Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 61/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa a 4

, základného práva na súdnu ochranu podľa

Listiny základných práv a slobôd v spojení s § 1 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -48

z 19. apríla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2011 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. F. N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva na

súdnu ochranu podľa a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s § 1 ods. 1 listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -48 z 19. apríla 2010 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 12. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok uzavretej 7. júla 2005 medzi P. v konkurze ako postupcom (ďalej

len „zdravotná poisťovňa“) a sťažovateľkou ako postupníkom bola postúpená pohľadávka

voči M. S., Z., na zaplatenie dlžného poistného za zdravotné poistenie v sume 3 273,39 €

s príslušenstvom.

Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. -31

zo 16. februára 2010 vyzval sťažovateľku, aby vo veci udelenia poverenia na vykonanie

exekúcie zaplatila podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

súdny poplatok za podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným

elektronickým podpisom v sume 1,50 €.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -48

z 19. apríla 2010 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka následne podala dovolanie najvyššiemu súdu a zároveň aj sťažnosť

ústavnému súdu.

Ústavný súd uznesením č. k. -20 zo 7. septembra 2010 sťažnosť

sťažovateľky odmietol pre neprípustnosť z dôvodu predčasnosti, pretože o ochrane

označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 12. októbra 2010 dovolanie

sťažovateľky ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľka preto podala ústavnému súdu ďalšiu sťažnosť, v ktorej okrem iného

uviedla:

„Nakoľko je podľa nášho názoru jednoznačné, že pohľadávka zdravotnej poisťovne

vyplývajúca zo ZoZP je pohľadávkou zdravotného poistného a poplatku z omeškania,

konanie o ktorej je oslobodené od platenia súdnych poplatkov a jedine táto konkrétna

pohľadávka bola postúpená na Sťažovateľa, pričom jej obsah sa postúpením nezmenil,

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a zároveň boli

porušené základné práva garantované SR a medzinárodnými dohovormi.

Bez ohľadu na nesprávne právne posúdenie žalovaného nároku, jeho právneho

základu, poukazujeme na skutočnosť, že Uznesením 2 bol porušený zákon, nakoľko týmto

rozhodnutím bola odňatá možnosť Sťažovateľa konať pred súdom. Uznesenie 1 bolo

rozhodnutím bez odôvodnenia, pričom Sťažovateľ proti nemu podal odvolanie, avšak

nemohol sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam na základe ktorých bolo Uznesenie 1 vôbec

vydané, nakoľko o nich ani nevedel. Tým že odvolací súd Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1

na základe skutočností, ku ktorým sa nemal Sťažovateľ možnosť vyjadriť, mu bolo odopreté

právo na spravodlivý súdny proces. Uznesenie 2 je teda rozhodnutím, ktoré síce potvrdzuje

prvostupňové rozhodnutie, avšak na základe odlišných právnych konštrukcií a skutočností

(nakoľko prvostupňové ani nie sú známe), čo je v zmysle už ustálenej judikatúry odňatím

možnosti konať pred súdom a teda porušením práva na spravodlivý súdny proces...

Uvedeným postupom prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu bolo

Sťažovateľovi zasiahnuté do vlastníckeho práva a následne znemožnená realizácia jeho

procesných práv...

Sťažovateľ považuje Uznesenie 2 a Uznesenie 3 za arbitrárne... Podľa názoru

Sťažovateľa, súdy vyslovili právne závery, na ktoré ich právny poriadok neoprávňoval.

Sťažovateľ má navyše za to, že súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými zákonnými

ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne

posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše

nedostatočne odôvodnili...

Uvedeným postupom KS BB a NS SR bolo porušené jeho právo na spravodlivý

proces podľa článku 46 ods. 1 SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, a taktiež právo vlastniť

majetok podľa článku 20 ods. 1 SR.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského

súdu č. k. -48 z 19. apríla 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. októbra 2010 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1

a a 4 a listiny v spojení s listiny a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a aby jej

priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a 4 a listiny v spojení s listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -48 z 19. apríla

2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. októbra 2010, ku ktorému

malo dôjsť nesprávnym právnym posúdením, pokiaľ ide o uloženie povinnosti sťažovateľke

zaplatiť súdny poplatok za podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané

zaručeným elektronickým podpisom v sume 1,50 €.

Z obsahu sťažnosti nevyplýva, aké reálne následky malo pre sťažovateľku

nezaplatenie súdneho poplatku, t. j. či v dôsledku toho bolo predmetné exekučné konanie

zastavené, resp. ukončené.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil,

a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov,

pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom

na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté

zo základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (podobne

).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f)

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces...

Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania v zmysle

došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Treba preto

uviesť, že toto ustanovenie dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti

s faktickou procesnou činnosťou súdu, nie však s jeho právnym hodnotením veci zaujatým

v napadnutom rozhodnutí. Samo právne posúdenie veci je realizáciou jeho rozhodovacej

činnosti a nezakladá prípustnosť dovolania podľa , lebo právnym

posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť ani procesné práva

účastníka. Či už teda súdy napadnuté rozhodnutie založili na správnej alebo nesprávnej

aplikácii a interpretácii ustanovení , neodňali tým

oprávnenému možnosť pred súdom konať.

Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces

oprávnený vyvodzuje aj z toho, že nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, na základe

ktorých odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu potvrdil, nakoľko rozhodnutie

prvostupňového súdu nebolo vôbec odôvodnené.

Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že táto námietka oprávneného

nie je dôvodná, nakoľko prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil - uviedol,

podľa akej položky Sadzobníka súdnych poplatkov súdny poplatok vyrubil a tiež z akého

ustanovenia pri stanovení výšky súdneho poplatku vychádzal.

Taktiež odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných

ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na

vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery prvostupňového

a odvolacieho súdu nie sú v danom prípade nezlučiteľné s Slovenskej

republiky a že odôvodnenie uznesenia prvostupňového i odvolacieho súdu ako celok spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy

neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv oprávneného.“

Ústavný súd napádané rozhodnutie najvyššieho súdu po preskúmaní jeho obsahu

hodnotil ako ústavne konformné a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a 4 a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na všetky relevantné námietky, ktoré sťažovateľka

nastolila v opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam všeobecných súdov (a obdobne ich

formulovala aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu), dostala z ich strany dostatočnú

odpoveď. Napádané rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu nevykazujú znaky

svojvôle a sú dostatočne odôvodnené na základe ich vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať. Uvedené

skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že k porušeniu označených práv zo strany

krajského súdu a najvyššieho súdu nedošlo.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . Inak povedané, o prípadnom

porušení základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia

§ 1 ods. 1 listiny. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo,

ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného

práva uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny.

Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a 4 a listiny,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa , ani

listiny.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2011