Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)III. ÚS 68/2010
PDF · 473.09 KB
No categories available
III. ÚS 68/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta
a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 25. augusta
2010 vo veci prijatej sťažnosti Mgr. K. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. G.,
Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva na ochranu
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov
o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na listové
tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných
údajov podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom
orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti korupcii, odboru boja
proti korupcii Bratislava v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-
2008 v súvislosti s úkonom vykonaným 10. marca 2009 – zaistením počítačového
vybavenia, a namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl.
19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na listové tajomstvo, tajomstvo
dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva
na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd príkazom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na uchovanie a vydanie počítačových údajov
č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 takto
rozhodol:
1. Základné právo Mgr. K. H. na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu
osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na
inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu
boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava v trestnom konaní vedenom pod
sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Základné právo Mgr. K. H. na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej
republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa ustanoveným
postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazom prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na uchovanie a vydanie
počítačových údajov č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 p o r u š e n é b o l i .
3. Príkaz prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky na uchovanie a vydanie počítačových údajov č. k. VII/1 Gv 191/08-23
z 9. marca 2009 z r u š u j e .
4. Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 191/08 z a k a z u j e pokračovať v porušovaní
základných práv sťažovateľa zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Listinou
základných práv a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Mgr. K. H. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2009
doručená sťažnosť Mgr. K. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním
alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, základného práva na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 ústavy, základného práva
podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného
práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne
Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva domáhať sa
ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom
Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti korupcii, odboru boja
proti korupcii Bratislava (ďalej len „PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava“) v trestnom konaní
vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 v súvislosti s úkonom
vykonaným 10. marca 2009 – zaistením počítačového vybavenia, príkazom prokurátora
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„prokurátor“) na uchovanie a vydanie počítačových údajov č. k. VII/1 Gv 191/08-23
z 9. marca 2009 a uznesením PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava sp. zn. ČVS: PPZ-
308/BPK-B-2008 z 23. marca 2009.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 68/2010-19 z 10. februára 2010 prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva
na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním
údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ
a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 ústavy, základného
práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy,
základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom
orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva domáhať sa
ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom
PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-
308/BPK-B-2008 v súvislosti s úkonom vykonaným 10. marca 2009 – zaistením
počítačového vybavenia, a namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej
osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy, základného práva na listové tajomstvo, tajomstvo
dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1
ústavy, základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva domáhať
sa ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru príkazom
prokurátora na uchovanie a vydanie počítačových údajov č. k. VII/1 Gv 191/08-23
z 9. marca 2009. Vo zvyšnej časti bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne
neopodstatnená.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že 10. marca 2009 bola v sídle advokátskej kancelárie
sťažovateľa vykonaná príslušníkmi PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava na základe príkazu
prokurátora č. k. I GO-V-708-1/2009-5 z 9. marca 2009 prehliadka iných priestorov
a pozemkov. Súčasne bol sťažovateľovi predložený príkaz prokurátora č. k.
VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 vydaný v zmysle § 90 ods. 1 písm. b) a e) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), ktorým bol vyzvaný, aby pre účely objasnenia skutočností závažných pre trestné
konanie umožnil vyhotovenie a ponechanie si kópie počítačových údajov vrátane
prevádzkových údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového systému
a pamäťových médií, a aby takéto údaje vydal na účely trestného konania vedeného PPZ
SR, ÚBPK, OBPK Bratislava pre obzvlášť závažný zločin skrátenia dane a poistného podľa
§ 276 ods. 1 a 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný zákon“) a iné, pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008. Podľa uvedeného
príkazu prokurátora bol poverený vyhotovením kópie vyšetrovateľ PPZ SR, ÚBPK, OBPK
Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ“) za súčasnej asistencie pracovníka disponujúceho
potrebnými odbornými znalosťami.
Sťažovateľ uviedol, že príslušníci PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava zaistili celé
počítačové vybavenie napriek jeho upozorneniu, že v zmysle príkazu prokurátora je povinný
umožniť len vyhotovenie a ponechanie si kópie údajov týkajúcich sa trestného konania
v predmetnej právnej veci, a nie všetkých údajov, ktoré sa na pevnom disku jeho osobného
počítača nachádzajú, a rozhodne nie vydať vec samotnú, teda počítačové vybavenie.
Sťažovateľ ich opakovane upozornil aj na to, že v počítačovom vybavení sa nachádzajú
osobné a iné údaje týkajúce sa klientov sťažovateľa ako advokáta, ktoré nijako nesúvisia
s trestným konaním, pre účely ktorého bol príkaz prokurátora vydaný, a v tejto súvislosti
poukázal na ustanovenie § 89 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého sa povinnosť vydať
vec dôležitú pre trestné konanie nevzťahuje na listinu alebo inú vec, ktorej obsah sa týka
okolnosti, o ktorej platí zákaz výsluchu, čo v jeho prípade predstavujú skutočnosti,
o ktorých sa dozvedel pri výkone advokácie a na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti
v zmysle zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o advokácii“). Príslušníci PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava svoj postup odôvodnili
«tvrdením, že údajne nebolo možné zabezpečiť prítomnosť kvalifikovaného pracovníka,
ktorý by „stiahnutie“ týchto potrebných údajov z počítačového vybavenia bol schopný
zabezpečiť (vykonať) a preto zasahujúcim príslušníkom OČTK nezostávalo iné ako odňať
osobný počítač sťažovateľa - Mgr. K. H. ako taký, hoci na jeho odňatie tohto osobného
počítača sťažovateľa neboli v príkaze poverení. Túto skutočnosť napokon dokladuje
odôvodnenie Príkazu na prehliadku iných priestorov a pozemkov (1 GO-V-708-1/2009-5, zo
dňa 09.03.2009) prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky sa na jeho štvrtej strane kde sa o.i. uvádza: „- výpočtová technika,
v ktorej sú spracovávané listiny a dáta týkajúce sa trestnej činnosti.“ Vyššie uvedeným
postupom príslušníkov OČTK došlo ku konaniu, ktorým sa údaje ktoré svojím obsahom
nijako vecne a taktiež ani personálne nesúvisiace s účelom trestného konania v predmetnej
právnej veci tak dostali do dispozičnej sféry tretích osôb, čo je v rozpore so zákonom (ust.
§ 89 ods. 2 TP a ust. § 129 ods. 2 TP) a taktiež príslušnými medzinárodnými dokumentmi,
ktorými je Slovenská republika viazaná.».
Sťažovateľ tiež poukázal na to, že príkaz prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-23
z 9. marca 2009 je vydaný v rozpore s Trestným poriadkom, pretože neobsahuje všetky
zákonom predpísané náležitosti, „lebo v obsahu jeho ustanovení nie je nijako vyjadrený
resp. uvedený spôsob určenia ustanoveného času, po ktorý bude uchovávanie údajov
vykonávané a zákon takúto náležitosť v zmysle citovaného ust. § 90 ods. 2 TP vyžaduje“.
Podľa sťažovateľa postupom príslušníkov PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava došlo
k „neoprávnenému zásahu do zákonom určenej povinnosti advokáta zachovávať
mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom
advokácie“, a teda k porušeniu príslušných právnych predpisov.
Sťažovateľ vyvodil záver, že postupom príslušníkov PPZ SR, ÚBPK, OBPK
Bratislava „boli zaistené dokumenty iných tretích osôb osobnej a osobnostnej povahy z ich
súkromnej sféry a ex lege chránenej povahy nijako nesúvisiace s predmetnou právnou
vecou, v ktorej sa vedie trestné stíhanie“. Takto došlo podľa sťažovateľa k zásahu do ich
práva na prístup k súdnej ochrane, ako aj práva na ochranu súkromia a osobných údajov.
Sťažovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej „pokiaľ existujú prostriedky, ktoré umožnia
realizáciu citovaného cieľa a zároveň predstavujú menej radikálny zásah do chránených
práv, je nevyhnutné použiť práve tieto prostriedky, o to viac, že predmetné právo je
princípom a možnosť jeho obmedzenia predstavuje výnimku, ktorá vždy a za každých
okolností podlieha podmienke reštriktívného výkladu“. V prípade sťažovateľa nebola
reštriktívna interpretácia ani potrebná, pretože postup, keď bolo počítačové vybavenie
„zaistené“ bez akéhokoľvek úsilia o selekciu medzi údajmi potrebnými pre vedené trestné
konanie a inými údajmi, ktoré s vecou nijako nesúvisia, bez pochybnosti prekračoval medze
zákona. Takýto spôsob zaistenia veci je podľa sťažovateľa porušením práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.
Na základe uvedených argumentov v závere sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný
súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo (sloboda) sťažovateľa: na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo zneužitím údajov sťažovateľovej osobe upravené
v čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok upravené v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ
a iných písomností a ochrana osobných údajov upravené v čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť upravené v čl. 35 ods. 1
in finne Ústavy Slovenskej republiky, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v určených prípadoch na inom orgáne upravené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo ba rešpektovanie súkromného a rodinného
života upravené v čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídiom Policajného zboru,
Úradom boja proti korupcii, Odborom boja proti korupcii Bratislava v konaní vedenom pod
sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 zo dňa .23.03.2009, týkajúcom sa odňatia počítačového
vybavenia na ktorom sú uložené dáta o tretích osobách nevzťahujúce sa nijako vecne ani
personálne k veci a na ktorú bol vydaný príkaz prokurátora, Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/1 Gv 191/08 - 23 zo dňa 09.03.2009,
ktorý svojim obsahom nespĺňa zákonom určené náležitosti v zmysle ust. § 90 ods. 2
Trestného poriadku a v dôsledku toho je toto rozhodnutie nezákonné,
porušené bolo.
2. Rozhodnutia: Príkaz prokurátora Prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/1 Gv 191/08 - 23 zo dňa 09.03.2009
aby Mgr. K. H., AK so sídlom, N., na objasnenie skutočností závažných pre trestné konanie
umožnil vyhotovenie a ponechanie si kópie počítačových údajov, vrátane prevádzkových
údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového systému a pamäťových médii a
aby takéto vyadal na účely trestného konania, zrušuje pre jeho nezákonnosť. Uznesenie
vyšetrovateľky PPZ Úradu boja proti korupcii Odbor boja proti korupcii Bratislava ČVS:
PPZ-308/BPK-B-2008 zo dňa 23.03.2009 zrušuje.
3. Prezídiu Policajného zboru úradu boja proti korupcii Odboru boja proti korupcii
Bratislava zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv (slobôd) uvedených v obsahu
tohoto nálezu v bode 1 a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva (slobody)
a všetky takto nezákonne získané dôkazné prostriedky zničiť.“
Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 1. apríla 2010 generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) predložil argumentáciu, v ktorej
uviedol, že Trestný poriadok poskytuje „dve alternatívy postupu orgánov činných
v trestnom konaní pri získavaní počítačových údajov“, a síce postup podľa ustanovení § 90
Trestného poriadku upravujúcich uchovanie a vydanie počítačových údajov, ako aj postup
podľa ustanovení § 89 Trestného poriadku a nadväzujúcich ustanovení § 91 citovaného
zákona upravujúce inštitút vydania a odňatia veci. Podľa jeho názoru, aj keď sa vyšetrovateľ
pri výkone prehliadky iných priestorov a pozemkov „preukázal príkazom prokurátora ÚŠP
GP SR sp.zn. VII/1 Gv 191/08 – 23 zo dňa 9.3.2009“, tento príkaz následne realizovaný
nebol a vyšetrovateľ „zaistil nosič počítačových údajov ako vec dôležitú pre trestné
konanie“.
Generálny prokurátor ďalej uviedol, že údaje obsiahnuté v počítačovom vybavení,
na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti a ktoré s trestným konaním nesúviseli,
predstavujú „vedľajší produkt prehliadky“, ktorému sa nedalo zabrániť, pretože nebolo
možné oddeliť informácie dôležité pre trestné konanie nachádzajúce sa na „nosiči
informácii“ od informácií chránených povinnosťou mlčanlivosti.
K námietke sťažovateľa týkajúcej sa absencie náležitosti príkazu na uchovanie
a vydanie počítačových údajov, a to uvedenia času vykonávania uchovávania údajov, sa
generálny prokurátor vyjadril, že príkaz prokurátora bol vydaný pre účely umožnenia
vyhotovenia a ponechania si kópie počítačových údajov a vydania počítačových údajov
podľa ustanovení § 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku a predmetná náležitosť sa
vyžaduje len pre prípad príkazu na uchovanie počítačových údajov a ich udržanie
v celistvosti podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože je podľa
neho nelogické, aby príkaz podľa ustanovení § 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku
vymedzoval dobu uchovávania počítačových údajov, keďže znel na umožnenie vyhotovenia
a ponechania si kópie počítačových údajov a na ich vydanie pre účely trestného konania.
Vychádzajúc z uvedeného konštatoval generálny prokurátor neopodstatnenosť
sťažnosti. V závere vyslovil svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
V stanovisku doručenom ústavnému súdu 6. apríla 2010 predložil riaditeľ PPZ SR,
ÚBPK, OBPK Bratislava tieto argumenty:
„Dňa 10. 03. 2009 v čase o 09.00 hod. bolo prikročené na základe príkazu
prokurátora k prehliadke iných priestorov alebo pozemkov, ktorá bola vykonaná v AK -
Mgr. K. H., B., pri ktorej bol dobrovoľne vydaný PC č. NE B 00 G OI 0010404. Uvedenej
prehliadky iných priestorov a pozemkov sa zúčastnil JUDr. A. P., ktorý je tajomníkom S.,
so sídlom B. ako nezúčastnená osoba, na základe predchádzajúcej telefonickej výzvy
zo strany vyšetrovateľa PZ, nakoľko prehliadka iných priestorov a pozemkov mala byť
vykonávaná v advokátskej kancelárii. Počas úkonu zo strany Mgr. K. H. ani JUDr. A. P.
nebola vznesená žiadna námietka, čo potvrdili aj svojím podpisom na zápisnicu
o prehliadke iných priestorov a pozemkov.
Dňa 10. 03. 2009 v čase o 13.00 hod. bol vyšetrovateľom PZ vykonaný výsluch
svedka - Mgr. K. H.
Dňa 23. 03. 2009 vyšetrovateľ PZ vydal Uznesenie podľa § 142 odsek 1 Trestného
poriadku o pribratí znalca z odboru Forenzná informatika, Kriminalisticko expertízny ústav
PZ Bratislava.
Dňa 01. 04. 2009 bolo zaslané vyšetrovateľom PZ vyrozumenie o úkone, Mgr. K. H.,
ktorého obsahom bolo, že dňa 14. 04. 2009 v čase od 08.00 hod. bude zahájené znalecké
skúmanie na Kriminalisticko expertízny ústav PZ Bratislava,, ktorého predmetom bude
vykonanie kópie obrazu (image) pevného disku.
Dňa 14. 04.2009 v čase o 07.55 hod. bolo na Kriminalisticko expertíznom ústave PZ
v Bratislave zahájené znalecké skúmanie, ktorého sa osobne zúčastnil Mgr. K. H.
Mgr. K. H. si podal voči uzneseniu podľa § 142 odsek 1 Trestného poriadku zo dňa
23. 03. 2009, sťažnosť, ktorá bola doručená faxom. Predmetné uznesenie prebral dňa
07. 04. 2009.
Dňa 20. 04. 2009 bola sťažnosť zaslaná podľa § 190 odsek 2, písmeno a) Trestného
poriadku ako orgánu príslušnému na rozhodnutie dozorujúcemu prokurátorovi ÚŠP GP SR
v P.
Dňa 09. 06. 2009 dozorujúci prokurátor ÚŠP GP SR, JUDr. V. K., vydal uznesenie
podľa § 193 odsek 1, písmeno b) Trestného poriadku zamietol sťažnosť Mgr. K. H., pretože
bola podaná neoprávnenou osobou. Dňa 02. 06. 2009 vydal vyšetrovateľ PZ uznesenie
podľa § 97 odsek 1 Trestného poriadku, ktorým vrátil vec a to 1 ks PC č. NE B 00 G OI
0010404, ktorý bol dobrovoľne vydaný dňa 10. 03. 2009, pri prehliadke iných priestorov
v priestoroch spoločnosti Mgr. K. H. - AK v mieste sídla spoločnosti, lebo pre ďalšie
konanie už nie je potrebný a neprichádza do úvahy jeho prepadnutie alebo zhabanie a nie
sú pochybnosti o práve menovaného na tieto veci. Predmetné uznesenie Mgr. K. H. prebral
osobne dňa 02. 06. 2009, pričom sa písomne vzdal odvolania voči predmetnému uzneseniu.
Dňa 05. 06. 2009 boli Mgr. K. H. vrátené veci a to 1 ks PC č. NE B 00 G 01
0010404, ktorý bol dobrovoľne vydaný dňa 10. 03. 2009 počas prehliadky iných
priestorov a pozemkov podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku v spol. Mgr. K. H. -AK
v mieste sídla spoločnosti.
Mgr. K. H. mal možnosť kedykoľvek v priebehu vyšetrovania podľa § 210 Trestného
poriadku podať prokurátorovi žiadosť o preskúmanie postupu policajta, najmä aby boli
odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní, ktorú si však do dnešného dňa
nepodal.
V predmetnej trestnej veci prebieha naďalej vyšetrovanie.“
V závere riaditeľ PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava uviedol, že súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k stanovisku
generálneho prokurátora a riaditeľa PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava v podaní doručenom
ústavnému súdu 19. mája 2010, v ktorom opätovne uviedol, že v počítačovom vybavení
zaistenom orgánmi činnými v trestnom konaní sa nachádzali údaje o klientoch advokátskej
kancelárie sťažovateľa, a v tejto súvislosti poukázal na obsah ustanovenia § 89 ods. 2
v spojení s ustanovením § 129 ods. 2 Trestného poriadku, pričom zdôraznil, že na tieto
skutočnosti orgány činné v trestnom konaní upozornil. Vyjadril sa, že „Všetky údaje, ktoré
sa nachádzali v počítači, boli skopírované, bez rozdielu, či s predmetnou vecou mali nejaký
súvis alebo nie. Nie je známe, aký počet kópií bol vyhotovený a kde všade sa nachádzajú.
V priamej príčinnej súvislosti s konaním OČTK v predmetnej veci sa do dispozičnej sféry
OČTK tak dostali údaje, ktoré v žiadnom hľadisku nijako nesúviseli s predmetnou trestnou
vecou a ktoré mali privilegovanú povahu a podliehajú zákonnej povinnosti mlčanlivosti.“.
Nesúhlasil s tvrdením generálneho prokurátora, podľa ktorého „Trestný poriadok
v zásade umožňuje dve alternatívy postupu orgánov činných v trestnom konaní pri získavaní
údajov. Prvou je postup podľa § 90 Trestného poriadku, t.j. príkaz
prokurátora /v prípravnom konaní/ osobe, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou sa
nachádzajú takto počítačové údaje ... Druhou možnosťou je postup, kedy sú nosiče
počítačových údajov zaisťované ako veci dôležité pre trestné konanie - § 91 Trestného
poriadku rámci vykonávania úkonov ...“, a uviedol, že neexistovali relevantné dôvody na
takýto postup, pretože sťažovateľ bol ochotný vydať „počítačové a prevádzkové údaje“
špecifikované v príkaze prokurátora, a preto inštitút odňatia veci v zmysle ustanovení § 91
Trestného poriadku za takýchto skutkových okolností nebol aplikovateľný.
Rovnako vyjadril nesúhlas s tvrdením generálneho prokurátora, podľa ktorého údaje,
na ktoré sa vzťahuje zákaz mlčanlivosti, sú „vedľajším produktom prehliadky, ktorému
nebolo možné zabrániť“, a v tejto súvislosti argumentoval, že relevantné informácie
súvisiace s trestnou vecou bolo možné selektívne získať „napr. zadaním vyhľadávania tzv.
kľúčových slov“. V kontexte otázky zákonných náležitostí príkazu prokurátora odkázal
právny zástupca sťažovateľa na vyjadrenie samotného prokurátora preskumávajúceho
sťažnosť na postup orgánov činných v trestnom konaní z 20. mája 2009, ktorý výslovne
uznal absenciu vymedzenia času, počas ktorého sa mali údaje získané postupom podľa § 90
Trestného poriadku uchovávať.
