Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 158/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

zastúpeného LEGATE, s. r. o., advokátska kancelária, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti JUDr. Peter Vrábel, pre namietané

porušenie základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-72 z 18. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného LEGATE, s. r. o.,

advokátska kancelária, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

a konateľ spoločnosti JUDr. Peter Vrábel, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , , a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Snr 1/2019- 72 z 18. decembra 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ ako

žalobca podal na najvyššom súde správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutia Národného

bezpečnostného úradu, Námestie A. Dubčeka 1, Bratislava (ďalej len „žalovaný“), č. CRD-

1583-3/2019-VPRNBU z 12. septembra 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“). Týmto

rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie Národného

bezpečnostného úradu č. SP-PB-4325-35/2017-Ž-53974 zo 6. júna 2019 (ďalej len

„rozhodnutie NBÚ“), ktorým bolo rozhodnuté, že sťažovateľa podľa § 10 ods. 1 písm. g)

v spojení s a bodom 6 o ochrane utajovaných

skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu

a sťažovateľovi bola zrušená platnosť osvedčenia č. SP-PB-2121/2016-Ž z 20. januára 2017

pre stupeň utajenia Dôverné.

3. Spolu so správnou žalobou podal sťažovateľ na najvyššom súde návrh na priznanie

odkladného účinku správnej žalobe podľa Správny

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Najvyšší súd rozhodol

18. decembra 2019 napadnutým uznesením č. k. -72 tak, že zamietol návrh

žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Uvedené uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 24. januára 2020.

4. Sťažovateľ návrh na priznanie odkladného účinku správnej žaloby odôvodnil

na tom základe, že v dôsledku zániku platnosti sťažovateľovho osvedčenia pre stupeň

utajenia Dôverné na základe rozhodnutia NBÚ v spojení s rozhodnutím žalovaného

obchodná spoločnosť , v ktorej je sťažovateľ jediným konateľom

a zároveň jediným spoločníkom, prestala spĺňať podmienku priemyselnej bezpečnosti

v zmysle Z tohto dôvodu jej môže byť zrušené

povolenie na obchodovanie a povolenie na sprostredkovateľskú činnosť s výrobkami

obranného priemyslu vydávaného Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky

na základe o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Zrušením tohto povolenia spoločnosť , nebude

oprávnená vykonávať podnikateľskú činnosť v oblasti obranného priemyslu, čo môže

spôsobiť hrozbu vzniku závažnej hospodárskej a finančnej škody na strane tejto spoločnosti.

5. Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie označených základných práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu jeho arbitrárnosťou a neodôvodnenosťou.

Nesúhlasí s právnym záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého zákonné podmienky

na priznanie odkladného účinku správnej žaloby neboli splnené, pretože v predmetnej veci

uprednostnil najvyšší súd verejný záujem spočívajúci v bezpečnosti štátu, v ňom žijúceho

obyvateľstva a ich majetku pred záujmom sťažovateľa, resp. jeho obchodnej spoločnosti na

dosahovaní zisku podnikaním v štátom regulovanom segmente obchodovania s výrobkami

obranného priemyslu. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd „... neuviedol, prečo

by malo priznanie odkladného účinku správnej žalobe zakladať ohrozenie verejného záujmu

ani v súvislosti s akými konkrétnymi skutkovými a právnymi okolnosťami by priznanie

odkladného účinku správnej žaloby v predmetnej veci bolo v rozpore s bezpečnosťou štátu,

v ňom žijúceho obyvateľstva a ich majetku. Uznesenie NS SR preto vykazuje vysoký stupeň

arbitrárnosti, čo je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

má za následok porušenie princípov spravodlivého procesu a zároveň je takýto postup súdu

v rozpore s , teda s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou

je aj princíp právnej istoty...“.

Arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia vidí najmä v nesprávnom výklade potreby

ochrany verejného záujmu, pričom je toho názoru, že neumožňuje obmedziť právo

na slobodný výkon povolania vo verejnom záujme.

6. Ďalej uvádza, že najvyšší súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny

proces podľa v spojení s , a ,

čo odôvodňuje tým, že najvyšší súd si nesplnil svoju povinnosť vysporiadať sa so všetkými

zásadnými otázkami nevyhnutnými pre spravodlivé posúdenie veci.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

v ktorom vysloví, že:

,,I. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141

ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

- 72 zo dňa 18.12.2019 porušené boli.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. – 72 zo dňa

18.12.2019 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa.“

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania

uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

12. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo

nezávislé a nestranné súdy.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

16. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdené porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru v spojení s , a

uznesením najvyššieho súdu č. k. -72 z 18. decembra 2019, ktoré je podľa

názoru sťažovateľa nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

17. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia je jednak porušením ,

ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo vyplýva jednak z konštantnej judikatúry ústavného súdu

(, , , , ,

, ), ale aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) (Ruiz Torija proti Španielsku, Georgiadis proti Grécku, H. proti

Belgicku, Suominen proti Fínsku, Helle proti Fínsku). ESĽP v prípadoch zistenia

arbitrárnosti rozhodnutia stabilne vyslovuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na riadne

odôvodnenie rozsudku nie je právom absolútnym, ak čl. 6 ods. 1 dohovoru ukladá súdom

povinnosť odôvodňovať ich rozhodnutia, nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje podrobná

odpoveď na každý argument (Van de Hurk proti Holandsku, č. 16034/90, § 61, 19. 4. 1994).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutie v súlade s čl. 6 ods. 1

dohovoru, možno posúdiť iba na základe konkrétnych okolností daného prípadu (Ruiz

Torija proti Španielsku, č. 18390/91, § 29, 9. 12. 1994).

18. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že aj v konaní o priznaní

odkladného účinku správnej žalobe musia byť rešpektované minimálne požiadavky

zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu

ochranu. Rozhodnutie o priznaní odkladného účinku správnej žalobe musí mať

predovšetkým rovnako, ako aj iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané

príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite

odôvodnené (porov. ). K nedostatku odôvodnenia, resp. arbitrárnosti

napadnutého uznesenia je potrebné uviesť, že rozhodnutie o priznaní alebo nepriznaní

odkladného účinku správnej žalobe podľa nie je rozhodnutím vo veci

samej a následky z neho plynúce nie sú konečné a nezmeniteľné a možno konštatovať, že

jeho charakter je predbežný (). V tejto súvislosti sa vynára otázka

o aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na takýto typ rozhodnutia. V súlade so závermi

rozsudku ESĽP vo veci Micallef proti Malte (sťažnosť č. 17056/06 z 15. 10. 2009) ústavný

súd pripustil aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na rozhodnutia o priznaní, resp. nepriznaní

odkladného účinku správnej žalobe, pretože takéto rozhodnutie môže bez rozhodnutia

vo veci samej mať pre sťažovateľa účinky, akoby bola vec právoplatne rozhodnutá, a preto

má sťažovateľ právo, aby súd svoje rozhodnutie, i keď predbežnej povahy, odôvodnil

v súlade s požiadavkami čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19. Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu č. k.

-72 z 18. decembra 2019 a na základe toho uvádza, ktoré konkrétne dôvody

viedli najvyšší súd k zamietnutiu návrhu sťažovateľa na priznanie odkladného účinku

správnej žalobe podľa .

Podľa správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení

žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, ak by okamžitým

výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej

správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska

škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny

nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným

záujmom.

V zmysle a nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho

priznaním na základe rozhodnutia správneho súdu podľa § 185 sa pozastavujú účinky

napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy

a takéto rozhodnutie alebo opatrenie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich

rozhodnutí orgánov verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy.

Odkladný účinok zaniká právoplatnosťou rozhodnutia správneho súdu vo veci samej.

20. Najvyšší súd na základe návrhu sťažovateľa ako žalobcu identifikoval,

že tu existuje hrozba vzniku hospodárskej alebo finančnej ujmy na strane sťažovateľa,

a to z dôvodu ohrozenia obchodných vzťahov spoločnosti , v ktorej

je sťažovateľ jediným konateľom a spoločníkom, následkom toho, že sťažovateľa ako

konateľa tejto spoločnosti nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, čím

aj táto obchodná spoločnosť prestane spĺňať podmienky vyžadované

Z. z. a následne Vo výsledku nebude môcť predmetná

spoločnosť podnikať v oblasti obranného priemyslu. Na druhej strane najvyšší súd uviedol,

že v zmysle uvedených zákonov verejný záujem v predmetnej veci spočíva v bezpečnosti

štátu a v ňom žijúcich obyvateľov a ich majetku, a teda v ochrane pred zneužitím informácií

a výrobkov obranného priemyslu, pričom odkázal na svoje staršie rozhodnutie vo veci

sp. zn. , v zmysle ktorého vzhľadom na rizikovú komoditu sa exponenciálne

zvyšuje aj podnikateľské riziko.

Okrem toho najvyšší súd odkázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 26. mája 1993, a to vo vzťahu k námietke sťažovateľa k obmedzeniu slobodnej voľby

povolania: „Právo každého na príležitosť zarobiť si na živobytie svojou prácou, ktorú

si slobodne vyberie, alebo príjme, nezakladá nárok byť do práce prijatý, alebo vykonávať

v takomto zamestnaní funkciu, pre ktorú zákon stanovuje zvláštnu podmienku, ktorú občan

nespĺňa. Ak sa určujú podmienky na zastávanie nejakej funkcie, nemožno to považovať

za diskrimináciu v zamestnaní, či povolaní. V demokratických spoločnostiach sa v štátnych

a verejných orgánoch, ktoré majú vzťah k bezpečnosti štátu požaduje splnenie určitých

štátoobčianskych predpokladov, aj keď sa to formálne môže javiť ako obmedzenie

občianskych práv. Takto všeobecne určené podmienky nie sú v rozpore s ústavnými

predpismi, ani s medzinárodnými paktami.“

Najvyšší súd ustálil, že ochrana verejného záujmu spočívajúca v záujme štátu

na zabezpečení bezpečnosti štátu, v ňom žijúceho obyvateľstva a ich majetku prevyšuje

individuálny záujem jednotlivca, resp. obchodnej spoločnosti na dosiahnutí zisku, a z tohto

dôvodu nevyhovel návrhu sťažovateľa podľa .

21. Sťažovateľ tvrdenú arbitrárnosť a neodôvodnenosť napadnutého rozhodnutia vidí

v nesprávnom naformulovaní obsahu pojmu verejný záujem, ktorého existencia bola

dôvodom nepriznania odkladného účinku správnej žaloby. V ústavnej sťažnosti uvádza,

že pojem verejný záujem nie je legálne definovaným pojmom a odkazuje na nález

ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS. 33/95, z ktorého cituje: „Pojem verejného záujmu je právne

vymedziteľný len vo vzťahu ku konkrétnemu základnému právu či slobode.“ Toto

konštatovanie ústavného súdu sa vzťahuje na prípady, keď v dôsledku ochrany verejného

záujmu možno pristúpiť k obmedzeniu základných práv a slobôd v zmysle konkrétneho

článku . V prípade citovaného nálezu ústavného súdu išlo o obmedzenie vlastníckeho

práva podľa . V prípade sťažovateľa požiadavka existencie verejného

záujmu determinuje povinnosť súdu nevyhovieť návrhu na priznanie odkladného účinku

správnej žalobe, čím právoplatné rozhodnutie napadnuté správnou žalobou bude naďalej

záväzné. Prítomnosť verejného záujmu tu nie je obmedzením žiadneho zo základných práv

a slobôd. Je dôležité pochopiť účel inštitútu priznania odkladného účinku správnej žalobe.

