Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 61/2011
PDF · 185.16 KB
No categories available
III. ÚS 61/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.
N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd v spojení s § 1 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE 69/2010-48
z 19. apríla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 154/2010 z 12. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2011 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. F. N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s § 1 ods. 1 listiny
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE 69/2010-48 z 19. apríla 2010 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 154/2010
z 12. októbra 2010.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok uzavretej 7. júla 2005 medzi P. v konkurze ako postupcom (ďalej
len „zdravotná poisťovňa“) a sťažovateľkou ako postupníkom bola postúpená pohľadávka
voči M. S., Z., na zaplatenie dlžného poistného za zdravotné poistenie v sume 3 273,39 €
s príslušenstvom.
Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 24 Er 860/2008-31
zo 16. februára 2010 vyzval sťažovateľku, aby vo veci udelenia poverenia na vykonanie
exekúcie zaplatila podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“),
súdny poplatok za podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným
elektronickým podpisom v sume 1,50 €.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 69/2010-48
z 19. apríla 2010 uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka následne podala dovolanie najvyššiemu súdu a zároveň aj sťažnosť
ústavnému súdu.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 276/2010-20 zo 7. septembra 2010 sťažnosť
sťažovateľky odmietol pre neprípustnosť z dôvodu predčasnosti, pretože o ochrane
označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 154/2010 z 12. októbra 2010 dovolanie
sťažovateľky ako neprípustné odmietol.
Sťažovateľka preto podala ústavnému súdu ďalšiu sťažnosť, v ktorej okrem iného
uviedla:
„Nakoľko je podľa nášho názoru jednoznačné, že pohľadávka zdravotnej poisťovne
vyplývajúca zo ZoZP je pohľadávkou zdravotného poistného a poplatku z omeškania,
konanie o ktorej je oslobodené od platenia súdnych poplatkov a jedine táto konkrétna
pohľadávka bola postúpená na Sťažovateľa, pričom jej obsah sa postúpením nezmenil,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a zároveň boli
porušené základné práva garantované Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi.
Bez ohľadu na nesprávne právne posúdenie žalovaného nároku, jeho právneho
základu, poukazujeme na skutočnosť, že Uznesením 2 bol porušený zákon, nakoľko týmto
rozhodnutím bola odňatá možnosť Sťažovateľa konať pred súdom. Uznesenie 1 bolo
rozhodnutím bez odôvodnenia, pričom Sťažovateľ proti nemu podal odvolanie, avšak
nemohol sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam na základe ktorých bolo Uznesenie 1 vôbec
vydané, nakoľko o nich ani nevedel. Tým že odvolací súd Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1
na základe skutočností, ku ktorým sa nemal Sťažovateľ možnosť vyjadriť, mu bolo odopreté
právo na spravodlivý súdny proces. Uznesenie 2 je teda rozhodnutím, ktoré síce potvrdzuje
prvostupňové rozhodnutie, avšak na základe odlišných právnych konštrukcií a skutočností
(nakoľko prvostupňové ani nie sú známe), čo je v zmysle už ustálenej judikatúry odňatím
možnosti konať pred súdom a teda porušením práva na spravodlivý súdny proces...
Uvedeným postupom prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu bolo
Sťažovateľovi zasiahnuté do vlastníckeho práva a následne znemožnená realizácia jeho
procesných práv...
Sťažovateľ považuje Uznesenie 2 a Uznesenie 3 za arbitrárne... Podľa názoru
Sťažovateľa, súdy vyslovili právne závery, na ktoré ich právny poriadok neoprávňoval.
Sťažovateľ má navyše za to, že súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými zákonnými
ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne
posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše
nedostatočne odôvodnili...
Uvedeným postupom KS BB a NS SR bolo porušené jeho právo na spravodlivý
proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, a taktiež právo vlastniť
majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.“
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského
súdu č. k. 14 CoE 69/2010-48 z 19. apríla 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 154/2010 z 12. októbra 2010 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 listiny a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a aby jej
priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03,
III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 69/2010-48 z 19. apríla
2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 154/2010 z 12. októbra 2010, ku ktorému
malo dôjsť nesprávnym právnym posúdením, pokiaľ ide o uloženie povinnosti sťažovateľke
zaplatiť súdny poplatok za podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané
zaručeným elektronickým podpisom v sume 1,50 €.
Z obsahu sťažnosti nevyplýva, aké reálne následky malo pre sťažovateľku
nezaplatenie súdneho poplatku, t. j. či v dôsledku toho bolo predmetné exekučné konanie
zastavené, resp. ukončené.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil,
a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov,
pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom
na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté
zo základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného
prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (podobne
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:
„Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f)
O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces...
Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. f) O. s. p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Treba preto
uviesť, že toto ustanovenie dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti
s faktickou procesnou činnosťou súdu, nie však s jeho právnym hodnotením veci zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Samo právne posúdenie veci je realizáciou jeho rozhodovacej
činnosti a nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., lebo právnym
posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť ani procesné práva
účastníka. Či už teda súdy napadnuté rozhodnutie založili na správnej alebo nesprávnej
aplikácii a interpretácii ustanovení zákona o súdnych poplatkoch, neodňali tým
oprávnenému možnosť pred súdom konať.
Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces
oprávnený vyvodzuje aj z toho, že nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, na základe
ktorých odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu potvrdil, nakoľko rozhodnutie
prvostupňového súdu nebolo vôbec odôvodnené.
Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že táto námietka oprávneného
nie je dôvodná, nakoľko prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil - uviedol,
podľa akej položky Sadzobníka súdnych poplatkov súdny poplatok vyrubil a tiež z akého
ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch pri stanovení výšky súdneho poplatku vychádzal.
Taktiež odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných
ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery prvostupňového
a odvolacieho súdu nie sú v danom prípade nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a že odôvodnenie uznesenia prvostupňového i odvolacieho súdu ako celok spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy
neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv oprávneného.“
Ústavný súd napádané rozhodnutie najvyššieho súdu po preskúmaní jeho obsahu
hodnotil ako ústavne konformné a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na všetky relevantné námietky, ktoré sťažovateľka
nastolila v opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam všeobecných súdov (a obdobne ich
formulovala aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu), dostala z ich strany dostatočnú
odpoveď. Napádané rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu nevykazujú znaky
svojvôle a sú dostatočne odôvodnené na základe ich vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať. Uvedené
skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že k porušeniu označených práv zo strany
krajského súdu a najvyššieho súdu nedošlo.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia
§ 1 ods. 1 listiny. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo,
ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného
práva uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny.
Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ani § 1 ods. 1
listiny.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2011