Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 481/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2013

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval sťažnosť Ing. M. K., B., a J. N., B., zastúpených advokátkou JUDr. E.

Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1,

a v spojení s a

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s a práva

podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. augusta 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. M. K. a J. N. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 a právo na majetok podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. augusta 2012

p o r u š e n é b o l i .

2. Z r u š u j e uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

28. augusta 2012 a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Ing. M. K. a J. N. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 476,08 €

(slovom štyristosedemdesiatšesť eur a osem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť advokátke JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra

2012 doručená sťažnosť Ing. M. K., B., a J. N., B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietali porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1,

a (ďalej len „“) v spojení

s a , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s a práva

podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“). Sťažovatelia žiadali vydať nález,

ktorým ústavný súd takto rozhodne:

„1. Základné práva Ing. M. K. a J. N., garantované čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3, samostatne aj v spojení s a ,

ods. 1 dohovoru, v spojení s a Protokolu č. 1 k dohovoru,

postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR z 28. 8. 2012, sp. zn. , porušené

boli.

2. Zrušuje uznesenie najvyššieho súdu z 28. 8. 2012, sp. zn. .

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia

v sume 494,40 EUR, a to na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., č. ú... B., v lehote

do 2 mesiacov.“

Zároveň sťažovatelia navrhli ústavnému súdu odložiť vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia.

Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedli:

«... Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 13. 10. 2011, sp. zn. , zmenil

rozsudok okresného súdu tak, že určil, že sťažovatelia sú v podieloch po 1/2 podielovými

2

spoluvlastníkmi parc. č. 221/1 - zast. plocha a nádvoria o výmere 580 m, kat. úz. S.,

zapísanej na liste vlastníctva č. 9598 a rozhodol o náhrade trov konania.

... Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, v ktorom

zároveň navrhla, aby dovolací súd odložil jeho vykonateľnosť.

... Najvyšší súd uznesením z 28. 8. 2012, sp. zn. , odložil vykonateľnosť

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

a/ bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že určil, že sťažovatelia sú v podieloch

po 1/2 podielovými spoluvlastníkmi parcely č. 221/1 - zast. plocha a nádvoria vo výmere

2

580 ma bolo rozhodnuté o trovách konania,

b/ s odôvodnením, že podľa jeho názoru ust. možno odložiť vykonateľnosť

aj určovacích rozsudkov, teda vykonateľných momentom právoplatnosti, čo sa už vyskytlo

aj v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu a že keď doterajší priebeh dovolacieho konania

ničím predbežne nevylučuje, že dovolateľka môže byť v konaní úspešná, bez dočasného

odloženia vykonateľnosti napadnutého rozsudku, by mohlo dôjsť k ujme žalovanej,

prevyšujúcej ujmu na opačnej strane. ...

... Judikatúra ústavného súdu pravidlo neprípustnosti sťažnosti proti uzneseniam

procesnej povahy neabsolutizuje a pripúšťa z nej výnimky za podmienky, že tieto

sú spôsobilé bezprostredne a citeľne zasiahnuť do základných práv sťažovateľa a ktoré tvorí

určitú „samostatne“ uzavretú súčasť konania, hoci konanie vo veci samej doteraz

neskončilo /porov. , ap./.

... Medzi tieto prípady je potrebné podľa nás zahrnúť aj uznesenie najvyššieho súdu

o odložení vykonateľnosti právoplatného rozsudku podľa ust. ; ak totiž takéto

rozhodnutie dovolacieho súdu bude vecne nesprávne, vždy ním budú porušené

garantované práva na spravodlivý proces, či na zákonného sudcu, právnu istotu a pod.

/porov. ap./.

... Preto môžeme konštatovať, že v tejto veci je ústavná sťažnosť prípustná, takže

v ďalšom kroku by mal byť ústavný súd oprávnený skúmať porušenie namietaných

základných práv sťažovateľov, na ktoré poukazujeme v ďalšej časti. ...

... Ústavný súd by mal zasiahnuť do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vždy,

ak boli právoplatným rozhodnutím tohto súdu porušené základné práva a slobody

sťažovateľa, chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pretože základné práva

a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnych noriem,

ale tiež aj rámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie; o túto situáciu

ide aj v našej veci, keď;

a/ ústavný súd zistí v postupe všeobecného súdu prvok ľubovôle, či arbitrárnosti

alebo interpretácia predpisov všeobecným súdom je natoľko extrémna, že vybočuje z medzí

ústavnosti. Tak je aj v prípade, ak všeobecný súd interpretuje určité zákonné ustanovenie

natoľko extenzívne, že tým založí povinnosť jednotlivcovi konať nad rozsah zákona, čím

dochádza k porušeniu . Toto ustanovenie má dve dimenzie, pričom

tá prvá spresňuje dopad ustanovenia na individuálne osoby, a tá druhá

predstavuje štrukturálny princíp demokratického a právneho štátu, podľa ktorého možno

štátnu moc uplatňovať len v prípadoch a medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom,

ktorý zákon ustanoví. Rovnako tak ustanovovanie povinností súdom je limitované zákonom

pri súčasnom zachovávaní základných práv a slobôd. O ľubovôľu ide aj v prípade,

keď všeobecný súd si nesplní povinnosť svoje rozhodnutie v príslušnom ohľade riadne,

t. j. adekvátne, racionálne a logicky odôvodniť, ďalej v prípade, že rozhodnutie vykazuje

extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a vykonanými dôkazmi a z nich vyvodenými

skutkovými závermi a ďalej potom v prípade, ak je výklad a použitie „jednoduchého“ práva

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti /napr. v dôsledku prepiateho formalizmu

ap./.

b/ Rozhodnutia všeobecných súdov vo veciach osobného stavu [ ]

alebo o určovacej žalobe podľa sú vykonateľné dňom nadobudnutia ich

právoplatnosti. Preto osoby a orgány, na ktoré sa vzťahujú subjektívne medze

právoplatnosti, sú povinné tieto rozhodnutia rešpektovať a spravovať sa nimi. Štátna moc

teda garantuje, že obsah týchto rozhodnutí bude realizovaný; predstavujú podklad pre zápis

do verejnoprávnych evidencií /matričných kníh, katastra nehnuteľností ap./.

Tento nesporný záver, že odklad vykonateľnosti neprichádza do úvahy

pri deklaratórnych rozhodnutiach, znejúcich na určenie práva alebo právneho vzťahu,

vyplýva zo všetkých relevantných doktrinárnych stanovísk - viď napr. J. Mazák a kol.:

Základy obč. procesného práva, tretie, podstatne prepracované a doplnené vydanie, 2007,

str. 371, či A. Winterová a kol.: Civilní právo procesní, 6. aktualizované a doplněné vydaní,

Linde Praha, 2011, str. 297, alebo F. Štajgr a kol.: Učebnice obč. procesného práva,

Osveta Bratislava, 1959, s. 333 ap. - ktoré bez akýchkoľvek problémov akceptovala aj

súdna prax tým, že do r. 2012 - neexistovalo žiadne publikované rozhodnutie podobného

charakteru, než predmetné uznesenie, aj keď dovolací súd nevydával uznesenie o zamietnutí

návrhu na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia - opäť porov. Bureš-Drápal-Mazanec;

OSŘ, komentář, 1997, str. 707, alebo David-Ištvánek-Javůrková-Kasíková-Lavický a kol.:

Občanský soudní řád, komentář, I. díl, Wolters Kluwer, 2009, str. 747, či R 55/1996, alebo

rozhodnutie NS SR uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 24/1997 ap.

Záver dovolacieho súdu, ktorý najprv vychádzal z vyššie uvedených stanovísk - viď

str. 3, prvý a druhý odsek napadnutého uznesenia - toto zrazu cez ust. zmenil

tak, že mu umožňuje odložiť vykonateľnosť všetkých rozhodnutí, teda aj určovacích

/statusových/, naviac, ak sa podobné rozhodnutia už v praxi najvyššieho súdu vyskytli,

ale bez toho, že by túto aplikáciu vybudoval na serióznom, racionálnom, logickom

a presvedčivom odôvodnení, ktorým by bol reagoval na podstatu rozdielu medzi ust. § 161

ods. 1 a 2 , na ktorý poukázali vo vyjadrení aj sťažovatelia.

Preto tento záver dovolacieho súdu, že mohol odložiť aj deklaratórny rozsudok

odvolacieho súdu, treba považovať sa objektívne neakceptovateľný, a teda zjavne svojvoľný

a tým aj z ústavného pohľadu neudržateľný. ...

... najvyšší súd prihliadal iba na záujmy dovolateľa, keď zároveň absolútne

opomenul reštitučné záujmy sťažovateľov nesprávnou aplikáciou konkurencie noriem

jednoduchého práva, čím porušil aj princíp rovnosti účastníkov podľa , čo má z

ústavnoprávneho hľadiska dosah na porušenie . ...

... Zároveň navrhujeme odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu z 28. 8. 2012, sp. zn. , pretože môže mať pre sťažovateľov nezvratné

dôsledky, vylučujúce aj reparačné či satisfakčné funkcie právnej zodpovednosti dovolateľa,

voči ktorému stratilo účinnosť predbežné opatrenie právoplatným skončením sporu, ktoré

mu zakazovalo scudziť majetok, o ktorý sa vedie spor od r. 1991 a potom od r. 2002

a v osobách sťažovateľov ide o osoby staršieho veku /nad 80 rokov/, ktoré sa po 40 ročnom

šikanovaní bývalým režimom, len veľmi komplikovane a ťažko dostávajú k svojmu majetku,

o ktorý neoprávnene prišli pred r. 1990.»

Ústavný súd uznesením č. k. -12 z 8. novembra 2012 sťažnosť

sťažovateľov prijal na ďalšie konanie a odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. augusta 2012 až do rozhodnutia vo veci samej.

Najvyšší súd sa k sťažnosti sťažovateľov vyjadril podaním č. k. -73

z 11. januára 2013. Navrhol sťažnosti nevyhovieť, poukázal na znenie ustanovenia § 243

(ďalej len „OSP“) a zdôraznil, že toto ustanovenie

nešpecifikuje podmienky, za ktorých môže byť odložená vykonateľnosť rozhodnutia

odvolacieho súdu, a teda ponecháva takéto rozhodnutie na úvahe súdu. Napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v súlade s , najvyšší súd pri vydaní tohto rozhodnutia

„vychádzal aj zo svojej súdnej praxe, na ktorú aj v odôvodnení poukázal (str. 3). Je treba

pripomenúť, že rozhodnutie o odklade vykonateľnosti je rozhodnutím, ktoré iba dočasne

upravuje pomery účastníkov, a to tak, aby sa v prípade zrušenia právoplatného

a vykonateľného rozsudku predišlo komplikáciám pri následnej reparácii vzťahov, na ktoré

odkazuje najvyšší súd v odôvodnení na strane 4 – 5. Vzhľadom na povahu a účel uznesenia

o odklade vykonateľnosti – ide o rozhodnutie dočasnej a predbežnej povahy – obsahuje

uznesenie najvyššieho súdu všetky zákonom predpísané náležitosti a nemôže byť

považované za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo

zmysel práva na súdnu ochranu. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia iba

konštatoval, že nie je možné s istotou vylúčiť úspech dovolateľa v konaní (rovnako ako nie

je možné vylúčiť úspech protistrany). V skutočnosti ani neexistuje iný dôvod odkladu

vykonateľnosti rozhodnutia podľa , aký bol uvedený v napadnutom uznesení

najvyššieho súdu.“. Najvyšší súd súčasne uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

Sťažovatelia podaním zo 17. decembra 2012 rovnako uviedli, že súhlasia s

upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných

práv a slobôd,

b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva

a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 28. augusta 2012 odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v

súlade s , skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre vyhovenie

návrhu žalovanej na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku.

Podanie dovolania samo o sebe nemá vplyv na vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia. Aby však nebol zmarený účel a cieľ dovolania skôr, než bude o dovolaní

rozhodnuté, umožňuje zákon dovolaciemu súdu rozhodnúť o odklade vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia. Podľa pred rozhodnutím o dovolaní môže súd,

ktorý má o ňom rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa je rozsudok vykonateľný, len čo uplynie lehota na plnenie.

V zmysle ak nie je v rozsudku uložená povinnosť na plnenie,

je rozsudok vykonateľný, len čo nadobudol právoplatnosť.

Vykonateľnosť je vlastnosť rozsudku, v ktorom je uložená povinnosť niečo plniť

( ), ako aj rozsudku, v ktorom táto povinnosť uložená nie je

( ). Táto ich vlastnosť sa však prejavuje odlišne. V prípade rozsudku

vykonateľného uplynutím (tzv. paričnej) lehoty uloženej na uskutočnenie určitého plnenia

sa vykonateľnosť prejavuje v možnosti nositeľa práva (oprávneného) navrhnúť výkon

rozhodnutia alebo exekúciu a na základe donucovacej moci štátu dosiahnuť nútené splnenie

rozsudkom uloženej povinnosti aj proti vôli nositeľa povinnosti (povinného), ktorý túto

povinnosť dobrovoľne nesplnil. V prípade iných rozsudkov ( ), než sú

rozsudky ukladajúce povinnosť niečo plniť (ide napríklad o rozsudky určujúce existenciu

práva alebo právneho vzťahu, resp. rozsudky o osobnom stave – tzv. statusové rozsudky)

sa táto ich vlastnosť (vykonateľnosť) nemôže prejavovať v možnosti dosiahnuť nútený výkon

alebo exekúciu; vykonateľnosť týchto rozsudkov sa prejavuje v tom, že ich obsah sa stáva

záväzný a musí byť plne rešpektovaný tými, na ktorých sa vzťahujú subjektívne účinky

právoplatnosti.

V súlade s vyššie uvedeným aj odborná právnická literatúra zastáva názor,

že o vykonateľnosti v pravom slova zmysle hovoríme iba pri rozsudkoch na plnenie.

V prípade statusových a určovacích rozsudkov, teda v prípadoch, keď nehovoríme

o vykonateľnosti v pravom slova zmysle, moment vykonateľnosti splýva s momentom

právoplatnosti (viď tiež Števček/Ficová a kol. , komentár,

C. H. Beck, 2009, str. 430). Vykonateľnosť rozsudku, ktorý neukladá povinnosť na plnenie

sa prejavuje v tom, že účastníci konania sú týmto výrokom viazaní. Ak rozsudok obsahuje

skutočnosti, ktoré sa zapisujú v príslušnej evidencii (napr. evidencii katastra nehnuteľností),

sú príslušné orgány povinné rešpektovať výrok rozsudku a na jeho základe vykonať

potrebnú zmenu v tejto evidencii (viď Jaroslav Krajčo a kol., ,

Komentár, Eurounion, 2010, str. 637).

Ustanovenie nerozlišuje odklad vykonateľnosti podľa toho, či ide

o rozsudok vykonateľný uplynutím paričnej lehoty ( ), alebo rozsudok

vykonateľný momentom právoplatnosti ( ). Z tohto ustanovenia

nevyplýva, že by bol prípustný len odklad vykonateľnosti rozhodnutia ukladajúceho

povinnosť niečo plniť, resp. že by bol neprípustný odklad vykonateľnosti rozhodnutia,

ktoré neukladá povinnosť na plnenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie uvedených dôvodov zastáva názor,

že ustanovenie umožňuje dovolaciemu súdu odložiť vykonateľnosť dovolaním

napadnutého rozsudku tak v prípade rozsudkov vykonateľných v zmysle

ako aj v prípade rozsudkov vykonateľných v zmysle V rozhodovacej

praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa už rozhodnutia o odložení vykonateľnosti

rozsudkov vykonateľných momentom právoplatnosti ( ) vyskytli. Najvyšší

súd Slovenskej republiky napríklad odložil vykonateľnosť rozsudku o určení vlastníctva

nehnuteľnosti vo veciach sp. zn. a sp. zn. , odložil

tiež vykonateľnosť rozsudku o určení neplatnosti zmlúv (viď sp. zn.

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), rozsudku o neúčinnosti právneho úkonu

(viď sp. zn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) a rozsudku o určení

neplatnosti nájomnej zmluvy (viď sp. zn. Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky).

Odklad vykonateľnosti právoplatného rozsudku má mimoriadny charakter, pretože

dovolací súd odložením vykonateľnosti pred rozhodnutím o dovolaní prelamuje právne

účinky dovolaním napadnutého (právoplatného) rozsudku; zároveň však má aj charakter

dočasný a najmä predbežný. Z účelu, ktorému má slúžiť odklad vykonateľnosti, možno

vyvodiť, že predpokladom pre rozhodnutie dovolacieho súdu o odložení vykonateľnosti

napadnutého rozsudku je, že dovolanie: 1. Má všetky predpísané náležitosti, bolo podané

včas oprávneným účastníkom konania, je procesne prípustné a zároveň 2. môže byť

úspešné. Dôvodný je odklad vykonateľnosti napríklad vtedy, keď z pohľadu predbežných

úvah dovolacieho súdu existujúcich v čase jeho posudzovania návrhu na odklad

vykonateľnosti doterajší priebeh dovolacieho konania nevylučuje, že dovolateľ môže byť v

konaní úspešný. Vyhovenie (rovnako ako aj nevyhovenie) návrhu na odklad vykonateľnosti

dovolaním napadnutého rozsudku neprejudikuje konečný výsledok dovolacieho konania.

Pokiaľ teda dovolací súd v určitej veci odloží vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia,

neznamená to, že dovolanie musí byť v konečnom dôsledku (pri rozhodovaní o veci samej)

považované za opodstatnené.

Pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti dovolací súd berie na zreteľ tak ujmu,

ktorá môže nastať v prípade, že nebude odložená vykonateľnosť napadnutého rozsudku,

ako aj prípadnú ujmu protistrany, spočívajúcu v tom, že táto strana sporu sa v dôsledku

odkladu vykonateľnosti rozsudku dočasne musí zdržať realizácie práv (oprávnení), ktoré

jej z tohto rozsudku vyplývajú. Dovolací súd odloží vykonateľnosť napadnutého rozsudku

vtedy, keď možná ujma hroziaca v prípade neodloženia vykonateľnosti napadnutého

rozsudku na strane toho, kto o odklad žiada, prevyšuje do úvahy prichádzajúcu ujmu

opačnej procesnej strany.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade prihliadol na obsah spisu ako

celok, osobitne vzal na zreteľ dovolanie žalovanej a vyjadrenie žalobcov k nemu (vrátane

ich vyjadrenia k návrhu žalovanej na odklad vykonateľnosti) a tiež upozornenie žalovanej,

že žalobcovia 1/ a 2/ urobili právny úkon obsahujúci prejav ich vôle previesť vlastníctvo

parcely č. 221/1 na tretiu osobu (čo osvedčuje výpis z listu vlastníctva č. 9598,

na ktorom je táto parcela aktuálne zapísaná, a na ktorom je vyznačená plomba na základe

V – 16768/2012).

Z vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,

že žalovaná osvedčila existenciu predpokladov na zabezpečenie toho, aby sa prípadný

výsledok konania pred dovolacím súdom nezmaril v dôsledku vlastníckej dispozície

s parcelou č. 221/1; zároveň doterajší priebeh dovolacieho konania ničím predbežne

nevylučuje, že dovolateľka môže byť v konaní úspešná. Bez tohto (dočasného) odloženia

vykonateľnosti napadnutého rozsudku by podľa názoru dovolacieho súdu mohlo dôjsť

k ujme žalovanej, prevyšujúcej ujmu na opačnej procesnej strane.

Dovolací súd z tohto dôvodu považoval návrh žalovanej na odloženie vykonateľnosti

napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa parcely č. 221/1 za dôvodný; vzhľadom

na to jej návrhu v tejto časti vyhovel.“

Podstata sťažnosti sťažovateľov spočíva v ich tvrdení, podľa ktorého došlo týmto

rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu ich označených základných práv z dôvodu,

že najvyšší súd odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa napriek tomu, že ústavne

konformný výklad tohto ustanovenia nepripúšťa odklad vykonateľnosti určovacieho

rozsudku, čo podľa názoru sťažovateľov vyplýva priamo z jeho povahy. Naopak, najvyšší

súd zastáva názor o ústavnej konformnosti svojho postupu, pretože hoci v prípadoch týchto

rozsudkov nemožno hovoriť o vykonateľnosti v pravom slova zmysle a táto sa prejavuje iba

tým, že účastníci konania a príslušné orgány sú povinné výrok rozsudku rešpektovať,

ustanovenie nerozlišuje odklad vykonateľnosti podľa toho, či ide o rozsudok

vykonateľný uplynutím paričnej lehoty alebo doručením, a navyše, najvyšší súd v zhode

s týmto názorom už v niekoľkých veciach v dovolacom konaní povolil odklad

vykonateľnosti určovacieho rozsudku. Sťažovatelia i najvyšší súd sa zhodujú v názore,

podľa ktorého odklad vykonateľnosti právoplatného rozsudku v dovolacom má mimoriadny

charakter. Najvyšší súd s ohľadom na toto východisko však zdôrazňuje dočasnosť

rozhodnutia o odklade vykonateľnosti.

Podľa pred rozhodnutím o dovolaní môže súd, ktorý má o ňom

rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd už vyslovil, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného

procesného rozhodnutia je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ).

Preto sa ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) spravidla

nepovažuje za oprávneného zasahovať do predbežných rozhodnutí, keďže nie je súčasťou

sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností

účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (). Ústavný súd

posudzuje problematiku predbežných procesných rozhodnutí zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k ich zrušeniu pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd

môže zasiahnuť do rozhodnutí predbežnej povahy všeobecných súdov iba za predpokladu,

že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Avšak aj v konaní o predbežnom rozhodnutí

musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého

procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. A teda aj procesné rozhodnutie

o odklade vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia musí mať

rovnako, ako aj iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom

a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť odôvodnené ().

Vo všeobecnosti platí, že odloženie vykonateľnosti rozhodnutia v rámci dovolacieho

konania predstavuje vážne narušenie vlastností právoplatného rozhodnutia súdu, ktorými

sú nezmeniteľnosť, záväznosť a nimi založené právne istoty, zároveň však platí,

že ide o rozhodnutie dočasné a predbežné a odloženie vykonateľnosti bude dôvodné v tých

prípadoch, keď priebeh dovolacieho konania vedie k záveru, že v ňom dovolateľ bude mať

úspech a odložením vykonateľnosti sa predíde následnej reparácii už vykonanej exekúcie

(m. m. R 90/2000). Cieľom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia je zabrániť výkonu

exekúcie počas dovolacieho konania, v dôsledku ktorého by na strane účastníka konania,

ktorý dovolanie inicioval, v prípade jeho úspechu v tomto konaní vznikla škoda

().

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia , zákon vyslovene neuvádza

podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné odložiť vykonateľnosť rozhodnutia

napadnutého odvolaním. Rozhodnutie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia tak závisí

od úvahy súdu. To však neznamená, že takéto rozhodnutie nemusí mať zákonný podklad

( ) a môže byť prejavom svojvôle ( ), pretože podľa

názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti v rámci

dovolacieho konania sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu

podľa a dohovoru. Základným účelom odkladu

vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom

musia byť rešpektované aj základné práva toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje

( ). Odklad právoplatného rozhodnutia má mimoriadny charakter, pretože

súd v takomto prípade pred rozhodnutím o dovolaní prelamuje právne účinky takéhoto

právoplatného rozhodnutia ().

Najvyšší súd svoje rozhodnutie založil na východisku, podľa ktorého ustanovenie

„nerozlišuje odklad vykonateľnosti podľa toho, či ide o rozsudok vykonateľný

uplynutím paričnej lehoty ( ), alebo rozsudok vykonateľný momentom

právoplatnosti ( )“, v prípade statusových a určovacích rozsudkov

nehovoríme o vykonateľnosti pričom tento záver má vyplývať zo skutočnosti, že „síce

v pravom slova zmysle a moment vykonateľnosti splýva s momentom právoplatnosti“, avšak

ich vykonateľnosť „sa prejavuje v tom, že účastníci konania sú týmto výrokom viazaní“

a „ak rozsudok obsahuje skutočnosti, ktoré sa zapisujú v príslušnej evidencii

(napr. evidencii katastra nehnuteľností), sú príslušné orgány povinné rešpektovať výrok

rozsudku a na jeho základe vykonať potrebnú zmenu v tejto evidencii“.

Ústavný súd nepovažuje takéto odôvodnenie najvyššieho súdu za udržateľné

a dostatočne presvedčivé obzvlášť v prípade, ak samotný najvyšší súd vníma citlivosť

prelomenia právnych účinkov dovolaním napadnutého právoplatného určovacieho

rozsudku. Hľadať skutočný účel a zmysel ustanovenia nemožno bez skúmania

zákonného kontextu tohto ustanovenia v právnom poriadku, pričom sa nemožno obmedziť

iba na ustanovenie . Takýto postup by totiž viedol iba k formálnemu skúmaniu

vykonateľnosti rozhodnutia ako právnej kategórie.

Podľa názoru ústavného súdu účelom inštitútu odkladu vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia dovolacím súdom ( ) je iba ochrana dovolateľa pred exekúciou

vedenou (alebo hroziacou) na podklade napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

Iba vykonanie exekúcie voči dovolateľovi totiž môže spôsobiť nezvratnú stratu vlastníckeho

práva dovolateľa, pretože exekučné predpisy nepripúšťajú navrátenie do pôvodného stavu

(§ 61 Exekučného poriadku). Zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v príslušnej

evidencii v prospech žalobcu v konaní o určenie vlastníckeho práva a ani následná

dispozícia s predmetom konania žalobcom jeho (ďalším) prevodom takéto následky

vo vzťahu k dovolateľovi nespôsobuje a nikdy už zo svojej povahy nevylučuje možnosť

prípadne úspešného dovolateľa domáhať sa navrátenia do pôvodného stavu.

Ústavný súd preto zastáva názor, podľa ktorého prichádza do úvahy, aby dovolací

súd podľa povolil odklad vykonateľnosti iba takého rozhodnutia odvolacieho

súdu, na podklade ktorého možno nariadiť exekúciu.

Je nesporné, že rozsudok odvolacieho súdu napadnutý dovolaním vo veci

sťažovateľov takýmto rozhodnutím nie je a na jeho podklade exekúciu viesť nemožno.

Na týchto záveroch nemôže nič zmeniť ani najvyšším súdom zdôrazňovaná dočasná

povaha napadnutého rozhodnutia o odklade vykonateľnosti (ktoré bolo v prípade

sťažovateľov vydané ešte 28. augusta 2012) a ani odkaz na iné obdobné vlastné

nepublikované rozhodnutia, ktoré (tak ako na to poukazujú sťažovatelia) sa odchýlili

od v minulosti prevládajúcich názorov vyslovených v právnej teórii.

Pokiaľ najvyšší súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na to,

že sťažovatelia predmet sporu prevádzajú, táto skutočnosť nie je spôsobilá odôvodniť jeho

rozhodnutie o odklade vykonateľnosti. Treba prisvedčiť sťažovateľom, že žalovaný

sa v takom prípade môže brániť účinkom právoplatného rozhodnutia (dispozícii

s nehnuteľnosťou sťažovateľmi). S návrhom na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom

patrí rozhodnúť okresnému súdu. Tento prostriedok je spôsobilý právam žalovaného

poskytnúť dostatočne účinnú ochranu.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu,

keď jeho rozhodnutie nemá zákonný podklad (ustanovenie nebolo na vec

sťažovateľov aplikovateľné) a je tak prejavom svojvôle.

Keďže právne závery najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľov

na súdnu ochranu podľa a právo podľa dohovoru.

Pokiaľ sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva na vlastníctvo

podľa , resp. práva na majetok podľa dodatkového protokolu,

ústavný súd konštatuje jeho porušenie v nadväznosti na zistenie o porušení základných

procesných práv sťažovateľov, ktoré viedlo k zásahu do ich práva na vlastníctvo (práva

s vecou disponovať) bez zákonnej opory.

Vo vzťahu k ostatným sťažovateľmi označeným základným právam a prípadne

ďalším ustanoveniam , ktoré mali byť rozhodnutím najvyššieho súdu porušené (

ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2),

ústavný súd uvádza, že s ohľadom na záver o porušení a

dohovoru nebolo nevyhnutné zaoberať sa ďalej osobitne aj ich možným porušením

v spojení s , a . Pokiaľ ide o tvrdené porušenie

a , ústavný súd nezistil v postupe najvyššieho súdu

porušenie základného práva sťažovateľov na rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3

) a ani ich základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi ( ).

K porušeniu týchto základných práv sťažovateľov nemohlo dôjsť tým, že najvyšší súd

na ich vec aplikoval ustanovenie právneho poriadku, ktoré sa na ňu nevzťahovalo,

a ani tým, že najvyšší súd povolil odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu,

hoci pre žalovaného v konaní bol k dispozícii iný prostriedok nápravy, ktorý nevyužil.

Z týchto dôvodov ústavný súd v prevyšujúcej časti sťažnosti nevyhovel.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,

aby vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivý proces podľa dohovoru a základného

práva na vlastníctvo podľa , ktoré boli u sťažovateľov porušené

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. augusta 2012, bolo potrebné

toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie najvyššiemu súdu.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Keďže sťažovatelia

si neuplatňovali žiadny nárok, ústavný súd im preto primerané finančné zadosťučinenie

nepriznal.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia uplatnili nárok

na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 494,40 €. S poukazom na ustanovenie

§ 11 ods. 3 a § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov priznal ústavný súd sťažovateľom nárok na náhradu trov

konania pred ústavným súdom vo výške 476,08 € za dva úkony právnej služby (prevzatie

veci a podanie sťažnosti) pri zastupovaní dvoch sťažovateľov, 2 x režijný paušál a DPH.

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a

v spojení s ) podľa výroku rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013