Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 392/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , , zastúpenej advokátom

JUDr. Ľubomírom Majerčíkom, Mlynská 1, Košice, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 18. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 18. decembra 2019 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníkom

reštrukturalizačného konania, v ktorom Okresný súd Košice I uznesením z 9. marca 2011

potvrdil reštrukturalizačný plán a ukončil reštrukturalizáciu. Sociálna poisťovňa, pobočka

Košice (ďalej len „sociálna poisťovňa“) svojím rozhodnutím č. 700-3413765312-GC04/12

zo 7. septembra 2012 predpísala sťažovateľke penále vo výške 25 183,93 € za špecifikované

mesiace rokov 2006, 2007 a 2008. Sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu podala

odvolanie, o ktorom rozhodla Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len „ústredie“)

rozhodnutím č. 43368-2/2012-BA zo 7. novembra 2012, ktorým potvrdila rozhodnutie

sociálnej poisťovne. Proti týmto rozhodnutiam podala sťažovateľka žalobu,

o ktorej rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -71 zo 16. októbra 2013, ktorým žalobu zamietol. Proti rozsudku

krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 29. apríla 2015 tak, že zmenil rozsudok krajského súdu a zrušil

rozhodnutie ústredia zo 7. novembra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 700-3484395715-GC04/15 z 26. októbra 2015

predpísala sťažovateľke penále za rovnaké obdobie vo výške 25 117,71 €, t. j. v inej výške

ako v rozhodnutí z roku 2012, bez toho, aby uviedla dôvod tejto zmeny. Proti tomuto

rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodlo ústredie rozhodnutím

z 3. februára 2016, ktorým odvolanie zamietlo a potvrdilo rozhodnutie sociálnej poisťovne.

Proti týmto rozhodnutiam podala sťažovateľka žalobu, o ktorej rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 8. júna 2016 tak, že zrušil rozhodnutia ústredia a sociálnej

poisťovne a vec vrátil sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. Sociálna poisťovňa ako

žalovaná podala proti rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší

súd napadnutým rozsudkom z 18. decembra 2019 tak, že zmenil rozsudok krajského súdu

a žalobu sťažovateľky zamietol.

4. Podľa sťažovateľky najvyšší súd svojím rozhodnutím umožnil sociálnej poisťovni

opakovane vo veci rozhodovať, pričom táto svoje pôvodné rozhodnutie zmenila, čím

potvrdila jeho nezákonnosť. Sťažovateľka tiež uvádza, že v zmysle rozhodnutia ústavného

súdu sp. zn. je účelom reštrukturalizačného konania maximalizácia

uspokojenia veriteľov pri súčasnom zachovaní podnikateľskej aktivity dlžníka, pričom

ingerencia súdu do dojednaných vzťahov medzi veriteľmi a dlžníkom je minimálna. Z tohto

pohľadu sociálna poisťovňa ako člen veriteľského výboru postupovala tak, že po schválení

reštrukturalizačného plánu vypočítala penále z oneskorene uhradených istín

pred reštrukturalizáciou, čím sa aktivita sťažovateľky sústredila len na to, aby pod hrozbou

konkurzu uhrádzala vypočítané penále sociálnej poisťovni. Sťažovateľka v tomto smere

poukazuje na to, že Slovenská republika – Daňový úrad Košice IV do reštrukturalizácie

prihlásila všetky svoje pohľadávky vrátane vypočítaných penále.

5. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku argumentoval ustálenou súdnou praxou

svedčiacou v prospech sociálnej poisťovne a v napadnutom rozsudku nijako nezohľadnil

námietky a skutočnosti uvádzané sťažovateľkou v predchádzajúcom konaní a rozhodovaní

najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. . Týmto postupom podľa

sťažovateľky došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní, ktorý je súčasťou práva na rovnosť

účastníkov v konaní. Podľa sťažovateľky najvyšší súd sa jej odvolacími námietkami

nezaoberal a nijako ich nezohľadnil, keď „vo svojich úvahách nebral do úvahy a podľa

sťažovateľky porušil jej základné práva, keď bez ústavne konformného zdôvodnenia, bez

vysporiadania sa s jej námietkami celý vzťah medzi ňou a žalovanou Sociálnou poisťovňou

posudzoval podľa prezentovanej ustálenej judikatúry.“. Najvyšší súd na rozdiel

od pôvodného rozsudku napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu a žalobu

sťažovateľky zamietol, «sťažovateľka necíti právnu istotu v rozhodovaní súdov a od

schválenia reštrukturalizačného plánu do teraz nemá pocit „druhej šance“ na svoju ďalšiu

činnosť a podnikanie.».

6. Sťažovateľka považuje právne závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku

za arbitrárne a nepreskúmateľné. Podľa nej sú tieto právne závery v rozpore s prirodzenou

logikou a zjavne si protirečia a sú v rozpore so zmyslom a účelom aplikovaného zákona.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ...

právo na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a ústavným

, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd

a základné právo na rovnosť účastníkov konania zaručeného ... podľa

... Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. decembra 2019 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. decembra 2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov konania a právneho zastúpenia na účet

advokáta.“

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

17. Ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nie je jeho

úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

, , , ).

18. Ústavný súd k vzťahu medzi a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

19. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva

iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti

zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada

spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46

ods. 1 , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne

relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci

(m. m. ).

20. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, proti ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

21. Sťažovateľka namieta porušenie označených práv podľa , listiny

a dohovoru napadnutým rozsudkom z 18. decembra 2019, ktorým najvyšší súd zmenil

rozsudok krajského súdu tak, že žalobu sťažovateľky proti rozhodnutiam sociálnej

poisťovne a ústredia zamietol. Sťažovateľka považuje právne názory najvyššieho súdu

za arbitrárne v rozpore so zmyslom a s účelom aplikovaného zákona. Podľa sťažovateľky je

napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Došlo tiež k porušeniu princípu rovnosti zbraní,

keďže najvyšší súd nezohľadnil námietky a skutočnosti, ktoré najvyšší súd zohľadnil

v skoršom rozsudku, ktorým tento zrušil rozhodnutia sociálnej poisťovne.

22. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na preskúmavané rozhodnutia

sociálnej poisťovne a ústredia a tiež na odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu.

Najvyšší súd uviedol, že posledná úhrada poistného, na ktoré sa rozhodnutia sociálnej

poisťovne vzťahovali, bola sťažovateľkou zaplatená 7. apríla 2010. Okresný súd Košice I

rozhodol o povolení reštrukturalizácie uznesením z 18. októbra 2010 zverejneným

v Obchodnom vestníku 22. októbra 2010 a uznesením z 9. marca 2011 zverejneným

v Obchodnom vestníku 16. marca 2011 bol potvrdený reštrukturalizačný plán sťažovateľky

a ukončená reštrukturalizácia. Podľa najvyššieho súdu spornou skutočnosťou bolo,

či žalovaná sociálna poisťovňa mohla sťažovateľke „po skončení reštrukturalizácie

predpísať penále za omeškanie s platením poistného a príspevkov alebo išlo o pohľadávku,

ktorú bola povinná prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní.“.

23. Najvyšší súd spornú otázku riešil s poukazom na svoju ustálenú judikatúru,

«napr. rozsudok sp. zn. z 28. apríla 2014 (prijatý správnym kolégiom

Najvyššieho súdu SR aj ako judikát pod č. R 63/2015), v ktorom je vyslovený právny názor,

že „... pohľadávka na penále nevzniká v dôsledku samotného nesplnenia si povinnosti

riadne a včas odviesť poistné a príspevky; vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia

o predpísaní penále... Kým penále nie je predpísané právoplatným rozhodnutím, Sociálna

poisťovňa ho nemôže uplatňovať ako existujúcu pohľadávku v reštrukturalizačnom konaní.

Žalovaná preto uvedenú pohľadávku vzhľadom na jej neexistenciu nemohla prihlásiť do

reštrukturalizačného konania a z toho dôvodu nemohlo dôjsť ani k zániku tejto pohľadávky

podľa ustanovenia “. Rovnako v rozsudku sp. zn.

z 25. septembra 2013 Najvyšší súd SR konštatoval, že penále podľa § 240

ods. 1 nie je príslušenstvom pohľadávky, ani nie je akcesorickým

záväzkom a nárok na penále nevzniká priamo zo zákona, ale porušením povinnosti zaplatiť

poistné včas a v správnej výške vzniká žalovanej právo predpísať penále a až týmto

momentom dochádza k vzniku pohľadávky.

32. Penále je sankcia za porušenie povinnosti odviesť poistné včas alebo v správnej

výške podľa zákona o sociálnom poistení. Nárok na penále nevzniká priamo zo zákona, ale

porušením uvedených povinností vzniká Sociálnej poisťovni právo predpísať penále.

Až predpísaním penále vzniká Sociálnej poisťovni pohľadávka, ktorú je možné vymáhať na

základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Penále sa nepovažuje za príslušenstvo

istiny (poistného a príspevkov). Vzniká samostatne a stáva sa pohľadávkou až jeho

predpísaním...».

24. V rámci svojho odôvodnenia najvyšší súd poukázal aj na rozhodnutia sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , pričom dospel k záveru,

že pohľadávka z titulu penále za omeškanie s platením poistného za špecifikované obdobie

vznikla až jeho predpísaním, teda rozhodnutím zo 7. septembra 2012, t. j. po skončení

reštrukturalizácie, čo znamená, že v čase prihlasovania pohľadávok ešte neexistovala, preto

ani nemohla byť prihlásená do reštrukturalizácie. Z tohto pohľadu sa najvyšší súd

nestotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého žalovaná (sociálna

poisťovňa, pozn.) mala do reštrukturalizácie prihlásiť pohľadávku predstavujúcu penále,

keďže v čase prihlasovania pohľadávok už bolo zrejmé obdobie omeškania od jeho prvého

dňa až po posledný deň omeškania, pričom podľa krajského súdu „penále ako sankcia za

omeškanie tu vzniká ex lege ako dôsledok omeškania, pričom rozhodnutie sociálnej

poisťovne o predpísaní penále len deklaruje túto skutočnosť.“. Najvyšší súd ako odvolací

súd neakceptoval tento právny názor krajského súdu aj z toho dôvodu, že nerešpektoval

ustálenú judikatúru najvyššieho súdu v otázke vzniku pohľadávky v dôsledku porušenia

povinnosti odviesť poistné včas a v správnej výške. Najvyšší súd tiež poukázal na rozsudky

„sp. zn. z 18. júla 2018, sp, zn. z 27. novembra 2018

a sp. zn. z 25. septembra 2019, v ktorých Najvyšší súd SR zaujal v skutkovo

a právne takmer totožnej veci týkajúcej sa žalobcu rovnaký právny názor, ako je vyslovený

v tomto rozsudku.“.

25. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že právne

závery najvyššieho súdu vo vzťahu k výroku o zamietnutí žaloby sťažovateľky proti

rozhodnutiam sociálnej poisťovne – vychádzajúce predovšetkým z právneho záveru,

že pohľadávka z titulu penále za nesplnenie povinnosti odviesť poistné včas alebo

v správnej výške nevzniká ex lege, ale až jej predpísaním, t. j. rozhodnutím sociálnej

poisťovne – sú logické, rešpektujú účel vo veci aplikovaných právnych noriem –

príslušných ustanovení o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočným podkladom pre výrok,

ktorým najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu a žalobu sťažovateľky zamietol, preto

tieto právne závery nie sú zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, a tak sú ústavne

akceptovateľné. Ústavný súd takto nezistil skutočnosti, ktoré by indikovali možný záver

o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru.

26. Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky, podľa ktorej došlo k porušeniu

princípu rovnosti zbraní ako súčasti základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

z dôvodu, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil námietky a skutočnosti,

ktoré boli relevantné v predchádzajúcom konaní najvyššieho súdu a jeho rozsudku

z 29. apríla 2015, ktorým tento zmenil rozsudok krajského súdu a zrušil rozhodnutia

sociálnej poisťovne. V tomto smere ústavný súd osobitne poukazuje na odseky 45 až 47

rozsudku z 29. apríla 2015, v ktorých najvyšší súd uviedol nosné dôvody, pre ktoré zrušil

rozhodnutia sociálnej poisťovne. Poukázal na to, že z rozsudku krajského súdu nevyplýva

to, ako dospel k záveru o tom, že platby poistného neboli zaplatené včas a riadne, a tiež,

či v rámci reštrukturalizácie nedošlo k zmene týkajúcej sa pohľadávok na poistnom –

týkajúcej sa splatnosti, výšky pohľadávky a pod. Najvyšší súd uviedol, že sociálna

poisťovňa sa vo svojich rozhodnutiach „vôbec nevenovala právnemu rozboru účinkov

reštrukturalizácie na otázku splatnosti poistného a príspevkov, čo sa týka najmä ich

zmeny.“. Sťažovateľka napokon aj v aktuálne prerokúvanej veci poukázala na ďalší právny

záver vyplývajúci z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2014,

podľa ktorého ak na základe reštrukturalizačného plánu schváleného súdom došlo k zmene

výšky a lehoty splatnosti pohľadávok sociálnej poisťovne, potom pred uplynutím zmenenej

lehoty splatnosti nemožno predpísať penále z týchto platieb.

27. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na to, že medzi účastníkmi nebolo

sporné, že sťažovateľka uskutočnila poslednú úhradu omeškaného poistného, na ktoré sa

vzťahujú predmetné rozhodnutia sociálnej poisťovne, 7. apríla 2010, t. j. ešte pred začatím

reštrukturalizačného konania. Aj v reakcii na námietku sťažovateľky, že sociálna poisťovňa

mala odpísať pohľadávky na poistnom, keďže ich neprihlásila do reštrukturalizácie, najvyšší

súd uviedol, že reštrukturalizácia „sa v danom prípade nedotkla ani poistného, z ktorého

bolo predpísané penále, pretože išlo o obdobie omeškania pred začatím reštrukturalizácie.

A teda reštrukturalizačné konanie v predmetnej veci nemalo vplyv na omeškanie žalobcu

s platením poistného a príspevkov, keďže tieto boli (oneskorene) zaplatené pred začatím

reštrukturalizačného konania.“. A napokon najvyšší súd sa vysporiadal aj s odkazom

sťažovateľky na právny názor vyplývajúci z rozsudku sp. zn. z 28. apríla

2014, keď uviedol, že tento rozsudok „vychádzal z čiastočne iných skutkových okolností,

nakoľko uvedené sa týkalo pohľadávok za neuhradenie poistného, ktoré boli do

reštrukturalizačného konania Sociálnou poisťovňou prihlásené, avšak došlo k zmene ich

splatnosti v dôsledku potvrdenia plánu súdom, pričom následne žalovaná predpísala dlžné

poistné za uvedené obdobie v rozpore s potvrdeným plánom, čo bolo zo strany odvolacieho

súdu vyhodnotené ako nesprávne.“.

28. Z uvedených skutočností je zrejmé, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku

skúmal, resp. zohľadnil aj okolnosti, ktoré boli dôvodom na zrušenie rozhodnutí sociálnej

poisťovne predchádzajúcim rozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 2015, a dospel

k záveru, že reštrukturalizácia sa pohľadávok na poistnom nijako nedotkla, keďže boli

s omeškaním splatené ešte pred začatím reštrukturalizačného konania. Najvyšší súd sa tiež

vysporiadal aj s námietkami sťažovateľky v tomto smere, ktoré uviedla v aktuálne

prerokúvanej veci. Ústavný súd takto dospel k záveru, že na sťažovateľkou vymedzenom

skutkovom základe nemohlo dôjsť k porušeniu princípu rovnosti zbraní, a tak k porušeniu

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa .

29. Námietka sťažovateľky, že iný veriteľ prihlásil do reštrukturalizácie aj

pohľadávky z penále, preto takto mala postupovať aj sociálna poisťovňa, je bezpredmetná.

Možno uviesť, že sociálna poisťovňa postupovala zákonom dovoleným spôsobom, keď

o pohľadávkach z titulu penále rozhodovala po skončení reštrukturalizácie. Ak teda najvyšší

súd (aspoň nepriamo) akceptoval tento postup sociálnej poisťovne, nemožno v tom vidieť

porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 , resp. porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

30. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

31. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2020

Miroslav Duriš predseda senátu