Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 324/2011
PDF · 157.45 KB
No categories available
I. ÚS 324/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu a
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného
zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný
zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a základného
práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v
Trenčíne č. k. 6 CoE 39/2010-79 z 21. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2011
doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj
porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a
Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“) a základného práva podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) uznesením Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 CoE 39/2010-79 z 21. decembra 2010 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom Okresným
súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 Er 502/2003 okresný súd
uznesením č. k. 15 Er 502/2003-66 z 29. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie okresného
súdu“) sťažovateľke vyrubil súdny poplatok podľa položky č. 20a sadzobníka súdnych
poplatkov v sume 2,28 € za podanie urobené elektronickými prostriedkami.
Sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, v ktorom namietala,
že predmetom exekučného konania vedeného pod sp. zn. 15 Er 502/2003 je vymoženie
dlžného poistného na zdravotnom poistení, resp. poplatku z omeškania z dlžnej
sumy poistného, a preto na podania v tomto exekučnom konaní sa vzťahuje oslobodenie
od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon
o súdnych poplatkoch“).
Krajský súd uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu a v odôvodnení svojho
uznesenia uviedol: „V prekúmavanej veci je nepochybné, že exekúcia bola zastavená,
pričom odvolací súd výslovne zdôraznil, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej
podstaty, ktorý mal byť v danej veci exekučným titulom, je nulitným právnym aktom, ktorý
nikoho nezaväzuje, hľadí sa naň akoby neexistoval, čoho dôsledkom je, že ho nie je možné
vykonať.
Z toho dôvodu nie je možné ustáliť, že by sa v danej veci jednalo o súdne konanie vo
veci zdravotného poistenia, resp. vymáhania plnenia zo zdravotného poistenia… na ktoré sa
vzťahuje vecné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zák.
č. 71/1992 Zb.. O takéto konanie by sa jednalo iba vtedy, ak by sa výkon rozhodnutia viedol
na zákalde riadneho exekučného titulu, čo však nesporne nie je prípad tejto veci, v ktorej
oprávnený svoj návrh na vykonanie exekúcie opiera o nulitný právny akt.“
Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných a iných práv v nesprávnych
záveroch krajského súdu, pretože podľa nej v prípade označeného exekučného konania
vzhľadom na charakter vymáhanej pohľadávky boli splnené zákonné podmienky pre
oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch.
Sťažovateľka namietala aj to, že nemala možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, na základe
ktorých odvolací krajský súd potvrdil uznesenie prvostupňového okresného súdu, keďže
rozhodnutie okresného súdu nebolo vôbec odôvodnené. Podľa sťažovateľky bola ukrátená
na svojom vlastníckom práve, keďže nepriznaním oslobodenia od platenia súdnych
poplatkov bolo v rozpore so zákonom zasiahnuté do jej vlastníctva.
Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Coe/39/2010-79 zo dňa 21. 12.
2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva
Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva
Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1,
ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ľudských právach.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Coe/39/2010-79 zo dňa 21. 12.
2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov
právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd
v Trenčíne je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a § 1 ods. 1 ústavného zákona uznesením krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť
nesprávnym právnym posúdením, pokiaľ ide o uloženie povinnosti sťažovateľke zaplatiť
súdny poplatok za podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným
elektronickým podpisom v sume 2,28 €.
Právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov,
pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom
rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté
do základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného
prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (podobne
Sťažovateľka namieta porušenie procesných základných a iných práv (čl. 46 ods. 1
a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Tieto procesné práva
nie sú samoúčelné a ich uplatňovanie je vždy viazané na základné hmotné právo v danom
prípade majetkové, ktorého porušenie sťažovateľka taktiež namieta (čl. 20 ods. 1 ústavy).
Podľa názoru ústavného súdu intenzita možného namietaného porušenia sťažovateľkou
označených základných a iných práv v okolnostiach posudzovaného prípadu je určená
samotnou hodnotou sporu (resp. možnou ujmou v majetkovej sfére sťažovateľky), ktorá
v danom prípade predstavuje sumu 2,28 €. Ústavný súd preto konštatuje, že intenzita
sťažovateľkou namietaného zásahu do jej základných a iných práv je tak nízka, že takémuto
možnému zásahu nie je možné poskytnúť ústavnoprávnu ochranu už len z uvedeného
dôvodu.
Napriek tomu, že už absencia náležitej intenzity možného porušenia základných
a iných práv sťažovateľky je dostatočným dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť, ústavný súd posúdil sťažnosť aj po vecnej stránke.
Ústavný súd v plnom rozsahu poukazuje na svoje závery vo svojom rozhodnutí
v uznesení č. k. III. ÚS 61/2011-12 z 8. februára 2011, ako aj závery v označenom konaní
posudzovaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Cdo 154/2010 z 12. októbra 2010, v ktorom najvyšší súd posudzoval skutkovo
totožné rozhodnutie ako je touto sťažnosťou namietané uznesenie krajského súdu, a uviedol:
„... prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil – uviedol, podľa akej položky
Sadzobníka súdnych poplatkov súdny poplatok vyrubil a tiež z akého ustanovenia zákona
o súdnych poplatkoch pri stanovení výšky súdneho poplatku vychádzal. Taktiež odvolací súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel
k záveru, že skutkové a právne závery prvostupňového a odvolacieho súdu nie sú v danom
prípade nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie uznesenia
prvostupňového i odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za
porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa
predstáv oprávneného.“
Ústavný súd preto sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu po preskúmaní
jeho obsahu hodnotí ako ústavne konformné a zodpovedajúce obsahu základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napádané uznesenie krajského súdu nevykazuje
znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe ich vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať. Uvedené
skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že k porušeniu označených práv zo strany
krajského súdu nedošlo.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo
základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy,
resp. v spojení s ich porušením.
V súvislosti s namietaným porušením ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona
ústavný súd uvádza, že uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné
pravidlo, ktoré možno aplikovať len v súvislosti s namietaním porušením konkrétneho
základného práva uvedeného v listine.
Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako ani
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy ani § 1 ods. 1 ústavného zákona.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011