Ide o možnosť nie povinnosť súdu priznať podanej žalobe odkladný účinok. Ak však

konajúci súd zistí existenciu podmienky, ktorá vylučuje odkladný účinok, je povinný

na ňu prihliadať a návrhu žalobcu nevyhovieť.

22. Sťažovateľ ďalej uviedol, že neumožňuje obmedziť právo na slobodný

výkon povolania vo verejnom záujme. Toto tvrdenie je pravdivé, ale nijako sa nedotýka

sťažovateľovho prípadu. V zmysle zákon môže ustanoviť podmienky

a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností. Na základe uvedeného článku

štát reguluje výkon podnikateľskej činnosti v oblasti obranného priemyslu. Verejný

záujem je podmienka, ktorú stanovuje ako kritérium, podľa

ktorého aj keď hrozí vznik určitej ujmy, súd neprizná správnej žalobe odkladný účinok.

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím neobmedzil sťažovateľa vo výkone jeho

podnikateľskej činnosti, resp. v slobodnom výkone jeho povolania, pretože obmedzenia

výkonu jeho podnikateľskej činnosti sa viažu na splnenie zákonných podmienok podľa

a Predmetom konania na najvyššom súde,

výsledkom ktorého bolo napadnuté rozhodnutie, bolo posúdenie, či priznaním odkladného

účinku správnej žalobe nebude ohrozený verejný záujem. Z tohto pohľadu najvyšší súd

odmietol návrh sťažovateľa, pretože ustálil, že k takému ohrozeniu môže dôjsť.

Opačný postup najvyššieho súdu by v podstate viedol k udeleniu určitej výnimky

spočívajúcej v tom, že ak podnikateľ nespĺňa kritérium bezpečnostne spoľahlivej osoby

podľa , môže aj naďalej byť držiteľom povolenia na obchodovanie

a povolenia na sprostredkovateľskú činnosť v oblasti obranného priemyslu podľa zákona

č. , a to z dôvodu ohrozenia výkonu jeho podnikateľskej činnosti. Na takýto

postup neboli dané žiadne zákonné dôvody.

23. Sťažovateľ argumentuje aj nevykonaním testu proporcionality vo vzťahu

k obmedzeniu individuálnych práv sťažovateľa na úkor verejného záujmu. V konaní

o priznaní odkladného účinku správnej žalobe sa nevykonáva test proporcionality, pretože

výsledkom tohto konania nie je obmedzenie individuálnych práv. Posudzuje sa tu možnosť

vzniku ujmy na strane žalobcu v prípade ponechania účinku napadnutého rozhodnutia

vydaného žalovaným. Rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím NBÚ vytvorilo

prekážku, ktorá môže brániť sťažovateľovi v ďalšom výkone jeho podnikateľskej činnosti,

a nie napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým súd nepriznal správnej žalobe odkladný

účinok.

24. V konkrétnom prípade najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu náležite vyložil

a aplikoval , keď jednak identifikoval hrozbu vzniku ujmy na strane

sťažovateľa spočívajúcu v hospodárskej, resp. finančnej ujme, avšak na druhej strane

správne uviedol, že tu existuje verejný záujem spočívajúci v prísnejšej regulácii

podnikateľskej činnosti v oblasti obranného priemyslu z dôvodu ochrany bezpečnosti

Slovenskej republiky a ochrany utajovaných skutočností. Napadnuté rozhodnutie nie je

arbitrárne ani svojvoľné, ústavne konformným spôsobom aplikuje dotknuté právne normy

a svojimi závermi garantuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s právom na spravodlivý proces podľa dohovoru.

25. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietanyḿ postupom alebo namietanyḿ rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenyḿ postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnyḿ právom alebo slobodou,

porušenie ktory ́ch sa namietalo, prípadne z iny ́ch dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavny ́súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, ).

26. Z uvedených dôvodov ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia najvyššieho súdu

v súlade s jeho právomocami ustanovenými v . Keďže ústavný súd

nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, odmietol jeho sťažnosť z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

27. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1

, pretože porušenie týchto práv sťažovateľ odvodzoval od tvrdeného porušenia práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu