Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)fec/388639.1b52ef.pdf
PDF · 138.6 KB
No categories available
5Cdo/99/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 99/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I. K., bývajúceho v
K., zastúpeného JUDr. R. H., advokátom so sídlom v Ţ., proti odporkyni V. K.,
bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. J. V., advokátom v Č., o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, vedenej ma Okresnom súde Čadca pod sp.zn.
8 C 25/2010 (pôvodne sp.zn.13 C 369/2002), o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Ţiline z 30. novembra 2010, sp.zn. 5 Co 66/2010, v spojení s opravným uznesením
Krajského súdu v Ţiline z 8. marca 2011 sp.zn. 5 Co 66/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 30. novembra
2010, sp.zn. 5 Co 66/2010 z r u š u j e vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Čadca rozsudkom zo 14. februára 2008 č.k. 13 C 369/2002-263 zamietol
návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, ţe je výlučným vlastníkom
nehnuteľností v kat. úz. K., zapísaných na LV č. X. ako parcela čX., zastavaná plocha
22
o výmere 255 m, parcela X. zastavaná plocha o výmere 57 ma domu súpisné číslo X.,
postaveného na parcele KN 499/1. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporkyni náhradu trov
konania 79 663,-- Sk k rukám jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Vychádzal zo skutočností, ţe účastníci konania uzatvorili manţelstvo vo Š. dňa 1.
marca 1991. Obidvaja však boli štátnymi príslušníkmi ČSFR a ako to vyplýva z § 21 ods. 2
zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ich majetkové
vzťahy sa spravujú právnym poriadkom Slovenskej republiky, a to Občianskym zákonníkom
platným v čase uzavretia ich manţelstva. Uzatvorením manţelstva dňa 1. marca 1991
vzniklo medzi účastníkmi bezpodielové spoluvlastníctvo manţelov (ďalej len BSM) a trvalo
aţ do 23. novembra 1999, kedy bolo zrušené na poklade právoplatného rozhodnutia súdu.
Súd prvého stupňa uviedol, ţe úprava BSM v Občianskom zákonníku je kogentná
a akákoľvek dohoda uzatvorená
v rozpore s týmto ustanovením zákona je absolútne neplatným úkonom z dôvodu rozporu
so zákonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. V čase, keď účastníci
uzatvorili manţelstvo, úprava BSM v slovenskom právnom poriadku nepripúšťala ani
zúţenie, ani rozšírenie zákonom určeného rozsahu BSM, ani vznik predmanţelskej zmluvy
a akákoľvek dohoda k tomuto smerujúca bola neplatná. Pokiaľ potom účastníci
pred uzavretím manţelstva uzatvorili v zahraničí predmanţelskú zmluvu, táto je absolútne
neplatným právnym úkonom pre rozpor s kogentným ustanovením Občianskeho zákonníka
a súd z úradnej povinnosti nemohol na ňu prihliadať. Z toho istého dôvodu pre rozpor
s kogentnými ustanoveniami zákona je neplatnou aj manţelská dohoda o inventarizácii
majetku, ktorú uzatvorili účastníci vo Š. počas trvania manţelstva. Táto však z dôvodu
svojho obsahu mohla byť iba nepriamym dôkazom o tom, ţe navrhovateľ vlastnil pred
uzavretím manţelstva nehnuteľný majetok v K., čo však nebolo spornou skutočnosťou.
Pokiaľ išlo o nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kat. území K. (parcela č.
2 2
X. zastavaná plocha o výmere 255 ma parcela X. zastavaná plocha o výmere 57 m), toto
vlastníctvo nadobudli účastníci uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 23. júna 1992,
zaregistrovanej štátnym notárstvom ku dňu 24. júla 1992. K úhrade kúpnej ceny došlo 24.
