Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 46 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (52)I. ÚS 158/2020
PDF · 223.75 KB
No categories available
I. ÚS 158/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
zastúpeného LEGATE, s. r. o., advokátska kancelária, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti JUDr. Peter Vrábel, pre namietané
porušenie základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
2 Snr 1/2019-72 z 18. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného LEGATE, s. r. o.,
advokátska kancelária, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
a konateľ spoločnosti JUDr. Peter Vrábel, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Snr 1/2019- 72 z 18. decembra 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ ako
žalobca podal na najvyššom súde správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutia Národného
bezpečnostného úradu, Námestie A. Dubčeka 1, Bratislava (ďalej len „žalovaný“), č. CRD-
1583-3/2019-VPRNBU z 12. septembra 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“). Týmto
rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie Národného
bezpečnostného úradu č. SP-PB-4325-35/2017-Ž-53974 zo 6. júna 2019 (ďalej len
„rozhodnutie NBÚ“), ktorým bolo rozhodnuté, že sťažovateľa podľa § 10 ods. 1 písm. g)
v spojení s § 14 ods. 1 a 2 písm. c) bodom 6 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných
skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 215/2004 Z. z.“) nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu
a sťažovateľovi bola zrušená platnosť osvedčenia č. SP-PB-2121/2016-Ž z 20. januára 2017
pre stupeň utajenia Dôverné.
3. Spolu so správnou žalobou podal sťažovateľ na najvyššom súde návrh na priznanie
odkladného účinku správnej žalobe podľa § 185 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Najvyšší súd rozhodol
18. decembra 2019 napadnutým uznesením č. k. 2 Snr 1/2019-72 tak, že zamietol návrh
žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Uvedené uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 24. januára 2020.
4. Sťažovateľ návrh na priznanie odkladného účinku správnej žaloby odôvodnil
na tom základe, že v dôsledku zániku platnosti sťažovateľovho osvedčenia pre stupeň
utajenia Dôverné na základe rozhodnutia NBÚ v spojení s rozhodnutím žalovaného
obchodná spoločnosť , v ktorej je sťažovateľ jediným konateľom
a zároveň jediným spoločníkom, prestala spĺňať podmienku priemyselnej bezpečnosti
v zmysle § 50 ods. 5 zákona č. 215/2004 Z. z. Z tohto dôvodu jej môže byť zrušené
povolenie na obchodovanie a povolenie na sprostredkovateľskú činnosť s výrobkami
obranného priemyslu vydávaného Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky
na základe zákona č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 392/2011 Z. z.“). Zrušením tohto povolenia spoločnosť , nebude
oprávnená vykonávať podnikateľskú činnosť v oblasti obranného priemyslu, čo môže
spôsobiť hrozbu vzniku závažnej hospodárskej a finančnej škody na strane tejto spoločnosti.
5. Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie označených základných práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu jeho arbitrárnosťou a neodôvodnenosťou.
Nesúhlasí s právnym záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého zákonné podmienky
na priznanie odkladného účinku správnej žaloby neboli splnené, pretože v predmetnej veci
uprednostnil najvyšší súd verejný záujem spočívajúci v bezpečnosti štátu, v ňom žijúceho
obyvateľstva a ich majetku pred záujmom sťažovateľa, resp. jeho obchodnej spoločnosti na
dosahovaní zisku podnikaním v štátom regulovanom segmente obchodovania s výrobkami
obranného priemyslu. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd „... neuviedol, prečo
by malo priznanie odkladného účinku správnej žalobe zakladať ohrozenie verejného záujmu
ani v súvislosti s akými konkrétnymi skutkovými a právnymi okolnosťami by priznanie
odkladného účinku správnej žaloby v predmetnej veci bolo v rozpore s bezpečnosťou štátu,
v ňom žijúceho obyvateľstva a ich majetku. Uznesenie NS SR preto vykazuje vysoký stupeň
arbitrárnosti, čo je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
má za následok porušenie princípov spravodlivého procesu a zároveň je takýto postup súdu
v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy, teda s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou
je aj princíp právnej istoty...“.
Arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia vidí najmä v nesprávnom výklade potreby
ochrany verejného záujmu, pričom je toho názoru, že ústava neumožňuje obmedziť právo
na slobodný výkon povolania vo verejnom záujme.
6. Ďalej uvádza, že najvyšší súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy,
čo odôvodňuje tým, že najvyšší súd si nesplnil svoju povinnosť vysporiadať sa so všetkými
zásadnými otázkami nevyhnutnými pre spravodlivé posúdenie veci.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
v ktorom vysloví, že:
,,I. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
2Snr/1/2019 - 72 zo dňa 18.12.2019 porušené boli.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2Srn/1/2019 – 72 zo dňa
18.12.2019 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľa.“
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania
uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
12. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo
nezávislé a nestranné súdy.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
16. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdené porušenie jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Snr 1/2019-72 z 18. decembra 2019, ktoré je podľa
názoru sťažovateľa nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.
17. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia je jednak porušením čl. 46 ods. 1 ústavy,
ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo vyplýva jednak z konštantnej judikatúry ústavného súdu
(I. ÚS 327/2010, II. ÚS 531/2011, I. ÚS 357/2012, III. ÚS 330/2013, II. ÚS 433/2012,
II. ÚS 409/2013, IV. ÚS 341/2012), ale aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) (Ruiz Torija proti Španielsku, Georgiadis proti Grécku, H. proti
Belgicku, Suominen proti Fínsku, Helle proti Fínsku). ESĽP v prípadoch zistenia
arbitrárnosti rozhodnutia stabilne vyslovuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na riadne
odôvodnenie rozsudku nie je právom absolútnym, ak čl. 6 ods. 1 dohovoru ukladá súdom
povinnosť odôvodňovať ich rozhodnutia, nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje podrobná
odpoveď na každý argument (Van de Hurk proti Holandsku, č. 16034/90, § 61, 19. 4. 1994).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutie v súlade s čl. 6 ods. 1
dohovoru, možno posúdiť iba na základe konkrétnych okolností daného prípadu (Ruiz
Torija proti Španielsku, č. 18390/91, § 29, 9. 12. 1994).
18. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že aj v konaní o priznaní
odkladného účinku správnej žalobe musia byť rešpektované minimálne požiadavky
zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu
ochranu. Rozhodnutie o priznaní odkladného účinku správnej žalobe musí mať
predovšetkým rovnako, ako aj iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané
príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite
odôvodnené (porov. I. ÚS 346/2017). K nedostatku odôvodnenia, resp. arbitrárnosti
napadnutého uznesenia je potrebné uviesť, že rozhodnutie o priznaní alebo nepriznaní
odkladného účinku správnej žalobe podľa § 185 písm. a) SSP nie je rozhodnutím vo veci
samej a následky z neho plynúce nie sú konečné a nezmeniteľné a možno konštatovať, že
jeho charakter je predbežný (III. ÚS 468/2018). V tejto súvislosti sa vynára otázka
o aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na takýto typ rozhodnutia. V súlade so závermi
rozsudku ESĽP vo veci Micallef proti Malte (sťažnosť č. 17056/06 z 15. 10. 2009) ústavný
súd pripustil aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na rozhodnutia o priznaní, resp. nepriznaní
odkladného účinku správnej žalobe, pretože takéto rozhodnutie môže bez rozhodnutia
vo veci samej mať pre sťažovateľa účinky, akoby bola vec právoplatne rozhodnutá, a preto
má sťažovateľ právo, aby súd svoje rozhodnutie, i keď predbežnej povahy, odôvodnil
v súlade s požiadavkami čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu č. k.
2 Snr 1/2019-72 z 18. decembra 2019 a na základe toho uvádza, ktoré konkrétne dôvody
viedli najvyšší súd k zamietnutiu návrhu sťažovateľa na priznanie odkladného účinku
správnej žalobe podľa § 185 písm. a) SSP.
Podľa § 185 písm. a) SSP správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení
žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, ak by okamžitým
výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej
správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska
škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny
nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným
záujmom.
V zmysle § 186 ods. 1 a 2 SSP nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho
priznaním na základe rozhodnutia správneho súdu podľa § 185 sa pozastavujú účinky
napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy
a takéto rozhodnutie alebo opatrenie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich
rozhodnutí orgánov verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy.
Odkladný účinok zaniká právoplatnosťou rozhodnutia správneho súdu vo veci samej.
20. Najvyšší súd na základe návrhu sťažovateľa ako žalobcu identifikoval,
že tu existuje hrozba vzniku hospodárskej alebo finančnej ujmy na strane sťažovateľa,
a to z dôvodu ohrozenia obchodných vzťahov spoločnosti , v ktorej
je sťažovateľ jediným konateľom a spoločníkom, následkom toho, že sťažovateľa ako
konateľa tejto spoločnosti nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, čím
aj táto obchodná spoločnosť prestane spĺňať podmienky vyžadované zákonom č. 215/2004
Z. z. a následne zákonom č. 392/2011 Z. z. Vo výsledku nebude môcť predmetná
spoločnosť podnikať v oblasti obranného priemyslu. Na druhej strane najvyšší súd uviedol,
že v zmysle uvedených zákonov verejný záujem v predmetnej veci spočíva v bezpečnosti
štátu a v ňom žijúcich obyvateľov a ich majetku, a teda v ochrane pred zneužitím informácií
a výrobkov obranného priemyslu, pričom odkázal na svoje staršie rozhodnutie vo veci
sp. zn. 8 Sžo 35/2016, v zmysle ktorého vzhľadom na rizikovú komoditu sa exponenciálne
zvyšuje aj podnikateľské riziko.
Okrem toho najvyšší súd odkázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 9/93
z 26. mája 1993, a to vo vzťahu k námietke sťažovateľa k obmedzeniu slobodnej voľby
povolania: „Právo každého na príležitosť zarobiť si na živobytie svojou prácou, ktorú
si slobodne vyberie, alebo príjme, nezakladá nárok byť do práce prijatý, alebo vykonávať
v takomto zamestnaní funkciu, pre ktorú zákon stanovuje zvláštnu podmienku, ktorú občan
nespĺňa. Ak sa určujú podmienky na zastávanie nejakej funkcie, nemožno to považovať
za diskrimináciu v zamestnaní, či povolaní. V demokratických spoločnostiach sa v štátnych
a verejných orgánoch, ktoré majú vzťah k bezpečnosti štátu požaduje splnenie určitých
štátoobčianskych predpokladov, aj keď sa to formálne môže javiť ako obmedzenie
občianskych práv. Takto všeobecne určené podmienky nie sú v rozpore s ústavnými
predpismi, ani s medzinárodnými paktami.“
Najvyšší súd ustálil, že ochrana verejného záujmu spočívajúca v záujme štátu
na zabezpečení bezpečnosti štátu, v ňom žijúceho obyvateľstva a ich majetku prevyšuje
individuálny záujem jednotlivca, resp. obchodnej spoločnosti na dosiahnutí zisku, a z tohto
dôvodu nevyhovel návrhu sťažovateľa podľa § 185 písm. a) SSP.
21. Sťažovateľ tvrdenú arbitrárnosť a neodôvodnenosť napadnutého rozhodnutia vidí
v nesprávnom naformulovaní obsahu pojmu verejný záujem, ktorého existencia bola
dôvodom nepriznania odkladného účinku správnej žaloby. V ústavnej sťažnosti uvádza,
že pojem verejný záujem nie je legálne definovaným pojmom a odkazuje na nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS. 33/95, z ktorého cituje: „Pojem verejného záujmu je právne
vymedziteľný len vo vzťahu ku konkrétnemu základnému právu či slobode.“ Toto
konštatovanie ústavného súdu sa vzťahuje na prípady, keď v dôsledku ochrany verejného
záujmu možno pristúpiť k obmedzeniu základných práv a slobôd v zmysle konkrétneho
článku ústavy. V prípade citovaného nálezu ústavného súdu išlo o obmedzenie vlastníckeho
práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. V prípade sťažovateľa požiadavka existencie verejného
záujmu determinuje povinnosť súdu nevyhovieť návrhu na priznanie odkladného účinku
správnej žalobe, čím právoplatné rozhodnutie napadnuté správnou žalobou bude naďalej
záväzné. Prítomnosť verejného záujmu tu nie je obmedzením žiadneho zo základných práv
a slobôd. Je dôležité pochopiť účel inštitútu priznania odkladného účinku správnej žalobe.
Ide o možnosť nie povinnosť súdu priznať podanej žalobe odkladný účinok. Ak však
konajúci súd zistí existenciu podmienky, ktorá vylučuje odkladný účinok, je povinný
na ňu prihliadať a návrhu žalobcu nevyhovieť.
22. Sťažovateľ ďalej uviedol, že ústava neumožňuje obmedziť právo na slobodný
výkon povolania vo verejnom záujme. Toto tvrdenie je pravdivé, ale nijako sa nedotýka
sťažovateľovho prípadu. V zmysle čl. 35 ods. 2 ústavy zákon môže ustanoviť podmienky
a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností. Na základe uvedeného článku
ústavy štát reguluje výkon podnikateľskej činnosti v oblasti obranného priemyslu. Verejný
záujem je podmienka, ktorú stanovuje Správny súdny poriadok ako kritérium, podľa
ktorého aj keď hrozí vznik určitej ujmy, súd neprizná správnej žalobe odkladný účinok.
Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím neobmedzil sťažovateľa vo výkone jeho
podnikateľskej činnosti, resp. v slobodnom výkone jeho povolania, pretože obmedzenia
výkonu jeho podnikateľskej činnosti sa viažu na splnenie zákonných podmienok podľa
zákona č. 215/2004 Z. z. a zákona č. 392/2011 Z. z. Predmetom konania na najvyššom súde,
výsledkom ktorého bolo napadnuté rozhodnutie, bolo posúdenie, či priznaním odkladného
účinku správnej žalobe nebude ohrozený verejný záujem. Z tohto pohľadu najvyšší súd
odmietol návrh sťažovateľa, pretože ustálil, že k takému ohrozeniu môže dôjsť.
Opačný postup najvyššieho súdu by v podstate viedol k udeleniu určitej výnimky
spočívajúcej v tom, že ak podnikateľ nespĺňa kritérium bezpečnostne spoľahlivej osoby
podľa zákona č. 215/2004 Z. z., môže aj naďalej byť držiteľom povolenia na obchodovanie
a povolenia na sprostredkovateľskú činnosť v oblasti obranného priemyslu podľa zákona
č. 392/2011 Z. z., a to z dôvodu ohrozenia výkonu jeho podnikateľskej činnosti. Na takýto
postup neboli dané žiadne zákonné dôvody.
23. Sťažovateľ argumentuje aj nevykonaním testu proporcionality vo vzťahu
k obmedzeniu individuálnych práv sťažovateľa na úkor verejného záujmu. V konaní
o priznaní odkladného účinku správnej žalobe sa nevykonáva test proporcionality, pretože
výsledkom tohto konania nie je obmedzenie individuálnych práv. Posudzuje sa tu možnosť
vzniku ujmy na strane žalobcu v prípade ponechania účinku napadnutého rozhodnutia
vydaného žalovaným. Rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím NBÚ vytvorilo
prekážku, ktorá môže brániť sťažovateľovi v ďalšom výkone jeho podnikateľskej činnosti,
a nie napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým súd nepriznal správnej žalobe odkladný
účinok.
24. V konkrétnom prípade najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu náležite vyložil
a aplikoval § 185 písm. a) SSP, keď jednak identifikoval hrozbu vzniku ujmy na strane
sťažovateľa spočívajúcu v hospodárskej, resp. finančnej ujme, avšak na druhej strane
správne uviedol, že tu existuje verejný záujem spočívajúci v prísnejšej regulácii
podnikateľskej činnosti v oblasti obranného priemyslu z dôvodu ochrany bezpečnosti
Slovenskej republiky a ochrany utajovaných skutočností. Napadnuté rozhodnutie nie je
arbitrárne ani svojvoľné, ústavne konformným spôsobom aplikuje dotknuté právne normy
a svojimi závermi garantuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
25. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietanyḿ postupom alebo namietanyḿ rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenyḿ postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnyḿ právom alebo slobodou,
porušenie ktory ́ch sa namietalo, prípadne z iny ́ch dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavny ́súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 36/05, III. ÚS 198/07).
26. Z uvedených dôvodov ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia najvyššieho súdu
v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Keďže ústavný súd
nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, odmietol jeho sťažnosť z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
27. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1
ústavy, pretože porušenie týchto práv sťažovateľ odvodzoval od tvrdeného porušenia práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu