Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 392/2020
PDF · 458.77 KB
No categories available
IV. ÚS 392/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , , zastúpenej advokátom
JUDr. Ľubomírom Majerčíkom, Mlynská 1, Košice, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Sžsk 52/2018 z 18. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžsk 52/2018 z 18. decembra 2019 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníkom
reštrukturalizačného konania, v ktorom Okresný súd Košice I uznesením z 9. marca 2011
potvrdil reštrukturalizačný plán a ukončil reštrukturalizáciu. Sociálna poisťovňa, pobočka
Košice (ďalej len „sociálna poisťovňa“) svojím rozhodnutím č. 700-3413765312-GC04/12
zo 7. septembra 2012 predpísala sťažovateľke penále vo výške 25 183,93 € za špecifikované
mesiace rokov 2006, 2007 a 2008. Sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu podala
odvolanie, o ktorom rozhodla Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len „ústredie“)
rozhodnutím č. 43368-2/2012-BA zo 7. novembra 2012, ktorým potvrdila rozhodnutie
sociálnej poisťovne. Proti týmto rozhodnutiam podala sťažovateľka žalobu,
o ktorej rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
č. k. 7 S 147/2013-71 zo 16. októbra 2013, ktorým žalobu zamietol. Proti rozsudku
krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 1 Sžso 5/2014 z 29. apríla 2015 tak, že zmenil rozsudok krajského súdu a zrušil
rozhodnutie ústredia zo 7. novembra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 700-3484395715-GC04/15 z 26. októbra 2015
predpísala sťažovateľke penále za rovnaké obdobie vo výške 25 117,71 €, t. j. v inej výške
ako v rozhodnutí z roku 2012, bez toho, aby uviedla dôvod tejto zmeny. Proti tomuto
rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodlo ústredie rozhodnutím
z 3. februára 2016, ktorým odvolanie zamietlo a potvrdilo rozhodnutie sociálnej poisťovne.
Proti týmto rozhodnutiam podala sťažovateľka žalobu, o ktorej rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 7 S 21/2016 z 8. júna 2016 tak, že zrušil rozhodnutia ústredia a sociálnej
poisťovne a vec vrátil sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. Sociálna poisťovňa ako
žalovaná podala proti rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší
súd napadnutým rozsudkom z 18. decembra 2019 tak, že zmenil rozsudok krajského súdu
a žalobu sťažovateľky zamietol.
4. Podľa sťažovateľky najvyšší súd svojím rozhodnutím umožnil sociálnej poisťovni
opakovane vo veci rozhodovať, pričom táto svoje pôvodné rozhodnutie zmenila, čím
potvrdila jeho nezákonnosť. Sťažovateľka tiež uvádza, že v zmysle rozhodnutia ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 408/2016 je účelom reštrukturalizačného konania maximalizácia
uspokojenia veriteľov pri súčasnom zachovaní podnikateľskej aktivity dlžníka, pričom
ingerencia súdu do dojednaných vzťahov medzi veriteľmi a dlžníkom je minimálna. Z tohto
pohľadu sociálna poisťovňa ako člen veriteľského výboru postupovala tak, že po schválení
reštrukturalizačného plánu vypočítala penále z oneskorene uhradených istín
pred reštrukturalizáciou, čím sa aktivita sťažovateľky sústredila len na to, aby pod hrozbou
konkurzu uhrádzala vypočítané penále sociálnej poisťovni. Sťažovateľka v tomto smere
poukazuje na to, že Slovenská republika – Daňový úrad Košice IV do reštrukturalizácie
prihlásila všetky svoje pohľadávky vrátane vypočítaných penále.
5. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku argumentoval ustálenou súdnou praxou
svedčiacou v prospech sociálnej poisťovne a v napadnutom rozsudku nijako nezohľadnil
námietky a skutočnosti uvádzané sťažovateľkou v predchádzajúcom konaní a rozhodovaní
najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžso 5/2014. Týmto postupom podľa
sťažovateľky došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní, ktorý je súčasťou práva na rovnosť
účastníkov v konaní. Podľa sťažovateľky najvyšší súd sa jej odvolacími námietkami
nezaoberal a nijako ich nezohľadnil, keď „vo svojich úvahách nebral do úvahy a podľa
sťažovateľky porušil jej základné práva, keď bez ústavne konformného zdôvodnenia, bez
vysporiadania sa s jej námietkami celý vzťah medzi ňou a žalovanou Sociálnou poisťovňou
posudzoval podľa prezentovanej ustálenej judikatúry.“. Najvyšší súd na rozdiel
od pôvodného rozsudku napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu a žalobu
sťažovateľky zamietol, «sťažovateľka necíti právnu istotu v rozhodovaní súdov a od
schválenia reštrukturalizačného plánu do teraz nemá pocit „druhej šance“ na svoju ďalšiu
činnosť a podnikanie.».
6. Sťažovateľka považuje právne závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku
za arbitrárne a nepreskúmateľné. Podľa nej sú tieto právne závery v rozpore s prirodzenou
logikou a zjavne si protirečia a sú v rozpore so zmyslom a účelom aplikovaného zákona.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
právo na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a ústavným
zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1
a základné právo na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy... podľa
čl. 127 Ústavy... Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/52/2018
z 18. decembra 2019 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/52/2018
z 18. decembra 2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov konania a právneho zastúpenia na účet
advokáta.“
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
17. Ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nie je jeho
úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
18. Ústavný súd k vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
19. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva
iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti
zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada
spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46
ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne
relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci
(m. m. III. ÚS 305/08).
20. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, proti ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012,
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
21. Sťažovateľka namieta porušenie označených práv podľa ústavy, listiny
a dohovoru napadnutým rozsudkom z 18. decembra 2019, ktorým najvyšší súd zmenil
rozsudok krajského súdu tak, že žalobu sťažovateľky proti rozhodnutiam sociálnej
poisťovne a ústredia zamietol. Sťažovateľka považuje právne názory najvyššieho súdu
za arbitrárne v rozpore so zmyslom a s účelom aplikovaného zákona. Podľa sťažovateľky je
napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Došlo tiež k porušeniu princípu rovnosti zbraní,
keďže najvyšší súd nezohľadnil námietky a skutočnosti, ktoré najvyšší súd zohľadnil
v skoršom rozsudku, ktorým tento zrušil rozhodnutia sociálnej poisťovne.
22. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na preskúmavané rozhodnutia
sociálnej poisťovne a ústredia a tiež na odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu.
Najvyšší súd uviedol, že posledná úhrada poistného, na ktoré sa rozhodnutia sociálnej
poisťovne vzťahovali, bola sťažovateľkou zaplatená 7. apríla 2010. Okresný súd Košice I
rozhodol o povolení reštrukturalizácie uznesením z 18. októbra 2010 zverejneným
v Obchodnom vestníku 22. októbra 2010 a uznesením z 9. marca 2011 zverejneným
v Obchodnom vestníku 16. marca 2011 bol potvrdený reštrukturalizačný plán sťažovateľky
a ukončená reštrukturalizácia. Podľa najvyššieho súdu spornou skutočnosťou bolo,
či žalovaná sociálna poisťovňa mohla sťažovateľke „po skončení reštrukturalizácie
predpísať penále za omeškanie s platením poistného a príspevkov alebo išlo o pohľadávku,
ktorú bola povinná prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní.“.
23. Najvyšší súd spornú otázku riešil s poukazom na svoju ustálenú judikatúru,
«napr. rozsudok sp. zn. 9 Sžso/10/2013 z 28. apríla 2014 (prijatý správnym kolégiom
Najvyššieho súdu SR aj ako judikát pod č. R 63/2015), v ktorom je vyslovený právny názor,
že „... pohľadávka na penále nevzniká v dôsledku samotného nesplnenia si povinnosti
riadne a včas odviesť poistné a príspevky; vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia
o predpísaní penále... Kým penále nie je predpísané právoplatným rozhodnutím, Sociálna
poisťovňa ho nemôže uplatňovať ako existujúcu pohľadávku v reštrukturalizačnom konaní.
Žalovaná preto uvedenú pohľadávku vzhľadom na jej neexistenciu nemohla prihlásiť do
reštrukturalizačného konania a z toho dôvodu nemohlo dôjsť ani k zániku tejto pohľadávky
podľa ustanovenia § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z.“. Rovnako v rozsudku sp. zn.
7 Sžso/36/2012 z 25. septembra 2013 Najvyšší súd SR konštatoval, že penále podľa § 240
ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. nie je príslušenstvom pohľadávky, ani nie je akcesorickým
záväzkom a nárok na penále nevzniká priamo zo zákona, ale porušením povinnosti zaplatiť
poistné včas a v správnej výške vzniká žalovanej právo predpísať penále a až týmto
momentom dochádza k vzniku pohľadávky.
32. Penále je sankcia za porušenie povinnosti odviesť poistné včas alebo v správnej
výške podľa zákona o sociálnom poistení. Nárok na penále nevzniká priamo zo zákona, ale
porušením uvedených povinností vzniká Sociálnej poisťovni právo predpísať penále.
Až predpísaním penále vzniká Sociálnej poisťovni pohľadávka, ktorú je možné vymáhať na
základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Penále sa nepovažuje za príslušenstvo
istiny (poistného a príspevkov). Vzniká samostatne a stáva sa pohľadávkou až jeho
predpísaním...».
24. V rámci svojho odôvodnenia najvyšší súd poukázal aj na rozhodnutia sp. zn.
1 Sžso 20/2013, sp. zn. 7 Sžso 36/2012 a sp. zn. 10 Sžso 58/2013, pričom dospel k záveru,
že pohľadávka z titulu penále za omeškanie s platením poistného za špecifikované obdobie
vznikla až jeho predpísaním, teda rozhodnutím zo 7. septembra 2012, t. j. po skončení
reštrukturalizácie, čo znamená, že v čase prihlasovania pohľadávok ešte neexistovala, preto
ani nemohla byť prihlásená do reštrukturalizácie. Z tohto pohľadu sa najvyšší súd
nestotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého žalovaná (sociálna
poisťovňa, pozn.) mala do reštrukturalizácie prihlásiť pohľadávku predstavujúcu penále,
keďže v čase prihlasovania pohľadávok už bolo zrejmé obdobie omeškania od jeho prvého
dňa až po posledný deň omeškania, pričom podľa krajského súdu „penále ako sankcia za
omeškanie tu vzniká ex lege ako dôsledok omeškania, pričom rozhodnutie sociálnej
poisťovne o predpísaní penále len deklaruje túto skutočnosť.“. Najvyšší súd ako odvolací
súd neakceptoval tento právny názor krajského súdu aj z toho dôvodu, že nerešpektoval
ustálenú judikatúru najvyššieho súdu v otázke vzniku pohľadávky v dôsledku porušenia
povinnosti odviesť poistné včas a v správnej výške. Najvyšší súd tiež poukázal na rozsudky
„sp. zn. 10 Sžsk/41/2017 z 18. júla 2018, sp, zn. 7 Sžsk/30/2017 z 27. novembra 2018
a sp. zn. 9 Sžsk/56/2017 z 25. septembra 2019, v ktorých Najvyšší súd SR zaujal v skutkovo
a právne takmer totožnej veci týkajúcej sa žalobcu rovnaký právny názor, ako je vyslovený
v tomto rozsudku.“.
25. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že právne
závery najvyššieho súdu vo vzťahu k výroku o zamietnutí žaloby sťažovateľky proti
rozhodnutiam sociálnej poisťovne – vychádzajúce predovšetkým z právneho záveru,
že pohľadávka z titulu penále za nesplnenie povinnosti odviesť poistné včas alebo
v správnej výške nevzniká ex lege, ale až jej predpísaním, t. j. rozhodnutím sociálnej
poisťovne – sú logické, rešpektujú účel vo veci aplikovaných právnych noriem –
príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočným podkladom pre výrok,
ktorým najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu a žalobu sťažovateľky zamietol, preto
tieto právne závery nie sú zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, a tak sú ústavne
akceptovateľné. Ústavný súd takto nezistil skutočnosti, ktoré by indikovali možný záver
o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
26. Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky, podľa ktorej došlo k porušeniu
princípu rovnosti zbraní ako súčasti základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
z dôvodu, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil námietky a skutočnosti,
ktoré boli relevantné v predchádzajúcom konaní najvyššieho súdu a jeho rozsudku
z 29. apríla 2015, ktorým tento zmenil rozsudok krajského súdu a zrušil rozhodnutia
sociálnej poisťovne. V tomto smere ústavný súd osobitne poukazuje na odseky 45 až 47
rozsudku z 29. apríla 2015, v ktorých najvyšší súd uviedol nosné dôvody, pre ktoré zrušil
rozhodnutia sociálnej poisťovne. Poukázal na to, že z rozsudku krajského súdu nevyplýva
to, ako dospel k záveru o tom, že platby poistného neboli zaplatené včas a riadne, a tiež,
či v rámci reštrukturalizácie nedošlo k zmene týkajúcej sa pohľadávok na poistnom –
týkajúcej sa splatnosti, výšky pohľadávky a pod. Najvyšší súd uviedol, že sociálna
poisťovňa sa vo svojich rozhodnutiach „vôbec nevenovala právnemu rozboru účinkov
reštrukturalizácie na otázku splatnosti poistného a príspevkov, čo sa týka najmä ich
zmeny.“. Sťažovateľka napokon aj v aktuálne prerokúvanej veci poukázala na ďalší právny
záver vyplývajúci z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 10/2013 z 28. apríla 2014,
podľa ktorého ak na základe reštrukturalizačného plánu schváleného súdom došlo k zmene
výšky a lehoty splatnosti pohľadávok sociálnej poisťovne, potom pred uplynutím zmenenej
lehoty splatnosti nemožno predpísať penále z týchto platieb.
27. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na to, že medzi účastníkmi nebolo
sporné, že sťažovateľka uskutočnila poslednú úhradu omeškaného poistného, na ktoré sa
vzťahujú predmetné rozhodnutia sociálnej poisťovne, 7. apríla 2010, t. j. ešte pred začatím
reštrukturalizačného konania. Aj v reakcii na námietku sťažovateľky, že sociálna poisťovňa
mala odpísať pohľadávky na poistnom, keďže ich neprihlásila do reštrukturalizácie, najvyšší
súd uviedol, že reštrukturalizácia „sa v danom prípade nedotkla ani poistného, z ktorého
bolo predpísané penále, pretože išlo o obdobie omeškania pred začatím reštrukturalizácie.
A teda reštrukturalizačné konanie v predmetnej veci nemalo vplyv na omeškanie žalobcu
s platením poistného a príspevkov, keďže tieto boli (oneskorene) zaplatené pred začatím
reštrukturalizačného konania.“. A napokon najvyšší súd sa vysporiadal aj s odkazom
sťažovateľky na právny názor vyplývajúci z rozsudku sp. zn. 9 Sžso 10/2013 z 28. apríla
2014, keď uviedol, že tento rozsudok „vychádzal z čiastočne iných skutkových okolností,
nakoľko uvedené sa týkalo pohľadávok za neuhradenie poistného, ktoré boli do
reštrukturalizačného konania Sociálnou poisťovňou prihlásené, avšak došlo k zmene ich
splatnosti v dôsledku potvrdenia plánu súdom, pričom následne žalovaná predpísala dlžné
poistné za uvedené obdobie v rozpore s potvrdeným plánom, čo bolo zo strany odvolacieho
súdu vyhodnotené ako nesprávne.“.
28. Z uvedených skutočností je zrejmé, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku
skúmal, resp. zohľadnil aj okolnosti, ktoré boli dôvodom na zrušenie rozhodnutí sociálnej
poisťovne predchádzajúcim rozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 2015, a dospel
k záveru, že reštrukturalizácia sa pohľadávok na poistnom nijako nedotkla, keďže boli
s omeškaním splatené ešte pred začatím reštrukturalizačného konania. Najvyšší súd sa tiež
vysporiadal aj s námietkami sťažovateľky v tomto smere, ktoré uviedla v aktuálne
prerokúvanej veci. Ústavný súd takto dospel k záveru, že na sťažovateľkou vymedzenom
skutkovom základe nemohlo dôjsť k porušeniu princípu rovnosti zbraní, a tak k porušeniu
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
29. Námietka sťažovateľky, že iný veriteľ prihlásil do reštrukturalizácie aj
pohľadávky z penále, preto takto mala postupovať aj sociálna poisťovňa, je bezpredmetná.
Možno uviesť, že sociálna poisťovňa postupovala zákonom dovoleným spôsobom, keď
o pohľadávkach z titulu penále rozhodovala po skončení reštrukturalizácie. Ak teda najvyšší
súd (aspoň nepriamo) akceptoval tento postup sociálnej poisťovne, nemožno v tom vidieť
porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy, resp. porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
30. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky už pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
31. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2020
Miroslav Duriš predseda senátu