Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 46 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (51)I. ÚS 357/2012
PDF · 169.78 KB
No categories available
I. ÚS 357/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., K., zastúpenej
advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Obdo 3/2012 z 22. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 a 4
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1 Protokolu
č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [správne má byť
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), pozn.] a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 3/2012 z 22. februára 2012 (ďalej len „uznesenie
z 22. februára 2012“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Slovenský vodohospodársky podnik, š. p.
(ďalej len „žalovaný“), 22. júna 2009 uzavrel po vyhodnotení vyhlásenej verejnej súťaže
so sťažovateľom zmluvu o poskytovaní služieb spočívajúcich v odbere, odvoze
a zneškodnení zmesi popolčeka a škvary z odberných miest odkaliska M., Z. a Ž. (ďalej len
„zmluva“). Žalovaný sa v čl. I bode 1.3 uvedenej zmluvy zaviazal za odobratú, odvezenú a
zneškodnenú odpadovú zmes zaplatiť sťažovateľke dohodnutú cenu. V súlade so zmluvou
mala sťažovateľka od nadobudnutia účinnosti zmluvy z 22. júna 2009 každý rok zneškodniť
126 000 ton zmesi v mesiacoch apríl až október toho-ktorého roku pod následkami sankcií
dohodnutých v čl. V zmluvy.
Žalovaný odmietol dobrovoľne zaplatiť sťažovateľke faktúru za poskytnuté služby
vyhotovenú v súlade s uvedenou zmluvou. Sťažovateľka preto podala Okresnému súdu
Žilina (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu. Okresný súd
v predmetnej veci rozhodol rozsudkom č. k. 20 Cb 111/2010-116 z 28. októbra 2010 (ďalej
len „rozsudok z 28. októbra 2010“), ktorým žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu
1 348 082,73 € s prísl., ako aj náhradu trov konania. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) rozsudkom sp. zn. 13 Cob 99/2011 z 29. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok
z 29. septembra 2011“) na základe odvolania žalovaného rozsudok okresného súdu
z 28. októbra 2010 potvrdil a žalovaného zaviazal na úhradu trov konania.
Žalovaný podal proti rozsudku krajského súdu z 29. septembra 2011 podnet na
podanie mimoriadneho dovolania Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ako aj
dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že mu v predmetnom konaní bola odňatá možnosť konať
pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť v dôsledku toho, že „súd“ v predmetnej
veci nevykonal výsluch účastníkov konania – žalovaného, napriek tomu, že vykonanie tohto
dôkazu žalovaný v konaní navrhol.
Sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala na to, že na pojednávaniach v predmetnej
veci bol vždy prítomný zástupca žalovaného. Z predvolaní na jednotlivé pojednávania
vyplýva, že predvolávaný na jednotlivé pojednávania bol aj žalovaný ako účastník konania,
ktorý bol v nich zároveň poučený okrem iného aj o tom, že sa v konaní bude pokračovať aj
v prípade jeho neprítomnosti či nečinnosti. Sťažovateľka taktiež poukázala na skutočnosť,
že 7. septembra 2010 došlo k zmene štatutárnych zástupcov žalovaného, a preto výsluch
nových štatutárnych zástupcov žalovaného k obsahu uvedenej zmluvy nemohol mať žiadnu
vypovedaciu hodnotu a výsluch bývalého štatutárneho zástupcu žalovaného, ktorý
predmetnú zmluvu podpísal, v konaní navrhnutý nebol, ako aj na skutočnosť, že žalovaný sa
v predmetnom konaní mal možnosť vyjadriť k veci (§ 118 ods. 1 OSP) aj k vykonaným
Vzhľadom na uvedené argumentáciu žalovaného, ktorou odôvodnil podané
dovolanie, sťažovateľka považuje za nedôvodnú (pozri uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. IV. ÚS 2280/11 z 21. septembra 2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 4892/2010 z 24. mája 2011). Keďže dovolanie žalovaného
v danej veci nie je prípustné, ďalšiu argumentáciu žalovaného v podanom dovolaní týkajúcu
sa nesprávne zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho právneho posúdenia veci
považuje sťažovateľka za právne bezvýznamnú.
V dovolaní zároveň žalovaný navrhol odložiť vykonateľnosť rozsudku krajského
súdu z 29. septembra 2011 s poukazom na
«- podozrenie a úmysel záväzku „tunelovať“ štátny majetok,
- nedisponzibilnosť s finančnými prostriedkami od štátu na pokrytie daného záväzku
a
- neistotu spätného vymoženia vymáhateľného plnenia v prípade úspechu
v dovolacom konaní, hoci si tento účastník na jednej strane protirečí a na strane druhej
výslovne fabuluje, pretože
- ak sťažovateľ pre štát nesporne vykonal vopred dohodnuté práce, tak aj musí mať
nárok na ich náhradu, a to bez ohľadu na to, či ich „žalovaný“ už má pridelené zo štátneho
rozpočtu, ak ich má na účte, čo preukázané bolo, tak celkom dobre nerozumieme pojmu
„tunelovať“ zo strany sťažovateľa,
- na strane druhej je to práve štát, ktorý tuneluje sťažovateľa, pretože z nevyplatenej
ceny vykonanej práce exekvuje jeho majetok o nezaplatenú DPH a daň z príjmov práv.
osoby v celkovej sume vyše 410.423,31 Eur, potom
- v žiadnom prípade neprichádza do úvahy reštitúcia in integrum, keď vymožená
platba bude len protihodnotou poskytnutých prác a výkonov zo strany sťažovateľa.».
Podľa sťažovateľky sa žalovaný snaží zbaviť svojho záväzku za akúkoľvek cenu,
o čom svedčí aj jej obrana v predmetnom konaní, v rámci ktorej odmietol zaplatiť
sťažovateľke dlžnú sumu najskôr preto, že ešte nedostal finančné prostriedky
od Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, potom pre údajnú neplatnosť
uzavretej zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi a neskôr pre tvrdenie o splnení
rozväzovacej podmienky, ktoré následne zmenil na tvrdenie, že pre neho nevykonal žiadnu
prácu, alebo že dokonca likvidoval odpad proti vôli jeho vlastníka s cieľom tunelovať štátny
majetok, a napokon pre odstúpenie od zmluvy z dôvodu nedodržania zmluvy
(nezneškodnenia dohodnutého množstvo odpadu v určenej lehote). Pôvodne žalovaná istina
sa už v súčasnosti zvýšila o niekoľko 100 tisíc € (úrok z omeškania, penále, pokuty, trovy
právneho zastúpenia a pod.), pričom k jej zvyšovaniu „napomáha aj všeobecný súd“.
Sťažovateľka následne poukázala na požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutia,
ktorá je jedným zo základných atribútov základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá sa vzťahuje aj na rozhodovanie najvyššieho súdu
o odložení vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia podľa § 243 OSP, tak ako to
už vyslovil ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 327/2010.
Vzhľadom na uvedené tým, že uznesenie najvyššieho súdu z 22. februára 2012
„nebolo vôbec odôvodnené – od prípustnosti dovolania /lebo len ak je dovolanie prípustné,
prichádza na rad jeho opodstatnenosť a v rámci nej aj meritórne rozhodnutie/,
cez dôvodnosť odkladu a pod. – došlo podľa nášho názoru k porušeniu práva sťažovateľa
na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy“.
Pre odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského súdu z 29. septembra 2011 neboli
splnené podľa sťažovateľky viaceré podmienky, pretože:
«a/ Základnou podmienkou totiž je, že musí ísť v prvom rade o prípustnosť
dovolania, pretože odklad vykonateľnosti možno povoliť len v prípade, že rozhodnutie
odvolacieho súdu bolo napadnuté dovolaním, ktoré je spôsobilým podkladom pre jeho
vecné preskúmanie dovolacím súdom.
b/ Z bodu I/3 tejto sťažnosti vyplýva, že dovolanie „žalovaného“ nie je objektívne
prípustné, preto chýbal základný predpoklad pre nariadenie odkladu vykonateľnosti
rozsudku odvolacieho súdu.
c/ Účelom inštitútu odloženia vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je minimalizácia
škodlivých následkov nielen na strane účastníka, ktorý na jeho základe má plniť, ale aj na
strane druhého účastníka, ktorému má byť plnené; opak je porušením zásady rovnosti, teda
ako protiprávna diskriminácia sťažovateľa voči „žalovanému“, či iným subjektom, voči
ktorým v porovnateľnej situácii pre objektívnu neprípustnosť dovolania, odklad
vykonateľnosti nie je povolený.
3. Dôvera v zákonné a spravodlivé súdne rozhodovanie a reálna vynutiteľnosť práva,
patrí medzi základné mimoprávne atribúty právneho štátu. Preto poňatie ochrany
legitímneho očakávania ako majetkového nároku /čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1
Protokolu č. 1 k dohovoru/ musia mať na zreteli súdy pri interpretácii a aplikáciu
príslušných noriem jednoduchého práva, v danom prípade ust. § 243 OSP.
4. Z obsahu bodov I/3 a 4 vyplýva, že najvyšší súd pre neprijatie predvídaných
pravidiel pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, porušil
voči sťažovateľovi aj čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
ods. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru.»
Sťažovateľka požiadala ústavný súd, aby vydal uznesenie, ktorým prijme jej
sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odloží vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu
z 22. februára 2010 a po prerokovaní predmetnej veci vydá nález, v ktorom vysloví, že jej
základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13
ods. 3 a 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1
dohovoru boli uznesením najvyššieho súdu z 22. februára 2012 porušené, uvedené
uznesenie zruší a vec vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 € a náhradu trov konania.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, ako aj
práv podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu z 22. februára 2012, ktoré „nebolo vôbec odôvodnené“.
Ústavný súd zo sťažnosti a z k nej priložených príloh zistil, že krajský súd
rozsudkom z 29. septembra 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu z 28. októbra 2010,
ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 1 348 082,73 €
s príslušenstvom. Žalovaný podal 5. decembra 2011 dovolanie proti rozsudku krajského
súdu z 29. septembra 2011. Uznesením z 22. februára 2012 najvyšší súd až do rozhodnutia
o dovolaní žalovaného odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu z 29. septembra
2011.
Najvyšší súd odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu z 29. septembra 2011
v uznesení z 22. februára 2012 odôvodnil takto: „Vzhľadom na to, že okamžitým výkonom
napadnutého rozhodnutia dovolateľovi by mohla byť spôsobená ujma na jeho právach,
dovolací súd rozhodol, že sa vykonateľnosť odkladá až do právoplatného rozhodnutia
o dovolaní.“
Podľa § 243 OSP pred rozhodnutím o dovolaní môže súd, ktorý má o ňom
rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Odloženie vykonateľnosti rozhodnutia v rámci dovolacieho konania predstavuje
vážne narušenie vlastností právoplatného rozhodnutia súdu, ktorými sú nezmeniteľnosť,
záväznosť a nimi založené právne istoty, zároveň však platí, že ide o rozhodnutie dočasné
a predbežné a odloženie vykonateľnosti bude dôvodné v tých prípadoch, keď priebeh
dovolacieho konania vedie k záveru, že v ňom dovolateľ bude mať úspech a odložením
vykonateľnosti sa predíde následnej reparácii už vykonanej exekúcii (m. m. R 90/2000).
Cieľom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia je zabrániť výkonu exekúcie počas
dovolacieho konania, v dôsledku ktorého by na strane účastníka konania, ktorý dovolanie
inicioval, v prípade jeho úspechu v tomto konaní vznikla škoda.
Predpokladom na záver o porušení sťažovateľkou označených práv je iba také ich
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím
konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno
napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku
v spojitosti s predbežnými procesnými rozhodnutiami. V kontexte daného prípadu je však
takýmto procesným prostriedkom meritórne rozhodnutie o dovolaní. Inak povedané,
uznesenie najvyššieho súdu z 22. februára 2012 predstavuje len dočasné a predbežné
obmedzenie oprávnení v spore úspešného účastníka konania, ktoré môže byť v prípade
účinnej obrany sťažovateľky uplatnenej v záujme ochrany jej práv v tom istom konaní
odstránené konečným meritórnym rozhodnutím o dovolaní podanom žalovaným.
Z uvedeného vyplýva, že na odôvodnenie rozhodnutia o odložení vykonateľnosti
rozhodnutia nemôžu byť kladené rovnaké požiadavky ako na odôvodnenie rozhodnutia
vo veci samej.
S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil, že by uznesenie
najvyššieho súdu z 22. februára 2012 bolo poznačené svojvôľou alebo zjavnou
neodôvodnenosťou, ktorá by bola dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľkou
označených práv.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľky, ktorá
s poukazom na ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde žiadala o odloženie
vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia dočasným opatrením do nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu, rozhodnutie o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia, ako aj o trovách tohto konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou
sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2012