Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (37)II. ÚS 481/2012
PDF · 304.28 KB
No categories available
II. ÚS 481/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2013
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval sťažnosť Ing. M. K., B., a J. N., B., zastúpených advokátkou JUDr. E.
Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 58/2012 z 28. augusta 2012 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. M. K. a J. N. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 58/2012 z 28. augusta 2012
p o r u š e n é b o l i .
2. Z r u š u j e uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 58/2012 z
28. augusta 2012 a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Ing. M. K. a J. N. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 476,08 €
(slovom štyristosedemdesiatšesť eur a osem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý vyplatiť advokátke JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra
2012 doručená sťažnosť Ing. M. K., B., a J. N., B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietali porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 58/2012
z 28. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“). Sťažovatelia žiadali vydať nález,
ktorým ústavný súd takto rozhodne:
„1. Základné práva Ing. M. K. a J. N., garantované čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3, čl. 48 ods. 1 ústavy samostatne aj v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 6
ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru,
postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR z 28. 8. 2012, sp. zn. 3 Cdo 58/2012, porušené
boli.
2. Zrušuje uznesenie najvyššieho súdu z 28. 8. 2012, sp. zn. 3 Cdo 58/2012.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia
v sume 494,40 EUR, a to na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., č. ú... B., v lehote
do 2 mesiacov.“
Zároveň sťažovatelia navrhli ústavnému súdu odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia.
Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedli:
«... Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Co 2/2010, zmenil
rozsudok okresného súdu tak, že určil, že sťažovatelia sú v podieloch po 1/2 podielovými
2
spoluvlastníkmi parc. č. 221/1 - zast. plocha a nádvoria o výmere 580 m, kat. úz. S.,
zapísanej na liste vlastníctva č. 9598 a rozhodol o náhrade trov konania.
... Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, v ktorom
zároveň navrhla, aby dovolací súd odložil jeho vykonateľnosť.
... Najvyšší súd uznesením z 28. 8. 2012, sp. zn. 3 Cdo 58/2012, odložil vykonateľnosť
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
a/ bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že určil, že sťažovatelia sú v podieloch
po 1/2 podielovými spoluvlastníkmi parcely č. 221/1 - zast. plocha a nádvoria vo výmere
2
580 ma bolo rozhodnuté o trovách konania,
b/ s odôvodnením, že podľa jeho názoru ust. § 243 OSP možno odložiť vykonateľnosť
aj určovacích rozsudkov, teda vykonateľných momentom právoplatnosti, čo sa už vyskytlo
aj v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu a že keď doterajší priebeh dovolacieho konania
ničím predbežne nevylučuje, že dovolateľka môže byť v konaní úspešná, bez dočasného
odloženia vykonateľnosti napadnutého rozsudku, by mohlo dôjsť k ujme žalovanej,
prevyšujúcej ujmu na opačnej strane. ...
... Judikatúra ústavného súdu pravidlo neprípustnosti sťažnosti proti uzneseniam
procesnej povahy neabsolutizuje a pripúšťa z nej výnimky za podmienky, že tieto
sú spôsobilé bezprostredne a citeľne zasiahnuť do základných práv sťažovateľa a ktoré tvorí
určitú „samostatne“ uzavretú súčasť konania, hoci konanie vo veci samej doteraz
neskončilo /porov. II. ÚS 105/09, I. ÚS 327/2010 ap./.
... Medzi tieto prípady je potrebné podľa nás zahrnúť aj uznesenie najvyššieho súdu
o odložení vykonateľnosti právoplatného rozsudku podľa ust. § 243 OSP; ak totiž takéto
rozhodnutie dovolacieho súdu bude vecne nesprávne, vždy ním budú porušené ústavou
garantované práva na spravodlivý proces, či na zákonného sudcu, právnu istotu a pod.
/porov. I. ÚS 327/2010 ap./.
... Preto môžeme konštatovať, že v tejto veci je ústavná sťažnosť prípustná, takže
v ďalšom kroku by mal byť ústavný súd oprávnený skúmať porušenie namietaných
základných práv sťažovateľov, na ktoré poukazujeme v ďalšej časti. ...
... Ústavný súd by mal zasiahnuť do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vždy,
ak boli právoplatným rozhodnutím tohto súdu porušené základné práva a slobody
sťažovateľa, chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pretože základné práva
a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnych noriem,
ale tiež aj rámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie; o túto situáciu
ide aj v našej veci, keď;
a/ ústavný súd zistí v postupe všeobecného súdu prvok ľubovôle, či arbitrárnosti
alebo interpretácia predpisov všeobecným súdom je natoľko extrémna, že vybočuje z medzí
ústavnosti. Tak je aj v prípade, ak všeobecný súd interpretuje určité zákonné ustanovenie
natoľko extenzívne, že tým založí povinnosť jednotlivcovi konať nad rozsah zákona, čím
dochádza k porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie má dve dimenzie, pričom
tá prvá spresňuje dopad ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy na individuálne osoby, a tá druhá
predstavuje štrukturálny princíp demokratického a právneho štátu, podľa ktorého možno
štátnu moc uplatňovať len v prípadoch a medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom,
ktorý zákon ustanoví. Rovnako tak ustanovovanie povinností súdom je limitované zákonom
pri súčasnom zachovávaní základných práv a slobôd. O ľubovôľu ide aj v prípade,
keď všeobecný súd si nesplní povinnosť svoje rozhodnutie v príslušnom ohľade riadne,
t. j. adekvátne, racionálne a logicky odôvodniť, ďalej v prípade, že rozhodnutie vykazuje
extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a vykonanými dôkazmi a z nich vyvodenými
skutkovými závermi a ďalej potom v prípade, ak je výklad a použitie „jednoduchého“ práva
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti /napr. v dôsledku prepiateho formalizmu
ap./.
b/ Rozhodnutia všeobecných súdov vo veciach osobného stavu [§ 80 písm. a/ OSP]
alebo o určovacej žalobe podľa § 80 písm. c/ OSP sú vykonateľné dňom nadobudnutia ich
právoplatnosti. Preto osoby a orgány, na ktoré sa vzťahujú subjektívne medze
právoplatnosti, sú povinné tieto rozhodnutia rešpektovať a spravovať sa nimi. Štátna moc
teda garantuje, že obsah týchto rozhodnutí bude realizovaný; predstavujú podklad pre zápis
do verejnoprávnych evidencií /matričných kníh, katastra nehnuteľností ap./.
Tento nesporný záver, že odklad vykonateľnosti neprichádza do úvahy
pri deklaratórnych rozhodnutiach, znejúcich na určenie práva alebo právneho vzťahu,
vyplýva zo všetkých relevantných doktrinárnych stanovísk - viď napr. J. Mazák a kol.:
Základy obč. procesného práva, tretie, podstatne prepracované a doplnené vydanie, 2007,
str. 371, či A. Winterová a kol.: Civilní právo procesní, 6. aktualizované a doplněné vydaní,
Linde Praha, 2011, str. 297, alebo F. Štajgr a kol.: Učebnice obč. procesného práva,
Osveta Bratislava, 1959, s. 333 ap. - ktoré bez akýchkoľvek problémov akceptovala aj
súdna prax tým, že do r. 2012 - neexistovalo žiadne publikované rozhodnutie podobného
charakteru, než predmetné uznesenie, aj keď dovolací súd nevydával uznesenie o zamietnutí
návrhu na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia - opäť porov. Bureš-Drápal-Mazanec;
OSŘ, komentář, 1997, str. 707, alebo David-Ištvánek-Javůrková-Kasíková-Lavický a kol.:
Občanský soudní řád, komentář, I. díl, Wolters Kluwer, 2009, str. 747, či R 55/1996, alebo
rozhodnutie NS SR uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 24/1997 ap.
