Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 638/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu (sudca

spravodajca) a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátskou

kanceláriou URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska

kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ondrej

Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a podľa Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. apríla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu

Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ domáhal, aby súd zaviazal pôvodne

žalovaného HORSMAN, s. r. o. (ďalej aj „pôvodne žalovaný“ alebo „škodca“), na náhradu

škody pozostávajúcu z náhrady výživy vo forme peňažného dôchodku a z nemajetkovej

ujmy, ktorá sťažovateľovi vznikla v dôsledku úmrtia jeho matky pri dopravnej nehode

, ktorú zavinil pôvodne žalovaný. Uznesením Okresného súdu Prešov

sp. zn. z 10. februára 2014 bol pôvodne žalovaný zrušený bez likvidácie.

Podaním doručeným okresnému súdu 26. júna 2014 sťažovateľ navrhol, aby súd konal

s ČSOB Poisťovňou, a. s. (ďalej aj „poisťovňa“ alebo „poisťovateľ“), u ktorej mal pôvodne

žalovaný uzatvorené povinné zmluvné poistenie a ktorá sa predchádzajúceho konania

zúčastnila ako vedľajší účastník popri pôvodne žalovanom. Uznesením okresného súdu

z 28. júla 2014 do konania vstúpila na strane žalovaného poisťovňa.

3. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 23. októbra 2015 bolo

zastavené konanie proti pôvodne žalovanému z dôvodu jeho zániku ex offo a vec

sťažovateľa bola vylúčená na samostatné konanie vedené pod sp. zn. .

Žalovaná poisťovňa vzniesla proti uplatnenému nároku námietku premlčania, poukazujúc

na dátum uplatnenia nároku a na dátum dopravnej nehody. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 5. decembra 2016 žalobu sťažovateľa zamietol a stranám sporu nepriznal

nárok na náhradu trov konania.

4. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. z 20. decembra 2018 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k sťažovateľovi zmenil

vo výroku o zamietnutí žaloby sťažovateľa proti žalovanej poisťovni tak, že nárok žalobcu

proti žalovanej poisťovni je dôvodný v rozsahu 100 %, a vec vrátil súdu prvej inštancie

na rozhodnutie o výške nároku sťažovateľa proti žalovanej poisťovni. Odvolací súd dospel

k záveru, že vzhľadom na skutkové okolnosti zistené dokazovaním, ktoré zopakoval

na odvolacom pojednávaní, je možné uzavrieť, že priamou, bezprostrednou a výlučnou

príčinou dopravnej nehody, v dôsledku ktorej došlo k úmrtiu matky sťažovateľa, bola náhla

prekážka v podobe neoznačeného a neosvetleného vozidla Praga V3S, ktorej

prevádzkovateľom bol pôvodne žalovaný, preto odvolací súd skonštatoval, že tento

prevádzkovateľ zodpovedá v plnom rozsahu za škodu spôsobenú sťažovateľovi. Ďalej

odvolací súd uviedol, že v prejednávanej veci došlo ku skutkovej situácii, ktorú právny

predpis priamo nerieši. Sťažovateľ nepochybne riadne a včas uplatnil svoj nárok na náhradu

škody proti zodpovednému subjektu, na ktorého strane vystupoval poisťovateľ ako vedľajší

účastník. V priebehu súdneho konania došlo k zániku zodpovedného subjektu jeho

výmazom z obchodného registra. Odvolací súd tiež uviedol, že rešpektuje právne závery

najvyššieho súdu obsiahnuté v rozhodnutiach sp. zn. a sp. zn.

, z ktorých je potrebné pre prejednávaný spor vyvodiť záver, že bolo právom

sťažovateľa rozhodnúť sa, či bude žalovať škodcu, ktorý je zároveň poisteným, alebo či

uplatní nárok priamo proti poisťovateľovi. Keďže ide o samostatné nároky, je podľa názoru

odvolacieho súdu potrebné súhlasiť s názorom, že sa premlčujú u každého subjektu

samostatne. Zároveň je však nepochybné, že v prípade úspešného uplatnenia nároku proti

poistenému škodcovi by bolo poistné plnenie pre sťažovateľa ako poškodeného vyplatené

od poisťovateľa. Na strane sťažovateľa teda existovalo legitímne očakávanie vyplatenia

nárokov na náhradu škody v prípade, ak sa preukáže zodpovednosť žalovaného škodcu.

Povinnosť poisťovateľa plniť namiesto poisteného je daná už od počiatku poistenia, a preto

je potrebné posudzovať námietku premlčania vznesenú poisťovňou z hľadiska zmyslu

a účelu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Odvolací súd uzavrel,

že úspešné uplatnenie námietky premlčania v situácii, keď sťažovateľ riadne a včas a aj

dôvodne uplatnil nárok proti škodcovi, ktorý v priebehu konania zanikol bez právneho

nástupcu, a zároveň, ak zaniknutý škodca zodpovedá za škodu spôsobenú sťažovateľovi,

ktorú by pri jeho existencii bola povinná plniť žalovaná poisťovňa, sú takými osobitnými

okolnosťami, pre ktoré je potrebné posúdiť vznesenú námietku premlčania ako výkon práva

v rozpore s dobrými mravmi.

5. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná poisťovňa dovolanie z dôvodov

podľa (ďalej aj „“) a podľa

písm. f) . Najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského súdu

v napadnutých výrokoch a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd sa podľa názoru sťažovateľa vôbec nezaoberal jeho právnou argumentáciou

a zásadnými právnymi otázkami vyčerpávajúco zdôvodnenými sťažovateľom, ale „zvolil“

formalistické rozhodovanie, keď vyhovel podanému dovolaniu. Napadnuté uznesenie je

nezákonné a ústavne nekonformné, pretože porušuje základné ústavné princípy ako

integrálnu súčasť práva na spravodlivé konanie. Sťažovateľ namieta, že postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania a princíp

rovnosti zbraní. Dovolací súd sa celkom nepochopiteľne a najmä prekvapivo priklonil

ku skutkovým tvrdeniam jednej procesnej strany, teda žalovanej poisťovne,

po vyčerpávajúcom a úplnom vykonanom dokazovaní na súde prvej inštancie a odvolacom

súde.

6. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa žalovaná

poisťovňa namietala nesprávne právne posúdenie otázky rozporu vznesenej námietky

premlčania s dobrými mravmi, pretože podľa jej názoru v danej veci neexistovali žiadne

osobitné okolnosti, pre ktoré by výkon práva namietnuť premlčanie bol v rozpore s dobrými

mravmi. Takouto okolnosťou podľa jej názoru nie je ani zánik poisteného. Odvolací súd sa

mal pri riešení nastolenej otázky odkloniť od rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. . Sťažovateľ podal k dovolaniu žalovanej poisťovne vyjadrenie,

v ktorom sa komplexne a konzistentne vyjadril k jeho neprípustnosti/nedôvodnosti.

Najvyšší súd sa však iba formalisticky obmedzil na nekritické prevzatie a strohé odcitovanie

častí odôvodnení rozhodnutí, na ktoré odkázala v dovolaní žalovaná poisťovňa. Avšak

reálne dovolací súd neskúmal ani prípustnosť ani dôvodnosť podaného dovolania, čím konal

hrubo nezákonne a nonkonformne. Žalovaná poisťovňa nezadefinovala zákonným

spôsobom ňou tvrdený odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu. Uviedla len spisové značky rozhodnutí najvyššieho súdu, ale žiadnym

spôsobom nevymedzila, aké právne otázky a na základe akého skutkového rámca sa

v jednotlivých prípadoch riešili.

7. Sťažovateľ v prvom rade poukazuje na to, že dovolanie podľa § 421 ods. 1

písm. a) nie je prípustné. Taká špecifická právna otázka, „či vznesenie námietky

premlčania zo strany poistiteľa za situácie, ak poistený zanikol a povinnosť poistiteľa

vyplýva zo zákona, ale poškodení nevyužili oprávnenie podať priamu žalobu proti

poisťovateľovi, ale podali žalobu iba proti poistenému, je v súlade so zásadou ochrany

dobrých mravov“, nebola ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, čo de iure

znamená, že mal byť žalovanou poisťovňou vymedzený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1

písm. c) , a preto je akýkoľvek odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu vylúčený, keďže takejto ustálenej rozhodovacej praxe k nastolenej právnej otázke niet.

Ani v jednom z rozhodnutí označených žalovanou poisťovňou sa neriešila taká špecifická

právna otázka, ktorá by mala podklad v rovnakých skutkových okolnostiach.

8. Žalovaná poisťovňa tiež nevymedzila dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a)

spôsobom uvedeným v . Nepostačuje všeobecný formálny poukaz

dovolateľa na nesprávne právne posúdenie a odklon od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu. Tvrdený odklon žalovaná poisťovňa nepreukázala a ustálenú prax

nešpecifikovala, len uviedla spisové značky a dátumy štyroch rozhodnutí, pričom zhode

skutkového rámca ňou označených rozhodnutí s prejednávanou vecou nevenovala žiadnu

pozornosť. Takisto dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia nevenoval žiadnu

pozornosť skutkovým okolnostiam jednotlivých rozhodnutí, od ktorých sa mal údajne

odvolací súd odkloniť, a ich zhode so skutkovým rámcom prejednávaného sporu.

V žalovanou poisťovňou označených rozhodnutiach dovolací súd riešil všeobecnú polemiku

o (ne)súlade námietky premlčania s dobrými mravmi, pričom v uvedených rozhodnutiach

boli v hrubých rysoch zadefinované základné právne úvahy, ktoré môžu viesť všeobecný

súd v konkrétnej veci k záveru o súlade či nesúlade námietky premlčania s dobrými

mravmi. Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní dôsledne rešpektoval

rozhodnutia dovolacieho súdu označené žalovanou poisťovňou a žiadnym spôsobom sa

od nich neodklonil.

9. Sťažovateľ mal podľa platnej právnej úpravy na výber, či svoje nároky uplatní

proti škodcovi alebo poisťovateľovi. V čase podania žaloby nebolo jednoznačne dané, kto

zodpovedá za škodu spôsobenú predmetnou dopravnou nehodou, preto bol okruh

žalovaných širší. Až vykonaným dokazovaním sa ustálila zodpovednosť pôvodne

žalovaného. Za tejto situácie neboli od počiatku dané podmienky vzniku priameho nároku

poškodeného na plnenie proti poisťovni. Sťažovateľ preto postupoval správne, keď svoj

nárok uplatnil proti potenciálnemu škodcovi a navrhoval, aby jeho poisťovateľ vstúpil

do konania ako vedľajší účastník. Proti pôvodne žalovanému svoj nárok sťažovateľ uplatnil

riadne a včas. Uvedený záver je v plnom súlade s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. apríla 2005, v ktorom sa uvádza: „Povinnosť poisťovne plniť

poškodenému je viazaná na to, že poistený je ako škodca povinný plniť poškodenému. To

platí aj pre vznik nároku poškodeného voči poisťovni. Pokiaľ je zodpovednosť poisteného za

škodu sporná, nie sú dané podmienky vzniku priameho nároku poškodeného na plnenie

proti poisťovni, ktorý by mohol byť uplatnený žalobou proti poisťovni a v tukom prípade

treba. aby poškodený uplatnil nárok na náhradu škody voči škodcovi.“ Keďže neboli

od počiatku sporu splnené podmienky vzniku priameho nároku, sú právne závery

dovolacieho súdu uvedené v bodoch 18, 18.1, 18.2 a 19 odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia nesprávne a vo vzťahu k posúdeniu súladu vznesenej námietky premlčania

absolútne irelevantné. Až v dôsledku zániku škodcu ex offo výmazom z obchodného registra

uplatnil sťažovateľ svoj nárok proti žalovanej poisťovni z dôvodov, ktoré mu nemožno

vyčítať. Zánik pôvodne žalovaného nemohol sťažovateľ žiadnym spôsobom ovplyvniť

a túto skutočnosť treba na účely posúdenie nesúladu vznesenej námietky s dobrými mravmi

považovať vo vzťahu k sťažovateľovi za vis maior.

10. V ďalšom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. označenom

žalovanou poisťovňou sú v podstate prevzaté právne závery z rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo

265/2009, v ktorom dovolací súd de facto aj de iure za rovnakých podmienok pripúšťa,

že nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania mohlo byť považované za konanie

v rozpore s dobrými mravmi. Krajský súd sa teda vo svojom rozsudku od týchto rozhodnutí

žiadnym spôsobom neodklonil. V rozhodnutí sp. zn. dovolací súd uviedol,

že pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi, je

potrebné skúmať, či účastník konania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi

v súlade s , postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti

a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý

zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu,

ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.

Sťažovateľ postupoval pri uplatnení svojich práv v súlade so svojimi zákonnými

možnosťami a skutkovým stavom v čase podania žaloby. Odvolací súd správne

skonštatoval, že na strane sťažovateľa existovalo legitímne očakávanie vyplatenia nárokov

na náhradu škody v prípade, ak sa preukáže zodpovednosť žalovaného škodcu, k čomu aj

vykonaním dokazovania došlo. Sťažovateľovi nemožno vytknúť, že nepostupoval v súlade

so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, keďže svoje nároky uplatnil proti zodpovednému

škodcovi riadne a včas. Jeho zánik počas konania predvídať nemohol.

11. Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. vyplýva,

že v tejto veci si poškodený uplatnil najskôr nárok u poisťovateľa, pričom dovolací súd

konštatoval, že včasným uplatnením nároku u poisťovateľa nie je nárok uplatnený zároveň

aj proti škodcovi. Odvolací súd sa takisto od tohto rozhodnutia žiadnym spôsobom

neodklonil. V konaní bolo nesporné, že sťažovateľ formálne priamo svoj nárok proti

žalovanej poisťovni uplatnil až po zániku pôvodne žalovaného škodcu, teda po uplynutí

premlčacej doby. Takisto ani sťažovateľ, ani odvolací súd netvrdili, že uplatnením nároku

proti škodcovi došlo k uplatneniu nároku proti poisťovateľovi. Argumentácia sťažovateľa je

založená na tom, že za danej špecifickej situácie je vzhľadom na všetky okolnosti sporu

žalovanou poisťovňou vznesená námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi.

12. Vo veci sp. zn. sa dovolací súd venoval otázke, či medzi

poisteným a poisťovateľom existuje pasívna procesná solidarita, pričom dospel k záveru,

že z túto nemožno vyvodiť, pretože ide o samostatné

nároky. Tento záver odvolací súd takisto rešpektoval a správne uzavrel, že bolo právom

sťažovateľa rozhodnúť sa, či bude žalovať subjekt zodpovedný za vznik škody, teda škodcu,

ktorý je zároveň poisteným, alebo či uplatní nárok priamo proti poisťovateľovi. Keďže ide

o samostatné nároky, je podľa názoru odvolacieho súdu možné súhlasiť s názorom, že sa

premlčujú u každého subjektu samostatne. Zároveň je však nepochybné, že v prípade

úspešného uplatnenia nároku proti poistenému škodcovi by bolo poistné plnenie

pre sťažovateľa ako poškodeného vyplatené od poisťovateľa.

13. Rovnako nedošlo ani k žalovanou poisťovňou tvrdenému odklonu od rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. , keďže sťažovateľovi nemožno vytknúť nevhodnú

voľbu prostriedku ochrany svojich práv. Sťažovateľ nevytvoril vlastným zavinením

podmienky pre uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovanej poisťovne, tieto

podmienky nastali na základe okolností stojacich mimo vôle sťažovateľa. Navyše, ako už

bolo uvedené, v čase podania žaloby neboli splnené podmienky pre priamy nárok

sťažovateľa proti poisťovni, keďže zodpovednosť sa spôsobenú škodu nebola v tom čase

ustálená. Poslednému rozhodnutiu dovolacieho súdu sp. zn. , ktoré označila

žalovaná poisťovňa, dovolací súd nevenoval žiadnu pozornosť.

14. Z uvedenej argumentácie sťažovateľa podľa jeho názoru vyplýva, že rozsudok

krajského súdu sa záverom obsiahnutým v rozhodnutiach označených žalovanou

poisťovňou nijako neprieči ani sa od nich neodkláňa. Navyše ani jeden z uvedených

rozsudkov nemá základ ani len v podobných skutkových okolnostiach prejednávanej

právnej veci, keďže podľa názoru sťažovateľa ide o takú špecifickú vec, ktorá ešte nebola

nikdy dovolacím súdom riešená.

15. Dovolací súd sa podľa názoru sťažovateľa postavil do role pomocníka žalovanej

poisťovne a suploval jej procesnú aktivitu, keďže žalovaná poisťovňa nekonkretizovala

zákonným spôsobom odklon odvolacieho súdu od ustálenej judikatúry, pričom jej dovolacie

námietky mali charakter všeobecnej polemiky o nesprávnosti rozsudku krajského súdu.

Týmto postupom dovolací súd zásadným spôsobom narušil rovnosť účastníkov konania ako

aj rovnosť zbraní, čím došlo nepochybne aj k hrubému porušeniu práva sťažovateľa

na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu.

16. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa nedostatočne oboznámil s jeho skutkovou

a právnou argumentáciou, ako aj odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu, na základe čoho

nebolo objektívne možné vydať zákonné a ústavne konformné rozhodnutie, a preto je

napadnuté uznesenie arbitrárne, nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, a tak nezákonné

a z ústavného hľadiska ústavne nekonformné.

17. Sťažovateľ rovnako namieta, že najvyšší súd svoje rozhodnutie dostatočne

zákonne neodôvodnil, pretože sa obmedzil na stručný opis doterajšieho konania, predošlých

vyjadrení a postupov, ktorými sa riadili súdy nižšej inštancie, pričom taktiež na niekoľkých

stranách odcitoval rozhodnutia, na ktoré ho iba uvedením spisovej značky odkázala

žalovaná poisťovňa, a rozhodnutia, ktoré sám vyhľadal, avšak minimálnu pozornosť

venoval argumentom dovolania, nijakým spôsobom neozrejmil, na podklade akých

skutočnosti a dôkazov dospel ku skutkovým a k právnym záverom prezentovaným

v napadnutom uznesení. Odôvodnenie dovolacieho rozhodnutia vôbec nedáva odpoveď

na to, z akých dôvodov považuje dovolací súd dovolanie žalovanej poisťovne za prípustné,

ako aj dôvodné. Z odôvodnenia nie je vôbec zrejmé, k akému odklonu od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu malo dôjsť a v čom konkrétnom má spočívať údajne

nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom a aké malo byť správne právne

posúdenie odvolacím súdom podľa žalovanej poisťovne. Takisto k argumentom

sťažovateľa, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení k dovolaniu, nie je v rámci odôvodnenia

venovaný ani len jeden odsek rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu je napadnuté uznesenie

nespreskúmateľné, nepresvedčivé a arbitrárne.

18. Dovolací súd vôbec nevyhodnocoval súlad vznesenej námietky premlčania

s dobrými mravmi. Obmedzil sa iba na irelevantnú polemiku vo vzťahu k ustanoveniam

a prezentoval, že na posúdenie premlčania priameho nárok proti

poisťovateľovi sa musí použiť rovnaká právna úprava ako na premlčanie proti škodcovi.

Tieto okolnosti neboli v konaní pred odvolacím súdom vôbec sporné. Odvolací súd dospel

k záveru, že sťažovateľ uplatnil priamy nárok proti žalovanej poisťovni po uplynutí

premlčacej doby. Odvolací súd sa teda žiadnym spôsobom neodklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a rozhodol v tomto smere v súlade s tým, čo tvrdí

dovolací súd v odôvodnení napádaného uznesenia. Odvolací súd posudzoval súlad

vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi podľa pravidiel, ktoré stanovil dovolací

súd vo svojej ustálenej rozhodovacej praxi, z ktorej vyplýva, že za splnenia istých

podmienok je možné vyhodnotiť uplatnenie námietky premlčania a výkon práva v rozpore

s dobrými mravmi. Odvolací súd dostatočne prihliadol na všetky okolnosti prejednávanej

veci, ktoré bolo potrebné v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vziať

do úvahy, a v merite sporu vecne správne rozhodol. Žalovaná poisťovňa však reštriktívnym

výkladom prezentovala záver, že nárok sťažovateľa je premlčaný,

keďže nevyužil priamy nárok v zmysle , ale svoj nárok

sťažovateľ uplatnil pôvodne len proti poistenému – pôvodne žalovanému. Nedostatok

právnej úpravy, o ktorý opiera svoju námietku premlčania, je možné prekonať analógiou

a spravodlivým výkladom príslušnej právnej normy.

19. V súčasnosti platný a účinný výslovne nerieši situáciu

smrti fyzickej osoby alebo zániku právnickej osoby – poisteného. Avšak v § 15 ods. 1

je upravený priamy nárok poškodeného, pričom tento nárok má

nepochybne širší obsah ako § 7 ods. 1 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky

č. , ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ktorý poskytoval poškodenému možnosť

uplatniť nárok priamo proti poisťovni len v štyroch špecifických prípadoch, pričom jedným

z nich bol prípad, keď poškodený mal priamo proti poisťovni právo, aby mu škodu

nahradila v tom istom rozsahu, v akom by mu ju bola povinná nahradiť za poisteného, keby

zostal nažive alebo keby právnická osoba nezanikla. Priamy nárok podľa aktuálnej právnej

úpravy treba vykladať ústavno-konformne ako generálny nárok poškodeného na náhradu

škody priamo proti poisťovateľovi. Poškodenému je dané na výber, či svoj nárok uplatní

proti poistenému alebo poisťovateľovi. Ak nárok uplatní poškodený proti poistenému a ten

počas konania zomrie alebo zanikne, nemôže táto skutočnosť znamenať zánik nároku

poškodeného, keďže za tento nárok priamo zodpovedá v zmysle § 15 ods. 1 zákona

č. ďalej poisťovateľ a s poisteným tvorí v spore nerozlučné procesné

spoločenstvo. Tento právny záver vyplýva aj z dôvodovej správy k

Poisťovateľ má zásadne rovnaké právne postavenie ako priamy škodca. Právo priameho

nároku poškodeného nemá totiž právny základ v poistnej zmluve, ale v skutočnosti, že mu

škodu spôsobil práve poistený. Ide teda o situáciu, keď jeden subjekt má nárok na to isté

plnenie proti dvom subjektom. V prípade smrti alebo zániku poisteného musí súd ďalej

konať s poisťovateľom ako zodpovedným subjektom, proti ktorému ma poistený priamy

nárok. Smrťou fyzickej osoby alebo zánikom právnickej osoby, proti ktorej bol nárok

uplatnený dôvodne, riadne a včas, sa poisťovateľ vznesením námietky premlčania nemôže

zbaviť svojej povinnosti uhradiť poškodenému škodu. Námietka za takejto špecifickej

situácie, ktorú právna úprava výslovne nerieši, má charakter výkonu práva v rozpore

s dobrými mravmi. Ergo napadnuté uznesenie je v rozpore s logickým, so systematickým,

s teleologickým výkladom

20. Vznesenú námietku premlčania sťažovateľ vníma ako účelovú snahu žalovanej

poisťovne vyhnúť sa povinnosti nahradiť škodu spôsobenú pôvodne žalovaným. Vzhľadom

na nepresvedčivú argumentáciu žalovanej poisťovne, ktorú vo svojom vyjadrení

z 24. septembra 2014 opiera o judikáty vychádzajúce z právnej úpravy vo vyhláške

č. , ktorá sa zásadne líši od aktuálnej právnej úpravy (),

odvolací súd námietku premlčania vznesenú žalovanou poisťovňou správne vyhodnotil ako

odporujúcu dobrým mravom.

21. Sťažovateľ tiež poukazuje na tú skutočnosť, že žalovaná poisťovňa vystupovala

počas celého konania proti pôvodne žalovanému ako vedľajší účastník, pričom s pôvodne

žalovaným tvorili nerozlučné procesné spoločenstvo. Žalovanej poisťovni teda počas

konania patrili všetky procesné práva a povinnosti (t. č. prostriedky procesného útoku

a procesnej obrany), ktoré aj využívala a aktívne sa zúčastňovala nariadených pojednávaní.

Napriek tomu, že v konaní vystupovala ako vedľajší účastník, jej postavenie v spore bolo

obsahovo totožné ako postavenie žalovaného. V tomto smere ide len o formálny rozdiel.

Žalovaná poisťovňa na úkor sťažovateľa zneužíva legislatívnu medzeru oproti

predchádzajúcej právnej úprave a pre absenciu výslovného ustanovenia o nástupe jej

zodpovednosti po zániku škodcu ako právnickej osoby sa v rozpore s dobrými mravmi

dovoláva zániku nároku vznesením námietky premlčania. Takýto výkon práva nepochybne

zásadným spôsobom poškodzuje práva žalobcu (sťažovateľa) a nemôže požívať právnu

ochranu, s čím sa najvyšší súd nevysporiadal.

22. Sťažovateľ zastáva názor, že zmyslom a účelom je

ochrana poisteného pred ťarchou možného poistného plnenia a zabezpečenia plnenia

poškodenému bez ohľadu na materiálne pomery škodcu. Rozhodnutím dovolacieho súdu

došlo k absolútnemu popretiu zmyslu a účelu právnej úpravy povinného zmluvného

poistenia a protiústavnej „ochrane“ žalovanej poisťovne.

23. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia. Ak by ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel, je

možné tvrdiť s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote, že sťažovateľovi ako strane sporu

hrozí ťažká ujma, pretože konajúci súd je v prebiehajúcom konaní podľa

nesprávnym, svojvoľným a nijako neodôvodneným právnym názorom dovolacieho súdu

viazaný, čo bude mať s najväčšou pravdepodobnosťou za následok zamietnutie žaloby

sťažovateľa.

24. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:

„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky, uznesením sp. zn. zo dňa

29.04.2020 porušil základné práva sťažovateľa právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd a tiež porušil aj právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj porušil

právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd ako aj podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

29.04.2020 zrušuje a prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vo veci znova

konať a rozhodnúť.

III. Sťažovateľovi priznáva voči porušovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 900,58 EUR, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na bankový

účet právneho zástupcu sťažovateľa a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

25. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

26. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

27. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

28. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

29. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

30. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Obdobné právo zaručuje čl. 37 ods. 3 listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

31. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

32. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ).

33. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

34. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj

základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v a

listiny. Argumentáciu sťažovateľa možno zhrnúť do námietky, ktorou je arbitrárnosť,

nezákonnosť, neodôvodnenosť a právna neudržateľnosť záverov najvyššieho súdu, ktorými

odôvodnil výrok svojho rozhodnutia, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu v napadnutom

rozsahu. Sťažovateľ predovšetkým tvrdí, že pre zrušenie odvolacieho rozhodnutia

na základe dovolania žalovanej poisťovne neboli splnené zákonné podmienky v zmysle

, keďže nastolená právna otázka nebola v rozhodovacej praxi

najvyššieho súdu dosiaľ riešená, teda odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho

súdu je vylúčený. Najvyšší súd sa podľa názoru sťažovateľa tiež prekvapivo jednostranne

priklonil len k argumentácii žalovanej poisťovne bez zohľadnenia jeho argumentácie.

35. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zásadne môže o merite veci

rozhodovať len v prípade takej ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti „konečným“

rozhodnutiam orgánov verejnej moci. Spravidla musí ísť o rozhodnutie, ktorým sa súdne

či iné konanie končí a jeho účastník nemá možnosť inej právnej obrany než využitie

inštitútu ústavnej sťažnosti. V konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania ústavnej

sťažnosti ešte stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky

(). Úlohou ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti totiž nie

je meniť, resp. naprávať tvrdené či skutočné pochybenia všeobecných súdov a iných

orgánov v dosiaľ právoplatne neskončených konaniach, ale je zásadne povolaný zaoberať sa

zásahom do ústavne zaručených práv a slobôd sťažovateľa v právoplatnej skončenej veci

za súčasného vyčerpania všetkých garantovaných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.

36. Ústavný súd štandardne vo svojich rozhodnutiach v obdobných prípadoch kasácie

uvádza, že ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa , nemožno sa

domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom (napr. ).

Práva na súdnu ochranu, ako aj spravodlivý proces „sú výsledkové“, to znamená, že im

proces musí zodpovedať ako celok a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.

, , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry ESĽP (napr.

Komanický proti Slovenskej republike) vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie

posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp.

dohovoru.

37. Napriek už uvedenému však môže aj kasačné rozhodnutie všeobecného súdu byť

principiálne spôsobilé porušiť základné právo účastníka konania. Aj vydanie procesného

rozhodnutia všeobecným súdom je potrebné považovať za súčasť poskytovania súdnej

ochrany. Ide najmä o prípady, ak všeobecný súd vyrieši s konečnou platnosťou otázku,

ktorá je spôsobilá zásadným spôsobom ovplyvniť ďalší priebeh konania alebo jeho

výsledok, prípadne ním konanie v istej časti končí a náprava eventuálneho pochybenia by

mohla byť dosiahnutá len zásahom ústavného súdu po skončení konania pri posudzovaní

spravodlivosti konania ako celku, čo by nebolo účelné (m. m. ). Nebola by

účinnou ochrana poskytovaná základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických

osôb ústavným súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia

základných práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím

akceptujúcim právny názor vyslovený odvolacím (dovolacím) súdom v jeho rozhodnutí

postihnutom vadou spočívajúcou v porušení ústavne procesných práv účastníkov takéhoto

konania (m. m. ).

38. Vzhľadom na takto formulovaný názor (napr. obdobne sp. zn. ,

) sa ústavný súd zaoberal tým, či v danom prípade ide o také kasačné

rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bola konečným spôsobom riešená zásadná právna

otázka v neprospech sťažovateľa, ktorú už nebude možné v ďalšom konaní riešiť z dôvodu

záväznosti právneho názoru nadriadeného súdu. Ústavný súd skúmal i to, či postup

najvyššieho súdu má pre sťažovateľa v budúcnosti z hľadiska prípadného neskoršieho

ústavno-súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia neodstrániteľné následky.

39. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, berúc do úvahy charakter napadnutého uznesenia a v ňom

uvedený právny záver, ktorý by bolo možné považovať za záväzný pre ďalší postup

krajského súdu, sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti podstatná.

40. Napadnutým uznesením bolo dovolanie žalovanej poisťovne odôvodnené podľa

posúdené najvyšším súdom ako prípustné a dôvodné, pretože

dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení.

Vzhľadom na akceptáciu uvedeného dovolacieho dôvodu sa najvyšší súd ďalšími

dovolacími námietkami, teda dovolacím dôvodom spočívajúcim v zmätočnosti odvolacieho

rozhodnutia, nezaoberal. Podľa názoru dovolateľky (poisťovne) sa krajský súd odklonil

od záverov vyjadrených v konkrétnych dovolacích rozhodnutiach, a to v otázke rozporu

žalovanou poisťovňou vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi, pretože v danej

právnej veci neexistovali žiadne relevantné okolnosti, pre ktoré by výkon práva namietať

premlčanie bol v takom rozpore. Krajský súd k tejto zásadnej otázke zaujal názor,

že úspešné uplatnenie námietky premlčania v situácii, keď sťažovateľ (ako jeden zo

žalobcov, pozn.) riadne a včas uplatnil nárok na náhradu škody proti škodcovi (pôvodne

žalovanému), ktorý v priebehu konania zanikol bez právneho nástupcu (výmazom ex offo)

a ktorého zodpovednosť za škodu, ktorú by v prípade jeho existencie bola povinná plniť

žalovaná poisťovňa, bola preukázaná, sú osobitnými okolnosťami, pre ktoré je potrebné

vznesenú námietku premlčania posúdiť ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodol najvyšší súd nezákonne, pretože v danej veci ide

o právnu otázku, ktorú dosiaľ dovolací súd neriešil, a teda neprichádza do úvahy aplikácia

dôvodu podľa (odklon od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu). Dovolateľkou (poisťovňou) uvádzané rozhodnutia sú z dôvodu

odlišných skutkových okolností v danej veci neaplikovateľné a nepreukazujú odklon

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

41. Najvyšší súd v rámci prieskumu odvolacieho rozhodnutia, naopak, dospel záveru,

že odklon od ustálenej judikatúry dovolacieho súdu v nastolenej právnej otázke je dôvodný,

poukazujúc najmä na rozhodnutia, ktoré v dovolaní označila žalovaná poisťovňa a v ktorých

bola riešená otázka súladu námietky premlčania s dobrými mravmi. Najvyšší súd následne

citoval právne závery vyplývajúce z týchto rozhodnutí a v rámci meritórneho prieskumu

odvolacieho rozhodnutia poukázal na rozdielnosť režimu uplatnenia priameho nároku

na náhradu škody proti škodcovi a žalovanej poisťovni, resp. len proti žalovanej poisťovni,

ako to predpokladá , a uplatnenia nároku na náhradu škody

podľa , keď uviedol:

«Pokiaľ právne závery odvolacieho súdu (bod 2.5. a 15) uvedieme v zjednodušenej

forme, tak rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi videl odvolací súd v tom, (i) že

žalobcovia si riadne (včas) uplatnili nárok voči škodcovi (poistenému), ktorý v priebehu

konania zanikol bez právneho nástupcu, (ii) ak by zaniknutý škodca (poistený) existoval,

zodpovedal by za škodu a (iii) v takom prípade by plnila za neho žalovaná 1/ (poistiteľ)

podľa § 4 ods. 2 a 3 zákona o PZP Z. Takto formulovanej konštrukcie dôvodov, pre ktoré

odvolací súd považoval vznesenú námietku premlčania za výkon práv v rozpore s dobrými

mravmi, je/môže byť podľa názoru najvyššieho súdu právne významným iba ten, že žalovaná

1/ (poistiteľ) by plnila za škodcu (poisteného) uplatnené a preukázané nároky (§ 4 ods. 2

zákona o P/P), a to iba v prípade, ak by bol zaviazaný súdom iba škodca sám. Iný prípad -

ak by boli súbežne žalovaní škodca (poistený) a žalovaná 1/ (poistiteľ). resp. iba žalovaná 1/

(poistiteľ), by vo vzťahu k žalovanej 1/ (poistiteľovi) podliehal špeciálnemu režimu

priameho nároku poškodeného podľa § 15 zákona o PZP, v rámci ktorého argument plnenia

za poisteného (§ 4 ods. 2 zákona o PZP) nemá dostatočný právny význam. V prípade § 4

ods. 2 a 3 zákona o PZP, ktorý považoval odvolací súd za kruciálny, ide o vzťah poistený

a poisťovateľ a v prípade § 15 zákona o PZP, ktorý v skutočnosti bol kruciálny, ide o vzťah

poškodený a poisťovateľ (prípadne aj škodca). V rámci režimu priameho nároku

poškodeného proti poisťovateľovi platí aj explicitné stanovenie podmienok na premlčanie

nároku proti poisťovateľovi (§ 15 ods. 2 zákona o PZP).

Inak povedané, dôvod, pre ktorý odvolací súd posúdil vznesenú námietku za rozpornú

s dobrými mravmi, spočíval vtom. že ak by škodca (poistený) bol súdom zaviazaný na

plnenie v prospech žalobcov, plnila by za neho žalovaná 1/ (poistiteľ) aj tak. čo zodpovedá

zneniu podľa § 4 ods. 2 zákona o PZP. K takejto situácii však v okolnostiach danej veci

nedošlo, keďže škodca (poistený) v priebehu konania a pred rozhodnutím súdu zanikol

a právny režim voči žalovanej 1/ tak mohol podliehať iba forme priameho nároku

poškodeného podľa § 15 zákona o PZP, v ktorom režime ex lege „na premlčanie nároku na

náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti

osobe, ktorá škodu spôsobila“ (§ 15 ods. 2 zákona o PZP). Je preto možné bez ďalšieho

uzavrieť, že dôvod uvádzaný odvolacím súdom, prečo je námietka premlčania rozporná

s dobrými mravmi, neobstojí.»

42. Ústavný súd konštatuje, že dovolací dôvod podľa sa

viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany

odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej

právnej otázke zaujal najvyšší súd v iných rozhodnutiach. Požiadavka, aby sa na určitú

právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď,

je neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty (napr. ,

a ). Predpokladá sa, že dovolateľ „presvedčí“ dovolací súd, že odvolací súd sa

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľ preto musí

v dovolaní presne uviesť, ktorý konkrétny judikát nerešpektoval odvolací súd vo svojom

rozhodnutí. V právnej veci sťažovateľa dovolateľka (poisťovňa) svojím dovolaním dovolací

súd „presvedčila“, že ide o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu

ustálilo na určitom riešení právnej otázky, ktorú dovolateľka (poisťovňa) označila,

a odvolací súd sa svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu. Najvyššiemu súdu nemožno vytknúť, pokiaľ uprednostnil meritórne

preskúmanie dovolaním napadnutého rozhodnutia pred prílišným formalizmom

pri posudzovaní odôvodnenia dovolania, zohľadňujúc princíp materiálnej ochrany práv,

ktorá je v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu podstatným a neopomenuteľným

atribútom právnej ochrany (predovšetkým súdnej). Zo skutočnosti, že najvyšší súd posúdil

prípustnosť dovolacích dôvodov inak, než očakával sťažovateľ, nemožno bez ďalšieho

učiniť záver o zásahu do práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa

a podľa listiny, ako aj podľa dohovoru.

43. Ústavný súd už uviedol (, ), že rešpektuje

kompetenciu najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť

vecí v konaní o dovolaní a vychádza z právneho názoru, podľa ktorého je v prvom rade

vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych

opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany

základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia

nebola svojvoľná, ale ani formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná

s právom na súdnu ochranu. Uvedené východiská sa pochopiteľne vzťahujú nielen

na prípustnosť, ale aj celkovú aplikáciu noriem o dovolaní.

44. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva,

že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy strany sporu.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a s právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj strany

sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu

akceptovať jej návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa

nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom,

a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje

nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu

(, , , , ), čomu podľa

názoru ústavného súdu učinil najvyšší súd zadosť.

45. Podľa názoru ústavného súdu citované úvahy a závery najvyššieho súdu rozhodne

nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené tak, ako to tvrdí sťažovateľ

vo svojej ústavnej sťažnosti. Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a z relevantných právnych noriem. Sťažovateľom

prezentované argumenty podľa názoru ústavného súdu relevantne nespochybnili ústavnú

konformnosť prijatých právnych záverov najvyšším súdom, a to najmä v kontexte toho,

že v okolnostiach veci ide o kasačné rozhodnutie.

46. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej

spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

základných práv sťažovateľa podľa a a podľa

a čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého uznesenia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

47. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, teda ani jeho návrhom na odklad vykonateľnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd

ústavnej sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu