Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Saz-3-2024.pdf
PDF · 130.88 KB
Case nature
Area
Subarea
2Saz/3/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Janou Raganovou, v právnej veci žalobcu: A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Eritrejský štát, trvale bytom Eritrejský štát, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, splnomocnený zástupca žalobcu: Centrum právnej pomoci, Bratislava, Námestie slobody 12, 810 05 Bratislava, Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, vo veci zaistenie, o správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného PPZ- HCP-BB4-36-015/2024-AV zo dňa 09.03.2024, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného: Mobilnej jednotky Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB4-36-015/2024-AV zo dňa 09.03.2024, týkajúce sa žalobcu: A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Eritrejský štát, trvale bytom E. F., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce.
II. N a r i a ď u j e aby bol žalobca Yordanos Tamirat GABRE MARYAM, nar. 08.04.2005, štátna príslušnosť: Eritrejský štát, trvale bytom E. F., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov G., H. XX, 078 01 Sečovce bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Rozhodnutím Mobilnej jednotky Policajného zboru Banská Bystrica zo dňa 09.03.2024, č. PPZ-HCP- BB4-36-012/2024-AV bol žalobca, ako účastník konania z dôvodu vyplývajúceho z ust. § 82 ods. 1, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu – Eritrejský štát – ide o krajinu, z ktorej prišiel a krajinu, do ktorej sa po prešetrení môže vrátiť. Súčasne tým istým rozhodnutím bol žalobcovi podľa ust. § 82 ods. 3, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov Európskej únie na dobu piatich rokov. Žalobcovi taktiež v predmetnom rozhodnutí, postupom podľa ust. § 83 ods. 2, písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, nebola určená lehota na vycestovanie.
2. V ten istý deň t. j. 09.03.2024, žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-36-015/2024-AV zaistil žalobcu podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (na účel výkonu administratívneho vyhostenia)
na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 09.06.2024 a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.
3. V odôvodnení rozhodnutia o zaistení žalovaný popísal skutočnosti, ktoré žalobca uviedol dňa 09.03.2024 do zápisnice o vyjadrení kde uviedol okolnosti postupu, príchodu na územie Slovenskej republiky, ako aj dĺžku doby zdržiavania sa na území jednotlivých štátov schengenského priestoru. Uviedol, že z Eritrei odišiel ešte ako malé dieťa s mamou so Etiópie, ďalej popísal svoj pobyt v iných krajinách a svoju cestu na Slovensko, že počas cesty na Slovensko sa nezdržiavala v žiadnych zónach vojnového konfliktu a ako svoju cieľovú krajinu uviedol Nemecko. Žalobca uviedol, že v krajine pôvodu, pokiaľ by sa tam vrátil mu hrozí kvôli jeho vierovyznaniu zadržanie a možno aj trest smrti. Toto tvrdenie podľa žalovaného nebolo presvedčivé. Podľa žalovaného ide o ekonomického migranta, nakoľko z krajiny odišiel z čisto ekonomických dôvodov a jeho cieľovou krajinou je Nemecko.
4. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie z dôvodu, že na návrat je potrebný cestovný doklad, ktorým však žalobca nedisponuje. Žalovaný skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, keďže v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu a nedisponuje ani finančnou hotovosťou, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie jeho pobytu na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu preto žalovaný rozhodol o jeho zaistení. Pokiaľ ide o dĺžku doby zaistenia, túto žalovaný určil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do dňa 09.06.2024, kedy počas tejto doby sa bude zabezpečovať technicko-personálne zabezpečenie návratu žalobcu do jeho domovskej krajiny. Žalovaný poukázal na úkony, ktoré bude vykonávať Útvar policajného zaistenia pre cudzincov a ktorými sú: štúdium spisového materiálu, vykonanie pohovoru so žalobcom za účelom získania osobných údajov potrebných pre podanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu, zaslanie predpísaných žiadostí o lustráciu osoby cez zastupiteľský úrad prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, ako aj žiadosti o lustráciu cez Interpol, rozhodnutie o realizácii návratu buď pozemnou cestou alebo letecky. V prípade leteckého návratu bude potrebné pristúpiť k vybavovaniu leteniek. Pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu bude taktiež podľa žalovaného nevyhnutná osobná súčinnosť a spolupráca žalobcu s orgánmi polície Slovenskej republiky. Poukázal na to, že Útvar policajného zaistenia pre cudzincov na základe dlhoročných skúseností s výkonom vyhostenia. Keďže vo veci bude potrebné vykonať úkony v súvislosti s vyhostením žalobcu, rozhodol žalovaný o zaistení účastníka do 09.06.2024.
5. Žalovaný v odôvodnení poukázal aj na situáciu v Eritrei a popísal charakteristiku tejto krajiny vychádzajúc zo Správy o stave tejto krajiny, ktorá je súčasťou administratívneho spisu a uzavrel, že aj napriek uvádzanej bezpečnostnej situácii je Eritrea turistickou destináciou, pričom turistické pobyty v tejto krajine sú ponúkané počas celého roka vo väčšine štátov Európskej únie. Pokiaľ ide o reálnu možnosť vyhostenia do domovského štátu, túto podľa neho potvrdzuje aj existencia Dohody o partnerstve – Dohoda z Cotonu 2000/483/ES medzi 79 krajinami Afriky, Karibiku a Tichomoria, ktorej signatárom je aj Eritrea, ktorá je základom partnerstva medzi EÚ a signatármi tejto dohody. V odôvodnení rozhodnutia ďalej žalovaný uvádza, že z verejne dostupných štatistík EÚ vyplýva, že v roku 2019 bolo vydaných 3 615 rozhodnutí o návrate štátnych príslušníkov , ktorí sa nelegálne zdržiavajú v členských štátoch EÚ, pričom 155 z nich sa skutočne vrátilo do Eritrei, výsledkom čoho je 4% miera návratnosti. Zároveň členské štáty EÚ predložili eritrejským orgánom 116 žiadostí o readmisiu, ktoré vydali 6 cestovných dokladov, výsledkom čoho je miera readmisie 5% a so žiadosťou o readmisiu sa obrátilo na Eritreu spolu 8 členských štátov, ktoré predstavujú 48% všetkých rozhodnutí o návrate vydaných v súvislosti s Eritrejskými štátnymi príslušníkmi. Celková spolupráca s Eritreou pri identifikácii je hodnotená ako veľmi slabá zo strany všetkých interagujúcich členských štátov a väčšina krajín vykazuje celkovú spoluprácu Eritrejskej republiky v oblasti návratu a readmisií ako neuspokojivú. Žalovaný uvádza, že na druhej strane je miera poskytnutia azylu eritrejským štátnym príslušníkom členskými štátmi vysoká, čo vedie k obmedzenej prevádzkovej praxi v oblasti readmisie. Poukázal aj na Európsku sieť pre návrat a integráciu, čo je iniciatíva 16 európskych štátov, ktorá pomáha zabezpečiť, aby sa ľudia v pohybe mohli vrátiť domov dôstojným a ľudským spôsobom. Podľa žalovaného všetky tieto skutočnosti preukazujú reálne administratívne vyhostenie žalobcu. Záverom žalovaný uviedol, že má za to, že zaistenie žalobcu je v súlade s čl. 5 ods.1 písmeno f) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd, ako aj s čl. 8 ods.1 Dohovoru a považuje zaistenie na účel administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne.
II.
Správna žaloba
6. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 22.03.2024 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BB4-36-015/2024-AV zo dňa 09.03.2024 ako aj bezodkladného prepustenia zo zaistenia.
7. V žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočne zistený skutkový stav ako aj to, že skutkový stav je v rozpore s administratívnymi spismi a vlastnými zisteniami žalovaného.
8. V správnej žalobe uviedol, že z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že pri rozhodovaní správneho orgánu musí správny orgán skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu práv chránených aj inými právnymi predpismi. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobcu síce oprávňuje policajný orgán zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jej vycestovanie na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, no limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť a aj súlad s čl. 5 ods. l písm. f) Európskeho dohovoru a čl. 3 Dohovoru, a teda reálna možnosť a prípustnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
9. Žalobca poukázal na to, že je štátnym príslušníkom Eritrejskej republiky, bez cestovných dokladov a bojí sa domov vrátiť. Nie je pravdou, že je čisto ekonomickým migrantom ako to tvrdí žalovaný v odôvodnení rozhodnutia o zaistení, ale z Eritrei odišiel s matkou z dôvodu bezpečnostnej situácie pre ozbrojený konflikt v tejto krajine, kde žil niekoľko rokov. Následne utiekol do Etiópie. Navyše v konaní pred žalovaným žalobca vypovedal o možných problémoch v Eritrei z dôvodu jeho vierovyznania. Žalovaný predmetné tvrdenie považuje za dôveryhodné, hoc zo správ o stave Eritrejskej republiky vyplýva opak. Poukázal na protichodné tvrdenia žalovaného v odôvodnení rozhodnutia, keď na jednej strane poukazuje na to, že zaistenie žalobcu je účelné a na druhej strane poukazuje na to, že miera návratov eritrejských štátnych občanov je len 4% a taktiež miera vydávania dokladov eritrejským štátnym občanom je vo výške len 5% a naopak miera udelenia azylu je pomerne vysoká. Už len z týchto tvrdení vyplýva neúčelnosť zaistenia žalobcu pre jeho nevyhostiteľnosť a existenciu právnych a faktických prekážok vyhostenia a nezákonnosť rozhodnutia o zaistení pre jeho rozpor s čl. 5 ods.1 písmeno f) Dohovoru a § 90 ods. 1 písmeno d) zákona o pobyte cudzincov. Záver žalobcu o tom, že tu existuje reálny predpoklad vyhostenia žalobcu a teda zrealizovania účelu zaistenia je v rozpore s jeho vlastnými zisteniami a obsahom spisu.
10. Žalobca poukázal na to, že pochádza z krajiny, ktorá je postihnutá vojnovým konfliktom a má jednu z najhorších úrovní ochrany ľudských práv a slobôd a preto nie je ani potenciálne možný výkon administratívneho vyhostenia pre rozpor s čl. 3 Európskeho Dohovoru a čl. 16 dos.2 Ústavy. Poukázal na Uznesenie o situácii v S. (2016/2568 ((RSP)), ktoré dňa 10.03.2016 prijal Európsky parlament, ktoré poukazuje na poľutovaniahodnú situáciu v oblasti porušovania ľudských práv a slobôd. Taktiež poukázal aj na správu organizácie Human Rights watch – World report 2023 – Eritrea, z ktorej je zrejmé, že eritrejská vláda pokračuje v utláčaní obyvateľstva, na to, že vláda nepodnikla žiadne kroky smerujúce k ochrane dodržiavania ľudských práv a slobôd, na represie ktorým čelia tí, ktorí sa vrátili naspäť do tejto krajiny, vrátane mučenia , zlého zaobchádzania, núteného zmiznutia a nezákonného zaistenia a taktiež na deportácii detí. Taktiež z aktuálnej správy tejto organizácie Human Rights watch – World report 2024 – Eritrea, z ktorej je zrejmé, že sa situácia v tejto krajine vôbec nezmenila, vláda používa voči občanom časovo neobmedzenú vojenskú brannú povinnosť, ktorá sa dotýka aj maloletých detí a prestarnutých občanov, eritejskí utečenci sú vystavení prenasledovaniu, vyhrážaniu a porušovaniu ich ľudských práv. Na katastrofálnu situáciu v oblasti ľudských práv poukazuje aj správa USA –US Department of State 2021 . Conutra report on Human Rights Practices : Eritrea, pričom najnovšia správa tejto organizácie z roku 2022 poukazuje na zhoršenie situácie v tejto krajine z dôvodu obnoveného konfliktu s Etiópiou a v súvislosti s tým, na obrovské porušovanie ľudských práv vrátane popráv, znásilnení, či mučenia civilistov. Podľa žalobcu by jeho vyhostenie znamenalo porušenie čl.3 Európskeho dohovoru a ustanovení § 81 ods.1,2, a 4 zákona o pobyte cudzincov s tým, že pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný, či prípustný, nie je prípustné ani zaistenie a takéto obmedzenie osobnej slobody je porušením čl. 5 ods.1 písmen of) Dohovoru. Žalobca
navyše nie je vyhostiteľný ani do tranzitných krajín, vzhľadom na niekoľkoročné odmietanie tranzitných krajín preberať cudzích štátnych príslušníkov na svoje územie v rámci readmisných dohôd.
III.
Vyjadrenie žalovaného
11. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe poukázal na to, že sa pri zaistení zaoberal a bral do úvahy konkrétne okolnosti prípadu a podľa dôkazov a zistených okolností dospel k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu zaistenia, pričom vychádzal aj zo svojich praktických skúseností. Rozhodujúce pre neho bolo vyjadrenie žalobcu do zápisnice č. PPZ-HCP-BB4-36-011/2024-AV , ktoré vyjadrenie žalobcu aj presne uviedol , pričom vychádzajúc z tohto vyjadrenia mal žalovaný za to, že žalobca dlhodobo neoprávnene migruje za pomoci prevádzačov s cieľom dostať sa do Nemecka, pričom na území SR, ako aj členských štátov EÚ má neoprávnený pobyt a kombinácia týchto kritérií poskytla žalovanému základ pre oprávnený predpoklad rizika jeho úteku a jeho zaistenia na účel administratívneho vyhostenia. Úkony potrebné k vyhosteniu vykoná ÚPZC Sečovce. Žalobcovi nebola uložená povinnosť podľa § 89 ods.1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko nepreukázal zabezpečenie ubytovania ani finančnú hotovosť. Doba zaistenia bola stanovená s prihliadnutím na praktické skúsenosti s administratívnym vyhostením, a táto doba je nevyhnutne potrebná na vykonanie potrebných úkonov smerujúcich k vyhosteniu žalobcu. Pokiaľ žalobca poukazuje na svoje vierovyznanie, pre ktoré by mohol byť prenasledovaný v krajine pôvodu, k tomuto žalobca poukázal na správu o stave Eritrei, kde je uvedené, že vláda upiera náboženskú slobodu každému, kto nezodpovedá štyrom denomináciám, ktoré vláda uznáva a jednou z nich je aj evanjelická cirkev ( luteránska ) čo je jeden zo smerov protestantizmu a za túto nehrozí žalobcovi trest smrti a túto domnienku podľa žalovaného nepotvrdzujú ani správy, na ktoré v žalobe poukazuje. Záverom žalovaný uviedol, že žalobca podal proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení odvolanie , ktoré bolo žalovanému doručené dňa 27.03.2024.
12. Na základe výzvy súdu žalovaný predložil súdu zoznam úkonov, ktoré vykonal ku dňu 12.04.2024 ( ku dňu podania správy ) , kde poslednou z nich je úkon zo dňa 09.04.2024 – označený ako žiadosť do ÚPZC Medveďov o informáciu k stavu vybavovania náhradného dokladu s odpoveďou zo dňa 12.04.2024 o tom, že táto bola odoslaná na Ministerstvo zahraničných vecí, avšak do dnešného dňa nebola odpoveď doručená.
IV.
Konanie pred správnym súdom
13. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a na nariadenom pojednávaní dňa 17.04.2024 podľa § 206 a nasledujúce zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku ( ďalej len SSP ) postupujúc a zisťujúc neformálne všetko potrebné pre preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe je dôvodná a je namieste jej vyhovieť a rozhodnutie žalovaného zrušiť a bezodkladne ho prepustiť na slobodu. Na nariadenom pojednávaní súd rozhodol v neprítomnosti žalobcu a jeho zástupcu ako aj žalovaného, ktorý svoju neprítomnosť včas a riadne ospravedlnili.
V.
Relevantná právna úprava
14. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
15. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
16. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
17. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
18. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
19. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
20. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
21. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“) Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
22. Podľa čl. 6 ods.2 Návratovej smernice od štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu a majú platné povolenie na pobyt, ktoré vydal iný členský štát sa vyžaduje, aby bezodkladne odišli na územie tohto iného členského štátu. Ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny túto požiadavku nedodrží alebo ak sa z dôvodu verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti požaduje jeho bezodkladný odchod, uplatňuje sa odsek 1.
23. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
24. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
25. Podľa ust. § 88 ods. 1, písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
26. Podľa ust. § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. VI. Právne posúdenie správneho súdu
27. Inštitút zaistenia je reakciou na jav nelegálnej migrácie. Nelegálna migrácia môže byť definovaná ako vstup na územie osobou, ktorá nedisponuje potrebnými dokumentami oprávňujúcimi ju vstúpiť na územie alebo na území zotrváva po vypršaní platnosti oprávnenia. Nelegálnym migrantom je cudzinec, ktorý nespĺňa alebo už prestal spĺňať podmienky pre vstup, prítomnosť alebo pobyt na území členského štátu Európskej únie. Zaistenie nemôže existovať samo osebe, musí byť vždy spojené s určitým zákonom stanoveným účelom, ktorým je iný úkon vykonávaný voči zaistenej osobe policajným útvarom, prípadne migračným úradom Ministerstva vnútra SR.
28. Účelom správnej žaloby vo veciach zaistenia, je poskytnúť žalobcovi ochranu aj pre prípad, že samotné rozhodnutie o zaistení, jeho predĺžení alebo predĺžení lehoty zaistenia bolo síce súladné
so zákonom, avšak následne trvanie zaistenia prestalo byť zákonné. Zaistenie ako právny inštitút administratívneho konania pritom možno posudzovať analogicky ako väzbu v trestnom konaní, a preto uvedený žalobný typ korešponduje s oprávnením obvineného na prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku.
29. Potreba preskúmavania trvania účelu zaistenia a s tým spojené oprávnenie správneho súdu priamo nariadiť prepustenie zo zaistenia vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) [Buishvili proti Českej republike, rozsudok č. 30241/11 z 25. októbra 2012]. 42. Článok 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje, aby súd rozhodujúci o pozbavení slobody odpovedal na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (rozsudok vo veci Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94) - nález Ústavného súdu SR, IV.ÚS 398/2020-52 zo dňa 10.11.2020.
30. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli ( II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). 44. Každé pozbavenie slobody musí spadať pod niektorú z výnimiek uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. a) až f) a musí byť „zákonné“. Kde ide o „zákonnosť“ zadržania vrátane otázky, či „konanie ustanovené zákonom“ bolo dodržané, dohovor odkazuje hlavne na vnútroštátne právo a stanovuje povinnosť dodržať hmotné a procesné pravidlá vnútroštátneho práva (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, bod 73). V tomto kontexte je relevantná aj „kvalita“ právnej úpravy v tom zmysle, že vnútroštátne právo umožňujúce pozbavenie slobody musí byť dostatočne prístupné, určité a predvídateľné pri jeho aplikácii tak, aby sa predišlo nebezpečenstvu svojvôle (rozsudok Veľkej komory vo veci Mooren proti Nemecku z 9. 7. 2009, bod 76). Dodržanie vnútroštátneho práva však nepostačuje, čl. 5 ods. 1 dohovoru navyše vyžaduje, aby každé pozbavenie slobody bolo v súlade s jeho účelom, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou. Základnou zásadou je, že žiadne zadržanie, ktoré je svojvoľné, nemôže byť v súlade s čl. 5 ods. 1 a pojem „svojvôle“ v čl. 5 ods. 1 presahuje nesúlad s vnútroštátnym právom, a tak pozbavenie slobody môže byť zákonné v zmysle domáceho práva, ale stále svojvoľné, a teda v rozpore s dohovorom. Vychádzajúc z rozhodnutí ESĽP, pojem svojvôľa v kontexte s čl. 5 sa do určitej miery mení v závislosti od toho, o aký druh zadržania ide (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, body 67, 68). Zákaz svojvôle sa aplikuje aj pri pozbavení slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, bod 73). ESĽP neposkytol komplexnú definíciu toho, ktoré konanie príslušných orgánov môže predstavovať „svojvôľu“ pre účely čl. 5 ods. 1, kľúčové princípy rozvinul v jednotlivých rozhodnutiach (Mooren proti Nemecku, bod 77). Jedným takým všeobecným princípom vytvoreným judikatúrou ESĽP je, že zadržanie bude arbitrárne v prípade, ak napriek dodržaniu litery vnútroštátneho zákona bol prítomný prvok úmyselne zlého konania (konania v zlej viere) alebo podvodného (klamlivého) konania zo strany príslušných orgánov (Mooren proti Nemecku, bod 78). - nález Ústavného súdu SR, IV.ÚS 398/2020-52 zo dňa 10.11.2020, bod 72,73,74.
31. Úlohou správneho súdu bolo v tomto konaní preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia a to, či je daný dôvod na prepustenie žalobcu zo zaistenia realizovaného na základe rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-BB4-36-015/2024-AV zo dňa 09.03.2024.
32. Žalobca v konaní namietal nedostatočne zistený skutkový stav ( podľa § 191 ods.1 písmeno e) SSP , nesprávne právne posúdenie ( § 191 ods.1 písmeno c) SSP ) a rozpor zisteného skutkového stavu s administratívnym spisom a zisteniami žalovaného ( § 191 ods.1 písmeno f) SSP ) .
33. Po oboznámení sa so správnou žalobou, s vyjadrením žalovaného ako aj s administratívnym spisom má súd za to, že je žaloba žalobcu dôvodná a bolo namieste rozhodnúť podľa § 230 ods.1 písmeno a) SSP tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
34. Správny súd v súvislosti s argumentáciou žalobcu, ktorá spočíva v namietaní nezákonnosti jeho zaistenia, z dôvodu nemožnosti naplniť jeho účel, dospel k záveru, že žalovaný v procese rozhodovania o zaistení žalobcu dostatočne nezisťoval skutkový stav, a teda to, aké podmienky prevládajú v Eritrejskej republike v súčasnosti, ktorá je žalobcovou domovskou krajinou a zároveň krajinou, do ktorej bola žalobca rozhodnutím vyhostený a aké zaobchádzanie by žalobcovi hrozilo v prípade jeho návratu do tejto krajiny, vo vzťahu k informáciám, ktoré žalobca žalovanému v priebehu administratívneho
konania poskytol. Inak povedané, či Eritrea nie je pre žalobcu tým štátom, na ktorý sa vzťahujú definičné znaky vyplývajúce z cit. ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. V konaní o administratívnom vyhostení, ako aj v konaní o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia, o vzájomnej previazanosti, ktorých nemožno pochybovať, nesie orgán verejnej správy zodpovednosť za riadne obstaranie podkladov pre rozhodnutie. Žalobca si síce zadovážil do administratívneho konania správu o stave Eritrejskej republiky, ktorá je súčasťou jeho administratívneho spisu, ktorú síce prevzal do odôvodnenia svojho rozhodnutia, avšak túto nedostatočne vyhodnotil vo vzťahu k výpovedi žalobcu ako aj k situácii aká je v súčasnosti v Eritrei, na ktorú poukazujú správy, ktoré žalobca uvádza v svojej žalobe a ktorá je diametrálne odlišná od situácie v roku 2019, na ktorú zasa poukazuje žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia.
35. V prvom a jedinom vypočutí žalobcu ku ktorému došlo dňa 09.03.2024, ešte na úrovni konania o jej administratívnom vyhostení, žalobca na otázku, či mu hrozí v krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej pochádza, prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo mu hrozí v tejto krajine mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, odpovedal, že mu hrozí kvôli jeho vierovyznaniu, bol by zadržaný a možno by mu hrozil trest smrti. Na otázku položenú žalobcovi, prečo opustil svoju domovskú krajinu tento odpovedal, že kvôli náboženským problémom, kvôli vierovyznaniu s tým že je protestantského vierovyznania. Zároveň v odpovedi na otázku akým spôsobom pricestoval na Slovensku uviedol, že z Eritrei odišiel ešte ako dieťa s mamou do Etiópie . Na tieto svoje odpovede sa odvolával aj vo svojom vyjadrení v konaní o zaistení, ktoré uviedol do Zápisnice zo dňa 09.03.2024. Uvedené skutočnosti sú podľa správneho súdu dostatočné na to, aby podnietili žalovaného k tomu, aby preskúmal spôsob zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi Eritrei, tam navrátenými. Aj keď súčasťou administratívneho spisu žalovaného je správa o bezpečnostnej situácii v Eritrei, táto ale vzhľadom na fakt, že neobsahuje informácie o zaobchádzaní s navrátilcami do Eritrei, neprispieva k dôkladnému splneniu povinnosti žalovaného zabezpečiť k tvrdeniu žalobcu maximálne množstvo dôkazov a správ o krajine, do ktorej má byť žalobca vyhostený. Súd poukazuje na to, že v správe sa však nachádza zmienka o tom, že bolo v období medzi novembrom 2020 a januárom 2021 naložené eritrejskými silami s eritrejskými utečencami v Tigray, neďaleko hraníc krajiny, čo malo byť taktiež určitým vodítkom pre žalovanému k tomu, aby zisťoval aktuálnu situáciu v Eritrei. Žalovaný síce v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí uviedol niektoré vyjadrenia žalobcu, ale v kontexte s aktuálnou situáciu v krajine, ich vyhodnotil inak . Ako príklad poukazuje správny súd na otázky týkajúce sa obáv žalobcu z prenasledovania, neľudského zaobchádzania, ako aj možnosti uloženia trestu smrti v domovskej krajine, ktoré boli položené inak, ako to bolo prezentované v rozhodnutí žalovaného a inak preto boli logicky poskytnuté aj odpovede na tieto otázky. Zároveň však žalovaný aj napriek tomu, že ako už bolo vyššie spomenuté, časť obsahu zápisnice o vypočutí žalobcu v napadnutom rozhodnutí podal nepresne, ku konštatovaniam, ktoré v napadnutom rozhodnutí uviedol a ktoré sa týkajú obáv žalobcu pridal jediný hodnotiaci úsudok o tom, že toto jeho tvrdenie je nedôveryhodné, hoc samotná správa o stave krajiny s ktorou pracoval poukazuje na popieranie náboženskej slobody a na zaobchádzanie s inými vierovyznaniami. Súd poukazuje na to, že žalovaný v kontexte odpovedí žalobcu za situácie keď existujú aktuálne správy z roku 2024, na ktoré poukazuje žalobca v správnej žalobe o stave ľudských práv a slobôd v republike Eritrea, ako aj o celkovej situácii nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí o zaistení absentuje jeho vyjadrenie a úvaha k prípustnosti vrátenia žalobkyne na územie Eritrei. Ak žalobca argumentuje, že žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie o bezpečnostnej situácii v Eritrei, správny súd mu dáva za pravdu. Ako už bolo vyššie spomenuté, správa obsiahnutá v administratívnom spise žalovaného pod č. PPZ-HCP-BB4-136-010/2024-AV zo dňa 08.03.2024 neobsahuje relevantné odpovede na obavy žalobcu z návratu do krajiny jej pôvodu ( v správe sa pracuje s údajmi k roku 2021 a 2019 ). Správny súd zároveň nepochybuje o tom, že žalovaný mohol a preto aj mal zabezpečiť do konania také podklady, ktoré na obavy žalobcu plnohodnotné odpovede dávajú. Viď napríklad „World Report 2023 a 2024“ o krajine Eritrea., organizácie I. J. K. a tiež ucelenú štúdiu Európskeho azylového podporného úradu (European Asylum Support Office), ktoré obsahujú informácie týkajúce sa postavenia a zaobchádzania s utečencami a navrátilcami v Eritrei a na ktoré poukazuje aj žalobca v správnej žalobe. Informácie, ktoré do konania zabezpečil žalovaný, sú preto na posúdenie existencie prekážok vyhostenia žalobkyne nedostatočné. Správny súd zároveň v súvislosti s informáciami, ktoré o sebe poskytol žalobca, dáva žalovanému do pozornosti aj ďalší, nie nepodstatný moment, kedy žalobca na otázku týkajúcu sa jeho etnickej príslušnosti, ako aj vierovyznania uviedol, že je protestant, čo žalovaný vyhodnotil ako vieru, ktorá je v Eritrei uznávaná, neznamená to, že by v prípade návratu neboli porušované jeho ľudské práva . Z vyššie citovanej správy
o bezpečnostnej situácii v Eritrei, ktorú do konania zabezpečil žalovaný okrem iného vyplýva, že Eritrea je krajinou s obmedzenou náboženskou slobodou, kde sa evidujú prípady niekoľkoročného zadržiavania evanjelických a ortodoxných kresťanov práve z dôvodu ich náboženského presvedčenia. Správny súd je preto presvedčený, že uvedené skutočnosti mal žalovaný pri skúmaní podmienok účelu zaistenia taktiež vyhodnocovať a to v kontexte zaobchádzania a zachovávania/porušovania ľudských práv utečencov z Eritrei pri ich vrátení do domovskej krajiny. Ako v čase vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení, tak aj pri rozhodovaní o zaistení cudzinca, sa musí policajný orgán verejnej správy náležite zaoberať otázkou potenciality zrealizovania účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o vyhostení a vo vzťahu k nej sa zaoberať existenciou možných prekážok zrealizovania vyhostenia. Pokiaľ žalovaný administratívne vyhostil žalobcu do konkrétnej krajiny - Eritrei je pre správny súd prekvapením, prečo pri rozhodovaní o jej zaistení, nepristúpil k dôslednému skúmaniu prekážok vyhostenia vo vzťahu k tejto krajine, a teda či je vyhostenie do Eritrei možné, najmä ak informácie poskytnuté žalobcom podľa názoru správneho súdu skúmanie účelu zaistenia, ktorým je realizácia vyhostenia žalobcu, odôvodňovali. Je potrebné si uvedomiť, že povinnosť policajného orgánu skúmať, či stále existuje účel zaistenia, sa vzťahuje na celé obdobie zaistenia cudzinca. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalovaný vyvinul nejakú aktivitu smerujúcu k zodpovedaniu otázky, či realizácia vyhostenia žalobcu je vzhľadom na ňou ponúknuté informácie možná, a teda či zaistenie žalobkyne je z tohto dôvodu efektívne. Ak mal žalovaný pocit, že tvrdenia žalobcu o jej obavách z návratu do domovskej krajiny sú všeobecného rázu, nič mu nebránilo, v prípade, ak by sa na základe doplnenia skutkového stavu uistil, že nútený návrat, ako taký nie je dôvodom neľudského zaobchádzania, prípadne uloženia trestu v Eritrei, aby žalobcu požiadal o spresnenie, prípadne doplnenie skôr uvedených informácií. Správny súd poukazuje na to, že taktiež nesprávne vyhodnotil žalovaný tvrdenia žalobcu o odchode z Eritrei, keď uviedol že odišiel ako malý s matkou, pričom v nadväznosti na dlhodobú situáciu v krajine postihnutú opakovanými vojenskými konfliktmi by nebol vyhodnotil, že bol tento odchod čisto ekonomický. Správny súd konštatuje, že v rozhodnutí žalovaného absentuje také odôvodnenie, ktoré by nazeralo na efektivitu a účelnosť zaistenia žalobcu vzhľadom na analýzu bezpečnostnej situácie týkajúcej sa navrátilcov v krajine, do ktorej bol žalobca administratívne vyhostený.
36. Nedostatočné zistenie situácie vo vzťahu k dodržiavaniu článku 3 Dohovoru v krajine, do ktorej bol žalobca administratívne vyhostený, je podľa názoru správneho súdu takou vadou správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, ktorá spôsobuje jeho nezákonnosť a ako taká zakladá relevantný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného podľa § 230 ods. 1 písm. a) aj na bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu ( § 191 ods.1 písmeno e) ako aj toho, že skutkový stav, ktorý vzal za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom, ako to súd uviedol vyššie ( § 191 ods.1 písmeno f) SSP ). A zároveň na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu dospel žalovaný k nesprávnemu právnemu záveru o tom, že je zaistenie účelné, teda nesprávne vec právne posúdil ( § 191 ods.1 písmeno c) SSP )
37. O trovách konania rozhodol správny súd v zmysle ust. § 167 Správneho súdneho poriadku a ich náhradu priznal žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči neúspešnému žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 Správneho súdneho poriadku).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.