Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 68/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou,

Na priekope 174/13, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 1. augusta 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. septembra 2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou,

Na Priekope 174/13, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 1. augusta 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom č. k. -123 z 13. apríla 2007 (okrem iného) uložil žalovanej

Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej

aj „žalovaná“), povinnosť zaplatiť sťažovateľovi ako žalobcovi sumu 500 000 Sk

(t. j. 16 596,96 €) z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Uznesením č. k. -138

z 13. apríla 2007 okresný súd priznal sťažovateľovi ako žalobcovi voči žalovanej náhradu

trov konania v sume 79 446 Sk (t. j. 2 637,12 €). Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) na základe odvolania žalovanej rozsudkom sp. zn. ,

z 19. marca 2015 rozsudok, ako aj uznesenie okresného súdu

z 13. apríla 2007 v označenej časti potvrdil. Proti označenému rozhodnutiu odvolacieho

súdu podala žalovaná dovolanie, konanie o ktorom vedie najvyšší súd pod sp. zn.

.

Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 1. augusta 2016

na základe návrhu dovolateľky (žalovanej) podľa

(ďalej aj „“) odložil vykonateľnosť rozsudku

okresného súdu č. k. -123 z 13. apríla 2007 a uznesenia okresného súdu

č. k. -138 z 13. apríla 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. , z 19. marca 2015, a to do právoplatného rozhodnutia

o podanom dovolaní.

Sťažovateľ namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv odôvodňuje

najmä takto:

«Sťažovateľ sťažnosťou napáda uznesenie dovolacieho súdu pre absenciu

konkrétnych skutkových, právnych (alebo iných) skutočností, ktoré možno kvalifikovať ako

dôvody hodné osobitného zreteľa, čím sa rozhodnutie dovolacieho súdu stalo ústavne

nekonformným a porušujúcim právo sťažovateľa na spravodlivý proces priznané čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy ( v znení

neskorších predpisov - ďalej ) nová právna úprava účinná od 01. 07. 2016 (

- ďalej ) pre rozhodnutie o odklade vykonateľnosti dovolacím

súdom vyžaduje splnenie dvoch podmienok a to návrh účastníka konania a existenciu

dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V okolnostiach sťažovateľovej veci je zrejmé, že dovolateľ podal návrh na odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, ale z rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorým

vyhovel návrhu, nie sú identifikovateľné žiadne dôvody osobitného zreteľa a rozhodnutie

ani neodkazuje na dôvody návrhu dovolateľa na odklad vykonateľnosti.

Podľa názoru sťažovateľa, ak dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú „tajné“, je

potom povinnosťou dovolacieho súdu tieto dôvody hodné osobitného zreteľa zverejniť

a naplniť tak aj týmto rozhodnutím princípy spravodlivého súdneho konania, ale i princípy

právnej istoty, na ktorých je postavený podľa . Sťažovateľ, ale ani nikto iný, sa

z rozhodnutia dovolacieho súdu nedozvie akého konania sa má v budúcnosti vyvarovať, aby

sa nenaplnili dôvody hodné osobitného zreteľa, na podklade ktorých sa povolí odklad

vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia.

O ľubovôľu ide aj v prípade, keď všeobecný súd si nesplní povinnosť svoje

rozhodnutie v príslušnom ohľade riadne, t.j. adekvátne, racionálne a logicky odôvodniť.

Dovolací súd aplikáciu ust. nevybudoval na serióznom, racionálnom, logickom

a presvedčivom odôvodnení. Prihliadal iba na záujmy dovolateľa, keď zároveň absolútne

opomenul argumenty sťažovateľa uvedené vo vyjadrení k dovolaniu ako i význam inštitútu

vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia z hľadiska právnej istoty účastníkov občianskeho

súdneho konania a neprihliadal ani k tomu, že ide už v rovnakej veci o druhé dovolacie

konanie, pričom odvolací súd rozhodol na podklade právneho názoru vysloveného

dovolacím súdom v otázke, ktorou odôvodňuje dovolateľ prípustnosť a dôvodnosť svojho

dovolania.

... v ust. neuvádza dôvody hodné osobitného zreteľa a to ani

exemplifíkatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovateľnú voľnú

úvahu súdu.

Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom vykonateľnosti právoplatného súdneho

rozhodnutia a účastník konania má potom právo poznať dôvody hodné osobitného zreteľa

(čiže nie akékoľvek dôvody), ktoré (i keď dočasne) prelamujú zásadu vykonateľnosti

právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorým bola vytvorená právna istota účastníka

konania.

Neuvedenie dôvodov hodných osobitného zreteľa a ich intenzity, ktoré do volaciemu

súdu musia byť známe, keď na podklade ich existencie (údajnej) odôvodňuje výrok

o odklade vykonateľnosti, vykazuje znaky neprípustnej, ústavne nekonformnej ľubovôle.

... Žalovaná strana po právoplatnosti rozsudku krajského súdu najskôr vyzvala

sťažovateľa o oznámenie čísla účtu, na ktorý bude plniť uloženú povinnosť, svoj zámer však

nerealizovala a podala dovolanie. Z tohto dôvodu sťažovateľ inicioval exekučné konanie,

ktoré je v súčasnosti vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. ,

pričom exekučný súd k dnešnému dňu nerozhodol o námietkach povinnej... Sťažnosťou

napadnuté uznesenie dovolacieho súdu znamená fakticky stratu (i keď dočasne) titulu pre

výkon rozhodnutia (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku) a môže ovplyvniť rozhodnutie

exekučného súdu o námietkach povinnej strany vzhľadom na úkony exekučného súdu, ktoré

vyplývajú z komunikácie medzi týmto súdom a oprávneným. Za tejto situácie sťažovateľ

navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti odložil vykonateľnosť sťažnosťou

napadnutého uznesenia dovolacieho súdu, pretože sa nestane podkladom pre rozhodnutie

o námietkach povinnej strany, pričom exekučný súd môže vyhovieť návrhu povinnej

o odklad exekúcie do rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní, s ktorým rozhodnutím

sťažovateľ súhlasí.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo priznané Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 01. 08. 2016 porušené bolo.

2/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

z 01. 08. 2016 sa zrušuje a prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vo veci znova

konať a rozhodnúť.

3/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy

právneho zastúpenia...“

Podaním doručeným ústavnému súdu 16. decembra 2016 sťažovateľ predložil

ústavnému súdu fotokópiu uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. -124

zo 6. decembra 2016, ktorým boli námietky povinnej (v základnom konaní žalovanej, pozn.)

proti exekúcii vedenej na podklade dovolaním napadnutých rozhodnutí okresného súdu

v spojení s rozsudkom krajského súdu zamietnuté (výrok I označeného uznesenia) a ktorým

bol povolený odklad exekúcie na čas do právoplatného rozhodnutia o dovolaní podanom

proti rozhodnutiam predstavujúcim exekučný titul v označenom exekučnom konaní

(výrok II označeného uznesenia). Sťažovateľ v označenom podaní uviedol, že „výrok

uznesenia pod bodom II a dôvody uznesenia pod bodom 42 preukazujú negatívne dôsledky

ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru došlo

(v podstate) tým, že najvyšší súd dostatočne neodôvodnil svoje napadnuté uznesenie,

ktorým odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutých rozhodnutí súdov nižšieho stupňa,

priznávajúcich sťažovateľovi právo na peňažné plnenie.

Ústavný súd v nadväznosti na právnu povahu a účel napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu v súlade so svojou konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že

posúdenie podmienok na vydanie predbežného procesného rozhodnutia je predovšetkým

vecou všeobecných súdov ( ). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti

( ) sa ústavný súd spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať

do predbežných rozhodnutí, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem

toho v takýchto prípadoch ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania

nezasahujú konečným spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku

predbežných procesných rozhodnutí zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k ich zrušeniu

pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť

do rozhodnutí predbežnej povahy všeobecných súdov iba za predpokladu, že by

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Na druhej strane však aj v konaní o predbežnom

rozhodnutí musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom

spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Preto aj procesné

rozhodnutie dovolacieho súdu o odklade vykonateľnosti dovolaním napadnutého

rozhodnutia musí mať rovnako ako aj iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané

príslušným orgánom, nemôže byť prejavom svojvôle a musí byť ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnené (m. m. , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd preskúmal napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho

účinkov s obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd odloženie vykonateľnosti „rozsudku Okresného súdu Bratislava III

z 13. apríla 2007 č. k. -123 a uznesenia Okresného súdu Bratislava III

z 13. apríla 2007 č. k. -138 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

z 19. marca 2015 sp. zn. , do právoplatnosti rozhodnutia

o dovolaní žalovanej“ v relevantnej časti napadnutého uznesenia odôvodnil takto:

„... 3. V rámci podaného dovolania žiadala dovolateľka odložiť vykonateľnosť

napadnutého rozhodnutia.

