Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/94/2016

Identifikačné číslo spisu: 1304898214 Dátum vydania rozhodnutia: 24.05.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Edita Bakošová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1304898214.2

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu N.. C. C., bývajúceho v Ž., T. I. S. XX, zastúpeného JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou v Žiline, Na Priekope 174/13, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. , o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 19. marca 2015 sp. zn. , , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. marca 2015 sp. zn. , a rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 13. apríla 2007 č. k. 6 C 6/2004- 123 a jeho uznesenie z 13. apríla 2007 č. k. -138 vo vzťahu žalobcu a žalovanej z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Žalobca sa v konaní domáhal voči pôvodne žalovaným 1/ Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, 2/ Krajskému riaditeľstvu policajného zboru v Banskej Bystrici, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ, so sídlom v Banskej Bystrici, ul. 9. mája 1, 3/ Y.. M.. B. I., bývajúcej v R. I.Č. XX, 4/ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, a/ určenia, že právo na ochranu osobnosti priznané žalobcovi a nasl. zaslaním upovedomenia o jeho trestnom stíhaní vyšetrovateľkou KÚJP PZ Banská Bystrica pod ČVS: KÚV-63/OVEK-2000 zo 6. novembra 2002 bez zákonného dôvodu na adresu Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava a na adresu Okresný súd, do rúk p. predsedu, 010 01 Žilina, porušené bolo, b/ uloženia povinnosti v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaslať mu doporučený list s nasledovným textom: „Vážený pán N.. C. C., ospravedlňujeme sa Vám za nezákonný postup vyšetrovateľky KÚJP PZ Banská Bystrica kpt. B. I., ktorá bez zákonného dôvodu upovedomila predsedu Okresného súdu v Žiline a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o Vašom trestnom stíhaní vo veci KÚJP PZ Banská Bystrica, ČVS: KUV-63/OVEK-2000“, c/ uloženia solidárnej povinnosti v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť mu z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu 500 000,- Sk (16 596,96 eur).

2. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13. apríla 2007 č. k. -123 uložil žalovanej 1/ povinnosť do 3 dní zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 500 000,- Sk a vo zvyšku žalobu v časti nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovaným 2/ až 4/ zamietol. Žalobu v časti určenia porušenia práva žalobcu na ochranu osobnosti zamietol a v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti zaslať žalobcovi ospravedlňujúci list konanie zastavil. O náhrade trov konania rozhodol samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že došlo k porušeniu osobnostných práv žalobcu, najmä jeho práva na česť a dôstojnosť, pretože vyšetrovateľka v rozpore s ústavným , ktorým sa menila a dopĺňala vydala uznesenie o začatí trestného stíhania žalobcu, ktorý pôsobil ako sudca, bez súhlasu ústavného súdu a pri trestnom stíhaní žalobcu postupovala pri jednotlivých úkonoch podľa ustanovení zákona, ktoré v tom čase boli už zrušené, teda nezákonne. Týkalo sa to najmä upovedomenia o začatí trestného stíhania adresované predsedovi súdu na ktorom žalobca pôsobil ako sudca, ako aj Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Upovedomiť iné osoby o začatí trestného stíhania žalobcu nedovoľoval vyšetrovateľke v tom čase už žiadny právny predpis, takže zo strany vyšetrovateľky išlo o neoprávnený zásah. Upovedomenie o začatí trestného stíhania žalobcu malo za následok, že predseda súdu, na ktorom žalobca v tom čase pôsobil ako sudca, zaujal negatívne stanovisko k návrhu na dočasné pridelenie žalobcu na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie uviedol, že primerané zadosťučinenie vo forme len písomného ospravedlnenia je nepostačujúce, preto bolo na mieste priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. S prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, súd považoval za primeranú sumu 500 000,- Sk. Povinnosť zaplatiť túto sumu uložil žalovanej 1/ s poukazom na a , pretože aj pri vzniku nemajetkovej ujmy v zmysle , je pasívne legitimovaný štát a zodpovednostným subjektom za neoprávnený zásah vyšetrovateľky do osobnostných práv žalobcu súd považuje Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, preto voči ostatným žalovaným v tejto časti žalobu zamietol. Návrh v časti určenia, že právo na ochranu osobnosti žalobcu podľa a nasl. porušené bolo zamietol z dôvodu, že súd túto otázku rieši ako predbežnú. V časti týkajúcej sa písomného ospravedlnenia, pre späťvzatie návrhu konanie zastavil po predchádzajúcom súhlase všetkých žalovaných podľa O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol samostatným uznesením z 13. apríla 2007 č. k. -138 (ďalej len „uznesenie“), ktorým uložil žalovanej 1/ povinnosť do 3 dní nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 79 446,- Sk (2 637,12 eur) na účet jeho právnej zástupkyne a žalovaným 1/ až 4/ náhradu trov konania nepriznal. O náhrade trov konania v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch rozhodol podľa Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, aplikoval

3. Krajský súd v Bratislave (po zrušení jeho prvého rozsudku zo 4. decembra 2008 sp. zn. , uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2013 sp. zn. ) konal ďalej už len s pôvodne žalovanou 1/ (pretože rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovaným 2/ až 4/ nadobudol právoplatnosť) a v poradí druhým rozsudkom z 19. marca 2015 sp. zn. , , rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a uznesenie z 13. apríla 2007 č. k. -138 potvrdil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania vo výške 1 128,57 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 326,23 eur, všetko do troch dní. S poukazom na zrušujúce uznesenia najvyššieho súdu uviedol, že ak došlo k zásahu do osobnostných práv pri výkone súdnej alebo verejnej moci, je treba otázku pasívnej vecnej legitimácie riešiť analogicky ako v konaniach týkajúcich sa zodpovednosti za škodu v zmysle , resp. , z čoho vyplýva pasívna legitimácia žalovanej v tomto konaní. Vo vzťahu k porušeniu osobnostných práv žalobcu a náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenia , , , uviedol, že k porušeniu osobnostných práv žalobcu došlo konaním vyšetrovateľky, ktorá bez súhlasu Ústavného súdu Slovenskej republiky začala trestné stíhanie voči žalobcovi a v jednotlivých úkonoch postupovala podľa zákonných ustanovení v tom čase už zrušených, t. j. postupovala nezákonne. Vo vzťahu k súdom prvej inštancie priznanej nemajetkovej ujmy uviedol, že jej výšku považuje za zodpovedajúcu daným okolnostiam, preto podľa rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy ako vecne správny potvrdil. S poukazom na §

219 ods. 1 potvrdil aj napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z 13. apríla 2007 č. k. -138, v časti týkajúcej sa náhrady trov konania vo vzťahu žalobcu a žalovanej. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa a

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnila , a , , Navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a tiež súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po zopakovaní priebehu doterajšieho konania uviedla, že pokiaľ sa odvolací súd riadil názorom dovolacieho súdu vyslovenom v zrušujúcom uznesení vo vzťahu k otázke pasívnej vecnej legitimácie, bolo jeho povinnosťou ustáliť orgán, ktorý je v prejednávanej veci príslušným na konanie v mene Slovenskej republiky. Nakoľko k súdom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu vyšetrovateľky, ktorá vystupovala ako orgán činný v trestnom konaní v trestnej veci vedenej pod ČVS: KUV-63/OVEK-2000 došlo v roku 2002, bolo potrebné vec posudzovať podľa a bolo povinnosťou súdu určiť správny orgán, ktorý má za štát konať, čo však súd neurobil, hoci sa mal touto otázkou zaoberať z úradnej povinnosti. S poukazom na jednotlivé ustanovenia uviedla, že týmto ústredným orgánom je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Má za to, že otázku orgánu oprávneného konať za štát v prejednávanom spore konajúce súdy nesprávne právne posúdili ( ), pričom jej ako účastníkovi konania, a to Slovenskej republike, bola týmto postupom odňatá možnosť konať pred súdom ( ) a zároveň došlo k vade v zmysle Názor dovolacieho súdu, že otázku pasívnej vecnej legitimácie v žalobe o ochranu osobnosti je potrebné riešiť analogicky, ako v konaniach týkajúcich sa zodpovednosti štátu za škodu v zmysle považuje za nesprávny vzhľadom na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Naviac, neupravuje možnosť domáhať sa (okrem náhrady škody) náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý názor je premietnutý vo viacerých rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. ). Žalovaná preto zastáva názor, že žalobcovi nie je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy podľa a nasl. v spojení s Dohovorom, čo však krajský súd neurobil, ale nesprávne použil v spojení s a nasl. . Tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd teda nielenže vec nesprávne právne posúdil, ale na daný skutkový stav nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, čo predstavuje takú vadu konania, ktorá by mala mať za následok jeho zrušenie (, ). Žalovaná ďalej namieta vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy a jej výške, že závery súdu prvej inštancie, ale ani odvolacieho súdu nekorešpondujú s vykonaným dokazovaním, pretože žalobca nijako nepreukázal, že by v jeho prípade došlo k zníženiu jeho dôstojnosti v očiach členov spoločnosti ku ktorej prináleží, nedošlo k výraznému poškodeniu jeho osoby v zamestnaní tak, ako to v žalobe uviedol, nedošlo ani k ohrozeniu vážnosti jeho postavenia v spoločnosti a už vôbec nie k hrubému poškodeniu u odbornej verejnosti a ani k zničeniu dôvery v jeho bezúhonnosť. Žalovaná zastáva názor, že na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy musí existovať osobitný dôvod, ktorý by takéto priznanie odôvodňoval. Takýto dôvod, resp. dôvody však nevyplývajú z rozsudku súdu prvej inštancie, ani z rozsudku krajského súdu. Súdy ani bližšie nedefinovali, prečo by mala byť náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy sa spravuje zásadou primeranosti. Žalovanej nie je zrejmé ktorá konkrétna právne kvalifikovaná skutočnosť bola takej intenzity a vyvolala taký následok, ktorý odôvodňuje priznanie tak vysokej náhrady nemajetkovej ujmy, najmä ak sa vezme do úvahy fakt, že pri posudzovaní doby trvania tohto stavu prichádza do úvahy obdobie asi jedného mesiaca. Súdy sa vo svojich rozsudkoch obmedzujú len na konštatovanie všeobecných následkov, ktoré konkrétne nedefinujú, a nijako nekonkretizujú priznanú náhradu nemajetkovej ujmy ani jej výšku. Takéto všeobecné a nekonkrétne odôvodnenie odvolacieho súdu nepovažuje žalovaná za presvedčivé a súladné s Žalovaná dovolaním napadla aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava III sp. zn. -138 z 13. apríla 2007, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a v tomto prípade sa jedná o závislý výrok. Žiadala odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie.

5. Žalobca v obsiahlom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie žalovanej odmietnuť pre jeho neprípustnosť a nedôvodnosť, neodložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania, ktoré zároveň vyčíslil.

6. Uznesením z 1. augusta 2016 sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej republiky odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 13. apríla 2007 č. k. -123 a uznesenia Okresného súdu Bratislava III z 13. apríla 2007 č. k. -138 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 19. marca 2015 sp. zn. , do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní žalovanej.

7. Dovolanie bolo podané 1. júla 2015. Podľa prechodného ustanovenia (ďalej len „“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa veta prvá (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

8. Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana zastúpená v súlade so zákonom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.

9. Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu. Dovolateľ ním prejavuje vôľu vyvolať účinok spočívajúci v prelomení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a v uskutočnení meritórneho dovolacieho prieskumu.

10. Dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých podľa vtedy účinnej právnej úpravy nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania [napr. vzhľadom na nesplnenie osobitnej podmienky dovolacieho konania ( veta druhá ) ani pre odmietnutie dovolania [z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia v spojení s až d/ (napr. preto, lebo dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nebol tento opravný prostriedok prípustný)], vyvolali procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

11. Tie dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých bol podľa vtedy účinnej právnej úpravy daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok nemali (por. tiež a ).

12. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení , dovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (por. ), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (por. ). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [por. tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. ].

13. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (por. ). Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným v Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval a proti uzneseniu

14. V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, dovolanie ale nesmeruje proti

rozsudku so znakmi, ktoré zakladali prípustnosť dovolania podľa

15. Vzhľadom na vyššie uvedené by dovolateľkou sledovaný účel podania dovolania nastal len vtedy, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v ustanovení

16. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

17. Procesné vady konania uvedené v , , , , neboli v dovolaní tvrdené a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

18. So zreteľom na obsah dovolania najvyšší súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k procesným vadám uvedeným v a

19. Námietku dovolateľky, týkajúcu sa vady konania podľa , t. j., že účastník nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, nebolo možné považovať za dôvodnú. Od spôsobilosti byť stranou sporu je potrebné odlišovať tzv. vecnú legitimáciu (pasívnu, aktívnu). Podmienkou, aby niekto mohol byť stranou sporu je, že musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť stranou sporu sa rozumie spôsobilosť subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva stranám sporu. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravoval v rozhodnom čase a to tak, že spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva (teraz ). Citované ustanovenie sa teda odvoláva na hmotné právo, t. j. . Podľa , spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením a smrťou táto spôsobilosť zanikne. Stranu konania, ako „inštitút rýdzo procesný“, t. j. inštitút občianskeho práva procesného, je potrebné odlíšiť od vecnej legitimácie, ktorá so zreteľom k hmotnému právu ustanovuje, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy hmotného práva. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré v konkrétnom konaní išlo. Tento nedostatok však nemá za následok vadu konania podľa , jeho dôsledkom je nutnosť zamietnutia takej žaloby pre nedostatok či už aktívnej alebo pasívnej legitimácie. Pokiaľ teda dovolateľka tvrdila existenciu tejto vady (nedostatok spôsobilosti byť stranou konania) „nedostatok procesnej spôsobilosti v zmysle riadneho zastúpenia od samého začiatku súdneho konania“, ide o námietku zmätočnú, nemajúcu oporu vo vyššie citovanom zákonnom ustanovení, pretože žalovaná Slovenská republika (za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) má spôsobilosť byť stranou sporu, resp. má procesnú spôsobilosť.

20. Prípustnosť dovolania dovolateľky preto nebolo možné vyvodiť z ustanovenia a tvrdená existencia tejto vady je preto nedôvodná.

21. Žalovaná ďalej namieta vadu konania podľa , t. j., že postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme, nedostatku konkretizácie zásahov znižujúcich

dôstojnosť žalobcu, najmä však, nevysporiadaním sa s otázkou ktorý orgán v mene štátu je oprávnený konať v predmetnej veci.

22. O vadu, ktorá je z hľadiska významná ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznával za účelom ochrany jeho oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci ( Listiny základných práv a slobôd, ako aj , , , , , , , ). Na existenciu procesnej vady konania v zmysle musí dovolací súd vziať vždy zreteľ - či už bolo na ňu v dovolaní poukázané alebo nie (por. veta druhá ).

23. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo 3. decembra 2015 Stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa .“

24. S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle , ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom, avšak v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. sp. zn. , , , , ) prípustnosť dovolania nezakladá. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle , a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh v. Russia, číslo 52854/99, -52, ECHR 2003 - IX) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), tiež PROTSENCO v. RUSSIA (Application no. 13151/04), TISHKEVICH v. RUSSIA (Application no. 2202/05), LENSKAYA v. RUSSIA (Application no. 28730/03).

25. V súlade s musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa v spojení s ), pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

26. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá odôvodňuje aplikáciu (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016 a zakladá tak prípustnosť i dôvodnosť

podaného dovolania v prejednávanej veci.

27. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

28. Podľa citovaného zákonného ustanovenia rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s ním musí odvolací súd podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav.

29. V posudzovanej veci bola predmetom konania žaloba o splnenie povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu uplatnenú žalobcom vo výške 500 000,- Sk (16 596,96 eur). Podľa žalobcu k nej došlo nezákonným postupom vyšetrovateľky býv. Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Banskej Bystrici, spôsobenej listom zo 6. novembra 2002, ktorým vyrozumela predsedu Okresného súdu Žilina a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o začatí trestného stíhania žalobcu, ktoré bolo napokon zastavené.

30. Ustálenie toho, ktorý subjekt - štátny orgán, je za žalovaný štát v predmetnej veci oprávnený konať ( ) bolo zásadnou otázkou pre náležité skutkové a právne posúdenie veci. Dovolací súd dospel k záveru, že súdy nižších stupňov túto otázku náležite nevyriešili, pretože jednoznačne v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedli, z ktorých ustanovení konkrétneho zákona alebo iného právneho predpisu dospeli k záveru, že subjektom oprávneným zastupovať štát v tomto konaní je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.

31. Za riadne odôvodnenie nie je možné považovať záver súdu prvej inštancie, ktorý si „osvojil“ právny názor Vrchního soudu v Prahe vyslovený v súdom prvej inštancie neuvedom rozhodnutí, že ... „Ak došlo k zásahu pri výkone súdnej moci, alebo pri výkone verejnej moci, je treba postupovať obdobne (analogicky), ako je tomu pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú podľa zákona (t. č. )“. Za riadne odôvodnenie nie je možné považovať ani záver odvolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí (po zrušení uznesením najvyššieho súdu z 12. decembra 2013 sp. zn. jeho predchádzajúceho rozsudku zo 4. decembra 2008 sp. zn. , , v ktorom dospel odvolací súd k záveru, že vecne pasívne legitimovaným subjektom by bol v tom čase žalovaný 2/ - Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici, Úrad justičnej a kriminálnej polície PZ), že ... „ak došlo k zásahu do osobnostných práv pri výkone súdnej alebo verejnej moci, je treba otázku pasívnej vecnej legitimácie riešiť analogicky ako v konaniach, týkajúcich sa zodpovednosti za škodu v zmysle , resp. , , že odporca je v konaní pasívne legitimovaný “. Z takéhoto odôvodnenia totiž nie je možné zistiť, či súdy zodpovednostný subjekt - štátny orgán oprávnený konať v predmetnej veci za štát určili podľa alebo podľa Pokiaľ odvolací súd pri riešení tejto otázky len poukázal na záväznosť právnym názorom vysloveným v rozhodnutí dovolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení, treba zdôrazniť, že dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení nevyslovil záväzný právny názor vo vzťahu k otázke pasívnej vecnej legitimácie v predmetnom konaní. Najvyšší súd v uznesení z 12. decembra 2013 sp. zn. so zreteľom na hospodárnosť konania a nad rámec prieskumného konania iba upozornil na podstatné právne východiská, ktoré by nemali zostať v ďalšom konaní nepovšimnuté. Pripomenul, že je povinnosťou súdu v ďalšom konaní ujasniť, ktorý subjekt - štátny orgán alebo právnická osoba - je oprávnený za žalovaný štát v konkrétnej veci konať.

32. v priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie ( ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ( ). Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo ( ).

33. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je preto jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je pôvodcom alebo subjektom zásahu).

34. Otázku, kto je v tom - ktorom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, musí súd v konaní o ochranu osobnosti riešiť vždy medzi prvými. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku, do práv koho bolo zasiahnuté, a kto sa dopustil (mal dopustiť tvrdeného) zásahu, nie je (ešte) opodstatnené riešenie otázky nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia a pod. Je totiž logické, že spornosť v týchto otázkach, môže byť v konaní o ochranu osobnosti riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka - medzi subjektom ochrany a subjektom zásahu. Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že žalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní označoval za zásah do jeho chránených práv a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím.

