Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 299/2010
PDF · 195.73 KB
No categories available
IV. ÚS 299/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. F. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a
svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v spojení s porušením § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina
základných práv a slobôd, uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 24 Er 415/2008-52 zo
16. februára 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 CoE 78/2010-63
z 21. apríla 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením § 1 ods. 1 ústavného
zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, uznesením
Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 Er 415/2008-52 zo 16. februára
2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 CoE
78/2010-63 z 21. apríla 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že zmluvou o postúpení pohľadávky došlo k postúpeniu
pohľadávky pozostávajúcej z dlžného poistného, poplatku z omeškania a príslušenstva na
sťažovateľku ako postupníčku 7. júla 2005. Postupcom pohľadávky bola P., ktorej
predmetom činnosti bolo vykonávanie zdravotného poistenia v zmysle zákona č. 273/1994
Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych
zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza:
«K porušeniu základných práv a slobôd došlo v konaní pred OS ZV sp. zn.
24 Er/415/2008 a následne pred KS BB sp. zn. 12 CoE/78/2010 vedenom voči povinnému –
I., spol. s r. o., so sídlom Z. (ďalej len „Povinný“) o vymoženie 341 € s príslušenstvom
titulom dlžného poistného na zdravotné poistenia a poplatku z omeškania z poistného na
zdravotné poistenie. V predmetnom konaní OS ZV Uznesením sp. zn. 24 Er/415/2008-52
zo dňa 16. 02. 2010, právoplatným dňa 03. 05. 2010 (ďalej len „Uznesenie 1“) uložil
Sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie urobené elektronickými
prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v hodnote 1,50 € v lehote 10
dní od doručenia výzvy. Následne KS BB rozhodol Uznesením sp. zn. 12 CoE/78/2010-63
zo dňa 21. 04. 2010, právoplatným dňa 03. 05. 2010 (ďalej len „Uznesenie 2“) o Odvolaní
Sťažovateľa voči Uzneseniu 1, pričom súd Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1. Sťažovateľ
má za to, že KS BB Uznesením 2 rozhodoval v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho došlo
k porušeniu zákona a základných práv a slobôd Sťažovateľa, najmä práva Sťažovateľa
na spravodlivý súdny proces (ako základného predpokladu právnej istoty a zákonnosti
v právnom štáte), ale aj porušeniu vlastníckeho práva ako základného súkromnoprávneho
inštitútu...
V zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSP“), je
od súdneho poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach zdravotného poistenia,
sociálneho zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia,
štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky
trhu práce a garančného fondu a poskytovania zdravotnej starostlivosti...
Tak ako predpokladá ZoSP, od súdnych poplatkov môžu byť oslobodené súdne
konania na základe ust. § 4 ods. 1 ZoSP, t. j. vecné oslobodenie, alebo od platenia súdnych
poplatkov môžu byť oslobodené jednotlivé subjekty na základe ust. § 4 ods. 2 ZoSP, t. j.
personálne oslobodenie. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom konania je vymoženie
dlžného poistného na zdravotné poistenie a poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného
na zdravotné poistenie, je toto konanie v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. c) ZoSP oslobodené od
súdneho poplatku. Keďže od platenia súdneho poplatku nie je oslobodený Sťažovateľ
(personálne oslobodenie), ale konanie, v danom prípade ide o vecné oslobodenie od
súdnych poplatkov.
Nakoľko došlo k postúpeniu pohľadávky, pri ktorom sa postavenie dlžníka
nezhoršuje, resp. zmena veriteľa nemá vplyv na obsah pohľadávky, čo potvrdil už
aj samotný súd vo svojom odôvodnení Uznesenia 2. Sťažovateľ má rovnaké práva ako by
mal pôvodný veriteľ - DZP. Nakoľko bola DZP pri uplatňovaní svojich pohľadávok
vzniknutých zo zdravotného poistenia oslobodená od platenia súdnych poplatkov, toto
oslobodenie pri daných pohľadávkach prešlo aj na Sťažovateľa. Nie osoba veriteľa, ale
charakter pohľadávky, t. j. nárok vzniknutý z titulu poskytovanej zdravotnej starostlivosti, je
právnym dôvodom na oslobodenie od súdnych poplatkov v súdnom konaní o jej
uplatňovaní. Porušenie právnych povinností pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti
nemôže viesť k zhoršeniu postavenia veriteľov, alebo nových veriteľov pri uplatňovaní a
súdnom vymáhaní takýchto pohľadávok.
Nakoľko je podľa nášho názoru jednoznačné, že pohľadávka zdravotnej poisťovne
vyplývajúca zo ZoZP je pohľadávkou zdravotného poistného a poplatku z omeškania,
konanie o ktorej je oslobodené od platenia súdnych poplatkov a jedine táto konkrétna
pohľadávka bola postúpená na Sťažovateľa, pričom jej obsah sa postúpením nezmenil,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a zároveň boli
porušené základné práva garantované Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi.
Bez ohľadu na nesprávne právne posúdenie žalovaného nároku, jeho právneho
základu, poukazujeme na skutočnosť, že Uznesením 2 bol porušený zákon, nakoľko týmto
rozhodnutím bola odňatá možnosť Sťažovateľa konať pred súdom. Uznesenie 1 bolo
rozhodnutím bez odôvodnenia, pričom Sťažovateľ proti nemu podal odvolanie, avšak
nemohol sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam na základe ktorých bolo Uznesenie 1 vôbec
vydané, nakoľko o nich ani nevedel. Tým že odvolací súd Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1
na základe skutočností, ku ktorým sa nemal Sťažovateľ možnosť vyjadriť, mu bolo odopreté
právo na spravodlivý súdny proces. Uznesenie 2 je teda rozhodnutím, ktoré síce potvrdzuje
prvostupňové rozhodnutie, avšak na základe odlišných právnych konštrukcií a skutočností
(nakoľko prvostupňové ani nie sú známe), čo je v zmysle už ustálenej judikatúry odňatím
možnosti konať pred súdom a teda porušením práva na spravodlivý súdny proces. ...
Uvedeným postupom prvostupňového súd, ako aj odvolacieho súdu bolo
Sťažovateľovi zasiahnuté do vlastníckeho práva a následne znemožnená realizácia jeho
procesných práv.
Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti si dovoľujeme uzavrieť, že odvolací súd
(ako aj prvostupňový súd) na základe nesprávneho právneho posúdenia veci nekvalifikovali
predmet súdneho sporu ako vec, ktorá sa týka zdravotného poistenia a z toho dôvodu
údajne nie je konanie oslobodené od platenia súdnych poplatkov. Uvedeným postupom
odvolacieho súdu (ako aj prvostupňového súdu) bola zároveň Sťažovateľovi odňatá
možnosť konať pred súdom, nakoľko sa Sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k
skutočnostiam a prípadne doplniť dôkazy, na základe ktorých rozhodol odvolací súd o
odvolaní voči Uzneseniu 1, ktoré nebolo vôbec odôvodnené. Postupom súdov teda došlo k
porušeniu zákona a porušeniu základného práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces
garantované Ústavou SR.
Sťažovateľ považuje Uznesenie 1 a Uznesenie 2 za arbitrárne.
Závery OS ZV a KS BB sú v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou a ich
následkom je porušenie základného práva alebo slobody Sťažovateľa, v tomto prípade ide
o elimináciu vlastníckych práv Sťažovateľa, ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces,
keďže základné práva a slobody subsumujú aj procesnú stránku realizácie základného
práva a slobody, nielen jeho materiálny obsah. Z Uznesenia 1 a Uznesenia 2 nepochybne
vyplýva skutočnosť, že OS ZV a KS BB pri rozhodovaní nekonali „zákonom ustanoveným
postupom“ v zmysle ústavnej definície základných práv a slobôd.»
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoE/78/2010-63 zo dňa
21. 04. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 24 Er/415/2008-52 zo
dňa 16. 02. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu
práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva
Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1,
ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ľudských právach.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoE/78/2010-63 zo dňa
21. 04. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 24 Er/415/2008-52 zo
dňa 16. 02. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov
právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd
v Banskej Bystrici a Okresný súd Zvolen sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy
právneho zastúpenia Sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy
a listiny a práv podľa dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 24 Er 415/2008-52 zo
16. februára 2010
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému uzneseniu okresného súdu
mohli sťažovatelia podať odvolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich ústavou garantovaných práv
uznesením okresného súdu č. k. 24 Er 415/2008-52 zo 16. februára 2010, odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy
a listiny a práv podľa dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE 78/2010-63
z 21. apríla 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala vo svojej veci dovolanie
ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (dovolanie
bolo sťažovateľkou podané 18. mája 2010, pozn.). V okolnostiach daného prípadu tak
sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu
(Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je
v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné,
pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci
(m. m. IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010,
Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry
a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka
v prípade, ak podala dovolanie, zároveň podala aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné,
nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj
k tomu tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej
republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní, mohol by neprípustne
zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na
rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania
o sťažnosti.
Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady ratio temporis ju v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich
ústavou garantovaných práv uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE 78/2010-63 z 21. apríla
2010, po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky ako celku bolo bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľky uplatnených v jej
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2010