Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 237/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

, práva na súdnu ochranu podľa a 4

a Listiny základných práv a slobôd,

ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako

ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 30. novembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4

a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako

ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

(ďalej len „ústavný zákon“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30.

novembra 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára 2011

(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 6. augusta 2010 (ďalej aj „uznesenie okresného

súdu“) jej bola uložená povinnosť „zaplatiť súdny poplatok za podanie urobené

elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v hodnote

3 €“. Následne krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu a najvyšší súd podané

dovolanie odmietol ako neprípustné.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd aj najvyšší súd rozhodovali v rozpore

so zákonom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu zákona a základných práv a slobôd.

Porušenie svojich práv vidí v tom, že toto konanie malo byť v zmysle § 4 ods. 1 písm. c)

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) oslobodené od súdneho

poplatku, pretože ide o vymáhanie pohľadávky z výkonu zdravotného poistenia

v zmysle o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného

poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a

občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka poukazuje na to, že „Nie osoba veriteľa, ale charakter pohľadávky,

t.j. nárok vzniknutý z titulu poskytovanej zdravotnej starostlivosti, je právnym dôvodom

na oslobodenie od súdnych poplatkov v súdnom konaní o jej uplatňovaní. Porušenie

právnych povinností pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti nemôže viesť k zhoršeniu

postavenia veriteľov, alebo nových veriteľov pri uplatňovaní a súdnom vymáhaní takýchto

pohľadávok.“.

Na podporu svojich tvrdení uvádza aj judikatúru ústavného súdu (nález

sp. zn. z 23. augusta 2006) a najvyššieho súdu (rozsudky sp. zn.

z 1. júna 2000 a sp. zn. z 30. júna 2004).

Sťažovateľka preto tvrdí, že keďže pohľadávka zdravotnej poisťovne je

„pohľadávkou zdravotného poistného a poplatku z omeškania“, účastníkovi konania sa

postupom súdov odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a zároveň boli porušené jej základné práva v ústave

a dohovore.

Zároveň jej bola odňatá možnosť konať pred súdom aj tým (k tomu uvádza

judikatúru najvyššieho súdu sp. zn. z 10. novembra 2008 a sp. zn.

z 21. januára 2009), že uznesenie okresného súdu bolo vydané bez

odôvodnenia, a teda sťažovateľka sa nemohla vyjadriť ku všetkým okolnostiam, na základe

ktorých bolo uznesenie okresného súdu vydané. Tým, že odvolací súd uznesením krajského

súdu potvrdil uznesenie okresného súdu „na základe skutočností, ku ktorým sa nemal

sťažovateľ možnosť vyjadriť, mu bolo odopreté právo na spravodlivý súdny proces.

Uznesenie 2 je teda rozhodnutím, ktoré síce potvrdzuje prvostupňové rozhodnutie, avšak na

základe odlišných právnych konštrukcií a skutočností (nakoľko prvostupňové ani nie sú

známe), čo je v zmysle už ustálenej judikatúry odňatím možnosti konať pred súdom a teda

porušením práva na spravodlivý súdny proces.“.

Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského

súdu za arbitrárne a ústavne neudržateľné. Ďalej v sťažnosti uvádza: „Závery NS SR

a KS TN sú v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou a ich následkom je porušenie

základného práva alebo slobody Sťažovateľa, v tomto prípade ide o elimináciu vlastníckych

práv Sťažovateľa, ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces, keďže základné práva

a slobody subsumujú aj procesnú stránku realizácie základného práva a slobody, nielen

jeho materiálny obsah.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 02. 2011 ako

aj Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 30. 11. 2010 došlo

k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa na

spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa

garantovaných , a ods. 4 SR, ust. , ust.

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských

právach.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 02. 2011 ako aj

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 30. 11. 2010 s a

z r u š u j e a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. . Najvyšší

súd SR a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho

zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil,

a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať postupy a rozhodnutia všeobecných súdov,

pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom

rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté

do základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (podobne

). To však nie je prípad sťažovateľky, ktorá mala zaplatiť súdny poplatok iba

v nepatrnej sume, a zo sťažnosti tiež nevyplýva, aké reálne následky malo pre sťažovateľku

prípadné nezaplatenie súdneho poplatku, t. j. či v dôsledku toho bolo predmetné exekučné

konanie zastavené, resp. ukončené.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že konanie o dovolaní ústavný súd

považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 3 (m. m. , ), a v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) plynie zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu od doručenia dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu

(m. m. , , , porovnaj tiež rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 a tiež rozhodnutia ústavného

súdu , ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd preskúmal

na podklade tejto sťažnosti nielen napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ale aj uznesenie

krajského súdu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa a 4 každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej

právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

, resp. listiny a im porovnateľného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi

nimi zásadných odlišností.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne

predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

1. K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu

Krajský súd vo svojom uznesení č. k. -97 z 30. novembra 2010,

ktorým potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia,

okrem iného uviedol:

«Odvolací súd sa nestotožnil s názorom oprávneného, že ide o konanie oslobodené

od platenia súdnych poplatkov. V danej veci je exekučným titulom platobný výmer

č. 705/2005 z 25.5.2005, ktorý vydal JUDr. T. K., správca konkurznej podstaty P.

v konkurze..., ktorému v zmysle ust. nevyplýva oprávnenie vydávať

individuálne akty orgánu verejnej správy (zdravotnej poisťovne). Platobný výmer vydaný

správcom konkurznej podstaty je nulitným aktom, na ktorý sa hľadí, ako keby nebol vydaný,

čo konštatovali vo svojich rozhodnutiach Okresný súd Trenčín po sp. zn. -16

zo dňa 1.7.2009 a Krajský súd v Trenčíne pod sp. zn. -52 z 22. 9. 2009. V

zmysle uvedeného a s poukazom na osobu, ktorá vydala platobný výmer, nemožno

považovať toto konanie za konanie vo veciach zdravotného poistenia, ktoré by bolo vecne

oslobodené od súdneho poplatku.

Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa

vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené

v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len

„sadzobník"), ktorý tvorí prílohu o súdnych poplatkoch v znení

neskorších predpisov ( ).

Sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo

pevnou sumou.

Podľa položky 20a za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria

súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie

urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa

osobitného zákona za každú stranu 0,06 eura najmenej 6,50 eura za podanie, ktoré je

návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 1,50 eura za ostatné podania

s prílohami.

Súd prvého stupňa teda postupoval správne, keď oprávnenému, ktorý vykonal

podanie zaručenými elektronickými prostriedkami, uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok.

Keďže súdny poplatok vyrubil v správnej výške, odvolací súd napadnuté uznesenie podľa

ako vecne správne potvrdil.»

Ústavný súd napádané rozhodnutie krajského súdu po preskúmaní jeho obsahu

hodnotí ako ústavne konformné a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a 4 a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napádané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje ani

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, s uvedením príslušného zákonného ustanovenia

vyplývajúceho zo . Krajský súd vydal napadnuté uznesenie

na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný nahrádzať. To, že sťažovateľka má na vec iný právny názor, ešte

neznamená, že došlo k porušeniu ňou označených práv zo strany krajského súdu.

Ústavný súd preto po zohľadnení všetkých okolností daného prípadu nemohol

akceptovať ani námietky sťažovateľky, ktoré uviedla v sťažnosti (poukazujúc na judikatúru

ústavného súdu a najvyššieho súdu), pretože ako vyplýva z uvedeného, nejde o rovnaké

veci a záver o tejto otázke treba predovšetkým vyvodiť najmä z právnych dôvodov

uplatňovaného nároku. Rovnako ústavný súd zobral na zreteľ aj absenciu reálnych

následkov nezaplatenia súdneho poplatku pre sťažovateľku v danom prípade.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce

z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . Inak povedané, o prípadnom

porušení základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a 4 a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny, nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva podľa (obdobne napr. ,

, ).

K namietanému porušeniu § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavný súd uvádza, že toto

ustanovenie neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ale len obsahuje

všeobecnú zásadu o spôsobe výkladu ostatných právnych predpisov. V nadväznosti

na uvedené ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažnosti podľa

ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody

zakotveného v druhej hlave , v listine alebo garantovaného medzinárodnými

zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a preto aj túto časť sťažnosti

ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Napokon ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej povinnosť zaplatiť

súdny poplatok nemožno v princípe podriadiť pod „spory o občianskych právach

a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, tak ako sú tieto spory interpretované Európskym

súdom pre ľudské práva, preto priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces,

ktoré tento článok ustanovuje, tu neprichádza do úvahy (pozri uznesenie ústavného súdu,

sp. zn. z 11. mája 2000).

2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyšším súdom

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. februára 2011 dovolanie proti

uzneseniu krajského súdu odmietol ako neprípustné. V odôvodnení svojho rozhodnutia

najvyšší súd sa so zreteľom na sťažovateľkou tvrdený dovolací dôvod osobitne zameral

na otázku opodstatnenosti tvrdenia o tom, že sťažovateľke bola postupom súdu odňatá

možnosť konať pred súdom podľa . Najvyšší súd v relevantnej časti

odôvodnenia po citácii a , ako aj zákona

o súdnych poplatkoch uviedol:

„Zákonodarca ustanovil, ktoré úkony a konania

súdov sú spoplatnené poplatkom ( a a sadzobník

súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona). Zároveň ustanovil druhy konaní, ktoré sú od

poplatkov oslobodené a taktiež osoby, ktoré sú od poplatkov oslobodené, (§ 4 ods. 1 a 2

). ...

Neoddeliteľnou súčasťou občianskeho súdneho procesu je aj konanie a rozhodovanie

vo veciach súdnych poplatkov. Činnosť súdov vo veciach poplatkov treba však odlišovať od

občianskeho súdneho konania. Súdy, ak rozhodujú o pravách a povinnostiach účastníkov

podľa , rozhodujú totiž ako samostatný orgán oprávnený

vykonať poplatkový úkon a pre konanie v týchto prípadoch sa iba primerane súčasne

použijú i predpisy o konaní vo veciach daní a poplatkov (

). Na časti procesného postupu, ktoré neupravuje zákon

o súdnych poplatkoch, sa primerane aplikujú ustanovenia ,

predovšetkým pokiaľ ide o formu rozhodnutia o súdnych poplatkoch. Vo veciach súdnych

poplatkov súd rozhoduje podľa vždy uznesením, ktoré podľa 0.s.p. musí

v písomnom vyhotovení obsahovať, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci,

výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že oprávnený vykonal podanie (návrh na

vykonanie exekúcie) elektronickými prostriedkami. ... Po právoplatnom skončení konania

tlačivom č. 4 - uznesením bola oprávnenému dodatočne uložená povinnosť zaplatiť súdny

poplatok vo výške 3,- eur za podanie urobené elektronickými prostriedkami podľa položky

20a sadzobníka súdnych poplatkov. Z uznesenia je zrejmé, ktorý súd ho vydal, ďalej

obsahuje označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň

a miesto vydania uznesenia (č. l. 95 spisu). V aplikačnej praxi súdov nie je ničím

výnimočné, ak sa na rozhodovanie o poplatkovej povinnosti používajú tlačivá a pokiaľ súd

prvého stupňa na rozhodnutie o súdnom poplatku použil tlačivo vzor č. 4 - uznesenie

rozhodnutie bolo súladné so zákonom. Z jeho obsahu je nepochybné komu bola uložená

povinnosť zaplatiť súdny poplatkov, v akej výške a za aký úkon súdu (okrem slovného

vyjadrenia za podanie urobené elektronickými prostriedkami obsahuje aj odkaz na položku

20a Sadzobníka súdnych poplatkov). Dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu vadu podľa neho

spočívajúcu v tom, že odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa na základe

skutočností, ku ktorým nemal možnosť sa vyjadriť, v ktorej skutočnosti vidí existenciu vady

podľa písm.. f/ K čomu sa však nemohol vyjadriť ale nekonkretizuje.

Ako je však zrejmé z obsahu spisu uznesenie súdu prvého stupňa z 6. augusta 2010,

č. k. -95 o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za úkon súdu mu bolo

riadne doručené, proti tomuto rozhodnutiu využil právo podať odvolanie, ktoré jeho

vyjadrenie obsahuje. Oprávnený podľa dovolacieho súdu nenáležité vytýka odvolaciemu

súdu, že nemal možnosť argumentovať. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by

odvolací súd oprávnenému nejakým závadným procesným postupom znemožnil realizáciu

procesných práv, priznaných mu procesným predpisom a okrem toho súdny poplatok

vyrubený oprávnenému vo výške 3,- eur nezabránil vecnému prejednaniu jeho návrhu,

ktorým domáhal sa nariadenia exekúcie.

Dovolateľ v dovolaní netvrdil, pokiaľ ide o formu rozhodnutia o súdnych poplatkoch,

že nebolo súladné so zákonom, tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ ide

o uloženú povinnosť za úkony súdu, je nesprávne. Dovolací súd opakovane zdôrazňuje,

že k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť len procesné nesprávnou činnosťou

súdu a túto vadu nemožno vidieť v právnych záveroch, ku ktorým odvolací súd dospel pri

posudzovaní uloženej povinnosti. Samotné právne posúdenie veci je realizáciou

rozhodovacej činnosti súdu a nezakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/

lebo ním súd neporušuje žiadnu jeho procesnú povinnosť ani procesné práva

účastníka.“

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí vyčerpávajúco odpovedal na všetky relevantné

námietky sťažovateľky, ktoré vo svojom súhrne mali svedčiť o existencii ňou vytýkanej

vady konania – odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom. V tejto súvislosti ústavný

súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa

môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do

právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky

(mutatis mutandis , ).

Ústavný súd hodnotí uznesenie najvyššieho súdu ako ústavne akceptovateľné,

zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a 4

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a nevykazujúce znaky svojvôle. Keďže najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľky

postupoval v konaní o dovolaní v súlade s ustanovením ,

nemohol zasiahnuť ani do označených základných práv podľa a 4 ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na už uvedený ústavný princíp, podľa ktorého je o prípadnom porušení

základného práva vlastniť majetok podľa možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

na ochranu majetku, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Vo vzťahu k namietanému porušeniu § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavný súd

sťažnosť odmietol, pretože uvedené ustanovenie ústavného zákona neobsahuje konkrétnu

garanciu základného práva a slobody.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Pretože

sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011