názorov či príslušnosť k sociálnej skupine. 61. Pokiaľ ide o posúdenie všeobecnej situácie v krajine pôvodu vo väzbe k nevyhostiteľnosti sťažovateľa pre možné porušenie čl. 3 Dohovoru, je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné. Vyhodnotenie bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu je obsiahnuté na s. 6 - 7 preskúmavaného rozhodnutia, pričom kasačný súd sa plne stotožnil so sťažovateľom v jeho výtke, že žalovaný sa v odôvodnení zameral len na politické snahy Sýrie a svetového spoločenstva o jej stabilizáciu a popis pôsobenia UNHCR v oblasti dobrovoľných návratov. Nezaoberal sa však reálnou situáciou navrátilcov do Sýrie, konkrétne aj v oblasti Dar´a, ako na to sťažovateľ pri výsluchu poukazoval, a vyhodnotením hrozby porušenia čl. 3 Dohovoru v prípade vyhostenia sťažovateľa do Sýrie. K otázke neselektívneho násilia v Sýrii, ktoré bolo vo veci relevantné v súvislosti s povinnosťou správneho orgánu rešpektovať čl. 3 Dohovoru, nezaujal žalovaný vôbec žiadnu úvahu. 62. Zo správy žalovaného „Sýria - bezpečnostná situácia“ zo dňa 17.06.2026 (č. 30 - 41 administratívneho spisu) si žalovaný selektívne povyberal pozitívnejšie informácie o vývoji v Sýrii od pádu režimu Bashara al-Asada (napr. o zrušení sankcií, obnove politického dialógu medzi EÚ a Sýriou a pomoci UNHCR navrátilcom). Informácie nasvedčujúce nestabilite, humanitárnej kríze či zdevastovanej ekonomike do preskúmavaného rozhodnutia nepoňal, čím v správe obsiahnuté informácie nevyhodnotil objektívne a komplexne, a to vo väzbe k reálnej hrozbe porušenia čl. 3 Dohovoru v prípade núteného návratu sťažovateľa do Sýrie. 63. Za závažný nedostatok odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia kasačný súd považuje aj skutočnosť, že žalovaný v ňom zamlčal, resp. úplne odignoroval informácie o krajine pôvodu obsiahnuté v administratívnom spise, ktoré nasvedčujú existencii prekážok vyhostenia sťažovateľa do Sýrie. Ide o informácie obsiahnuté v správe vydanej dňa 24.04.2026 pod hlavičkou Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Útvaru policajného zaistenia pere cudzincov Sečovce. V tejto správe sa cituje stanovisko Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR zo dňa 13.01.2025, podľa ktorého: „Súčasná ekonomická situácia nie je priaznivá a vyhliadky do budúcna sú neisté. Súčasný režim napriek rétorike o dodržiavaní demokratických princípov vykazuje znaky extrémistických a islamistických skupín a je riziko, že do budúcna nebude dodržiavať princípy, ktoré sú od nej vyžadované. Vzhľadom na tieto fakty v súčasnej dobe stále nie sú vhodné podmienky na návrat utečencov.“, ako aj stanovisko UNHCR k návratom do Sýrie z 18.12.2024, ktoré popisuje zdevastovanú ekonomiku, kontamináciu výbušninami, rozsiahlu humanitárnu krízu, útoky a násilie v niektorých častiach krajiny a rozsiahle vnútorné presídľovanie. Citácia stanoviska UNHCR tiež obsahuje výzvu na moratórium na nútené návraty: „UNHCR v súčasnosti naďalej vyzýva štáty, aby do žiadnej časti Sýrie nútene nevracali sýrskych štátnych príslušníkov a bývalých obyvateľov Sýrie...“ 64. Žalovaný tiež na viacerých miestach preskúmavaného rozhodnutia nereferuje alebo nedostatočne referuje na zdroje informácií o krajine pôvodu, čím znemožňuje overiť ich hodnovernosť a výpovednú hodnotu. Napríklad uvádza, že „je tiež verejne známe“, že niektoré štáty EÚ (Francúzsko, Nemecko) v roku 2026 realizovali do Sýrie niekoľko nútených návratov a Rakúsko pristúpilo k jednotlivým vyhosteniam už koncom roku 2026. Nie je možné overiť, či tieto krajiny nútene vyhostili sýrskych štátnych príslušníkov a za akých okolností, konkrétne či nie z dôvodu, že predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu po právoplatnom odsúdení za spáchanie osobitne závažného trestného činu (ako namieta sťažovateľ). 65. Žalovaný si do spisu ďalej ani nezadovážil všetky v danom čase dostupné, relevantné a aktuálne informácie o bezpečnostnej situácii v Sýrii a osobitne aj v oblasti Dar´a, z ktorej pochádza sťažovateľ, a to práve o úrovni neselektívneho násilia tak, aby bol schopný vyhodnotiť existenciu hrozby ujmy v prípade návratu sťažovateľa do Sýrie. 66. V zmysle judikatúry kasačného súdu informácie o krajine pôvodu musia byť v maximálnej možnej miere (i) relevantné, (ii) dôveryhodné a vyvážené, (iii) aktuálne a overené z rôznych zdrojov, a (iv)
transparentné a dohľadateľné, t. j. s uvedením zdroja, z ktorého správny orgán čerpal. Pokiaľ sa situáciou v krajine pôvodu zaoberá väčší počet správ, je nevyhnutné uprednostniť tie, ktoré sa zaoberajú stavom ľudských práv v krajine pôvodu a priamo uvádzajú okolnosti rozhodné pre posúdenie reálnosti hrozby neľudského či krutého zaobchádzania. Relevantnosť a váha správy bude závisieť od toho, do akej miery sa priamo venuje otázkam posudzovaným v danom konaní (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/15/2022 zo dňa 28.11.2022 publikovaný pod č. 40/2023 ZNSS, ktorý sa síce týkal veci azylu, ale je primerane aplikovateľný aj na zisťovanie situácie v krajine pôvodu v konaní o zaistení na účely administratívneho vyhostenia). 67. Správny súd sa snažil vyššie uvedené nedostatky v postupe a rozhodnutí žalovaného konvalidovať. Správne súdne konanie síce bolo iniciované sťažovateľom a v právnom poriadku Slovenskej republiky zásadne slúži na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy a na ochranu subjektívnych práv žalobcu ako fyzickej či právnickej osoby, no správny súd vykonal nový dôkaz - paradoxne v neprospech sťažovateľa - a na ňom postavil svoje kľúčové právne závery. Ide o Správu Európskej agentúry pre azyl (EUAA) k situácii v Sýrii (Country Guidance, December 2025) o úrovniach neselektívneho násilia. Uvedený dôkaz (datovaný k decembru 2025) pritom už mohol byť v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia (17.06.2026) k dispozícii žalovanému a skutočnosťami tvrdenými v správe sa mal vysporiadať žalovaný, vyhodnotiac tieto samostatne aj v spojitosti s ostatnými dôkazmi (najmä konfrontujúc túto správu so stanoviskom UNHCR o moratóriu na nútené návraty utečencov). Nemožno preto za takýchto okolností a vzhľadom na zásadu subsidiarity správneho súdnictva prihliadať na závery správneho súdu, ktoré boli v nosnej miere prijaté práve na základe tohto dôkazu, keď samotné rozhodnutie žalovaného neposkytovalo nijakú oporu vo veci kľúčovému záveru o absencii neselektívneho násilia v Sýrii. 68. Snahu o konvalidáciu nedostatkov, ktorými odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia trpí, vyvíjal aj žalovaný, a to vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti. Poukazoval na vyššie uvádzanú Správu Európskej agentúry pre azyl ako aj na masívny dobrovoľný návrat sýrskych utečencov do vlasti, z čoho dedukoval, že nie na celom území Sýrie panuje zlá bezpečnostná situácia, a že sťažovateľ má možnosť využiť inštitút alternatívy vnútroštátneho presídlenia. K tejto argumentácii kasačný súd uvádza, že ide o celkom novú argumentáciu, ktorou sa žalovaný usiluje odôvodniť vyhostiteľnosť sťažovateľa do Sýrie, ktorá však nebola ani len spomenutá v preskúmavanom rozhodnutí, a preto na ňu kasačný súd tiež neprihliadal. Ide o úplne nové dôvody, ktorými sa žalovaný snaží obhájiť záver o vyhostiteľnosti sťažovateľa do Sýrie, predložené až v správnom súdnom, dokonca kasačnom konaní, ktoré v žiadnom prípade nemôžu konvalidovať vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia. 69. Kasačný súd tak konštatuje, že z preskúmavaného rozhodnutia, ktoré je podkladom pre zaistenie sťažovateľa, nebolo dostatočne zrejmé, ako prekážky vyhostenia žalovaný konkrétne skúmal a vyhodnocoval vo vzťahu k reálnej hrozbe porušenia čl. 3 Dohovoru v prípade núteného návratu sťažovateľa do Sýrie, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy sťažovateľa. V rozhodnutí žalovaný neuviedol dostatočnú úvahu k hrozbe neselektívneho násilia v krajine vyhostenia sťažovateľa, čím nedostatočne preskúmal skutočnú vyhostiteľnosť sťažovateľa z územia Slovenskej republiky, a tým účelnosť jeho zaistenia v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. 70. Pozornosti kasačného súdu ďalej neuniklo, že v otázke účelnosti zaistenia obsahovalo rozhodnutie žalovaného vnútorne rozporné a nesprávne konštatácie. Na s. 9 preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatuje, že zaistenie sťažovateľa je účelné vzhľadom „k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá“. V danom prípade však už rozhodnutie o vyhostení bolo vydané, sťažovateľ ho dňa 17.06.2026 o 16:00 hod. prevzal, podľa § 83 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov nebolo možné proti nemu podať odvolanie, a tak sa doručením stalo právoplatným, a teda konanie o vyhostení ako také už neprebiehalo. Hneď za tým sa žalovaný zmieňuje o „existencii vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení“. Keďže rozhodnutie o vyhostení bolo vydané 17.06.2026, sťažovateľ si ho prevzal v tento deň, podľa § 83 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov (v znení účinnom ku dňu 17.06.2026) sa stalo rozhodnutie vykonateľným až uplynutím lehoty 30 dní od jeho doručenia (v takomto znení je aj poučenie k rozhodnutiu o administratívnom vyhostení). V čase vydania rozhodnutia o zaistení (17.06.2026) preto nebolo rozhodnutie o vyhostení vykonateľné a aj správny súd túto otázku neposúdil správne (zrejme aplikujúc právnu úpravu účinnú až od 15.07.2026). 71. To, či konanie o vyhostení prebieha, alebo už ide o výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, má pritom vplyv na právny dôvod zaistenia, a síce či policajt cudzinca zaistí podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov (zaistenie v konaní o administratívnom vyhostení) alebo b/ (zaistenie na účel výkonu administratívneho vyhostenia). V prejednávanej veci bol sťažovateľ zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov (výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení).
Sťažovateľ síce v žalobe namietal, že podmienkou takéhoto zaistenia je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, avšak podmienka vykonateľnosti rozhodnutia zo zákona explicitne nevyplýva. 72. Kasačný súd pripúšťa, že zmienka o prebiehajúcom konaní o vyhostení zrejme mala slúžiť na zdôvodnenie naplnenia dôvodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru (ktorý hovorí o prebiehajúcom konaní o vyhostení, avšak toto je potrebné vykladať v širšom kontexte). Berúc do úvahy terminológiu vnútroštátneho predpisu - zákona o pobyte cudzincov, pôsobil poukaz na prebiehajúce konanie o vyhostení, ktoré stále trvá, a súčasne na vykonateľné rozhodnutie o vyhostení, vzhľadom na znenie § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, zmätočne. 73. Kasačný súd konštatuje, že vyššie uvedené terminologické vady síce neprispeli k zrozumiteľnosti rozhodnutia, ale samé o sebe nemali materiálny dopad na práva sťažovateľa, keďže pre zaistenie sťažovateľa bolo vzhľadom na existenciu právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení (hoci nie vykonateľného) možné aplikovať § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, ktoré aplikované aj bolo. Keďže však kasačný súd pristupuje k zrušeniu rozhodnutia z iných dôvodov uvedených v tomto rozsudku, žalovaný aj tieto vady v ďalšom rozhodnutí, v prípade jeho vydania, odstráni. 74. Sťažovateľova druhá podstatná námietka (prvou bola nevyhostiteľnosť) spočívala v namietanej neprimeranosti zaistenia. Sťažovateľ tvrdil, že zaistenie má byť prostriedkom ultima ratio, nie prostriedkom na zabezpečenie ochrany bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. 75. Primeranosť zaistenia žalovaný odôvodňoval na s. 5 preskúmavaného rozhodnutia tým, že sťažovateľ nemá v SR rodinu, zázemie, nemá finančné prostriedky, ani platné cestovné a identifikačné doklady, ako aj tvrdením sťažovateľa, že ak by bol prepustený na slobodu, vycestoval by do Nemecka. Ďalej na s. 9 preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že je potrebné realizovať výkon administratívneho vyhostenia, keďže vzhľadom na predchádzajúci neoprávnený pobyt sťažovateľa v krajinách Schengenu by mohlo dôjsť k pokračovaniu jeho neoprávneného pobytu ako aj k zmareniu úkonov smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, ktoré bolo nevyhnutné pre realizáciu odsunu. 76. Súdny dvor ešte v rozsudku vo veci C-61/11 El Dridi zo dňa 28.04.2011, v bode 41, výslovne zdôraznil, že v návratovej smernici sa stanovuje odstupňovanie opatrení, ktoré treba prijať na účely vykonania rozhodnutia o návrate, a to od opatrenia, ktoré ponecháva dotknutej osobe najväčšiu slobodu, a to poskytnutie lehoty na dobrovoľný odchod, až po opatrenia, ktoré obmedzujú najviac jej slobodu, a to zaistenie v špecializovanom zariadení, pričom vo všetkých štádiách je potrebné zaistiť rešpektovanie zásady proporcionality. Povinnosť členských štátov uplatňovať zaistenie teda existuje len v situáciách, pri ktorých je jasné, že využitie zaistenia je jediný spôsob uistenia sa, že proces návratu možno pripraviť a proces odsunu možno vykonať (podobne aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szak/4/2020 zo dňa 10.06.2020). 77. Kasačný súd považuje existenciu žalovaným zmienených skutkových zistení za dostatočnú na odôvodnenie primeranosti zaistenia. Sťažovateľ nemá v SR rodinu, zázemie ani pobyt, nemá finančné prostriedky a ani platné cestovné a identifikačné doklady a pred žalovaným sa vyjadril, že ak by bol prepustený na slobodu, vycestoval by do Nemecka. K tomu tiež pristupuje právoplatné odsúdenie za trestný čin prevádzačtsva a okolnosti, za ktorých sa ho sťažovateľ dopustil, keď opustil územie Nemecka, kde žiadal o azyl, aby previezol nelegálnych migrantov zo Srbska do Maďarska. Neprichádzalo tak do úvahy poskytnutie dobrovoľnej lehoty na návrat, hlásenie pobytu ani peňažná záruka ako menej prísne opatrenia. Zároveň k zaisteniu sťažovateľa nedošlo primárne za účelom ochrany verejného poriadku a bezpečnosti, ako tvrdí, ale s cieľom realizácie núteného návratu sťažovateľa do krajiny pôvodu. Preto vo veci nie je relevantný ani poukaz sťažovateľa na uznesenie správneho súdu sp. zn. 13Saz/1/2026 zo dňa 10.07.2026 o odklade vykonateľnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení, v zmysle ktorého zotrvanie sťažovateľa na území SR do rozhodnutia súdu o žalobe by nepredstavovalo riziko pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo ochranu zdravia iných. 78. Zaistenie sťažovateľa by tak bolo možné považovať za prostriedok primeraný okolnostiam na účel realizácie vyhostenia, avšak len za predpokladu, že bude realizovateľné samotné vyhostenie. V prvom rade je teda potrebné zodpovedať otázku vyhostiteľnosti sťažovateľa, teda žalovaný v ďalšom konaní dôkladne zistí a odôvodní účelnosť zaistenia z hľadiska vyhostiteľnosti sťažovateľa do krajiny pôvodu. Napokon, súslednosť krokov vykonávaných žalovaným na účel vyhostenia a dĺžku zaistenia sťažovateľ nenamietal a pochybenia v tomto smere nevzhliadol ani kasačný súd, samozrejme opäť za predpokladu reálnej vyhostiteľnosti sťažovateľa. 79. Nevysporiadanie sa žalovaného so skutkovo a právne relevantnými (prípadne i nenamietanými) otázkami má zásadne za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť alebo arbitrárnosť (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/11/2016 zo dňa 17.10.2016).
Záver žalovaného o vyhostiteľnosti sťažovateľa a v nadväznosti na to o účelnosti zaistenia je podľa názoru kasačného súdu predčasný. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku, rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. d/, e/ a f/ SSP). V ďalšom konaní žalovaný tieto vytýkané vady odstráni. Najmä si zaobstará hodnoverné, aktuálne a relevantné informácie o krajine pôvodu vo väzbe k posúdeniu hrozby porušenia čl. 3 Dohovoru v prípade vyhostenia sťažovateľa a tieto vyhodnotí objektívne a komplexne. Pokiaľ opätovne vydá rozhodnutie o zaistení, toto dôkladne odôvodní. V takom prípade v ňom zreteľne uvedie, z akých informácií týkajúcich sa krajiny pôvodu čerpal s uvedením zdroja, pričom ak neprihliadne na niektoré informácie nasvedčujúce nebezpečnosti situácie v Sýrii, zdôvodní prečo tak neurobil, a prečo kládol vyššiu váhu na iné informácie, a obsiahne v ňom tiež preskúmateľnú úvahu, prečo nepovažuje vyhostenie sťažovateľa do Sýrie za hrozbu porušenia čl. 3 Dohovoru. VII. Záver 80. Kasačný súd po zistení, že kasačná sťažnosť bola dôvodná, napadnutý rozsudok podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil s odkazom na § 230 ods. 1 písm. a) SSP per analogiam, a vec vrátil na ďalšie konanie žalovanému. Vzhľadom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia kasačný súd rozhodol o bezodkladnom prepustení sťažovateľa zo zaistenia v zmysle čl. 15 ods. 2 návratovej smernice, ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ktorý zakotvuje povinnosť nariadiť prepustenie osoby, ktorej zaistenie bolo nezákonné. Kasačný súd nerozhodol podľa § 230 ods. 1 písm. c) SSP, keďže vady preskúmavaného rozhodnutia nevzhliadol ako odstrániteľné na účely tohto ustanovenia v zmysle nálezu Ústavného súdu IV. ÚS 398/2020-52 zo dňa 10.11.2020. 81. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, priznal právo na náhradu trov konania na kasačnom súde aj správnom súde. V zmysle § 175 ods. 2 SSP v spojení s § 467 SSP o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením správneho súdu. 82. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Riziko porušenia čl. 3 Dohovoru v prípade vyhostenia cudzinca môže prameniť aj len zo všeobecnej situácie násilia (neselektívne násilie) v krajine vyhostenia bez nutnosti splnenia podmienky osobnej charakteristiky sťažovateľa.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.