V závere právny zástupca sťažovateľa zdôraznil, že okrem špecifikovaných
základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru orgány činné v trestnom
konaní porušili aj zásadu primeranosti a zdržanlivosti zakotvenú v ustanovení § 2 Trestného
poriadku, ako aj ustanovenie § 1 Trestného poriadku vyžadujúce rešpektovanie základných
práv a slobôd počas trestného konania.
V závere tiež uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.
Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej
upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, zo súvisiacich spisov a z vyjadrení
riaditeľa PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava a generálneho prokurátora zistil tieto
skutočnosti:
Na základe návrhov vyšetrovateľa predložených 9. marca 2009 vydal v uvedený deň
prokurátor príkaz č. k. I GO-V-708-1/2009-5 z 9. marca 2009 na prehliadku iných
priestorov a pozemkov v sídle advokátskej kancelárie sťažovateľa, ako aj príkaz č. k.
VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 na uchovanie a vydanie počítačových údajov podľa
§ 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku, ktorým bol sťažovateľ vyzvaný, aby pre účely
objasnenia skutočností závažných pre trestné konanie umožnil vyhotovenie a ponechanie si
kópie počítačových údajov vrátane prevádzkových údajov, ktoré boli uložené
prostredníctvom počítačového systému a pamäťových médií, a aby takéto údaje vydal
pre účely trestného konania vedeného PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava pre obzvlášť
závažný zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona a iné,
pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008. Podľa uvedeného príkazu bol vyhotovením kópie
poverený vyšetrovateľ, a to za súčasnej asistencie pracovníka disponujúceho potrebnými
odbornými znalosťami. Obsahom odôvodnenia príkazu bola špecifikácia trestnej činnosti,
pre ktorú bolo začaté trestné stíhanie, ktorej sa podľa znenia príkazu mali dopustiť
„doposiaľ nezistené osoby, vystupujúce v mene spoločnosti C., a.s., so sídlom B. ...“
s poukazom na to, že „Podľa doteraz zistených skutočností je dôvodný predpoklad, že
výpočtová technika, ktorá je užívaná spoločnosťou C., a.s., so sídlom B., obsahuje
skutočnosti súvisiace so spáchaním ekonomickej a korupčnej trestnej činnosti.“. Príkaz
neobsahoval náležitosť podľa ustanovenia § 90 ods. 2 Trestného poriadku – určený čas,
po ktorý bude uchovávanie údajov vykonávané.
Podľa originálu zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov a pozemkov
z 10. marca 2009 spísanej pri úkone bol sťažovateľovi predložený predmetný príkaz
na uchovanie a vydanie počítačových údajov podľa § 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného
poriadku. V zápisnici sa sťažovateľ okrem iného vyjadril, že „výpočtovou technikou,
v ktorej sú spracované listiny a dáta týkajúce sa trestnej činnosti“, nedisponuje, v časti
zápisnice týkajúcej sa opisu vecí pri prehliadke „vydaných – odňatých“ je obsiahnutý údaj
o zaistení výpočtovej techniky - „PC č. NEBOOG0I0010404 – čierny“. V uvedenej časti
zápisnice nie je špecifikované, či bola predmetná výpočtová technika dobrovoľne vydaná,
alebo odňatá. Záver zápisnice obsahuje aj stanovisko sťažovateľa k vykonaniu úkonu, a to
v znení, že sa k vykonaniu úkonu nevyjadruje.
Sťažovateľ žiadosťou z 20. marca 2009 požiadal podľa ustanovenia § 210 Trestného
poriadku prokurátora o preskúmanie postupu policajta. Žiadosť bola prokurátorom
posúdená ako podnet podľa § 31 a nasledujúcich zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov a tento bol 20. mája 2009 ako nedôvodný odložený. Ďalší
podnet sťažovateľa, ako aj jeho opakovaný podnet boli takisto ako nedôvodné odložené
8. júna 2009 a 14. septembra 2009.
Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS:PPZ-308/BPK-B-2008 z 2. júna 2009 bola
sťažovateľovi výpočtová technika podľa ustanovení § 97 ods. 1 Trestného poriadku vrátená.
Uzneseniami vyšetrovateľa z 1. marca 2010 a 12. marca 2010 bolo predmetné trestné
stíhanie zastavené pre trestné činy podľa § 333 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona
a uzneseniami prokurátora z 30. apríla 2010 pre trestné činy podľa § 227 ods. 1 a ods. 4
písm. a) a § 329 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona. Podľa vyjadrenia vyšetrovateľa
vyhotovené kompletné kópie údajov obsiahnutých v počítačovom vybavení sťažovateľa sú
súčasťou konceptu a originálu vyšetrovacieho spisu a rovnako je takáto kópia uložená aj
na Kriminalistickom a expertíznom ústave Prezídia Policajného zboru Bratislava.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Ochrana osobných údajov a ochrana pred ich neoprávneným zhromažďovaním je
súčasťou širšej kategórie, ktorou je ochrana súkromia. Ochrana súkromia je zakotvená
vo viacerých ustanoveniach ústavy, naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore
sústredená v čl. 8. Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva
obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry ESĽP. Tak
je to aj v súvislosti s danou problematikou.
Pri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie ESĽP uplatňuje mechanizmus
postupnosti skúmania niekoľkých hľadísk. V prvom rade skúma, či daný skutkový stav
možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie a následne pristúpi
k posúdeniu kritéria legality zásahu, jeho legitímnosti a proporcionality.
A. Vychádzajúc z úpravy dohovoru a jeho dodatkov možno v zásade právo
na súkromie rozdeliť na dve oblasti, a to právo na súkromný život a právo na rodinný život.
Podľa obsahového zamerania judikatúry ESĽP možno potom právo na súkromný život
vymedziť ako
a) zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov,
b) práva spojené s menšinovou sexuálnou orientáciou,
c) ochranu obydlia a domovú slobodu,
d) ochranu korešpondencie a tajomstva dopravovaných správ.
B. Legalita zásahu štátu do práva na súkromie znamená, že zásah je možný len
na základe zákona, resp. platného právneho predpisu, pričom pri posudzovaní splnenia tejto
podmienky sa vychádza z toho, či bola rešpektovaná dostupnosť (verejné publikovanie
právneho predpisu) a predvídateľnosť zákona. V rámci podmienky predvídateľnosti zákona
judikatúra ESĽP zdôrazňuje potrebu konkretizovania prostriedkov, ktorými štát disponuje
pri zasahovaní do práv chránených čl. 8 dohovoru, teda kladie dôraz na kvalitu relevantnej
právnej úpravy. V rozhodnutí Sallinen c. Fínsko z 27. decembra 2005 ESĽP vyslovil záver,
že vnútroštátne právo musí poskytovať jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu do
jeho práv zaručených čl. 8 dohovoru, preto musí dostatočne jasne v pojmoch poskytovať
občanovi náležitú indikáciu podľa okolností a podmienok, za akých je verejná autorita
zmocnená k zásahom do jeho práva na súkromie. Z uvedeného vyplýva, že aj zásah, ktorý
má svoj základ v právnej norme, môže za určitých okolností v konkrétnom prípade
znamenať porušenie práv garantovaných dohovorom, resp. ústavou (pozri I. ÚS 117/07).
C. Podmienka legitímnosti vyžaduje, aby opatrenie umožňujúce zásah štátu do práva
na súkromie zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho legitimitu, ktorým môžu byť len
záujmy výslovne špecifikované dohovorom, a síce záujem štátu (z dôvodu ochrany národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti), záujem
spoločnosti (z dôvodu ochrany zdravia alebo morálky, zabezpečenia hospodárskeho
blahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov (z dôvodu ochrany ich práv s slobôd).
D. Kritérium proporcionality zásahu znamená dodržanie rovnováhy vo vzťahu medzi
právom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení
legitímneho cieľa. Pri ich výbere je limitovaný tým, že zásah do práva na súkromie je
možný len vtedy, keď je to nevyhnutné, a vykonať ho možno len v duchu požiadaviek
kladených na demokratickú spoločnosť. V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že
zásah do základného práva alebo slobody musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe
a musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a zároveň pri určovaní rozsahu
obmedzenia je dôležité zohľadniť aj podstatu práva, ktoré sa má obmedziť (pozri
V rozhodnutí Peck c. Spojené kráľovstvo z 28. januára 2003 ESĽP v záujme
rešpektovania princípu proporcionality zdôraznil potrebu selektovať z viacerých dostupných
možností pre dosiahnutie cieľa možnosť primeranú zaručujúcu potrebnú rovnováhu medzi
právom jednotlivca na súkromie a záujmami štátu.
Aj pri posúdení sťažnosti sťažovateľa postupoval ústavný súd v intenciách judikatúry
ESĽP.
1.Ústavný súd v prvom rade preskúmal časť sťažnosti obsahujúcu námietku
porušenia označených základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru
príkazom prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009.
1.A Európsky súd pre ľudské práva už mnohokrát konštatoval, že „súkromný život“
je široký pojem nevhodný na vyčerpávajúcu definíciu (napr. Peck c. Spojené kráľovstvo
z 28. januára 2003) a vo vzťahu k predmetnému pojmu vyhlásil: „Bolo by príliš
obmedzujúce ohraničiť pojem na vnútorný kruh, v ktorom jednotlivec môže žiť svoj osobný
život podľa vlastného výberu a úplne z neho vylúčiť vonkajší svet mimo tohto kruhu.
Rešpektovanie súkromného života musí tiež zahŕňať určitý stupeň práva vytvoriť a rozvíjať
vzťahy s ostatnými ľudskými bytosťami. Navyše sa zdá, že niet dôvodu pre princíp, prečo
toto chápanie pojmu súkromný život by sa malo prijať na vylúčenie činnosti odbornej alebo
obchodnej povahy, keďže počas svojho pracovného života má väčšina ľudí významnú, ak
nie najväčšiu možnosť rozvíjať vzťahy s okolitým svetom. Tento pohľad podporuje
skutočnosť, že nie je vždy možné jasne rozlíšiť, ktoré činnosti jednotlivca sú súčasťou ich
profesionálneho alebo obchodného života a ktoré nie. Osobitne v prípade osoby
vykonávajúcej slobodné povolanie, jeho práca v tomto kontexte môže tvoriť súčasť jeho
života do takej miery, že sa stáva nemožným vedieť, v akom postavení v danom momente
koná.“ (Niemietz c. Nemecko z 16. decembra 1992).
Rozšírenie aplikovateľnosti práva na súkromie v zmysle čl. 8 dohovoru aj
na profesionálne aktivity a obchodnú činnosť potvrdili aj ďalšie rozhodnutia ESĽP, napr.
vo veci Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978, v ktorom
ESĽP konštatoval, že aktivita profesionálnej povahy môže spadať pod pojem „súkromný
život“ a „korešpondencia“.
Judikatúra ESĽP výslovne potvrdila aplikovateľnosť čl. 8 dohovoru aj
na „korešpondenciu s advokátom“, teda korešpondenciu profesnej povahy (napr.
Schönenberger a Durmaz c. Švajčiarsko z 20. júna 1988, Campbell c. Spojené kráľovstvo
z 25. marca 1992).
Opierajúc sa o judikatúru ESĽP treba realizáciu inštitútu uchovania a vydania
počítačových údajov podľa ustanovení § 90 Trestného poriadku v okolnostiach prípadu
sťažovateľa (pamäťové médium obsahovalo údaje týkajúce sa profesijnej činnosti
sťažovateľa ako advokáta) považovať za zásah do jeho práva na súkromie tak podľa čl. 19
ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 8 dohovoru.
1.B Zmysel zákonnej požiadavky predchádzajúceho príkazu prokurátora na použitie
inštitútu uchovania a vydania počítačových údajov podľa ustanovení § 90 Trestného
poriadku treba vidieť v tom, že jeho úlohou pri rozhodovaní o realizácii tohto prostriedku je
posúdiť, či jeho použitie, ktoré požaduje zložka výkonnej moci, je v medziach ústavy a je
zároveň konformné s požiadavkami dohovoru zakotvujúceho tzv. negatívnu povinnosť štátu
spočívajúcu v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného života jednotlivcov.
