Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 468/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Oľgou Michalíkovou, Jarková 89, Prešov, pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -39 zo 4. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 16. novembra

2018 sa , (ďalej len „sťažovateľka“),

domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví

označených práv postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -39 zo 4. septembra

2018 a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že žalobou doručenou

krajskému súdu 22. marca 2018 sa sťažovateľka (žalobkyňa) domáhala preskúmania

zákonnosti postupu a rozhodnutia Okresného úradu Prešov, odboru výstavby a bytovej

politiky, Prešov (ďalej len „žalovaný“), č. OÚ-PO-OBVP2-2017/46994/12456/ŠSS-ZV

z 21. decembra 2017, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie mesta

Prešov č. SÚ/11580/122870/2017-Ko/228 z 20. septembra 2017 o povolení stavby

rodinného domu na pozemku stavebníkovi

Súčasťou žaloby bol návrh sťažovateľky na priznanie odkladného účinku správnej žaloby,

ktorý odôvodnila tým, že „okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia alebo inými

právnymi následkami hrozí závažná ujma a značná hospodárska škoda ako aj zásah

do vlastníckych práv susednej parcely a závažná ujma na životnom priestore“.

3. Krajský súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky na priznanie odkladného

účinku správnej žaloby zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „musel

v tejto veci prihliadnuť na to, že hrozba závažných následkov, ktoré sú uvedené v § 185

písm. a) , musí vyplývať nie z tvrdení žalobkyne, ale z predložených dôkazov alebo

označených dôkazov, ktorý by právny súd mohol zadovážiť, vykonať, resp. aspoň

vyhodnotiť... Súčasťou návrhu žalobkyne však nie sú žiadne dôkazy preukazujúce

prítomnosť zákonných dôvodov pre priznanie odkladného účinku správnej žalobe a žiadne

dôkazy na preukázanie týchto zákonných dôvodov žalobkyňa ani neoznačila. Návrh

obsahuje len tvrdenia žalobkyne, z nich najkonkrétnejší je ten, ktorý poukazuje na zásah do

vlastníckych práv susednej parcely (parcely žalobkyne susediacej s parcelou stavebníka)

a závažnú ujmu na životnom priestore. Takéto tvrdenie však nie je konkrétne ani v otázke

zásahu do vlastníckeho práva, druhu tohto zásahu, intenzity tohto zásahu, ani v otázke ujmy

na životnom priestore, keďže z návrhu nie je zrejmý ani rozsah ujmy, ani povaha ujmy,

ani spôsob zásahu do životného prostredia žalobkyne... Žalobkyňa nepreukázala svoje

tvrdenie o zásahu do vlastníckeho práva a ujme na životnom priestore.“.

4. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí a v sťažnosti uvádza,

že dôkazom preukazujúcim prítomnosť zákonných dôvodov na priznanie odkladného

účinku správnej žalobe je tvrdenie žalovaného, že stavebný úrad „oznámil účastníkom

stavebného konania v súlade s § 39a ods. 4 a § 61 ods. 1 začatie zlúčeného územného

konania a stavebného konania oznámením č. SÚ/11580/111472/2017-Ko/228 zo dňa 21. 07.

2017... Tým, že sme boli ako účastník stavebného povolenia pre výstavbu rodinného domu

v územnom konaní opomenutí... došlo k bezprecedentnému porušeniu... ústavných práv

a základných ústavných slobôd sťažovateľky a to tým, že ako účastník konania som sa

nemohla vyjadriť k podstatným náležitostiam stavby a to umiestnenie stavby na susediacej

parcele, atď.“. Sťažovateľka zároveň namieta, že krajský súd „porušil § 187 ods. 3, ktorý

stanovuje 30-dňovú lehotu od doručenia vyjadrenia žalovaného k tomuto návrhu, prípadne

administratívnych spisov, ak bol návrh podaný súčasne so správnou žalobou“; v tejto

súvislosti 14. augusta 2018 podala predsedníčke krajského súdu podanie označené ako

„Urgencia rozhodnutia vo veci žalobného návrhu o priznanie odkladného účinku“.

II.

5. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

6. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým

zamietol návrh sťažovateľky na priznanie odkladného účinku správnej žalobe (bod 3).

7. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

8. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

9. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou posudzuje spravodlivosť procesu ako

celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba

v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany

orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý

a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

10. Ústavný súd do konania vo veci samej pred jeho právoplatným skončením

zasiahne len výnimočne, ak by išlo o rozhodnutie súdu spôsobilé výrazne a už nezvratným

(nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich

porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená

neskôr (), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať

na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo

v opravných konaniach ().

11. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

).

12. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva iba

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti

zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada

spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46

ods. 1 , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne

relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci

(m. m. ).

13. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre

širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj

spravodlivé a presvedčivé (, , , ).

Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces ().

14. Rovnako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

15. Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4

v spojení s ), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,

povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti

návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa

ustanovení príslušného zákona ().

16. Podľa (ďalej len „“)

správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej

žalobe odkladný účinok, ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami

napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy

hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na

životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného

účinku nie je v rozpore s verejným záujmom,

17. Odkladný účinok správnej žaloby upravený v ustanoveniach až

«predstavuje jeden z nových právnych inštitútov správneho súdneho konania, ktoré majú

zabezpečiť efektívnu ochranu zo strany správneho súdu, tak aby jeho rozhodnutie mohlo

byť nielen formálnym, ale i materiálnym prostriedkom ochrany práv a právom chránených

záujmov úspešného žalobcu. Podstatou odkladného účinku je zabezpečenie takého stavu, pri

ktorom by správnym súdom preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej

správy nevyvolávali žiadne právne účinky vrátane takých, ktoré by ich zrealizovaním boli

považované za skonzumované... Odkladný účinok správnej žaloby má predbežný,

zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje určitý ekvivalent neodkladných

a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a neodkladných a iných opatrení

v civilnom mimosporovom konaní. Oproti týmto opatreniam podstatou odkladného účinku

je „zmrazenie“ právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného

rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy... Možnosť priznania odkladného

účinku správnej žalobe rozhodnutím správneho súdu je plne ovládaná dispozičnou

zásadou... Podanie návrhu na priznanie odkladného účinku nie je viazané na žiadnu lehotu.

Žalobca môže podať takýto návrh najskôr so správnou žalobou, či už ako jej súčasť, alebo

samostatne a najneskôr do konečného rozhodnutia správneho súdu (pozri § 187 ods. 3)...

Návrh na priznanie odkladného účinku má v zásade povahu podania vo veci samej (§ 55

ods. 2). Okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57) by mal návrh obsahovať aj

dostatočnú identifikáciu dôvodu pre priznanie odkladného účinku v zmysle písm. a) alebo

b) § 185. Pri dôvode týkajúcom sa písm. a) § 185 by pritom mal navrhovateľ (žalobca)

dostatočne vymedziť aj konkrétny dôvod a skutkové okolnosti s ním spojené. Od tohto

vymedzenia nakoniec závisí vo veľkej miere aj rozhodnutie správneho súdu a rozsah jeho

odôvodnenia... Proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na

priznanie odkladného účinku, či už kladne alebo záporne, nie je prípustná kasačná sťažnosť

[§ 439 ods. 2 písm. e)], a to z dôvodu, aby sa pre rozhodovanie o nej zbytočne

nepredlžovalo konanie vo veci samej. Žalobca však môže podať nový návrh na priznanie

odkladného účinku, ak došlo k zmene pôvodného skutkového alebo právneho stavu.»

(Baricová, J.; Fečík, M.; Števček, M.; Filová, A.; a kol. . Komentár.

Bratislava : C. H. Beck, 2018. s. 924, s. 926 až 927 a s. 934).

18. Z uvedeného vyplýva, že splnenie podmienok na priznanie odkladného účinku

správnej žaloby bude vždy prísne individuálne. Napriek tomu by mal správny súd zohľadniť

najmä tie dopady a ujmy, ktoré by mohli v dôsledku svojho vzniku zmariť tú ochranu

subjektívnych práv, právom chránených záujmov alebo povinností, resp. zákonnosti, ktorú

by mohlo poskytnúť rozhodnutie správneho súdu vyhovujúce správnej žalobe.

19. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského

súdu (bod 3) dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom

nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

20. Tvrdenie sťažovateľky, že krajskému súdu preukázala prítomnosť zákonných

dôvodov na priznanie odkladného účinku správnej žalobe (bod 4), ústavný súd nepovažuje

za spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia.

21. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

22. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že krajský súd prekročil 30-dňovú lehotu na

rozhodnutie ustanovenú v , ústavný súd pripúšťa, že zo strany krajského

súdu k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita nemá dosah na spravodlivosť

súdneho procesu ako celku.

23. V danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým postupom

a napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Ústavný súd zároveň konštatuje, že v danom prípade nič nenasvedčuje tomu, že

by sťažovateľke nebolo možné poskytnúť súdnu ochranu v konaní o správnej žalobe proti

rozhodnutiu orgánu verejnej správy (žalovanému). Sťažovateľka taktiež môže podať nový

návrh na priznanie odkladného účinku správnej žaloby, v ktorom dostatočne vymedzí

konkrétny dôvod a skutkové okolnosti s ním spojené. Pokiaľ sa sťažovateľka považuje za

opomenutého účastníka, môže podať aj správnu žalobu podľa .

25. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho

práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého

porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom ().

26. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde aj pre neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2018