35. Žalovaná v priebehu konania namietala, že nie je orgánom oprávneným v predmetnej veci konať za štát. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia touto otázkou nezaoberal, napriek tomu, že dovolací súd v zrušujúcom uznesení výslovne upozornil na potrebu riešenia otázky, ktorý štátny orgán je oprávnený za žalovaný štát v tejto veci konať, ktorú otázku je potrebné posudzovať buď podľa alebo (nemožno podľa obidvoch súčasne), pričom rozhodujúcim faktom zostáva skutočnosť, kedy, v ktorom čase došlo k zásahu do osobnostného práva žalobcu, resp., k nesprávnemu úradnému postupu, z ktorého žalobca uplatňuje nemajetkovú ujmu.

36. Platí, že ak žalobca označí za žalovaného štát, je povinný označiť tiež štátny orgán, ktorého sa vec týka a ktorého pracovník by mal za štát konať, pretože štát má spôsobilosť byť účastníkom konania ( v spojení s ), avšak spôsobilý konať pred súdom je len v spojení so štátnym orgánom, ktorého sa vec týka, pretože len jeho prostredníctvom môže ako právnická osoba vykonávať právne úkony.

37. Dovolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ si súdy nižších stupňov neujasnili základnú otázku, t. j., podľa ktorého zákona (č. alebo č. ) je potrebné určiť štátny orgán, ktorý je oprávnený za žalovaný štát konať, neboli splnené podmienky pre riešenie veci samej (nedovolenosť zásahu, jeho intenzita, dôsledky a pod.).

38. Označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciu štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka konania na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať ( ). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa v prípade, že žalovaná strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia veta prvá O.s.p vyplýva, že súd je povinný bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom (v tej súv. por. aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn.7 Cdo 500/2014, , ).

39. Obsahové náležitosti riadneho návrhu na začatie konania určuje Patrí medzi ne okrem požiadavky na „pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností“ aj riadne označenie účastníkov konania. Ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať. Zo žiadneho ustanovenia však nevyplýva povinnosť žalobcu uviesť v návrhu (žalobe) aj právnu charakteristiku opísaného skutku. Ak žalobca napriek tomu uvedie v návrhu tzv. právny dôvod žaloby, nie je to pre ďalší priebeh konania smerodajné, pretože súd pri svojom právnom posúdení veci nie je viazaný právnym názorom účastníkov. Zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z vyžaduje, aby sa súd zaoberal posúdením uplatneného nároku zo všetkých do úvahy prichádzajúcich právnych dôvodov, ak to umožňuje žalobcom opísaný skutok a výsledky vykonaného dokazovania.

40. Povinnosťou súdu bolo vysvetliť, z ktorých ustanovení ktorého zákona dospel k záveru, že subjektom oprávneným zastupovať štát v tomto konaní je práve Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, či odvolací súd otázku orgánu oprávneného konať v tomto konaní určil podľa alebo podľa , bez čoho však nie je možné ani zodpovedať, či žalovaný štát je v tomto konaní zastúpený v súlade s

41. Vzhľadom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovanej podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 vyvolalo účinok umožňujúci a zároveň ukladajúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Prípustnosť žalovanej podaného dovolania vyplývala z v spojení s a jeho dôvodnosť z toho, že dovolateľke bolo znemožnené realizovať jej patriace procesné oprávnenia postupom súdu, na ktorý možno primerane aplikovať závery

vyjadrené v Stanovisku publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, v jeho druhej vete.

42. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší ( ). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí ( ). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil, ale aj rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvej inštancie a tiež aj jeho uznesenie o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovanej, ako rozhodnutie závislé a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. S prihliadnutím na dôvod zrušenia napadnutých rozsudkov sa nezaoberal ďalšími, v dovolaní namietanými vadami.

43. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu ( ). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania ( ).

44. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.