Záver dovolacieho súdu, ktorý najprv vychádzal z vyššie uvedených stanovísk - viď
str. 3, prvý a druhý odsek napadnutého uznesenia - toto zrazu cez ust. § 243 OSP zmenil
tak, že mu umožňuje odložiť vykonateľnosť všetkých rozhodnutí, teda aj určovacích
/statusových/, naviac, ak sa podobné rozhodnutia už v praxi najvyššieho súdu vyskytli,
ale bez toho, že by túto aplikáciu vybudoval na serióznom, racionálnom, logickom
a presvedčivom odôvodnení, ktorým by bol reagoval na podstatu rozdielu medzi ust. § 161
ods. 1 a 2 OSP, na ktorý poukázali vo vyjadrení aj sťažovatelia.
Preto tento záver dovolacieho súdu, že mohol odložiť aj deklaratórny rozsudok
odvolacieho súdu, treba považovať sa objektívne neakceptovateľný, a teda zjavne svojvoľný
a tým aj z ústavného pohľadu neudržateľný. ...
... najvyšší súd prihliadal iba na záujmy dovolateľa, keď zároveň absolútne
opomenul reštitučné záujmy sťažovateľov nesprávnou aplikáciou konkurencie noriem
jednoduchého práva, čím porušil aj princíp rovnosti účastníkov podľa § 18 OSP, čo má z
ústavnoprávneho hľadiska dosah na porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy. ...
... Zároveň navrhujeme odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu z 28. 8. 2012, sp. zn. 3 Cdo 58/2012, pretože môže mať pre sťažovateľov nezvratné
dôsledky, vylučujúce aj reparačné či satisfakčné funkcie právnej zodpovednosti dovolateľa,
voči ktorému stratilo účinnosť predbežné opatrenie právoplatným skončením sporu, ktoré
mu zakazovalo scudziť majetok, o ktorý sa vedie spor od r. 1991 a potom od r. 2002
a v osobách sťažovateľov ide o osoby staršieho veku /nad 80 rokov/, ktoré sa po 40 ročnom
šikanovaní bývalým režimom, len veľmi komplikovane a ťažko dostávajú k svojmu majetku,
o ktorý neoprávnene prišli pred r. 1990.»
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 481/2012-12 z 8. novembra 2012 sťažnosť
sťažovateľov prijal na ďalšie konanie a odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 58/2012 z 28. augusta 2012 až do rozhodnutia vo veci samej.
Najvyšší súd sa k sťažnosti sťažovateľov vyjadril podaním č. k. KP 4/2012-73
z 11. januára 2013. Navrhol sťažnosti nevyhovieť, poukázal na znenie ustanovenia § 243
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a zdôraznil, že toto ustanovenie
nešpecifikuje podmienky, za ktorých môže byť odložená vykonateľnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu, a teda ponecháva takéto rozhodnutie na úvahe súdu. Napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v súlade s § 243 OSP, najvyšší súd pri vydaní tohto rozhodnutia
„vychádzal aj zo svojej súdnej praxe, na ktorú aj v odôvodnení poukázal (str. 3). Je treba
pripomenúť, že rozhodnutie o odklade vykonateľnosti je rozhodnutím, ktoré iba dočasne
upravuje pomery účastníkov, a to tak, aby sa v prípade zrušenia právoplatného
a vykonateľného rozsudku predišlo komplikáciám pri následnej reparácii vzťahov, na ktoré
odkazuje najvyšší súd v odôvodnení na strane 4 – 5. Vzhľadom na povahu a účel uznesenia
o odklade vykonateľnosti – ide o rozhodnutie dočasnej a predbežnej povahy – obsahuje
uznesenie najvyššieho súdu všetky zákonom predpísané náležitosti a nemôže byť
považované za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia iba
konštatoval, že nie je možné s istotou vylúčiť úspech dovolateľa v konaní (rovnako ako nie
je možné vylúčiť úspech protistrany). V skutočnosti ani neexistuje iný dôvod odkladu
vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 243 O. s. p., aký bol uvedený v napadnutom uznesení
najvyššieho súdu.“. Najvyšší súd súčasne uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
Sťažovatelia podaním zo 17. decembra 2012 rovnako uviedli, že súhlasia s
upustením od ústneho pojednávania.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať
a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných
práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva
a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť
pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 3 Cdo 58/2012 z 28. augusta 2012 odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v
súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre vyhovenie
návrhu žalovanej na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku.
Podanie dovolania samo o sebe nemá vplyv na vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia. Aby však nebol zmarený účel a cieľ dovolania skôr, než bude o dovolaní
rozhodnuté, umožňuje zákon dovolaciemu súdu rozhodnúť o odklade vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia. Podľa § 243 O. s. p. pred rozhodnutím o dovolaní môže súd,
ktorý má o ňom rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 161 ods. 1 O. s. p. je rozsudok vykonateľný, len čo uplynie lehota na plnenie.
V zmysle § 161 ods. 2 O. s. p. ak nie je v rozsudku uložená povinnosť na plnenie,
je rozsudok vykonateľný, len čo nadobudol právoplatnosť.
Vykonateľnosť je vlastnosť rozsudku, v ktorom je uložená povinnosť niečo plniť
(§ 161 ods. 1 O. s. p.), ako aj rozsudku, v ktorom táto povinnosť uložená nie je
(§ 161 ods. 2 O. s. p.). Táto ich vlastnosť sa však prejavuje odlišne. V prípade rozsudku
vykonateľného uplynutím (tzv. paričnej) lehoty uloženej na uskutočnenie určitého plnenia
sa vykonateľnosť prejavuje v možnosti nositeľa práva (oprávneného) navrhnúť výkon
rozhodnutia alebo exekúciu a na základe donucovacej moci štátu dosiahnuť nútené splnenie
rozsudkom uloženej povinnosti aj proti vôli nositeľa povinnosti (povinného), ktorý túto
povinnosť dobrovoľne nesplnil. V prípade iných rozsudkov (§ 161 ods. 2 O. s. p.), než sú
rozsudky ukladajúce povinnosť niečo plniť (ide napríklad o rozsudky určujúce existenciu
práva alebo právneho vzťahu, resp. rozsudky o osobnom stave – tzv. statusové rozsudky)
sa táto ich vlastnosť (vykonateľnosť) nemôže prejavovať v možnosti dosiahnuť nútený výkon
alebo exekúciu; vykonateľnosť týchto rozsudkov sa prejavuje v tom, že ich obsah sa stáva
záväzný a musí byť plne rešpektovaný tými, na ktorých sa vzťahujú subjektívne účinky
právoplatnosti.
V súlade s vyššie uvedeným aj odborná právnická literatúra zastáva názor,
že o vykonateľnosti v pravom slova zmysle hovoríme iba pri rozsudkoch na plnenie.
V prípade statusových a určovacích rozsudkov, teda v prípadoch, keď nehovoríme
o vykonateľnosti v pravom slova zmysle, moment vykonateľnosti splýva s momentom
právoplatnosti (viď tiež Števček/Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok, komentár,
C. H. Beck, 2009, str. 430). Vykonateľnosť rozsudku, ktorý neukladá povinnosť na plnenie
sa prejavuje v tom, že účastníci konania sú týmto výrokom viazaní. Ak rozsudok obsahuje
skutočnosti, ktoré sa zapisujú v príslušnej evidencii (napr. evidencii katastra nehnuteľností),
sú príslušné orgány povinné rešpektovať výrok rozsudku a na jeho základe vykonať
potrebnú zmenu v tejto evidencii (viď Jaroslav Krajčo a kol., Občiansky súdny poriadok,
Komentár, Eurounion, 2010, str. 637).
Ustanovenie § 243 O. s. p. nerozlišuje odklad vykonateľnosti podľa toho, či ide
o rozsudok vykonateľný uplynutím paričnej lehoty (§ 161 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok
vykonateľný momentom právoplatnosti (§ 161 ods. 2 O. s. p.). Z tohto ustanovenia
nevyplýva, že by bol prípustný len odklad vykonateľnosti rozhodnutia ukladajúceho
povinnosť niečo plniť, resp. že by bol neprípustný odklad vykonateľnosti rozhodnutia,
ktoré neukladá povinnosť na plnenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie uvedených dôvodov zastáva názor,
že ustanovenie § 243 O. s. p. umožňuje dovolaciemu súdu odložiť vykonateľnosť dovolaním
napadnutého rozsudku tak v prípade rozsudkov vykonateľných v zmysle § 161 ods. 1 O. s. p.
ako aj v prípade rozsudkov vykonateľných v zmysle § 161 ods. 2 O. s. p. V rozhodovacej
praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa už rozhodnutia o odložení vykonateľnosti
rozsudkov vykonateľných momentom právoplatnosti (§ 161 ods. 2 O. s. p.) vyskytli. Najvyšší
súd Slovenskej republiky napríklad odložil vykonateľnosť rozsudku o určení vlastníctva
nehnuteľnosti vo veciach sp. zn. 5 Cdo 99/2011 a sp. zn. 5 Cdo 41/2009, odložil
tiež vykonateľnosť rozsudku o určení neplatnosti zmlúv (viď sp. zn. 5 Cdo 208/2010
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), rozsudku o neúčinnosti právneho úkonu
(viď sp. zn. 5 Cdo 181/2010 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) a rozsudku o určení
neplatnosti nájomnej zmluvy (viď sp. zn. 3 Cdo 162/2004 Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky).
Odklad vykonateľnosti právoplatného rozsudku má mimoriadny charakter, pretože
dovolací súd odložením vykonateľnosti pred rozhodnutím o dovolaní prelamuje právne
účinky dovolaním napadnutého (právoplatného) rozsudku; zároveň však má aj charakter
dočasný a najmä predbežný. Z účelu, ktorému má slúžiť odklad vykonateľnosti, možno
vyvodiť, že predpokladom pre rozhodnutie dovolacieho súdu o odložení vykonateľnosti
napadnutého rozsudku je, že dovolanie: 1. Má všetky predpísané náležitosti, bolo podané
včas oprávneným účastníkom konania, je procesne prípustné a zároveň 2. môže byť
úspešné. Dôvodný je odklad vykonateľnosti napríklad vtedy, keď z pohľadu predbežných
úvah dovolacieho súdu existujúcich v čase jeho posudzovania návrhu na odklad
vykonateľnosti doterajší priebeh dovolacieho konania nevylučuje, že dovolateľ môže byť v
konaní úspešný. Vyhovenie (rovnako ako aj nevyhovenie) návrhu na odklad vykonateľnosti
dovolaním napadnutého rozsudku neprejudikuje konečný výsledok dovolacieho konania.
Pokiaľ teda dovolací súd v určitej veci odloží vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia,
neznamená to, že dovolanie musí byť v konečnom dôsledku (pri rozhodovaní o veci samej)
považované za opodstatnené.
Pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti dovolací súd berie na zreteľ tak ujmu,
ktorá môže nastať v prípade, že nebude odložená vykonateľnosť napadnutého rozsudku,
ako aj prípadnú ujmu protistrany, spočívajúcu v tom, že táto strana sporu sa v dôsledku
odkladu vykonateľnosti rozsudku dočasne musí zdržať realizácie práv (oprávnení), ktoré
jej z tohto rozsudku vyplývajú. Dovolací súd odloží vykonateľnosť napadnutého rozsudku
vtedy, keď možná ujma hroziaca v prípade neodloženia vykonateľnosti napadnutého
rozsudku na strane toho, kto o odklad žiada, prevyšuje do úvahy prichádzajúcu ujmu
opačnej procesnej strany.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade prihliadol na obsah spisu ako
celok, osobitne vzal na zreteľ dovolanie žalovanej a vyjadrenie žalobcov k nemu (vrátane
ich vyjadrenia k návrhu žalovanej na odklad vykonateľnosti) a tiež upozornenie žalovanej,
že žalobcovia 1/ a 2/ urobili právny úkon obsahujúci prejav ich vôle previesť vlastníctvo
parcely č. 221/1 na tretiu osobu (čo osvedčuje výpis z listu vlastníctva č. 9598,
na ktorom je táto parcela aktuálne zapísaná, a na ktorom je vyznačená plomba na základe
V – 16768/2012).
Z vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že žalovaná osvedčila existenciu predpokladov na zabezpečenie toho, aby sa prípadný
výsledok konania pred dovolacím súdom nezmaril v dôsledku vlastníckej dispozície
s parcelou č. 221/1; zároveň doterajší priebeh dovolacieho konania ničím predbežne
nevylučuje, že dovolateľka môže byť v konaní úspešná. Bez tohto (dočasného) odloženia
vykonateľnosti napadnutého rozsudku by podľa názoru dovolacieho súdu mohlo dôjsť
k ujme žalovanej, prevyšujúcej ujmu na opačnej procesnej strane.
Dovolací súd z tohto dôvodu považoval návrh žalovanej na odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa parcely č. 221/1 za dôvodný; vzhľadom
na to jej návrhu v tejto časti vyhovel.“
Podstata sťažnosti sťažovateľov spočíva v ich tvrdení, podľa ktorého došlo týmto
rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu ich označených základných práv z dôvodu,
že najvyšší súd odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 243 OSP napriek tomu, že ústavne
konformný výklad tohto ustanovenia nepripúšťa odklad vykonateľnosti určovacieho
rozsudku, čo podľa názoru sťažovateľov vyplýva priamo z jeho povahy. Naopak, najvyšší
súd zastáva názor o ústavnej konformnosti svojho postupu, pretože hoci v prípadoch týchto
rozsudkov nemožno hovoriť o vykonateľnosti v pravom slova zmysle a táto sa prejavuje iba
tým, že účastníci konania a príslušné orgány sú povinné výrok rozsudku rešpektovať,
ustanovenie § 243 OSP nerozlišuje odklad vykonateľnosti podľa toho, či ide o rozsudok
vykonateľný uplynutím paričnej lehoty alebo doručením, a navyše, najvyšší súd v zhode
s týmto názorom už v niekoľkých veciach v dovolacom konaní povolil odklad
vykonateľnosti určovacieho rozsudku. Sťažovatelia i najvyšší súd sa zhodujú v názore,
podľa ktorého odklad vykonateľnosti právoplatného rozsudku v dovolacom má mimoriadny
charakter. Najvyšší súd s ohľadom na toto východisko však zdôrazňuje dočasnosť
rozhodnutia o odklade vykonateľnosti.
Podľa § 243 OSP pred rozhodnutím o dovolaní môže súd, ktorý má o ňom
rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Ústavný súd už vyslovil, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného
procesného rozhodnutia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy).
Preto sa ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) spravidla
nepovažuje za oprávneného zasahovať do predbežných rozhodnutí, keďže nie je súčasťou
sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností
účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd
posudzuje problematiku predbežných procesných rozhodnutí zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k ich zrušeniu pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd
môže zasiahnuť do rozhodnutí predbežnej povahy všeobecných súdov iba za predpokladu,
že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Avšak aj v konaní o predbežnom rozhodnutí
musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého
procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. A teda aj procesné rozhodnutie
o odklade vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia musí mať
rovnako, ako aj iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom
a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť odôvodnené (II. ÚS 531/2011).
Vo všeobecnosti platí, že odloženie vykonateľnosti rozhodnutia v rámci dovolacieho
konania predstavuje vážne narušenie vlastností právoplatného rozhodnutia súdu, ktorými
sú nezmeniteľnosť, záväznosť a nimi založené právne istoty, zároveň však platí,
že ide o rozhodnutie dočasné a predbežné a odloženie vykonateľnosti bude dôvodné v tých
prípadoch, keď priebeh dovolacieho konania vedie k záveru, že v ňom dovolateľ bude mať
úspech a odložením vykonateľnosti sa predíde následnej reparácii už vykonanej exekúcie
(m. m. R 90/2000). Cieľom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia je zabrániť výkonu
exekúcie počas dovolacieho konania, v dôsledku ktorého by na strane účastníka konania,
ktorý dovolanie inicioval, v prípade jeho úspechu v tomto konaní vznikla škoda
Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 243 OSP, zákon vyslovene neuvádza
podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné odložiť vykonateľnosť rozhodnutia
napadnutého odvolaním. Rozhodnutie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia tak závisí
od úvahy súdu. To však neznamená, že takéto rozhodnutie nemusí mať zákonný podklad
(čl. 2 ods. 2 ústavy) a môže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy), pretože podľa
názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti v rámci
dovolacieho konania sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Základným účelom odkladu
vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom
musia byť rešpektované aj základné práva toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje
(čl. 12 ods. 2 ústavy). Odklad právoplatného rozhodnutia má mimoriadny charakter, pretože
súd v takomto prípade pred rozhodnutím o dovolaní prelamuje právne účinky takéhoto
právoplatného rozhodnutia (I. ÚS 327/2010).
Najvyšší súd svoje rozhodnutie založil na východisku, podľa ktorého ustanovenie
§ 243 OSP „nerozlišuje odklad vykonateľnosti podľa toho, či ide o rozsudok vykonateľný
uplynutím paričnej lehoty (§ 161 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok vykonateľný momentom
právoplatnosti (§ 161 ods. 2 O. s. p.)“, v prípade statusových a určovacích rozsudkov
nehovoríme o vykonateľnosti pričom tento záver má vyplývať zo skutočnosti, že „síce
v pravom slova zmysle a moment vykonateľnosti splýva s momentom právoplatnosti“, avšak
ich vykonateľnosť „sa prejavuje v tom, že účastníci konania sú týmto výrokom viazaní“
a „ak rozsudok obsahuje skutočnosti, ktoré sa zapisujú v príslušnej evidencii
(napr. evidencii katastra nehnuteľností), sú príslušné orgány povinné rešpektovať výrok
rozsudku a na jeho základe vykonať potrebnú zmenu v tejto evidencii“.
Ústavný súd nepovažuje takéto odôvodnenie najvyššieho súdu za udržateľné
a dostatočne presvedčivé obzvlášť v prípade, ak samotný najvyšší súd vníma citlivosť
prelomenia právnych účinkov dovolaním napadnutého právoplatného určovacieho
rozsudku. Hľadať skutočný účel a zmysel ustanovenia § 243 OSP nemožno bez skúmania
zákonného kontextu tohto ustanovenia v právnom poriadku, pričom sa nemožno obmedziť
iba na ustanovenie § 161 OSP. Takýto postup by totiž viedol iba k formálnemu skúmaniu
vykonateľnosti rozhodnutia ako právnej kategórie.
Podľa názoru ústavného súdu účelom inštitútu odkladu vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia dovolacím súdom (§ 243 OSP) je iba ochrana dovolateľa pred exekúciou
vedenou (alebo hroziacou) na podklade napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
Iba vykonanie exekúcie voči dovolateľovi totiž môže spôsobiť nezvratnú stratu vlastníckeho
práva dovolateľa, pretože exekučné predpisy nepripúšťajú navrátenie do pôvodného stavu
(§ 61 Exekučného poriadku). Zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v príslušnej
evidencii v prospech žalobcu v konaní o určenie vlastníckeho práva a ani následná
dispozícia s predmetom konania žalobcom jeho (ďalším) prevodom takéto následky
vo vzťahu k dovolateľovi nespôsobuje a nikdy už zo svojej povahy nevylučuje možnosť
prípadne úspešného dovolateľa domáhať sa navrátenia do pôvodného stavu.
Ústavný súd preto zastáva názor, podľa ktorého prichádza do úvahy, aby dovolací
súd podľa § 243 OSP povolil odklad vykonateľnosti iba takého rozhodnutia odvolacieho
súdu, na podklade ktorého možno nariadiť exekúciu.
Je nesporné, že rozsudok odvolacieho súdu napadnutý dovolaním vo veci
sťažovateľov takýmto rozhodnutím nie je a na jeho podklade exekúciu viesť nemožno.
Na týchto záveroch nemôže nič zmeniť ani najvyšším súdom zdôrazňovaná dočasná
povaha napadnutého rozhodnutia o odklade vykonateľnosti (ktoré bolo v prípade
sťažovateľov vydané ešte 28. augusta 2012) a ani odkaz na iné obdobné vlastné
nepublikované rozhodnutia, ktoré (tak ako na to poukazujú sťažovatelia) sa odchýlili
od v minulosti prevládajúcich názorov vyslovených v právnej teórii.
Pokiaľ najvyšší súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na to,
že sťažovatelia predmet sporu prevádzajú, táto skutočnosť nie je spôsobilá odôvodniť jeho
rozhodnutie o odklade vykonateľnosti. Treba prisvedčiť sťažovateľom, že žalovaný
sa v takom prípade môže brániť účinkom právoplatného rozhodnutia (dispozícii
s nehnuteľnosťou sťažovateľmi). S návrhom na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom
patrí rozhodnúť okresnému súdu. Tento prostriedok je spôsobilý právam žalovaného
poskytnúť dostatočne účinnú ochranu.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu,
keď jeho rozhodnutie nemá zákonný podklad (ustanovenie § 243 OSP nebolo na vec
sťažovateľov aplikovateľné) a je tak prejavom svojvôle.
Keďže právne závery najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľov
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva na vlastníctvo
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ústavný súd konštatuje jeho porušenie v nadväznosti na zistenie o porušení základných
procesných práv sťažovateľov, ktoré viedlo k zásahu do ich práva na vlastníctvo (práva
s vecou disponovať) bez zákonnej opory.
Vo vzťahu k ostatným sťažovateľmi označeným základným právam a prípadne
ďalším ustanoveniam ústavy, ktoré mali byť rozhodnutím najvyššieho súdu porušené (čl. 13
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2),
ústavný súd uvádza, že s ohľadom na záver o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru nebolo nevyhnutné zaoberať sa ďalej osobitne aj ich možným porušením
v spojení s čl. 1 ods.1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 ústavy. Pokiaľ ide o tvrdené porušenie
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd nezistil v postupe najvyššieho súdu
porušenie základného práva sťažovateľov na rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3
ústavy) a ani ich základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 2 ústavy).
K porušeniu týchto základných práv sťažovateľov nemohlo dôjsť tým, že najvyšší súd
na ich vec aplikoval ustanovenie právneho poriadku, ktoré sa na ňu nevzťahovalo,
a ani tým, že najvyšší súd povolil odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu,
hoci pre žalovaného v konaní bol k dispozícii iný prostriedok nápravy, ktorý nevyužil.
Z týchto dôvodov ústavný súd v prevyšujúcej časti sťažnosti nevyhovel.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,
aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného
práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré boli u sťažovateľov porušené
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 58/2012 z 28. augusta 2012, bolo potrebné
toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie najvyššiemu súdu.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Keďže sťažovatelia
si neuplatňovali žiadny nárok, ústavný súd im preto primerané finančné zadosťučinenie
nepriznal.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia uplatnili nárok
na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 494,40 €. S poukazom na ustanovenie
§ 11 ods. 3 a § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov priznal ústavný súd sťažovateľom nárok na náhradu trov
konania pred ústavným súdom vo výške 476,08 € za dva úkony právnej služby (prevzatie
veci a podanie sťažnosti) pri zastupovaní dvoch sťažovateľov, 2 x režijný paušál a DPH.
Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2013