Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 357/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., K., zastúpenej

advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1, v spojení s , a a 4

Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 a 4

(ďalej len „“), ako aj práv podľa Protokolu

č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [správne má byť

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), pozn.] a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 22. februára 2012 (ďalej len „uznesenie

z 22. februára 2012“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Slovenský vodohospodársky podnik, š. p.

(ďalej len „žalovaný“), 22. júna 2009 uzavrel po vyhodnotení vyhlásenej verejnej súťaže

so sťažovateľom zmluvu o poskytovaní služieb spočívajúcich v odbere, odvoze

a zneškodnení zmesi popolčeka a škvary z odberných miest odkaliska M., Z. a Ž. (ďalej len

„zmluva“). Žalovaný sa v čl. I bode 1.3 uvedenej zmluvy zaviazal za odobratú, odvezenú a

zneškodnenú odpadovú zmes zaplatiť sťažovateľke dohodnutú cenu. V súlade so zmluvou

mala sťažovateľka od nadobudnutia účinnosti zmluvy z 22. júna 2009 každý rok zneškodniť

126 000 ton zmesi v mesiacoch apríl až október toho-ktorého roku pod následkami sankcií

dohodnutých v čl. V zmluvy.

Žalovaný odmietol dobrovoľne zaplatiť sťažovateľke faktúru za poskytnuté služby

vyhotovenú v súlade s uvedenou zmluvou. Sťažovateľka preto podala Okresnému súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu. Okresný súd

v predmetnej veci rozhodol rozsudkom č. k. -116 z 28. októbra 2010 (ďalej

len „rozsudok z 28. októbra 2010“), ktorým žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu

1 348 082,73 € s prísl., ako aj náhradu trov konania. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. z 29. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok

z 29. septembra 2011“) na základe odvolania žalovaného rozsudok okresného súdu

z 28. októbra 2010 potvrdil a žalovaného zaviazal na úhradu trov konania.

Žalovaný podal proti rozsudku krajského súdu z 29. septembra 2011 podnet na

podanie mimoriadneho dovolania Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ako aj

dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že mu v predmetnom konaní bola odňatá možnosť konať

pred súdom podľa (ďalej aj „OSP“).

K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť v dôsledku toho, že „súd“ v predmetnej

veci nevykonal výsluch účastníkov konania – žalovaného, napriek tomu, že vykonanie tohto

dôkazu žalovaný v konaní navrhol.

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala na to, že na pojednávaniach v predmetnej

veci bol vždy prítomný zástupca žalovaného. Z predvolaní na jednotlivé pojednávania

vyplýva, že predvolávaný na jednotlivé pojednávania bol aj žalovaný ako účastník konania,

ktorý bol v nich zároveň poučený okrem iného aj o tom, že sa v konaní bude pokračovať aj

v prípade jeho neprítomnosti či nečinnosti. Sťažovateľka taktiež poukázala na skutočnosť,

že 7. septembra 2010 došlo k zmene štatutárnych zástupcov žalovaného, a preto výsluch

nových štatutárnych zástupcov žalovaného k obsahu uvedenej zmluvy nemohol mať žiadnu

vypovedaciu hodnotu a výsluch bývalého štatutárneho zástupcu žalovaného, ktorý

predmetnú zmluvu podpísal, v konaní navrhnutý nebol, ako aj na skutočnosť, že žalovaný sa

v predmetnom konaní mal možnosť vyjadriť k veci ( ) aj k vykonaným

dôkazom ( ).

Vzhľadom na uvedené argumentáciu žalovaného, ktorou odôvodnil podané

dovolanie, sťažovateľka považuje za nedôvodnú (pozri uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 21. septembra 2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. z 24. mája 2011). Keďže dovolanie žalovaného

v danej veci nie je prípustné, ďalšiu argumentáciu žalovaného v podanom dovolaní týkajúcu

sa nesprávne zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho právneho posúdenia veci

považuje sťažovateľka za právne bezvýznamnú.

V dovolaní zároveň žalovaný navrhol odložiť vykonateľnosť rozsudku krajského

súdu z 29. septembra 2011 s poukazom na

«- podozrenie a úmysel záväzku „tunelovať“ štátny majetok,

- nedisponzibilnosť s finančnými prostriedkami od štátu na pokrytie daného záväzku

a

- neistotu spätného vymoženia vymáhateľného plnenia v prípade úspechu

v dovolacom konaní, hoci si tento účastník na jednej strane protirečí a na strane druhej

výslovne fabuluje, pretože

- ak sťažovateľ pre štát nesporne vykonal vopred dohodnuté práce, tak aj musí mať

nárok na ich náhradu, a to bez ohľadu na to, či ich „žalovaný“ už má pridelené zo štátneho

rozpočtu, ak ich má na účte, čo preukázané bolo, tak celkom dobre nerozumieme pojmu

„tunelovať“ zo strany sťažovateľa,

- na strane druhej je to práve štát, ktorý tuneluje sťažovateľa, pretože z nevyplatenej

ceny vykonanej práce exekvuje jeho majetok o nezaplatenú DPH a daň z príjmov práv.

osoby v celkovej sume vyše 410.423,31 Eur, potom

- v žiadnom prípade neprichádza do úvahy reštitúcia in integrum, keď vymožená

platba bude len protihodnotou poskytnutých prác a výkonov zo strany sťažovateľa.».

Podľa sťažovateľky sa žalovaný snaží zbaviť svojho záväzku za akúkoľvek cenu,

o čom svedčí aj jej obrana v predmetnom konaní, v rámci ktorej odmietol zaplatiť

sťažovateľke dlžnú sumu najskôr preto, že ešte nedostal finančné prostriedky

od Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, potom pre údajnú neplatnosť

uzavretej zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi a neskôr pre tvrdenie o splnení

rozväzovacej podmienky, ktoré následne zmenil na tvrdenie, že pre neho nevykonal žiadnu

prácu, alebo že dokonca likvidoval odpad proti vôli jeho vlastníka s cieľom tunelovať štátny

majetok, a napokon pre odstúpenie od zmluvy z dôvodu nedodržania zmluvy

(nezneškodnenia dohodnutého množstvo odpadu v určenej lehote). Pôvodne žalovaná istina

sa už v súčasnosti zvýšila o niekoľko 100 tisíc € (úrok z omeškania, penále, pokuty, trovy

právneho zastúpenia a pod.), pričom k jej zvyšovaniu „napomáha aj všeobecný súd“.

Sťažovateľka následne poukázala na požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutia,

ktorá je jedným zo základných atribútov základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá sa vzťahuje aj na rozhodovanie najvyššieho súdu

o odložení vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia podľa , tak ako to

už vyslovil ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. .

Vzhľadom na uvedené tým, že uznesenie najvyššieho súdu z 22. februára 2012

„nebolo vôbec odôvodnené – od prípustnosti dovolania /lebo len ak je dovolanie prípustné,

prichádza na rad jeho opodstatnenosť a v rámci nej aj meritórne rozhodnutie/,

cez dôvodnosť odkladu a pod. – došlo podľa nášho názoru k porušeniu práva sťažovateľa

na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa a dohovoru,

v spojení s “.

Pre odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského súdu z 29. septembra 2011 neboli

splnené podľa sťažovateľky viaceré podmienky, pretože:

«a/ Základnou podmienkou totiž je, že musí ísť v prvom rade o prípustnosť

dovolania, pretože odklad vykonateľnosti možno povoliť len v prípade, že rozhodnutie

odvolacieho súdu bolo napadnuté dovolaním, ktoré je spôsobilým podkladom pre jeho

vecné preskúmanie dovolacím súdom.

b/ Z bodu I/3 tejto sťažnosti vyplýva, že dovolanie „žalovaného“ nie je objektívne

prípustné, preto chýbal základný predpoklad pre nariadenie odkladu vykonateľnosti

rozsudku odvolacieho súdu.

c/ Účelom inštitútu odloženia vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je minimalizácia

škodlivých následkov nielen na strane účastníka, ktorý na jeho základe má plniť, ale aj na

strane druhého účastníka, ktorému má byť plnené; opak je porušením zásady rovnosti, teda

ako protiprávna diskriminácia sťažovateľa voči „žalovanému“, či iným subjektom, voči

ktorým v porovnateľnej situácii pre objektívnu neprípustnosť dovolania, odklad

vykonateľnosti nie je povolený.

3. Dôvera v zákonné a spravodlivé súdne rozhodovanie a reálna vynutiteľnosť práva,

patrí medzi základné mimoprávne atribúty právneho štátu. Preto poňatie ochrany

legitímneho očakávania ako majetkového nároku / a

Protokolu č. 1 k dohovoru/ musia mať na zreteli súdy pri interpretácii a aplikáciu

príslušných noriem jednoduchého práva, v danom prípade ust. .

4. Z obsahu bodov I/3 a 4 vyplýva, že najvyšší súd pre neprijatie predvídaných

pravidiel pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, porušil

voči sťažovateľovi aj , a 4 v spojení s a

ods. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru.»

Sťažovateľka požiadala ústavný súd, aby vydal uznesenie, ktorým prijme jej

sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odloží vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu

z 22. februára 2010 a po prerokovaní predmetnej veci vydá nález, v ktorom vysloví, že jej

základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13

ods. 3 a 4 , ako aj práva podľa dodatkového protokolu a

dohovoru boli uznesením najvyššieho súdu z 22. februára 2012 porušené, uvedené

uznesenie zruší a vec vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1, v spojení s , a a 4 , ako aj

práv podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu z 22. februára 2012, ktoré „nebolo vôbec odôvodnené“.

Ústavný súd zo sťažnosti a z k nej priložených príloh zistil, že krajský súd

rozsudkom z 29. septembra 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu z 28. októbra 2010,

ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 1 348 082,73 €

s príslušenstvom. Žalovaný podal 5. decembra 2011 dovolanie proti rozsudku krajského

súdu z 29. septembra 2011. Uznesením z 22. februára 2012 najvyšší súd až do rozhodnutia

o dovolaní žalovaného odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu z 29. septembra

2011.

Najvyšší súd odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu z 29. septembra 2011

v uznesení z 22. februára 2012 odôvodnil takto: „Vzhľadom na to, že okamžitým výkonom

napadnutého rozhodnutia dovolateľovi by mohla byť spôsobená ujma na jeho právach,

dovolací súd rozhodol, že sa vykonateľnosť odkladá až do právoplatného rozhodnutia

o dovolaní.“

Podľa pred rozhodnutím o dovolaní môže súd, ktorý má o ňom

rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Odloženie vykonateľnosti rozhodnutia v rámci dovolacieho konania predstavuje

vážne narušenie vlastností právoplatného rozhodnutia súdu, ktorými sú nezmeniteľnosť,

záväznosť a nimi založené právne istoty, zároveň však platí, že ide o rozhodnutie dočasné

a predbežné a odloženie vykonateľnosti bude dôvodné v tých prípadoch, keď priebeh

dovolacieho konania vedie k záveru, že v ňom dovolateľ bude mať úspech a odložením

vykonateľnosti sa predíde následnej reparácii už vykonanej exekúcii (m. m. R 90/2000).

Cieľom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia je zabrániť výkonu exekúcie počas

dovolacieho konania, v dôsledku ktorého by na strane účastníka konania, ktorý dovolanie

inicioval, v prípade jeho úspechu v tomto konaní vznikla škoda.

Predpokladom na záver o porušení sťažovateľkou označených práv je iba také ich

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím

konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. a ), resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

v spojitosti s predbežnými procesnými rozhodnutiami. V kontexte daného prípadu je však

takýmto procesným prostriedkom meritórne rozhodnutie o dovolaní. Inak povedané,

uznesenie najvyššieho súdu z 22. februára 2012 predstavuje len dočasné a predbežné

obmedzenie oprávnení v spore úspešného účastníka konania, ktoré môže byť v prípade

účinnej obrany sťažovateľky uplatnenej v záujme ochrany jej práv v tom istom konaní

odstránené konečným meritórnym rozhodnutím o dovolaní podanom žalovaným.

Z uvedeného vyplýva, že na odôvodnenie rozhodnutia o odložení vykonateľnosti

rozhodnutia nemôžu byť kladené rovnaké požiadavky ako na odôvodnenie rozhodnutia

vo veci samej.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil, že by uznesenie

najvyššieho súdu z 22. februára 2012 bolo poznačené svojvôľou alebo zjavnou

neodôvodnenosťou, ktorá by bola dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľkou

označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už pri jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľky, ktorá

s poukazom na ustanovenie žiadala o odloženie

vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia dočasným opatrením do nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, rozhodnutie o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia, ako aj o trovách tohto konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd sa touto časťou

sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012