Ustanovenie § 90 Trestného poriadku znie:
„1) ak je na objasnenie skutočností závažných pre trestné konanie nevyhnutné
uchovanie uložených počítačových údajov vrátane prevádzkových údajov, ktoré boli
uložené prostredníctvom počítačového systému, môže predseda senátu a pred začatím
trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor vydať príkaz, ktorý musí byť
odôvodnený aj skutkovými okolnosťami, osobe, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou sa
nachádzajú také údaje, alebo poskytovateľovi takých služieb, aby
a) také údaje uchovali a udržiavali v celistvosti,
b) umožnili vyhotovenie a ponechanie si kópie takých údajov,
c) znemožnili prístup k takým údajom,
d) také údaje odstránili z počítačového systému,
e) také údaje vydali na účely trestného konania,
2) v príkaze podľa odseku 1 musí byť ustanovený čas, po ktorý bude uchovávanie
údajov vykonávané, tento čas môže byť až na 90 dní, a ak je potrebné ich opätovné
uchovanie, musí byť vydaný nový príkaz,
3) ak uchovávanie počítačových údajov vrátane prevádzkových údajov na účely
trestného konania už nie je potrebné, vydá predseda senátu a pred začatím trestného stíhania
alebo v prípravnom konaní prokurátor bez meškania príkaz na zrušenie uchovávania týchto
údajov,
4) príkaz podľa odsekov 1 až 3 sa doručí osobe, v ktorej držbe alebo pod jej
kontrolou sa nachádzajú také údaje, alebo poskytovateľovi takých služieb, ktorým sa môže
uložiť povinnosť zachovať v tajnosti opatrenia uvedené v príkaze,
5) osoba, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou sa nachádzajú počítačové údaje, vydá
tieto údaje, alebo poskytovateľ služieb vydá informácie týkajúce sa týchto služieb, ktoré sú
v jeho držbe alebo pod jeho kontrolou, tomu, kto vydal príkaz podľa odseku 1.“
Z hľadiska legality zásahu treba konštatovať, že prokurátor konal a rozhodoval na
základe platnej a účinnej právnej normy, ktorá vydanie príkazu umožňovala, právny základ
pre vydanie príkazu teda existoval. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, v ktorej zdôrazňoval,
že v počítačovom vybavení sa nachádzali údaje o klientoch advokátskej kancelárie
sťažovateľa poukazujúc na obsah ustanovenia § 89 ods. 2 v spojení s ustanovením § 129
ods. 2 Trestného poriadku, teda na zákaz výsluchu v súvislosti s povinnosťou mlčanlivosti
advokáta, a teda na výnimku z povinnosti vydať vec, keď ide o takú vec, ktorej obsah sa
týka okolnosti, o ktorej platí zákaz výsluchu, upriamuje ústavný súd pozornosť (nad rámec)
na znenie ustanovenia § 129 ods. 3 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia sa zákaz
výsluchu nevzťahuje na svedeckú povinnosť týkajúcu sa trestného činu, ktorý má svedok
povinnosť prekaziť podľa Trestného zákona (§ 341 Trestného zákona). Podľa tohto
ustanovenia je povinnosť prekaziť trestný čin uložená okrem iných prípadov aj v prípade
niektorého z trestných činov korupcie uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti
Trestného zákona. Trestné konanie, v ktorom bol príkaz prokurátora vydaný, sa týka aj
trestného činu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona uvedeného
v treťom diele ôsmej hlavy jeho osobitnej časti, preto v ňom výnimka z povinnosti vydania
veci neplatila. Predovšetkým však treba zdôrazniť, že inštitút uchovania a vydania
počítačových údajov obsiahnutý v § 90 Trestného poriadku právnu úpravu týkajúcu sa
prípadov súvisiacich s povinnosťou mlčanlivosti vôbec neobsahuje. V prípade skopírovania
údajov uložených na pamäťovom médiu užívanom sťažovateľom v rámci jeho profesijnej
činnosti považovanej judikatúrou ESĽP za súčasť súkromného života išlo o zásah
do súkromnej sféry jednotlivca, ktorý opodstatňuje jeho právo na preskúmanie dôvodnosti
a zákonnosti zásahu, čo zvýrazňuje aj tá skutočnosť, že proti jeho vydaniu nemôže dotknutý
subjekt uplatniť opravný prostriedok. V sťažovateľovom prípade ochrana zo strany
trestného súdu neprichádzala do úvahy, pretože nebol stranou vo vedenom trestnom konaní
(obdobne III. ÚS 80/08). Samotná právna úprava (§ 90 ods. 1 Trestného poriadku)
vyžaduje, aby bol príkaz odôvodnený aj skutkovými okolnosťami. Preskúmateľnosť
dôvodnosti vydania príkazu podľa § 90 Trestného poriadku si vyžaduje relevantnú
a dostatočne špecifickú argumentáciu, ktorá poskytuje vysvetlenie, akými skutočnosťami
boli naplnené zákonom ustanovené podmienky na tento zásah do súkromia. Bez náležitého
odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je dané rozhodnutie nepreskúmateľné,
a tým aj svojvoľné.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody
sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon
spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS 117/07). Je postačujúce, ak odôvodnenie dá
odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, a že dostatočne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov veci
(I. ÚS 241/07). Obsah odôvodnenia príkazu prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca
2009 ústavný súd považuje za nedostatočný a formálny, pretože sťažovateľovi vôbec
neobjasnilo súvislosti opodstatňujúce realizáciu predmetného zásahu práve do jeho práva
na súkromie. V odôvodnení príkazu totiž absentuje akákoľvek špecifikácia spojenia
sťažovateľa so spoločnosťou C., ktorej sa mala týkať trestná činnosť, ktorá bola predmetom
vyšetrovania.
Východiskové rozhodnutie ESĽP týkajúce sa nedovoleného zhromažďovania
a úschovy osobných údajov – Leander c. Švédsko z 26. marca 1987 zdôraznilo, že aj
uchovávania údajov osobného charakteru po ich získaní musí byť odôvodnené
nevyhnutnosťou takéhoto opatrenia. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na skutočnosť,
že príkaz prokurátora neobsahoval zákonnú náležitosť v podobe vymedzenia časového
limitu uchovávania počítačových údajov.
Generálny prokurátor predostrel v tomto smere argumentáciu, podľa ktorej verbálny
výklad dotknutých ustanovení vylučuje potrebu ustanovenia časového limitu v prípade
realizácie inštitútu uchovania a vydania počítačových údajov spôsobom podľa ustanovení
§ 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku, teda v prípade vyhotovenia a ponechania si
kópie počítačových údajov a v prípade ich vydania.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
generálna interpretačná a realizačná klauzula čl. 152 ods. 4 ústavy ustanovuje, že výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s ústavou ako zákonom štátu s najvyššou právnou silou, ako aj
záväznými medzinárodnými zmluvami, preto ak vec pripúšťa rôzny výklad, orgán
aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť výklad konformný s ústavou
a záväznými medzinárodnými zmluvami (obdobne pozri I. ÚS 117/07).
Ako už bolo uvedené, judikatúra ESĽP je v otázke ďalšieho uchovávania získaných
údajov osobného charakteru jednoznačná a pripúšťa ho iba v prípade nevyhnutnosti, aby
bola rovnováha medzi relevantným záujmom štátu a závažnosťou jeho zásahov do práv
jednotlivcov na ich súkromný život zachovaná.
Ústavný súd je toho názoru, že vyhotovením kópie počítačových údajov uložených
na pamäťovom médiu sťažovateľa pri realizácii znaleckého skúmania, a to v intenciách
príkazu prokurátora (ktorý sa neobmedzoval na selekciu údajov súvisiacich s trestným
konaním), nepochybne došlo aj k zachyteniu údajov s vyšetrovanou vecou nijako
nesúvisiacich, ktoré sa takto stali súčasťou spisového materiálu trestného konania a budú
uchovávané pravdepodobne po dobu predpísanú pre archiváciu materiálov trestného
konania. Nad rámec považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že aj pri skopírovaní
počítačových údajov až po predchádzajúcej selekcii v rámci dostupných možností, nie je
možné absolútne vylúčiť zachytenie s trestnou vecou nesúvisiacich údajov, ktoré sa stanú
súčasťou takejto kópie.
Ústavný súd bez toho, aby podrobne vykladal dotknuté ustanovenia zákona,
konštatuje, že konštrukcia inštitútu uchovania a vydania počítačových údajov obsiahnutá
v Trestnom poriadku umožňuje systematickým výkladom dotknutej právnej úpravy
realizovať predmetný úkon spôsobom vylučujúcim vznik takejto neprípustnej situácie
znamenajúcej závažný zásah do práva jednotlivca na súkromný život, konkrétne spôsobom,
ktorý umožní izolovanie údajov relevantných na trestné konanie a následné zlikvidovanie
kópie obsahujúcej kompletné penzum údajov zaznamenaných na pamäťovom médiu,
prípadne jej vrátenie dotknutému subjektu (jednotlivcovi), ktorého sa zásah týkal (pozri
prípad Sallinen v. Fínsko z 27. decembra 2005 týkajúci sa fínskej právnej úpravy, ktorá
takýto postup výslovne prikazovala). Samozrejme, pre tieto účely je ustanovenie času,
po ktorý možno kompletnú kópiu uchovávať, nevyhnutné.
Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd konštatuje, že príkaz prokurátora
nebol legálny, pretože nespĺňal podmienky vyplývajúce z príslušných ustanovení Trestného
poriadku (nedostatočné odôvodnenie a chýbajúca náležitosť podľa § 90 ods. 2 citovaného
zákona).
1.C Keďže ústava explicitne neuvádza dôvody zakladajúce legitimitu zásahov
do práva na súkromie, posudzoval ústavný súd toto kritérium s prihliadnutím na obsah čl. 8
ods. 2 dohovoru. Vychádzajúc z obsahu príkazu prokurátora možno legitímnosť
predmetného zásahu oprieť o dôvod spočívajúci v „záujme predchádzania zločinnosti“
a kvalifikovať zásah ako legitímny.
1.D Posledné kritérium, ktorým je proporcionalita, teda primeranosť zásahu do práva
sťažovateľa na súkromie, nebolo možné zodpovedne posúdiť z dôvodu absencie náležitého
odôvodnenia príkazu.
Zistené nedostatky príkazu prokurátora spočívajúce v nedodržaní kritéria legálnosti
nebolo možné akceptovať, a preto ústavný súd vyslovil, že príkazom prokurátora boli
porušené označené základné práva sťažovateľa garantované ústavou, listinou, ako aj právo
sťažovateľa garantované dohovorom.
2. Ústavný súd následne pristúpil k posúdeniu námietky porušenia označených
základných práv zaručených ústavou a listinou, ako aj práva zaručeného dohovorom
postupom PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.
ČVS:PPZ-308/BPK–B-2008 pri úkone vykonanom 10. marca 2009 – zaistení počítačového
vybavenia.
2.A Odňatie počítačového vybavenia sťažovateľa obsahujúce údaje týkajúce sa jeho
profesijnej činnosti považovanej judikatúrou ESĽP za súčasť súkromného života (bod 1.A),
treba nepochybne považovať za zásah do súkromnej sféry jednotlivca.
2.B V kontexte kritéria legálnosti poukazuje ústavný súd na stanovisko generálneho
prokurátora, ktoré prezentuje názor, že trestnoprocesná úprava pre účely získania
počítačových údajov poskytuje „dve alternatívy“ – inštitút uchovania a vydania
počítačových údajov podľa § 90 Trestného poriadku a inštitút povinnosti na vydanie veci
podľa § 89 Trestného poriadku, pričom voľba alternatívy, ktorou orgán činný v trestnom
konaní zabezpečí ich získanie, patrí bez ďalšieho do jeho právomoci (v danom konkrétnom
prípade do právomoci vyšetrovateľa). Ústavný súd hneď v úvode zdôrazňuje, že toto
stanovisko nemožno akceptovať.
Záujem štátu na ochrane pred zločinnosťou zakladajúci legitímnosť zásahov do práva
na súkromie pri realizácii niektorých inštitútov podľa štvrtej hlavy prvej časti Trestného
poriadku („Zaistenie osôb a vecí“ ) musí byť uvedený do rovnováhy so závažnosťou zásahu
do tohto práva. Znamená to zvoliť pri realizácii zásahu čo najmiernejší prostriedok, ktorý je
súčasne spôsobilý zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa. Samotná právna úprava
obsiahnutá v Trestnom poriadku na túto požiadavku reflektuje a určuje na dosiahnutie
špecifického cieľa (získanie počítačových údajov dôležitých pre objasnenie trestnej
činnosti) prostriedok zaručujúci požadovanú proporcionalitu, ktorým je úkon uchovania
a vydania počítačových údajov zakotvený v ustanoveniach § 90 Trestného poriadku. Je
nepochybné, že ide o prostriedok, ktorého realizácia predstavuje zásah menšej intenzity
v porovnaní so situáciou, keby sa na dosiahnutie cieľa zvolil inštitút vydania, resp. odňatia
veci. Napokon to potvrdzuje aj rozdielny režim realizácie uvedených prostriedkov. Vyzvať
podľa § 89 ods. 3 Trestného poriadku na vydanie veci je policajt oprávnený bez toho, aby
potreboval príkaz či súhlas prokurátora. K odňatiu veci podľa § 91 ods. 1 Trestného
poriadku môže policajt pristúpiť na základe vlastného príkazu vydaného
po predchádzajúcom súhlase prokurátora, bez predchádzajúceho súhlasu prokurátora môže
policajt vydať príkaz len vtedy, ak predchádzajúci súhlas nemožno dosiahnuť a vec neznesie
odklad. Naproti tomu na realizáciu úkonu uchovania a vydania počítačových údajov podľa
§ 90 Trestného poriadku potrebuje policajt nevyhnutne príkaz prokurátora ako orgánu
vykonávajúceho dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania
a v prípravnom konaní (§ 230 Trestného poriadku).
Policajt v danom konkrétnom prípade pre účely získania počítačových údajov zvolil
prostriedok – zaistenie samotného počítačového vybavenia (z obsahu zápisnice nie je
zrejmé, či išlo o úkon vydania alebo odňatia veci), ktorý pre tento účel zákonná úprava
neumožňuje, jeho postup preto treba považovať za nelegálny.
Na tomto mieste sa ústavný súd vysporiadal aj s argumentáciou PPZ SR, ÚBPK,
OBPK Bratislava, v ktorej tento uviedol, že „Počas úkonu zo strany Mgr. K. H. ani JUDr.
A. P. nebola vznesená žiadna námietka, čo potvrdili aj svojím podpisom na zápisnicu
o prehliadke iných priestorov.“. Skutočnosť, že sťažovateľ neuviedol priamo do zápisnice
námietku proti vykonaniu úkonu (zaistenie počítačového vybavenia), nemožno v žiadnom
prípade považovať za jeho vedomý súhlas s vykonaním nelegálneho úkonu znamenajúceho
zásah do jeho práva na súkromie.
Nedodržanie kritéria legálnosti (ktorým došlo súčasne k porušeniu kritéria
proporcionality nastoleného samotnou zákonnou normou) diskvalifikuje postup polície
z medzí zákonnosti, a teda konformnosti s ústavou a dohovorom.
Táto skutočnosť bola dostatočným dôvodom na to, aby ústavný súd vyslovil
porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 8 ods. 1 a ods. 2 dohovoru.
Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj s námietkou porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy
postupom PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava vychádzajúc zo svojej judikatúry, podľa ktorej
slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje
v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo
v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri
porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy
(I. ÚS 23/01).
Interpretačná prax ESĽP do rozsahu ochrany vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) okrem iného zahŕňa aj „pokojné
užívanie majetku“.
K zásahom do „pokojného užívania majetku“ dochádza opatreniami štátu
označovanými judikatúrou ESĽP všeobecným pojmom „kontrola užívania majetku“.
Jedným zo základných druhov (okrem iných) sú opatrenia súvisiace s trestným konaním,
pričom najčastejšie ide o prípady, keď je predmet vlastníctva dôkazným prostriedkom.
Záujem na zachovaní takejto veci pre účely trestného konania patrí k nespochybniteľným
legitímnym účelom zasahovania do vlastníckeho práva v zmysle obsahu čl. 1 dodatkového
protokolu (pozri Venditelli c. Taliansko z r. 1994). Aj v týchto prípadoch však musí zásah
spĺňať kritéria legality, legitimity a proporcionality.
Tak, ako to ústavný súd konštatoval, postup polície spočívajúci v zaistení samotného
počítačového vybavenia (predmetu vlastníctva sťažovateľa) bol vykonaný mimo rámca
zákona, došlo teda k porušeniu kritéria legality (súčasne aj proporcionality) zásahu
do vlastníckeho práva, čo je jednoznačným dôvodom na konštatovanie porušenia
vlastníckeho práva sťažovateľa zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ proti postupu PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava vzniesol aj námietku
porušenia základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35
ods. 1 ústavy. Ústavný súd v súvislosti s právom podnikať vo svojej judikatúre uviedol, že
právo podnikať je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia,
priznané každej osobe, prostredníctvom ktorého sa zaručuje možnosť vykonávať
hospodársku činnosť (PL. ÚS 7/96).
Aj keď nelegálnym zaistením počítačového média sťažovateľa obsahujúceho
informácie a údaje slúžiace mu na výkon jeho podnikateľskej činnosti podľa všetkého
(sťažovateľ v rámci svojho dôkazného bremena dôkaznú situáciu v tomto smere však ani
bližšie nešpecifikoval) došlo k sťaženiu výkonu jeho profesijnej činnosti, nešlo však
o obmedzenie takej intenzity, aby bolo možné uvažovať o zásahu do podstaty základného
práva garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy. Ústavný súd vzhľadom na nedostatok príčinnej
súvislosti medzi námietkou sťažovateľa a obsahom dotknutého článku ústavy porušenie
základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy nevyslovil.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody, a takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, ako aj zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo
alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa
porušili, a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné
právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 3 písm. c) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.
Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv sťažovateľa
zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom príkazom prokurátora č. k.
VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009, v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy, ako aj § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde príkaz prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 zrušil.
Vzhľadom na to, že k vyhotoveniu kópie počítačových údajov už došlo na základe
uznesenia PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008
z 23. marca 2009, neprichádza do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 56
ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde.
Podľa § 90 ods. 3 Trestného poriadku ak uchovávanie počítačových údajov vrátane
prevádzkových údajov na účely trestného konania už nie je potrebné, vydá predseda senátu
a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor bez meškania príkaz
na zrušenie uchovávania týchto údajov.
Uznesením PPZ SR, ÚBPK, OBPK Bratislava sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008
z 23. marca 2009 bol znalec z odboru forenznej informatiky poverený okrem iného
„Vyhotoviť záložnú kópiu obsahu pevných diskov na CD (DVD) predovšetkým súbory
textových editorov, tabuľkových kalkulátorov vrátane skenovaných dokumentov.“
a „Vyhotoviť záložnú kópiu dát účtovných programov nachádzajúciach sa na predložených
predmetoch skúmania oddelene od kópie obsahov HDD a pamäťových médií..“.
Z uvedeného vyplýva, že znalec bol poverený vytvorením kompletnej kópie obsahu
počítačového vybavenia sťažovateľa, čo znamená, že do dispozície orgánov činných
v trestnom konaní sa s najväčšou pravdepodobnosťou dostali, a sú takto uchovávané, aj
údaje spadajúce do sféry súkromia sťažovateľa, ktoré však s vyšetrovanou vecou nijako
nesúvisia. Samotné vyhotovenie kompletnej kópie má síce oporu v zákonnej norme,
minimalizácia zásahu do práva na súkromie si však vyžaduje redukciu jeho dôsledkov, teda
selekciu údajov, ktoré sú pre vedené vyšetrovanie relevantné. Ďalšie neobmedzené
uchovávanie kompletnej kópie bez následnej selekcie absolútne postráda legitimitu
a proporcionalitu zásahu do súkromnej sféry sťažovateľa a treba ho kvalifikovať ako stav
porušovanie práva na súkromie. Úlohou prokurátora ako orgánu dozoru nad zachovávaním
zákonnosti v prípravnom konaní teda bude v intenciách ustanovenia § 90 ods. 3 Trestného
poriadku zabrániť pokračovaniu porušovania označených základných práv sťažovateľa
zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom vydaním príkazu na zrušenie
ďalšieho uchovávania kompletnej kópie (resp. všetkých kópii) počítačových údajov buď jej
zlikvidovaním, alebo jej vrátením sťažovateľovi. Vzhľadom na uvedené ústavný súd
v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. c) zákona o ústavnom súde zakázal
prokurátorovi pokračovať v porušovaním základných práv sťažovateľa zaručených ústavou
a listinou a práva zaručeného dohovorom.
Ústavný súd nad rámec poznamenáva, že ani skutočnosť zastavenia trestného
stíhania nemôže byť prekážkou pre konvalidovanie pretrvávajúceho stavu porušovania práv
sťažovateľa. Bude preto povinnosťou prokurátora pre účely vytvorenia procesných
podmienok umožňujúcich vykonanie predmetného úkonu aplikovať v duchu generálnej
klauzuly čl. 152 ods. 4 ústavy výklad relevantných ustanovení Trestného poriadku, ktorý
bude konformný s ústavou a dohovorom.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti obsahujúcej námietku porušenia
označených základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru uznesením PPZ
SR, ÚBPK, OBPK sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 23. marca 2009 odmietol ako
zjavne neopodstatnenú, a teda v tejto časti porušenie základných práv podľa ústavy a listiny
a práva podľa dohovoru nevyslovil, návrhu sťažovateľa na zrušenie uznesenia PPZ SR,
ÚBPK, OBPK Bratislava sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 23. marca 2009 nevyhovel.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010