Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 299/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 a 4 a Listiny základných práv a slobôd a

svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s porušením ústavného , ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd, uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. -52 zo

16. februára 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -63

z 21. apríla 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a a 4

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením § 1 ods. 1 ústavného

, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, uznesením

Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. -52 zo 16. februára

2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 CoE

78/2010-63 z 21. apríla 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že zmluvou o postúpení pohľadávky došlo k postúpeniu

pohľadávky pozostávajúcej z dlžného poistného, poplatku z omeškania a príslušenstva na

sťažovateľku ako postupníčku 7. júla 2005. Postupcom pohľadávky bola P., ktorej

predmetom činnosti bolo vykonávanie zdravotného poistenia v zmysle

Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej

zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych

zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza:

«K porušeniu základných práv a slobôd došlo v konaní pred OS ZV sp. zn.

a následne pred KS BB sp. zn. vedenom voči povinnému –

I., spol. s r. o., so sídlom Z. (ďalej len „Povinný“) o vymoženie 341 € s príslušenstvom

titulom dlžného poistného na zdravotné poistenia a poplatku z omeškania z poistného na

zdravotné poistenie. V predmetnom konaní OS ZV Uznesením sp. zn. -52

zo dňa 16. 02. 2010, právoplatným dňa 03. 05. 2010 (ďalej len „Uznesenie 1“) uložil

Sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie urobené elektronickými

prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v hodnote 1,50 € v lehote 10

dní od doručenia výzvy. Následne KS BB rozhodol Uznesením sp. zn. -63

zo dňa 21. 04. 2010, právoplatným dňa 03. 05. 2010 (ďalej len „Uznesenie 2“) o Odvolaní

Sťažovateľa voči Uzneseniu 1, pričom súd Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1. Sťažovateľ

má za to, že KS BB Uznesením 2 rozhodoval v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho došlo

k porušeniu zákona a základných práv a slobôd Sťažovateľa, najmä práva Sťažovateľa

na spravodlivý súdny proces (ako základného predpokladu právnej istoty a zákonnosti

v právnom štáte), ale aj porušeniu vlastníckeho práva ako základného súkromnoprávneho

inštitútu...

V zmysle ust. o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSP“), je

od súdneho poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach zdravotného poistenia,

sociálneho zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia,

štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky

trhu práce a garančného fondu a poskytovania zdravotnej starostlivosti...

Tak ako predpokladá ZoSP, od súdnych poplatkov môžu byť oslobodené súdne

konania na základe ust. § 4 ods. 1 ZoSP, t. j. vecné oslobodenie, alebo od platenia súdnych

poplatkov môžu byť oslobodené jednotlivé subjekty na základe ust. § 4 ods. 2 ZoSP, t. j.

personálne oslobodenie. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom konania je vymoženie

dlžného poistného na zdravotné poistenie a poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného

na zdravotné poistenie, je toto konanie v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. c) ZoSP oslobodené od

súdneho poplatku. Keďže od platenia súdneho poplatku nie je oslobodený Sťažovateľ

(personálne oslobodenie), ale konanie, v danom prípade ide o vecné oslobodenie od

súdnych poplatkov.

Nakoľko došlo k postúpeniu pohľadávky, pri ktorom sa postavenie dlžníka

nezhoršuje, resp. zmena veriteľa nemá vplyv na obsah pohľadávky, čo potvrdil už

aj samotný súd vo svojom odôvodnení Uznesenia 2. Sťažovateľ má rovnaké práva ako by

mal pôvodný veriteľ - DZP. Nakoľko bola DZP pri uplatňovaní svojich pohľadávok

vzniknutých zo zdravotného poistenia oslobodená od platenia súdnych poplatkov, toto

oslobodenie pri daných pohľadávkach prešlo aj na Sťažovateľa. Nie osoba veriteľa, ale

charakter pohľadávky, t. j. nárok vzniknutý z titulu poskytovanej zdravotnej starostlivosti, je

právnym dôvodom na oslobodenie od súdnych poplatkov v súdnom konaní o jej

uplatňovaní. Porušenie právnych povinností pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti

nemôže viesť k zhoršeniu postavenia veriteľov, alebo nových veriteľov pri uplatňovaní a

súdnom vymáhaní takýchto pohľadávok.

Nakoľko je podľa nášho názoru jednoznačné, že pohľadávka zdravotnej poisťovne

vyplývajúca zo ZoZP je pohľadávkou zdravotného poistného a poplatku z omeškania,

konanie o ktorej je oslobodené od platenia súdnych poplatkov a jedine táto konkrétna

pohľadávka bola postúpená na Sťažovateľa, pričom jej obsah sa postúpením nezmenil,

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a zároveň boli

porušené základné práva garantované SR a medzinárodnými dohovormi.

Bez ohľadu na nesprávne právne posúdenie žalovaného nároku, jeho právneho

základu, poukazujeme na skutočnosť, že Uznesením 2 bol porušený zákon, nakoľko týmto

rozhodnutím bola odňatá možnosť Sťažovateľa konať pred súdom. Uznesenie 1 bolo

rozhodnutím bez odôvodnenia, pričom Sťažovateľ proti nemu podal odvolanie, avšak

nemohol sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam na základe ktorých bolo Uznesenie 1 vôbec

vydané, nakoľko o nich ani nevedel. Tým že odvolací súd Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1

na základe skutočností, ku ktorým sa nemal Sťažovateľ možnosť vyjadriť, mu bolo odopreté

právo na spravodlivý súdny proces. Uznesenie 2 je teda rozhodnutím, ktoré síce potvrdzuje

prvostupňové rozhodnutie, avšak na základe odlišných právnych konštrukcií a skutočností

(nakoľko prvostupňové ani nie sú známe), čo je v zmysle už ustálenej judikatúry odňatím

možnosti konať pred súdom a teda porušením práva na spravodlivý súdny proces. ...

Uvedeným postupom prvostupňového súd, ako aj odvolacieho súdu bolo

Sťažovateľovi zasiahnuté do vlastníckeho práva a následne znemožnená realizácia jeho

procesných práv.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti si dovoľujeme uzavrieť, že odvolací súd

(ako aj prvostupňový súd) na základe nesprávneho právneho posúdenia veci nekvalifikovali

predmet súdneho sporu ako vec, ktorá sa týka zdravotného poistenia a z toho dôvodu

údajne nie je konanie oslobodené od platenia súdnych poplatkov. Uvedeným postupom

odvolacieho súdu (ako aj prvostupňového súdu) bola zároveň Sťažovateľovi odňatá

možnosť konať pred súdom, nakoľko sa Sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k

skutočnostiam a prípadne doplniť dôkazy, na základe ktorých rozhodol odvolací súd o

odvolaní voči Uzneseniu 1, ktoré nebolo vôbec odôvodnené. Postupom súdov teda došlo k

porušeniu zákona a porušeniu základného práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces

garantované SR.

Sťažovateľ považuje Uznesenie 1 a Uznesenie 2 za arbitrárne.

Závery OS ZV a KS BB sú v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou a ich

následkom je porušenie základného práva alebo slobody Sťažovateľa, v tomto prípade ide

o elimináciu vlastníckych práv Sťažovateľa, ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces,

keďže základné práva a slobody subsumujú aj procesnú stránku realizácie základného

práva a slobody, nielen jeho materiálny obsah. Z Uznesenia 1 a Uznesenia 2 nepochybne

vyplýva skutočnosť, že OS ZV a KS BB pri rozhodovaní nekonali „zákonom ustanoveným

postupom“ v zmysle ústavnej definície základných práv a slobôd.»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -63 zo dňa

21. 04. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. -52 zo

dňa 16. 02. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu

práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva

Sťažovateľa garantovaných , a ods. 4 SR, ust. ,

ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -63 zo dňa

21. 04. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. -52 zo

dňa 16. 02. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. . Krajský súd

v Banskej Bystrici a Okresný súd Zvolen sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy

právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa

a listiny a práv podľa dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -52 zo

16. februára 2010

Z už citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému uzneseniu okresného súdu

mohli sťažovatelia podať odvolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich garantovaných práv

uznesením okresného súdu č. k. -52 zo 16. februára 2010, odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa

a listiny a práv podľa dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -63

z 21. apríla 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmavané ().

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala vo svojej veci dovolanie

ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa (dovolanie

bolo sťažovateľkou podané 18. mája 2010, pozn.). V okolnostiach daného prípadu tak

sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa

vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu

(Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je

v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné,

pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci

(m. m. , , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (m. m. ,

).

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka

v prípade, ak podala dovolanie, zároveň podala aj sťažnosť podľa ,

pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné,

nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj

k tomu tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej

republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní, mohol by neprípustne

zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na

rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania

o sťažnosti.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady ratio temporis ju v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich

garantovaných práv uznesením krajského súdu č. k. -63 z 21. apríla

2010, po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení

s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky ako celku bolo bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľky uplatnených v jej

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2010