4. V zmysle ustanovenia dovolací súd môže na návrh odložiť

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že v prejednávanej veci sú

dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre vyhovenie predmetnému procesnému návrhu,

preto odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí, a to až do právoplatnosti rozhodnutia

o dovolaní žalovanej.“

Po preskúmaní sťažnosti, ako aj k nej priloženej dokumentácie, poukazujúc najmä

na obsah napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorého relevantná časť je citovaná,

ústavný súd akceptuje výhradu sťažovateľa, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

je odôvodnené len stručne, s poukazom na zákonné ustanovenie, ktoré bolo podkladom

rozhodnutia, bez bližšieho objasnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré najvyšší

súd viedli k odkladu vykonateľnosti dovolaním napadnutých rozhodnutí. Z pohľadu

ústavného súdu sú však účinky napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v okolnostiach

posudzovanej veci zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľa

, resp. práva podľa dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa

ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto

k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný, resp. rozhodujúci dosah (m. m. ). V nadväznosti na uvedené

ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona orgánom verejnej moci má

automaticky za následok porušenie , resp. dohovorom garantovaného práva,

v danom prípade základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. ).

Ústavný súd svoj záver o ústavne udržateľných účinkoch napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu zakladá primárne na právnej povahe napadnutého uznesenia dovolacieho

súdu o odklade vykonateľnosti dovolaním napadnutých rozhodnutí, ktoré má dočasný

a predbežný charakter, pričom z hľadiska naplnenia a dohovorom garantovaných

práv účastníkov konania (vrátane sťažovateľa) bude rozhodujúce až meritórne rozhodnutie

najvyššieho súdu o podanom dovolaní. Predpokladom na záver o porušení sťažovateľom

označených základných práv môže byť iba také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné

alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej,

resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré zákon (v danom prípade

, pozn.) účastníkom konania účinne poskytuje v záujme ochrany

ich garantovaných práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v posudzovanej

veci pritom predstavuje len dočasné a predbežné obmedzenie oprávnení sťažovateľa

ako v spore úspešného účastníka konania, ktoré môže byť v prípade jeho účinnej obrany

v dovolacom konaní odstránené konečným meritórnym rozhodnutím najvyššieho súdu

o dovolaní. Na odôvodnenie rozhodnutia o odložení vykonateľnosti rozhodnutia aj preto

nemožno klásť rovnaké požiadavky ako na odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej

(m. m. ).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že účelom

inštitútu odkladu vykonateľnosti rozhodnutia v dovolacom konaní je zabrániť výkonu

exekúcie počas dovolacieho konania, v dôsledku ktorého by účastníkovi konania, ktorý

dovolanie inicioval, v prípade jeho úspechu v tomto konaní vznikla škoda. Zo sťažovateľom

predloženého uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. -124

zo 6. decembra 2016 vyplýva, že označený okresný súd ním povolil odklad exekúcie

vedenej na podklade dovolaním napadnutých rozhodnutí podľa § 56 ods. 2 Exekučného

poriadku práve z dôvodu odloženia vykonateľnosti exekučného titulu napadnutým

uznesením najvyššieho súdu (bod 42 uznesenia). V súvislosti s prípravou predbežného

prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že označené uznesenie Okresného súdu

Bratislava I vo výroku o odklade exekúcie nadobudlo právoplatnosť 29. decembra 2016,

z čoho vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení oprávneného proti rozhodnutiu

exekučného súdu o odklade exekúcie nepodal odvolanie. Sťažovateľ aj vo svojej sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu uvádza, že „... exekučný súd môže vyhovieť návrhu povinnej

o odklad exekúcie do rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní, s ktorým rozhodnutím

sťažovateľ súhlasí“. Z uvedeného možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich

práv rozhodnutím, ktorého relevantné právne dôsledky (dočasné odloženie vykonateľnosti

exekučného titulu, ktoré však neznamená zánik jeho vykonateľnosti, pozn.) zároveň

akceptuje.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje také nedostatky, ktoré by mali ústavnú intenzitu

a na základe ktorých by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne

vysloviť, že ním došlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva na súdnu

ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2017