Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 531/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. J., správcu konkurznej podstaty úpadcu B.,

a. s., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. H., K., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 18. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. J., správcu konkurznej podstaty úpadcu B., a. s., o d m i e t a pre

zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2011 doručená sťažnosť JUDr. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), správcu konkurznej podstaty

úpadcu B., a. s., B. (ďalej len „úpadca“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo z 18. júla

2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

sa sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty úpadcu žalobou podanou

Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 17. apríla 2001 domáhal proti

obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaný“), určenia, že mandátne zmluvy

uzavreté (10. mája 1996 a 16. augusta 1996) medzi žalovaným a úpadcom sú voči

konkurzným veriteľom úpadcu neúčinné, a zároveň sa domáhal uloženia povinnosti

žalovanému vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu sumu 10 000 000 Sk s príslušenstvom.

Krajský súd rozsudkom č. k. -154 zo 16. októbra 2008 žalobe sťažovateľa

v plnom rozsahu vyhovel.

Na základe odvolania žalovaného najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom

č. k. -174 z 19. januára 2010 rozsudok krajského súdu č. k. -154

zo 16. októbra 2008 v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (tento

rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 19. marca 2010).

Následne na základe podnetu žalovaného podal generálny prokurátor Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku najvyššieho súdu č. k.

-174 z 19. januára 2010 mimoriadne dovolanie, pričom súčasne s poukazom na

ustanovenie (ďalej aj „OSP“) navrhol odklad

jeho vykonateľnosti.

Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 24. júna 2010, ktorým rozsudok najvyššieho súdu

č. k. -174 z 19. januára 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu

č. k. -154 zo 16. októbra 2008 zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ však proti právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. júna 2010 podal sťažnosť ústavnému súdu, o ktorej rozhodol

ústavný súd nálezom č. k. -50 z 29. marca 2011 tak, že označeným

rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v konaní o mimoriadnom dovolaní bolo porušené

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v a aj jeho právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom ústavný súd súčasne

tento rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júna 2010 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, v dôsledku čoho sa konanie opätovne dostalo do štádia konania

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora.

Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. júla 2011

rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu č. k. -174

z 19. januára 2010 vydaného v odvolacom konaní, a to až do rozhodnutia o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora.

Podľa sťažovateľa je rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. júla 2011 o odklade vykonateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu vydaného

v odvolacom konaní nezákonné, pretože najvyšší súd toto rozhodnutie prijal podľa

sťažovateľa po uplynutí zákonnej jednoročnej lehoty na jeho prijatie upravenej v § 243ha

ods. 2 písm. b) , čím malo byť podľa neho porušené jeho základné právo, ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v a dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«... Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora spolu s návrhom na odklad

vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 19. januára 2010 bolo

najvyššiemu súdu doručené 14. mája 2010. Návrh generálneho prokurátora na odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší (dovolací) súd nezamietol, keďže ústavný

súd zrušil rozhodnutie najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 1 M Obdo z 24. júna

2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, možno konštatovať, že o mimoriadnom dovolaní

nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté. Účinky návrhu na odklad vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia, ktorý podal generálny prokurátor spolu s mimoriadnym

dovolaním 14. mája 2010 však aj napriek tomu pominuli, pretože to vyplýva z § 243ha ods.

2 písm. b) , podľa ktorého tieto účinky zanikajú najneskôr uplynutím jedného roka od

doručenia mimoriadneho dovolania, ak dovolací sud nerozhodne o predĺžení lehoty.

Podľa vedomostí sťažovateľa najvyšší súd nerozhodol o predĺžení tejto lehoty, ale aj

napriek tomu z nepochopiteľných dôvodov uznesením sp. zn. 1 M Obdo z 18. júla

2011 odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho (odvolacieho) súdu sp. zn.

z 19. januára 2010.

Uvedeným postupom a uznesením najvyšší súd flagrantným spôsobom porušil zákon.

Podľa právneho názoru sťažovateľa najvyšší súd už nemohol rozhodnúť o odložení

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, pretože 14. mája 2011 uplynula ročná zákonná

lehota v rámci ktorej tak mohol učiniť, pričom sťažovateľ nemá vedomosť o tom, aby

najvyšší súd rozhodol o predĺžení tejto ročnej lehoty. Aj napriek tomu najvyšší súd 18. júla

2011, teda po vyše dvoch mesiacoch od uplynutia lehoty, o odložení vykonateľnosti

rozhodol.

Za absurdné a nezákonné sťažovateľ považuje aj tú okolnosť, že najvyšší súd

rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia na návrh žalovaného. Pritom

aktívne legitimovaným subjektom na podanie mimoriadneho dovolania, a tým aj na podanie

návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia je v zmysle

len generálny prokurátor, a nie žalovaný. Žalovanému takéto právo v konaní o

mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora nepatrí a ani mu nevyplýva zo žiadneho

ustanovenia .

Navyše najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia konštatoval, že o odklade

vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 19. januára 2010

rozhodol na základe . Pritom podľa v konaní o mimoriadnom

dovolaní platia primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až 243d), ak

tento zákon neustanovuje niečo iné. A práve tento zákon v ustanoveniach pojednávajúcich o

konaní o mimoriadnom dovolaní stanovoval niečo iné (odlišné a špeciálne ako v prípade

konania na dovolacom súde), a teda zánik účinkov návrhu na odklad vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia, ku ktorému dochádza najneskôr po uplynutí jedného roka od

doručenia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ak najvyšší súd nerozhodne

o predĺžení lehoty. O predĺžení lehoty pritom nebolo rozhodnuté a jednoročná lehota

uplynula 14. mája 2011 a aj napriek tomu najvyšší súd o odklade vykonateľnosti rozhodol

18. júla 2011

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 M Obdo V/6/2001 z 18. júla

2011 svojvoľne a zjavne v rozpore so zákonom aplikoval v konaní o

mimoriadnom dovolaní, aj keď v výslovne stanovuje, že toto ustanovenie

o konaní na dovolacom súde sa primerane uplatní aj v konaní o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora, ale len za predpokladu, že nestanovuje niečo iné. K tomu, že

zákon stanovoval niečo iné, sa sťažovateľ už vyjadril.

Pozornosti sťažovateľa zároveň neuniklo, že najvyšší súd v snahe zakryť všetky svoje

„prešľapy“, ktorých sa pri rozhodnutí sp. zn. 1 M Obdo z 18. júla 2011 dopustil,

vo výroku tohto uznesenia uviedol, že vykonateľnosť označeného rozsudku odložil do

„rozhodnutia o dovolaní“. Ako je zrejmé, najvyšší súd v danom prípade nerozhodoval o

dovolaní, ktoré podáva účastník konania, ale rozhodoval o mimoriadnom dovolaní

podanom generálnym prokurátorom.

Do dispozičnej sféry sťažovateľa sa dostala písomnosť Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 193/10-27 zo 7. júla

2011, z obsahu ktorej vyplýva, že „návrh na odklad vykonateľnosti bol súčasne s

mimoriadnym dovolaním podaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 14. mája 2010, o

tomto návrhu nebolo zatiaľ rozhodnuté. Znamená to, že účinky odkladu vykonateľnosti

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2010 č. k. 4 Obo 10/2009-

174, ktoré nastali podaním návrhu na odklad vykonateľnosti, už pominuli vzhľadom na

ustanovenie ...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 M Obdo z 18. júla 2011 porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo z 18. júla 2011 sa zrušuje.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Eur,

ktoré mu je najvyšší súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Najvyšší súd je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v

sume 314,18 Eur (dva úkony právnej služby po 123,50 Eur, t. j. prevzatie a príprava

zastúpenia a podanie sťažnosti, dvakrát režijný paušál po 7,41 Eur + príslušná sadzba

DPH... na účet právnej zástupkyne JUDr. D. H... do jedného mesiaca od právoplatnosti

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je preskúmanie, či namietaným rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. júla 2011 bolo porušené základné právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v a v

dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že najvyšší súd prijal napadnuté rozhodnutie

po uplynutí zákonnej jednoročnej lehoty od doručenia mimoriadneho dovolania

najvyššiemu súdu v zmysle ustanovenia (bod A). Súčasne

k porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť aj tým, že najvyšší súd na toto

rozhodnutie nesprávne aplikoval ustanovenie aj napriek tomu, že podľa

ods. 2 sa v konaní o mimoriadnom dovolaní môže uplatniť upravujúci

postup v dovolacom konaní iba v prípade, ak by nemal špeciálne

ustanovenie pre konanie o mimoriadnom dovolaní, pričom v danom prípade bol týmto

špeciálnym ustanovením (bod B). Okrem tohto sťažovateľ namieta, že

napádané rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým odložil vykonateľnosť odvolacieho

rozhodnutia najvyššieho súdu, bolo vydané na návrh žalovaného, ktorý v konaní

o mimoriadnom dovolaní nie je aktívne procesne legitimovaný (bod C), a napokon

sťažovateľ namieta aj výrokovú časť sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

v ktorej najvyšší súd nesprávne uviedol, že „... odkladá vykonateľnosť... do rozhodnutia

o dovolaní“, pričom správne malo byť uvedené, že odkladá vykonateľnosť do rozhodnutia

o mimoriadnom dovolaní (bod D).

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom napádaným rozhodnutím najvyššieho súdu

v prvom rade osobitne podotýka, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného

procesného rozhodnutia je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ).

Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa

spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do predbežných rozhodnutí, keďže nie je

súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv

a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (). Ústavný

súd posudzuje problematiku predbežných procesných rozhodnutí zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k ich zrušeniu pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd

môže zasiahnuť do rozhodnutí predbežnej povahy všeobecných súdov iba za predpokladu,

že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Avšak aj v konaní o predbežnom rozhodnutí musia byť rešpektované minimálne

požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na

súdnu ochranu. A teda aj procesné rozhodnutie o odklade vykonateľnosti mimoriadnym

dovolaním napadnutého rozhodnutia musí mať rovnako, ako aj iné rozhodnutia zákonný

podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí

byť odôvodnené.

Najvyšší súd sťažnosťou napadnuté uznesenie odôvodnil takto:

„V prejednávanej veci generálny prokurátor Slovenskej republiky podal mimoriadne

dovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2010 č. k. 4

Obo 10/2009-174, ktorým žiadal zrušil napadnutý rozsudok a poukazom na ustanovenie

navrhol odklad vykonateľnosti rozhodnutia.

Dovolací súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní rozsudkom z 24. júna 2010 č. k.

-256.

Nálezom ústavného súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2011, -50,

bol rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2010 č. k. 1 MObdoV

7/2010-256 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Z uvedeného vyplýva, že dovolací

súd musí znovu rozhodnúť o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Aby nebol

zmarený účinok rozhodnutia súdu o mimoriadnom opravnom prostriedku vykonaním

exekúcie súdnym exekútorom, dovolací súd podľa rozhodol tak ako je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“

A. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ namieta najmä to, že v konaní o mimoriadnom

dovolaní nie je prípustný odklad výkonu mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia

po uplynutí lehoty v zmysle , pričom táto lehota podľa

sťažovateľa už v danom prípade medzičasom uplynula.

Podľa ak generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie

a súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhne odklad vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia, odkladá sa doručením mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa účinky odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia

zanikajú:

a) zamietnutím návrhu generálneho prokurátora na odklad vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom, alebo

b) rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní, najneskôr však uplynutím jedného roka od

doručenia mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu, ak dovolací súd nerozhodne

o predĺžení tejto lehoty.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd uvádza, že aj keď pri podaní mimoriadneho

dovolania, ktoré bolo najvyššiemu súdu doručené 14. mája 2010, generálny prokurátor

súčasne navrhol odklad vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu č. k. -174

z 19. januára 2010, nadobudnutím právoplatnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. júna 2010 o tomto mimoriadnom dovolaní, t. j. 9. júla 2010,

účinky odkladu vykonateľnosti zanikli, avšak následne nadobudnutím právoplatnosti nálezu

ústavného súdu č. k. -50 z 29. marca 2011, t. j. 4. mája 2011, o zrušení tohto

rozsudku najvyššieho súdu sa v danej veci obnovil procesný stav, aký bol pred meritórnym

rozhodnutím najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní.

Ústavný súd tu predovšetkým poukazuje na tú skutočnosť, že v čase nadobudnutia

právoplatnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júna 2010

o mimoriadnom dovolaní, t. j. 9. júla 2010, z jednoročnej lehoty na zánik účinkov odkladu

mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia počítanej od 14. mája 2010 (t. j. od

doručenia mimoriadneho dovolania najvyššiemu súdu) uplynul iba 1 mesiac a 25 dní,

pričom v období od 9. júla 2010 do nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k.

-50 z 29. marca 2011, t. j. do 4 mája 2011, táto zákonná lehota objektívne

nemohla plynúť, resp. uplynúť.

Vzhľadom na to, že jednoročná zákonná lehota na zánik účinkov odkladu

mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia, v danom prípade počítaná od 14. mája

2010, v období od 9. júla 2010 do 4. mája 2011 neplynula, čo znamená, že ani nemohla

uplynúť (minúť sa), podľa názoru ústavného súdu, keď najvyšší súd s poukazom na

ustanovenie za primeraného použitia ustanovenia rozhodol

o odklade vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

č. k. -174 z 19. januára 2010, a nie o predĺžení jednoročnej lehoty (ktorá ešte

neuplynula) na zánik účinkov jeho odkladu v zmysle ustanovenia § 243ha ods. 2 písm. b)

, toto rozhodnutie možno považovať za ústavne udržateľné. Uvedené potvrdzuje, a je

v súlade aj so skutočnosťou, že účel a význam procesného rozhodnutia o „predĺžení lehoty“

na rozhodnutie o odklade vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním napadnutého

rozhodnutia, ako aj účel a význam procesného rozhodnutia o „odklade vykonateľnosti“

mimoriadnym opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia je identický a spočíva

v dočasnom vylúčení účinkov mimoriadnym opravným prostriedkom napadnutého

rozhodnutia. Okrem tohto aj vzhľadom na to, že tak rozhodnutie o odklade vykonateľnosti,

ako ani rozhodnutie o predĺžení lehoty na zánik účinkov odkladu sa neviaže na splnenie

žiadnych ďalších osobitných zákonných podmienok, ústavný súd považuje sťažnosťou

napadnuté rozhodnutie za ústavne konformné.

Uvedené platí o to viac, že ustanovenie umožňuje

predĺženie zákonnej jednoročnej lehoty na zánik účinkov odkladu mimoriadnym dovolaním

napadnutého rozhodnutia bez akéhokoľvek časového obmedzenia.

B. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, je potrebné podotknúť, že ustanovenie

síce pripúšťa primerané použitie ustanovení až

o dovolaní aj v konaní o mimoriadnom dovolaní v prípade neexistencie špeciálneho

ustanovenia pre konanie o mimoriadnom dovolaní, avšak ústavný súd na rozdiel od

sťažovateľa nie je toho názoru, že by v rámci konania o mimoriadnom dovolaní nemohlo

ústavno-právne obstáť použitie ustanovenia , ktoré zjavne neviaže rozhodnutie

o odklade dovolaním napadnutého rozhodnutia na návrh, resp. podľa ktorého dovolací súd

môže odložiť výkon dovolaním napadnutého rozhodnutia aj ex offo.

Podľa v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane

ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon neustanovuje

niečo iné.

Podľa pred rozhodnutím o dovolaní môže súd, ktorý o ňom má

rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd nepovažuje subsidiárnu aplikáciu ustanovenia v rámci

konania o mimoriadnom dovolaní za takú, ktorá by bola v rozpore so zmyslom a účelom

ustanovení a .

C. Sťažovateľ ďalej namieta, že sťažnosťou napadnutým uznesením najvyšší súd

rozhodol o odklade vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu č. k. -174

z 19. januára 2010 na základe návrhu žalovaného, ktorý nie je procesne legitimovaný ani na

podanie mimoriadneho dovolania, ako ani na podanie návrhu na odklad vykonateľnosti

mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia.

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že generálny prokurátor už v podanom

mimoriadnom dovolaní navrhol odklad vykonateľnosti ním napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, pričom ústavný súd nezistil, že by bol generálny prokurátor tento svoj

návrh neskôr vzal späť, prípadne dal najvyššiemu súdu inak najavo, že na tomto svojom

návrhu už netrvá, nemožno to vyvodiť ani z obsahu listu Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky č. k. VI/2 Pz 193/10-27 zo 7. júla 2011 adresovaného sťažovateľovi, resp. jeho

zástupcovi, v závere ktorého sa uvádza: „... Vašu žiadosť o späťvzatie mimoriadneho

dovolania o späťvzatie návrhu na odklad vykonateľnosti odkladám. O mimoriadnom

dovolaní rozhodne Najvyšší súd Slovenskej republiky.“, a teda tento návrh generálneho

prokurátora nijako „neodpadol“, preto pokiaľ najvyšší súd sťažnosťou napadnutým

uznesením odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu č. k. -174

z 19. januára 2010, nemožno toto jeho uznesenie považovať z tohto dôvodu za arbitrárne.

Na tomto závere nič nemení ani to, že najvyšší súd o odklade vykonateľnosti

mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia rozhodol „na návrh“ – podnet

žalovaného.

D. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd vo výrokovej časti sťažnosťou

napadnutého uznesenia uviedol, že mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu č. k. -174 z 19. januára 2010 „... odkladá do rozhodnutia

o dovolaní ...“, a nie do rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní, ústavný súd vyslovuje svoje

presvedčenie, že vzhľadom na označenie veci v záhlaví sťažnosťou napadnutého uznesenia,

ako aj na ostatnú časť jeho výroku a odôvodnenia nemožno mať žiadne pochybnosti o tom,

že výkon mimoriadnym dovolaním napadnutého rozsudku sa odkladá do rozhodnutia

o mimoriadnom dovolaní a že v danom prípade ide iba o chybu v písaní, ktorú možno

na podnet sťažovateľa odstrániť ( ).

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok

sťažovateľa smerujúcich proti namietanému uzneseniu najvyššieho súdu v kontexte

posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru o pochybení takej intenzity,

ktoré by odôvodňovalo vyslovenie porušenia uvedených práv a v nadväznosti na to aj

zrušenie namietaného uznesenia.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných

práv a slobôd je iba také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné

v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102

), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté

v v spojitosti s predbežnými procesnými rozhodnutiami.

V kontexte daného prípadu je však takýmto procesným prostriedkom meritórne rozhodnutie

o mimoriadnom dovolaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už pri jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľa, ktorý

s poukazom na ustanovenie žiadal o odloženie

vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia dočasným opatrením do nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, rozhodnutie o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia ako aj o trovách tohto konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa touto časťou

sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011