Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)III. ÚS 686/2017
PDF · 317.32 KB
No categories available
III. ÚS 686/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na Priekope 13, Žilina, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 94/2016, 4 Cdo 60/2017 z 24. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra
2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Cdo 94/2016, 4 Cdo 60/2017 z 24. mája 2017, ktorou žiada vydať tento nález:
„1/ Základné právo na spravodlivý proces priznané čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 05. 2017 vo veci vedenej pod sp. zn.
4Cdo 94/2016, 4 Cdo 60/2017 porušené bolo.
2/ Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 05. 2017 vo veci vedenej
pod sp. zn. 4Cdo 94/2016, 4 Cdo 60/2017 zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
prikazuje vo veci znovu konať.
3/ priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,-EUR
(slovom: desaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy
právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
2. Ako z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh
vyplynulo, sťažovateľ je ako žalobca stranou konania vedeného Okresným súdom
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 6/2004 proti Slovenskej republike –
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky o ochranu osobnosti.
3. Sťažovateľ sa pôvodne podanou žalobou domáhal proti Slovenskej republike –
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), Krajskému
riaditeľstvu Policajného zboru v Banskej Bystrici, Úradu justičnej a kriminálnej polície
Policajného zboru (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), (ďalej len
„žalovaná v 3. rade“) a Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný
v 4. rade“)
a/ určenia, že právo na ochranu osobnosti sťažovateľa bolo porušené zaslaním
upovedomenia o jeho trestnom stíhaní ČVS: KÚV-63/OVEK-2000 zo 6. novembra 2002
bez zákonného dôvodu Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a Okresnému súdu
Žilina žalovanou v 3. rade ako vyšetrovateľkou žalovaného v 2. rade;
b/ uloženia povinnosti zaslať sťažovateľovi doporučený list s nasledovným textom:
„Vážený pán , ospravedlňujeme sa Vám za nezákonný postup
vyšetrovateľky KÚJP PZ Banská Bystrica , ktorá bez zákonného
dôvodu upovedomila predsedu Okresného súdu v Žiline a Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky o Vašom trestnom stíhaní vo veci KÚJP PZ Banská Bystrica,
ČVS: KÚV-63/OVEK-2000.“;
c/ uloženia solidárnej povinnosti žalovaným zaplatiť sťažovateľovi náhradu
nemajetkovej ujmy 500 000 Sk (16 596,96 €).
4. Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 6/04-123 z 13. apríla 2007 čiastočne žalobe
sťažovateľa vyhovel a zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 500 000 Sk, konanie v časti o uloženie povinnosti žalovaným
ospravedlniť sa sťažovateľovi na jeho späťvzatie žaloby v tejto časti zastavil, v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým,
že došlo k porušeniu osobnostných práv sťažovateľa, pretože vyšetrovateľka v rozpore
s ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava
Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vydala uznesenie
o začatí trestného stíhania sťažovateľa, ktorý pôsobil ako sudca, bez súhlasu ústavného súdu
a pri trestnom stíhaní sťažovateľa postupovala pri jednotlivých úkonoch podľa ustanovení
zákona, ktorý už bol v tom čase zrušený, teda nezákonne, čo sa týkalo aj upovedomenia
o stíhaní sťažovateľa Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a predsedovi
Okresného súdu Žilina, na ktorom sťažovateľ ako sudca pôsobil. To malo za následok
okrem iného i negatívne stanovisko predsedu Okresného súdu Žilina k návrhu na dočasné
pridelenie sťažovateľa na najvyšší súd. S prihliadnutím na závažnosť ujmy sťažovateľa
a okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnosti sťažovateľa došlo, priznal okresný súd
sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy 500 000 Sk. Povinnosť zaplatiť ju uložil
žalovanému v 1. rade s poukazom na zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len
„zákon č. 58/1969 Zb.“) a zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), pretože pri vzniku nemajetkovej ujmy
v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti je pasívne
legitimovaný štát a zodpovedným subjektom za neoprávnený zásah vyšetrovateľky je
Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Okresný súd preto zároveň
žalobu proti ostatným žalovaným zamietol. Návrh sťažovateľa v časti o určenie, že právo
na ochranu osobnosti žalobcu bolo porušené, okresný súd zamietol z dôvodu, že túto otázku
riešil ako predbežnú.
5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 9 Co 307/07-
182 zo 4. decembra 2008 rozsudok okresného súdu zmenil v jeho vyhovujúcej časti tak, že
žalobu sťažovateľa o zaplatenie 500 000 Sk proti žalovanému v 1. rade zamietol a rozhodol
o náhrade trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že okresný súd síce správne zistil
skutkový stav veci, avšak tento nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že v prípade
zásahu do osobnosti sťažovateľa bolo potrebné postupovať podľa zákona č. 58/1969 Zb.
a teda, že pasívne vecne legitimovaným žalovaným je Slovenská republika – Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky. Tento záver považoval krajský súd za nesprávny, pretože
podľa jeho názoru pasívne vecne legitimovaným v konaní o ochranu osobnosti je ten
subjekt, ktorý zásah spôsobil. Pritom pri skúmaní, kto je pôvodca zásahu, nie je možné
fyzickú osobu stotožňovať so štátnym orgánom a do úvahy je potrebné vziať, aké úlohy
a funkcie v zmysle právnych predpisov plní jednotlivý orgán štátu. Pasívne legitimovanou
preto nebola ani žalovaná v 3. rade, ale podľa názoru krajského súdu je ním žalovaný
v 2. rade, t. j. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici.
6. Na dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 38/2011
z 12. decembra 2013 rozsudok krajského súdu v jeho zmeňujúcom výroku o zamietnutí
žaloby sťažovateľa proti žalovanému v 1. rade (a v nadväzujúcich výrokoch o náhrade trov
konania) zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že krajský súd dostatočne a presvedčivo nevysvetlil, z akých
dôvodov nepovažoval žalovaného v 1. rade za vecne pasívne legitimovaného, a naopak,
z akých dôvodov vecne pasívne legitimovaným bol podľa jeho názoru žalovaný v 2. rade.
Záver krajského súdu v tejto otázke je preto nepreskúmateľný. Zároveň najvyšší súd
uviedol, že považuje za správny názor okresného súdu vyslovený vo veci sťažovateľa,
podľa ktorého ak došlo k zásahu do osobnostných práv pri výkone verejnej moci,
je potrebné otázku pasívnej vecnej legitimácie riešiť analogicky ako v konaniach týkajúcich
sa zodpovednosti štátu za škodu, t. j. v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., resp. zákona
7. Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 9 Co 262/2014-308
z 19. marca 2015 tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy sťažovateľovi proti Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky ako vecne správny potvrdil a rozhodol o náhrade trov konania.
Po tom, čo nadobudlo právoplatnosť skoršie rozhodnutie krajského súdu, jediným
žalovaným ostal iba pôvodne žalovaný v 1. rade a predmetom konania iba náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch proti nemu. S poukazom na zrušujúce uznesenie
najvyššieho súdu krajský súd uviedol, že ak došlo k zásahu do osobnostných práv
pri výkone súdnej alebo verejnej moci, je potrebné otázku pasívnej vecnej legitimácie riešiť
analogicky ako v konaniach tykajúcich sa zodpovednosti za škodu v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb., resp. zákona č. 514/2003 Z. z., z čoho vyplýva pasívna legitimácia
žalovaného v 1. rade v tomto konaní. Ďalej vo vzťahu k porušeniu osobnostných práv
žalobcu a náhrady nemajetkovej ujmy konštatoval, že k porušeniu osobnostných práv
žalobcu došlo konaním vyšetrovateľky, ktorá bez súhlasu ústavného súdu začala trestné
stíhanie proti sťažovateľovi a v jednotlivých úkonoch postupovala podľa zákonných
ustanovení v tom čase už zrušených, t. j. postupovala nezákonne. Krajský súd sa stotožnil
i s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za zodpovedajúcu daným
okolnostiam.
8. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalovaný v 1. rade.
Prípustnosť dovolania odôvodnil § 237 ods. 1 písm. c) a f) a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Uviedol, že pokiaľ sa krajský súd riadil
názorom dovolacieho súdu vysloveným v skoršom zrušujúcom uznesení vo vzťahu k otázke
pasívnej vecnej legitimácie, bolo jeho povinnosťou ustáliť orgán, ktorý je v prejednávanej
veci príslušným na konanie v mene Slovenskej republiky. Pretože k tvrdenému
nesprávnemu úradnému postupu vyšetrovateľky ako orgánu činnému v trestnom konaní
došlo v roku 2002, bolo potrebné vec posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. a podľa
neho i určiť orgán, ktorý má za štát konať. S poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona
č. 58/1969 Zb. žalovaný v 1. rade uviedol, že týmto orgánom je Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky. Pokiaľ bola otázka orgánu oprávneného konať za štát nesprávne
posúdená, bola Slovenskej republike týmto postupom odňatá možnosť konať pred súdom
a zároveň došlo k vade v zmysle § 237 ods. 1 písm. c) OSP. Navyše, zákon č. 58/1969 Zb.
neupravoval možnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, ale iba náhrady škody.
Sťažovateľovi preto nie je možné náhradu nemajetkovej ujmy priznať a aj keby mu ju
priznať bolo možné, sťažovateľ nijako nepreukázal, že by v jeho prípade došlo k takému
zníženiu jeho dôstojnosti, ktorá by odôvodňovala priznanie žalovanej sumy.
9. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 94/2016, 4 Cdo 60/2017 z 24. mája 2017
rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 262/2014-308 z 19. marca 2015 a rozsudok okresného
súdu č. k. 6 C 6/04-123 z 13. apríla 2007 vo výrokoch medzi sťažovateľom a žalovaným
v 1. rade zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie považoval
za prípustné pre existenciu vady zmätočnosti spočívajúcej v nepreskúmateľnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá odôvodňuje prípustnosť dovolania
pre odňatie možnosti konať pred súdom s poukazom na stanovisko R 2/2016 a zároveň
i dôvodnosť podaného dovolania v prejednávanej veci.
10. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 4 Cdo 94/2016, 4 Cdo 60/2017
z 24. mája 2017 ďalej uviedol: „Ustálenie toho, ktorý subjekt – štátny orgán, je za žalovaný
štát v predmetnej veci oprávnený konať (§ 21 ods. 4 O. s. p.) bolo zásadnou otázkou
pre náležité skutkové a právne posúdenie veci. Dovolací súd dospel k záveru, že súdy
nižších stupňov túto otázku náležite nevyriešili, pretože jednoznačne v odôvodnení svojho
rozhodnutia neuviedli, z ktorých ustanovení konkrétneho zákona alebo iného právneho
predpisu dospeli k záveru, že subjektom oprávneným zastupovať štát v tomto konaní je
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. (...) Odvolací súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia touto otázkou nezaoberal napriek tomu, že dovolací súd v zrušujúcom uznesení
1 Cdo 38/2011 výslovne upozornil na potrebu riešenia otázky, ktorý štátny orgán je
oprávnený za žalovaný štát v tejto veci konať, ktorú otázku je potrebné posudzovať buď
podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z. (nemožno podľa obidvoch
súčasne), pričom rozhodujúcim faktom zostáva skutočnosť, kedy, v ktorom čase, došlo
k zásahu do osobnostného práva žalobcu, resp. k nesprávnemu úradnému postupu,
z ktorého žalobca uplatňuje nemajetkovú ujmu. (...) Dovolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ si
súdy nižších stupňov neujasnili základnú otázku, t. j. podľa ktorého zákona (č. 58/1969 Zb.,
alebo č. 514/2003 Z. z.) je potrebné určiť štátny orgán, ktorý je oprávnený za žalovaný štát
konať, neboli splnené podmienky pre riešenie veci samej (nedovolenosť zásahu, jeho
intenzita, dôsledky a pod.).(...) Povinnosťou súdu bolo vysvetliť, z ktorých ustanovení
ktorého zákona dospel k záveru, že subjektom oprávneným zastupovať štát v tomto konaní
je práve Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Z obsahu odôvodnenia
dovolaním napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, či odvolací súd otázku orgánu
oprávneného konať v tomto konaní určil podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. bez čoho však nie je možné ani zodpovedať, či žalovaný štát je v tomto
konaní zastúpený v súlade s § 21 ods. 4 O. s. p.“
11. Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 94/2016, 4 Cdo 60/2017 z 24. mája 2017
doručenú ústavnému súdu odôvodnil tým, že toto rozhodnutie a v ňom vyslovený právny
názor (ak vôbec bol vyslovený) nekladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o žalobe
sťažovateľa také požiadavky, na podklade ktorých by konečné rozhodnutie bolo zákonné
a spravodlivé. Sťažovateľ uviedol, že si je vedomý toho, že jeho sťažnosť smeruje proti
zrušujúcemu rozhodnutiu dovolacieho súdu, no zastáva názor, že aj rozhodovacia prax
ústavného súdu umožňuje v niektorých prípadoch ústavnému súdu prieskum takýchto
rozhodnutí (napr. II. ÚS 150/2009, II. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011,
III. ÚS 46/2013), pričom vec sťažovateľa je s ohľadom na jej okolnosti takou, pri ktorej je
takýto postup ústavného súdu namieste. Rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa
nedosahuje takú kvalitu odôvodnenia, akú vyžadujú ústavné princípy, je arbitrárne a to aj
vzhľadom na jeho skoršie rozhodnutie, ktoré vyznelo v prospech sťažovateľa. Hoci najvyšší
súd nepovažuje zásadne nedostatok odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu za dôvod
prípustnosti dovolania, vo veci sťažovateľa našiel dôvody pre výnimku z tohto prístupu.
Postupoval však bez toho, aby na takýto postup boli splnené predpoklady, ktoré prv sám
najvyšší súd vymedzil. Vo veci sťažovateľa nedošlo k základnej vade konania, ani k vade
spôsobujúcej justičný omyl. Vec sťažovateľa bola krajským súdom posudzovaná podľa
Občianskeho zákonníka, iba otázka pasívne legitimovaného subjektu podľa predpisov
o zodpovednosti štátu za škodu. Pritom je úplne zrejmé, že z týchto predpisov sa na vec
sťažovateľa mohol vzťahovať iba zákon č. 58/1969 Zb., pretože zákon č. 514/2003 Z. z.
vzhľadom na čas nadobudnutia jeho účinnosti sa na vec vzťahovať nemohol ani teoreticky,
ani prakticky. Navyše zástupca žalovaného v 1. rade nikdy v priebehu konania nenamietal
nedostatok svojho oprávnenia zastupovať štát a namietal iba údajný nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie štátu ako takého. Dovolací súd v konečnom dôsledku neriešil námietky
majúce vo vzťahu k meritu veci zásadný význam a nesústredil sa na hmotnoprávnu stránku
veci. Princípom výkladu právnych noriem je, aby plnili svoju funkciu spočívajúcu
v spravodlivom vyriešení veci tak, aby riešenie obstálo pred meradlom tzv. zdravého
rozumu a v spoločnosti panujúcich predstáv o spravodlivosti. Pri zohľadnení tohto princípu
vzniká otázka, aký význam do budúcnosti vlastne bude mať pre vec, ak bude štát
zastupovať iný orgán ako Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Pokiaľ sťažovateľ
namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom najvyššieho súdu, poukázal na to, že najvyšší súd zrušil právoplatný
rozsudok okresného súdu desať rokov po jeho vyhlásení a vec sťažovateľa sa tak po
štrnástich rokoch nachádza v rovnakom štádiu ako pri podaní žaloby. Najvyšší súd svojim
rozhodnutím spôsobil iba ďalšie prieťahy v konaní, ktorých dĺžka je už aj v súčasnom štádiu
extrémna, napriek tomu, že ide o konanie o ochranu osobnosti, vo vzťahu ku ktorému aj
ústavný súd vyslovil, že má byť rozhodované prednostne.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Sťažovateľ namieta porušenie týchto svojich práv:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
18. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
19. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
20. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
21. Ako zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, k porušeniu označených práv malo dôjsť
zrušujúcim rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho v dôsledku jeho
nedostatočného odôvodnenia, meritórneho prejednania dovolania žalovaného v 1. rade
bez splnenia zákonných podmienok prípustnosti dovolania, ako aj pre jeho nespravodlivosť
a arbitrárnosť.
22. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti zrušujúcemu rozhodnutiu
dovolacieho súdu, ktoré nie je konečným rozhodnutím vo veci, ústavný súd sa zaoberal
najprv posúdením otázky, či táto povaha sťažovateľom napadnutého rozhodnutia nebráni
prijatiu jeho sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie.
23. Po rozhodnutí vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09 ústavný súd mutatis mutandis zastáva
názor, podľa ktorého ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala
preskúmavanie rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní
rozsudky prvostupňových súdov, s poukazom na to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu
nie je „konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť
domáhať sa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej
sťažnosti proti konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania
nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, je namieste na tomto názore
zotrvať, avšak v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov
občianskeho súdneho konania, nie bezvýhradne.
24. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady takých zrušujúcich
rozhodnutí, ktorými bolo porušené základné právo sťažovateľa ústavne procesného
charakteru. Odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho (dovolacieho) súdu
a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol totiž účastník vystavený v nasledujúcom
konaní v niektorých prípadoch neodstrániteľným následkom aplikácie záväzného právneho
názoru, ktorý je poznačený porušením ústavne procesných práv. Nebola by účinnou ochrana
poskytovaná základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb ústavným
súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv
a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím akceptujúcim
právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom vadou
spočívajúcou v porušení ústavne procesných práv účastníkov takéhoto konania
(m. m. III. ÚS 46/2013).
25. Takto formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach
sp. zn. II. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011) si pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľa v tejto veci vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený
dovolacím súdom v napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie
o sťažovateľovej žalobe záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv
sťažovateľa, ktoré by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho
rozhodnutia už neboli odstrániteľné.
26. Vychádzajúc z týchto úvah posudzoval ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 94/2016, 4 Cdo 60/2017 z 24. mája 2017 predovšetkým z hľadiska ústavnej
akceptovateľnosti jeho odôvodnenia, pretože i uznesenie dovolacieho súdu, ktorým sa
konanie vo veci samej právoplatne nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých
čiastkových aspektov základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne
konanie. Aj rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým sa druhostupňové rozhodnutie zrušuje
a vec sa vracia súdu prvého či druhého stupňa na ďalšie konanie, musí dosahovať takú
kvalitu odôvodnenia, aká preň vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a tiež jeho výrok musí mať potrebný právny základ v ustanoveniach nielen procesného,
ale i hmotného práva, ako aj náležitú oporu v odôvodnení. Nerešpektovanie najmä týchto
požiadaviek by pri neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí
všeobecných súdov vo veci samej už nebolo napraviteľné. Ústavný súd skúmal i to,
či postup dovolacieho súdu má pre sťažovateľa v budúcnosti z hľadiska prípadného
neskoršieho ústavno-súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia neodstrániteľné následky.
27. Ako z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 94/2016,
4 Cdo 60/2017 z 24. mája 2017 vyplýva, najvyšší súd zrušil vo vzťahu medzi sťažovateľom
a žalovaným v 1. rade rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 262/2014-308 z 19. marca 2015
a rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 6/04-123 z 13. apríla 2007 a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie z dôvodu, že v priebehu doterajšieho konania nedošlo za použitia
jednoznačne identifikovanej právnej normy k ustáleniu toho, ktorý subjekt (štátny orgán)
je za žalovaného v 1. rade v predmetnej veci oprávnený konať (§ 21 ods. 4 OSP), pričom
podľa názoru najvyššieho súdu ide o zásadnú otázku pre skutkové a právne posúdenie veci.
28. Ako ďalej najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, v prípade ak
žalobca v konaní označí štátny orgán, avšak uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho
orgánu nepatrí, „nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia
§ 21 ods. 4 veta prvá O. s. p vyplýva, že súd je povinný bez zreteľa na označenie
obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu
pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je
oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom
(v tej súv. por. aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn.
7 Cdo 500/2014, 3 Cdo 201/2007, 3 Cdo 176/2012).“.
29. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska jeho
odôvodnenia spĺňa ústavnoprávne požiadavky, ktoré sú naň kladené. Najvyšší súd jasne
a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré považoval dovolanie žalovaného v 1. rade
za prípustné, ako aj dôvody, ktoré ho viedli k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu
a okresného súdu. Rovnako tak výklad najvyšším súdom aplikovaných ustanovení
nepopiera ich účel a zmysel a je potrebné ho považovať za ústavne konformný.
30. Ústavný súd však poukazuje najmä na to, že vo veci sťažovateľa nejde o prípad
vyslovenia takého záväzného právneho názoru dovolacím súdom, ktorým by bolo vopred
záväzne predurčené rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu o merite nároku
sťažovateľa spôsobom, ktorý by v budúcnosti z hľadiska prípadného neskoršieho ústavno-
súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia mal neodstrániteľné následky.
31. Ako najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí aj s odkazom na relevantnú
judikatúru (a so zohľadnením jeho právneho názoru vysloveného vo veci sťažovateľa
v skoršom uznesení dovolacieho súdu) uviedol, ani prípadné nesprávne označenie – inak aj
podľa názoru ústavného súdu nepochybne vecne pasívne legitimovaného žalovaného
v 1. rade – orgánu, ktorý má za štát konať, nemá za následok zamietnutie žaloby, ale iba
zakladá povinnosť okresného súdu a krajského súdu konať za štát s orgánom určeným
v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Je totiž právom žalovaného
v 1. rade, aby v jeho mene pred súdom konal ten jeho orgán, ktorý je na to určený podľa
osobitného predpisu (§ 73 Civilného sporového poriadku), pretože jemu patrí realizovať
procesné oprávnenia priznané v konaní žalovanému v 1. rade. Je pritom vecou všeobecných
súdov, aby sa presvedčivo, zrozumiteľne a jednoznačne vysporiadali s touto otázkou a to aj
v kontexte zmien v právnej úprave zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie
a nesprávny úradný postup. Otázka významu určenia príslušného orgánu, ktorý koná za štát
pred súdom v tejto veci, teda nestojí tak, ako ju kladie sťažovateľ v sťažnosti,
t. j. aký význam bude mať pre vec v ďalšom priebehu konania, ak bude prípadne štát
zastupovať iný orgán ako Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ale tento význam
spočíva v naplnení zákonnej požiadavky určenia tohto orgánu s odkazom na relevantnú
právnu normu ako súčasť základného práva na súdnu ochranu žalovaného v 1. rade.
32. Práve z týchto dôvodov považuje ústavný súd za ústavne súladný i samotný záver
najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania otvárajúci meritórne preskúmanie rozhodnutia
krajského súdu, proti ktorému dovolanie žalovaného v 1. rade smerovalo.
Podľa zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3.
decembra 2015 (uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016) „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku.
Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Túto skupinu
výnimočných prípadov vymedzil najvyšší súd tak, že ide o prípady, v ktorých rozhodnutie
napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo
odôvodnenie má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom
a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“, teda ide o „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém“. Pretože tak ako konštatoval najvyšší súd, vo veci sťažovateľa
v konaní nedošlo za použitia jednoznačne identifikovanej právnej normy k ustáleniu toho,
ktorý subjekt (štátny orgán) je za žalovaného v 1. rade v predmetnej veci oprávnený konať
a aj ústavný súd je toho názoru, že ide o zásadnú otázku, vyriešenie ktorej je nevyhnutné pre
realizáciu procesných práv žalovaného v 1. rade, považuje aj ústavný súd za naplnené
predpoklady aplikovania výnimky v zmysle zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015.
33. Ústavný súd považuje však za potrebné poukázať i na to, že určenie orgánu
oprávneného za štát vo veci konať pred súdom nie je možné stotožňovať s ustálením osoby
pôvodcu zásahu do osobnosti žalobcu. V tejto súvislosti je totiž úplne zrejmé, že k zásahu
do osobnosti žalobcu došlo v rámci prebiehajúceho trestného konania, za obsah a priebeh
ktorého zodpovedá žalovaný v 1. rade a to vrátane následkov nezákonného rozhodnutia, či
nesprávneho úradného postupu, ak je nezákonnosť rozhodnutia alebo nesprávnosť úradného
postupu preukázaná. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť i to, že ani v prípade, ak
k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k neprávnemu úradnému postupu došlo
za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., nie je možné prisvedčiť žalovanému v 1. rade, že táto
skutočnosť vylučuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sťažovateľovi, hoci
táto norma výslovne priznanie náhrady nemajetkovej ujmy neupravovala.
34. Ústavný súd nepovažoval preto právny názor najvyššieho súdu, ktorým
odôvodnil svoje zrušujúce rozhodnutie, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,
ktoré by bolo založené na ústavne nekonformnej aplikácii ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku a Civilného sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní.
S ohľadom na uvedené nejde ani o prípad napĺňajúci predpoklady odôvodňujúce výnimočne
preskúmať rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré nie je konečnej povahy. Pretože ústavný
súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, a postupom najvyššieho súdu
pri rozhodovaní o jeho dovolaní, v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
35. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namietal porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu, poukazoval
na celkovú doterajšiu dĺžku konania (štrnásť rokov), ktoré je po rozhodnutí najvyššieho
súdu znova „na začiatku“ s ohľadom na jeho charakter i na to, že ide o vec, ktorá má byť
rozhodovaná prednostne.
36. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ mohol alebo môže domôcť
využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, musí takúto
sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
37. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
však to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného
orgánu verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza
zo skutočnosti, že sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný
právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už
k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo (IV. ÚS 300/07).
38. Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená,
k zbytočným prieťahom v konaní na označenom súde nedochádzalo, je daný dôvod
na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
39. Sťažnosť doručil sťažovateľ ústavnému súdu 4. októbra 2017. Ako z jej obsahu
vyplýva, v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu najvyšší súd už o veci rozhodol
uznesením sp. zn. 4 Cdo 94/2016, 4 Cdo 60/2017 z 24. mája 2017 a vec sa nachádza
od 21. júna 2017 na okresnom súde.
40. Keďže sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prerokovanie veci
v primeranej lehote, postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní, bola ústavnému súdu
doručená v čase, keď vo veci už konal okresný súd, je zrejmé, že k namietanému porušeniu
týchto práv sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v označenom konaní v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu nemohlo dochádzať.
41. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že účinným prostriedkom nápravy proti
porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
je právny prostriedok upravený v § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),
teda sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
predsedovi súdu.
42. Ako z judikatúry ústavného súdu vyplýva, pokiaľ ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ mohol alebo môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, musí takúto sťažnosť ústavný súd
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02,
43. Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že sťažovateľ sťažnosť
proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov predsedovi
najvyššieho súdu podľa § 62 zákona o súdoch podal, vychádzal ústavný súd z toho, že takto
nepostupoval, čo tiež vylučuje jej prijatie na ďalšie konanie.
44. Hoci je zrejmé, že konanie vo veci sťažovateľa trvá celkovo extrémne dlhý čas,
s ohľadom na uvedené musel ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25
zákona o ústavnom súde odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.
45. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2017