Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 56 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (62)III. ÚS 468/2018
PDF · 420.38 KB
No categories available
III. ÚS 468/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Oľgou Michalíkovou, Jarková 89, Prešov, pre namietané
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 S 24/2018 a jeho uznesením č. k. 3 S 24/2018-39 zo 4. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 16. novembra
2018 sa , (ďalej len „sťažovateľka“),
domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví
označených práv postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 S 24/2018 a jeho uznesením č. k. 3 S 24/2018-39 zo 4. septembra
2018 a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že žalobou doručenou
krajskému súdu 22. marca 2018 sa sťažovateľka (žalobkyňa) domáhala preskúmania
zákonnosti postupu a rozhodnutia Okresného úradu Prešov, odboru výstavby a bytovej
politiky, Prešov (ďalej len „žalovaný“), č. OÚ-PO-OBVP2-2017/46994/12456/ŠSS-ZV
z 21. decembra 2017, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie mesta
Prešov č. SÚ/11580/122870/2017-Ko/228 z 20. septembra 2017 o povolení stavby
rodinného domu na pozemku stavebníkovi
Súčasťou žaloby bol návrh sťažovateľky na priznanie odkladného účinku správnej žaloby,
ktorý odôvodnila tým, že „okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia alebo inými
právnymi následkami hrozí závažná ujma a značná hospodárska škoda ako aj zásah
do vlastníckych práv susednej parcely a závažná ujma na životnom priestore“.
3. Krajský súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky na priznanie odkladného
účinku správnej žaloby zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „musel
v tejto veci prihliadnuť na to, že hrozba závažných následkov, ktoré sú uvedené v § 185
písm. a) SSP, musí vyplývať nie z tvrdení žalobkyne, ale z predložených dôkazov alebo
označených dôkazov, ktorý by právny súd mohol zadovážiť, vykonať, resp. aspoň
vyhodnotiť... Súčasťou návrhu žalobkyne však nie sú žiadne dôkazy preukazujúce
prítomnosť zákonných dôvodov pre priznanie odkladného účinku správnej žalobe a žiadne
dôkazy na preukázanie týchto zákonných dôvodov žalobkyňa ani neoznačila. Návrh
obsahuje len tvrdenia žalobkyne, z nich najkonkrétnejší je ten, ktorý poukazuje na zásah do
vlastníckych práv susednej parcely (parcely žalobkyne susediacej s parcelou stavebníka)
a závažnú ujmu na životnom priestore. Takéto tvrdenie však nie je konkrétne ani v otázke
zásahu do vlastníckeho práva, druhu tohto zásahu, intenzity tohto zásahu, ani v otázke ujmy
na životnom priestore, keďže z návrhu nie je zrejmý ani rozsah ujmy, ani povaha ujmy,
ani spôsob zásahu do životného prostredia žalobkyne... Žalobkyňa nepreukázala svoje
tvrdenie o zásahu do vlastníckeho práva a ujme na životnom priestore.“.
4. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí a v sťažnosti uvádza,
že dôkazom preukazujúcim prítomnosť zákonných dôvodov na priznanie odkladného
účinku správnej žalobe je tvrdenie žalovaného, že stavebný úrad „oznámil účastníkom
stavebného konania v súlade s § 39a ods. 4 a § 61 ods. 1 začatie zlúčeného územného
konania a stavebného konania oznámením č. SÚ/11580/111472/2017-Ko/228 zo dňa 21. 07.
2017... Tým, že sme boli ako účastník stavebného povolenia pre výstavbu rodinného domu
v územnom konaní opomenutí... došlo k bezprecedentnému porušeniu... ústavných práv
a základných ústavných slobôd sťažovateľky a to tým, že ako účastník konania som sa
nemohla vyjadriť k podstatným náležitostiam stavby a to umiestnenie stavby na susediacej
parcele, atď.“. Sťažovateľka zároveň namieta, že krajský súd „porušil § 187 ods. 3, ktorý
stanovuje 30-dňovú lehotu od doručenia vyjadrenia žalovaného k tomuto návrhu, prípadne
administratívnych spisov, ak bol návrh podaný súčasne so správnou žalobou“; v tejto
súvislosti 14. augusta 2018 podala predsedníčke krajského súdu podanie označené ako
„Urgencia rozhodnutia vo veci žalobného návrhu o priznanie odkladného účinku“.
II.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
6. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým
zamietol návrh sťažovateľky na priznanie odkladného účinku správnej žalobe (bod 3).
7. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
9. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou posudzuje spravodlivosť procesu ako
celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba
v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany
orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý
a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.
10. Ústavný súd do konania vo veci samej pred jeho právoplatným skončením
zasiahne len výnimočne, ak by išlo o rozhodnutie súdu spôsobilé výrazne a už nezvratným
(nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich
porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená
neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať
na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo
v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
11. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015,
12. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických
osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade
znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie
orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej
správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu
ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka
súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci
viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti
zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada
spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46
ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne
relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci
(m. m. III. ÚS 305/08).
13. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj
spravodlivé a presvedčivé (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
14. Rovnako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých
sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
15. Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,
povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti
návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa
ustanovení príslušného zákona (I. ÚS 45/09).
16. Podľa § 185 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“)
správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej
žalobe odkladný účinok, ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami
napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy
hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na
životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného
účinku nie je v rozpore s verejným záujmom,
17. Odkladný účinok správnej žaloby upravený v ustanoveniach § 184 až § 189 SSP
«predstavuje jeden z nových právnych inštitútov správneho súdneho konania, ktoré majú
zabezpečiť efektívnu ochranu zo strany správneho súdu, tak aby jeho rozhodnutie mohlo
byť nielen formálnym, ale i materiálnym prostriedkom ochrany práv a právom chránených
záujmov úspešného žalobcu. Podstatou odkladného účinku je zabezpečenie takého stavu, pri
ktorom by správnym súdom preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej
správy nevyvolávali žiadne právne účinky vrátane takých, ktoré by ich zrealizovaním boli
považované za skonzumované... Odkladný účinok správnej žaloby má predbežný,
zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje určitý ekvivalent neodkladných
a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a neodkladných a iných opatrení
v civilnom mimosporovom konaní. Oproti týmto opatreniam podstatou odkladného účinku
je „zmrazenie“ právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného
rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy... Možnosť priznania odkladného
účinku správnej žalobe rozhodnutím správneho súdu je plne ovládaná dispozičnou
zásadou... Podanie návrhu na priznanie odkladného účinku nie je viazané na žiadnu lehotu.
Žalobca môže podať takýto návrh najskôr so správnou žalobou, či už ako jej súčasť, alebo
samostatne a najneskôr do konečného rozhodnutia správneho súdu (pozri § 187 ods. 3)...
Návrh na priznanie odkladného účinku má v zásade povahu podania vo veci samej (§ 55
ods. 2). Okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57) by mal návrh obsahovať aj
dostatočnú identifikáciu dôvodu pre priznanie odkladného účinku v zmysle písm. a) alebo
b) § 185. Pri dôvode týkajúcom sa písm. a) § 185 by pritom mal navrhovateľ (žalobca)
dostatočne vymedziť aj konkrétny dôvod a skutkové okolnosti s ním spojené. Od tohto
vymedzenia nakoniec závisí vo veľkej miere aj rozhodnutie správneho súdu a rozsah jeho
odôvodnenia... Proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na
priznanie odkladného účinku, či už kladne alebo záporne, nie je prípustná kasačná sťažnosť
[§ 439 ods. 2 písm. e)], a to z dôvodu, aby sa pre rozhodovanie o nej zbytočne
nepredlžovalo konanie vo veci samej. Žalobca však môže podať nový návrh na priznanie
odkladného účinku, ak došlo k zmene pôvodného skutkového alebo právneho stavu.»
(Baricová, J.; Fečík, M.; Števček, M.; Filová, A.; a kol. Správny súdny poriadok. Komentár.
Bratislava : C. H. Beck, 2018. s. 924, s. 926 až 927 a s. 934).
18. Z uvedeného vyplýva, že splnenie podmienok na priznanie odkladného účinku
správnej žaloby bude vždy prísne individuálne. Napriek tomu by mal správny súd zohľadniť
najmä tie dopady a ujmy, ktoré by mohli v dôsledku svojho vzniku zmariť tú ochranu
subjektívnych práv, právom chránených záujmov alebo povinností, resp. zákonnosti, ktorú
by mohlo poskytnúť rozhodnutie správneho súdu vyhovujúce správnej žalobe.
19. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského
súdu (bod 3) dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom
nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
20. Tvrdenie sťažovateľky, že krajskému súdu preukázala prítomnosť zákonných
dôvodov na priznanie odkladného účinku správnej žalobe (bod 4), ústavný súd nepovažuje
za spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia.
21. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
22. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že krajský súd prekročil 30-dňovú lehotu na
rozhodnutie ustanovenú v § 187 ods. 3 SSP, ústavný súd pripúšťa, že zo strany krajského
súdu k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita nemá dosah na spravodlivosť
súdneho procesu ako celku.
23. V danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým postupom
a napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
24. Ústavný súd zároveň konštatuje, že v danom prípade nič nenasvedčuje tomu, že
by sťažovateľke nebolo možné poskytnúť súdnu ochranu v konaní o správnej žalobe proti
rozhodnutiu orgánu verejnej správy (žalovanému). Sťažovateľka taktiež môže podať nový
návrh na priznanie odkladného účinku správnej žaloby, v ktorom dostatočne vymedzí
konkrétny dôvod a skutkové okolnosti s ním spojené. Pokiaľ sa sťažovateľka považuje za
opomenutého účastníka, môže podať aj správnu žalobu podľa § 179 SSP.
25. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho
práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého
porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom (III. ÚS 1/04).
26. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde aj pre neprípustnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. decembra 2018