júna 1992 poštovou poukáţkou na účet Mestského úradu KNM, na ktorej ako odosielatelia
boli uvedení K. I. a manţelka. Navrhovateľ podľa záveru súdu prvého stupňa nijakým
priamym dôkazom nepreukázal, ţe peniaze pouţité na úhradu kúpnej ceny, pochádzali z jeho
výlučných finančných prostriedkov, ktoré nadobudol pred uzavretím manţelstva. Preto
nebolo moţné skonštatovať, ţe v danom prípade išlo o transformáciu veci, ako v konaní
tvrdil navrhovateľ. Pokiaľ išlo o nehnuteľnosť stavbu – viacúčelový objekt súp. číslo 1399
v K., postavenú na parcele KN X., išlo tu o originálne nadobudnutie vlastníckeho práva
výstavbou. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepredloţil súdu ţiadne priame
dôkazy o tom, ţe počas obdobia rokov 1993 a 1994 financoval všetky stavebné práce
a nákup materiálu zo svojich výlučných finančných prostriedkov. Predloţil súdu dôkazy, ţe
k 31. máju 1990 mal na konte vo Š. uloţenú hotovosť 19 556 Š. frankov, čo zodpovedalo
sume 645 348,-- Sk. Ďalej preukazoval ďalšie finančné hotovosti uloţené vo Š., a to vo
výške 78 606 Š. frankov a 34 482 Š. frankov, avšak ku dňu 31. decembra 1992, teda v čase
trvania manţelstva. Pokiaľ išlo preto o peňaţné hotovosti preukazované ku dňu 31.
decembra 1992, v danom prípade manţelstvo účastníkov trvalo uţ dva roky, pričom
navrhovateľ nijako nepreukázal pôvod týchto peňazí z doby pred uzatvorením manţelstva.
Naopak, súd prvého stupňa povaţoval za dôvodné, ţe pokiaľ išlo o stav účtu k 31. decembru
1992, budú na ňom aj príjmy získané počas trvania manţelstva, hoci aj z podnikania
navrhovateľa, avšak patriace do BSM. Navrhovateľ nijako nepreukázal financovanie stavby
počas roku 1993 a do 23. júna 1994. Práve v tomto období vznikali podstatné znaky stavby,
pričom boli vykonané zemné práce, základy, 1. nadzemné podlaţie a ďalšie. Financovanie
stavby preukazoval výbermi z účtu ČSOB aţ počnúc
od 23. júna 1994, pričom počas roku 1994 tu boli iba 2 výbery a to 23. júna 1994 suma
10 000 DM a 4. augusta 1994 suma 5 000 DM, ostatné výbery či uţ realizované z ČSOB
alebo so SLSP boli aţ v rokoch 1995 aţ 1997, keď uţ existovali prvky dlhodobej ţivotnosti
a stavba v právnom zmysle slova. Z výpovede odporkyne, ako aj vypočutého svedka V. M.,
hoci jeho vierohodnosť bola oslabená tým, ţe je blízkym príbuzným odporkyne, vyplynulo,
ţe aj táto sa podieľala v období rokov 1993 aţ 1994 na financovaní stavby, pretoţe v danom
období pracovala vo Š. a mala stály príjem. Podstatou
pre neunesie dôkazného bremena navrhovateľa bolo podľa záveru súdu prvého stupňa však
nepredloţenie priamych dôkazov o pôvode finančných prostriedkov pouţitých
na financovanie stavby v období rokov 1993 a 1994, preto nebolo moţné konštatovať, ţe
stavba je nadobudnutá z výlučných prostriedkov navrhovateľa. Z vykonaných dôkazov bolo
preukázané to, ţe v čase nadobúdania nehnuteľnosti tu bola vôľa obidvoch účastníkov
konania nadobúdať veci do BSM. Ako kúpna zmluva na kúpu nehnuteľnosti – pozemkov
(zároveň aj ţiadosť o odkúpenie, ktorá jej predchádzala), ako aj stavebné povolenie,
kolaudačné rozhodnutie, rozhodnutie o pridelení súpisného čísla, zmluva o dielo na stavbu
predmetnej nehnuteľnosti ako nájomné zmluvy uzatvorené po dostavaní nehnuteľnosti
s nájomcami, boli uzatvárané s obidvoma manţelmi. Súd prvého stupňa, preto majúc za to,
ţe nehnuteľnosti patria do BSM účastníkov, návrh zamietol. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie navrhovateľa rozsudkom zo 7. októbra 2008,
sp.zn. 5 Co 158/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe určil, ţe nehnuteľnosti
v kat. území K., zapísané na LV č. X. ako parcela č. X. – zastavaná plocha o výmere 255
22
m, parcela č. X. – zastavaná plocha o výmere 57 ma dom č. súp. X. postavený na parcele
KN č. X., patria do výlučného vlastníctva navrhovateľa. Odporkyňu zaviazal zaplatiť
navrhovateľovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 374 788,-- Sk, do troch
dní na účet jeho právneho zástupcu. Mal za to, ţe prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil
vykonané dôkazy a z toho dôvodu neboli splnené podmienky na potvrdenie rozhodnutia
prvého stupňa ani na jeho zrušenie. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil s tým, ţe
návrhu v celom rozsahu vyhovel. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe
účastníci uţ pred uzavretím manţelstva prejavili vôľu zachovať vlastníctvo, vedenie
a uţívanie majetku vo svojom vlastníctve počas manţelstva. To znamená, ţe prejavili vôľu
nadobúdať vlastníctvo kaţdý samostatne. Okrem toho po uzavretí manţelstva
uzatvorili dohodu o inventarizácii majetku, na základe ktorej sa dohodli, ţe plánovaná
zástavba bude financovaná výhradne z finančných prostriedkov navrhovateľa. Na
základe listinných dôkazných prostriedkov mal odvolací súd ďalej preukázané, ţe
navrhovateľ pracoval a bol zárobkovo činný vo Š. v období od 1. apríla 1987 aţ do
vydania potvrdenia do 28. októbra 1999. Okrem toho mal príjem od K. Z. v sume 35
000 Š. frankov. Odporkyňa vo Š. pracovala asi od roku 1991 do roku 1997. Doklady
o príjmoch za uvedené obdobie súdu nepredloţila. Z výpovedí svedkov, ako aj z listinných
dôkazných prostriedkov, vyplynulo, ţe kúpnu cenu za kúpu nehnuteľnosti, ako aj
financovanie stavby na predmetných nehnuteľnostiach, realizoval otec odporkyne, ktorý mal
dispozičné právo k účtom navrhovateľa. Svedok V. M. – otec odporkyne, uviedol, ţe kúpnu
cenu zaplatil z peňazí, ktoré poskytol navrhovateľ v polovici a polovicu poskytla odporkyňa.
Taktieţ
z výsluchu Ing. V. Š. bolo zrejmé, ţe sám predseda predstavenstva, a.s. S. uviedol, ţe
navrhovateľ má dostatok finančných prostriedkov na stavbu nehnuteľnosti. Samotná
odporkyňa podpísala čestné prehlásenie dňa 14. decembra 1995, v ktorom uviedla, ţe
výstavbu viacúčelového objektu v Kysuckom Novom Meste na parcele EN X. financuje
výlučne jej manţel zo svojich finančných prostriedkov nadobudnutých pred uzavretím
manţelstva, pričom ona na výstavbu a zakúpenie pozemku neposkytla ţiadne finančné
prostriedky. Uvedené čestné prehlásenie odvolací súd povaţoval za platné, obranu
odporkyne v tom smere, ţe podpisovala čistý papier, nepovaţoval za
dôveryhodnú. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, ţe veci získané výmenou za vec alebo
z výťaţku veci, ktorá bola vo vlastníctve jedného z manţelov, sú naďalej vo
vlastníctve tohto manţela. Nejde tu totiţ v takomto prípade o nadobudnutie nového majetku,
ani o rozmnoţenie doterajšieho majetku za trvania manţelstva, ale o zmenu, ktorá nemá
vplyv na povahu týchto vecí ako predmetu vlastníctva (R 42/1972). Poukázal na
zmluvnú voľnosť v súvislosti s uzatvorenou zmluvou medzi účastníkmi, t.j. predmanţelskou
zmluvou a zmluvou o inventarizácii majetku, ktorú bolo potrebné rešpektovať aj
v súlade s Dohovorom o základných ľudských právach a slobodách.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie odporkyne uznesením z 15. decembra
2009 sp.zn. 5 Cdo 41/2009 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konania.
Vytkol odvolaciemu súdu, ţe z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil
odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa, bez toho, aby
vo veci zopakoval alebo doplnil dokazovanie. Ak sa však chcel odchýliť od skutkových
zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal
dokazovanie v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadováţiť si
tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto
postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Uviedol, ţe
je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru
o opodstatnenosti návrhu a jeho vyhoveniu v celom rozsahu, dospel iba na základe
prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.
Krajský súdu v Ţiline rozsudkom z 30. novembra 2010 sp.zn. 5 Co 66/2010 opätovne
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe určil, ţe nehnuteľnosti v kat. území K., zapísané
2
na LV č. X. ako parcela č. X. – zastavaná plocha o výmere 255 m, parcela č. X. – zastavaná
2
plocha o výmere 57 ma dom č. súp. X. postavený
na parcele KN č. X., patria do výlučného vlastníctva navrhovateľa. Odporkyňu zaviazal
zaplatiť navrhovateľovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 13 748,19 €
do troch dní na účet jeho právneho zástupcu. Aj po doplnenom dokazovaní výsluchom
svedkov, ktorých výpovede však vyhodnotil ako nedôveryhodné, pre rozdielnosť ich
výpovedí v rôznych štádiách konania, mal za preukázané, ţe účastníci uţ pred uzavretím
manţelstva prejavili vôľu zachovať vlastníctvo, vedenie a uţívanie majetku vo svojom
vlastníctve počas manţelstva, a preto prejavili vôľu nadobúdať vlastníctvo kaţdý samostatne.
Okrem toho po uzavretí manţelstva uzatvorili dohodu o inventarizácii majetku, na základe
ktorej sa dohodli, ţe plánovaná zástavba bude financovaná výhradne z finančných
prostriedkov navrhovateľa. Opätovne, tak ako v závere odôvodnenia svojho
predchádzajúceho rozhodnutia, poukázal na zmluvnú voľnosť v súvislosti s uzatvorenou
zmluvou medzi účastníkmi, t.j. predmanţelskou zmluvou a zmluvou o inventarizácii
majetku, ktorú bolo potrebné rešpektovať aj v súlade s Dohovorom o základných ľudských
právach a slobodách.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa, ktorá ho
navrhla zmeniť a návrh v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala, ţe vykonaným dokazovaním bola
preukázaná vôľa oboch účastníkov nadobúdať nehnuteľnosti do ich BSM. Pokiaľ dospel
odvolací súd k odlišnému právnemu záveru, ţe pri nadobudnutí sporných nehnuteľností došlo
k tzv. transformácii majetku, kedy navrhovateľ mal nehnuteľnosti nadobudnúť len zo svojich
výlučných prostriedkov, nepatriacich do BSM, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Poukázal na správny záver súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého
dohody uzavreté v rozpore s právnym poriadkom ČSFR, neskôr Slovenskej republiky,
konkrétne s ustanoveniami vtedy platného Občianskeho zákonníka, treba povaţovať
za absolútne neplatné, a v tom smere mal i odvolací súd pristupovať k vyhodnoteniu
uzavretých dohôd medzi účastníkmi. V podrobnostiach ďalej rozoberala skutkový stav
i právne závery súdu.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţiadal dovolanie zamietnuť a priznať
náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom
z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie odporkyne je podané
opodstatnene.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom však dovolací súd neposudzuje iba
podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. O vadu takej povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka
ţiadnu z týchto vád nenamietala a vada uvedenej povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej príčinou je
porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní
a dôsledkom nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Ani vadu tejto povahy dovolateľka
nenamietala a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Odporkyňa, vychádzajúc z obsahu jej dovolania namieta, ţe zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
V predmetnej veci sa svojím návrhom navrhovateľ domáhal určenia vlastníctva
nehnuteľností, ktoré nadobudol síce počas manţelstva s odporkyňou (čo nebolo v konaní
sporné), avšak výmenou za vec alebo z výťaţku veci, ktorá bola v jeho výlučnom vlastníctve,
t.j. ţe predmetné nehnuteľnosti boli nadobudnuté do jeho výlučného vlastníctva tzv.
transformáciou veci.
Z hľadiska subjektov a obsahu majetkových vzťahov treba v manţelstve rozlišovať
majetkové vzťahy manţelov k veciam v ich bezpodielovom spoluvlastníctve manţelov (§ 143
Občianskeho zákonníka), ďalej majetkové vzťahy manţelov k veciam v ich podielovom
spoluvlastníctve (napríklad ktoré nadobudli spoločne pred uzavretím manţelstva alebo
za trvania manţelstva právnym titulom darovania alebo dedenia) a napokon majetkové vzťahy
jednotlivých manţelov samostatne k veciam, ktoré tvoria predmet ich oddeleného majetku
(ktoré nadobudol kaţdý z nich samostatne pred uzavretím manţelstva alebo ktoré slúţia
osobnej potrebe jedného z manţelov alebo výkonu jeho povolania alebo ktoré boli len
jednému z nich vydané v rámci predpisov o reštitúcii majetku alebo ktoré nadobudol len jeden
z nich po uzavretí manţelstva právnym titulom darovania alebo dedenia alebo po uzavretí
manţelstva aj iným právnym titulom, pokiaľ vznik oddeleného vlastníctva len jedného z nich
zodpovedá manţelmi uzatvorenej dohode podľa § 143a Občianskeho zákonníka).
V nadväznosti na princíp tzv. surogátu (uznávaný aj súdnou praxou – viď R 19/60) treba
vychádzať z toho, ţe pri výmene určitej veci za inú vec, pri ktorej nedochádza k rozmnoţeniu
majetku, zostáva charakter vlastníctva nadobudnutej veci nezmenený. Surogátom sú napríklad
veci, ktoré si manţelia obstarali z príjmov v ich bezpodielovom spoluvlastníctve (ak sa
na nadobudnutie novej veci pouţili okrem prostriedkov v bezpodielovom spoluvlastníctve aj
prostriedky v samostatnom vlastníctve niektorého z manţelov, patrí táto vec
do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov). Ak ale určitú vec nadobudol jeden
z manţelov počas trvania manţelstva výlučne za prostriedky tvoriace jeho oddelené
vlastníctvo, zostáva aj takto nadobudnutá vec predmetom jeho samostatného vlastníctva (to
neplatí, ak sa na nadobudnutie novej veci pouţili okrem prostriedkov v oddelenom vlastníctve
jedného z manţelov aj prostriedky v bezpodielovom spoluvlastníctve; v tom prípade patrí táto
vec do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov).
Obdobne aj doterajšia judikatúra súdov Slovenskej republiky, ktorá v R 49/1973
dospela k záveru, ţe vec nadobudnutá za trvania manţelstva sa stane predmetom BSM, pokiaľ
nie je obstaraná za finančné prostriedky, ktoré sú majetkom výlučne len jedného z manţelov.
V stanovisku R 42/1972 bol vyslovený záver, ţe pri nadobudnutí vecí z prostriedkov
patriacich jednak do BSM, jednak do osobného majetku niektorého z manţelov, sa takto
nadobudnuté veci stávajú predmetom BSM bez ohľadu na rozsah pouţitých prostriedkov
z BSM. Súdna prax dospela tieţ k záveru, ţe do BSM nepatrí ani vec získaná (kúpou,
výmenou) za prostriedky patriace do oddeleného majetku jedného z manţelov. Nejde tu totiţ
o nadobudnutie nového majetku, ani o rozmnoţenie uţ existujúceho majetku za trvania
manţelstva, ale o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu (vlastníctva) týchto vecí ako predmetu
výlučného (oddeleného) vlastníctva jedného z manţelov. Pri nadobúdaní vecí
do bezpodielového spoluvlastníctva všeobecne platí a súdna prax vychádza zo zásady, ţe
pokiaľ za trvania manţelstva bola vec nadobudnutá jednak z prostriedkov, ktoré patria
do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, t.j. zo spoločných a jednak z prostriedkov
patriacich výlučne niektorému z manţelov (t.j. získaných dedením, darovaním, a pod.), stáva
sa takáto vec predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. To isté platí aj
v prípade, ak by boli na nákup veci pouţité prostriedky získané z výťaţku z predaja veci
patriacej do výlučného vlastníctva niektorého z manţelov a čiastočne pouţité spoločné
prostriedky z bezpodielového spoluvlastníctva manţelov (R 42/1972 str. 125). Znamená to, ţe
ak ide o vec nadobudnutú za trvania manţelstva kúpou (nie dedičstvom alebo darom), ktorá
neslúţi osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manţelov, pričom na jej
zakúpenie neboli pouţité len finančné prostriedky patriace výlučne len jednému z manţelov,
v takom prípade ide vţdy o vec, na ktorú sa nepochybne vzťahuje zákonné ustanovenie § 143
OZ, t.j. vec, ktorá do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov patrí. Pre úplnosť treba ešte
uviesť, ţe ak by aj kúpna cena veci bola celkom zaplatená z výlučných prostriedkov kaţdého
z manţelov, avšak kupujúcimi boli obaja manţelia a obaja pri uzavretí kúpnej zmluvy
prejavili vôľu nadobudnúť vec do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov, stáva sa táto
vec predmetom ich bezpodielového spoluvlastníctva.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd zo správne zistených skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery, a to v tom, ţe k nadobudnutiu vlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam počas trvania BSM účastníkov, došlo len výlučne
z prostriedkov navrhovateľa, a preto došlo k tzv. transformácii, ktorý záver vyvodil len
z čestného prehlásenia zo dňa 14. decembra 1995, podpísaného odporkyňou, nakoľko
výpovede svedkov vyhodnotil ako nedôveryhodné. Toto čestné prehlásenie, ktorého obsah
spochybnila odporkyňa, však odvolací súd neposúdil v kontexte prejavenej vôle, vyjadrenej
v kúpnej zmluve zo dňa 23. júna 1992 a v ďalších písomnostiach, viaţucich sa k predmetným
nehnuteľnostiam (stavebnom rozhodnutí, kolaudačnom rozhodnutí, zmluve o dielo) zo strany
oboch účastníkov konania. Naviac uvedenému záveru odvolacieho súdu nesvedčí ani tá
skutočnosť, ţe svoju vôľu nadobúdať veci do BSM začal navrhovateľ spochybňovať aţ
s odstupom dlhšieho časového obdobia a to pod vplyvom zhoršených vzájomných vzťahov.
Naproti tomuto vôľu nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti do BSM s odporkyňou nasvedčujú
poverenia pre otca odporkyne, ktorý nielen ţe kúpil fakticky nehnuteľnosť pod stavbou (t.j.
vyplatil finančné prostriedky), ale aj celú stavbu realizoval a dohliadal na ňu, čo v konaní bolo
nepochybené, nakoľko sa navrhovateľ v čase stavby nachádzal, spoločne s odporkyňou
v zahraničí.
Dovolací súd preto na rozdiel od odvolacieho súdu dospel k záveru, ţe navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, ţe predmetné nehnuteľnosti, ku ktorým sa
domáhal určenia vlastníctva nadobudol výlučne zo svojich finančných prostriedkov získaných
pred manţelstvom a ţe pri uzatváraní zmluvy o kúpe nehnuteľnosti, ako aj pri následných
krokoch vedúcich k zhotoveniu stavby, nemal úmysel tieto nadobudnúť do BSM, ale len
do svojho výlučného vlastníctva.
Pokiaľ odvolací súd poukázal v závere svojho rozhodnutia na zmluvnú voľnosť
v súvislosti s uzavretou zmluvou medzi účastníkmi (predmanţelskou zmluvou a zmluvou
o inventarizácii majetku), ktoré je „potrebné rešpektovať aj s poukazom na Dohovor
o ochrane ľudských práva a slobôd“, bez toho, aby tento svoj záver bliţšie odvolací súd
odôvodnil, dovolací súd uvádza, ţe (ako správne uviedol uţ súd prvého stupňa) účastníci
uzavreli manţelstvo ako štátni príslušníci bývalej ČSFR dňa 1. marca 1991 a ich majetkové
vzťahy sa spravujú právnym poriadkom Slovenskej republiky. Občiansky zákonník
predmanţelskú zmluvu, ani zmluvu o inventarizácii majetku nepoznal a nepozná ani
v súčasnosti, a preto bolo moţné k týmto prihliadať len ako k písomným dôkazom,
dosvedčujúcim skutkový stav, nie však k relevantným právnym úkonom, a tieto dôkazy
vyhodnotiť v kontexte k ostatným dôkazom (§ 132 O.s.p.), čo však v odôvodnení rozhodnutia
odvolacieho súdu si v časti logicky protirečí a v časti i absentuje.
Z uvedeného vyplýva, ţe odporkyňa opodstatnene namietla existenciu dovolacích
dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd so zreteľom na to rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. februára 2013
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová