Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 686/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na Priekope 13, Žilina, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , z 24. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra

2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

, z 24. mája 2017, ktorou žiada vydať tento nález:

„1/ Základné právo na spravodlivý proces priznané čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 05. 2017 vo veci vedenej pod sp. zn.

, porušené bolo.

2/ Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 05. 2017 vo veci vedenej

pod sp. zn. , zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

prikazuje vo veci znovu konať.

3/ priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,-EUR

(slovom: desaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy

právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Ako z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh

vyplynulo, sťažovateľ je ako žalobca stranou konania vedeného Okresným súdom

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. proti Slovenskej republike –

Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky o ochranu osobnosti.

3. Sťažovateľ sa pôvodne podanou žalobou domáhal proti Slovenskej republike –

Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), Krajskému

riaditeľstvu Policajného zboru v Banskej Bystrici, Úradu justičnej a kriminálnej polície

Policajného zboru (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), (ďalej len

„žalovaná v 3. rade“) a Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný

v 4. rade“)

a/ určenia, že právo na ochranu osobnosti sťažovateľa bolo porušené zaslaním

upovedomenia o jeho trestnom stíhaní ČVS: KÚV-63/OVEK-2000 zo 6. novembra 2002

bez zákonného dôvodu Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a Okresnému súdu

Žilina žalovanou v 3. rade ako vyšetrovateľkou žalovaného v 2. rade;

b/ uloženia povinnosti zaslať sťažovateľovi doporučený list s nasledovným textom:

„Vážený pán , ospravedlňujeme sa Vám za nezákonný postup

vyšetrovateľky KÚJP PZ Banská Bystrica , ktorá bez zákonného

dôvodu upovedomila predsedu Okresného súdu v Žiline a Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky o Vašom trestnom stíhaní vo veci KÚJP PZ Banská Bystrica,

ČVS: KÚV-63/OVEK-2000.“;

c/ uloženia solidárnej povinnosti žalovaným zaplatiť sťažovateľovi náhradu

nemajetkovej ujmy 500 000 Sk (16 596,96 €).

4. Okresný súd rozsudkom č. k. -123 z 13. apríla 2007 čiastočne žalobe

sťažovateľa vyhovel a zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi z titulu náhrady

nemajetkovej ujmy sumu 500 000 Sk, konanie v časti o uloženie povinnosti žalovaným

ospravedlniť sa sťažovateľovi na jeho späťvzatie žaloby v tejto časti zastavil, v prevyšujúcej

časti žalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým,

že došlo k porušeniu osobnostných práv sťažovateľa, pretože vyšetrovateľka v rozpore

s ústavným z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa

Slovenskej republiky č. v znení neskorších predpisov vydala uznesenie

o začatí trestného stíhania sťažovateľa, ktorý pôsobil ako sudca, bez súhlasu ústavného súdu

a pri trestnom stíhaní sťažovateľa postupovala pri jednotlivých úkonoch podľa ustanovení

zákona, ktorý už bol v tom čase zrušený, teda nezákonne, čo sa týkalo aj upovedomenia

o stíhaní sťažovateľa Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a predsedovi

Okresného súdu Žilina, na ktorom sťažovateľ ako sudca pôsobil. To malo za následok

okrem iného i negatívne stanovisko predsedu Okresného súdu Žilina k návrhu na dočasné

pridelenie sťažovateľa na najvyšší súd. S prihliadnutím na závažnosť ujmy sťažovateľa

a okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnosti sťažovateľa došlo, priznal okresný súd

sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy 500 000 Sk. Povinnosť zaplatiť ju uložil

žalovanému v 1. rade s poukazom na o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len

„“) a o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pretože pri vzniku nemajetkovej ujmy

v zmysle ustanovení o ochrane osobnosti je pasívne

legitimovaný štát a zodpovedným subjektom za neoprávnený zásah vyšetrovateľky je

Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Okresný súd preto zároveň

žalobu proti ostatným žalovaným zamietol. Návrh sťažovateľa v časti o určenie, že právo

na ochranu osobnosti žalobcu bolo porušené, okresný súd zamietol z dôvodu, že túto otázku

riešil ako predbežnú.

5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

182 zo 4. decembra 2008 rozsudok okresného súdu zmenil v jeho vyhovujúcej časti tak, že

žalobu sťažovateľa o zaplatenie 500 000 Sk proti žalovanému v 1. rade zamietol a rozhodol

o náhrade trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že okresný súd síce správne zistil

skutkový stav veci, avšak tento nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že v prípade

zásahu do osobnosti sťažovateľa bolo potrebné postupovať podľa

a teda, že pasívne vecne legitimovaným žalovaným je Slovenská republika – Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky. Tento záver považoval krajský súd za nesprávny, pretože

podľa jeho názoru pasívne vecne legitimovaným v konaní o ochranu osobnosti je ten

subjekt, ktorý zásah spôsobil. Pritom pri skúmaní, kto je pôvodca zásahu, nie je možné

fyzickú osobu stotožňovať so štátnym orgánom a do úvahy je potrebné vziať, aké úlohy

a funkcie v zmysle právnych predpisov plní jednotlivý orgán štátu. Pasívne legitimovanou

preto nebola ani žalovaná v 3. rade, ale podľa názoru krajského súdu je ním žalovaný

v 2. rade, t. j. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici.

6. Na dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 12. decembra 2013 rozsudok krajského súdu v jeho zmeňujúcom výroku o zamietnutí

žaloby sťažovateľa proti žalovanému v 1. rade (a v nadväzujúcich výrokoch o náhrade trov

konania) zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že krajský súd dostatočne a presvedčivo nevysvetlil, z akých

dôvodov nepovažoval žalovaného v 1. rade za vecne pasívne legitimovaného, a naopak,

z akých dôvodov vecne pasívne legitimovaným bol podľa jeho názoru žalovaný v 2. rade.

Záver krajského súdu v tejto otázke je preto nepreskúmateľný. Zároveň najvyšší súd

uviedol, že považuje za správny názor okresného súdu vyslovený vo veci sťažovateľa,

podľa ktorého ak došlo k zásahu do osobnostných práv pri výkone verejnej moci,

je potrebné otázku pasívnej vecnej legitimácie riešiť analogicky ako v konaniach týkajúcich

sa zodpovednosti štátu za škodu, t. j. v zmysle , resp. zákona

č.

7. Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. -308

z 19. marca 2015 tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy sťažovateľovi proti Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra

Slovenskej republiky ako vecne správny potvrdil a rozhodol o náhrade trov konania.

Po tom, čo nadobudlo právoplatnosť skoršie rozhodnutie krajského súdu, jediným

žalovaným ostal iba pôvodne žalovaný v 1. rade a predmetom konania iba náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch proti nemu. S poukazom na zrušujúce uznesenie

najvyššieho súdu krajský súd uviedol, že ak došlo k zásahu do osobnostných práv

pri výkone súdnej alebo verejnej moci, je potrebné otázku pasívnej vecnej legitimácie riešiť

analogicky ako v konaniach tykajúcich sa zodpovednosti za škodu v zmysle zákona

č. , resp. , z čoho vyplýva pasívna legitimácia

žalovaného v 1. rade v tomto konaní. Ďalej vo vzťahu k porušeniu osobnostných práv

žalobcu a náhrady nemajetkovej ujmy konštatoval, že k porušeniu osobnostných práv

žalobcu došlo konaním vyšetrovateľky, ktorá bez súhlasu ústavného súdu začala trestné

stíhanie proti sťažovateľovi a v jednotlivých úkonoch postupovala podľa zákonných

ustanovení v tom čase už zrušených, t. j. postupovala nezákonne. Krajský súd sa stotožnil

i s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za zodpovedajúcu daným

okolnostiam.

8. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalovaný v 1. rade.

Prípustnosť dovolania odôvodnil § 237 ods. 1 písm. c) a f) a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c)

(ďalej aj „OSP“). Uviedol, že pokiaľ sa krajský súd riadil

názorom dovolacieho súdu vysloveným v skoršom zrušujúcom uznesení vo vzťahu k otázke

pasívnej vecnej legitimácie, bolo jeho povinnosťou ustáliť orgán, ktorý je v prejednávanej

veci príslušným na konanie v mene Slovenskej republiky. Pretože k tvrdenému

nesprávnemu úradnému postupu vyšetrovateľky ako orgánu činnému v trestnom konaní

došlo v roku 2002, bolo potrebné vec posudzovať podľa a podľa

neho i určiť orgán, ktorý má za štát konať. S poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona

č. žalovaný v 1. rade uviedol, že týmto orgánom je Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky. Pokiaľ bola otázka orgánu oprávneného konať za štát nesprávne

posúdená, bola Slovenskej republike týmto postupom odňatá možnosť konať pred súdom

a zároveň došlo k vade v zmysle . Navyše,

neupravoval možnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, ale iba náhrady škody.

Sťažovateľovi preto nie je možné náhradu nemajetkovej ujmy priznať a aj keby mu ju

priznať bolo možné, sťažovateľ nijako nepreukázal, že by v jeho prípade došlo k takému

zníženiu jeho dôstojnosti, ktorá by odôvodňovala priznanie žalovanej sumy.

9. Najvyšší súd uznesením sp. zn. , z 24. mája 2017

rozsudok krajského súdu č. k. -308 z 19. marca 2015 a rozsudok okresného

súdu č. k. -123 z 13. apríla 2007 vo výrokoch medzi sťažovateľom a žalovaným

v 1. rade zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie považoval

za prípustné pre existenciu vady zmätočnosti spočívajúcej v nepreskúmateľnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá odôvodňuje prípustnosť dovolania

pre odňatie možnosti konať pred súdom s poukazom na stanovisko R 2/2016 a zároveň

i dôvodnosť podaného dovolania v prejednávanej veci.

10. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. ,

z 24. mája 2017 ďalej uviedol: „Ustálenie toho, ktorý subjekt – štátny orgán, je za žalovaný

štát v predmetnej veci oprávnený konať ( ) bolo zásadnou otázkou

pre náležité skutkové a právne posúdenie veci. Dovolací súd dospel k záveru, že súdy

nižších stupňov túto otázku náležite nevyriešili, pretože jednoznačne v odôvodnení svojho

rozhodnutia neuviedli, z ktorých ustanovení konkrétneho zákona alebo iného právneho

predpisu dospeli k záveru, že subjektom oprávneným zastupovať štát v tomto konaní je

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. (...) Odvolací súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia touto otázkou nezaoberal napriek tomu, že dovolací súd v zrušujúcom uznesení

výslovne upozornil na potrebu riešenia otázky, ktorý štátny orgán je

oprávnený za žalovaný štát v tejto veci konať, ktorú otázku je potrebné posudzovať buď

podľa alebo (nemožno podľa obidvoch

súčasne), pričom rozhodujúcim faktom zostáva skutočnosť, kedy, v ktorom čase, došlo

k zásahu do osobnostného práva žalobcu, resp. k nesprávnemu úradnému postupu,

z ktorého žalobca uplatňuje nemajetkovú ujmu. (...) Dovolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ si

súdy nižších stupňov neujasnili základnú otázku, t. j. podľa ktorého zákona (č. ,

alebo č. ) je potrebné určiť štátny orgán, ktorý je oprávnený za žalovaný štát

konať, neboli splnené podmienky pre riešenie veci samej (nedovolenosť zásahu, jeho

intenzita, dôsledky a pod.).(...) Povinnosťou súdu bolo vysvetliť, z ktorých ustanovení

ktorého zákona dospel k záveru, že subjektom oprávneným zastupovať štát v tomto konaní

je práve Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Z obsahu odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, či odvolací súd otázku orgánu

oprávneného konať v tomto konaní určil podľa alebo podľa zákona

č. bez čoho však nie je možné ani zodpovedať, či žalovaný štát je v tomto

konaní zastúpený v súlade s “

11. Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. , z 24. mája 2017

doručenú ústavnému súdu odôvodnil tým, že toto rozhodnutie a v ňom vyslovený právny

názor (ak vôbec bol vyslovený) nekladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o žalobe

sťažovateľa také požiadavky, na podklade ktorých by konečné rozhodnutie bolo zákonné

a spravodlivé. Sťažovateľ uviedol, že si je vedomý toho, že jeho sťažnosť smeruje proti

zrušujúcemu rozhodnutiu dovolacieho súdu, no zastáva názor, že aj rozhodovacia prax

ústavného súdu umožňuje v niektorých prípadoch ústavnému súdu prieskum takýchto

rozhodnutí (napr. , , , ,

), pričom vec sťažovateľa je s ohľadom na jej okolnosti takou, pri ktorej je

takýto postup ústavného súdu namieste. Rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa

nedosahuje takú kvalitu odôvodnenia, akú vyžadujú ústavné princípy, je arbitrárne a to aj

vzhľadom na jeho skoršie rozhodnutie, ktoré vyznelo v prospech sťažovateľa. Hoci najvyšší

súd nepovažuje zásadne nedostatok odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu za dôvod

prípustnosti dovolania, vo veci sťažovateľa našiel dôvody pre výnimku z tohto prístupu.

Postupoval však bez toho, aby na takýto postup boli splnené predpoklady, ktoré prv sám

najvyšší súd vymedzil. Vo veci sťažovateľa nedošlo k základnej vade konania, ani k vade

spôsobujúcej justičný omyl. Vec sťažovateľa bola krajským súdom posudzovaná podľa

, iba otázka pasívne legitimovaného subjektu podľa predpisov

o zodpovednosti štátu za škodu. Pritom je úplne zrejmé, že z týchto predpisov sa na vec

sťažovateľa mohol vzťahovať iba , pretože

vzhľadom na čas nadobudnutia jeho účinnosti sa na vec vzťahovať nemohol ani teoreticky,

ani prakticky. Navyše zástupca žalovaného v 1. rade nikdy v priebehu konania nenamietal

nedostatok svojho oprávnenia zastupovať štát a namietal iba údajný nedostatok pasívnej

vecnej legitimácie štátu ako takého. Dovolací súd v konečnom dôsledku neriešil námietky

majúce vo vzťahu k meritu veci zásadný význam a nesústredil sa na hmotnoprávnu stránku

veci. Princípom výkladu právnych noriem je, aby plnili svoju funkciu spočívajúcu

v spravodlivom vyriešení veci tak, aby riešenie obstálo pred meradlom tzv. zdravého

rozumu a v spoločnosti panujúcich predstáv o spravodlivosti. Pri zohľadnení tohto princípu

vzniká otázka, aký význam do budúcnosti vlastne bude mať pre vec, ak bude štát

zastupovať iný orgán ako Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Pokiaľ sťažovateľ

namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

dohovoru postupom najvyššieho súdu, poukázal na to, že najvyšší súd zrušil právoplatný

rozsudok okresného súdu desať rokov po jeho vyhlásení a vec sťažovateľa sa tak po

štrnástich rokoch nachádza v rovnakom štádiu ako pri podaní žaloby. Najvyšší súd svojim

rozhodnutím spôsobil iba ďalšie prieťahy v konaní, ktorých dĺžka je už aj v súčasnom štádiu

extrémna, napriek tomu, že ide o konanie o ochranu osobnosti, vo vzťahu ku ktorému aj

ústavný súd vyslovil, že má byť rozhodované prednostne.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

14. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

16. Sťažovateľ namieta porušenie týchto svojich práv:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

18. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

19. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

20. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

21. Ako zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, k porušeniu označených práv malo dôjsť

zrušujúcim rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho v dôsledku jeho

nedostatočného odôvodnenia, meritórneho prejednania dovolania žalovaného v 1. rade

bez splnenia zákonných podmienok prípustnosti dovolania, ako aj pre jeho nespravodlivosť

a arbitrárnosť.

22. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti zrušujúcemu rozhodnutiu

dovolacieho súdu, ktoré nie je konečným rozhodnutím vo veci, ústavný súd sa zaoberal

najprv posúdením otázky, či táto povaha sťažovateľom napadnutého rozhodnutia nebráni

prijatiu jeho sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie.

23. Po rozhodnutí vo veci sp. zn. ústavný súd mutatis mutandis zastáva

názor, podľa ktorého ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala

preskúmavanie rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní

rozsudky prvostupňových súdov, s poukazom na to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu

nie je „konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť

domáhať sa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej

sťažnosti proti konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania

nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, je namieste na tomto názore

zotrvať, avšak v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov

občianskeho súdneho konania, nie bezvýhradne.

24. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady takých zrušujúcich

rozhodnutí, ktorými bolo porušené základné právo sťažovateľa ústavne procesného

charakteru. Odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho (dovolacieho) súdu

a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol totiž účastník vystavený v nasledujúcom

konaní v niektorých prípadoch neodstrániteľným následkom aplikácie záväzného právneho

názoru, ktorý je poznačený porušením ústavne procesných práv. Nebola by účinnou ochrana

poskytovaná základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb ústavným

súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv

a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím akceptujúcim

právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom vadou

spočívajúcou v porušení ústavne procesných práv účastníkov takéhoto konania

(m. m. ).

25. Takto formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach

sp. zn. , , ) si pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľa v tejto veci vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený

dovolacím súdom v napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie

o sťažovateľovej žalobe záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv

sťažovateľa, ktoré by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho

rozhodnutia už neboli odstrániteľné.

26. Vychádzajúc z týchto úvah posudzoval ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. , z 24. mája 2017 predovšetkým z hľadiska ústavnej

akceptovateľnosti jeho odôvodnenia, pretože i uznesenie dovolacieho súdu, ktorým sa

konanie vo veci samej právoplatne nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých

čiastkových aspektov základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne

konanie. Aj rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým sa druhostupňové rozhodnutie zrušuje

a vec sa vracia súdu prvého či druhého stupňa na ďalšie konanie, musí dosahovať takú

kvalitu odôvodnenia, aká preň vyplýva z , ako aj z dohovoru,

a tiež jeho výrok musí mať potrebný právny základ v ustanoveniach nielen procesného,

ale i hmotného práva, ako aj náležitú oporu v odôvodnení. Nerešpektovanie najmä týchto

požiadaviek by pri neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí

všeobecných súdov vo veci samej už nebolo napraviteľné. Ústavný súd skúmal i to,

či postup dovolacieho súdu má pre sťažovateľa v budúcnosti z hľadiska prípadného

neskoršieho ústavno-súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia neodstrániteľné následky.

27. Ako z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. ,

z 24. mája 2017 vyplýva, najvyšší súd zrušil vo vzťahu medzi sťažovateľom

a žalovaným v 1. rade rozsudok krajského súdu č. k. -308 z 19. marca 2015

a rozsudok okresného súdu č. k. -123 z 13. apríla 2007 a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie z dôvodu, že v priebehu doterajšieho konania nedošlo za použitia

jednoznačne identifikovanej právnej normy k ustáleniu toho, ktorý subjekt (štátny orgán)

je za žalovaného v 1. rade v predmetnej veci oprávnený konať ( ), pričom

podľa názoru najvyššieho súdu ide o zásadnú otázku pre skutkové a právne posúdenie veci.

28. Ako ďalej najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, v prípade ak

žalobca v konaní označí štátny orgán, avšak uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho

orgánu nepatrí, „nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia

§ 21 ods. 4 veta prvá O. s. p vyplýva, že súd je povinný bez zreteľa na označenie

obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu

pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je

oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom

(v tej súv. por. aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn.

, , ).“.

29. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska jeho

odôvodnenia spĺňa ústavnoprávne požiadavky, ktoré sú naň kladené. Najvyšší súd jasne

a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré považoval dovolanie žalovaného v 1. rade

za prípustné, ako aj dôvody, ktoré ho viedli k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu

a okresného súdu. Rovnako tak výklad najvyšším súdom aplikovaných ustanovení

nepopiera ich účel a zmysel a je potrebné ho považovať za ústavne konformný.

30. Ústavný súd však poukazuje najmä na to, že vo veci sťažovateľa nejde o prípad

vyslovenia takého záväzného právneho názoru dovolacím súdom, ktorým by bolo vopred

záväzne predurčené rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu o merite nároku

sťažovateľa spôsobom, ktorý by v budúcnosti z hľadiska prípadného neskoršieho ústavno-

súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia mal neodstrániteľné následky.

31. Ako najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí aj s odkazom na relevantnú

judikatúru (a so zohľadnením jeho právneho názoru vysloveného vo veci sťažovateľa

v skoršom uznesení dovolacieho súdu) uviedol, ani prípadné nesprávne označenie – inak aj

podľa názoru ústavného súdu nepochybne vecne pasívne legitimovaného žalovaného

v 1. rade – orgánu, ktorý má za štát konať, nemá za následok zamietnutie žaloby, ale iba

zakladá povinnosť okresného súdu a krajského súdu konať za štát s orgánom určeným

v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Je totiž právom žalovaného

v 1. rade, aby v jeho mene pred súdom konal ten jeho orgán, ktorý je na to určený podľa

osobitného predpisu ( ), pretože jemu patrí realizovať

procesné oprávnenia priznané v konaní žalovanému v 1. rade. Je pritom vecou všeobecných

súdov, aby sa presvedčivo, zrozumiteľne a jednoznačne vysporiadali s touto otázkou a to aj

v kontexte zmien v právnej úprave zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie

a nesprávny úradný postup. Otázka významu určenia príslušného orgánu, ktorý koná za štát

pred súdom v tejto veci, teda nestojí tak, ako ju kladie sťažovateľ v sťažnosti,

t. j. aký význam bude mať pre vec v ďalšom priebehu konania, ak bude prípadne štát

zastupovať iný orgán ako Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ale tento význam

spočíva v naplnení zákonnej požiadavky určenia tohto orgánu s odkazom na relevantnú

právnu normu ako súčasť základného práva na súdnu ochranu žalovaného v 1. rade.

32. Práve z týchto dôvodov považuje ústavný súd za ústavne súladný i samotný záver

najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania otvárajúci meritórne preskúmanie rozhodnutia

krajského súdu, proti ktorému dovolanie žalovaného v 1. rade smerovalo.

Podľa zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3.

decembra 2015 (uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016) „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle .

Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa .“. Túto skupinu

výnimočných prípadov vymedzil najvyšší súd tak, že ide o prípady, v ktorých rozhodnutie

napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo

odôvodnenie má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom

a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“, teda ide o „vady najzákladnejšej

dôležitosti pre súdny systém“. Pretože tak ako konštatoval najvyšší súd, vo veci sťažovateľa

v konaní nedošlo za použitia jednoznačne identifikovanej právnej normy k ustáleniu toho,

ktorý subjekt (štátny orgán) je za žalovaného v 1. rade v predmetnej veci oprávnený konať

a aj ústavný súd je toho názoru, že ide o zásadnú otázku, vyriešenie ktorej je nevyhnutné pre

realizáciu procesných práv žalovaného v 1. rade, považuje aj ústavný súd za naplnené

predpoklady aplikovania výnimky v zmysle zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015.

33. Ústavný súd považuje však za potrebné poukázať i na to, že určenie orgánu

oprávneného za štát vo veci konať pred súdom nie je možné stotožňovať s ustálením osoby

pôvodcu zásahu do osobnosti žalobcu. V tejto súvislosti je totiž úplne zrejmé, že k zásahu

do osobnosti žalobcu došlo v rámci prebiehajúceho trestného konania, za obsah a priebeh

ktorého zodpovedá žalovaný v 1. rade a to vrátane následkov nezákonného rozhodnutia, či

nesprávneho úradného postupu, ak je nezákonnosť rozhodnutia alebo nesprávnosť úradného

postupu preukázaná. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť i to, že ani v prípade, ak

k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k neprávnemu úradnému postupu došlo

za účinnosti , nie je možné prisvedčiť žalovanému v 1. rade, že táto

skutočnosť vylučuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sťažovateľovi, hoci

táto norma výslovne priznanie náhrady nemajetkovej ujmy neupravovala.

34. Ústavný súd nepovažoval preto právny názor najvyššieho súdu, ktorým

odôvodnil svoje zrušujúce rozhodnutie, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na ústavne nekonformnej aplikácii ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku a upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní.

S ohľadom na uvedené nejde ani o prípad napĺňajúci predpoklady odôvodňujúce výnimočne

preskúmať rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré nie je konečnej povahy. Pretože ústavný

súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, a postupom najvyššieho súdu

pri rozhodovaní o jeho dovolaní, v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

35. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namietal porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu, poukazoval

na celkovú doterajšiu dĺžku konania (štrnásť rokov), ktoré je po rozhodnutí najvyššieho

súdu znova „na začiatku“ s ohľadom na jeho charakter i na to, že ide o vec, ktorá má byť

rozhodovaná prednostne.

36. Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ mohol alebo môže domôcť

využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

37. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je

však to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného

orgánu verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza

zo skutočnosti, že sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný

právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už

k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo ().

38. Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená,

k zbytočným prieťahom v konaní na označenom súde nedochádzalo, je daný dôvod

na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

39. Sťažnosť doručil sťažovateľ ústavnému súdu 4. októbra 2017. Ako z jej obsahu

vyplýva, v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu najvyšší súd už o veci rozhodol

uznesením sp. zn. , z 24. mája 2017 a vec sa nachádza

od 21. júna 2017 na okresnom súde.

40. Keďže sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prerokovanie veci

v primeranej lehote, postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní, bola ústavnému súdu

doručená v čase, keď vo veci už konal okresný súd, je zrejmé, že k namietanému porušeniu

týchto práv sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v označenom konaní v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu nemohlo dochádzať.

41. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že účinným prostriedkom nápravy proti

porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru

je právny prostriedok upravený v o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),

teda sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

predsedovi súdu.

42. Ako z judikatúry ústavného súdu vyplýva, pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ mohol alebo môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, musí takúto sťažnosť ústavný súd

odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ,

).

43. Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že sťažovateľ sťažnosť

proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov predsedovi

najvyššieho súdu podľa § 62 zákona o súdoch podal, vychádzal ústavný súd z toho, že takto

nepostupoval, čo tiež vylučuje jej prijatie na ďalšie konanie.

44. Hoci je zrejmé, že konanie vo veci sťažovateľa trvá celkovo extrémne dlhý čas,

s ohľadom na uvedené musel ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25

odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

45. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2017